Zlatý fond > Diela > Svätý Method a Uhorsko


E-mail (povinné):

Franko Víťazoslav Sasinek:
Svätý Method a Uhorsko

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Tibor Várnagy, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 3 čitateľov


 

Sv. Method a Uhorsko

Z tej príležitosti, že mimo Uhorska, robia sa v Slovanstve prípravy k slávnosti, ktorou roku 1885 oslávilo by sa tisícročie smrti sv. Methoda, právom nadhodila sa otázka: A Slováci čo? to jest, jako zachovajú sa k tejto pamätnej slávnosti? Keby bola doba Mojžišov a Zábojských, dalo by sa tušiť, že i Slovensko oblečie sa do sviatočného rúcha a s vrúcnym srdcom Leva XIII. pridruží sa k vďačným Slovanom, aby náležite a podlžne zasvätilo pamiatku sv. Apoštola svojeho: ale teraz nedá sa viac očakávať, leda že slavnosť odbaví sa v kruhoch domácich, a kde tu propria diligentia i v chráme takom, kde slúži kňaz, verný cirkvi i národu.

Hore uvedená otázka zdá sa mi však byť položenou na úzku postať. Ja tú otázku poťahujem na celé Uhorsko, pred i za Dunajom, a premieňam ju na túto kategorickú výpoveď: Celé Uhorsko je povinné vďačne zasvätiť tisícročnú pamiatku smrti sv. Methoda! Túto výpoveď uverejnil som po prvýkráť v pražskom „Pozore“ r. 1862, a vtedy povšímnul si jej i „Hirnök“, ale ostatné maďarské časopisy ju zamlčaly, a tak Uhorsko, vynímajúc baňskobystrické a spišské biskupstvo, zostalo r. 1863 nemé k oslave tisícročnej slavnosti príchodu ss. Cyrilla a Methoda. Obávam sa, že nemým ostane ešte viac k nastávajúcej tisícročnej pamiatke smrti sv. Methoda, lebo keď predošlá uhorská politika zapečatila hrob histórie, terajšia uhorská politika, postavila k nemu strážnikov a janičiarov, aby historická pravda nemohla a nesmela dôjsť vzkriesenia.

Kamkoľvek sa človek podíva do uhorských dejepisných kníh o počiatkoch kráľovstva uhorského, vidí samý mam a klam temer počas celej arpádskej doby, a to jako v politickom tak i v cirkevnom ohľade. Uhorských dejezpytcov viedla politická tendencia a protislovanská zášť: nuž a náruživosťou pokalené oko ani nehľadá pravdu, ani ju videť nechce. Čo viac: i tí, čo nahliadajú tmu uhorského dejepisu, nechcú z nej von, aby nemuseli prisúdiť pravdu tam, kde maďarskú minulosť do iného svetla stavajú. Odtiaľ dá sa vysvetliť, že jeden z prvých dejezpytcov maďarských, F. Romer, pri mojom dotaze na istú historickú starožitnosť, už pred dvadsiatimi rokami odvetil mi: „Az eldöntött kérdéseket nem kell bolygatni.“ (Rozhodnutými otázkami netreba hýbať). Takú zásadu historického bádania som neočakával. Ona však neutlumila ducha môjho, ale povzbudila ma k tým bedlivejším historickým studiam. Keď dejezpytectvo vôbec pri odkrytí nových a nových prameňov zmenilo mnohé chybné predošlé náhľady: prečo by ono malo nechať vo tme práve dejepis Uhorska? Nuž ale u nás v Uhorsku „lingua fallax non amat veritatem.“ (Prov. 26, 28). K vôli politickým chúťkam zpotvoruje sa statistika, ethnografia a skutočná povaha polyglottného Uhorska: prečo nie i historia? Beda tomu, kto hľadá objektivnu pravdu historie! Protiví-li sa výzkum nestranného historika politickej tendencii, hneď ho posadia medzi vlastizradcov. No ale ani toto nespravodlivé, buď z nevedomosti, alebo zo zášti protislovanskej pochádzajúce priliepanie zradcovstva na pravdumilovnosť neodstrašilo ma od ďalšieho bádania. Ja som toho presvedčenia, že opravdivé vlastenectvo nemusí sa opierať o mam a klam; tým menej kresťanstvo.

Kto chce studovať dejepis Uhorska IX. — XIV. storočia, musí sa vžiť do tej doby, a názory terajšej doby nesmie prenášať na dávnovekú minulosť, a to ani zo stanoviska politického ani zo stanoviska cirkevného. Podstatnosť cirkve záleží hlavne v článkoch viery, nie ale v reči liturgickej. V Ríme samom o veriacich nelatinského obradu vyslovená bola zásada: „ut fiant catholici, non latini.“ A teraz slavne cirkev spravujúci pápež Lev XIII. s tým istým milostivým okom hľadí na katolíkov slovanského, jako na katolíkov latinského obradu. Je to teda buď nevedomosť, alebo zlomyselnosť hľadeť opovržlivým okom na dávny slovanský obrad v Uhorsku. Keby aj sem i tam v cirkevnom pomethodejskom dejepise drievneho Uhorska vedľa katolickeho slovanského obradu vyskytly sa stopy pravoslavného slovanského obradu,[1] má to latinsko-cirkevný historik zamlčať? Aby kto oslávil účinkovanie hierarchie latinskej v Uhorsku, je k tomu treba vnútiť na drievne slovansko-cirkevné Uhorsko pohanské tmy? Pravda nech je pravdou. Uvedenie veriacich slovanského obradu v Uhorsku, Poľsku a Čechách do latinského obradu nesvobodno dľa stredoveku stotožňovať s uvedením do kresťanstva,[2] a hierarchii latinského obradu treba prisúdiť len to, čo jej dľa historických svedoctví náleží.

Po tomto úvode pristupujem bližše k veci, ktorú vytknul som si za predmet tohoto historického pojednania.

Aby sme dôkladne nahliadli oprávnenosť tej výpovede, že celé Uhorsko je povinné vďačne zasvätiť tisícročnú pamiatku smrti sv. Methoda, musíme roztriediť jej obyvateľov, žeby sme poznali, u ktorých je to nebeské dedictvo, ktoré zanechali po sebe ss. Cyrill a Method. Nemci ho nemajú, lebo sú pozdejšími prisťahovalci. Je ono u Rumunov, Rusov a Srbov vo svojej slovanskej forme, u Slovenov a Slovákov vo forme latinskej, u Maďarov vo forme slovanskej i latinskej.

Že uhorskí Rusi a Srbi, ba i Rumuni povinní sú vďačne rozpamätať sa r. 1885 na tisícročie smrti sv. Methoda, o tom nemôže byť ani otázky; lebo pridržujú sa toho slovanského obradu, ktorého pôvodcom bol sv. Cyrill, pestovateľom a rozširovateľom ale sv. Method. Predpokladám tiež o nich, že nebudú nemými, aby jich kresťanský svet nevinil a viniť nemusel z nevďačnosti.

Že zadunajskí Sloveni podobne povinní sú zasvätiť ono tisícročie, tiež netrpí pochybnosti; lebo sú potomkami tých otcov, ktorých arcibiskupom bol sv. Method. Ačkoľvek sú teraz latinského obradu, predsa sú potomkami otcov slovanského obradu, buď kyrillského, ktorý bol snaď aj za Dunaj uvedený, alebo glagolského, ktorý bol tam pred zánikom ochránený skrze sv. Methoda.[3] Či rozpomenie sa tam kto, že sv. Method práve za jich otcov trpel potupu a muky vo väzení bavorskom?

Čo týče sa nás Slovákov, kto — majúc rozum a srdce na svojom mieste — pochybovalby o tom, že sme povinní zasvätiť tisícročie smrti sv. Methoda? Povinní sme to učiniť i z politického i z cirkevného stanoviska. Z politického preto, lebo keby nebolo bývalo sv. Methoda, bolaby nemecká hierarchia vohnala už vtedy otcov našich do jarma nemeckého a bola by uvalila na nich osud polabských Slovanov. Stredovekých tehdajších biskupov nemeckých netreba si predstavovať čo dákych svätých apoštolov, ktorí boli by v pluviali, pod infulou a s pastorálom hlásali sv. evanjelium Ježiša Krista, ale väčším dielom čo obrnených sluhov nemeckého cisára, ktorí tiahli s vojskom podmaňovať cisárstvu Slovanov; jích apoštolovanie záležalo hlavne v otročení ľudu a sháňaní desiatkov. Uznávajú to i sami výteční nemeckí učenci, Hefele a Giesebrecht. — Poznať ľud a jeho reč, postarať sa o jeho školu a literatúru, to jim ani neprišlo na um. Nie o pastvu sa starali, ale o mlieko a vlnu.

Darmo volal Alkuin: „sis praedicator evangelii, et non exactor decimarum!“ Nemeckí tehdajší biskupi svojho pyšného politického ducha najjadrnejšie vyslovili, keď r. 900 písali hrubým perom i samému pápežovi, zastavateľovi diela sv. Methoda, o naších otcoch: „Sive velint, sive nolint, Francorum jugo colla submittent.“ A Ditmar meziborský (Merseburgensis) neostýchal sa napísať: „Má-li Slovan poslúchať, treba mu dať žrať seno jako volovi, a biť ho jako osla!“

Z cirkevného stanoviska preto máme zasvätiť tisícročie smrti svätého Methoda, lebo to sv. evanjelium, ktoré on hlásal a opatroval v chráme i škole na Slovensku, čo nebeské dedictvo prešlo i na nás. Je pravda, že katolíci slovenskí sú teraz obradu latinského, avšak odstúpenie od slovanského a pristúpenie k latinskému obradu neznamená ešte premenu vo viere. Rusi, s Rímom spojení, pri svojom slovanskom obrade nie sú menej katolíkami, nežli my pri latinskom.

Nastáva nám teraz hlavná stránka tohoto pojednania, a síce, že i Maďari povinní sú zasvätiť tisícročie smrti sv. Methoda. Pri tomto odseku musíme sa však dlhšie pobaviť, lebo do dejepisu Maďarov nanieslo sa mnoho egyptskej tmy, a jej strážnici sú pri nej až príliš argusovskí, aby sa do nej nedostalo trochu svetla.

Posvieťme si na dejepis Maďarov najprv z ethnografického stanoviska, aby sme v ních rozoznali Maďarov od Nemaďarov.

Bedlivým a mnoholetým zkúmaním dejepisu prišiel som k tomu základnému poznaniu áno i opraveniu svojeho predošlého náhľadu, že ten národ, ktorý prišiel s Arpádom do Uhorska, nenie totožný s tým národom heegemonným, ktorý v našej dobe nazývame maďarským. Tá mluva, ktorú my nazývame maďarskou, je vlastne (o čom pozdejšie) mluvou Polovcov (Palóczok = Kúnok.)

Národu, ktorý doviedol Arpád do Uhorska, prikladajú staré dejepisy dvojaké mená, náboženské a ethnografické. Nazývajú jích Agarenami, Hagarenami, Hagrimami, Saracenami, Ismaelitami, Turkami: teda čo do náboženstva boli Mahomedánmi, a v tomto náboženskom smysle boli Magarmi čili Mahomedánmi.[4] Druhé meno, ktoré jim dejepisy prikladajú, je Ugri. Nestor, aby jich, čo poduralských Uhrov[5] rozoznal od podkarpatských Uhrov (λχρβατι), nazýva jích „čiernymi Uhrami.“ Dľa toho ešte r. 1002 Sedmohradsko (?), kde sa boli zástupy Arpádove prvotne osadily, menovalo sa „čiernym Uhorskom.“ Preto i sám Hunfalvi v „Magyarország statistikája“ má ľud Arpádov za kmeň ugorský (ugor faj). Na otázku: jakej národnosti boli títo „čierni Uhri?“ smele odpovedám, že slovanskej; Maďarmi (Magarmi) boli dľa náboženstva, nie ale dľa národnosti. Proti tomu možné sú ovšem úsmešky, nie však staré historické svedoctvá. Tí, ktorým terajší Maďari sú potomkami zástupov Arpádových, nemajú nič iného, načoby svoju mienku položili, leda problematickú kontinuitu: avšak táto problematická kontinuita maďarstva má svoju pečať doteraz len na Polovcoch (Kúnok = Palóczok), ktorí boli a sú národnosti tej, jakú nazývame maďarskou. Zástupy Arpádove boly Slovania a z čiastky vykrvácaly na bojišti, z čiastky ale splynuli v jedno so starými slovanskými domorodcami Uhorska.

Už najstaršia zpráva o tých čiernych Uhroch predstavuje nám jích čo Slovanov; lebo keď pri Chersone napadli sv. Cyrilla, slyšavše poučné slová z úst jeho, prepustili ho so všetkou družinou.[6] Podobne starožitný, keď nie súčasný „Život sv. Methoda“ rozpráva: „Keď prišiel do zemí Dunajských (nekde v terajšom Rumunsku), kráľ uhorský (Arpád), chcel ho (sv. Methoda o. r. 884.) videť. A ačkoľvek niektorí mluvili a domnievali sa, že nezbude jeho bez muky, šiel k nemu. On ale, jako sa sluší na pána, tak ho prijal úctive a slavne, s veselím; a pobesedoval s ním jako sa slušalo obom takovým mužom mať rozmluvy, prepustil ho, obľúbiv si ho a zľúbav, s dary velikými, a riekol mu: Pomni na mňa, ctihodný otče, vo svätých modlitbách svojích povždy.“[7] Pauler síce v „Századok“ prijíma pravdivosť tejto zprávy a domnieva sa, že sv. Method konal vtedy politickú missiu od kráľa Svätopluka k Arpádovi: to mu však nenapadlo, podotknúť i tú jazykovú otázku: v jakej mluve hovoril sv. Method s Arpádom, a to bez tlumača? Ja na túto otázku neznám prirodzenejšej odpovede, nežli tú, že sv. Method hovoril s Arpádom po slovansky. Tak podobne sv. Cyrill tam pri Chersone rečnil k čiernym Uhrom slovansky. Potvrdzuje ma v tom i Regino a Nestor, keď jích tiež nazývajú Uhrami (t. j. u hôr uralských bydlivšími), i Konštantín Porph., keď svedčí, že zástupy Arpádove maly svojích vojevodcov, a že Arpád bol povýšený na štíte za knieža dľa zákona. Jako povýšenie kniežaťa na štíte bol obyčaj slovanský: tak tým viac slová vojevod a zákon poukazujú na slovanskosť zástupov Arpádových. Nech proti tomuto preukážu maďarskí dejezpytci jediné slovo maďarské z tej doby! Darmo pri slovách γλα a χαρχα myslia na gyülés a kárt itélő biró: γλα pochádza z γλι (kôš na chlieb, kenyér kosár), a χαρχα z χαρχσιν (čaša, csésze) a vyznamenávajú orientálne hodnosti u kráľovského dvoru: stolníka a čašníka,[8] latinský magister dapiferorum a magister pincernarum.[9] Na slovanskosť tých čiernych Uhrov poukazuje tuším i pridruženie sa k ním jednej čiastky Kozarov, ktorá pre svoju udatnosť menovala sa Cabarmi;[10] jako i pridruženie a prišvagrovanie sa tých čiernych Uhrov k tunajším Slovanom.[11] K tomuto možno dodať i to, že jim Svätopluk (dľa Thurócziho) popustil Potisie za bydlište. Také pomery nezdajú sa ukazovať na rôznosť národnosti, len na rôznosť nárečia. Je pravda, že jích cisár Arnulf najal proti Svatoplukovi: ale potom vidíme jích uzavierať smluvu so Slovanmi,[12] ale bojovať len proti Nemcom:[13] a jích spojencom.

Nuž ale, dato non concesso, povedzme, že „čierni Uhri“ neboli slovanskej národnosti, nastáva otázka: či mohli sa udržať do teraz potomci zástupov Arpádových? Dľa domácich kroník prišlo kabarského a čierno-uhorského ozbrojeného ľudu 216.000 mužov. Dajme každému ženu a štyri dietky, dostaneme 1,080.000 hláv, ale nie nesmrtelných, ba potom zväčša mečom potrených. Keď čierni Uhri r. 892, najatí od cisára Arnulfa, uderili na Svatopluka, Pečenci uderili na jích doma pozostalých strážcov, starcov, ženy a dietky, zhubivše jím tak zárodok potomstva, a boli radi, že Svatopluk popustil jím Potisie. Jakokoľvek potom od r. 900 válečným strachom naplňovali „rímsku ríšu“: hynuli na tisíce a tisíce, až r. 955. boli temer zničení. Taký ustavičný válečný život neslúži veru k rozplodeniu potomstva, a tak čo je prirodzenejšie, nežli mysleť, že zástupy Arpádove z čiastky zahynuly v ustavičných krvavých válkach, z čiastky ale splynuly so slovanskými praobyvateľmi Uhorska, nezanechajúc po sebe ani stopy maďarskej národnosti. Tak ku pr. panstvo čiernych Uhrov v X. storočí siahalo od Rábu až po Orlavu (Erlaff v Dolňom Rakúsku), a na tomto celom území nebolo a niet ani stopy dákej drievnej maďarskosti: kdežto tamejší praobyvatelia Slovenci, navzdor všetkým nátiskom a odnárodňovaniu, dosiaľ sa udržali. Len zo slovanskosti, alebo — keďsa tak páči — z poslovančenia čiernych Uhrov dá sa vysvetliť i to, že opustiac mahomedánstvo, prijali kresťanstvo obradu slovansko-kyrillského. Zákony a napomenutia sv. Štefana pre sv. Imricha neznajú viac domorodých Magarov čili Mahomedánov; znajú len kresťanstvo slovanského a latinského obradu,[14] ktorý od príchodu sv. Vojtecha do Uhorska (r. 996.) začal sa ujímať i na slovanskej pôde Uhorska. Táto okolnosť jasne hovorí, že magarskí čierni Uhri, keď aj docela nezanikli, utratili svoju moc a uvedení boli do poddanstva.

Pravda že maďarskému, s politickou tendenciou písanému, dejepisu odporné je priznať, že v kráľoch uhorských, počnúc od Arpáda, prúdi sa nie takrečená maďarská krev, ale slovanská: dejepisec však nesmie tancovať dľa píšťale politických musikantov, ale držať sa historických svedoctví, a len, kde tieto mlčia, aspoň základných a súčasnej dobe zodpovedajúcich kombinácií. V Uhorsku hatila[15] a hatí sa svoboda v bádaní historickom, a veru je div, že sme už aspoň tak ďaleko strhli z neho náličnicu maďarsko-politickú a latinsko-strannícku, ktorá zastieňovala pravdu. Dá Boh, že vyzujeme sa z rozličných predsudkov a dosiahneme ešte viac svetla. Ja aspoň celú dobu arpádovskú mám za slovanskú v ohľade ethnografickom i cirkevnom; ačkoľvek tie pomery už v XII. storočí začaly mať inú tvárnosť s prisťahovaním sa Polovcov (Kúnok = Palóczok), a s tichým postupovaním latinského obradu.

Ovšem málo je ethnografických a náboženských svedoctví o slovanskosti Uhorska; avšak ktoré máme predsa sú veľmi vážne, a to tým viac, poneváč protivná mienka nemá (krem nejapnej etymologie) žiadnych. Tak Gesa (Jesse, Jesajáš, Jesa — slav), otec sv. Štefana, nazýva sa Devirom (švagrom poľského Mečislava I.) a manželka jeho Athleida velekňahynou (Beleknegina). Ďalej vo sv. Štefanovi vidí dejepis takého kráľa znázorneného, jakého nám predstavujú tehdajšie letopisy v Čechách a Poľsku. Už ten názov ραλϛ, v jednej gréckej listine zachovaný, a název jeho U dvornikov (V duornici), v jeho zákonoch spomínaný, dosť jasne hovorí. Pridajme k tomu prítomnosť českého sv. Vojtecha a Radlu na dvore kráľovskom, slovanské krstné meno Vác, (Vácslav, Venceslav = Stephanus), slovanský nápis na jeho almužnovom mešci: a môžeme dosť patrne poznať Slovana vo sv. Štefanovi. Nápis „Jesa, kráľ (ραλϛ) Turcie“ na korune uhorskej čo jiného dosvedčuje, nežli to, že Carihrad počítal alebo aspoň počítať ho chcel ku kráľom slovanským, Carihradu podriadeným? Sv. Vladislav, ktorého kráľ poľský Boleslav nazýva svojím odchovancom, je nielen dľa svojeho mena, ale i dľa mluvy a obyčajov Slovanom.[16] Konečne, abych nebol zdĺhavým, pripomínam ešte len dve svedoctvá, ktoré predstavujú nám Uhorsko XII. a XIII. stoletia čo zem i ethnograficky i cirkevne slovanskú. Tak Helmold († 1172.) píše: „Quod si adjeceris Ungariam ad partem Slavoniae, ut quidam volunt, quia nec habitu nec lingua discrepat, eousque latitudo Slavicae linguae succrescit, ut pene careat aestimatione,“ t. j. pridáš-li Uhorsko k časti Slovanska, jako niektorí chcú, poneváč ani povahou ani mluvou sa nelíši: tak ďaleko zrastie rozšírenie slovanskej mluvy, že nedá sa ani oceniť. Pápež Innocent ale r. 1204. píše kr. Imrichovi: „Nenie to ani novotou ani nesmyslom, že v kráľovstve tvojom sbory rozličných národov v mníšskom rúchu jednomu Pánu slúža; bár tamže jeden je kláštor latinský, kdežto predsa tamže je mnoho gréckych.“[17] Tieto kláštory potom buď Tatarmi boly zpustošené, alebo latinskou hierarchiou potlačené; zostaly po ních len „čestné infuly“, ktorými uhorskí králi vyznačujú kňazov latinských.[18] „Jako ale — počujem namietať — mohol pápež napísať to slovo o jednom latinskom kláštore v Uhorsku, keď tu boli toľkí Benediktíni?“ Áno boli v drievnom Uhorsku glagolsko-slovanskí mnísi (monachi nigri), ktorých už od počiatku XII. storočia k tomu mali, aby prijali stanovy sv. Benedika.[19]

Z toho už jasne vysvytá, že Uhorsko, počnúc od Arpáda, do XIII. storočia, bolo slovanskou zemou, sriadenou politicky dľa slovanskej ústavy, cirkevne ale dľa obradu slovanského, ktorého rozširovateľom a pestovateľom bol sv. Method, teda Uhorsko povinné je vďačne rozpomenúť sa na tisícročie jeho umretia.

Ale i ten národ, ktorý teraz, ovšem chybne, menujeme maďarským, je povinný brať účasť na slávení tisícročia smrti sv. Methoda, lebo otcovia jeho stali sa účastnými toho kresťanstva, ktoré hlásal a pestoval sv. Method.

Prv, nežli bližšie prikročím k dokázaniu toho, musím vyložiť pôvod toho národa, lebo politicko — tendenčný dejepis stotožňuje Uhrov s Maďarmi, a týchto činí potomkami zástupov Arpádových. Keď ale — jako som dokázal — tí „čierni Uhri“ boli Slovania, a Uhorsko ešte v XIII. storočí zemou slovanskou: Ungaria nenie Magyarországom, nenie maďarskou krajinou. Maďari sú len natoľko Uhrami, nakoľko s inými národami spolu bývajú v Uhorsku.

Stopujme dejepis Polovcov (Kúnok = Palóczok), a nájdeme tých otcov, z ktorých pochádzajú terajší Maďari.

Že Kumáni a Polovci (Kunok és Palóczok) sú jedným národom, to dosvedčuje Nestor, keď na r. 1096. píše: „Kumáni, to jest Polovci.“[20] Dosvedčuje to i sama mluva maďarská, ktorá doteraz je spoločná Kumánom a Polovcom.

Po dobe sv. Štefana opäť nalezáme stopy Magarov čili Mahomedánov v Uhorsku; lebo proti ním vydali dekrety sv. Vladislav a Koloman. Títo boli bezpochyby oní Bulhari, ktorí buď s Arpádom prišli do Uhorska (čo je veľmi pravdepodobné), alebo už za doby sv. Štefana vodierali sa do Uhorska a ešte v XIII. storočí obývali v Uhorsku 30 dedín.[21] Vyhynuli však, a poslednú bezpečnú zprávu o ních čítam v dekrete, ktorým r. 1232. vyslovené je interdictum nad Uhorskom.[22]

Väčšiu pozornosť obracajú na seba Polovci, ktorí podobne s magarismom vodierali sa do Uhorska. Prvýkráť r. 1086 na pomoc povolaní od zhodeného kráľa Salamona, pod vedením Kuteska, uderili na Sedmohradsko, ale od sv. Vladislava boli odrazení. Podobnú porážku utrpeli r. 1090. Nie tak učinil Štefan II. Keď Polovci, od Grékov v Thracii porazení, okolo r. 1142. utiekli do Uhorska, Štefan nielen jích prijal, no mal jich vo veľkej milosti, ba dával jim i prednosť pred Uhrami. Pamätná je jedna výpoveď, ktorú dáva mu do úst dejepis a v ktorej o roztržkách medzi Uhrami a Polovcami vyslovil sa, že za jednoho Polovca dá obesiť desať Uhrov. Oni boli bezpochyby tí Chalisii,[23] s ktorými potom kráľ Vladislav r. 1151. bojoval proti cisárovi Manuelovi. Panovanie Mahomedánov, pod ktorými bezpochyby rozumejú sa zvlášte Polovci, tak sa rozmohlo, že konečne domorodí Uhri r. 1222. prinútili kráľa k vydaniu „zlatej bully“, v ktorej vyslovuje sa, že mahomedáni a židia nemajú byť nad mincou, soľou a berňou. Avšak „zlatá bulla“, neodpomohla veci; tak pápež r. 1230 v liste svojom boľastne sťažuje si, že v Uhorsku už i mnohí kresťania pristupujú k mahomedánstvu, majúcemu veľké predpráva v Uhorsku.[24]

Nadto r. 1238. usadilo sa v Uhorsku 40.000, v Bulharsku 10.000 poloveckých rodín. Tamtým vykázané boly miesta v Potisí: Kuthen, jejích vodca, a poloveckí pohlavári pridelení boli ku kráľovskému dvoru. Prílišne milostivé oko, ktoré kráľ mal k Polovcom, zapríčinilo žiarlivosť a nenávisť medzi domorodcami proti ním; a keď na to Tatari hrozili už Uhorsku, verejne sa hovorilo proti nim že sú vyzvedačmi Tatarov, pred tymito prišlí sem, ahy naučili sa mluvu krajiny. Z toho povstala zbura, v ktorej i sám Kuthen zahynul. Zbura šírila sa ďalej tak, že miesto toho, žeby uhorské a polovecké sily boly sa spojily proti Tatarom, ničili sa Uhri a Polovci na vzájom, áno niektoré čaty polovecké spojili sa i so samými Tatarmi.

Tatari, pod vedením Batuchána, preraziac Karpaty, plieňac župy Užhorod, Breg, Zemlín a jiné, spiechali k Pešti. Konečne uhorské vojsko dalo sa na pochod. Batuchan ustupoval, aby prilákal Uhrov na nebezpečné bojište nad Šajavou. Porážka naších bola neslýchaná, a Tatari valili sa jako povodeň po krajine, vraždiac ozbrojených i neozbrojených. Na vianoce r. 1242. po zamrznutom Dunaji prešli za Dunaj a zpustošili celú zem medzi Rábou a Drávou. Konečne koncom marca dostali zprávu, že jích veľký chán, otrávený jedom, zahynul, a následkom toho odtiahli z Uhorska.

Prvá starosť kráľova bola, shromaždiť rozptýlených Uhrov a zaplňovať vyľudnatenú krajinu i cudzozemcami. Z tatarskej záhuby mali potiskí Polovci najväčšiu výhodu, lebo nielen že mečom tatarským neboli dotknutí, ale od kráľa obdržali rozličné opustené majetky po krajine a tvorili hlavnú časť vojska krajinského;[25] áno i sám syn Bélov, Štefan, oženil sa Polovčiankou a pyšný bol na to, že sa mohol písať aspoň „Donminus Cumanorum“, keď sa otec písal „Rex Cumanie“.

Medzitým, poneváč mohamedánski Polovci ohrozovali i samé kresťanské náboženstvo, pápež neprestával napomínať kráľa a biskupov, aby učinili poriadok s Polovcami. Podobné hlasy ozývaly sa i v krajine — na darmo, zvlášte pod Vladislavom IV., takrečeným Kumanským, buď preto, že matka jeho bola Polovčankou, alebo preto, že bol až príliš oddaný Polovcom. On nielen že s príslušnou prísnosťou nezakročil proti ním, ale i odpraviac od seba manželku viedol bujný život s Polovčankami. Konečne predsa pápež Mikuláš III. doviedol vec ta, že 14. júla 1279 vydržiaval sa snem na ktorý povolaní boli i Polovci. Na sneme ustanoveno, že stanú sa kresťanmi a vynímajúc holenie brady, strihanie vlasov a kroj, prýmu obyčaje kresťanské; že opustia kočovný život a budú bývať nie v šiatroch, ale v pevných domoch; a to na tom území, ktoré jím kedysi od kráľa Bélu IV. vykázané bolo medzi Tisou a Dunajom, a nad riekami Krížom, Marušou a Temešom; že budú mať vlastného župana, podriadeného kráľ. nádvorníkovi. Uskutočňovanie snemového usnesenia vyvolalo odboj Polovcov, ktorý len zbraňou zlomený a ústupkami utíšený bol; áno stály sa veci ešte horšími. Pápež Honor IV. ešte raz zakročil, karhajúc Vladislava pre prílišné obcovanie s pohanskými Neuhrami, totižto s Tatarmi a Polovcami (Tartaris, Saracenis, Neugeriis, paganis). Navzdor tomu veci sa nezlepšily, áno Polovci v tej nádeji, že po bezdetnom Vladislavovi stane sa jejich pohlavár Arbus kráľom uhorským, kráľa 10. júla 1290 zabili. Po jeho smrti nastaly také prevraty, v ktorých sa Polovci temer ani nespomínajú. Bola to doba, ktorú pomenovať môžeme rímsko-hierarchickou a oligarchickou, bez všetkej národnostnej idey. Až konečne kr. Sigmund r. 1407. potvrdil potisským Kumánom a Jasom[26] výsady temer rovné zemanským. V Sedmohradsku nazvaní boli Siculi,[27] z čoho povstalo maďarské Székelyek.

Národnostnú mrtvosť prebudilo husítstvo a po ňom protestantismus. Tento roztrhol sa na dvoje: Slováci a Nemci, ktorí za doby Sigmunda veľmi hlavu pozdvihli, chopili sa Luthera, Polovci ale Kalvína, učenie tohoto pomenujúc „maďarskou vierou“. Z tohoto poznať, že drievne náboženské meno Magari (= Mahomedáni) podržali i po prijatom kresťanstve, podstrčiac mu význam národnostný. S kalvinismom šírila sa aj idea maďarskej národnosti.

Keď po moháčskej katastrofe povstaly vojny proti Habsburgom, Kalvíni pridŕžali Jána Zapoľu, a aj tým — jako to býva pri podobných zburách — agitovali, že Ferdinand chce jich pozbaviť i mluvy maďarskej. Následkom toho Ferdinand ubezpečoval jich patentom od r. 1527 a 1531, že nechce potlačiť maďarčinu. Odpor proti Ferdinandovi síce bol potlačený, ale obnovoval sa proti jeho nástupcom, a maďarismus stal sa odznakom tých, ktorí horlili za „svobodu“. Tak stalo sa, že Maďari považovali seba za opravdivých synov Uhorska a stotožňovať sa začali s Uhrami. Oni boli Hungari, a prívrženci Habsburgov boli Germani. Tieto výrazy dostaly sa i do snemovných zákoníkov i do školských slovníkov.[28] A tak prišlo, že šlechta, oduševňujúc sa za „svobodu“, spolu sa i maďarisovala. Značný, ačkoľvek netušený pohyb maďarčiny zapríčinil Josef II., ktorý chtiac živú mluvu uviesť do krajiny, r. 1778 tak rozumoval: Hungarica neutiquam pro communi haberi queat. Nullum itaque idioma aliud pro gerendis negotiis aptius deligi potest, quam Germanicum.“ Natískanie nemčiny zapríčinilo odpor. Maďari tým viac počali sa ujímať maďarčiny, a od r. 1791. vydobytej kathedry na universite peštianskej, podporovaní tehdajším palatínom.

Podal som obšírnejšie tento vývin maďarčiny, aby sme videli, jako sa slovanské Uhorsko stalo Magyarországom, a splnil sa ten prorokov nárek: „Haerediatas nostra versa est ad alienos.“[29]

Darmo volali opravdoví uhorskí vlastenci, že hnanie maďarčinv na výšku diplomatickú je nebezpečné, lebo (aspoň vtedy) že je v menšine a nevzdelaná i neschopná k diplomatickému sväzku so susednými štátami.[30]

Polovci, otcovia terajších Maďarov, jako celú civilisáciu prijali od slovanských praobyvateľov Uhorska,[31] tak i kresťanstvo; buď bezprostredne, alebo prostredne. Prostredne tí, ktorí boli od mahomedánstva pristúpili ku kresťanstvu slovanského obradu, a ešte dosiaľ sú pri ňom, a preto i starovercami (ó hitüek) sa nazývajú.[32] Sem patria i Polovci v Sedmohradsku (Székelyek), ktorí pôvodne tiež boli kresťanmi ohradu slovanského.[33] Ale i ostatní Maďari, jako to preukazujú od nich do maďarčiny prevzaté kresťanské výrazy (szent, malaszt, pokol, keresztség, pap, alamizsna atď.), prijali kresťanstvo vlivom slovančiny: teda berú tiež účasť na tom dedictve, ktoré Slovanom zanechal sv. Method.

Konečne zahrňme dovedna všetky národy Uhorska a povedzme jim: bývate na území uhorskom pred i za Dunajom, ktoré bolo nekdy arcibiskupstvom sv. Methoda, a tak mali by ste zostať nemými k tisícročnej pamiatke smrti sv. Methoda?

*

Systematičnosť požadovala, abych neodchýlil sa ďaleko od predmetu pojednávania tohto: preto som sem odložil ďalšie doklady, že Polovci (= Palóczok, Kúnok, Ijászok, Böszörmények[34], Székelyek) sú otcovia terajších Maďarov. Tvrdenie svoje podporujem nasledujúcimi dôvodmi:

1. Terajší Polovci a Kumáni, jako i jejích ich súkmenovci (Ijászok, Böszörmények, Székelyek) hovoria mluvu maďarskú, a tak buď ju mluvili i jejich otcovia, alebo nemluvili; jestli mluvili, sú otcami terajších Maďarov: jestli nemluvili, pýtam sa: jakú mali mluvu? kedy opustili svoju otcovskú mluvu a prijali maďarčinu? Našli sa ovšem i takí, čo jakýsi „Otčenáš“ pokladali za pozostatok zaniklej mluvy kumanskej: ale Rössler vo svojich „Romänische Studien“ uviedol ten „Otčenáš“ doslovne a poukázal na to, že je to vlastne „Otčenáš“ v tureckej mluve. Ani niet medzi maďarskými spisovateľmi človeka, ktorý by tvrdil, že Polovci neboli vždycky mluvy maďarskej,[35] lebo nielen že niet svedoctva o tom v dejepise, ale ani neboli v takých okoľnosťach, kdeby boli nútení bývali k zámene mluvy otcovskej; áno na sneme r. 1279, sľubujúc prijatie kresťanstva, vyhradili si podržanie svojích národných obyčajov, k čomu zajiste náleží na prvom mieste mluva národnia.

2. Roger, opisujúc plen tatarský r. 1242, podotýka, že Uhri proti Kumánom, r. 1238 prisťahovavším sa do Uhorska, reptali, že prišli čo predchodcovia Tatarov, aby sa obznámili s mluvou Uhrov (linguam facerent sibi notam.) Tejto výpovedi maďarskí dejepisci (Szabó Károly a Szilágyi Sándor) nevedia rozumeť. Oni mala sa teprv obznámiť s cudzou mluvou Uhrov: „holott a kún és magyar közt a legrégibb időtől fogva különbség nem létezett, külön kún nyelv soha nem volt, s a kúnok beszéde, mint máig is utódaiké, a székelyek és palóczoké, csak szójárásilag különbözött a magyarokétől“ (kdežto medzi kunskou a maďarskou od najstarších čias nebolo žiadneho rozdielu, osobytnej kunskej mluvy nikdy nebolo, a reč Kúnov, ako podnes jích potomkov, Sikulov a Palócov, len ako dialekt rozoznávala sa od maďarskej)? Pravda, kto v Uhroch, počnúc od Arpáda až do prisťahovania sa Polovcov nevidí tuná slovanských Uhrov (Ugorov), ale Maďarov, ten Rogerovi nemôže, no povedzme zrovna, nechce rozumeť. Kto súdi dľa pravidiel hermeneutických, ten nemôže tej výpovedi jináč rozumeť, leda tak, že mluva tehdajších Uhrov nebola totožná s mluvou Polovcov, ale rozdielna. Táto od polovčiny rozdielna mluva ale ktorá bola? Zajiste tá, z ktorej do polovčiny čili maďarčiny preišly tie prepočetné slová: széna, szalma, gereblye, rozs, borona, borotva, kád, kulcs, kovács, asztal, abrosz, szalona, szalonka, abroncs, donga, gomba, akó, akol, polyva, gerenda, kapa, lapát, kalapács, patkó, szelencze, szerda, csötörtök, péntek, pap, apát, szombat, vesárnap (vecseranap), csónak, ladika, deszka, molnár, komornyík, udvarnok, szolga, uzbeh, zaskodník, verice (dverice, portula Corp. Jur. Hung.), udvar, nad(u)orispan, ispán, pálca, palojta, köpenyek, unoka, barát, déd, bába-aszony, társ, ablak, lócza, medve, patkány atď. atď., to jest mluva slovanská.[36]

3. Predložme si zemevid národnostný Šafárikov z r. 1842 a uvidíme, že (ačkoľvek do r. 1842 mnoho slovanských osád pomaďarčeno) jadro maďarstva je doteraz pri Tise, Kőrösi, Maruši a Temeši, kde jim r. 1238 od kráľa Belu IV. a r. 1279 od snemu vykázané boly sídla. Vidíme jich v Sedmohradsku okolo Rudohoria, medzi Sedmohradskom, Bukovinou a Multanskom, jako boli vtedy, keď sa Štefan, syn tohož Belu IV., nazýval „Dux Transilvaniae et Dominus Cumanorum.“ Títo buď sú potomkovia oných 10,000 Polovcov, ktorí r. 1238 osadili sa — vraj — v Bulharsku,[37] alebo ta čo dýkami (lat. sica) ozbrojení strážcovia hraníc uvedení boli, abv zaľudneno bolo územie, ktoré Tatari r. 1242 pod velením Kadana boli zpustošili.[38] — Vidíme jich za Dunajom, kam bezpochyby uvedení boli, keď to územie podobne Tatarmi r. 1242 vyhubené bolo. Vidíme jich tiahnuť sa od Užgorodu (Ungváru) k Budínpešti, práve na tej čiare, ktorú Tatari r. 1242 najviac vyplienili. Možno, že Palóci na tejto čiare, jako i zadunajskí a sedmohradskí, ktorých nárečie rozoznávajú maďarskí spisovatelia čo palócske od kúnskeho, sú potomkami tých Polovcov, ktorí už pred r. 1238 boli sa prisťahovali do Uhorska, a r. 1242 Tatarmi preriedení (?), nie ale vonkoncom vyhubení boli. Všetko toto ukazuje, že Polovci vrazení boli do tela nemaďarského čili slovanského Uhorska, jako jich doteraz spatrujeme.[39]

4. Jestli terajší maďarskí Polovci nie sú potomkami tých Polovcov, ktorí do r. 1238 sťahovali sa do Uhorska, vtedy lebo tí drievni Polovci zahynuli, alebo pomaďarčili sa až tu v Uhorsku. Nezahynuli, lebo: a) keď nezahynuli jiné slabšie národy, tým menej zahynuli Polovci, ktorí temer krajinou vládli; b) keď Slováci v Uhorsku následkom tatarského plenu, ktorý jich tuná strašne vykántril, nezahynuli: tým menej vyhynuli potiskí Polovci, ktorí Tatarmi dotknutí neboli; c) keby boli Polovci zahynuli, bolo by zahynulo i meno jejich, ktoré dosial nosia. — Nepomaďarčili sa až tuna, lebo: a) keby sa boli pomaďarčili, museli by mať všetci jednakú mluvu, kdežto nárečová rôznosť medzi nimi povstala tým, že jedni (Palóczok) skorej, druhí (Kúnok) pozdejšie prišli do Uhorska. Na prvých slovančina mala väčší vplyv,[40] na posledných menší, poneváč tito boli v masse kompaktnejšej a v svobode rozsiahlejšej; b) jakonáhle rodina, obec alebo kraj sa odnárodní a zmaďarčí, zanechá i svoje predošlé meno: tak by to boli urobili i Kumáni; c) keby Kumáni, pred r. 1238 boli sa prisťahovali do maďarského Uhorska, boli by dostali dáke meno maďarské, nie ale slovanské Polovci (Nomades); d) dejepis svedčí, že Kumáni mnohých odnárodňovali: nie ale žeby sa boli oni odnárodnili.

5. Chronicon Dubnicense o sedmohradskej vojne r. 1345 píše: „Siculi cum paucis Hungaris, qui tunc in medio eorum existebant.“ Keby Siculi a Hungari boli bývali jednej mluvy, jedným národom, nerobil by sa tuná taký patrný rozdiel medzi Siculi a Hungari.

6. Ratolesť Kumánov boli i Bisermini, ktorí mluvili mluvou kumánskou.[41] Keby boli Kumani mluvili reč domorodých obyvateľov Uhorska, bolo by toto objasňovanie mluvy Biseraminov zbytočné bývalo; zajiste tým prídavkom chce diplom povedať, že i Bisermini mluvia jazykom od domorodého obyvateľstva uhorského odchodným, kumanským.

7. Ustavičná zášť, ktorá medzi Polovcami a Uhrami panovala, neukazuje na spoločnú mluvu a splynutie Polovcov s Ugorami v jednu národnosť maďarskú.

8. O kráľovi Sigmundovi († 1437) svedčí dejepis, že znal latinsky, nemecky, česky, slovensky, vlasky, francúzky, áno i kumansky.[42] Z čoho patrné je, že pod kumanským jazykom rozumie sa tuná maďarský.

Z tohoto všetkého teda nasleduje patrne:

a) Mluva obyvateľov Uhorska pred príchodom Polovcov nebola mluva Polovcov, to jest maďarská.

b) Mluva obyvateľov Uhorska pred príchodom Polovcov bola slovanská.

c) Název Ungarus bol geografický, zahrňujúci do seba všetkých obyvateľov Uhorska bez rozdielu národností.[43]

Konečne na otázku: „jako sa stalo stotožnenie (slovanskej) národnosti národnosti čiernych Uhrov arpádovských s maďarskou národnosťou pozdejších Polovcov“? Odpovedám, že tento humbug zapríčinil Anonymus Belae regis notarius. Tento bájkár, buď z nevedomosti, buď schválne zamlčal sťahovanie sa Polovcov do Uhorska v XI. — XIII. storočí. Jemu Hungari sú tí Polovci (Palóczok), ktorí pred Belom IV. priťahovali sa do Uhorska: Cumani, ale tí Polovci, ktorí pod Belom IV. osadili sa v Potisí (Kúnság). Týchto prisťahovalcov preniesol do IX. storočia a postavil pod prápor Arpáda. Na tomto osnovaný bol a snuje sa úradný dejopis Uhorska, a maďarská politická tendencia vyhlasuje kumánsku, bájkami Anonymusa na drievne slovanské Uhorsko vtlačenú pečať, s hrdým a plným hrdlom za arpádsku, za maďarskú. Tak — jako sa bol Hamuljak vyslovil — Maďari a pomaďarčenci objímajú mhlu miesto Joviša.



[1] Nos Bela… eos, qui Romanae ecclesiae in terra nostra sunt inobedientes, iuxta ritum unius cuiusque nationis, qui non sit contra fidem catholicam, compellemus obedire Romanae Ecclesiae. Theiner: Monum. Hung. Hist. I., 124. an. 1234.

[2] Christianitas = jurisdictio episcopalis. Lex. Du-Cangii.

[3] Sborník Velehradský. J. Vykydal. V Praze, 1883. III, 66. Slovenský Letopis. V, 40.

[4] Magarita, magarites, magarizare: Saracenicam impietatem non modo profiteri, ut quidam volunt, sed etiam post abdicatam et desertam religionem Christianam, a qua qui transibant ad musulmanismum, μαγαριζιν dicebantur. Lex. Du-Cangii. Slovenský Letopis, I. 96 atď.

[5] Brevis tractatus, quo disquiritur: an nomina Vngaricum et Magyaricum propria vel appellativa. Script. & impresum anno 1810. pag. 4.

[6] Fontes Rer. Bohem. I, 13.

[7] Fontes Rer. Boh. I, 51.

[8] I. kn. Mojž. 40, 1.

[9] Buchariorum, Puchariorum, Pohárnik, Pohárnok.

[10] Snáď: Chrabari, chrabri.

[11] Ipsi Ungarorum non modicam multitudinem ad se sumpserunt. Tak biskupi nemeckí žalujú pápežovi na Slovanov r. 900. — (Albi Chrobati = Slováci) affinitatem cum Turcis et amicitiam contrahunt. Const. Porph. de adm. imp. c. 30.

[12] Postquam… Hungari descenderunt in Pannoniam,… anno septimo (899 + 7 = 906)… treugis cum duce Vratislav ordinatis, redierunt. Luitprandus. Antapod. L. II. c. 11. J. Thurocii Chron. P. II. c. 63.

[13] Ipsi Ungarorum non modicam multitudinem ad se sumpserunt… et super nos Christianos immiserunt. Ep. Epp. Bavar. an. 900.

[14] Grave enim tibi es huius climatis tenere regnum, nisi imitator consuetudinis ante regnantium exstiteris Regum. Quis Graecus regeret Latinos graecis moribus? aut quis Latinus Graecos latinis regeret moribus? Nullus.

[15] Nos vidimus MSS. Gothica ut vocant scriptura librum, in quo ritus et caeremoniae veteres ecclesiae Ungaricae fuere descriptae, volumen majus ac in folio. Sed nescio an ex zelo vel praejudicio opus illico acceptum a nobis est, alioque portatum, neque permissum nobis, complura ejusmodi visitare. Kerčelič: Not. Prael. p. 83.

[16] Vladislaus ab infantia nutritus in Polonia fuerat, et quasi moribus et vita Polonus factus fuerat. Chron. Galli. I, 27.

[17] Fejér: Cod. dipl. II, 446 — 448. Slovesnosť r. 1864. č. 8. atď. Sborník Velehradský. V Prahe, 1884. IV. čl. Cirkev cyrillo-method.

[18] Časopis katolíckeho duchovenstva. V Prahe 1882. III, 129 atď.

[19] Podobných glagolitov uviedol cisár Karoľ IV. do Emausu v Prahe.

[20] Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 782.

[21] Slovenský Letopis. I, 107.

[22] Sarracenos, sive sint Ungari, sive Bulgari sive Cumani. Theiner: Mon. Hist. Hung. ill. I, 107. Terajší sem i tam po Uhorsku roztratení Bulhari prisťahovali sa až v minulom storočí.

[23] Mahomedáni = Magari. Slovenský Letopis. I, 106; 109.

[24] O Polovcoch pred r. 1238. srovn. Die ursprüngliche Statsverfassung Ungarns. E. v. Krajner. Wien, 1872. 68 —, 397 —. Fejér: Cod. dipl. Daniel, episcopus Pragensis, in legationem ed Regem Ungariae Deucam (Geusam, Gesam II.) dirigitur… impetratis videlicet quingentis Sarracenis, cum multis muneribus in Bohemiam reuertitur. Letopis Vinc. k r. 1157. Prameny dejín českých II. 425. Fejér: Cod. dipl. III. 2, 153. an. 1229. etc. Theiner: Monum. Hist. Hung. I. an. 1221, 1231, 1232, 1233, 1234.

[25] Multitudo Cumanorum de finibus Ungariae prorumpens. Cont. Cosmas ad an. 1252. Cum maximo exercitu Ungarorum et Gumanorum. Ann. Salisb. ad an. 1252. (Stephanus) exercitum infidelium, inhumanurum scilicet hominum Comanorum, producens. Cont. Cosmae ad an. 1260. Rudolphus… circa aquam, que vocatur Morawa, ubi in vicino aqua Tya alias Dyge conjungitur ipsi Morave, ducens in comitatu suo Ungaros et Comanos. Fontes Ker. Boh. III, 316. ad an. 1278. Insonuit rumor (Pragae) de adventu Cumanorum et infidelium Tartarorum. Ib. pag 565. ad an. 1253. Innumeram multitudinem inhumanorum hominum Cumanorum, Vugarorum et diversorum Sclavorum, Siculorum et Vualaorum, Vezzerminorum et Ysmahelitarum; scismaticorum eciam, utpote Grecorum, Fulgarorum, Rusciensium, Bosnensium hereticorum- Ib. p. 569. ad an. 1260. Fejér: Cod. dipl. IV. 2, 179. an. 1253.

[26] Iasones, Jazyges, t. j. časť Polovcov, ktorá ozbrojená bola lučišťami, maď. íj.

[27] Lat. sica, slov. dýka: teda dýkou ozbrojení Polovci. — Cum Siculis Nobilibus et valida gente. Chron. Bud. Siculi cum paucis Hungaris, qui tunc in medio eorum existebant. Chron. Dubnicense, ad an. 1345.

[28] Pravdepodobné je, že kalvíni i luteranských a vôbec Slovákov, ktorí držali s Habsburgami, menovali Germanmi a Teutami čili Tótami.

[29] Abych sa mohol vrátiť k vytknutému predmetu, ostatné dôklady o totožnosti Polovcov a Maďarov podám dolunižšie.

[30] Brevis tractatus pag. 16.

[31] Slovenský Letopis. IV, 199.

[32] Dosiaľ asi 80.000 Maďarov v brežskej, satmárskej, sabolčskej, marmaroškej atď. župe k tomu obradu náleží.

[33] Simon de Keza: Zaculi… Blackis commixti literis ipsorum uti perhibentur. Keď Sikuli r. 1290 užívali písmo, ktoré Rumuni, t. j. kyrillské, boli zajíste tiež obradu kyrillského jako Rumuni.

[34] Terram Biserminorum: hii erant Saraceni et Comanicum loquebantur. Fejér: Cod. Dipl. IV. 1. 426; 433.

[35] Magyar történelmi tár. Pesten, 1856. I, 3 — 68.

[36] Srov. Brevis tractatus pag. 13.

[37] Fessler, II, 488.

[38] Rudanam — argentifodinam. Roger. c. 20.

[39] Cod. Dipl. IV, 1, 213. III, 1, 264. 2, 151. IV, 3, 183 atď.

[40] Slovesnosť r. 1865, č. 21, str. 367.

[41] Terram Biserminorum: hii erant Saraceni, et Comanicum loquebantur. Fejér: Cod. dipl. IV. 1, 426; 433.

[42] Horváth. 32. 33. I.

[43] Srov. Brevis Tractatus pag. 14.




Franko Víťazoslav Sasinek

— kňaz, tajomník Matice slovenskej, profesor, archivár, člen Slovenského učeného tovarišstva, jeden z najvýznamnejších slovenských historikov druhej polovice 19. storočia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.