E-mail (povinné):

Vladimír Hurban Vladimírov:
Záveje

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Martin Hlinka, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 21 čitateľov

Prvé dejstvo

Sedliacka izba, zariadená s prepychom. Predposledný deň v roku. Vonku sneží na zamrznutú zem a o chvíľu zaveje všetko.

Prvý výstup

Žena, Otec.

ŽENA (sedí pri stole a ujedá si čosi; po chvíli počuť, ako si niekto v pitvore otriasa sneh z čižiem).

OTEC (vstúpi do izby): Ťažko ti je dočkať do večere? Ale na dvore snehu po kolená, ani len chodníčka k pitvoru. Druhé gazdiné na ulici s lopatami, a naša pri peci sa častuje. Kde je Martin? (Zloží sa medzitým.)

ŽENA: Ku kováčovi odišiel, hneď popoludní. (Neisto.) Ja neviem — ale tak mi vravel, že chystá sane na Nový rok.

OTEC (posunok nevôle): Ach, veď jemu je tiež len do zábavky. Ku kováčovi? Ku ktorému, azda k Jankovi?

ŽENA (sklopí oči): Áno.

OTEC: Veď je on najdrahší majster v dedine. Práve k nemu šiel. To si ho vari ty naradila — nuž možno, z priateľstva k tebe spraví nám lacnejšie. Ach, ako nám je dobre! Nuž, pravda, sane sa opravia. Hm, budete sa sánkovať! Pravda, môže vám byť! A ja neviem, kde mi hlava stojí. Dobre vravia zlostníci: „Nech si spravuje dom svoj, a nie obec.“ Hľa, Ďuro ma zanechá na Nový rok, treba mi sluhu hľadať. A kdeže nájdeš dnes spoľahlivého sluhu? Keď ani domáci nestarajú sa o nič, Všetci sú leňosi. Len gazdu okrádať, v tom sú pilní. Čo myslíš: o päťdesiat zlatých pýta viac. Za päťdesiat zlatých mal som kedysi sluhu na celý rok! Ale čože, musím ho mať! Ty už i tak nemôžeš robiť. A Martin ti v tom pomáha. Panebože, taký dom: gazdiná sa mazne a robota stojí. Dokiaľ to budem musieť znášať?

ŽENA: Preboha, nevyhadzujte mi na oči vždy a vždy tú moju slabosť! Čo môžem ja? (Plačlivo.) Chorá som, to viete. (Trochu vzdorovito.) Hľa, vezmite si teda slúžku a tú durte do roboty!

OTEC: Á, tak teda. Ta cieliš. Ešte i slúžku, ako páni nejakí. Nie je dosť najímania cez veľké roboty, ale ešte i teraz. Azda toho trocha snehu odmiesť? A či mám zavolať susedu, aby mi polievky navarila? Veď naozaj, hanba mi bolo i priznať sa — a musel som. Stretol som sa s Marou pred chvíľou a povedal som jej pravdu, že od sviatkov nemal som skoro nič teplé v ústach. A ona, dobrá duša, hneď, že mi príde pampúchov napražiť. Ach, tak sa mi zažiadalo horúcich pampúchov s lekvárom!

ŽENA (urazená): Tak ste si volali ňaňu Maru? Mne ste nevraveli, že chcete pampúchov, ale pred ňaňou Marou sa vám zažiadalo! A oni ma môžu teraz ohovárať. A vidíte, apo, ja som myslela na to a prichystala som múčky. Veď hádam viem, čo sa patrí na Nový rok.

OTEC: No, pravdaže! Keď sa to týka jedenia, na to sa spamätáš. Ale keď prídu roboty, potom stonieš, apatieky zhľadávaš, doktorov, a ty, môj gazda, najímaj, najímaj. Veď som si i nedávno rátal, čo som vydal toho roku na robotníkov. Oni zoberú smotánku. Ak na rok nebude lepšie, vari predám všetko a budem z hotového žiť. Ako pán. Päťdesiat rokov tu, môžem si oddýchnuť. A Martin nech sa i ďalej mazne s tebou. Tak je, tak je. Do jari ešte vydržím, a potom — nech druhí orú moju zem. Čo sa ja mám s cudzím mučiť? A pre koho, pre koho?…

ŽENA: Nemáme nikoho… Keď nám tak pánboh dal. Čo môžeme?…

OTEC: Nebolo teda potrebné zháňať sa za doktormi, apatieky a špitále platiť. Doktori len vyťahujú peniaze, a nespomôžu nič. Ešte zle narobia — sama vidíš.

ŽENA: Veď som vravela Martinovi: „Nechajme všetko tak a poručme sa do vôle božej.“ Ale on by bol všetko obetoval za mňa. A keď nám dieťatko umrelo, bola by som najradšej za ním pošla… (Premáha veľké duševné pohnutie.) Martin by sa bol oženil a vy by ste boli spokojný. Azda by ste sa boli dočkali i potomka… (Plače.)

OTEC: Teda tak? Ja by som bol spokojný? Teda mne samému by sa po vôli stalo? Ale či Martinovi neleží tiež na srdci, aby mal potomka? (Smúti.) Jeho jediného ponechal mi Hospodin, všetci ma už zanechali: rodičia, dvaja bratia, sestry, žena, štyri dietky — jeho jediného mám… Pre neho trápil som sa, zháňal som, šanoval, a teraz — teraz vidím, že to všetko cudzí poberú… Cudzí budú užívať plody mojich mozoľov. Pominieme sa, ako by nás nikdy nebolo bývalo… A kto je na príčine?… Kto nám zavadzia?

ŽENA (zúfalo): Viem, že na mňa cielite. Áno, potrestaná som… Nezacítim nikdy viac materinskej radosti! Tak vraveli doktori, keď mi život ratovali. Ach, prečo ho ratovali! Ale veď nie ja som vinná. Čo ja môžem?! (Rúhavo.) Keby nás nebol zákon zviazal…

OTEC: Ach, hľaďže, ty spomínaš zákon? Aká!… Naposledy, čo? Zákon? Zákon zviazal — zákon rozviaže. Rozumieš? Nie si pre nás — tu máš, to je! Ale mohlo byť bez toho. Ja som dosť bránil Martinovi, aby si ťa vzal. Ty vieš, prečo som bránil.

ŽENA: My sme sa milovali, a Martin si nedal svojej lásky!

OTEC: Ach, ba veru čo! Láska! Ty si hádam z lásky pošla za môjho syna? Z lásky — ty od sveta opovrhnutá, ty si bola rada, že sa našiel blázon, ktorý ťa prijal do teplého prístrešia. A že z lásky!… Hej, dobre sme to my zaplatili!

ŽENA: Áno, z lásky, ktorej vy nerozumiete a nemôžete rozumieť. Lebo žgrlošíte celý svoj vek, závidíte si i ten kus chleba, čo do úst kladiete, a myslíte si, že sú všetci takí. Ó, nemyslite si, že som ja taká! Ja som neprišla sem pre vaše bohatstvo! I moja stará mať ma vystríhali, ale ja som neprišla pre toto teplé prístrešie, ale preto, že sa ľúbime. A keď tú lásku roztrháte na márne kusy, i potom vezmem si čo len najmenšiu handru z nej — a ustúpim vám.

OTEC: Neuč ma! Ja viem, čo spravím.

ŽENA: Vyženiete ma — ó, to môžete. Viem ja. Zavadziam vám. Vášmu šťastiu. Nájdite si takú, ktorá vám bude po vôli. Ale či ja môžem zato, že ma Hospodin tak potrestal? Hej, keby mi vtedy doktori neboli zachránili život! Je toto život? Je toto nejaká blaženosť? Od troch rokov zazeráte na mňa, vyhadzujete mi na oči, že nemáme dietok, trápite ma, upodozrievate… Ale nebojte sa; keď tak chcete, opustím váš dom, to bude najlepšie…

OTEC: Ach, ty žobrač akási, kam sa ty obrátiš? Kam ty môžeš ísť? (Pichľavo.) Ej, moja drahá, od štyroch rokov naučila si sa na hojnosť, na bohatstvo, ťažko sa to odvyká, ťažko zasa do tej žobroty!…

ŽENA (s nádejou): Nájdu sa dobrí ľudia.

OTEC: A či tak? Tí dobrí ľudia, čo ťa zviedli. Hádam Janko, kováč, pán majster, nezabudol ešte na svoju milú, čo? Veď začína sem chodiť; áno, ľahká mu výhovorka, keď Martin vždy čosi kumštuje.

ŽENA (chce ísť von, no stretne sa s Martinom; plačúc skloní sa mu na prsia).

Druhý výstup

Predošlí, Martin.

OTEC: Prišiel si konečne?! Vidíš, ako ťa tu pekne vítajú!

MARTIN: Prečo plače Katka?

OTEC: Lúči sa od nás. Chce nás zanechať. Dosť jej vraj bolo bohatstva. Ide preč. Nájdu sa vraj dobrí ľudia…

MARTIN: A či som ja niečo chybil? Alebo — a tak, už viem. Otec, vy máte takú zábavku, vždy a vždy staré rany otvárať.

OTEC: Áno, lebo vždy znovu a znovu krváca mi srdce pre teba, syn môj. Či si nepomyslel na to, že ak sa tu niečo nepremení, všetko naše imanie prejde do cudzích rúk, že zahynie naše meno, ak sa nespamätáš? Rozumieš? Konečne na všetko jesto zákonov, a peňazí máme. (Odíde.)

Tretí výstup

Predošlí, bez Otca.

ŽENA (oddane, s láskou): Martinko môj, ja som na príčine. Otec ma vyháňajú. A ty si máš druhú vziať. Viem ja, čo oni myslia. Odkedy nám dieťatko umrelo a ja som prežila tie ťažké chvíle v špitáli, neprestajne mi hudú: Nie si pre nás, nechceme ťa…

MARTIN (vykríkne): Nie, nie, Katuška! Never im! (Miernejšie.) Ako to oni smú vravieť? Za seba nech vravia, ale za mňa? Ach, žena moja, či si ty zbadala u mňa, že by som ťa nechcel, že si nie pre mňa? Ja som ťa miloval od detstva, i vtedy, keď si z nevedomosti padla do hriechu, keď všetci tebou opovrhli, keď ťa odsotili, miloval som ťa, keď si ako moja žena prišla do tohto domu, a milujem ťa i teraz… (Bozkáva ju.) Ty si nie vina, že sa tak stalo, ty si nie prekážka môjmu šťastiu. Nie, ty si moje šťastie. Ďakujem bohu, že si mi ty ostala na živote, milá moja. Neboj sa, nikto nás neroztrhne — len boh sám, len boh…

ŽENA: Ale otec budú hľadať rozsobáš, uvidíš. Počul si, ako povedali teraz: Jesto na všetko zákonov. A pred chvíľou, kým si bol u kováča, zasa ma vyháňali, a ja som spomenula, že nás zákon pred oltárom zviazal, a oni povedali: Zákon zviazal, zákon rozviaže.

MARTIN: Neboj sa, nás neroztrhne zákon.

ŽENA: Ale otec neprestanú. Konečne, načo im je zákon? Oni už majú druhý spôsob. Oni ma upodozrievajú, oni ma trápia…

MARTIN (pozrie náhle na ženu): Bez príčiny ťa upodozrievajú! Ako len smú! A čo vraveli?

ŽENA (zdržanlivo): Už mi spomínajú i toho kováča. Veríš mi, Martinko, že ho nenávidím…

MARTIN: Neboj sa, rozumiem ťa. Ja len vravím, čo bolo, prešlo. Ach, čo, Janko je teraz tichý a dobrý majster. Čože, ani mu na um neschodí…

ŽENA: Ale vidíš, otec ma vždy trápia preňho. A mňa to bolí… (Slzí.) A potom čože, veď čochvíľa som tu nepotrebná. Hľa, práve teraz mi vraveli, že si zavolali ňaňu Maru…

MARTIN: Ako? Čože chcú s nimi?

ŽENA: Zavolali si ju, aby im vraj napražila pampúchov. Teda čo som ja tu?

MARTIN (nevrlo): Ale naozaj? Čo sa otec bláznejú? A práve Maru!

ŽENA: Áno, dnes prídu ňaňa Mara pampúchy vyprážať. Azda zajtra príde druhá… Martinko, a mňa nepotrebujú, mňa vyženú…

MARTIN (premýšľa): A ak ťa vyženú, neboj sa, nepôjdeš sama!

ŽENA (s láskou): Martinko!

MARTIN: Áno, neboj sa, pôjdeme spolu. Ja nežiadam mnoho. Dom im nechám a všetko v ňom, nech si majú. Dajú mi dvadsať žiniek zeme, a budeme v tichosti žiť, pravda, Katuška?

ŽENA: Ach, bože môj, bojím sa toho, nenahováram ťa, bože chráň! Lebo otec by ešte väčšmi búrili proti mne. Vraveli by, že som ťa ja na to naviedla.

MARTIN: No, no, neboj sa, veď ich ja tým len postraším. Veď sa oni zháčia, keď im to poviem. Čo myslíš, keby som im povedal, že sa chceme oddeliť? Veď čože si začnú sám, samučičký? I vtedy, keď som ťa bral, nechceli, a ja som sa im zahrozil, že sa oddelím a bol pokoj. Uvidíš, že popustia. Len mi povedz, keď ťa budú urážať, a ja im hneď poviem — postraším ich.

ŽENA: Ej, Martinko, ale ak sa nahnevajú a nedajú ti nič? Ak ťa vydedia?

MARTIN: No, čo? Odídem z domu a čochvíľa budú ma volať. Veď sú sami. Bezo mňa nemôžu nič.

ŽENA: Veď teraz sú sami. A ak sa im zunuje samota a oženia sa? A vydedia ťa?

MARTIN (strhne sa a prejde si rukou po čele, rozmýšľa): Bolo by to možné? (Krátka prestávka; sadne si k peci, náhle.) Ach, čo kdeby! Keď sa doteraz neoženili! Poď sem, Katuška. (Priťahuje ju k sebe a bozkáva.): Konečne, teba mi nemôžu vziať. No a grunt, čože, otec je otec, neboj sa. (Milkujú sa.)

Štvrtý výstup

Predošlí, Otec.

OTEC (vstúpi upachtený; po chvíli zbadá párik a dlho sa díva na nich): Tak je. Na starosť prišiel zasa na mňa rad odhŕňať sneh…

MARTIN so ŽENOU (vstanú)

OTEC: Ďuro sa zaráža po dedine. Iste si hľadá druhého gazdu. A vy sa tu pod pecou milkujete, ako by ste sa včera zosobášili…

MARTIN (žartovne): Ale čože, otec, vy ste to museli robiť? Nuž veď ste vy ešte junák! Ale ste sa preto dobre zahriali a žily popreťahovali! (Smeje sa.) No, nič to. Vás zohrialo trochu snehu — a nás mladých láska. (Smeje sa.) A táto mamička! (Ukazuje na pec.)

ŽENA (veselým rozhovorom upokojená, usmieva sa tiež; je krásna): Ale ak cez noc napadá ešte, to už my odhrnieme, pravda, Martinko?

MARTIN: Urobíme, urobíme. (Bozkáva ju.) A na Nový rok pôjdeme sa sánkovať — ujujúú! (Rozprávajú sa.)

OTEC (Nespustí oka z mladých, po chvíli prisadne si k stolu.)

Piaty výstup

Predošlí, Ďuro.

ĎURO (vstúpi; badať na ňom, že ochutnal rozličné vína): Oho, dobrý večer, pán richtár, a či ako…

OTEC (vstane; prepočul, že mu povedal: „pán richtár“): No, našiel si si nového gazdu?

ĎURO: Pán môj a hospodár môj dobrý, ja nie, ja na nijaký spôsob. Kdeže ja vás zanechať!

OTEC: Veď si sa mi hrozil, že neostaneš.

ĎURO: Ja? Vás i váš dom nezanechám. A ľudia vedia už a povedali mi. I báťa Venerský vedia už.

OTEC: No, čože je?

ĎURO: Národ si žiada, viete, pán môj… Už len vy a vy budete naším pánom richtárom. Národ si žiada — tak je. A teraz už len pani richtárku. Tak je! Haj-haj! No, tajdem, i kone chcú jesť. (Odchádza a stretne sa s Marou; víta ju a odíde.)

Šiesty výstup

Predošlí, bez Ďura, Mara.

MARA (vstúpi): Doma ste? Sluha je veselý, tak hádam i gazdovia. (Vítajú sa.) Dobrý večer, pamodaj, pamodaj! Zdraví, zdraví? Ej, ale máte pilných ľudí v dome, keď ste už stačili chodníky odmiesť!

MARTIN: A čo myslíte, kto spravil? Otec, veru oni odmietli. Pravda, oni sú ešte mocný chlap!

MARA: Ale naozaj? No, na dvore azda, ale na ulici… To by bola hanba pre mladú gazdinú.

MARTIN: Pre ňu? Iste tak i pre mňa. (Odíde.)

Siedmy výstup

Mara, Žena, Otec.

MARA: Ej, Paľo môj, viem, že si mocný chlap. Ani by ti nikto nepovedal, že máš vyše päťdesiat. No, hľa, spolu sme chodili do školy, v mojich rokoch si, a kde si ty! Ja už stará baba, a za tebou ešte mladé vdovy pozerajú. Veru tak!

OTEC: Hlúposti! Nože, Kata, chystaj ňane cesto na pampúchy. Aspoň to… Čo? Či sa ti neráči?

ŽENA: Ach, veď som myslela na to. Múka je prichystaná, ale miesiť mi je ťažko. V krížoch ma potom pobolieva.

OTEC (Mare): No, počula si ju?

MARA (akoby bez zlosti): No, však i to je dobre. Veď ďaleko je noc, deň sa už dĺži. Vieš, Paľo môj, bola by som včaššie prišla, ale práve keď som išla, stretla som sa s Eržou, nuž bola som trochu u nej. Ach, vieš, nie, že sme už ako od dvoch sestier deti, ale ten poriadok a čistota u nej — všetko pekne na svojom mieste. No, to by si mal vidieť a čudovať sa! Ako z románu poskladaná sukňa, nieto smietky po dome, všade čisto, ako zrkadlo! A nesťažuje si nikdy, že by ju niečo zabolelo — ako len tá mašina. No a má ona starosti i s deťmi. Janko je síce už skoro opatrený, ale tí dvaja malí šarvanci, nezakríknu, nezavadzajú, ale pekne v poriadku, čistí, umytí, pekní, až radosť. Ach, vravím ti, kaľavná gazdiná, kaľavná…

ŽENA (postupne sa rozčuľuje pri Marinom rozprávaní): Keď je zdravá, mocná, pravdaže. (Nevoľne.) Čože ja môžem? Áno, i miesiť mi je ťažko. (Odíde.)

(Krátka pauza; Otec zamyslený.)

Ôsmy výstup

Mara, Otec.

MARA (dôverne): A vieš, čo mi dnes povedala? (Sladko.) Teba spomínala!

OTEC (v myšlienkach): Kto ti povedal?

MARA: Moja Erža. Vieš, čo mi povedala?

OTEC (vzpriami sa): Mňa spomínala?

MARA: Divné mi je i vysloviť…

OTEC: Ako?

MARA: Nuž, nie po zlom. Divila sa, že sa neoženíš…

OTEC (nerozumel): Ja?

MARA: Áno.

OTEC (spamätá sa): Ja sa mám ženiť? (Smeje sa.) Po päťročnom vdovstve? Ona vravela?

MARA: Áno, áno; vidíš, ako sa stará o teba! Počuj, Paľo môj, pomyslel si ty na to, že tvoj dom nemá potomka? Že tvoj rod vyhynie?

OTEC (zahľadí sa na Maru): Mara moja, od troch rokov nemyslím na iné, ako práve na to. Od troch rokov sa trápim, neteší ma nič — hyniem. Hľa, núkajú mi richtársku palicu, zeme sa množia — ale nebude ich mať kto obrábať. Hľa, okolo mňa bedári, želiari, nádenníci, chuďasi, nemajú ani piade zeme, ale majú nádej, majú potomkov, majú synov ako levov, majú požehnanie… Áno, požehnanie, a u nás ho niet! Polia bez robotníkov, polia bez hospodárov o chvíľu. Prídu cudzí — a spustošia všetko… Teraz je zapadané všetkom snehom. Záveje sú v dolinách a zem spí. Ale všetko na čas, to všetko sa premení. Príde teplé slnko, prídu jarné vetry a odstránia prekážky, a zem splesá, otvorí svoju plodnosť a bude požehnania. Ale u nás zaľahli ťažšie záveje, u nás nebude požehnania… Ja to vidím, ja plačem nad tým, ale Martin to nevidí, Martin čuší, nemá chuti, jeho žena sa mazne, čas letí a nádeje vždy menej a menej… Ona je neplodná!

MARA: A ty to len teraz vieš? Poznal si ju, aká bola. Všetky sú také.

OTEC (s bôľom): Bolo to práve vtedy, keď mi Judka umrela. A v tom žiali bol som mäkký a oklamali ma — milovali sa, čo ja viem. I teraz ju Martin miluje. Vždy sú spolu, vždy sa maznú, vždy sa oblizujú. Hľa, i teraz vyšla za ním. Čože, ani nepomyslí na cesto. Pozri ich, tam sú na dvore a rozprávajú si čosi.

MARA: Stoja v snehu, miesto aby si odmietli. Ale čože im to zavadzia, keď sa milujú! Vidíš, Paľo, ale či si ty už na to myslel, ako by sa dalo tvojmu nešťastiu odpomôcť?

OTEC: Áno, myslel som a myslím ešte vždy. (Pozrie sa cez oblok.) Ja ich chcem rozdvojiť. Rozsobáš, rozumieš… Dá sa to. A potom ju vyženieme.

MARA: Preboha, len to nie! Vyženieš ju, a vyženieš i syna. Stratíš i jeho. A potom, keď rozkmášu tvoj majetok, podelia si žinky, roztrhajú imanie. Ale potom budeš i plakať, keď budeš sám, samotný, opustený. Paľo môj, sám budeš!

OTEC (mechanicky): Sám budem…

MARA: A nemusíš byť sám, ak ma poslúchneš. Hľadaj si pomoc. Ožeň sa…

OTEC (po boji): Veď ženiť — ale…

MARA: Už sa len neboj. Treba ti len chcieť. Len sa rozhodni.

OTEC: No, a potom čo? Ožeň sa — a potom?

MARA: A potom — divný si…

OTEC: Čo si s tým, povedzme, pomôžem?

MARA: Ach, nebuď taký! (Zmyselne.) Ty si ešte mocný chlap, Paľo, rozumieš. (Nábožne.) A potom — všetko je v božej ruke…

OTEC: A na ktorú myslíš? (Prestávka.)

MARA: Ach, veď ja ti ponúkať nebudem. Božechráň! Podľa tvojej vôle. Čože ja viem, ktorá sa ti páči…

OTEC: Ktorá sa mi páči? Či som ja mládenec, aby som si vyberal? Ale, žena božia, veď som ja doteraz na to ani nepomyslel! Teda tak, ktorá sa mi páči…

MARA: No, áno. Ja viem len, ktorej sa ty páčiš.

OTEC: Ach, dajže mi pokoj! (Prestávka.) A ktorá je to, čo sa jej tak páčim? (Berie to ako žart.)

MARA: A vari nevieš! Teraz v nedeľu ťa videli v kostole. Bol si pekne oblečený, fúzy vykrútené, červený — a hľa, vlasy sa ti ešte len slabo belejú — a keď pán farár čítali evanjelium, vstal si tak rezko, ako nejaký mládenec. A ona to všetko zbadala, a keď si hľadal pieseň v knižke, pozrel si zo dva razy na ňu…

OTEC: Ej, ženy, tak ani v chráme božom nemáte pokoja! (Rozmýšľa.) Vravíš, teraz v nedeľu? Veru ja sa nepamätám, ako to bolo. Ja skutočne neviem, ktorá je to — v nedeľu, v nedeľu… (Spomenie si.) Myslíš azda Eržu, svoju sesternicu? Pravda, videl som ju. (Ožíva, začne si fúzy vykrúcať a Mara prisviedča.) Eržu Barnákovú? No, veď ju poznám… (Postupne prichádza do príjemného rozčúlenia.) Teda Erža!

MARA: Ej, vidíš, ako si potrafil! (Pristúpi k nemu.) Erža ťa miluje. Erža odoprela mnohým vdovcom. Pre teba, Paľo môj, rozumieš?…

OTEC (spamätá sa): Ach, čo! Svet by ma vysmial. Teraz, po toľkom čase!

MARA: No, len no! Nuž neprišla ti príležitosť. Žialil si za nebohou, nechcel si. Nebolo ti po vôli. Neprišla ti po chuti. Ale teraz! Čo poviem Erže? Paľo, čo jej odkážeš?

OTEC (neodpovedá): Erža Barnáková — koľkože môže mať? Tridsaťpäť — nie, viac nemá. Syna má osemnásťročného, pravda, tak je, mladá sa vydala, a potom ešte dvoje detí, dvoch chlapcov. Poznám ich, pekní chlapci, živé deti. A potom, koľkože má na svojom mene: osem či deväť žiniek zeme, peknej zeme, viem ja, dobrá zem… Ale čo ty myslíš, že ja túžim za zemou, za cudzou zemou? Mám ja dosť, mám! (Krátka prestávka.) Erža — Erža… (Napodobňuje.) Erža moja, žena moja — či tak? (V duši jeho utvárajú sa obrazy krásne a lákavé. Ako to bude krásne, keď príde do domu nová gazdiná, keď blízko pri ňom bude žena, pekná žena! A donesie mu potomstvo — donesie mu synov! Robotníci, vlastní robotníci! A on bude mať o koho sa starať, bude mať komu zanechať, koho obdariť. A konečne, možno, možno, príde i požehnanie, ktoré nebolo u syna… Tľapol rukami, rozpálený a blažený chytil Maru za plecia.) Povedz Barnákovej, že prídem dnes večer k nej. (Smeje sa od radosti.) Prídem si ju vypýtať, rozumieš! Choď a priprav ju, prídem. Prečo nie? A po Troch kráľoch dovediem si ju sem. Príde nová gazdiná, príde mocná ruka do domu. A donesie mi potomstvo, donesie mi duše, živé duše, robotníkov! A obľúbim si ich, ako svoje vlastné, a potom ktovie — ktovie — všetko je v božej ruke…

MARA (celý tento dej počúvala uchvátená, nemá slov a oči jej žiaria od radosti nad zdarom; prisviedča len blažene).

Deviaty výstup

Predošlí, Žena.

ŽENA (zjavne unavená, príde a zadíva sa na blaženého otca): Umiesila som na pampúchy.

OTEC (najprv roztržite, potom hrdo): Ďakujem ti teraz. Ja dnes budem inde pampúchy jesť. Inde. Konečne, Mara moja, čo máme meškať? Môžeme už ísť. Áno, pôjdeme spolu.

ŽENA (zarazená nad tajnou novinou): A ňaňa Mara nebudú pampúchy pražiť? Hádam zajtra? A či ja mám spraviť?

OTEC: Nie. (Strojí sa odísť.)

ŽENA: A večerať?

OTEC: Aká večera? Ty si už i tak maškrtila, a Martinovi — čo ja viem, nech ti rozkáže, sprav mu.

ŽENA (zdržanlivo): A vie Martin, že idete?

OTEC: Či sa to jeho týka? Či vie Martin! (Ostro.) Nevie.

ŽENA (bezvýznamne): Zavolám Martina.

OTEC (skríkne): Čože! Azda mi hrozíš!?

MARA (nepokojná, dáva otcovi znak, aby už šli).

OTEC (surovo): Ale čo mi hrozí?

Desiaty výstup

Predošlí, Martin.

MARTIN (netušiac vstúpi): Janko sane spravil. Zajtra pôjdem po ne. (Diví sa, že je tichosť.) No, čo je? Ako je s pampúchmi? (Žene.) Ale, Katka, čo je…

ŽENA (smutne): Otec nechcú.

MARTIN: Ako? (Mare.) A čo, vy odchodíte?

MARA (uškrnie sa): Ideme. (Podíde k dverám a vrzúka. O chvíľu odíde.)

Jedenásty výstup

Predošlí, bez Mary.

ŽENA (Martinovi): Idú obaja a nechcú povedať, kam.

MARTIN: Otec…

OTEC (ostro Žene): A čo ja mám tebe vravieť? Čo sa ty starieš, kam ja idem? Teba sa hádam spytovať budem!? Kam idem? Po robote. Čo vás do toho!

MARTIN: Hádam som váš syn, môžem vedieť, čo zamýšľate. (Urážlivo.) Kým som bol deckom, robili ste bez mojej vôle. (Ako na žart.) A keď ste sa ženili, nemohol som vám radiť — ale teraz, teraz sme rovnakí.

OTEC: Ohó, ani teraz! Áno, nie sme ani teraz rovnakí. Lebo ty len rozsýpaš, čo som ti ja nazhromaždil. Ty si sa nikdy o nič nestaral. Ale konečne je pravda, ty môžeš vedieť, čo ja zamýšľam… Ale čo sa stariete a čo sa ona mieša?

MARTIN (rozhorlí sa): Ona je moja žena — žena, rozumiete. Žena pred zákonom, ona môže, ona smie, ona má tiež vedieť o všetkom, čo sa v dome robí. Otec, otec, nezačínajte zasa starú nôtu…

OTEC: Ona nemá nijaké právo, rozumieš. Čože doniesla — žobráčka akási… Nech si ide rozkazovať kam chce — i s tebou — ale tu, v mojom dome nie (kričí), v mojom dome nie!

MARTIN (ostro): Otec, neurážajte! Ona nie je vaša slúžka, ona nie je vaše hoviadko, ktoré smiete otĺkať. Už som dosť počúval — a trpel! A ak tak chcete, dobre. (Významne.) Pôjde ona a pôjdem i ja. Vy nás nerozdelíte, my vám ustúpime… (Trasie sa od rozčúlenia. Po chvíli odhodlane.) Ó, odvediem si ju stadeto, odvediem z tohto trápenia, z tejto muky, a budeme si žiť šťastne. Šťastne, lebo nás nebude nikto urážať, okrikovať. Áno, otec! (Pokojnejšie a bez zloby.) Otec, vydeľte nás, ja idem preč. Ona vám je nie po vôli, vyháňate ju, dobre, ja idem s ňou, lebo ju milujem. (Nežne Žene.) Poď, moja Katuška, boh nám pomôže…

OTEC (počúval bez duševného pohnutia synove reči; pokojne): Tak teda to chceš?! Počúvol si konečne ženu! Veď ja to dávno viem. Chceš opustiť otcovský dom pre takú jednu… Dobre — môžeš.

Dvanásty výstup

Predošlí, Mara.

MARA (nepokojná, že otec tak dlho nechodí, vráti sa, odmerane): No, čože je? Pôjdeme, a či nie? Mladé vdovy si včas zatvárajú dvere.

OTEC: Idem.

MARTIN (Mare): Čo ste povedali? (Nechápe.)

MARA (posmešne a hrdo): Nech ti otec povedia. Hľa ho, aký…

MARTIN: Kam idete s otcom? Hádam… (Dlhá prestávka.)

OTEC (zoberie sa): Do Barnákov.

ŽENA (Martinovi, vykríkne): Otec sa ženia!…

MARA: Áno.

MARTIN (nechápe ešte): Ale — ako — otec?…

OTEC (ľahko): A čo budem? Ty ma opúšťaš… (Odíde s Marou.)

MARTIN (stojí omráčený a ani nebadá, že sa Žena túli k nemu): Teda otec sa ženia…




Vladimír Hurban Vladimírov

— vlastným menom Vladimír Konštantín Hurban — kňaz, dramatik, publicista, jeden z najväčších umelcov z vojvodinského prostredia. Písal básne, poviedky, divadelné hry, zo súčasného života dediny a libretá pre operety. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.