ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tej istej izbe, o pár dní pozdejšie, v sobotu. Už horí lampa, stôl neprikrytý, postele rozhádzané, šatstvo v neporiadku a Otec zamyslený, práve sa obriadil trochu, oholil, a britvy ležia na stole. I toho málo svetla zo začadenej lampy ho mýli a odvracia sa od neho. A vonku sa už noc spúšťa na zem; je odmäk, sneh s blatom.

Prvý výstup

Otec, Martin.

MARTIN (vstúpi, neobriadený, zablatený od roboty): A vy ste sa už obriadili? Nemuseli ste sa ponáhľať. Vidíte, zajtra sa nebudeme veseliť. A vy ste sa darmo unúvali.

OTEC (hodí rukou): Daj mi pokoj! Dosť bude toho. Aspoň ty…

MARTIN: Pokoj! Spomínate pokoj, a sami ste ho rúcali, ničili. Skoro by som povedal — no, že to nebolo s dobrým, viete.

OTEC: Nevrav tak. (S výčitkou.) Stalo sa tebe po vôli.

MARTIN (opätuje Otcove slová): Stalo sa vám po vôli. I všetkým, ktorí sa teraz smejú. Nuž a s tou vdovičkou, ako to bolo? Či som vám nevravel? Vidíte, ako sa stalo, a mohlo byť bez hanby. Áno, rozhlásili ste si, už ste i na svadbu volali — zajtra mali byť tretie ohlášky — a ona vám dnes vypovie. Odbehla vás. No, pravda, dcéra by vám mohla byť. Každý sa smeje.

OTEC: Ja to už dávno viem. Nuž ona chcela, aby som ja prišiel do jej domu. (Vyzývavo.) Vidíš, teba sa bála! Nechcela sem prísť, ale mňa volala. A to som predsa nemohol spraviť.

MARTIN: No, pravda. Potom by už Barnákovci robili s vami, čo by chceli.

OTEC: Áno, a preto som sa vrátil z polcesty. Lepšie i tak, ako toto tu…

MARTIN: I tomu ste vy na vine. Neviem, ako by bolo, keby… Ale to je jedno. (Robí akúsi ženskú prácu.)

OTEC (nevoľne): Ej, tak je! Ostali sme bez ženy.

MARTIN: A čo ma po nej! Naposledy — stalo sa po vašom. Tu máte: rozišli sme sa.

OTEC: Ale kde je ona teraz? Čosi som počul, že vtedy odišla k Jankovi.

MARTIN: Neodišla. Veď keby bola k nemu odišla! Bol by ľahký proces. Tam je u starej a mazne sa. Len plače a plače. A hľa, včera sme boli pred farárom. Že vraj zmieriť sa. Akože sa zmierim s takou? I tam fňukala, až sa mi zunovalo a odbehol som. Každý sa diví, že ako to.

OTEC: No, a čo teraz?

MARTIN: Nuž čo — ešte dva razy musíme ísť na faru. A potom že uvidia, vraveli farár. A čo uvidia? Ja ju do domu nechcem, nech si ide k svojmu milému. A ja si nájdem.

OTEC: Veď tebe, mladému, ľahko si nájsť. Ale kedy, kedy! Rozsobáš bude sa ťahať i rok, a čo budeme za ten čas? Takto? Mara sa mi nahnevala a ani sa neukáže.

MARTIN: Veď dobre. Keby sa aspoň vtedy nebola ukázala… Vidíte, čo vaše pampúchy narobili!

OTEC: Veď to! Kto nám navarí, kto nám operie, kto nám popláta? Tebe je to len tak! A keď ma vyvolia za richtára, kto mi opatrí dom?

MARTIN: Viete, čo myslím, otec? Keby sme jej niečo dali, aby pristala na rozsobáš… I advokát mi vravel, že kým ona nepristane, ťažko pôjde s rozsobášom.

OTEC: A koľko myslíš?

MARTIN: A čo ja viem. Niečo jej dáme — dve žinky, nie? A potom by som si už pomohol… (Okúňa sa.)

OTEC: Teraz teda ty chceš rozdávať? A potom už čo?

MARTIN (bojazlivo): Potom by som si už mohol ženu doviesť… Azda by niektorá prišla i tak… (Sklopí oči.)

OTEC (zadíva sa prísne na syna): Na to ty myslíš?

MARTIN: Vidíte, Mara Balážová mi včera večer povedala tak zo žartu, že by vďačne prišla — nám pomôcť…

OTEC (skríkne): Nie, to sa nestane! Dom Brezovcov je dom poctivý. Len po zákone. (Vážne.) To si vybi z hlavy. (Poučuje.) Veď si len rozmysli, ako by to bolo! Čo by svet povedal? I tak už dosť počúvam o tých Balážovcoch. Nechaj ty to tak a do Balážov nezachádzaj. Nechže si Maru vezme Ďuro — veď je už i tak celý pobaláchaný za ňou.

MARTIN (trucovito): Ona nepôjde za Ďura… A ja pôjdem i dnes do Balážov. Vyhnali ste mi ženu, ja nemôžem dom nechať bez ženy. Sami vidíte. Čo ja mám medzi týmito štyrmi múrmi? Aký je to život?

OTEC (po chvíli): Vidíš, syn môj, tak som si i ja hútal. Chcel som oživiť tento náš pustý dom, chcel som doviesť duše, živé duše — a protivil si sa. Teraz sme sami. Vidíš, ako je to…

MARTIN: Keby ste len neboli Maru na radu volali. Veď ktože by vám bránil!

OTEC: Nuž to sa pohubilo, vidíš, po tvojej vôli. Konečne — čo ja viem; sprav si, ako vieš! (Bojuje.) Veď naozaj, ani sám neviem, ako. Už len vari aby bol pokoj — utíš sa i ty… (Rezignovane.) A choď si po ženu, po svoju zákonitú ženu… (Zamyslí sa.)

MARTIN. Ach, choďteže mi s ňou! Odkedy som ju prichytil, že začína s tým Janom, nechcem ju ani vidieť. Veď i ja mám srdce v hrudi. Kým som ju miloval a myslel som, že ma neklame, nedal som si ju, bránil som ju i pred vami, dobre viete. Ale teraz? Čože ju mám naspäť volať? Pokloniť sa jej? A potom sa pretvarovať, komédiu robiť? Nie, nie! Odpadla mi od srdca — to je všetko. Naposledy sa ešte potrápim, a vám nech pomôže vaša sladká ňaňa Mara. Ona vás chcela oženiť, ona vás spraví i richtárom, ako sa nedávno chválila — ona môže všetko jazykom…

OTEC: Čo sa ona stará o moje richtárstvo? Ale počuj, nebol tu kováč Janko?

MARTIN: Mňa sa spytujete? Ja neviem. Ja som s Ďurom podstielal koňom, a celé popoludnie mrvili sme kukuricu na povale. Keby nebolo odmäklo, boli by sme hnoj vyviezli. A prečo sa spytujete?

OTEC: Ty Jankovi hádam nič nespravíš?

MARTIN (smeje sa nasilu): Ja? Čo ma doňho? Myslíte, za to vtedy? Dobre spravil. Aspoň som na čistom. On ma oslobodil od nej. Ďakujem mu…

OTEC: No, veď som mu i ja vravel. A dnes večer má prísť sem. Vieš, musíme byť k nemu priateľskí; on pozná ľudí, on vie poradiť. O pár dní je voľba. Nuž príde mi povedať, ako veci stoja.

MARTIN: Len aby sa nestalo tak, ako s vašou ženbou. Ach, čo! Ľudia sú klátiví a závistliví. Každý chce byť richtárom. Teraz myslíte, že vám Janko všetko vykoná?

OTEC: No, len mu už nevyhadzuj niečo na oči. Trochu sa utíš.

MARTIN: A čo vám ja budem tu zavadzať. Odídem. (Zazrie britvy na stole.) A vy ste sa už oholili? Oholím sa i ja. A kde je zrkadlo?

OTEC: To veľké je v prednej izbe.

MARTIN: No, tak idem ta. Ráno nieto kedy.

OTEC: Ale daj pozor. Teraz sú ostrené, aby si sa nejako neporezal.

MARTIN: Veď hádam viem. (Zoberie britvy a ide k dverám.) Vari vám už ide Janko. (Otvára dvere.)

Druhý výstup

Predošlí, Žena.

ŽENA (zakrútená do vlneného ručníka, utrápená, vstúpi).

OTEC a MARTIN (od prekvapenia stoja omráčení).

ŽENA (po trápnej chvíli): Prišla som milosť prosiť. (Martinovi.) Prišla som, aby si mi odpustil. Ja vás budem poslúchať — ako vaša slúžka vás budem poslúchať.

OTEC (sadne si k stolu a díva sa uprene na Ženu): Prečo si odišla?

MARTIN (po chvíli, odloží britvy na stôl, chladne): Prečo si odišla? Čo tu hľadáš? Kto ťa volal? Choď si k Jankovi!

ŽENA: Hľadám svoje šťastie, hľadám teba, Martinko!

OTEC (vstane): Odišla si od nás. Hanbu si nám spravila. Muža si opustila…

ŽENA: To vravíte vy? Ach, nie, nie! Počúvam. Ja som urobila chybu. Slabá som bola, nemala som — odpusťte mi…

OTEC: No, vidíš! (Odchádza.) Nájdi si robotu — a už pokoj. (Chytá dvere.)

MARTIN (náhle): Kde idete?

OTEC: Veď vieš. Divím sa, že nechodí. (Odíde.)

Tretí výstup

Martin, Žena.

ŽENA: Keby si nazrel do môjho srdca, videl by si, že je čisté, že len tebe patrí… (Prestávka.)

MARTIN: Nezačínaj. Tak si vravela i pred farárom.

ŽENA: Áno, a vravím to i teraz a naveky. Ja som chybila, že som odišla. Ale čo ja môžem zato, že zlodej chcel mi ukradnúť moje najmilšie — teba, Martinko. A keď som videla, že ma nechceš — odišla som. V zúfalstve človek všeličo spraví. Ale som obanovala, horko obanovala…

MARTIN (ľahostajne): Nemala si čo jesť u starej — to je. Preto si prišla.

ŽENA (premáha sa): Nie. Krivdíš mi. Vrátila som sa, lebo nemôžem žiť bez teba, lebo ťa milujem. (Vzpriami sa, hrdo.) Vrátila som sa, aby sem druhá nemohla prísť!

MARTIN: Nevrav tak! Už ma neoklameš. Raz bolo dosť. Veril som tvojim očiam, veril som tvojim rečiam — ale v srdci si nosila Janka, kováča. Choď si k nemu, on ťa prijme, a mne nezavadzaj.

ŽENA: Nevyhadzuj mi na oči Janka. Ja na neho ani nemyslím, A potom, veď azda vieš — on sa žení.

MARTIN (strhne sa, potom sa divo rozosmeje): Á, tak je to! Odkopol ťa i on! A preto si prišla sem! Teraz viem! A otec už myslia, že je dobre!

ŽENA (plače): Martinko, Martinko, prečo ma tak urážaš? Ja som nevinná…

MARTIN: Mne daj pokoj. Narobila si nám dosť zlého. Otec by neboli pomysleli na ženbu, keby si bola bývala inakšia. A teraz sa všetko pohubilo. Veď ako je tu? Otec sa neoženia, zháňajú sa za richtárstvom, ty si ušla, a náš dom ostal bez ženy.

ŽENA (ešte raz s malou nádejou): Preto som prišla, preto som sa vrátila. Nech bude zasa všetko, ako bolo.

MARTIN (s utajenou zlosťou): Ty — ty si sa nemusela vrátiť. Ty si už nie moja. (Otvorene.) S tebou som už roztrhnutý… A predsa, predsa, prečo ma držíš v reťaziach, prečo si tu a zavadziaš mi? Veď si pomysli: ja sa nemôžem pohnúť. Rozsobáš bude trvať i rok! Celý rok ma budeš ešte držať zviazaného. Ty…

ŽENA (stojí ako socha, po chvíli tvár jej zbledne a oči uprie do neurčita): Ja som ti na prekážku… (Zúfalý smiech.) Že žijem!…

MARTIN (nechápe význam tých slov): Vidíš, mohla by si mi uznať. Nerob daromné prekážky rozsobášu. Naposledy, počúvaj: dám ti, prepíšem ti, i otec pristanú — no, koľko chceš? Dve žinky, čo myslíš, dve žinky peknej zeme — no, čo chceš viac? Kto by to spravil? (Ironicky.) I Jankovi budeš cennejšia… (Berie britvy zo stola; pozerá, či sú ostré. Ľahostajne.) Áno, a sem príde druhá… (Odchádza do prednej izby, aby sa oholil, lebo ide do Balážov.)

ŽENA (zalomí rukami a chce ísť za ním, ale dvere sa pred ňou zavrú; klesne na lavicu).

Štvrtý výstup

Žena, Ďuro.

ĎURO (vstúpi zadumaný, ale keď zazrie Ženu, vyjasní sa mu tvár): A vy ste prišli, gazdiná?

ŽENA (neodpovedá).

ĎURO: Ja som sa zaradoval, že je už dobre, ale vy ste taká… Čo vravia báči Martin? Vedia, že ste tu? A či…

ŽENA (ťažko vykríkne): Zavadziam im, Ďurko! Azda majú inú miesto mňa!

ĎURO (žalostne): Ej, gazdiná, tak už i vy viete? Pre mňa hľadali, a pre seba našli… Ale veď to hádam nemôže byť, že by oni pri živej žene doviedli druhú! Ach, gazdiná, len vy ostaňte tu. Kým ste vy tu, nepríde Mara Balážová do tohto domu. Len vy mi môžete spomôcť… Ej, ako som si hútal!… Po Veľkej noci, vraveli, bude sobáš… A keď roboty prídu, pôjdeme zarábať… Nagazdujeme si a potom na jeseň na svojom začneme… Ej, ako som ja hútal… (Zadumá sa.)

(Vonku buchnú dvere. Martin sa obriadil a ide preč. A o chvíľu ozve sa jeho spev, neviazaný, rozpustilý. A spev slabne vždy väčšmi a väčšmi, až konečne sa stratí. Ďuro a Žena bez slova sedia a napnute počúvajú Martinovu pieseň. Ticho.)

ĎURO: Odišli do Balážov… Počuli ste, ako si zanôtili? Ach, už sú tam, už ich víta — ona, Mara… Už si prisadá k nim — och, ako sa smeje, ako sa cerí… Ako na nich pozerá a sľubuje všetko… Čochvíľa sa zjednajú… Ale všetko platíme my dvaja… Gazdiná, našou krvou platíme… (Vzplanie.) Gazdiná, ja odídem ta — ja… (Kŕčovite vzlyká.)

ŽENA (chytí ho za ruku): Ďurko, Ďurko, utíš sa! Načože by si také robil? Ty si mladý, nájdeš si ty ešte krajšie dievča, nie ako Mara, ty budeš ešte šťastný…

ĎURO: Veď keby to druhý bol urobil, to by ma nebolelo. Ale gazda, môj gazda, pri živej žene!

ŽENA (zadíva sa do neurčita, ako socha).

ĎURO (hľadá jej pohľad): Prečo ste tak zbledli, gazdiná? (Ticho.) Ako by ste ani kvapky krvi nemali, gazdiná…

Piaty výstup

Predošlí, Otec.

OTEC (vstúpi náhle): No, čo je? Nemáte inej roboty? Hajde, Ďuro, odídeš do Haľamov, aby prišli báči hneď do vyhne k Jankovi. I Venerský nech prídu. Ale ponáhľaj sa!

ĎURO (nevrlo odchádza, pri dverách): Tak sa musím prezuť. A ja som si už čižmy vyčistil a po takom blate…

OTEC: Hľaďže ho! Vari sa neráči! Na to som ti plácu povýšil?

ĎURO (odíde).

OTEC: A ty čo? Ostaneš tu? A či budeš inde nocovať? Ja idem preč a Ďurko zavrie dvere. (Hľadá si bundu.) Tak čo, ostaneš?

ŽENA (chladno): Nie! (Náhle vyjde.)

OTEC (našiel si bundu, oblečie sa a poberá sa preč. Už pri dverách zbadá, že si niečo zabudol, a vráti sa. Hľadá akési spisy za hradou, v stole, na kasni, a zrazu upozorní sa na akýsi šramot v pitvore. Načúva a zavolá.) Ďurko, už ideš? (Nijaká odpoveď. Chce ísť von, vtom dobehne Ďuro.)

ĎURO (hrozným hlasom): Panebože, gazda náš, poďte — mladá gazdiná leží na dvore v krvi — mŕtva, mŕtva…

OTEC (zastane ako omráčený a díva sa nechápavo na Ďura).

ĎURO: Žily si prerezala…