E-mail (povinné):

Vladimír Hurban Vladimírov:
Záveje

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Martin Hlinka, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 21 čitateľov

Druhé dejstvo

V tej istej izbe o dva dni neskoršie, popoludní okolo druhej hodiny.

Prvý výstup

Otec, Ďuro.

OTEC (v rozhovore so sluhom): Nevykrúcaj; chcem vedieť, na čom som.

ĎURO: Topoľský mi dávajú o dvadsať zlatých viac.

OTEC: A čo ma do Topoľského. Ak dáva, choď… (Ako by chcel povedať: nájdem si druhého. Po chvíli). No, tak, čo je? Chceš ostať po starej cene u mňa, či nie?

ĎURO (otáľa).

OTEC: Hľaďže ho! (Rozmýšľa.) Naposledy, keď je už tak, dám ti i ja tých dvadsať zlatých. Možno, bude viac roboty — ale potom sa drž!

ĎURO: Veď som vravel: nezanechám ja svojho gazdu. Tak ja ostávam — nech je rovno stopäťdesiat.

OTEC: Oho, to už nie! Stodvadsaťpäť si mal, dostaneš odteraz stoštyridsaťpäť zlatých, a ani o grajciar viac. Ale by ste len človeka drali. A na všetky strany plať! Hľa, kováčovi platil som za malé oprávačky dvadsaťsedem zlatých bez troch šestákov. A ešte ma naradil na akési noviny — dva zlaté. A načo sú mi noviny? A nebolo dosť: Martin dal sane posťahovať. Načo je to? Na tie dva-tri dni? A potom daň je ešte nie vyplatená, a teraz mi zasa nastávajú výdavky. Ach…

ĎURO: Keby ste len vedeli, ako dražili sluhovia. Takí chalani, ledvaže to zo školy vyšlo, a už po osemdesiat i deväťdesiat zlatých. Nemci platia dobre. A ja by som nešiel na druhú dedinu slúžiť, ale predsa stoštyridsaťpäť…

OTEC: Čo, máli sa ti? Hľaďže ho, aký…

ĎURO: Ach, nuž viete, také nerovné číslo — stoštyridsaťpäť… Keby ma nemrzelo ísť do Karlovca! Ale viete čo, pán gazda: ak sa splní to, čo som dnes počul, dáte mi rovných stopäťdesiat, dáte mi, aby mi nebolo žiaľ, že som tu ostal.

OTEC (nahnevá sa): Ani chýru! Keď ti je málo… (Zastane.) A čo si počul?

ĎURO: Veď vy už viete. Vie celá dedina, i vo vyhni u Janka rozprávali ľudia.

OTEC (vie veľmi dobre, o čo ide): Rozprávali? Počul si? A čo vraveli?

ĎURO: Ale akože, no, predvčerom, pred Novým rokom, keď som bol pozrieť, či sú sane hotové. Vo vyhni bolo plno sveta, boli tam i báťa Slama, i starý Venerský, dvaja Sládkovci, báťa Halama, i skoro všetci, čo sú v obci, a rozprávali o richtárstve. Všetci dvanásti sú svorní. Len vás a vás.

OTEC (skrýva radosť): Niečo mi spomínali, ale ešte sa nevedelo, koho. Len svornosť bola. A čo Janko?

ĎURO: Ojoj, ako im vykladal, ako ich poučoval. I z knihy akejsi im čítal, že môžu prepomôcť, len nech sú svorní. Ako jeden múr, im vravel, musia byť. Teraz im to zložil do novín a všetci sa podpísali…

OTEC (pohnuto): Ale Janko to spravil? Vidíš, ja som o tom nevedel. A či Janko vie tak?

ĎURO: Ach, budete vidieť, keď to vyjde v novinách. Už dnes musia prísť.

OTEC: No, dobre, dobre. Ale čo som chcel povedať… Ďurko, tie pluhy prezri tam pod cieňou, ak by sa ešte niečo našlo na oprávačku, a zanes Jankovi. Radšej skorej, ako potom, keď už bude treba. I sejaciu mašinu nech prezrie, veď ja viem, že je on šikovný majster. (Spomenie si na predmet.) Uvidíme, ako bude. Naposledy, potom už zaokrúhlime ti na rovných stopäťdesiat, len sa drž, gazdu počúvaj… Počkajže, vari niekto je v pitvore. (Načúvajú.)

ĎURO (otvorí dvere a pozrie) Ňaňa Mara prišli. (Odíde.)

Druhý výstup

Otec, Mara.

MARA (vstúpi obozretne): Sám si, Paľo? (Vítajú sa.)

OTEC (zvedavo): Tak, ako je?

MARA: Nechže si sadnem. Tak je klzko vonku, ledva som prišla. A zima. (Dôverne a potichu.) Ej, vieš, Paľo môj, nedá sa to len tak cez koleno zlomiť. Dievka je dievka, a predsa rozmýšľa. Videl si, pekne nás prijala vtedy večer i sľúbila. Veď som ja vedela. Len so sobášom jej nenáhli. Nuž, pravda, má si žena jedno-druhé do poriadku doviesť. Jesto tam dom, plný dom, Jana chce oženiť, do človečenstva priviesť a potom…

OTEC (netrpezlivo): Všetko usporiadame, len nech už…

MARA (pokračuje): No, a potom, vieš, ona má tam isté svoje a nerada by svoje opustiť a do neistého sa zaviazať.

OTEC: Ale ako to — neisté? Veď čo je moje, bude i jej. Tu bude mať všetko. Len nech sa to už raz skončí. Už i tak je dosť rečí po dedine…

MARA: Ej, ej, starý môj, ako ti je teraz náhlo! A päť rokov si nepomyslel na to. (Akoby zo žartu.) No, vieš čo. Už dočkáme, kým ťa vyvolia za richtára — ach, čo myslíš, to bude celá dedina hľadieť! Pán richtár sa ženia! I Erža by potom hneď pristala. „Pani richtárka“, čo myslíš, veru by…

OTEC: No, tak ju upokoj a povedz jej, že veci dobre stoja s richtárstvom.

MARA (okúňavo): A čo sme vraveli, nuž vieš, chcela by vedieť, na čom je.

OTEC: Nech sa nič nestará. Ja sa ani nedotknem jej majetku a napokon, kto mi rozkazuje? Prepíšem i na ňu.

MARA (akoby nič): Nuž tak je dobre. Len vieš, i ona sa obáva — vieš, pre syna, nuž ako pre Martina tvojho, či on nebude niečo…

OTEC (náhle): On nemá čo vravieť. Chce sa oddeliť — dobre, bude mu po vôli, dostane svoj diel, a ostatok prepíšem i na ňu, na Eržu. Budeme spolumajitelia.

MARA: Dobre teda, poviem Erže tvoje reči. (Strojí sa preč.)

OTEC: A ideš už?

MARA: Ach, veď som len tak nakukla sem. A mohli by tí prísť. Načo majú na mňa zazerať? Ako keby som ťa ja na niečo narádzala. Ach, božechráň, len s každým pokoj! (Ide.)

OTEC (vyprevádza ju von): A pozdrav Eržu odo mňa, pekne ju pozdrav… (Malá prestávka.)

Tretí výstup

Otec, Martin.

MARTIN (vstupuje s Otcom mlčky, po chvíli): No, čože? Zasa tu boli?

OTEC (vyhýbavo): Videl si, bola tu, áno. Prechádzala vedľa nás a ťažko sa jej ide po klzkom chodníku, nuž prišla si k nám trochu oddýchnuť.

MARTIN: Tak? Oddýchnuť? Hm, pekne! Ale jazyk jej dobre pracoval…

OTEC (náhle a rozhodne): Áno, bola tu, chcela prísť, ja som ju volal, ak chceš. A čo potom?

MARTIN: Tak, boli tu, volali ste ich, aby ste sa dojednali? Čo? Hej, krásna Erža Barnáková je drahocenná partieka…

OTEC (prísne): Nevrav tak, bude ti macochou. To vieš…

MARTIN: A čo mňa do toho! Macocha! Malé deti dostávajú macochu, keď sa otec-vdovec oženia. Ale ja som už zrelý človek. Malé deti naučia sa na macochu, zabudnú na svoju pravú mať, ktorú azda ani nepoznali, a zamilujú si — macochu. Deti, malé deti, vravím vám, ale ja som už človek, ja sa vám nenaučím, ja si ju nezamilujem. Splniť sa má vaša žiadosť. Budete mať drobizgu po dome, budú vás volať: apo, apo — a vy ich budete brať do lona, budete sa maznať s nimi. A ja sa budem na to dívať, ako vás budú vždy väčšmi a väčšmi odcudzovať odo mňa. Dáte im všetko, dovolíte im všetko. Mne ste bránili všeličo — ale im dovolíte, to budú vaši synovia. Podelíte sa s nimi a na mňa zabudnete. Viem ja to. A oni budú na mňa ešte zazerať — oni, cudzí, budú mňa vytískať! Ach… (Zasekne zuby a vydýchne hlboko.) A to preto, že sme potrestaní, že nemáme deti — my nemáme potomka… (Žalostí.) Ach, Katuška, Katuška… (Po chvíli dôvodí otcovi.) Povedzte, čo zamýšľate? Ak ste sa chceli ženiť, ak ste potrebovali pomoc, opateru — dobre, ktože vám bráni? Ale prečo si neberiete nejakú skromnú, tichú vdovu, ktorá by vám bola rovná? Ľudia sa budú smiať, že ste si našli práve tú fiflenu — hrdú Barnáčku.

OTEC (spurne): Dosť! Nebudeš ma učiť, koho si mám vziať! Darmo ma trháš od nej! (Ironicky.) Hja, čomu! Tak sa stalo. Vidíš — láska je tu!

MARTIN (surovo): Haha, vy spomínate lásku! Aká láska! Áno, vám sa vdovička zapáčila, ale buďte si istý, že ona vás nemiluje… Ale, otec, veď si len rozmyslite! Erža Barnáková chce byť pani richtárkou. To je! Chce sa votrieť do nášho domu so svojou premilou Marou, chce vás — áno, nás oklamať, okradnúť a mňa vysúdiť z domu, mňa ožobráčiť! A vy to napomáhate. Ej, nebude toto Brezovcov dom, ale Barnákov, veď uvidíte! Celá jej rodina sa tu uhniezdi a budú sa živiť, kým sa dá. Ach, viem ja to. (Naľaká sa zlého tušenia a skríkne.) Otec, vy jej i prepíšete z nášho gruntu — povedzte mi…

OTEC: A potom čo? Či nesmiem so svojím gruntom urobiť, čo chcem? Ktože ho nadobudol? Kto ho ochránil? Hádam ty?

MARTIN: Ale hádam právo mám i ja?

OTEC: No, dobre, svoje právo nestratíš, tvoj diel ostane ti čistý. Kým si živý, istý si na Brezovskom grunte. Čože sa tak zrazu staráš o budúcnosť? Doteraz si len tak dýnom-dánom. Čo teraz zrazu? A potom pre koho? Nemáš potomka — čo sa staráš?

MARTIN (zamyslí sa, ťažko vyslovuje každé slovo): Veď áno, teraz je tak. Čo sa starám?… (Náhle.) Kde je Kata?

OTEC: Odišla k starej po priadzu. Tak mi povedala. Nuž čo ja viem, kde je.

MARTIN: Hrešili ste ju?

OTEC: Prečo by som ju hrešil? Od včera krúti sa ako na kole. Ani nezastane. Ja neviem, prečo to.

MARTIN: Veď už je čas, aby bol pokoj. (Ale nemá nádej.) Chcel by som to všetko do poriadku doviesť. (Postupne sa rozčuľuje.) Chcem vedieť, na čom som. Chcem vedieť, ako si mám začať…

OTEC: Viem už. Vtáča sa operilo, nevoľno mu je v rodnom hniezde. Teraz ma už nepotrebuješ… No, i to sa môže stať. Žiadal si si, aby som ťa vydedil, chceš žene po vôli spraviť, viem. Dobre, bez sudcu sa podelíme. Koľko žiadaš?

MARTIN (náhle): Teraz nie. Ej, nie! (Rozčuľuje sa.) Ja ostanem tu. Ja ostanem na stráži. Ja sa nepohnem z domu, zo svojho domu. Vtáča sa operilo, ale má tuto. (Ukazuje na čelo.) Azda aby som pred Eržou Barnákovou ustúpil? Prečo? Aby sa mi všetci smiali? Na to mám vyjsť, aby som cudzím miesto urobil?

OTEC: Hja, keď sa tak stalo s Katou. Ja som sa dosť sužoval nad tým, že nemáš detí. A vidíš, prišla rozumná osoba a poradila mi. Vidíš, ja by som sa nikdy nebol spamätal na ženbu. A takto…

MARTIN (sadne si a vnorí hlavu do dlaní): Ach, žena, žena… Prečo ma tak onešťastnila! (Presviedča otca.) Verte, keby som ju neľúbil, azda by som už pristal na to, čo ste mi radili. Zákon zviazal, zákon rozviaže… (Tupo.) Rozsobáš… (Bojuje.) Ach, nemôžem, nemôžem… Čože mi zlého urobila, čože mi zavinila?… Ja ju mám rád…

OTEC (rovnodušne pozerá na strápeného syna): Ja som pokojný. Mne je to jedno. Nepočúval si ma vtedy — teraz som si sám pomohol. Urob si, ako chceš. (Oblieka sa.)

MARTIN: Teda tak, otec, vy ste si pomohli! (Zúfalo.) Ale ja, čo si ja začnem? Dohnali ste ma už do toho, že by som… A kde idete zasa?

OTEC: Neboj sa. Do obce. Chcem daň zaplatiť. Ostaň tu, ak by niekto prišiel. (Odchádza.)

Štvrtý výstup

Martin, Žena.

MARTIN: Len choďte! (Je sám. Nespokojne prechádza sa po izbe, až konečne zahľadí sa na malú, zarámovanú fotografiu medzi oblokmi na stene, na ktorej je vyobrazený so svojou mladou žienkou. Držia sa za ruky, ako pri sobáši. Obraz je už dosť vyblednutý, ale predsa ani teraz nie je na ňom zotretá krása mladej, vtedy osemnásťročnej Katuši. Dlho sa díva s bôľom na obraz a milé rozpomienky, rozpomienky na jeho vrúcnu lásku ku krásnej žene napĺňajú mu srdce. Celkom vhĺbený, ani nezbadal, že do izby vstúpila ona, jeho žena. A nezbadal ani, ako sa jej, smutnej, zronenej, vyjasnila tvár, keď ho zbadala skloneného nad obrazom.)

ŽENA (pristúpi k nemu): Martinko…

MARTIN: Prišla si? (Odkladá obraz na miesto.)

ŽENA (prizrie sa na obraz): Myslíš, ako obraz vybledol…

MARTIN: Hja, tak je to. (Bez zloby.) Čože, i ty nie si už taká pekná, ako si bola vtedy.

ŽENA (skúmavo, ale so žiaľom pozrie na muža): Ej, Martinko, vtedy sme boli šťastní…

MARTIN (nechce o tom rozprávať): A čo vravia stará? Už vedia, pravda?

ŽENA: Ľutujú ma. Vravia, že ma tá bude komandovať. Že nevydržím ani do týždňa. A ja sa len utešujem, že sa my skloníme, že sa oddelíme, Martinko, a budeme zasa šťastní…

MARTIN: Neoddelíme sa.

ŽENA (ešte netuší, na čo Martin naráža): Ale naozaj? Čo, azda — ale nie, to ja neverím, že by otec odišli. (S nádejou, že je tak.) Pravda, to nie je možné? Lebo i to som počula, že Barnáčka nepôjde z domu, ale že otec pôjdu za ňou (s trochu posmechom) — priženia sa vraj…

MARTIN: Čo, čo vravíš? Či sa svet pobláznil? Gazda Brezovský šiel by za ňou? Priženil by sa ako želiar, paholok nejaký?

ŽENA (zmýlená): Nuž, ja neviem, ale ona sa verila, i moja stará mať počuli, že ona nezanechá svoje imanie, svoj dom ani za desať Brezovských gruntov, kým syna neožení. Potom azda. A otec vraj pristali…

MARTIN: Nie, nie, Kata, never im a ani to nikde nerozprávaj. (Prísne.) Neopováž sa! Otec ostanú tu. A my ostaneme tiež tu. To je moja povinosť, aby som bdel nad Brezovským gruntom, ja jediný — (bolestne) — ja posledný…

ŽENA (sklamaná): Tak my sa neoddelíme?

MARTIN: Nie!

ŽENA (chladne): A budú ma zasa okrikovať, zasa urážať, zasa upodozrievať, a to i ona, hrdá Barnáčka?… A ja som sa už tak radovala… (Ešte raz s láskou.) Martinko…

MARTIN (spraví pohyb bezmocnosti): Netráp ma! Čo ja viem, ako bude!

ŽENA: A ty sa budeš na to dívať, ty to budeš počúvať?…

MARTIN (čuší).

ŽENA (zaplače).

MARTIN (po chvíli, premožený plačom ženy, mierni ju): Čo plačeš? Kto ti krivdí? Vidíš ju! Nestalo sa jej po vôli — už plače. No prestaň… Načo to? Katka, i tak si slabá, Katuška…

ŽENA: Čo plačem? Už je tak. Čoho som sa bála. Teraz viem všetko. (Zúfalo.) Ty ma nemáš rád, to je!

MARTIN. Ale, dajže pokoj! Nemám rád, vidíš ju! Čo tu má láska do činenia? Ale ide o to, či náš majetok…

ŽENA: Majetok! Hej, bože môj, už ti je majetok na rozume. A nedávno si vravel: „Teba mi nemôže nikto vziať.“ A dnes už majetok.

MARTIN: Čo chceš? Mám ísť s tebou preč, po pýtaní, ako žobrák, ako vyhnanec? (Nie bez zloby.) Aby sme hádam boli rovnakí? Mám hľadať vonku milosť? Mám paholčiť u cudzích, a sem prídu Barnákovci a rozťahovať sa budú na našom grunte? A to chceš odo mňa? Mám zanechať tu chlieb a tam vonku omrvinkami sa živiť? A prečo? Ty si naozaj hlúpa, že to neuznáš.

ŽENA (vzpriami sa): Čo mám uznať? Že som i tebe na prekážku, (zaplače žalostne) i tebe, Martinko môj… Ja ti zavadziam, ja som na vine, že tvoj majetok rozkmášu tí druhí; ja som vinná, že tvoj otec zavolá si iných a bude im dávať z tvojho majetku! Ach, Martinko, že ťa milujem verne, to je moja vina, láska moja ti je na prekážku… (Plače.)

MARTIN (necíti sa tu dobre, nespokojný je, zrazu): Dosť už! Či ma chceš plačom prinútiť, aby som na tvoju vôľu opustil dom? Pre lásku… Hm, ľahko sa povie…

ŽENA (vykríkne): Martin, Martin, čo som ti urobila, že sa takto zhováraš so mnou!? Už i ty ma upodozrievaš? Ty mi neveríš?

MARTIN (surovo): Nekrič! Ako sa rozškrečala! (Pomaly odchádza.)

Piaty výstup

Žena, Ďuro.

ŽENA (ostane sama, stojí nepohnute a meravo hľadí v tú stranu, kam odišiel Martin, akoby neverila, že je možné, čo sa stalo. Ale hneď zatým pootočí sa, akoby sa jej svet skrútil, klesne na lavicu pri stole a zaplače horko, úbohá, sklamaná. Po chvíli vstúpi Ďuro.)

ĎURO: No, čo ste zasa chorá? A odkázali vám, aby ste pripravili dobrú večeru. A čo myslíte, povedali mi, že keď bude hotová, aby som pre nich prišiel, veď je blízko.

ŽENA (ťažko prichádza k sebe): Ty si to, Ďurko?

ĎURO: A čo vám je, že ste taká?

ŽENA: Chorá som. A kam išiel Martin?

ĎURO: Do Balážov, tam sa schádzavajú ženáči. A viete… — (okúňa sa) — báťa Martin prehovoria s Markou…

ŽENA (nevoľne sa usmeje): Viem už, zahľadel si sa do Marky Balážovej.

ĎURO: Áno, a povedali, aby som prišiel ta, keď bude večera hotová.

ŽENA: Preto si taký veselý, že uvidíš Marku?

ĎURO: Eh, a potom ešte niečo. Prišli tie noviny, čo tam majster Janko písali — hľa, tu sú. Nože, gazdiná, pozrite. (Vyberá z vrecka.) Prečítajte!

ŽENA (vezme noviny a bez záujmu prezerá a začne čítať): „Na sneme po-ko-ná-va-li…“

ĎURO: Nie tam, počkajte… (Hľadá v novinách.)

ŽENA (číta inde): „Napadlo snehu — železnica…“

ĎURO: Ani to nie. (Hľadá.) Tuto, vidíte, toto čítajte!

ŽENA (číta): „Naši roľníci sa spojili a vyvolia si za richtára svojho človeka…“

ĎURO (hrdo): Vidíte, to sú náš gazda!

ŽENA (pokračuje): „Postavia si človeka, ktorý sa nebojí panského huncútstva…“

ĎURO (s úľubou): Ej, ako to pekne píše!

ŽENA: A kto to zložil? Janko?

ĎURO (vezme noviny): Áno, pán majster; pravda, pekne píše. Pozrite, toto: „Držte sa, Slováci, svorne…“ Ej, ten vie písať… (Pozrie na vstupujúceho Janka.) A hľa, tu sú, a my práve čítame, čo ste zložili do novín.

Šiesty výstup

Predošlí, Janko.

JANKO (pozdravuje): Dobrý deň!

ŽENA (odmerane): Dobrý deň, pán majster! Martin práve odišiel - nestretol si ho?

JANKO (udivene): Tak nie je doma? Vidíš ti ho! A povedal mi, že bude celé popoludnie doma. (Žartovne.) Hádam ste sa nepohnevali? (Až teraz pozrel Katke do očú, zarazil sa.)

ŽENA (vyhýba sa jeho pohľadu): Odišiel — čo ja viem. Tu, hľa, Ďurko vie. Do Balážov nahovárať, všakže, Ďurko?

ĎURO (zahanbene): Ale, gazdiná… (Chce prejsť na inú tému.) Ej, pán majster, dobre ste to napísali v tých novinách!

JANKO: Naozaj? A čítajú ľudia?

ĎURO: Čítajú, keď im niekto dá.

JANKO: Hja, takí sú naši ľudia. Za novinky ťažko platia. No, dobre, Ďurko, tu máš niekoľko čísiel, rozdaj im to; kto chce, daj mu.

ĎURO: A je to v každom, čo ste zložili? No, ďakujem pekne, naozaj ďakujem. Rozdám ich, rozdám, nech ľudia čítajú. (Odíde.)

Siedmy výstup

Žena, Janko.

ŽENA (stojí pri obloku, konečne preruší dosť dlhú prestávku): Nepôjdeš za Martinom?

JANKO: Nie. A gazda Brezovský šiel do obce, tam sa pobaví. Vieš, železo treba kuť, kým je horúce. To ja viem. A potom richtár sa nevolí každý rok!

ŽENA (pozrie spýtavo na neho).

JANKO. Divné ti je, že som prišiel? A že nejdem? Vyhňa je prázdna; všetci od rána stoja na trhu a dívajú sa, ako gazdovia jednajú sluhov. A myslel som si, že i Martin pôjde so mnou.

ŽENA: A teraz nepôjdeš?

JANKO: Nie. Ach, chcelo by sa mi tam v zime a v snehu postávať. Radšej sa zohrejem a dočkám ho. (Sadne si.) Veď on tam u Balážov nemá roboty — alebo…

ŽENA (zamyslí sa): Choď i ty ta.

JANKO: A čo ja budem tam? Dívať sa na tú ich pochabú Maru? Aj tej je už čas, aby sa pod čepiec dostala. Ostanem tu. Tu je pekne, teplo. (Začína rozhovor.) U vás, počujem, bude veselie. Čo myslíš, Katka, i starý peň sa zazelenal! Hja, tak je to. Zostala iskierka na ohnisku, rozdúchali ju, a oheň je tu! Kto by sa bol nazdal! Ale Martinovi nie je vari po vôli. Mrzutý je, nechce sa ani zhovárať. Sane som mu posťahoval, koľko ma duril o ne, a teraz tam ležia. Že ste sa mali na Nový rok sánkovať. Tak mi vravel. A tak teda nie? Ako to? Nechcela si?

ŽENA: Netráp ma. (Nevoľne.) Čože, to sú malé veci.

JANKO: A tak teda ty si chcela? No, vidíš, aký je Martin. Nespravil ti po vôli. Dávno nebolo takej sanice. Až tak vrždí pod nohami. A v novinách píšu, že v celej krajine napadlo veľa snehu. Bude plodný rok. Aspoň mi ľudia poplatia dlžoby.

ŽENA (trucovito): No, uvidíš, že sa budem s Martinom v nedeľu sánkovať.

JANKO: V nedeľu? Kde je ešte nedeľa! Dovtedy sa môže všetko pospúšťať. Vieš, ako u nás krátko trvá zima a sanica. Len blata, blata dosť!

ŽENA (s dôrazom): Ó, dá pánboh ešte snehu.

JANKO: Veď áno, ale Martin mal využiť prvú príležitosť. Bohvie, čo bude v nedeľu. A že ti on teraz už nespravil po vôli! Divné, divné. Čo myslíš, Katuša, kedysi! Čo by ti bol Martin všetko po vôli urobil! Pamätáš sa, Katuša, kedysi ťa Martin ratoval zo záhuby, z hriechu, z nešťastia… Vyslobodil ťa z rúk zlých ľudí, ktorí ťa oklamali… A ty, vďačná, zamilovala si ho. Hej, kedysi, nuž pred troma rokmi… a dnes ťa nechce ani vysánkovať. (Ironicky.) Hej, tá láska…

ŽENA (hrdo): Ja milujem Martina.

JANKO: Celkom tak, ako pred troma rokmi?

ŽENA: Áno. Ty to vieš dobre. A čo sa ma tak vyzvedáš? (Chce odísť, lebo slzí.)

JANKO: Ale áno, to vie každý, že sa milujete. Ale možno nevie ešte nikto, že keby ťa nebol Martin vtedy ratoval z rúk zlých ľudí — (dôrazne) — keby mi ťa nebol vytrhol, dnes by si hádam neplakala…

ŽENA (vzpriami sa): Ja neplačem. (Premáha sa.) Nemám prečo plakať.

JANKO (nedá sa mýliť): Dnes by si neplakala, dnes by si bola šťastná, Katuša. Lebo nikto nemal by ti čo na oči vyhadzovať. Nikomu by si nemusela byť vďačná. Nikto by ťa nemal prečo upodozrievať. Pravda, bola by si chudobná kováčova žena — ale šťastná.

ŽENA (netušiac): Čo my vieme. Bohvie, ako by bolo…

JANKO: Tak, to som chcel vedieť, či si smutná preto, že ti tu na oči vyhadzujú niečo, či preto plačeš, že sa tu niečo premenilo od troch rokov… Lebo keď som pred pár dňami bol tu a prezeral som doštiepané sane, vtedy si ešte o tom nevedela, vtedy si bola veselá, štebotala si, túlila si sa k mužovi…

ŽENA (nechtiac, začína sa mu zdôverovať): Ach, čože, veď ja trpím v tomto dome od prvého dňa, ako som vstúpila sem. Otec hneď zazerali na mňa, z počiatku sa nechceli ani zhovárať so mnou. Ale radšej keby sa neboli zhovárali doteraz. Po mojej chorobe začali kričať na mňa, a kričia doteraz. „Nie si pre nás, nechceme ťa,“ — to som počula každý deň. Ale Martin ma vždy bránil, a ja som sa tým potešovala.

JANKO (zvedavo): A či ťa hádam Martin už viac nebráni?

ŽENA (trhne sa): Ach, nie že by ma nebránil. Ale otec ma už vyháňajú a spomínajú rozsobáš.

JANKO (vzpriami sa a tvár sa mu vyjasní): A ak nájdu, čo hľadajú?

ŽENA: Martin nepristane, lebo ma miluje.

JANKO: Si si istá?

ŽENA: On ma neopustí.

JANKO: Tak? A prečo si dnes plakala?

ŽENA (po chvíli, premáha sa): Prečo si prišiel? Práve teraz? Ako zloduch. Prečo ma mučíš? Čo sa ma vyzvedáš? Čo chceš odo mňa? Ja ťa nepoznám, nechcem ťa poznať. Rozišli sme sa pred troma rokmi, chcem zabudnúť, čo bolo, nechaj ma!

JANKO (rozčuľuje sa): Ty chceš zabudnúť? Ty chceš zničiť to, čo je tu?! Ej, Katuša, ja nechcem, ja nemôžem zabudnúť. Lebo zostala iskra na ohnisku a rozdúchali ju — oheň je tu! Oheň, ktorý horel, keď sme sa po prvý raz zamilovali, oheň, ktorý blčí i teraz…

ŽENA: Nespomínaj — poviem Martinovi!

JANKO (pokojne): Ty nepovieš. Kým som ťa videl šťastnú popri Martinovi, dusil som v sebe, pretvaroval som sa pred ním, pred tebou, pred svetom, ale teraz nemám čo skrývať. Ľúbim ťa, Katuška, ako vtedy, keď sme sa schádzavali na záhumní, keď sme boli ako jedna duša… Katuša, svet nás odsúdil, svet zhíkol, a my sme zabudli, že sa milujeme. Ty si sa naľakala hanby a preklínala si ma, a ja som ušiel ako zlodej. Prečo som to spravil? Mohli sme sa vtedy zobrať a byť šťastní. Ale stalo sa ináč. Ľudia ťa ľutovali a onedlho si bola vyslobodená: prišiel Martin, zapáčila si sa mu — a on ťa vyslobodil na obdiv sveta, voviedol ťa do bohatstva, do šťastia, a ľudia ti závideli. Taká chudobná dievka, a vydala sa za Martina Brezovského! A vidíš, dnes ti už nezávidia. Ľudia zbadali. A preto som prišiel sem, preto osmelil som sa a rozprávam ti toto, lebo ťa ľudia zasa ľutujú, teraz sme si zasa blízki, ako kedysi. Ani vidieť ťa nechcú — vidíš to? Otec išli do obce a Martin sa zabáva u — Balážov. (Významne.) Nahovára peknú Maru pre — Ďura…

ŽENA (zaplače žalostne): Prečo som taká nešťastná…

JANKO (démonským hlasom): Vráť sa, Katuša, zasa ta, kde ťa milujú, kde ťa nebudú urážať, kde ťa nebudú opúšťať. Poď ku mne, Katuška, a ak chceš, pôjdeme preč, do sveta, kde nás nenájdu zlostné jazyky, tam si nájdeme prístrešie. Tieto ruky nás vyživia. Vieš, ako si mi sľubovala, že pôjdeš so mnou i na koniec sveta. (Nahne sa nad ňu.) Katuška, veď my sa ľúbime, čože máme tajiť…

ŽENA (vstane a vystrie ruky proti nemu, akoby sa ešte posledný raz chcela obrániť): Ty chceš roztrhať môj zväzok s Martinom?

JANKO: Ja ho netrhám. (Pozrie jej do očú, významne a povedome.) Katuša, ja som ho našiel už roztrhnutý — ty sama vieš…

ŽENA (mlčí, po dlhom duševnom boji zahľadí sa spýtavo na Janka).

JANKO (chytí jej vystreté ruky a náruživo ju objíme).

ŽENA (keď pocíti jeho horúce bozky, strhne sa a náhle odbehne do kúta; po prestávke): Čo som urobila?…

JANKO (upokojí sa): Teraz rozhodni sama. Stalo sa. Ja nespočiniem.

ŽENA: Prečo si len prišiel? (Zbadá, že niekto ide.) Odíď, nebuď tu — preboha…

Ôsmy výstup

Predošlí, Otec.

OTEC (vstúpi, príjemne sa prekvapí, že je Janko tu): Tu si, Janko? A ja ťa hľadám vo vyhni. (Víta ho a skladá sa.) Tak prijmi poďakovanie za to, čo si zložil do novín.

JANKO (rýchle sa vynájde): Páčilo sa vám? I mladej gazdinej čítal Durko…

ŽENA (zmôže sa): Dobre bolo, apo…

OTEC: Čítali sme i my v obci. Páni sa vraj hnevajú. Len aby sa naši svorne držali. Veď nie mi je práve za to richtárstvo…

JANKO: Nebojte sa, veď oni prídu ku mne do vyhne, ja ich už vymuštrujem.

OTEC (s vďačným pohľadom Jankovi): Len všetko v priateľstve. Nože, Katka, čože si taká? Dones nám vína do kandličky. Nech sa rozveselíme. No, čo, Janko, budeš pohárik vína?

JANKO: Nuž, môžeme okúsiť.

ŽENA (odchádza po víno).

OTEC: No, sadnime si. (Znáša poháre. Radostne.) Tak, Janko môj, ešte pár dní, a nebudem musieť ja znášať poháre. Príde pomoc, prídu duše.

JANKO: Ej, viem už. Dávno ste to mali urobiť. Nech je len šťastne!

OTEC: No, vidíš, každý mi uzná, len môj syn nie. Ale čo on by nie, keby mu druhí rozum nenaprávali. Počúva ženu, počúva susedov…

JANKO: No, a teraz mu u Balážov rozum prevracajú…

OTEC: Mne sa to veľmi nepáči. Ale ten môj Ďuro sa pochabie za Marou Balážovou, nuž, reku, hajde, nech mu ju Martin nahovorí.

JANKO (posmešne): Ale je to veľmi pekné od neho.

Deviaty výstup

Predošlí, Martin.

MARTIN (vstúpi zasmušilý a neprívetivý): Tu ste? Kedy ste prišli?

OTEC: Čo chceš? Ani dobrý večer, ani nič… No, poď, sadni si…

MARTIN: Nie mi je do sedenia. (Zadíva sa na Janka.) Chcem vedieť, čo tu robí pán majster Janko…

JANKO: Vidíš ti ho! Ja sa teba spytujem, čo je s tebou? Kde ty blúdiš? Vraj bude celé popoludnie doma — a jeho niet. Už ťa dlho čakám.

MARTIN (rozčúli sa): Ani sa nehanbí povedať, že je tu dlho…

Desiaty výstup

Predošlí, Žena.

ŽENA (vstupuje s vínom; naľaká sa muža).

OTEC: No, daj sem, Kata!

MARTIN (Žene): Odpovedz mi ty, čo tu robí Janko, pán majster, tak dlho, ako sám vraví?! (Surovo ju chytí za ruku.) Pozri mi do očú. Bola si s ním sama. Otec len teraz prišli. Všetko sa to zvie…

OTEC: Neblázni! (Náhle.) Ja som volal Janka. Áno, na pohárik vína. Hádam si môžem zavolať pána majstra, kedy chcem. Jesto i oprávačky ešte. Čože si taký? Vari si si vypil viac u Balážov?

MARTIN (zúri): Vypil som žlč, ktorú ste mi nachystali. Viem všetko. Chcete ma obrať o moje právo. Dobre mi Balážovci povedali…

OTEC (prísne): Teda na to chodíš do Balážov, aby ťa búrili proti mne, proti nám?…

ŽENA (chce sa pritúliť k mužovi, ale zbadá chlad).

MARTIN (divo sa rozosmeje): Proti nám, čože, čože? Už ste sa i vy s ňou spojili? To je novo! Hej, novina, novina! I ja som musel novinu počuť. Že k mojej žene, čo ma tak rada má, prichádzajú hostia, hostia, keď som ja nie doma! Čo myslíš, bol ti dlhý čas a zavolala si si starodávneho milého. Rozpamätala si sa na Janka, kováča! To je všetko!

JANKO (vzplanie): A keby tak bolo?

MARTIN (chce sa vrhnúť na neho): Tak je pravda?…

OTEC (bráni): Pokoj!…

JANKO: Martin, päť rokov prešlo, a čušal som!

MARTIN: A čo ja viem, čo ste vy robili! Mne len teraz otvorili oči…

ŽENA (slabým hlasom): Martinko…

MARTIN: Nevolaj ma. Maznala si sa so mnou, chcela si si ma okolo prsta opliesť — chcela si ma z domu vyhnať. Teraz viem už všetko. Vidíte otec, plačem; ľutujem, že som vás neposlúchol. Ona ma klame, ona ma zrádza. Ona sa utajila, ale nezatajila svoju starú lásku.

JANKO: Tak teraz to vieš? Teraz, keď tvoj otec sa ženia? Teraz ti to vhod prišlo, pravda, ty, ty…

MARTIN (Žene, ktorá spína ruky k nemu): Choďže si, choď! Ja ťa nepotrebujem! Spravím koniec. I otec si tak žiadali. Nech ide z domu. Veď sa vraj nájdu dobrí ľudia, ktorí ju prijmú — pravda, pán majster? (Zlostný úsmev.)

JANKO (hrdo): Áno, môže prísť, kedy chce! Zbohom! (Nedá sa zdržať Brezovským a odíde.)

Jedenásty výstup

Predošlí, bez Janka.

MARTIN: A vy, otec, spamätajte sa teraz. Čo ste chceli, stalo sa. Tu máte: ja ju nechcem. Nežeňte sa, neberte si tú hrdú Eržu Barnákovú, lebo vám môže spraviť, ako táto mne.

ŽENA: Preboha, čo som to urobila?

OTEC: Dosť bolo! (Energicky.) Ja si nedám od nikoho rozkazovať. Zajtra môžeš prísť do úradu a podpíšeš sa. A ja si spravím po svojej vôli.

MARTIN: Nie, nie! Ja sa nedelím. Ja ostávam tu. A ja si dovediem, koho ja chcem. Áno, rozsobáš, rozsobáš budem žiadať. (Sadne si rozčúlený k stolu a zamyslí sa.)

ŽENA (bez slova zoberie sa, vezme si kožuštek a vyjde).

MARTIN (po chvíli zdvihne hlavu, akoby vo sne): Odišla?

OTEC (pristúpi k dverám a díva sa von; po chvíli): Odišla. (Ticho.)




Vladimír Hurban Vladimírov

— vlastným menom Vladimír Konštantín Hurban — kňaz, dramatik, publicista, jeden z najväčších umelcov z vojvodinského prostredia. Písal básne, poviedky, divadelné hry, zo súčasného života dediny a libretá pre operety. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.