ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Byt učiteľa Nikoliča v školskej budove. Izba je priestranná, skromne zariadená. Obloky nízke v hrubých múroch a s mriežkami. Napravo dvere do kuchyne a ďalej dvere na chodbu. Naľavo dvere do salóna, kde je i klavír. Obrazov po stenách niet, len malý ikonostas a kartónový obraz kráľa Karola. 19. január 1918, sviatok Bohozjavenia, pol jedenástej predpoludním. Javisko prázdne.

(Vonku klopanie na dvere.)

SAVETA (z kuchyne): Kto je?

NIKOLIČ (zvonku): Otvor!

SAVETA: Ale, ty si? (Otvára.) Panebože, či je už služba skončená? A ja som ešte ani sarmu^[1] nezakrútila.

NIKOLIČ (vstúpil): Nebolo posviacky. Pop je chorľavý a zima je veľká. A načo aj? Už tri roky nebolo posviacky. Dnes je aspoň výhovorka.

SAVETA: Ach, panebože, dokedy takto?!

NIKOLIČ: Utíš sa! Dokedy? Pod Turkom sme boli dlhšie, a nezhynuli sme.

SAVETA: Ale toto sa už nedá ďalej zniesť. Či vieš, že mäso je už po dvadsať? A ty by si tiež potreboval oblek. O sebe ani nehovorím. A ešte i tá už vyše pol roka — jaj, kypí mi čosi! (Odbehne do kuchyne.)

NIKOLIČ (medzitým sa vyzliekol a napcháva si do fajky; sadne si na pohovku a číta).

SAVETA (vráti sa): A to ti vravím, že ja to nevydržím. Načo ona tu leňoší? Keď prišla, povedalo sa, že na pár dní, kým si službu nájde. Panebože, keby si chcela, už by si dávno bola našla. I Panajotovič spomínal, že potrebuje kasírku do obchodu. Ale, pravda, taká učená — jej je to primálo. A mohla by sa i do šitia dať, ale kdeže! Len by jej bolo pri klavíri sedieť alebo francúzske romány čítať. Vari čo by sme klavír predali, a s tými francúzskymi knižkami môže nám ešte nepríjemnosť spraviť. Alebo nech ide do mesta — lebo ja neviem, kde mi hlava stojí, deriem sa na staré kolená, všetko sama, všetko na mne, a ona — a kdeže je? Bola s tebou? Kam odišla? Keby aspoň ten Milič bol onakvejší, veď vždy sa vláči za ňou — kde len trčí —

NIKOLIČ: Žiadaš odpoveď? No, konečne! Teda, ale musíš byť ticho. Najprv ti odpoviem na otázku. Milica bola so mnou a odišla na poštu.

SAVETA: A dostane sľúbené miesto?

NIKOLIČ: Dočkaj. Miesto dostane — možno — rozumieš, a bude ti platiť mesačne štyristo za byt a stravu.

SAVETA: No, však, ja nežiadam toľko —

NIKOLIČ: Dočkaj. Na poštu ju odprevádzal — Milič!

SAVETA: A?! A nebál sa. To je junák. Keď sa i to už raz stalo. To je uňho veľký krok.

NIKOLIČ: Dočkaj. Starý pop^[2] ho už povolal za kaplána, na Veľkú noc sa zapopí —^[3]

SAVETA: A to mi len teraz vravíš! To je znamenité. Teraz musí do toho zahryznúť. Ach, ako sa teším. Stará popadija^[4] bude teraz ináč na nás hľadieť. Nuž len keby sa to stalo. Ale veď jej ja hlavu napravím. A Milica je dobré dievča. Čože! Tá má vzdelanie! Milič by mohol byť šťastný, ak ju dostane. Takej popadije tak ľahko nenájde! Ale i on sa mi páči. Len škoda, že je vždy taký zamyslený, smutný — nuž ale, je pravda!

NIKOLIČ: On nesmierne trpí. (Obzrie sa.) Trpí, ako dnes každý verný Srb trpieť musí. Kedysi po Kosove ostala nám aspoň pieseň. Pieseň žiaľu, pieseň útrap — ale i pieseň nádeje. Ale dnes! Vtedy nás bili nekultúrni Turci, dnes nás bijú vzdelaní Germáni. I pieseň umĺkla…

SAVETA: Áno, ale iným je i teraz dobre. Pozri, Panajotovič bol už-už pred konkurzom. A dnes — milionár. Všetko mu ide po ruke. Všade sa mu darí. Dostal liferáciu pre vojsko, i komisionárstvo — veď len čo sa na jeho dvore rozsype, je bohatstvo! Môže si vychovať hyd a bravy pre celý dom. A my ani bielej múky nemáme.

NIKOLIČ: Daj mi pokoj! Buďme radi, ako nám je. Aspoň máš teplé prístrešie a skyvu chleba! Ale tí naši na Krfe, tí naši ďaleko od drahého Srbska, ďaleko od ohniska domáceho — ach, bože môj! (Zvonku zaznie jasný hlások na chodbe.) „Tamo daleko…“

SAVETA: Pre večného boha, to je iste Milica. Tá sa zbláznila…

MILICA (vstúpi usmiata, so spevom): Haha! Službu som teda na pošte nedostala. Akási Židovka je už umiestnená. No, to som rada!

SAVETA: Preboha, dievča, spamätaj sa! Akú si to pieseň spievala! Či nás chceš už celkom znivočiť! Či vieš, aká je to pieseň?

MILICA: Ach, čo! Aká pieseň? Pieseň našich na Krfe! I na pošte ju tie židule spievali.

SAVETA: Oni môžu. Ale my Srbi to nesmieme. (Odíde do kuchyne.)

MILICA: Quod licet Jovi — — haha! Tetka myslí, že v každom kúte trčí špión. Tie časy prešli — a prídu nové — nové.

NIKOLIČ: Teda, Milica, rozprávaj už raz jasne. Čo je vo veci? Ako je s poštou? A čo si vravela s Miličom?

MILICA: Teda, jasne a hlasne: drahý strýčko, pozri: či si ty môžeš predstaviť, aby som ja tam v tej nízkej izbe sedela pri šaltri — a — marky lepila? Ale prosím ťa úctivo a srdečne — to už ozaj nie je pre mňa. Potom: pán Milič sa mi nahneval, že som ho nechala na ulici čakať vyše pol hodiny, a zima je veľká. A po tretie — ej, to ma tak dobre naladilo! Pozri, pozri: lístok zo — Švajčiarska. Ako sa prešuchol, sama neviem. Priateľka z Bernu mi píše, aby som prišla ta! Strýčko! Do Bernu na štúdiá!!

NIKOLIČ: Ozaj, Milica, ty si podivná. Veď si len pováž! Kde máš prostriedky? Vieš ty, čo to značí: Bern! Vidíš, nebohý tvoj otec, môj milý brat — nech mu je sláva večná — umrel ako úbohý úradníček v internácii v Nežideri — hja, ozaj — Saveta spomínala, že mu pred Veľkou nocou dáme ročný parastos.^[5] Teda on ti nechal ničového nič. Sirota si, vzali sme ťa, milujeme ťa — ale ty musíš trochu i uznať. Nám je ťažko. To vidíš. Drahota veľká, nuž a Saveta, chudera, trápi sa, sme bez slúžky, sama vidíš, všetko robí, trápi sa a nerada hľadí na tvoju ľahostajnosť. Ja som posledný, ktorý by som ti zazlieval tvoju — povedzme — veselosť, veď panebože, nemôžeme všetci plakať a stonať — ba práve dobre mi padne, že ty pri tejto našej národnej katastrofe netratíš ducha a máš ešte vôľu myslieť na Bern, na Švajčiarsko, na štúdium. Ale, duša moja, neviem, či je na čase, či mi to nebudeš zazlievať — vieš, my máme plány s tebou —

MILICA: Chcete mi dať kvinde —! (Gesto.)

NIKOLIČ: Nie, nie, dočkaj len. Chceme práve naopak: aby si tu medzi nami ostala, aby si u nás bola — to jest, my ťa chceme vydať —

MILICA: Ach, ako krásne! Vidíš, vidíš, strýčko, nevedela som, že tu v Srieme ma také šťastie čaká! Len by som rada vedela, kto je ten nešťastník!

NIKOLIČ: Ty si zo všetkého žarty robíš a zabúdaš, že som to ja so Savetou dôkladne premyslel — tebe k dobru.

MILICA: No, len von s tým!

NIKOLIČ: Pán Dušan vážne sa zaujíma o teba a my sme mu dali nádej —

MILICA: Znamenité! Nuž „Nádej“ mu môžete smelo dať — ale Milicu — nie!

NIKOLIČ: Rozmysli si dobre. On ťa iskrenne miluje.

MILICA: Lenže v tej „iskrennosti“ ani chýru o „iskre“. A ja chcem oheň — oheň.

NIKOLIČ: Milka, ty teda odmietaš svoje šťastie? Ono možno len raz klope. Otvor mu. Budeš zaopatrená, budeš zabezpečená — budeš —

MILICA: Budeš dedinská popadija! No, už odpusť, strýčko, tak ďaleko ešte neprišla naša národná katastrofa. Ja sa za popa nevydám, menovite, menovite nie za nudného popa.

NIKOLIČ: Uváž, ako by sa bol radoval tvoj nebohý otec, môj brat, keby sa bol dožil, že sa jeho dcéra vydá za služobníka božieho! Vidíš, Milica, všetko nám vzali nepriatelia, spustošili našu matku Srbsko, odohnali do zajatia našich popredných ľudí, odcudzujú nám mládež — ale cirkev nemohli zničiť — tam sme my doma — vo svätom pravoslávenstve je naša nádej, v ňom Srb bude žiť na vzdor všetkým nástrahám. Vy mladí to azda ešte dožijete, že zasa zaskvie sa srbská zástava v sláve svojej.

MILICA: Práve preto treba nám pracovať, kričať, volať pred európskym fórom a nie sa zatiahnuť do sriemskej dedinky a čušať, pretvarovať sa, klamať. Ja chcem ísť do Švajčiarska, chcem pracovať za svoj drahý národ… Len preč, preč z tejto dusnej atmosféry, preč —!

SAVETA: Šarmu som zakrútila, dokončila — teraz si môžem i ja trochu odpočinúť. (Sadne si.) Milica, potom prestrieš stôl. Vezmi sviatočný obrus, dnes máme veľký sviatok.

MILICA: Deň ako deň. Komu je teraz sviatok?!

NIKOLIČ: Saveta, práve som oznámil Milici náš plán. No, povedzže, Milica, tetke, čo myslíš? (Vonku buchot.) Ale kto je zasa pri dverách? (Vstane.) No, čo je?

ŽIAČKY (vstúpia. Jedna z nich): Pán učiteľ, prišli sme sa spýtať, či bude popoludní škola -

NIKOLIČ: Akáže škola! Dnes je náš sviatok —

DRUHÁ: Ale vraj bubnovali, že bude.

NIKOLIČ: Dnes je srbský sviatok, veľký sviatok, ja školu nedržím.

SAVETA: Ale, Jovan, ako môžeš —?

PRVÁ: Ale, pán učiteľ, veď ona zle počula. Bubnovali, že nebude škola, lebo vraj prídu vojaci a ubytujú sa v školách.

NIKOLIČ: Ja o tom neviem. Ale akí vojaci?

PRVÁ: Zo Srbska, Nemci — a preto nebude ani dnes, ani do týždňa škola —

NIKOLIČ: Čo to znamená? No, uvidíme —

(Žiačky odchádzajú, vo dverách sa stretnú s Miličom.)

MILIČ: Čože je, detičky? (Vstúpi.)

SAVETA (víta ho): Ach, pán Dušan. Vitajte. (Ponúka ho sadnúť.)

MILICA (odchádza): Teda sviatočný obrus? (Odíde.)

MILIČ (vyzliekol sa a sadá si): No, to je ozaj trojkráľová zima.

NIKOLIČ: A že tá žabka vás nechala čakať pred poštou?

MILIČ: Ach, to je maličkosť. Viac zimy a chladu som už od nej skúsil. Ale, či ste už počuli? (Obzrie sa.) Pani Saveta, môžem i pred vami povedať?

NIKOLIČ (hniezdi sa): Vari, Saveta, lepšie by bolo, keby si odišla pozrieť na tú sarmu. Viem, že si ohnivá Srbka, ale — nuž však ty vieš —

SAVETA: Už sa len vyrozprávajte. A pána Dušana pozývam na obed. Bude i pyta s mäsom. To máte radi, pán Dušan! (Odchádza.)

MILIČ: Ďakujem vám, pani Saveta —

NIKOLIČ (prisadnú si k stolu, hlavy dovedna): Teda vravte, čo nového?

MILIČ: Amerika poslala na západný front zas ohromné masy vojska. Nemci sa vraj utiahnu na Hindenburgovu líniu. Ale to je len predohra. Hlavná vec pre nás: Nemci sa sťahujú zo solúnskeho frontu. Už i v novinách badať, že sa tam čosi pohlo.

NIKOLIČ: No, vidíte, veď je pravda. I deti mi práve teraz spomínali, že vraj nemeckí vojaci prídu sem a ubytujú sa v školách. Teda je predsa niečo na veci.

MILIČ: Ja si už sám neverím. I v „Lloyde“ som čítal akúsi zvesť „o význame solúnskeho frontu“. Ó, bože spravodlivý, či by to bolo možné? Veď akože to bolo! Do zúfania. Zavedení Bulhari mlčky nás napadli, máťuška Rus pekelnými intrigami zrútila sa, Francúzsko krváca a hynie, Belgia v panstve nemeckom. Kto nám pomôže? Či ozaj má sa uskutočniť plán: Berlín-Bagdad? Vidíte, drahý pane, tak to bolo, tak sa to vyvinulo cez dlhé tri roky. A teraz — teraz sa to mení. Ja to osobne cítim.

NIKOLIČ: No, vidíte. Nedávno ste chceli zúfať. A ja som vám vždy vravel: národ, ktorý má svoje légie, nezahynie. Ako sa zlostne smiali nemecko-maďarské noviny, keď sa zvedelo o československých légiách, o juhoslovanských légiách, a vidíte, pán Dušan, v tom je naša sila. A žije ešte srbský vojak na Krfe, žije ešte nádej v ňom, že sa vráti v triumfe a oslobodí svoju drahú vlasť.

MILIČ: Ó, nech vaše reči prídu pred prestol boží! Ja som už zabudol tak i myslieť. A jednako, môžem vám povedať, že sa niečo kutí. Sám to cítim. Akoby iný vietor začal duť. Pomyslite, povolali ma na skúšku.

NIKOLIČ: Viem. Starý pop mi povedal. I že sa pred Veľkou nocou zapopíte.

MILIČ: Pravda je. A preto vás prosím, prehovorte vážne s Milicou. Ja som celkom odhodlaný —

NIKOLIČ (podá mu ruku): Dobre je! Ale zdôverte sa i Savete. No a potom, pravda, i Milici.

PANAJOTOVIČ (vstupuje): E, dobre je, že ste doma, pán učiteľ. A kdeže by ste mohli byť vo sviatok pred samým obedom, ktorý tak dobre rozvoniava? E, pán učiteľ, a kdeže ste vzali toho moriaka, ha? V týchto drahých časoch?

NIKOLIČ: I učiteľovi niekedy zasvieti slniečko. To je, viete, pán Sima, ten, čo sa vychoval na vašom dvore — z rekvírovaného zbožia…

PANAJOTOVIČ: No, no, nieže, nieže. Veď vás chcem práve o niečo poprosiť, chcem vám tiež niečo dopriať. Počujte, pán učiteľ, vy máte, ako som zbadal, na školskom dvore veľký magazín. Čo tam mávate?

MILIČ: Nemá nič. Viete, pán Sima, náš učiteľ nemá toho šťastia, aby dostal liferáciu pre rakúsko-uhorské vojsko, ako vy —

PANAJOTOVIČ: No, no, Dušan, nenahnevaj si čika^[6] Simu, lebo ťa nebudeme voliť za popa. Už i tak si niektorým pánom v oku. Veľa chodievaš sem a rád politizuješ. Nechaj to tak, to ti nedonesie chleba. Pán predstojník mi už viac ráz tak po priateľsky spomenul teba. Čo vraj robíš, kam chodievaš a prečo — nuž, náš učiteľ je dobrý, pravda, pán učiteľ — ale darmo, brat vám bol internovaný, i vy ste vari boli pod disciplinárkou — e, nuž, ono sa to vždy tam hore značí. Ale ja som povedal predstojníkovi, že to pre Milicu — či nie je tak?

MILIČ (zatne päste): Áno, pre Milicu!

PANAJOTOVIČ: A bude niečo, bude? Hádam ma zavoláš na svadbu? A to za starejšieho. (Tľapká ho po pleci.) Budeš mať za starejšieho gavaliera. Tak, čo som to chcel, áno, teda pán učiteľ, ja som prišiel o ten váš magazín. Potrebujem ho na dva-tri mesiace, teraz príde rekvirácia kukurice a dám vám zaň, no — dvesto zlatých. A školské deti by mohli niečo pomôcť. Čo myslíte, i vaše morky by sa dobre nahltali. Budete mať na svätého Ďura takú pečienku, že i mňa povoláte na krstnú slávnosť.

NIKOLIČ: Pán Sima, neviem, či mám právo vydať magazín, veď tento byt je štátny — ale na pomoc žiakov nereflektujte.

PANAJOTOVIČ: Ach, čo. Byt je štátny. Práve preto. Prichádzajú vojaci, ako počúvam, zo Srbska a zoberú vám ho. Keď budete v mojej ruke, nemôžu vám ho vziať.

MILIČ: A je to ozaj pravda, že Nemci idú?

PANAJOTOVIČ: Nuž tu máte, aký som vám dobrý priateľ, pán učiteľ. I preto som vlastne prišiel k vám. Volajú nás do obce kvôli kvartieľom pre Nemcov. Už sú niektorí tu, čakajú v kaviarni, kým dostanú byty.

NIKOLIČ: Ale veď ja mám skromný byt, toto je vlastne celé naše bývanie, a potom, i Milica je tu —

MILIČ: Slečna Milica môže za ten čas ísť na faru —

PANAJOTOVIČ: E, nebezpeční sú tí Nemci — — ale, to je šťastie, že len na krátky čas prichádzajú —

NIKOLIČ: Nuž čo musí byť — musí. V tomto čase protiviť sa neradno.

PANAJOTOVIČ: Poďte teda so mnou do obce. To robí dobrý dojem, keď sa človek v takých veciach núka.

NIKOLIČ (zberá sa): Teda už odpusťte, pán Dušan, vy ste naším hosťom dnes na obed, prídem o chvíľku. Ostanete tu?

PANAJOTOVIČ (odchádzajúc s Nikoličom): E, pop, teda menej hovoriť — a len čakať — (Odídu.)

MILIČ (sám na chvíľku).

MILICA (vyjde z izby): A vy ste sám?

MILIČ: Pán Nikolič odišiel do obce —

MILICA: Do obce? Dnes, vo sviatok? A čo tak náhlo?

MILIČ: Počujete dosť zavčasu.

MILICA: Nie som zvedavá. Človek na tejto dedine nie je už ani zvedavý. Ach! Za ten čas prikryjem stôl. Aspoň sa nebudem nudiť. (Hľadá náčinie v kredenci a pomaly prikrýva.)

MILIČ: Ach, vy sa nemusíte nikdy nudiť. Vy máte svoje knihy, hrávate na klavíri, — ozaj, slečna Milica, zahrajte mi niečo, — ja vás tak rád počúvam.

MILICA: A čo by ste ešte chceli? I keď by som vám chcela zahrať, nemôžem, lebo by ma tetka Saveta hrešila, že neprikrývam.

MILIČ: Ó, teda vás nechcem do nepríjemností uvádzať. Ja sa už musím naučiť, že vy mi ani v najmenšom prosbu nesplníte. — —

MILICA: Ale ste len nudný. Bože, či vás to v tom seminári tak učili a či je to vaša špeciálna vlastnosť?

MILIČ: Ach, slečna Milica, bol som i ja kedysi veselý i zábavný chlap. Tak aspoň hovorili o mne moji priatelia. Ale od roku 1914, keď som na vlastné oči musel hľadieť, ako strieľali môjho staršieho brata, mojich blízkych — mojich Srbov — keď na nemecký výkrik zarachotili pušky a mladé životy váľali sa v krvi — odišla moja veselosť. A keď prišli ťažké chvíle vojny, keď môj drahý národ pošiel na svoju Golgotu, keď kvet srbského národa hynul na snežných poľanách Albánska — odvtedy nemôžem prísť k rovnováhe ducha —

MILICA: Vy tak hlboko cítite katastrofu srbského národa? Pán Dušan — veľmi trpíte — rozumiem vašej žalosti — ale, vidíte, ja si to na ľahšiu stranu obraciam. A viete prečo? Len preto, lebo čosi cítim — že antanta predsa konečne zvíťazí!

MILIČ: Možno vtedy, keď už Srba viac nebude…

MILICA: Ach, pričierno vidíte — ste pesimista, pán Dušan, nebuďteže smutný — no —

MILIČ: A mne dávate nádej —? Milica —?

MILICA: Viete čo, pán Dušan. Vravím vám celkom reálne. Pozrite: Amerika si to dobre rozmyslela a vyrátala, na ktorú stranu sa má pripojiť. A to mi dáva nádej.

MILIČ: Slečna, vy ma napĺňate takou istotou, akú som doteraz nepocítil.

MILICA: Ak som vám spôsobila radosť, teším sa i ja.

MILIČ: Vy ste dobrá duša. Dobrá, slovanská duša. Vidíte, slečna, ja som sa o tom ešte s nikým nerozprával. Vlastne so ženou nie. A teraz vidím, ako vie ženské srdce človeka uspokojiť. Ó, a ja to tak potrebujem…

MILICA: No, teda! To je ľahká vec. Hľadajte si také srdce, ktoré by vás uspokojovalo. Ak len to žiadate —

MILIČ: Nemal som doteraz príležitosť vám povedať, že také srdce som si už našiel.

MILICA: A, bravo!! Teda vám gratulujem!

MILIČ: Neviem, či vám je známe, že na Veľkú noc sa zapopím —

MILICA: - A tak chcej-nechcej musíte si hľadať popadiju. Len napred, mladý človek, teraz sa vám to podarí, lebo vo vojne mnoho mladých ľudí zahynulo a na nás dievčence neprišiel mor. Je nás dosť! Teda ste veľmi cenná partieka. (Úsmev.)

MILIČ: Viete i potešiť, ale viete i raniť… Prečo ma trápite, Milica? Váš úsmev tak účinkuje na mňa… —

MILICA: Teda i úsmev! Oho! Čo by ste ešte chceli odo mňa?

MILIČ: Ja nemôžem — — ja nemôžem. Slečna, o jedno vás ešte prosím. Vypočujte pána Nikoliča — on vám všetko povie.

MILICA: Pomôžem vám. A nemusím čakať, čo mi strýko povie. Strýko mi totiž už povedal. A nevedela som, že už dnes to isté, tak nešikovne a nudne počujem — vlastne len šípim od — vás.

MILIČ (vyhŕkne): Milica, vydajte sa za mňa!

MILICA: Hahaha! Prosím, tak to predsa nejde! Popýtať dievča bez vyznania lásky — tak to nie je ani v románoch. Ale odpustite, ani v živote nie. (Smiech.) Keby ste boli aspoň kľakli — —! Celý efektívny osoh z nášho rozhovoru je, že som medzitým prikryla stôl, a tak uspokojila tetku. Vás uspokojiť nemôžem.

MILIČ: Teda sa nechcete vydať?

MILICA: Nie. Pozrite, vydaj je apoteóza lásky. Vraj. Ale ja som ešte ani neľúbila. Ja som sa ešte nestretla s človekom, ktorý by ma zaujal. Vo mne sa ešte nezobudil cit, ktorý by ma hodil do náručia muža. Do toho chorobného stavu som ešte nepadla. Medzitým, môžem vám iskrenne vyznať, že sa vôbec vydať nesmiem. Moja matka umrela v dvadsiatomšiestom roku na obyčajné Tbc. pulmonum. Otec to ťahal dlhšie. Bol náruživým poľovníkom, hýbal sa na čistom povetrí, dobre jedol, inak mierny — ale keď sa zjavila tuberkulóza v internácii, podľahol. Nemal päťdesiat rokov. Čo mám ja čakať? Viete čo? Čakám, kedy sa vo mne zobudí cit —

MILIČ: Ach, prestaňte!

MILICA: Vy si musíte vziať mocnú, zdravú ženu, ktorá vás prežije. Ale ja?

MILIČ: Ja nemôžem — —! (Klesne na stoličku a vnorí hlavu do dlaní.)

MILICA (díva sa naňho; temne): Ani ja nemôžem. (Ticho.)

NIKOLIČ (vstupuje): Nuž, nedalo sa ináč. Musel som prijať. Že je to vraj vyznačenie. Nútili mi dvoch. Ale jedného predsa vzal Panajotovič.

MILICA (vzplanie): Ty si prijal?!

MILIČ: Slečna Milica môže na ten čas prejsť na faru.

NIKOLIČ: Nie —

MILICA: Kdeže ho dáš? Ja ujdem stadiaľto. Teraz nie.

NIKOLIČ: No veď Saveta to už zariadi. Saveta, Saveta, prosím ťa —

SAVETA: Keď je už len prikryté — ale poháre si zabudla. Ach, aké je to prikrývanie.

NIKOLIČ: Saveta, prijal som — vlastne nanútili mi do bytu jedného nemeckého oficiera.

SAVETA: A bude platiť? Čože, ja slúžky nemám, aby som ho obsluhovala. A koľko bude platiť?

NIKOLIČ: To je vedľajšie, povedal. I sluhu má. Ten bude v šope spávať a cez deň v službe.

SAVETA: No, tak je dobre. Lebo ja nebudem ešte i sluhu vysluhovať. A čože, izbu mu dám —

MILICA: Tetka, to nespravíte. Do tohto domu nesmie prísť noha toho, ktorý nám pošliapal Srbsko. Radšej podpáľte dom, radšej zutekajme do sveta —

MILIČ (díval sa na ňu, akoby myslel): Aká je krásna —

SAVETA: Čo ti prišlo na um! Pekne ho prijmeme, bude bývať v izbe s klavírom a ty v našej na otomane.

MILICA: Ja teda pôjdem radšej na faru —

MILIČ (nesmierne vďačne pozrie na ňu, stretnú sa im pohľady): Na faru…!

SAVETA: Ale počkajteže, vari čo by som ikonu dala do našej izby —

NIKOLIČ (prísne): Nie. Ikona ostane na svojom mieste. (Klopanie.)

WETTHOFF (vstúpi): Prosím úctive za odpustenie, že vyrušujem. (Obzrie sa.) Ach, pán učiteľ, vy ste už iste pripravili vašu ctenú rodinu na moju nepríjemnú návštevu. (Elegantne predstavuje sa za radom. Saveta mu podá ruku s úsmevom, Milič chladne, Milica stojí nehybne a trochu nakloní hlavu.) Ak je teda možné a nebudem veľmi zavádzať, ostanem tu u vás.

SAVETA: Ukážem vám hneď izbu, pán — pán oficier. Ak sa vám ľúbi — (Vedie ho k izbe a otvorí dvere.)

WETTHOFF: Ach, prekrásne. Keby to moja mama vedela, i ona by vám bola vďačná. Po tých štrapáciách v Srbsku, takýto komfort —!

(Milica sa nervózne trhne.)

Posteľ! Ako dlho som nevidel posteľ! A klavír? Vy máte i klavír? To iste — — slečna hráva. Ach, milujem hudbu. Som vám nesmierne vďačný. Keby milostivá pani, už len táto hlúpa vojna prestala! (Milica pozrie prvý raz naňho.) Verte mi, že mám už všetkého dosť. Pravda i vy?

NIKOLIČ: Ráčte si sadnúť, pán poručík.

WETTHOFF: Ach, pán učiteľ, nie, nie, nebudem vás vyrušovať. Prídem popoludní a veci donesie sluha. Len si nerobte nijaké starosti so mnou. Nechcem, aby ste mali so mnou oštary. (Obzrie sa po izbe.) Krásne je tu — ako doma! Ako doma…! Kedysi som počul čosi rozprávať o slovanskej pohostinnosti. (Stretne sa pohľadom s Milicou.) Ozaj, tu je krásne — — (Lúči sa. Odíde.)

(Prítomní zastanú okolo stola a dívajú sa mlčky jeden na druhého.)