ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tá istá izba. Pár dní pred Veľkou nocou, okolo pol štvrtej popoludní.

SAVETA (sedí pri stole s ručnou prácou).

STANISLAV: Pán kapitán ma poslali sem, aby som pánu poručíkovi odovzdal tento list.

SAVETA: Pán poručík nie sú doma.

STANISLAV: Veď to sa, prosím, práve opytujeme v liste, či je pán poručík doma, aby pán kapitán mohli sem prísť. (Dôverne.) Veľmi vážna vec: odchádzame.

SAVETA: Panebože! A čo to znamená? Pán poručík nič nespomínal. Ešte nám dal dve jahnence na Veľkú noc a že ich budeme spolu piecť na ražni. A teraz vraj odchádzate.

STANISLAV: Ale, veď sme tu už vyše troch mesiacov! Ja som ani nemyslel, že toľko ostaneme. Oddych bol dobrý. A teraz nás vari potrebujú.

SAVETA: A kam vás volajú?

STANISLAV: To už nesmiem povedať. A konečne ani neviem. Ale, pani, vy nás nemáte radi. Vy vždy myslíte, že sme vaši nepriatelia.

SAVETA: Ach, bože chráň a uchovaj. My sme boli vždy verní a oddaní nášmu premilostivému cisárovi a kráľovi. Ja mám rodinu vo Viedni. A môjho muža tetky stará mať bola vydatá za Gottla — jeho syn je teraz generálom pri dvore. Veď jemu máme ďakovať, že môj muž nebol internovaný. A ja som do nemeckej školy chodila.

STANISLAV: Pani, vy mi to nemusíte rozprávať. Ja som Poliak —

SAVETA: Ha! A prečo nevravíte po poľsky? Ja rozumiem všetky slovanské jazyky.

STANISLAV: Ach, po poľsky…! Ojczyzna moja! Po poľsky — Niewolno, pani, niewolno. Môj pán kapitán by ma hneď poslal na front. On nás nenávidí.

SAVETA: On je taký ostrý Nemec? Vidíte, Stanislav, náš pán nie je taký. On sa zhovára s nami už po srbsky.

STANISLAV: On je zlato. On je Slovan z Pomoria — to ste nezbadali, že uňho je len vonkajšok nemecký, ale duša je slovanská. Ja som to zbadal, keď sme boli v Srbsku. Ach, viete, pani, ja som si zamiloval ten milý národ. Veď sú to ako naši Poliaci. Raz som sa s nimi zhováral, tak ako my vravíme. A rozumeli ma. A nechceli veriť, že pod nemeckým panstvom stone vyše päť miliónov Poliakov. A pán poručík ma zbadal, že sa s nimi zhováram. A nič, ešte ma potľapkal a povedal, že my nebojujeme proti bezbranným občanom. Ani on neublížil nikomu. Vari by si bol od úst odtrhol a dal tým úbohým opusteným, zastrašeným srbským ľuďom.

SAVETA: Ach, dobrý je on, dobrý. My to vieme. Koľko nám on dobrodenia narobil za ten krátky čas. A teraz to má teda prestať —

STANISLAV: Lístok nechám tu. A ja pobežím, lebo pán kapitán ma zbije — zbohom, pani! (Odíde.)

(Vonku počuť školský zvonec. Onedlho škrek a zhon na chodbe.)

SAVETA (otvorí dvere do chodby): Ticho, fagani!

MILIČ (vstupuje).

SAVETA: To ste vy, pán Dušan. Hneď som si myslela, že pop nebol, lebo jeho sa boja.

MILIČ: A jeho palice — — Zastupoval som ho na hodine náboženstva. Ach, veď je pravda, nie je to pre starého človeka naťahovať sa s tými detvákmi. Ozaj, niekedy je dobrá i palica! Ani mne práve neosoží ten školský prach. Dosť som sa navravel a dnes večer máme bdenie.

SAVETA: Ach, pravdaže. Všetci pôjdeme. Kde je len Milica? Či ste sa uzhovorili s popom o parastose za nebohého Nastasa?

MILIČ: Nevedel som, že si parastos zajtra prajete; možno, že pán učiteľ odišiel k popovi, videl som ho prechádzať cez ulicu k fare.

SAVETA: Dnes mi vravel, že chce ako zajtra mať parastos za svojho brata. Veď som i kolivo^[7] schystala. Poručík mi dal i mandle a hrozienka. Oni všetko majú. A ja som myslela, že vy o tom viete. Nuž, pravda, keď tak zriedka chodievate k nám. Ale, pán Dušan, čo sa vám porobilo — či sme vám vari ublížili, ja by som nevedela — Veľká noc tu, vy ste akosi ochladli voči nám, to jest, chcela som povedať, vari sa nezaujímate o náš spoločný plán, vari ste sa na niečo nahnevali —

MILIČ: Ach, nie, drahá pani.

SAVETA: Povedzte len, prečo ste sa premenili, čo sa stalo? Ak sme my na vine, napravíme — hľa, dnes večer ideme na bdenie, „i ostavi nam dolgi naše, jako i my…“ A zajtra parastos za Milicinho otca. Potom, potom už môžeme pristúpiť k uskutočneniu — našich plánov, pán Dušan.

MILIČ: Drahá pani Saveta, naše plány týkajú sa nás veľmi — zvláštne mňa osobne, aby som si Milicu odviedol k oltáru — ale to všetko ustupuje oproti mohutným udalostiam, ktoré napĺňajú moju dušu. Viete, pani Saveta, že skoro nesmiem ani myslieť. Veci na bojiskách sa tak náhle vyvíjajú, také ohromné, nové, divné zvesti dochádzajú, že človek bráni myšlienkam, aby zastali, aby neprúdili. Alebo ako vy chcete: človek musí byť teraz na pozore! Menovite ja, teraz. Toto je jediná príčina, že som sa utiahol. Na všetko dávajú pozor, na každý krok striehnu. Nuž nechcel som možno škodiť vášmu domu v tieto časy. Lebo mi je váš dom milý — vy viete. (Zadumá sa.) Musel som sa utiahnuť. Ani dnes by som nebol prišiel. Ale pop ma poprosil, aby som ho zastúpil. Teraz som mu to nemohol odoprieť. Keď stojím pred takou vážnou životnou otázkou…

SAVETA: Ale, pán Dušan, mne sa môžete zdôveriť. Ostávate pritom, že na Veľkú noc sa zapopíte?

MILIČ: Ostávam.

SAVETA: No, a —

MILIČ: Z vášho domu čakám odpoveď.

SAVETA: Nuž, čo sa nás týka, to je už rozhodnuté. My vás radi máme. Ale Milica sa nevie ešte rozhodnúť.

MILIČ (s jasotom): Teda neodmietla ma celkom? Ach, aký záblesk pre mňa. Ešte ju môžem ochrániť? A bude mojou?

SAVETA: Ona teraz na to ešte nemyslí.

MILIČ (zrúti sa z pocitu nádeje): Pravdu máte. Ona má teraz iné starosti — (zničeno) — a slasti — —

SAVETA: Ach, nuž, panebože, nezazlievajte jej. Vidíte, i ona chce mať malú radosť. Veď ona tiež celú vojnu trpela. Viete, čo to znamená pre mladé dievča? Čože, veď nemala sedemnásť rokov, keď sa vojna začala. Sedemnásťročné dievča, a tu prišla jedna internácia, druhá, tu umrel jej otec, tu nedostatok, neistota, podozrenie, ukrývanie —

MILIČ: Ale teraz je odškodnená. Teraz sa zabáva naplno, že už svet krúti hlavou… I dnes hneď po obede videl som ich spolu. Poručík a ona. Odišli na vozíku. Keby ste len boli videli tú blaženosť na jeho tvári. Ale i na jej. To sa nedá skryť. Sú takrečeno vpresovaní do úzkeho vozíka. A bič práska, práska a vyvoláva zvedavcov. A to deň čo deň, v sviatok, v piatok, vždy spolu. Druhí sa smejú — ale mňa to bolí, pani Saveta — — Čože vám mám skrývať — vy viete — ach, pani Saveta, čo vám mám povedať? (Hrozným hlasom.) Zachráňte Milicu — — ona sa rúti do priepasti — ja sa bojím, ja sa bojím… O Milicu sa bojím, lebo ju nesmierne milujem.

SAVETA: Nemajte starostí. Uspokojím vás hneď. Nebojte sa „románu Milice s nemeckým poručíkom“, haha! Nemci odchádzajú, o pár dní ich už tu viac niet!

MILIČ: Veľký bože!

SAVETA: Idú na západ — tam to už puká…

MILIČ: A od Solúna sa zorí! Viete vy to, pani Saveta? Máme zvesti, zaručené zvesti. Nemci idú späť — naši za nimi! Ó, spravodlivý bože, — zorí sa!

SAVETA: No, vidíte. A už ste boli takí — vy, vy. — A večer nás čakajte pri kostole, prídeme všetci — alebo príďte po Milicu.

MILIČ (pri odchode): Drahá pani Saveta —

SAVETA: A po zajtrajšom parastose zasvätíme vaše zasnúbenie!

MILIČ (odíde s vrúcim pohľadom vďaky).

(O chvíľu.)

RANCKE: — večer. Prosím, nebol tu môj sluha, ten hlúpy Poliak s listom?

SAVETA: List je tu.

RANCKE: Ale pán poručík nie je tu. Mladý pán by mal konečne už i na službu pomyslieť. Dosť bolo leňošenia a flirtovania, nemeckému oficierovi nepatrí sa vždy a vždy vláčiť sa s akýmisi dedinskými krásavicami.

SAVETA: Ráčte ho dočkať v jeho izbe. A tam mu urobte kázeň.

(Odíde.)

RANCKE: (Sám. Vezme list zo stola, otvorí ho s hnevom, prečíta a roztrhá. Zamrmle trošku a odíde do oficierovej izby.)

(Onedlho vstupujú Wetthoff a Milica.)

MILICA: Pán Wetthoff, to bolo prekrásne! Jar, jar… Ale fialky som nechala na vozíku.

WETTHOFF: A čo tam po fialkách. Zajtra pôjdeme zas. Keď je taký krásny čas, keď je tak krásne.

MILICA: Treba využiť — ach, každú sekundu využiť. Pán Wetthoff, prečo mi je tak krásne. A vám?

WETTHOFF: Mne? (Pohľady.) Mne? I mne. Preto, že je vám.

MILICA: Mne je teraz všetko krásne. A to možno preto, že fialky kvitnú. A ja som ich zabudla vo vozíku…

WETTHOFF: A nezabudnete na to, čo ste mi za ne sľúbili?

MILICA (rozosmeje sa): A, to bol žart —

WETTHOFF: Tak nedostanem náhradu?

MILICA: Ach, aký junák! Vezmite si!

WETTHOFF: Milica…! (Náruživý krátky bozk.) Milica — — (Ticho.)

SAVETA (otvorí dvere): Vy ste? Pst — deti — — (ukazuje) — tam je! Pán kapitán je tam — a veľmi, veľmi sa hnevá, pán poručík. Milica, poď —

WETTHOFF: A, tak — (Odíde do izby. Ženy chvíľu načúvajú.)

SAVETA: Milica, dieťa moje, už sa to má skončiť.

MILICA (z omráčenia): Daj mi pokoj, tetuška. Veď vám nebudem dlho zavadzať.

SAVETA: Nie, nie, ja ti nič nezazlievam. Ale som počula, že Nemci odídu —

MILICA: Odídu. (Hrá.) A nech odídu, aspoň sa to skončí. Už i tak mám tých rečí dosť. (Prirodzene.) Čože, tak krásne to nemôže dlho trvať. Čo ďalej príde — to je jedno. Ach, všetko zovšednie. Ozaj, sluha donesie na večeru teľacinu. Wetthoff kúpil a bude i on u nás na večeru. Ja som ho pozvala. A doniesli sme i zelený šalát. Ach, teda, keď je tak, nech. Ani som nevedela, že to na rozlúčku…

SAVETA: Veľmi vďačne, Milica, ale veď vieš, že dnes večer máme ísť na bdenie, a zajtra je parastos za tvojho nebohého otca. Akokoľvek nám je Wetthoff milý — no ale, však on to uzná, dnes ho nemôžeme pozvať.

MILICA: Ale ja som ho pozvala, chceš, aby som sa zahanbila?

SAVETA: Ty si zabudla, že máme rodinné povinnosti —

MILICA: To sa môže odložiť — ach, tetuška, ja viem, to všetko pre toho nudného Miliča — ja ho nenávidím, ja ho nenávidím — ach —

(Začujú šramot a vravu, utiahnu sa do izby.)

RANCKE: Áno, pán brat. Do zajtra rána vypracujete podrobné popisy a plány. Komando je už v Kragujevaci. (Ticho.) Línia bude Dunaj — Sáva. Zajtra sem príde generál, istotne tu zriadime stanicu pre aeroplány. A preto musí vaša práca byť hotová.

WETTHOFF: Ale to je holá nemožnosť. Čože sa tak náhlia? Veď je to formálne ustupovanie.

RANCKE: Pst! Tak nevravte! Sme medzi ne-pria-teľ-mi. Tak musí byť, a hotovo. Vlasť to tak žiada, pán poručík. Tu netreba rozmýšľať. Od začiatku vojny neboli sme v takom kritickom položení, ako teraz. Pri Soisone utrpeli sme porážku, ale doma bol pokoj a dôvera.

WETTHOFF: Á — máte možno zvesti?

RANCKE: Ticho! Len znaky, len akási obava, že Verdun nemožno obsadiť —

WETTHOFF: Doparoma, tak načo sa tam trepeme? Čo to má znamenať? Tu línia Dunaj-Sáva, tam nezaujateľný Verdun a doma sa čosi krúti — odpustite, pán kapitán, ale ani patriotizmus nie je guma, a hoci i taká, akú doniesli z Ameriky námorníci…!

RANCKE: Pán poručík, som vaším priateľom a kamarátom, a preto neberiem tieto vaše slová ako vašu mienku — ako mienku nemeckého oficiera. Ale dajte si pozor na reči — nech je to posledný váš výsmech, ktorý ste vyslovili proti preslávenej nemeckej armáde.

WETTHOFF: Stojím tu a zodpovedám za svoje reči, pán kapitán! Ľud chce pokoj, národy si chcú už raz začať liečiť rany, ktoré im uštedrila nezmyselná vojna; ak sa páči veľkým pánom — nech sa tlčú, koľko chcú, nebude nikto za nimi žialiť. Ale kto zodpovie za ohromné obete? Kto nahradí krajinám ohromné straty na majetku a životoch —?

RANCKE (chce vzplanúť; hrdo): Nepriateľ.

WETTHOFF: Ktorý?

RANCKE: Ten, ktorého premôžeme. Haha! Teda, zajtra o deviatej hodine ráčte dať veci do kancelárie. (Už pri dverách.) A počujte, Wetthoff, ste mi ozaj milý kamarát, od začiatku sme spolu, nechcem vám zle, počujte, dajte si pokoj s tým dievčaťom.

WETTHOFF: Čože robím? Čo môžem? Ako sa stalo, neviem. Len to viem, že je mi nesmierne sympatická. Či by ste vy inak robili? Ja ju milujem, netajím to. Pred nikým. Ani pred vami, ani pred celým svetom. Ja. — A že práve vy ma upozorňujete. A čo ste vy robili v Srbsku?

RANCKE: Hja, to je celkom niečo iné.

WETTHOFF: Tak je, celkom, celkom iné —

RANCKE: Aby sme sa rozumeli: do vašich privátnych pomerov a intimít k slečne Milici sa ja, rozumie sa, nemiešam — až potiaľ, kým to nerobí štrbinu na cti nemeckého oficiera. Tá slečna je, podľa najspoľahlivejších prameňov, ohnivá Srbka, viete.

WETTHOFF (vyhŕkne): Veď to je práve — to je práve — —! Ach, moja Milica!

RANCKE: Nenapraviteľný — — No, pri Verdune vám ochladne vaša láska. (Odíde.)

WETTHOFF (prikryje si tvár a šepce: Milica, Milica… Potom akoby ju hľadal. Skoro že volá jej meno. Ale zbadá nezmysel volania. Bezmocne vystiera ruky. Chce ísť do svojej izby, ale len otvorí dvere. Konečne zbadá fialky od včera na obloku a bozkáva ich).

NIKOLIČ: Á pán poručík, doma ste? Ale ste mi to krásne cigary poslali. Čo si vy myslíte, že dedinskí učitelia také niečo pofajčievajú? Mne je až ľúto ich načať, tak sú pekne prešované — veru, to si už len na Veľkú noc nechám.

WETTHOFF (úctivo). Tak budeme do Veľkej noci z mojich fajčiť. Nech sa páči. (Ponúka z dózy.) Ráčte. (Sadnú si a fajčia.)

NIKOLIČ: Dnes večer nebudeme môcť hrať šesťdesiatšestku, lebo máme rodinné povinnosti. A potom i v kostole mám od šiestej do ôsmej robotu.

WETTHOFF: Hja, veru, pán učiteľ, to sa dobre triafa. I ja by som musel dnes odoprieť partiu. Roboty mám i ja hrôzu. Rancke mi toho navalil, že neviem, kde mi hlava stojí.

NIKOLIČ: Preto ste boli taký strápený, keď som vošiel do izby?

WETTHOFF (tupo): Preto.

NIKOLIČ: Len preto? Doteraz som vás videl vždy veselého, zábavného — — ej, ej, pán Wetthoff — až priveľmi, až priveľmi…! Už to i svet kritizuje a ja to musím počúvať. Svet je zlý a zlostný a hľadá vo všetkom len — zlú stránku.

WETTHOFF (srdečne sa zarmúti): Pán učiteľ —

NIKOLIČ: No, no, hádam vám je len nie žiaľ, že odchádzate od nás. Vy idete po svojej povinnosti preč a my po svojej povinnosti zostávame tu. V tom nieto tragiky. Tak to musí byť. Netajím, že nám bude žiaľ. Mne aspoň istotne. No, pravda, i Saveta bude žialiť.

WETTHOFF (spýtavé pohľady).

NIKOLIČ: Bože, Milica, tá je mladá — tá sa rýchlo poteší. Hlavné, že sa vám tu páčilo a že nás tak skoro nezabudnete.

WETTHOFF: Ja som spokojný. Veľmi spokojný. Vlastne, ani sám neviem. Vám som rozhodne veľmi povďačný. Bolo mi tu, ako doma. A to sa nezabúda. To bolí…

NIKOLIČ (prisviedča).

WETTHOFF: Viete, pán učiteľ, tá neistota a nebezpečenstvo! Kam ideme? Čo nás čaká? — Viete, čo by som rád? Tak zaspať do jesene a potom sa prebudiť. To by boli premeny! I to by som rád, tak raz, keď sa už vojna skončí — navštíviť vás. Nie ako nemecký oficier — len tak, ako človek — ako vďačný človek. A už by som vedel vašu reč, mne je to ľahko. Moja matka ma kedysi učievala piesenky a ony sa podobali vašim. Ach, sladké rozpomienky…

NIKOLIČ (rozcítene): Piesenky! Či je možné, že ožívajú piesne…?

WETTHOFF: A Milica tak krásne spieva vaše piesne, ktoré mi pripomínajú detstvo. Že som sa to práve tu dožil! Pán učiteľ, či je to možné, že hlas jednej krvi nemôžu zahlušiť ani stá a stá rokov, ani vzdialenosti zemepisné, ani politická výchova?

MILIČ (vstúpi a stojí celý čas ako stĺp): Môžeme ísť, pán učiteľ — v rozhovore môžete neskôr pokračovať.

NIKOLIČ: Dobre, dobre, len neviem, či sú už ženy hotové. (Oblieka sa.) Saveta, Milica, kde ste, už je čas —

MILIČ: Čas je pomyslieť na svoju dušu —

SAVETA (vstúpi rozčúlená, oblečená): Neviem, čo budeme robiť. Milica nemôže ísť. Necíti sa dobre, zostane doma.

MILIČ: Nepôjde na bdenie? A zajtra na parastos?

SAVETA: Ach, hádam jej to do rána prejde. Malá horúčka. Od jarného povetria. — (Dobroprajne.) Ej, ej, pán poručík, to ste vy zapríčinili a váš výlet. A ja som hovorila Milici, aby sa chránila.

NIKOLIČ: Ale potom nech nesedí tam v chladnej izbe. Tu nech si sadne, tu sa ešte dnes kúrilo. A vy, pán poručík, naprávajte, čo ste pokazili. Zabávajte Milicu, kým neprídeme, tak. (Volá.) Milica, Milica, poď sem, moja!

WETTHOFF: Ale ja mám ohromnú prácu… Veď som už mal sedieť vo svojej izbe. Ja neviem —

MILICA (vstúpi a bez slova sadne si k peci).

MILIČ: Malá hodinka nábožnosti menej by vám škodila, Milica, ako pár minút v tejto — otravnej atmosfére.

SAVETA: Ach, čo vy viete. Veď si ju chráňte, no, vy ste —

MILIČ: Áno. A preto sa vás spytujem, Milica: Či pôjdete na bdenie a či nepôjdete?

MILICA (odvráti sa).

MILIČ: Ešte raz, Milica: ja vás volám. „Bdite i modlite se, da ne vnídete v nápast.“

NIKOLIČ: No, už nechajte. Poďme.

MILIČ (zúrivo): Vaša choroba je vymyslená. Vy ste „chorá“ kvôli tomuto pánovi!

MILICA (skríkne).

WETTHOFF: Dosť, pane! Vy upodozrievate. Prestaňte už raz s vašou inkvizíciou. Nemučte toto mladé stvorenie. Či je to tá láska, o ktorej kážete? (Utíši sa.) Alebo, pravda, odpusťte, vidíte: vaša choroba nie je vymyslená.

SAVETA (pri Milici): Však do zajtra jej bude dobre. (Chytá jej hlavu.) A, celkom dobre —

(Saveta, Nikolič a Milič odídu.)

WETTHOFF: Ach, práca ma čaká, práca. Na odchod… Viete už, Milica, že o dva-tri dni ideme preč? Povedali vám to už a či ste sami vycítili? Len mi odpusťte, že sa toto teraz stalo —

MILICA (nesmierne vďačnobôľne pozrie).

WETTHOFF: Ale ja na vás nezabudnem. Ja na vás nikdy nezabudnem. A budem vám písať, kým sa nezídeme. Chcete? Dovolíte? A ako mám adresovať? Ešte som ani nevidel, ako sa píšete: Mi-li-za. — Čo to znamená? Aké je to meno? No, ukážte mi.

MILICA (sadne si k stolu, k nej Wetthoff): Pozrite, takto: (Píše.) Mi-li-ca.

WETTHOFF (číta): Milika — ale, veď sa vy nevoláte: Milika.

MILICA: Ca! ca! — U nás sa číta c vždy ako vaše „zet“. Veď sme nie Taliani!

WETTHOFF (chytí ju za ruku): My sme Slovania. — Vy z juhu a ja zo severu. Cítite? Ako to prúdi — — (Stíska jej ruku.) Juh a Sever. To je vari jediný, pre mňa nevýslovne cenný výdobytok vojny, že som vás videl — a že smiem držať vašu rúčku —

MILICA (nadýmajú sa jej mladé prsia, dych je prudký a horúci. A oči — oči blúdia — až zakotvia na ňom. On vstane a chytí ju za obe ruky. I zlejú sa dvaja ľúbiaci. Po chvíľke nekonečného šťastia.) Hans — prečo ťa tak nesmierne milujem — —?

(Odbehne k peci, kde predtým sedela.)

WETTHOFF (príde k nej a pokryje bozkami jej ruky): Ty môj život — ty jediná moja Milica —

(Udrie zvon z blízkeho kostola.)

MILICA (vstane, spamätúva sa): Počína bdenie — (s predtuchou). Čo povedal Milič —?

WETTHOFF (príde k dverám a vráti sa): Milica — — Príde k nej. Chytí ju za ruku. Ona sa dá. Ide s ňou k dverám, hltajúc ju pohľadom.) Milica — (celou dušou). Čo povieš?

(Už sú pri dverách. On drží kľučku.)

MILICA: Zahrám ti svoju pieseň — (Vstúpia.)

(O malú chvíľku počuť prvé akordy piesne: „Tamo daleko…“)