ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tá istá izba. Koncom októbra 1918.

NIKOLIČ (sedí pri stole a dve žiačky pri ňom, slávnostne oblečené): Tak bude dobre. Len si potom dajte pozor, aby ste nešli priblízko. Stisk bude veľký — aby sa niečo nestalo. Vy sa len držte pani učiteľky.

PRVÁ: I pani učiteľka nám vraveli. A že máme kvety hádzať, keď vojsko príde.

NIKOLIČ: A vieš ty, aké je to vojsko?

PRVÁ: Ach, viem. To je naše vojsko — to je srbské vojsko —

NIKOLIČ (zvlhnú mu oči): Naše vojsko! Naše utrápené, ale víťazné vojsko!

DRUHÁ: Ale, pán učiteľ, moja mama mi rozprávala, že raz tiež prišlo srbské vojsko a potom mi tatuška zatvorili a ja som ho dlho nevidela. A to bolo strašné —

NIKOLIČ: Neboj sa, moja, teraz ti nezatvoria tatuška. Nám svitlo úplné oslobodenie, my sa nemáme čo báť.

PRVÁ: Ale, pán učiteľ, prečo teda nejdete s nami? Von na ulicu, tam pod slávobránu medzi tie kvety? Čo sa neradujete s nami?

NIKOLIČ: Ach, detičky, ja by som tam padol od šťastia — Ale som i chorý a preto nemôžem. Ja sa budem stadeto na všetko dívať a s vami sa radovať.

PRVÁ: Ó, ale keby ste vy prišli a tam pozdravili naše vojsko! Nikto to nevie tak, ako vy. Viete, ako ste nám v škole vraveli? Ale ste plakali —

NIKOLIČ: Niekedy sa plače od radosti —

PRVÁ: I teraz plačete od radosti?

NIKOLIČ: Teraz nie. Nech iní pozdravia naše vojsko. Ja už niekoľko mesiacov ani z domu nejdem. A nikto z nášho domu.

DRUHÁ: Ale ja som videla dnes slečnu Milicu. Išla na poštu.

NIKOLIČ: Ach, Milica. Milica nepatrí do nášho domu — — No ale, detičky, už choďte, aby vás pani učiteľka nehľadala.

PRVÁ: My sme chceli i to povedať, že pani učiteľka povedali, aby sme povedali slečne Milici —

DRUHÁ: Že pani učiteľka povedali, aby i slečna Milica prišla vence viť. A už toľko jesto!

NIKOLIČ: Milica uplietla už vence pre naše obloky. Či ste nevideli? (Nie bez sarkazmu.) Oj, uplietla nám vence, uplietla…

MILICA (vstúpi a hneď si sadne): Miesta som dostala.

NIKOLIČ: Na pošte?

MILICA: Aká irónia! Kde je moje miesto? Panajotovič mi núkal viac. Ale ja už len poštu ľúbim. Tam mi ešte môže zasvietiť svetielko…

PRVÁ: Slečna Milica, naša pani učiteľka povedali, aby ste i vy prišli vence pliesť. A budete i vy hádzať kvety, keď príde naše vojsko?

NIKOLIČ: Dosť!

(Žiačky na odchode.)

PRVÁ: Áno, ale s nemeckými oficiermi vedeli ste sa prechádzať a vždy ste mali kvety — (Odídu.)

NIKOLIČ: Ej, Milica! Už si teda v ústach i tých detí. Čo ti budem vravieť? Sama vidíš, ako to mohlo byť! (Stane si k obloku, skoro plače.) Že tento ťažko čakaný čas bude nám takto zamračený! Dobre bratovi, že sa toho nedočkal — dobre, že sa nemusí skrývať pre hanbu svojej dcéry… Ja ťa neodsudzujem - mňa to len bolí — — Mňa bolí, že moju krv zviedol ten nešťastník.

MILICA: Jemu daj pokoj. Môjho Hansa neurážaj. On je dobrý. On mi i písaval. Často mi písal. On vie o všetkom — on príde!… Len teraz nemôže. (Bolestne.) Teraz nemôže. Nešťastné časy!

NIKOLIČ: Že to dnes musí vyslovovať jedna — Srbka!

MILICA: On to predvídal. On vedel, že to príde. On mi vravieval, že Nemci boli vlastne porazení už v septembri roku 1914. Vojna bola už vtedy rozhodnutá. Ale namyslení vodcovia len hnali svoj národ do boja. A preto Hans nenávidel vojnu. V ňom sa zobudila slovanská duša, lebo jeho matka pochádzala zo slovanského rodu. Tam na Pomorí ešte dnes sú dve-tri dedinky, kde žijú Slovania, potomci Kašubov.

NIKOLIČ: Nuž to je všetko pekné, i mne bol Wetthoff sympatický, i Saveta ho veľmi rada mala, mali sme ho, ako syna — nuž, čo ja viem — možno, že je ozaj charakterný a príde — — Milica, čo myslíš, on príde —

MILICA (plače): Ďakujem ti, strýčko, vrúcne ti ďakujem. — (Bozkáva mu ruku.)

SAVETA (vstúpi): A čo sa zasa maznete? Mala si vtedy pozor dať, a nie ako nejaké hlúpe, dedinské dievčisko, hodiť sa prvému do náručia.

MILICA (vzpriami sa): Ja viem, čo som urobila, a zodpovedám sa za svoje činy. Urážať ma nemusíte. (Odchádza k obloku.)

SAVETA: Mohla si ma poslúchnuť a ísť za Dušana. To by sa všetko potom nebolo stalo. Vidíš, bola by si teraz šťastná. Pravda, on si už druhú našiel a pred Vianocami sa zapopí.

MILICA: Nech bude šťastný. Ja som i takto šťastná —

SAVETA: Ale nám na krku sedíš —

NIKOLIČ: Ach, nekaľte aspoň dnes tento historický deň! Srbský vojak stúpa dnes na svoje územie a vyplňuje kosovskú záveť. (Junácky.) Ach, toto všetko je len maličkosť — Milica, netráp sa, buď ozaj šťastná. Dnes chceme plesať, radovať sa, dnes vítame slávne vojsko nášho heroja Petra — všetko ostatné na stranu. Príde i čas kajania a plaču. Potom — — potom, ale dnes…!

SAVETA: Preboha, a tento obraz ešte visí! (Zberá obraz Karola.) Tak, tak, Karolko, do penzie, do penzie…! (Láme obraz a kladie do pece.)

NIKOLIČ: Áno, preč s tým symbolom našej nezhody a nášho otroctva! Náš národ jednej krvi od Triglava do Solúna sa zjednotil okolo víťaznej zástavy Karaďordevičovcov. Dnes plesá Slovanstvo i hore na severe i tu na juhu.

MILICA (vzpriami sa a zajasá): Ja sa schystám! I ja tam chcem byť! (Odíde do svojej izby.)

SAVETA: Ach, Jovan, Jovan, čo to len bude s Milicou? Veď to už všetci vedia.

NIKOLIČ: Nechaj. Dostala miesto na pošte, nuž kým bude môcť, bude tam. A potom už uvidíme. Čo myslíš, Saveta, Milica ho ešte čaká — ona verí, že Wetthoff príde —

SAVETA (zarazená): Počula už? A či si jej ty povedal?

NIKOLIČ: Ja som ju len tešil —

SAVETA: On ozaj príde —

NIKOLIČ: Nehovor —

SAVETA: Ja viem!

NIKOLIČ (s láskou): On príde? Skade to vieš? Saveta, ty skrývaš predo mnou — ty máš zvesti —?!

SAVETA: Mám. Od neho. Skrývam už vyše týždňa.

NIKOLIČ: Vyše týždňa! Ako si to mohla, Saveta? Koľko sĺz by si bola Milici ušetrila. Aj mne! Ešte dnes aby si to Milici povedala — najlepšie — ukáž jej list. A ako píše?

SAVETA: Celkom jasne. On vie, v akom stave sa nachádza Milica a príde si po ňu, keď bude možná komunikácia. Je nesmierne šťastný.

NIKOLIČ: Žena božia, ty rozprávaš bájky! Ak by to bolo možné! Ó, bože, vyslyš nás! Saveta — oznám to Milici — upokoj našu utrápenú Milicu —

SAVETA: Idem — a poviem jej. (Odíde.)

NIKOLIČ (jasá od radosti. Ale čochvíľa mávne rukou. Polohlasne): Bájky, bájky…

PANAJOTOVIČ (vstúpi): E, pán učiteľ, a čo vy tak doma sedíte? A ja neviem, kde mi hlava stojí. E, nie je žart, čo sa odo mňa žiada. Len pozrite, akú som si reč zložil. (Číta.) Dnes, keď nám svitol deň slobody, keď sme zhodili zo seba otroctvo — — Vidíte, ako to viem! Ale, ja som ich už videl. Ja som bol včera v Zemúni. Prišli. To ste mali vidieť! Čože tu! Ale tam! Tu som predal koľko — vcelku asi len 30 metrov na zástavy. Ale tam! Kupec Markovič poskupoval pred týždňom všetky látky na zástavy. A včera už nemal ani nitky. To bol osoh!

NIKOLIČ: Teda tomu sa dobre začína dariť, vlastne pokračuje v bohatnutí. Predtým predával na zástavy, keď boli Nemci v Belehrade, a teraz predáva zasa.

PANAJOTOVIČ: E, nuž, bože môj! Obchod je obchod —

NIKOLIČ: Ale takí ľudia mali by aspoň teraz čušať. Zapamätajte si, že patriotizmus nesmie byť obchodom! Tí, ktorí vo vojne bohatli, že kupovali od úbohých našich bratov po ničom ich skromné majetky a potom ich s mastnou zásluhou predávali rakúsko-uhorskému vojsku, tí, ktorí rekvírovali a odoberali od úst nášho ľudu posledné zrnko a dostávali za to veľké provízie a privilégiá — tí nech dnes čušia.

PANAJOTOVIČ: E, keď tak vravíte, to vari na mňa cielite. A čo ja môžem? Keďby ja nebol, bol by to druhý robil. A teraz čo môžem, keď pop je veľmi chorý a Milič nie je za to — nuž čo — požiadali mňa.

NIKOLIČ: Ach, nuž, rečník ste dobrý —

PANAJOTOVIČ: Nie je to také slávne. Ale, viete, dobre je, keď si človek meno spraví. Už mi trochu i sľúbili v Zemúni, že dostanem liferáciu pre vojsko.

NIKOLIČ (obzrie ho, bez hnevu): E, nuž, bože môj, obchod je obchod.

PANAJOTOVIČ: Veď ja viem, že ste dobrák. (Usmieva sa.)

(Zo školy počuť spev dietok.)

PANAJOTOVIČ (vybehne): Už idú, už idú — —

SAVETA (vybehne): Už sú na konci ulice.

NIKOLIČ (zloží, ruky): Bože! (Otvára obloky.)

MILICA (vbehne, v náručí kvety): Idem tiež!

NIKOLIČ: Milica — — (Schytí ju. Naťahovanie. On ju nechce pustiť.) Milica, nerob nám hanbu — aspoň teraz — Milica, dočkaj, skry sa!

MILICA: Prečo? (Vybehne.) Nie!

NIKOLIČ: Ty si jej povedala —

SAVETA: A vtedy schytila kvety zo stola a utekala von. To sa neskončí dobre.

NIKOLIČ (zastane si so Savetou k obloku. Už počuť oduševnené výkriky. Vždy jasnejšie a mocnejšie. Salvy. Výkriky. Malé utíšenie): Jazda prichádza — naša — krásna…!

(Zrazu počuť mocný spev: Hej, Slovania! Výkriky. Potom ticho asi dve-tri minúty. Volanie. Hluk prestáva.) Vitajte nám, sokolíci naši!

MILIČ (dobehne udychčaný): Kde je Milica? Nie je tu? Tak je to ona —!

NIKOLIČ: Čo sa stalo?

SAVETA: Čo vám je — čo je s Milicou?

MILIČ: Keď vojsko vstúpilo medzi špalier ludí, akási žena padla pod kopytá a je ťažko zranená —

SAVETA: To je Milica — už je to tak — doneste ju sem —

DVAJA (nesú zmorenú Milicu a položia ju na pohovku; odídu).

SAVETA: Milica, dieťa moje, čo sa stalo?

NIKOLIČ: Milica naša sladká, povedz nám, kde ťa bolí?

MILICA (pozrie na starých, blažene sa usmeje): Nič — nič ma nebolí. A on príde, pravda — —? On príde. (Skonáva. Krátka pauza.)

MlLIČ (premožený, teplo): „Odpušťajutsje ti gresi tvoi…“