ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V skvostnej vile Jozefa z Arimatie na jeruzalemských vŕškoch. Odpoludňajšie slnko vysiela svoje horúce lúče na rozpálenú chodbu, avšak lahodný vetrík zmierňuje pobyt na verande. (Tichučká hudba.)

JOZEF: Čo ešte neprišiel Obéd? Veď sa približuje už deviata hodina. Inokedy prebehne do pretória a späť za chvíľku, a dnes to trvá už nekonečne.

ZAFIRA: Si nevrlý a zlej vôle, Jozef. A vždy len pozeráš smerom k mestu. Buď rád, že aspoň dnes nemusíš ísť do pretória.

JOZEF: Veď vari radšej, keby som bol sám odišiel, ako čo som sluhu poslal.

ZAFIRA: No, no, Jozef, čo ty vlastne očakávaš? Nikdy si nebol taký nedočkavý ako dnes. Vidíš, a že vraj my ženy sme nedočkavé! Ale dnes si nás prevýšil. Prečo práve dnes tak napnute čakáš správu z mesta?

JOZEF: Veď vieš… (Vydýchne.)

ZAFIRA: Mýli ťa možno dnešný proces? Divím sa, že sa toľko zaujímaš o toho proroka. Zapamätaj si, že keď to vedie rímska štátna moc, vtedy nemusíš sa ty obávať — ba čo viac, ty ako dekúrio synedria musíš to všetko schvaľovať. Totiž ako úradník imperátora. (Posmešne.) A či ešte myslíš, že mal osud tvojho národa zlepšiť?

JOZEF: Myslím —

ZAFIRA: Či veríš ešte, že by mal prísť váš Mesiáš, potomok Dávidov, ktorý by obnovil zašlú starú slávu národa izraelského?

JOZEF: Verím —

ZAFIRA: Či šípiš, že ten prorok z Nazaretu, ktorého dnes váš ľud vydal do rúk Piláta, je ozaj ten, ktorý mal prísť? Ktorého ste vy čakali? Vieš?

JOZEF: Viem —

ZAFIRA (posmešne): No tak, teda, prečo si ho nešiel brániť? Keďže si ty taký verný Izraelčan, mal si dnes hneď o tretej hodine predstúpiť pred Piláta a povedať mu: Pane, tohto človeka sa nedotýkaj! Tento človek je moja nádej, môj Mesiáš, ktorého mi oznámil už Mojžiš a všetci proroci! Tak si mal spraviť! Ale ty? Zatiahol si sa do toho nášho bývania a ani si nebol na synedriu dnes.

JOZEF (prísne): Dnes je deň pripravovania, dnes pravý Izraelčan nejde nikam, aby sa nepoškvrnil!

ZAFIRA: Haha! Ale dnes bolo v Jeruzaleme málo tých pravých Izraelčanov, keď sa všetci rútili pred Piláta, aby kričali proti tvojmu Mesiášovi.

JOZEF (trhne sa, sekane): Ale nevstúpili k nemu cez schody!

ZAFIRA: Ach, tak! Ináč môžu páchať najväčší hriech, len keď neprekročili schody! Haha, divné náboženstvo.

JOZEF (ostro): Dosť už! Tvoje rúhavé rečí rozrývajú moju dušu! Ty si ostala v službe svojich bohov a tvoje pristúpenie do nášho náboženstva je len pozlátka —

ZAFIRA: Zdá sa mi, že vaše náboženstvo je len pozlátka, vnútri ste vy všetci — akože to povedal o vás ten váš Mesiáš?

JOZEF: Ó, prestaň už raz! Čo sa ty do toho rozumieš?

ZAFIRA: Pravdu máš. Do vašich predpisov, zákonov, spôsobov sa nerozumiem. Ale mi je divno, že ten váš zbožňovaný prorok čosi podobného hovoril o vás.

JOZEF (povýšene): Kde si ty počula jeho?

ZAFIRA: Náhodou. Nedávno, keď som sa po sparnom dni kochala na verande v lahodnom vánku, tamdolu, vidíš, šiel on so svojimi učeníkmi na Olivový vrch. I začula som niekoľko jeho slov… A tie som si zapamätala.

JOZEF: Čo si si zapamätala?

ZAFIRA: On povedal: Litera zabíja, ak duch oživuje… To je celkom zrozumiteľné a nie ako vaše dlhočizné predpisy a zákony. (Podivne.) Litera zabila dnes jeho telo, ale ducha nemôže…

JOZEF (skríkne): Zafira, ty nie si príčetná! Zafira, ty dnes hrozne rozprávaš!

ZAFIRA: Áno, dnes ti to hovorím, keď ste vy všetci pravoverní Izraelčania dožili také poníženie s vaším Mesiášom! Haha, váš krásny vyvolený národ sa dnes pekne preukázal! Vydal svojho Mesiáša — pohanom! To je predsa nevďačnosť!

JOZEF (mĺkvo): Nevďačnosť…?

ZAFIRA: No, môže sa to aj ináč pomenovať. To je zrada!

JOZEF (povýšene): Zrada? (Temne.) Možno, že správne súdiš —

ZAFIRA (prenikavo): To je zbabelosť!

JOZEF: Teda aj mňa rátaš medzi tých? Počkaj, Zafira, dokážem ti, že si viem uctiť svojich, že na nich nezabúdam, že som hotový na všetko —

ZAFIRA: No, no, no, len pomaly! (Posmešne.) Veď si sa už možno zapozdil. Tvoj Mesiáš už vari nepotrebuje tvoju pomoc a tvoju intervenciu! On už iste dokonal na kríži. Hja, čože mu… (Odíde so spevom.)

(Náhle kroky.)

ŠIMON (dobehne): Pokoj ti, Jozef!

JOZEF: Buď pozdravený! Čože je?

ŠIMON: Sme sami?

JOZEF: Poď sem bližšie. Ty máš tajnosti? (Hlasnejšie, vzrušene.) Videl si všetko?

ŠIMON: Videl som. Práve utekám z Golgoty, vlastne len z úpätia, lebo tam sú spusty ľudu —

JOZEF (napnute): A —

ŠIMON: Nazaretský zomiera — Díval som sa od tretej na to hrozné divadlo… Ale teraz myslím, že je ukončené…

JOZEF: Tak rýchlo?

ŠIMON: Že rýchlo? Veď sa celých šesť hodín trápil… A tak bolestne volal. Ale nesmel nikto k nemu. A tak som začul, že sa ešte aj modlil za tých, ktorí ho trápili. A keď ho smäd trápil, dali mu ocot…

JOZEF (bolestne): A čože, nikto mu nebol na pomoci?

ŠIMON: Nikto. Každý sa bál — alebo ho aj urážal. Ale niektorí ho už začali ľutovať, menovite keď zazreli jeho matku pod krížom a akéhosi učeníka.

JOZEF: Nuž ale predsa, ako sa správal náš ľud?

ŠIMON: Hovorím, že niektorí ho ľutujú a chceli by mu pomôcť —

JOZEF (s nádejou): Pomôcť?! A dalo by sa ešte pomôcť?

ŠIMON: Veru neviem. Keď som tam bol, už naklonil hlavu — a pery jeho šeptali niečo. Akoby modlitbu.

JOZEF: On teda dokonáva… On dokonáva a modlí sa za nás, ktorí sme ho milovali, ale sme nemali odvahy, za nás, ktorí sme ho nehodní… Ó, ako sa mu zavďačíme, ako mu dokážeme, že je on náš —?

(Hudba. Smútočný pochod.)

JOZEF: Šimon, syn Alfeov, čuj! On zomrel… Ó, bože izraelský, Mesiáš je mŕtvy! (Temno.) A my sme mysleli, my sme sa nazdali, že by on mal vykúpiť Izrael…

(Hudba prechádza do búrneho pochodu.)

(Náhle kroky.)

OBÉD (dobehne a padne pred Jozefom): Ó, pane, som vykonal, čo si mi rozkázal! Donášam správu.

JOZEF: Či potvrdíš naše tušenie? Povedz nám správu o ňom, o tom Nazaretskom!

OBÉD: Hej, ťažká bola moja práca. Skorože ma žoldnieri prebodli. Ale keď zbadali, že mám tvoj odznak, prepustili ma. A ja som mohol počuť, ako zvolal Nazaretský: Dokonané — a — potom dokonal…

(Bolestný nárek a smútočná hudba.)

JOZEF: Patrí sa mi, aby som vykonal poslednú službu mŕtvemu Mesiášovi. Teraz už niet meškania. Idem. Idem, aby som mu pohreb zariadil.

ZAFIRA (vstúpi): Čo sa tu deje? Kam sa chystáš, Jozef? Vidím, že niečo veľké sa stalo, lebo i tvoj priateľ Šimon uteká preč.

JOZEF: Idem i ja, aby som zariadil pohreb najväčšiemu synovi nášho národa.

ZAFIRA: Nie, ty nepôjdeš!

JOZEF: Idem —

ZAFIRA (kričí): Nie!! Keď si sa o živého nestaral, keď si sa pre strach židovský bál byť jeho nasledovníkom, teraz ti zakazujem ja! Pamätaj predsa na svoje postavenie, pamätaj na seba i na mňa!

JOZEF: A ja idem! A čo aj stratím i postavenie, i službu, i teba, i všetko, ja idem!

OBÉD (úzkostlivo a prosebne): Pane, nevrhaj sa do nebezpečenstva! Pane, vyšli mňa a ja vykonám všetko, ak musí byť.

JOZEF: Nie. Ja tu ostať nemôžem… Idem mu pomôcť aspoň mŕtvemu… (Rázne odchádza.)