ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na jeruzalemských hroboch

(Hudba v C-mol… Vzdychanie. Tichý vravot. Šeptanie.)

MAGDALÉNA: Sestra, tu bude Raboni odpočívať… V novom, vytesanom hrobe, kde ešte nikto nebol pochovaný. O všetko sa postará Jozef z Arimatie.

MÁRIA: Hospodin nech ho požehná za to. Zaiste koná dobrý skutok, ktorý sa bude spomínať na všetky veky.

MAGDALÉNA: Ach, Mária, všetko nám môžu nepriatelia vziať — ale spomienku nie! Pamätáš sa, Mária, keď Raboni bol u nás, v Betánii? Ako nám rozprával, že jedného je potreba… Aby sme sa nestarali, čo budeme jesť a čo piť a čím sa odievať, lebo o to postará sa Otec nebeský. My máme hľadať kráľovstvo Božie a všetko iné bude nám dané.

MÁRIA: Keď je ženích s nami, máme sa tešiť — príde čas, keď odíde ženích… Aj prišiel čas — — Ty si to cítila, keď si včera večer vyliala na hlavu Učiteľovu nádobu alabastrovú plnú drahej masti. Vtedy si nevedela, že to konáš k jeho pohrebu…

MAGDALÉNA: Nevedela som a trápili ma poznámky učeníkov, že vraj načo rozhadzujem takú drahocennú masť — až som počula Učiteľovu odpoveď: Nezazlievajte jej, k pohrebu môjmu to urobila! Aj, hrozná pravda jeho slovo. My sme dnes pri jeho hrobe! A všetko je ukončené…

MÁRIA: Myslíš? Ja čakám, že sa stane div. Hrob nie je zakončenie.

MAGDALÉNA: Mária, skade to vieš?

MÁRIA: On hovorieval, že kto verí v neho, keby aj zomrel, bude žiť.

MAGDALÉNA: Žiť — — ? Ako? Kde?

MÁRIA: Tam — tamhore —

MAGDALÉNA: Pozri sa, tamdolu vŕškom ide niekto. Pozri, ako sa ponáhľa.

MÁRIA: Utiahnime sa! Ale počkaj, veď je to vari náš známy. Áno, pravdaže, ide Eleazar. Čo ten len hľadá tu?

MAGDALÉNA: Eleazar? Ach, teraz už viem. On myslí vždy na zárobok a sem ide, aby kupčil.

ELEAZAR: Celý som sa zadychčal. Pozdravujem vás, priateľky! Či tu nebol vznešený pán Jozef z Arimatie, náš významný správca svätého synedria, pravoverný Izraelita?

MAGDALÉNA: Jozef z Arimatie nebol ešte tu. I my ho čakáme, aby sme mu boli na pomoci. On príde iste.

ELEAZAR: Á? Ja som sa totiž dopočul, že slovutný a opatrný Jozef z Arimatie chce zariadiť slávnostný pohreb tomu z Nazaretu, ktorý bol dnes ukrižovaný. Chce, aby bolo všetko podľa predpisov našej drahej pravovernej obce. Vy viete, priateľka, že ja mám najlepší a najväčší výber plátna pre naše rituálne potreby — ja jediný v celom Jeruzaleme. Môj všetok tovar je posvätený od vysokej rady pre tieto účely. Ja myslím, že to Jozef z Arimatie vie. Ale predsa, prosím vás, mohli by ste mu pošepnúť, že ten Eleazar, neďaleko svätého chrámu, v uličke napravo ho obslúži dobre. No, a potom vás ja obdarujem. Mám ja i pre také pekné dcéry Izraelove niečo. Pre vás! Náramky, ihly a hrebienky… Eleazar neďaleko svätého chrámu, v uličke napravo, má všetko!!

MAGDALÉNA: Darmo sa unúvate s nami. My dnes pre také veci nemáme zmyslu, my dnes smútime — —

ELEAZAR: No, a kto by dnes nesmútil? Veď je to žalosť, čo sa stalo. Žalosť všeobecná za dobrým Rabbim. Rozumiem, rozumiem! Veď som ja dosť upozorňoval svojich zákazníkov — a tých je hodne —: Nerobte to! Raz kričíte: Hosanna — a potom: Ukrižuj ho! To robí zlú krv v národe a dáva vrchnostiam podnet, aby o nás zle zmýšľali. Radšej byť ticho — — a zarábať. Či by som ja mal smelosti predstúpiť pred vznešeného pána Jozefa z Arimatie, keby som bol taký vrtkavý? Ja sa do tých vecí vôbec nemiešam. Kupec musí byť s každým dobrý, musí každého vyslúžiť — — a od každého zarobiť… Aj, hľa, vysokoblahorodý pán Jozef z Arimatie práve prichádza. Ponížený služobník! Hospodin s tebou!

JOZEF: I s tebou! Počuj, Eleazar, ty si vstave ma poctivo obslúžiť?

ELEAZAR: Pane, rozkazuj! Ešte sa nikto nežaloval na Eleazara, prvého kupca v Jeruzaleme, pri svätom chráme, v uličke napravo, obchod so všetkým v malom a veľkom.

JOZEF: No, teda, daj pozor. Kupujem od teba všetko, čo je potrebné k pohrebu. Nemusím ti vysvetľovať. A vieš, že sa nejednám. Teda povedz slušnú cenu.

ELEZAR: Ó, pane, veľkomožný, vznešený a vyvýšený — — ako ráčiš, tak bude. Ja som tu a ty rozkazuj!

JOZEF: Dones všetko, čo je potrebné, sem na hroby. Ja ti hneď v zlate vyplatím.

ELEZAR: Ó, zlato — zlato…! Donesiem všetko — a ženy budú pomáhať. Ja utekám…

JOZEF: Ach, koho tu vidím? Tu ste vy, milé duše? Vy, ktoré ste s naším vzácnym Učiteľom často sedávali a jemu posluhovali. Vy, ktoré ste počuli jeho učenie, jeho napomenutie, ktoré ste boli svedkami jeho skutkov! Povedzte mi, čo hovoril Učiteľ o sebe? Čo predpovedal o svojom umučení a o svojej smrti? Či sa to ozaj tak muselo stať?

MÁRIA: Jozef z Arimatie, či nevieš, že Mesiáš musel to všetko trpieť…?

MAGDALÉNA: Prečo ťa to teraz zaujíma? Prečo až teraz?

MÁRIA: Koľko ráz si mal príležitosť počuť jeho slová — a nechcel si!

JOZEF: Hospodine, i vy mi zazlievate? I vy mi predhazujete? I vy mňa odsudzujete? (Zahanbí sa, ticho.) Ja som závislý od štátnej moci, ja som bohatý, ja som to nesmel —

MÁRIA: „Ľahšie prejsť ťave uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva Božieho.“

JOZEF (prosebne): Ach, nieže tak! V duši svojej čakal som Mesiáša a uveril som, že práve Ježiš z Nazaretu je ten Mesiáš.

MAGDALÉNA: A skutočne on je! On je ten, ktorý mal prísť, on je Mesiáš!

JOZEF: Ó, žena, reč tvoja ma potešuje. Reč tvoja mi vysvetľuje všetko, čo som čítal o Mesiášovi u Mojžiša a u prorokov.

MAGDALÉNA: Ty si teda aj to čítal, že i tvoje dielo je doslovne predpovedané u proroka Izaiáša.

JOZEF: Žena, ty mi až teraz otváraš oči!! Hospodine, Pane môj, či by to bolo možné? Všetko sa vyplňuje. Každé slovíčko prorocké prichádza k uskutočneniu.

MAGDALÉNA: Každé slovíčko!

JOZEF: Idem teda vykonať to, čo bolo predpovedané. Uložím mŕtveho Ježiša do hrobu nového — — a —

MAGDALÉNA: — a keď sa splní i posledné prorocké slovíčko, budeme sa tu pri prázdnom hrobe tešiť víťazstvu Pána nášho!

JOZEF (vrúcne): Amen — amen…

(Hudba. Hymna víťazná.)

(Koniec.)