ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pretórium. Pred schodišťom stoja stráže. V úzadí za ohradou Pilát.

JEDEN ZO STRÁŽE: Nemožno! Naspäť! Nie, nie! K Jeho Výsosti nemôžeš prísť, darmo ti je.

JOZEF: Ale, vznešený vojak, prosím ťa, vypočuj ma. Ty sa mýliš — Ja som —

JEDEN ZO STRÁŽE: Nedohaduj sa so mnou, lebo zavolám na centúria, a ten je dnes dobre nabrúsený proti vám.

JOZEF: Centúrio? Vyvýšený pán centúrio? Len to! Centúrio by ma hneď poznal, pekne sa naklonil — a pripustil k Jeho Výsosti pánovi prokurátorovi.

JEDEN ZO STRÁŽE: Kto si teda?

JOZEF: Ja? Chceš ma legitimovať? Ej, vidím, že si len nedávno prišiel sem z ďalekej zeme, dakde od západných strán, a nepoznáš ešte naše obyčaje, našich ľudí a naše zákony. Vieš ty, kto som ja? Ja som Jozef z Arimatie, dekúrio vysokého synedria, takrečeno miláčik pána prokurátora! (Vravot.)

JEDEN ZO STRÁŽE: No, dosť už tvojho chvastania sa! Čo chceš teda pred prokurátorom? Načo ho máš teraz mýliť?

JOZEF: To je moja vec.

JEDEN ZO STRÁŽE: Mám prísny rozkaz, aby som sa každého, ktorý chce predstúpiť pred prokurátora, vypýtal, čo chce pred ním. Hovor teda.

JOZEF: A čo sa mám tebe spovedať? (Ťahavo.) Ja chcem pred neho v rodinnej záležitosti —

JEDEN ZO STRÁŽE: Ó, potom ťa už vôbec nepustím. Lebo — mi je žiaľ tvoje staré hnáty… Práve teraz bola tu v takej rodinnej záležitosti posluha Jeho Výsosti. Rozumieš! A prokurátor sa tak nahneval, že letela, chuderka, cez schody, až tak fundžalo! (Dôverne.) Poslala ju pani Prokula, aby jej pán manžel chránil toho Nazaretského, lebo vraj mala zlý sen o ňom a čo ja viem, čo ešte.

JOZEF (zadiví sa): Manželka Jeho Výsosti, pána prokurátora, Prokula? Čože sa ona, ako cudzinka, pohanka, stará o nášho Mesiáša?

JEDEN ZO STRÁŽE: Ale veď sa jej to len snívalo.

JOZEF: No, dobre, ale ja nejdem referovať teraz o snoch, ale o smutnej skutočnosti, ktorá sa dnes stala na Golgote.

(Bubny a trúby. Nepokoj. Vravot. Hrmotanie zbraní. Výkriky: Nabok! Nabok!)

JOZEF (polohlasne): Tak a teraz sa pretisnem k prokurátorovi, kým sa stráže premenia… — — — Vaša Výsosť, pokorný sluha Vašej Výsosti, prosím o vypočutie!

PILÁT (nevrle): Kto ho prepustil sem? Čo len tá ohavná zberba tu? (Hlasne.) Počuj, človeče, si drzý, že sa sem dobíjaš. Ani ťa dobre nepoznám.

JOZEF: Milosť, pán prokurátor! Aký som ja človek? Vaša Výsosť, ja som Jozef z Arimatie, váš dekúrio, člen synedria — aspoň vám by som mal byť známy.

PILÁT: No, dosť už. Medzitým zapozdil si sa. Nazaretský je už odsúdený, už pyká za svoju vinu, tvoja obžaloba už nemá miesta.

JOZEF: Obžaloba? Aká obžaloba?

PILÁT: No veď viem, že si i ty prišiel proti nemu svedčiť. Ale ste sa dnes spojili proti nemu ako šášky.

JOZEF: Nie, pane. Ja som prišiel s prosbou.

PILÁT: Aká prosba!

JOZEF: Prišiel som s pravdivou prosbou —

PILÁT: Ach, daj pokoj. Čo je pravda?! Nie je vám dosť, že som ho vydal na smrť, že som vám urobil po vôli, že som ho dal ukrižovať, vášho kráľa, že som ho vydal na smrť, že som privolil, aby bol prepustený k vášmu sviatku lotor Barabáš a nie snilko Nazaretský. Čo chceš ešte?

JOZEF: Nazaretský, ktorého spomínaš, práve dokonal na kríži…

PILÁT (zadiví sa): Čo ty rozprávaš? Čože? Bolo by to možné? Úradnú správu ešte nemám od centúria a tebe nemusím veriť.

JOZEF: Tak je, pane. Bol on už slabý, vysilený, zmorený. Celú noc ho trápili tvoji žoldnieri.

PILÁT (náhle): — a od rána do deviatej hodiny mučili ho tvoji bratia —

JOZEF (ťažko, trhane): Áno. On vykrvácal…

PILÁT (pomaly): Teda by už bol mŕtvy? Zvláštny človek to bol! Jeho nežný pohľad bude ma dlho predchádzať. A jeho rečí budú ma dlho páliť… Teda on je mŕtvy? Skoro by som povedal, že on žije ešte —

JOZEF: Ach, nie, pane. On je mŕtvy a po našom zákone, máme ho pochovať. Náš pohrebný predpis —

PILÁT: Ach, daj mi pokoj s vašimi zákonmi a vašimi predpismi! Všetko je to bezcitné a prázdne!

JOZEF: Ó, pane, i my máme cit — pane, ty nevieš, ako som ho miloval. Dovoľ teda, aby mŕtve telo neostalo na kríži, dovoľ, aby som ho pochoval. Nám by to bolo na veľký posmech, keby mŕtve telo i cez zajtrajší deň ostalo na obdiv sveta. My by sme sa hanbili —

PILÁT: Ej, veru sa i môžete hanbiť! Ja som na ňom nijakej viny nenašiel, ale práve pre vašu zlobu, aby nebol rozbroj v národe, povolil som konečne luze a dal som ho ukrižovať. Ale som si verejne umyl ruky od každej viny! Veľmi nepríjemnú rozpomienku budem mať cez celý život, čo ja viem, možno ma časom budú i preklínať… Nebudem ti robiť nijaké prekážky, dám ti telo mŕtveho Nazaretského, ale len vtedy, až zistím najprv jeho smrť. (Volá.) Stráž!

PILÁT: Zavolaj centúria! Ach, keby sa to už raz skončilo! A potom len preč stadeto… Nezdravé a dusné sú tu pomery. Odpusť, milý Jozef, ale medzi tvojím národom nerád by som ďalej prebývať… Tento dnešný deň bude mi dlho na mysli. A obraz toho Nazaretského tiež — Ešte dnes pošlem posla do Ríma, aby ma imperátor poslal dakam inam.

(Kroky.)

CENTÚRIO: Na rozkaz Tvojej Výsosti prišiel som. Čo žiadaš odo mňa, pane?

PILÁT: Centúrio, ty si bol dnes na službe pri tej poprave?

CENTÚRIO: Na rozkaz, pane.

PILÁT: No, teda iste vieš i o výsledku.

CENTÚRIO (hlas sa mu trasie): Bol — — som — — tam. Viem všetko.

PILÁT: Ak čo sa mračíš? Tebe je vari ľúto?

CENTÚRIO (trhane): Odpusť, vyvýšený pane, že mením svoj úradný tón. Ale ešte nikdy som nebol taký dojatý pri popravách ako dnes.

PILÁT: Ale, ale, centúrio, ako to? Si predsa hrdý rímsky junoš, ktorý si často hľadel na hroznejšie divadlá — a nepohlo sa tvoje oko, ba ani srdce. Prečo teraz?

CENTÚRIO: Ja neviem. Ja neviem, čo sa to so mnou dialo. Pohľad na zomierajúceho proroka bol zdrvujúci a na škriekajúci ľud odporný. Oči toho Nazaretského svietili neobyčajnou silou a dobrotou. Kto by to z ľudí mohol také niečo dokázať? A keď vypustil ducha, nemohol som odolať a zvolal som nahlas: Iste Syn Boží je tento!

(Krátka pauza.)

PILÁT: Teda ty si očitý svedok jeho smrti? Môžeš to úradne dosvedčiť?

CENTÚRIO: No, úradne, áno, ale v mojom srdci on žije…

PILÁT: Teda aj ty? Podivne, podivne… Ale dosť. Smrť jeho je úradne zistená, môžeš odstúpiť. (Volá.) Stráž! (Kroky.) Odveďte Jozefa z Arimatie, nášho dekúria, ku krížu, kde visí mŕtvy Nazaretský. Pomáhajte mu pri jeho práci a správajte sa úctivo a slušne, aby nebola na vás žaloba. Kto sa opováži podujať niečo proti Jozefovi z Arimatie pri jeho pietnej práci, hneď ho zviažte a doveďte ho do kustódie. Jozef z Arimatie! Tvoja prosba je vyslyšaná v celosti, choď a vykonaj svoju povinnosť — a oddaj mŕtvemu Ježišovi Nazaretskému môj pozdrav…

JOZEF (srdečne): Oj, vďaka, vďaka ti, vyvýšený pane!

(Kroky. Odíde.)

PILÁT (nevrle): Ale kto sa to sem vláči?

FARIZEJI (jeden z nich): Pane, my sme. My, pravoverní Izraelčania. My, ktorí bránime a hájime úzkostlivo naše práva — ale ktorí sme tiež pokorní vašej moci a veľkému Imperátorovi! (Súhlas.) Po veľkodušnom súde, ktorý si vyslovil dnes proti tomu buričovi —

PILÁT: Nespomínajte ho!

FARIZEJ: No, vidíš, teda aj tebe je odporný. Ten Nazaretský teda dokonal na kríži.

PILÁT: Viem už! Ste radi, že sa tak stalo? Prišli ste sem, aby ste mi gratulovali? A či vysloviť mi sústrasť? Kto by vás rozumel?!

FARIZEJ: Nie, nie, vysoký pane! My chceme — totiž, my by sme prosili vás, aby ste nás v túto chvíľu vypočuli. My ako reprezentanti národa —

PILÁT: Národa, ktorý vás slepo počúva?

FARIZEJ: Národ je dieťa, my ho vychováme… A preto nesmieme trpieť, aby sa ten národ dal viesť od rôznych buričov. A práve ten zvodca, ktorého ste ráčili spravodlivo odsúdiť, povedal ešte za života, že jeho učenie nezahynie a on sám z mŕtvych vstane.

PILÁT (rozčúlene): Nerozprávajte mi také bájky!

FARIZEJ: Veď také bájky môžu potom i ďalej búriť a nepokojiť našich dobrých ľudí, verných vašich občanov. Také bájky môžu byť príčinou, aby sa náš dobrý ľud vzbúril proti rímskej mocnosti, proti Imperátorovi!

PILÁT: Počujte, vás prenasledujú vidiny. Ako vidím, vy sa i mŕtveho Nazaretského bojíte. Úradne je zistená jeho smrť, čo sa teda bojíte?

FARIZEJ: Ach, veď nie je o ňom reč! Ale jeho zaslepení učeníci sú všetko vstave. Tí ľudia budú rozchyrovať v národe, že ich majster vstal z mŕtvych, a to akurát v tretí deň. Daj teda, mocný pane, strážiť jeho hrob až do tretieho dňa, aby možno jeho učeníci neprišli v noci a neukradli jeho telo z hrobu a potom rozchýrili, že vraj vstal z mŕtvych. A bude druhý blud horší od prvého!

PILÁT: Raz navždy chcem mať už pokoj s tým vaším Nazaretským! Máte stráž svoju a strážte hrob, ako viete!

FARIZEJ: Je to tvoja reč? Vďaka ti, vysoký pane! A keď my zapečatíme jeho hrob, všetko bude ukončené…

(Odchádzajú.)