E-mail (povinné):

Mikuláš Dohnány:
Dumy

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Katarína Šusteková, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Janka Kršková, Pavol Tóth, Ján Gula, Renata Klímová, Andrea Minichová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 106 čitateľov

State a kritiky

Slovo o dramate slovenskom

[43]Požiadali ma priatelia moji, aby som urobil nejaké divadlo pre naše slovenské obecenstvo. Začal som teda o tom rozmýšľať, čo a aká by mohla byť dráma slovenská alebo napospol slovanská. Nie div, že som zaletel mysľou do predošlých svetov a obzeral som sa po poli tohto umenia. Ale čo prešlo, to prešlo a nebude nikdy nové; neuspokojil som sa v predošlosti a nechcel som ani grécky spôsob, trebárs sa mi pre Slovanov zdal byť najprimeranejší, tým menej rímsky (ako číre nasledovanie a nebárs chýrne Grékov) prijať[44] a podľa nich sa spravovať. Či som si mal Nemcov za vzor a príklad vyvoliť? Božechráň! Slováci by utiekli z divadla. Prečo, to len neskôr pripomeniem. Lež otvorilo sa mi pole nové, krásne a vznešené; pole, ktoré dosiaľ nik nenastúpil, ani jeho božskosťou nadchnutý a zapálený nebol. Ostatne stojím ja na tomto poli ako pútnik pri vchode do neznámej ešte svetu krajiny, ktorý nevie, či v tejto krajine krásu a vznešenosť kvetov utešených pocíti, nájde a kvety tie si skryť a zachovať bude môcť, a či zahnaný a odstrašený vetrom a fujakom, ktorý mu oči pieskom a prachom zasype, aby krásu tú vidieť nemohol, vrátiť sa musí ta, odkiaľ prišiel. Len v krátkosti dakoľko slov poviem o tomto blesku prvšieho zjavenia.

Potrebné je najprv povedať, kedy dostáva národ velebné drámy a prečo Slovák a Slovan, ak do malicherného nasledovania upadnúť nechce, spôsob písania a formu drám predošlých svetov, gréckeho a germánskeho, prijať a nastúpiť nemôže. Čo je dráma? Dráma je predstavenie činov, mravov a života dajedného národa. Z toho nasleduje, že drámy len vtedy dostane národ, keď sa už začal na poli dejín pohybovať a život ukazovať. Najslávnejšie ale dramatické diela dostáva vtedy, keď sa najprv v činoch hrdinskosti a v sláve ukázal. V najslávnejšej perióde svojho pekného života dostali Gréci Aischyla, Sofokla, Euripida, najslávnejších drám priateľov. Keď sa najprv oslávi národ navonok, na širokom, ďalekom divadle sveta a hrá svoju svetohistorickú úlohu, tak potom si prinesie túto slávu do malej siene, teší sa a zabáva sa v činoch a výjavoch slávnych a hrdinských svojho života. Keď je v kvete národ, vtedy uchytia tento kvet umelci a podajú ho storočiam a ľudstvu. Videli sme, kedy dostáva národ umelecké a slávne drámy, teraz mám nasleduje povedať, prečo sa Slovák pri skladaní svojich drám nemôže spravovať podľa starého spôsobu.

Páčili by sa síce a páčia sa tie krásne postavy plastické v drámach gréckych Slovanom; radi oni počúvajú skromné a výrazuplné, láskavé a dôrazné, zápalu plné a hrdinské, trúchlivé bez náruživosti a rozorvanosti reči tiché a pokojné, zádumčivé a veselé slová a výrazy, ktoré sú dušou gréckych drám; ale pre ten osud,[45] ktorý v nich slepo vládne, ktorému sa každé indivíduum, či má pravdu a či nie, či je dobré a či zlé, podriadiť musí, v Slovanstve tieto drámy miesta nemajú. Osud ten, ktorý nad svetom dlho panoval, už zahynul: Kristus, syn boží, ho zhodil z trónu panovitosti, odkázal človeka ma seba; a my sme už ďaleko v kresťanstve, tak že by sme sa viac osudu tomu podriadiť nemohli a nesmeli. Tento ale panuje v gréckych drámach a tomuto sa všetko musí podriadiť.

Nazrime teraz do drám germánskeho sveta a tu sa zhrozí a zľakne duša opravdivo slovanská. Zhrozí sa nad nimi, lebo sú to vskutku hrozné výtvory ducha rozorvaného a roztrhaného. Osud je z nich vytvorený a subjektu je ponechaná najväčšia svojvôľa. Pravda, nevinnosť, cnosť a šľachetnosť je z nich vytvorená a tratí hrozne cenu a svoju svätosť. Nevinnosť a cnosť tu nedôjde svojej odplaty, ale padá v obeť nešľachetnosti a bezbožnosti. Netreba ich veľmi opisovať, veď sú známe. Čítajte Leara, Hamleta alebo Othella[46] a uvidíte to: zhrozí a zatrasie sa duša vaša vo vnútornostiach svojich slovanských. Niet väčšieho odporu ako v týchto drámach, kde duše dobré, nevinné, duše šľachetné a bohabojné padajú v obeť mociam naproti postaveným. Tie strašné samohovory, tie fanatické výrazy, to nesmierne zbúrenie, trhanie, kmásanie, hrozby a vyhrážanie sa, preklínanie a zatracovanie, to je dačo hrozného a nevypovedaného! Vnútornosti Slovana sa vzbúria, ako sa vzbúri jazero strašným orkánom, keď číta takú knihu; nahnevá sa pritom, zahodí ju a pozde ju zasa vezme do ruky. Takéto sú drámy germánske. Tieto sa u nás na žiaden spôsob ujať, rozšíriť a udomácniť nemôžu, lebo sú odporné duchu slovanskému. Môže sa povedať, že Nemci si zamilovali krásu zemskú, márnu, pominuteľnú a v tejto sa tratia a hynú; Slovania naproti tomu si zaľubili krásu nebeskú, svätú, večne trvajúcu a v tejto sa nájdu ako vo svete svojom vlastnom, vo svete večne božskom.

Ani jedno teda ani druhé Slovan prijať nemôže a nesmie, ale má dačo nového, krajšieho, božského vytvoriť.

Človek na stupni samej subjektívnosti a svojvôle zostať nemôže, kde sta teraz nachádza; on sa musí vzniesť vyššie, lebo dokonalosť je jeho určenie. On musí poznať nielen seba a svoje vnútro, ale aj svet a všetky veci v ňom sa nachádzajúce a musí ich pojať ako pravdivé a skutočné; musí poznať ich pravdivú cenu a váhu; musí rozoznať dobré od zlého, cnosť od necnosti, pravdu od luhárstva, nevinnosť od výstupkov. Ale má nielen pri ich rozoznávaní ostávať, lež tamtie ako zlé zatratiť, tieto ako dobré prijať a do života preniesť. Toto je určenie človeka, toto je určenie kresťanstva a toto je určenie Slovanstva. Nepatrí to sem ukazovať, či ozaj majú Slovania k tomu dary a schopnosti, či to oni vyviesť a uskutočniť v stave budú. Teraz to len ako axiómu veriť musíme - a veríme. Áno, Slovania majú toto uskutočniť a dokázať svojím životom! Toto je ich budúcnosť a úloha, ktorú majú hrať na rozsiahlom divadle tohto sveta. K tomu sa majú chystať a pripravovať; k tomuto sa máme chystať aj my a pripravovať celou dušou, celou našou mysľou.

Z tohto všetkého, ako to na náš predmet potiahneme, nasleduje, že sa to aj v dráme musí tak zjaviť a ukázať a pred oči postaviť. Tu nájde nevinnosť, cnosť a pravda svoju odplatu, nešľachetnosť naproti tomu, bezbožnosť a luhárstvo dôjdu zatratenia.

Ostatne nežijeme ešte v najkrásnejšom kvete najslávnejšiu epochu žitia nášho, nemôžeme preto ešte ukázať slávne a velebné drámy; sme dosiaľ na úsvite prebúdzania sa a na počiatku života nášho; obráťme teda oči na prítomnosť, ako sa teraz dráma dá vytvoriť.

Umelec slovenský má podľa môjho mienenia tri polia, na ktoré sa môže obrátiť. Nech zaletí letom svojho ducha do krajov slávnej minulosti slovanskej; nech sa pohrúži do časov Svätoplukových a iných hrdinov slovanských; nájde tu mnoho pekného a velikánskeho; budú ho zanímať krásne obrazy a hrdinské postavy mužov slovanských, hrdinov a kniežat. Toto je veliké a široké pole jeho obraznosti a fantázie. Nech predstaví týchto hrdinov slávnej minulosti vo forme krásnej a čisto slovanskej, iste sa oni zapáčia našim Slovákom, svojich otcov poznávať začínajúcim ich slávou sa honosiacim; aj celému obecenstvu sa to bude páčiť, lebo pozná v tom seba a uzná to za svojeť.

Druhé pole, nie také slávne, je terajšia prítomnosť Slovákov, terajší ich život. Ohľad by sa tu musel vziať ma ich domácnosť, zvyky, mravy, na vychovávanie atď. Pekne by sem pristali aj bačovia, mládenci a dievky slovenské.

Tretie pole (o ktorom som chcel zvlášť pojednávať, ale mi času nezostalo) je pole povestí a rozprávok. A toto pole je zo všetkých najširšie, najrozmanitejšie. Tu slobodne môže pustiť básnik uzdu svojej fantázie a krásne výtvory i diela utvoriť. Zdá sa mi, že by sa toto ľudu nášmu najlepšie páčilo; lebo mu je to vlastné, jeho citom pocítené, jeho fantáziou utvorené, jeho mysľou dovedna spojené a jeho rečou, jeho ústami vyslovené. Na tento spôsob by mu umelec podal to, čo on sám od ľudu prijal; podal by mu to len v inej forme. Vidieť v týchto povestiach a rozprávkach ľudu nášho terajší a budúci život; vidieť v nich aj samé usporiadanie drámy slovanskej. Tu dôjde každý dobrý a šľachetný skutok svojej odmeny; naproti tomu zlé tu padá a zatracuje sa, premožené súc dobrým. Zlé je tu na svojom mieste, a síce odporovaním a stavaním sa naproti vydáva svedectvo o dobrom a slúži na oslávenie dobrého. Tak to musí byť aj v drámach slovanských. Človek sa tu musí ukázať ako človek opravdivý a aký vskutku má byť. Zabávali by iste obecenstvo tie maše rozmanité obrazy a výtvory nášho ľudu v jeho povestiach; zabávali by ho tie zakliate panny a ich osloboditelia; híkali by diváci, keby videli šarkany oheň sypať, v povetrí lietať ježibaby a tátoše; milým pokojom a utíšením by ich naplnilo víťazstvo hrdinov, tých odvážnych šuhajov, ktorí hroznými, velikými a ťažkými prácami kráľovstva a tróny si vydobýjajú. Celé divadlo by sa tu premenilo na blesk a menistvosť, skvostnosť a okrasu.

Potrebovalo by toto ešte dlhšieho vyvinovania a rozoberania, ale ja som len slovo chcel povedať o dramate slovanskom, preto tu končím.

Marína Andreja Sladkoviča

[47]Marína je pekný kvet na poli literatúry slovenskej, bo je ona výtvor najčistejšej poézie veku budúceho, pravdy a skutočnosti a zmierenia sa sveta s bohom. Do tajných svetov uchvacuje ona myseľ človeka a svätými túžbami naplňuje ducha a jeho srdce. Vyzliekol básnik náš všetku nečistotu doterajších časov zo seba a vezmúc na seba podobu znovuzrodeného človeka, odokryl nám krásu v obraze Maríny.

Nejdem súd písať na Marínu, ale poviem len myšlienky moje, jej krásou nadšený. Horí duša moja zápalom, všetky túžby srdca môjho sú vzbudené, všetky sily sú napnuté a súc celý očarovaný jej príjemnosťou, musím volať s jej tvorcom: „Nemožno nespievať!“[48] Možno ju nepojmem v jej pravdivosti, ale myšlienky moje utajiť mi nemožno. Čím ju viac čítam, tým hlbšie mi do duše preniká.

Poďte sa prizrieť kráse reči našej, vy posmievači, keď ona o kráse spieva a k chórom anjelov božích sa približuje a srdce vaše musí k nej zahorieť láskou. A vy, mládenci zápaluplní, jarým životom dýchajúci, priviňte dcéru túto drahú ku srdcu horúcemu a objímte ju, lebo je krásna - a


…keď ťa sláva tá neočarí,
čo svitá z mojej Maríny tvári:
znivočíš aj svet aj seba!

[49]

Tu sa vám svety otvoria, po ktorých ste dávno túžili a nájdete sa v nich ako vo svojich vlastných.

Nejdem nikoho volať, aby išiel obdivovať krásu Maríny, ako nejdem nikoho za ruku ťahať, aby šiel obdivovať pekné, čarovné Považie a velebu Tatier rannými bleskami ožiarených! Koho túžba vlastná, túžba svätá neženie, ten v skalách len skaly uvidí a v kráse spevu iba rýmované veršíky. Nech sa takýto nedriape na vysoké vrchy, aby zdraviu svojmu neuškodil a nech nečíta rýmované veršíky, aby si dlhej chvíle neurobil.

Idem sa už kochať v kráse Maríny. Lež aké ťažkosti tu ma mňa letia! Kdeže mám začať? O čom rozprávať? Či kde sa mi najprv otvorí? Medzitým ako milovník poriadku začnem od samého predku. A preto prosím ťa, drahý Slovák, aj teba, pekná Slovenka, ktorú riadky moje nezunujú, prečítajte si prvý verš, aby ste pravdu slov mojich tým hlbšie pocítili:


No centrom, živlom, nebom, jednotou
krás mojich moja Marína!

[50]

Čo by tuším viac nebol napísal pôvodca okrem tejto a ostatnej slohy (291),[51] okolo ktorých sa celý predmet točí a tisícorakými farbami maľovaný k nim sa navracia a všetky jeho blesky tu sa odrážajú, tu sa spojujú, hoden je, aby sa meno jeho vďačne spomínalo.

Mal by som komentár písať na každý riadok spevov týchto a odokrývať ich krásu. Ale nech je komentárom ich srdce a duch každého, kto ich bude čítať a krásu ich uvidí oko nie každodenným iba chlebom žijúceho človeka.

Začína spevec spevov nových spievať o kráse, ktorá sa mu v Maríne zjavila, bo ona je blesk myšlienky jeho,[52] začína spievať o kráse, ktorá sa zjaví v Madonny zrakoch,[53] v rozváľaných nebom oblakoch, v Záboja hrady potriasajúcich spevoch, ktorú tvorí dlátko Canóvove, ktorá blýska z hrsti Paromovi a búri v morských výlevoch. Všetko veliké, milé a sväté spojac dovedna, je jeho krása, ktorú tieto spevy velebia: „Ako keď vetrík v hradbách Devína v šume slabučkom deje spomína, ktoré má hromom hrmievať.“[54]

Potom duch jeho tajné zvonenie počuje: „ktoré volá bližšie deň súdny, v ktorom zanikne svet svetov bludný“. Poznal spevec prítomnosť a ozvala sa v duši jeho. Aj Faust počul tajný hlas a metal sa volajúc zúfanlivým hlasom: „Wie schaff ich mir es vom Gemüthe! Das Glöcklein läutet und ich wüthe.“[55] A Mefisto hovorí:


Zum jüngsten Tag fühl’ich das Volk gereift,
Da ich zum letztenmal den Hexenberg ersteige,
Und weil mein Fäschen trübe läuft,
So ist die Welt auch auf der Neige.“

[56]

Kto má oči, nech pozrie do sveta, kto má uši nech počúva jeho tajný hlas. Veštec si spieva:


Nuž zvoň! až hlas tvoj pokonný
zabije sa v bralách večnosti,
a v hlasoch mrúcich konečnosti
časov na pohrab zazvoní!

[57]

Ale veštec slovenský je nie zakalený ako Faust, v bahnách zmyselnosti, on má myseľ čistú, svedomie pokojné, hlbokou nádejou a vierou svätou ducha naplneného, a preto nevolá zúfanlivým hlasom:


Fluch sei der Hoffnung! Fluch dem Glauben,
Und Fluch vor allem der Geduld!

[58]

On „vo večného zorách svitania lieta svätým poľom vidín“.[59] A to je krása jeho mladého, slovanského života. Zanecháva duch jeho večerno-pokojný život sveta tohto:


.......... vysoko,
v svetlá tie svetiel, bleskov zákony,
a nad prírody mŕtvej opony
vzlietlo duše mojej oko!

[60]

Po úvode tomto predstaví sám predmet lásky svojej, v ktorom on zaľúbil ľúbosť všesvetov; predstaví Marínu svoju ako lásky svätými túžbami naplnenú; „hľadí do svetlých nebies čalúnov“[61] a skloniac sa na sedadlo, túžbou hľadaného sveta svojho medzi hviezdami, v čarovných tónoch vysloví. Zaľúbenú poznáš Marínu v každom jej pohnutí. Umelecky je predstavená jej krása v 26. slohe, keď nad peknými jej údmi vidí veštec


..........ako ma stráži,
chvieť sa v slnečnom oslavy kráži
z krás jej vstalého anjela!

Toto je obraz, z ktorého človek právom na silu básnickú pána Sládkoviča zavierať musí. Nevdojak tu príde na um obraz Pallas Atheny u Homéra, ktorá sa v kráse svojej samému Achillovi zjavila (Kn. I.).[62]

A čo sa môže prirovnať k slovám v 34. slohe.[63] Nazdal som sa, že nieto krajších spevov o láske a kráse, ako sú naše národné spievanky. Ale spevec Maríny vyletel k vyšším ideálom duchom nadšeným. Dajú sa jeho spevy o kráse len cítiť, ale kto by chcel dačo o nich povedať, nech inšie nehovorí, len to, čo on milej svojej v 270. slohe:


…krásna, moja a milá!

To je súd na maľovanie (raňajšej zory bleskami) obrazov jeho krásy.

Ďalej oboznámi čitateľov s miestom prebývania jeho Maríny. Miesto toto je Sitno, ktoré teraz v storočí hladnom a sýtom:


ničím je svojim dolinám.
Čas ešte príde, kde dušiam zemským
Sitno sa stane vrchom diabolským
a krvou čiernou sa spení;

[64]

Čas ešte príde.

Vystavuje ďalej krásu a vernosť svojej Maríny. Pekný obraz krásy je hlavne v 64. slohe predstavený, kde spevec v najkrajšej čistote krásu svoju obdivuje, žiadajúc si:


Radosť tú, večne do tvojich očí,
keď sa z nich radosť nadzemská točí,
s sladkým nadšením sa dívať. —

Koho citlivejšieho obraz tento neprejme? Kto v ňom sväté požívanie krásy nevidí?

Ale teraz vidím, že je daromná práca moja. Myšlienky chcem utajiť v duši mojej a inšie nevravím len samé výkrikníky. Tak sa mi ozýva v duši, také je naplnené srdce jej hlbokosťou, tak je moja myseľ pobúrená, že mi slová v duši ostávajú a ja by ich ako pri obdivovaní východu slnka velebných Tatier a krásnej prírody len volal na duše citlivé: „Poďte, poďte sa dívať na krásu Maríny!“ Premohla ma jej krása a ja som ostal jej vrúcnym ctiteľom.

Ale pokračujem ďalej. Nasleduje nízky zemeplaz, ktorý Marínu ku zrušeniu vernosti pohnúť chce, ale ona bleskom ducha svojho odstraší ho a odženie od seba. V neprítomnosti a vzdialenosti Maríny zadumaný spevec krásne hovorí:


Mládenec, voľ si zo svetiel žitia,
pokiaľ ti časy moc neuchytia,
hviezdu voľného nadšenia.

[65]

Pojal básnik svet terajší výborne v slohe 106.,[66] ktorému je snárstvo velebná idea, len vo fabrikách boh jeho atď.

Po vystatí podvodov, v ktorých Marína stálosť svoju a vernosť sväte zadržala, vyviedol ju milý medzi hviezdy a obdivuje s ňou svety. V 173. slohe dôrazne hovorí spevec: „z otroctva kvitne sloboda“. Lež v 176. slohe neviem, čo sa mu aký obraz predstavil a v nasledujúcich veršoch tiež spojitosť tuším chýba, bo nevie človek, kde sa Marína podela, až keď naraz z vín Hrona ako víla vystúpi. A tu sa ukáže už sila slovenského spevca, ktorého lákajúce spevy a prosby Syrény nezvedú, ale on vždy zadrží silu ducha mládeneckého. (220). Tu ukázal spevec mužnosť slovenskú, ktorá nepodlieha márnivým obrazom a neopúšťa skutočnosť za tôňu klamu. Takto vydýchnuť Nemec by nemohol a povedať „zmožený blud“![67] Zrovnať sa môže s týmto utešená Goetheho báseň Der Fischer a rozdiel medzi nemeckou a slovenskou poéziou ľahko každý uhádne.[68] Ako tam nemohol Nemec odolať vábivým hlasom Syrény, tak tuto slovenský spevec hovorí plným výrazom (viď 225): „Uvrznúť svetu, syn strachu plachý?“ atď. A ten punkt piesni tejto jej cenu zvyšuje.

Vyvedie nás spevec i na Čertovu svadbu do kola krásnych víl a panien pohronských a vidíme ich zjavovať sa ako tajných duchov: keď sa dažde lejú (227), keď sa po holiach hromy sejú, jedle praskajú, duby trieskajú a krížom-krážom svetlá záhuby zahanbujú tvár mesiaca. Je to akoby tajná Walpurgisnacht[69] v spôsobe slovanskom.

Zišiel sa ešte raz milý s milou v oslávenom už kraji, kde „čisté hlasy étera, v ktoré prst večných cností zaviera súzvukov rajských výlevy!“[70] - ale nevyrovnane o kraji tom hovorí v slohe 264. Lež nezabudol veštec ani vo večných blaženostiach a rod svoj, ide oblažiť svet, bo


blaženosť, ktorá druhých neblaží,
to blaženosť je úbohá.

[71]

Na zemi tejto si duch ich oltáre vystaví a nechce ju odísť prv len


potom, keď v ohni tom zemskosť zhorí,
a svet sa v jeden chrám tvoj pretvorí,
boh náš! pred trón tvoj prídeme!

[72]

Privíta on svet aj s družkou svojou a ide oslobodiť z fabstva ľudské pokolenie, nechajúc milú svoju tajnú svetu pieseň spievať a poznajúc krásu povolania svojho, ako hviezdy čaká aj s milou na pád svoj ligotný. Lež aj ty hlas môj pred ním umĺkni, nech on sám spieva a nech spev jeho svetom previeva.

Pravdaže, každý krásy tie všetky v speve tomto odrazu nenájde, ako ten, ktorý pri mrkaní na neho pohliadnúc spočiatku len málo hviezd, ale čím ďalej a dlhšie hladí, vždy viac a viac uvidí, až sa o mliečnu cestu zrak jeho uderí a aj tie belomodrasté tajnosti sú mu milé. Ak by sa mňa dakto spytoval, či vskutku vidím tie krásy, odpoviem mu s prvým mottom knihy tejto.[73] Podľa môjho zdania dočkali sme sa piesne o ktorej pán Hurban hovoril: „Teda iba novú pieseň čakať môžeme, ktorá by zvýšeným hlasom o nadchnutí prítomnej hodiny spievala.“[74]

Pri všetkých týchto jej krásach, poznamenať musím, že predsa dokonalosti najvyššej nedosiahla. Sú v nej tu i tu veľké skoky z jedného predmetu na druhý porobené, má v sebe tajnosti, ktoré síce tu i tu sú milé, ale v slohe 6. sú akosi divné, kde básnik hovorí:


Ohlasov týchto zvon neodkliaty
zo slona tvorí komára,
hlasov mohutných ohlas až piaty,
žobrák na prahu mocnára!

To som ani len tušiť nevedel, čo s tým chcel náš spevec. Ďalej potom už krásne pokračuje. V slohe 7. slová „čo zvoní“ neprimerane sa mi zdajú byť popchaté. V slohe 18. od slova „A starostlivá, biela pravica“ atď., 19., 20. zvlášť to: „Že šumná deva srdce stratila“, je výpoveď každodenná a nie veľmi básnická; vo veršoch týchto nevidno nadchnutie spevca. Je to veľmi neprimeraný obraz, aby sa ruka so srdcom dohadovala. A tá výpoveď na konci: „Ruka začúchla, pravdu uznala,“ a čo viac aj „večnú vernosť mu zaprisahala“ len do Ezopových fabúl prináleží.

Prehnané sú veci, kde s tými obrazmi Marínu svoju zrovnáva. Rozmrzí sa človek nad tým, keď číta v 56. slohe: „Ona sa modlí? — Ona sa rúha, keď kľakne zbožná Marína!“ — „Rúha“, oj, aké je to neprimerané tuná slovo! Tá sa rúha (už trebárs sa to v akom zmysle bude brať), čo


Tam pred najvyšším posvätným stolom,
okom letiaca k nebeským pólom,
kľačí nadšená dievčina
a na jej čele svätosti dúha —

[75]

Oj, tu sa zabudol básnik a rým je toho azda len nie príčina. A 57. sloha tiež tak nemilo pôsobí na človeka, keď hovorí o najvýbornejších výtvoroch svätým zápalom nadšeného Rafaela: „Máš satiru Maríny!“ Všetko mohol spomenúť a všetko predošlé by som mu odpustil, len toto mu odpustiť nemôžem. Teda najkrajšie a najvelebnejšie výtvory by predsa mohli byť satirou? Nikdy! Ale veď sám spevec vraví, „že sa mu krása zjaví v Madony zrakoch!“.[76] A tu mu je satira. S tým sa azda ani sám nezrovná. Ale všetko toto mizne pri ostatných krásach Maríny.

Reč spevca peknotou nadšeného je milá a sladkotekúca, čistá, plná a zvučná i krásne znejúca, tu i tu človeka očarujúca; rýmy sú umelecké a výborné; nič tu nieto sileného a neprimeraného; niet tu prázdnych významov slov, ktoré daktorí len kvôli rýmu a pre počet slabík klásť zvykli. Ale sú to aj biedne a mizerné také básne! Nad toto všetko sa povzniesol náš spevec a je výborný z tohto ohľadu umelec. Ukázal on, k akej dokonalosti slovenčina naša prísť môže! Aké má ona pekné, hlboké, silné, strašné a sladkoznejúce slová a výpovede!

Milo je so spevcom naším v slovenčine krásu obdivovať; sladko je s ním v objatí anjela otčinu objímať a po celom ľudstve ruky vystierať, bo jeho milośc, ako Mickiewicz hovorí:


Nie na jednym spoczyeła człowieku
jak owad na róży kwiecie:
Nie na jednej rodzince, nie na jednym wieku.
Ja kocham cały naród! - objałem w ramiona
wszystkie przeszłe i przyszłe jego pokolenia,
przycisnałem tu do łona
jak przyjaciel, kochanek, małżonek, jak ojciec:
Chcę go dźwignąć uszczęśliwić,
chcę, nim cały świat zadziwić.

[77]

V takomto duchu spieva aj náš nadšený veštec. Milo je naposledok po búrkach a nerestiach života tohto v lone samého boha večné blahoslavenstvo požívať.

Goethe povedal, že je poézia svetské evanjelium, ale tu je ono nebeské, ľúbosťou všesvetov a tichým, svätým pokojom naplnené. Nieto tu búrlivého sem a tam sa metania a konečného, ustavičného zúfalstva, hynutia v jednom predmete, ako u Nemcov. Svätý pokoj sa rozleje v duši človeka pri krásach Maríny. Človek akoby sa medzi peknými sochami gréckymi prechádzal, pri každej zastal a v inej sa tešil; hneď na brehoch Hrona krásu mladej otčiny obdivovať musí. Rod môj slovenský, priviň k srdcu veštca svojho, bo si ty predmet vyšších ducha jeho letov.

Je toto vskutku slovanská, v duchu kresťanskom písaná báseň. Nezačína spevec s prosbou k vyšším duchom obrátenou, aby ho nadchli ku spevom ako starého sveta básnici: [Greek:„Mňiviv áetde theá“][78] a neskorší ich nasledovníci, ale cíti on sám v sebe vnútorné nadchnutie; poznal silu ducha vlastného a sväté vnuknutie i vyčaroval tóny z duše svojej:


Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený.

[79]

Poznal veštec povolanie svoje a čas svoj.

Chválu zasluhuje jeho čistota, nijakou náruživosťou nepoškvrnená a jeho pokojné oddanie sa do vôle božej, všetko k dobrému vedúcej. Mickiewicz je netrpezlivý a búrlivý ako orkán. On dhce vyskúmať vôľu božiu; on nie je spokojný s poriadkom sveta, nemôže sa utíšiť. Aj Kollár je z toho ohľadu v pochybnostiach, čo on v tej znelke: „Bože, bože, který dobře mínil“ atď.[80] predstavil. Naproti tomu spevec terajší pevnej súc dôvery a presvedčenia, že dobré nad zlým zvíťaziť musí a že samo si jamu kope, utíši sa a ukojí ducha svojho pohľadom do zlatej budúcnosti.

Kollár sa teší v rozšírenosti Slovanstva a v hmotnej jeho veľkosti. („Kdyby naši rúzní kmeňové“ atď.[81]). Chomiakov[82] naproti tomu napomína Rosiu, aby sa vo veľkosti a vo víťazstvách svojich netešila, ani vo veciach týchto nádeju nezakladala, lebo to je svetské, to pominie - lež takéto sú jeho velebno znejúce slová:


I vot zato, čto ty smirenna,
čto v čuvstve detskoj prostoty
v molčaňji serdca, sokrovenna,
glagol tvorca prijala ty:
Tebe on dal svojo prizvanije,
tebe on slavnyj dal udel -
chraniť dľa mira dostojanije
vysokich žertv i čistych del;
Chraniť plemion sviatoje bratstvo,
ľubvy živiteľnyj sosud,
i very plamennoj bogatstvo,
i pravdu, i beskrovnyj sud.
O vspomni svoj udel vysokij.

A inde:


I drugoj strane, smirennoj,
polnoj very i čudes,
bog otdast suďbu vselennoj,
grom zemli i glas nebes.

[83]

Veštec slovenský nemá ničoho, v čom by si zakladať mohol, iba dôveru v boha a v mravnú silu národa. Jemu sa v lone najopustenejšieho národa o krásnych svetoch sníva a slávu ľudu svojmu vydobudnúť mieni. Aká to vznešenosť! Duch vedie masy, on víťazí jediný. Kde ho niet, ani tisíce tisícov nič nevykoná.

Ku komuže prirovnať nášho básnika? Je to smiešne, že ľudia znamenitosť dakoho tým označiť chcú, keď ho k dákemu slávnemu mužovi prirovnávajú ako napríklad Alexandra Veľkého k Napoleonovi, a čože má Napoleon rovného s Alexandrom? Veru tým nikoho slávu nepovýšiš, keď ho len k druhému prirovnáš. Nášho spevca ja k žiadnemu neprirovnám, lebo on je spevec pôvodný. Že vraj nič viac pod slnkom nového! Ani len na prírodu sa to celkom vzťahovať nemôže, nie to na ducha večne tvoriaceho, po ustavičných premenách a prevratoch k dokonalosti svojej prichádzajúceho. V svete duchovnom to celkom neplatí. Nuž, či by sme sa vždy len okolo mali krútiť a na to isté, čo už raz bolo, prichádzať ako veverička v železnej klietke? Keď by to tak bolo, neviem, kto vyššieho letu by si žiadal ďalej žiť na svete! Kto by sa chcel plaziť po nej bez vznešenejšieho určenia, ak by sa ďalej vyvinúť nesmel a nemohol?! Pravdaže, je ťažko nájsť sa v tajnostiach nepochopných sveta tohto, ale človek má len vo viere a nádeji zotrvávať, keď nemôže prezrieť tajnosti určenia a povolania svojho. Hrozné je to síce v takýchto neistotách sa metať (a sladko je, keď sa nad ne ako spevec v 275. slohe povýši[84]), lež nech každý vnútorné hnutie ducha svojho poslúcha; podľa toho nech sa spravuje a tak iste urobí zadosť povinnostiam a svojmu povolaniu.

Grék sa uspokojil v kráse života na tomto svete, tešil sa v ňom a ďalej netúžil. A ktože by zatracoval hnanie sa ducha germánskeho do výšin neprezerných, prelomiť chtiaceho bránu večnosti a nepochopiteľných tajností? Ktože by neuctil v obeť skúmanú svojmu padajúcich synov národa germánskeho? U Slovanov naproti tomu nájdeš nezlomnú dôveru v boha, veriacich, že on všetko k dobrému vedie a preto oni sa tešia aj v živote tomto a nachádzajú v ňom radosť svoju, lež aj do výšin radi pozerajú a tajnosti svetov duchovných skúmajú. A oddanie sa toto dôverné s presvedčenosťou spojené do vôle božej, je najrozumnejšie, človeku i bohu najprimeranejšie.

Dá boh, že slovanský rod pochopí tajomstvá kráľovstva božieho a pozná svätú vôľu svojho stvoriteľa, čo spevec náš v 276. slohe prorokoval.[85] Ktorí sme nie tak šťastní prezrieť rady a úmysly božské, zadržme Vieru a Nádeju, tešiac sa krásnymi slovami spevca nášho v 277. slohe, keď na nás búry neistoty a pochybnosti priletia, pokoj v duši našej pobúria a večnými túžbami nás naplnia:


Bo ku večnej láske vždy prístup majú
tie krásne duše, čo v svete lkajú.

Poznajme, rodáci, spevca nášho a otvorme mu srdcia naše potešiac sa v nasledujúcich jeho slovách zo slohy 265:


Vy, v dolách stínov ešte žijúci,
radu priateľa prijmite!
Verte v ľúbosti Eden žiadúci,
láskou sa k láske zažnite!
Jedno to, či sa v devu zaľúbiš,
či srdce svoje sláve zasľúbiš,
či vied ťa zajme obloha,
či sa národu svojmu zasvätíš,
či v objem šíry ľudstva zaletíš:
len zaľúb vo všetkom boha!

Sklad rozličných spevov od J. Pejka

[86]Odvolávajúc sa na poznámku správy Slovenských národných novín v čísle 173 a Orla v čísle 59[87] pri liste pánu Ct. Zochovi,[88] kde sa strýčkovstvo a kmotrovstvo zatracuje, nemajúc okrem toho žiadnej osobnej známosti s pánom pôvodcom Skladu, chcem napísať aspoň niekoľko, nie z nenávisti, ale z úprimnej lásky k samému pánu pôvodcovi a národu slovenskému pochádzajúcich slov o spisku tomto.

Popredku na pamäť privodím slová pána pôvodcu hovoriaceho, „že vernosť k národu žiadna premena, žiaden príval predivných osudov zo srdca jeho nevyvráti“,[89] aby sa nad prísnosťou súdu môjho nezastavil, ale ho silne, ako sa na muža svedčí, zniesol.

Nebol by som sa ani pustil do tejto práce, lebo o Sklade sa ani nedá kritika písať, ale nasledujúce príčiny ma pohli k tomu, a to:

1. Aby sa každý, čo sa trochu pero hrýzť naučil, nenazdal, že v slovenčine už spisovateľom byť môže, a na parnas literatúry sa nedriapal.

2. Aby som krásu slovenčiny našej pred nepovolanými ochránil, aby sa bratia nenazdali, že my všetko v slovenčine písané za pekné a svoje vyhlasujeme.

3. Aby príklad pána Pejka niekto nenasledoval, lebo exempla trahunt.[90]

4. Aby sami cudzinci od literatúry našej nepovolanými perošibrinkármi odstrašení neboli.

Príjmite slová moje, pán Pejko, ako slová brata úprimne mysliaceho, ako slová sudcu čistotu reči a literatúry prísne a bezohľadne obraňujúceho.

Názov vašej knižočky je Sklad spevov stavaný a ja som sa usmiať musel už pri tomto názve knihy vašej. Prečo? Ak neuhádnete a mal by som toľko miesta, vysvetlil by som vám to. Posväcujete tento Sklad národu slovenskému.[91] Ľúto mi je veľmi, keď vám musím povedať, že tento dar slovenský národ vďačne neprijme a prijať nemôže. Prečo? To len na konci môjho článku uvidíte.

Preložme lístok a otvorí sa nám: „Drahí rodáci!“ Boli by ste im vy chceli všeličo pekného nahovoriť, ale čože, keď to dákosi nešlo. Keby ste sa aspoň v slohu (styl) boli trošku lepšie vycvičili, ale ten váš sloh má v sebe mnoho advokátskych kľučiek. Prvšie tri riadky Vášho predhovoru „Bezmerná radosť srdca môjho city veľkým úchvatom zaujíma“ atď.[92] - ja by bol aspoň takto prečistil: „Bezmermá radosť srdce moje zaujíma, keď prehliadajúc minulé a terajšie časy nášho života vidím“; a prečo ste vy tu semikolón[93] položili? Potom načo ten dlhý consequens,[94] keď bol antecendens[95] krátky? Ďalej: „že aj nad Slovenskom, ktoré dosiaľ tajnosť tmavého osudu mračným závojom zastiera“,[96] či nepozorujete, koľko tu daromných slov: tajnosť, tmavý osud a ešte mračný závoj - to je mnoho! Potom „pracovitosť a obetovavosť zvučne zazváňa“,[97] to je hodná metafora! „Život slovenský na kriela blahosti sa schvatuje“[98] = die Flügel der Glückseligkeit![99] Vidíte, máloktoré slovo, máloktorý výraz je dobre užitý a periódy nestoja ani mak. Quintilián[100] by vám bol povedal, že ste štýl častejšie mali obrátiť a napísané zotrieť a opraviť. To je len prvá strana; a keby som šiel ďalej, len strapce by z vášho predhovoru zostali. Nie je to len pero vziať do ruky a písať.

Treba sa prv na to pripraviť a hodne cvičiť, podľa druhých klasických spisov svoj sloh hladiť, čistiť a prerábať; a najmä Slovákovi, ktorý všetky výtvory doterajších národov do duše svojej preliať, ich pochopiť, vyvariť a na utvorenie nových myšlienok upotrebiť musí.

Píšete ďalej: „Radosťou tou a citom prirodzeným nadchnutý.“[101] Škoda, že ste len citom, najnižším stupňom ducha nadchnutý boli! „Umienil som si niečo vydať,“[102] škoda, že ste si umienili! „Zišlo mi na um, aby som Sklad spevov staval v tej úfnosti!“[103] Škoda, že ste sa takto prezradili, lebo by sme sa boli nazdali, že ste vnútorné hnutie ducha a túžbu srdca v spevoch vyliali, ale vy ste zvonku pohnútku dostali, a to je veľmi zlý znak pri básnikovi. Aby ste mi uverili, preukážem vám to nie vlastnými, ale Ľ. Štúra slovami hovoriaceho: „Nikdy žiaden národ nepísal pre inších, ako ani jeden veľký umelec ani nebásnil ani nemaľoval atď. pre druhých, ale vykonával svoje umelectvo preto, že musel, že ho k tomu vnútorná potreba, ktorú on premôcť nevládal, hnala, že chcel ideál, ktorý sa v jeho duši zjavil, spredmetniť a na svetlo vystaviť“ (Nárečie, str. 15.). Nie teda, keď mi padne na um, pomyslieť si: „ej veru, teraz napíšem do Skladu dakoľko sto básní, dám ich vytlačiť a rozošlem ich medzi rodákov“. Ale ani básne, ak sú skutočné básne, a nie verše samé, sa tak netvoria. Pripomenúť musím, že báseň nemusia byť práve verše, ani básnik, ktorý dakoľko veršov naklepal. Či viete obdivovať Ossianove v próze, to jest v neviazanom spôsobe reči písané, velebné básne?[104] A ako sa vám to bude zdať, keď vám poviem, že Napoleon bol vtedy najväčším básnikom, keď riekol: „Je me sens poussé vers un bue que je ne connais pas!“[105] - A viete, ako sa rodia spevci a básne? Schiller povedal: „Des Augenblicks Lust hat sie geboren“[106] - aj naše národné spevy vám to povedia: „Spievanky, spievanky“[107] atď. a Mickiewicz zas takto: „Mam to uczućie, co se samo w sobie chowa, jak wuekan tylko dymi niekedy przez slowa“.[108] Teraz (ak ma budete rozumieť) poviem vám, čo je pieseň? Jednému je ona: gwiazdą za granicą świata,[109] druhým je ona (ak sa smiem tak vysloviť) krvavý pot ducha v bolestiach stenajúceho alebo žiaľne vydýchnutie srdca alebo horúca slza oka alebo najvrelejšia túžba po radostiach nebeských! Nenájdete to síce v poetike, ale z poetík veru nikdy básnikom nebudete, ani z Aristotela.

A viete, čo je zásluha básnikova? Byron hovorí:


er will
Den neuen Menschen ein Prometheus sein,
Der ihnen Feuer will vom Himmel bringen![110]

Schiller „Die vier Weltalter“[111] - o spevcovi:


Ihm gaben die Götter das reine Gemüth,
Wo die Welt sich, die ewige spiegelt atď.
Er breitet es lustig und glänzend aus,
Das zusammengefaltete Leben,
Zum Tempel schmückt er das irdische Haus atď.

Či vás rozplamení Kollár spevom nadšeným? Či obdivujete Ossiana, či nachádzate obľúbenie v Goetheho a Schillerových spisoch? Či vás zachvacujú spevy Ondreja Sládkoviča? Oj, to neverím, lebo by ste všetky vaše verše už dávno boli znivočili a pred tvár slovenského národa nikdy s nimi nevystupovali.

Vy nám chcete podať spevy národné, ale keď majú byť národné, musia alebo vznešenú myšlienku v sebe obsahovať alebo nad spevy národné sa vynášať. Medzitým len mi povedzte: či sa tie naše národné spevy, ktoré mnohé pokolenia nie za chvíľku, ako vy, ale cez viac storočí tvorili, tak ľahko dajú prevýšiť? Prečo nás ony tak zachvacujú? Preto, že ich skutočnosť a vnútorná túžba a moc ducha tvorila!

Nakrátko sa chcem vysloviť a len zabehuje myseľ moja. Vráťme sa znovu k samotnému predhovoru. - Pán pôvodca hovorí, „že na znak srdečnej lásky a úcty k národu svojmu si umienil spevy tieto medzi rodákov rozoslať“.[112] Bože môj, sto a sto spôsobov je vyjaviť úctu svoju k národu. Či sa to inak stať nemôže, len keď človek verše slovenské napíše? Nuž a veď ich má národ sám dosť a tvorí ich ustavične! Či už každý len tým dokáže svoju úctu, keď bude písať? To je zlý a nepravdivý predsudok, ktorý sa má čím skôr vykoreniť. Nuž a keď už chcel niečo napísať pán pôvodca, mohol z juridického štúdia, lebo ako vyrozumievam, má byť práva znateľ, alebo azda z histórie;[113] ale aj k tomu by sa najprv bol musel dobre sloh vycvičiť, vzdelať a uhladiť. Veru je to len pravda: že často pekné, červené jabĺčko vnútri červavé býva.

Vy, pán Pejko, podávate nám vo vašich spevoch život nám úplne neznámy, protivný a odporný; vy tam, nakoľko vládzete, chcete vykrásiť a uhladiť skazenosť, roztopaš terajšieho sveta; vy sa obľubujete v zmyselnostiach telesnej lásky; podávate do úst hanobné výrazy, takže mnohí len s hnevom vašu knižku odhodili a neviem, či daktorý šľachetnejší bez začervenenia sa by ju čítať mohol.[114] Nie je to pravda: castis omnia casta,[115] k tomuto sa vyhľadáva sila ducha, ktorú každý nemá! Či viete, že Ovídius[116] pre svoje spevy prišiel do vyhnanstva a Rimanom, keď také vašim podobné spevy písať začali, hodina odbila? My vaše spevy celkom za neslovenské vyhlasujeme a len do jurátskeho života ich odsudzujeme. Skutočnému básnikovi je múza bohyňa na Olympe sediaca a tajnou záclonou zastretá, po ktorej on túžobným, bojazlivým a nadšeným okom pozerá; ale vám je ona len driečna nevesta, ku ktorej ste sa vy odrazu rozbehli a ju objali. Či by to povedal šuhaj, mládenec slovenský: „ktorú by do Pešti sebou vzal na kriedlo, by sa mi v tom meste peknom lepšie viedlo[117] - alebo za dievčatami chodí,[118] srdiečka sa chytá, to často sprevodí, či mrká, či svitá?“ - A to sú z tých krajších vybraté, druhé pre stud neprivediem, dodajúc len to, že kto sa v zmyselnosti váľa, ten iste zahynie. - Nás len čisté mravy, svätá láska, posvätenosť, odhodlanosť a vytrvalosť spasí, ale nie ustavičné láskanie, pohladkanie, objímanie, milkovanie, na kolená padanie, stenanie atď. atď., to je nie slovenská láska. Slovák sa mnoho nemazne; on miluje svoju ženu, ale keď príde ma to, ako Konrád Wallenrod[119] opustí ju a tiahne do boja, aby oslobodil národ, aby sa oslávil. Azda budú dostatočné tieto slová presvedčiť vás a tom, že verše vaše sú neslovenské, ale cudzí duch v nich panuje.

Na ukážku predsa hneď z prvej Moc vernej lásky[120] niečo podávam:


Koľkokrát len šťastie hviezdy
kladie niekomu na hlavu,
toľkokrát sa v žiale hniezdi,
ba často mu tne ťaž slávu.

Všetko sa míňa po čase,
myseľ nová cenu tratí —
oj, len Milovníkom v klase
Slávy, stojí veniec svätý.

Čo je to za reč! A ten „Hlas toho Orla“[121]


Niektorí Slováci! Nehromžite buchom,
že Orol tatránsky lieta svojím duchom -

a tie krásne rýmy! buchom - duchom.


A ešte k tomu mucha sa mi páčila,
ktorá mu pri básňach pokoja nedala,[122]

že jej musel povedať:


Hľa, hľa, tu ju máš, zas si mi na uchu,
hoc’ som aj tresol na nos mojou päsťou,
snáď sa nebojíš ani môjho buchu?

Napísané na výstrahu druhým.

Žehry Jonáša Záborského

[123]Daktorí ľudia nikdy sa nevedia vmyslieť do času svojho, potrieb národa a povinností ich otáčajúcich, ale natvoriac si v obrazotvornosti svojej najpodivnejšie poveterné zámky, chcú, aby sa tieto odrazu i v skutočnosti objavili. Čo keď sa nestane, dajú sa do hromženia na svet, ktorý ich nepočúva, na národ, ktorý ich nezná, na ľudstvo, na ktoré, ak s ním dobre mienili, následky ich prác a namáhania iba po mnohoročných utrpeniach alebo po samej ich smrti prejsť môžu. Takíto ľudia sú potom mučeníci svojich vlastných márnych myšlienok a fantázií. Oni sa hnevajú, žehrú, hromžia, ale bez prospechu. Môže Slovák napríklad snívať o akadémiách gréckych a nemeckých, o palácoch veľkého Paríža, Petrohradu, Moskvy, o učených spoločnostiach a múzeách svetoslávnych miest týchto, ale preto nech sa nehnevá a nech nežehre, keď to všetko na Slovensku nevidí, znajúc dobre, že národ k životu sa iba hlásiť počínajúci s národom, vyše tisíc rokov v histórii vývodiacim, pod jednu mieru porovnania nepadá. Všetko len s časom prichodí; a dobré slovo človeka je iba prášok z jediného kvetu na druhý prenášaný, ktorý dosť často vetrom zachytený na pusté, holé skaliská padá a bez úžitku hynie. Tak sa stáva s nejedným slovom, predneseným neraz človekom, ktorý celý svoj život myšlienke posväcuje, to jest vysloví pravdu, trebárs stojí sám proti moci sveta velikej, náruživosti bezuzdnej a zastáva ju vystavený tisícorakému jeho životu hroziacemu nebezpečenstvu. Čože povieme ale o pánu pôvodcovi nadrečeného diela, ktorý, nazbierajúc pred rokmi myšlienok o národnosti, právach a povinnostiach národa slovenského a prečkajúc čas, v ktorom myšlienky také bez vystavenia sa hnevu maďarskému, žiaden vysloviť nesmel, prichodí s nimi teraz, keď už krv za ne tiekla,[125] ich skutočnosť mečom sa vydobudla a Ústavou ríšskou ich zákonnosť sa posvätila![126] Boli časy, keď samé prednesenie takých myšlienok, ktorých prvým neohrozeným zvestovateľom bol v stred maďarstrva postavený J. Kollár - srdcom i duchom každého precitlivelého Slováka zatriasalo; medzitým, keď ony už cez ohnivé pece odporu prešli, právo stávania si vydobudli a v občianskom živote zakoreňovať sa počínajú, vtedy už nielen básnik, ale i mnohý chlebár ich v ústach nosí, vystatujúc sa, že aj on tak myslel, že aj on bol Slovák, lenže to musel tajiť, lebo nepriatelia striehli na neho. I Žehry takto po búrke prichodia. Pozrimeže sa, čo nám predsa prinášajú.

„Předmluva“ k nim takto sa začína: „Vědy osvěcují rozum a zásobují pamět známostemi; básně pak dávají potravu srdci a zešlechťují ho,“[127] - z čoho vidno, že pán pôvodca vedy za inšie nedrží, ako za slúžky rozumu a pamäti. My ale uznávame vedu za vodkyňu a vychovávateľku jednotlivca, národa, človečenstva, ktorá podáva ciele života, krotí náruživosti tela a vedie človeka i národy k poznávaniu kresťansko-občianskych povinností. Lež nie je náš úmysel učiť pána pôvodcu, preto od predhovoru prejdeme k Bájkam. O bájkach by sa napospol dalo poznamenať, že ony vlastne do kresťanského sveta už viac nepatria, lebo kresťania, ktorých povinnosti najduchovnejšia svätá cirkev vyslovuje od nerozumných, dľa zákonov prírody žiť prinútených zvierat, mravnému a poriadnemu životu sa učiť nemajú. Ostatne takto celkom ich odsudzovať nejdeme.

Pán pôvodca Žehier v bájkach svojich po prednesení dákeho obrazu, hádky alebo rozprávky medzi tvormi z prírody vzatými, obyčajne i mravné naučenie pridáva, čím bájka celú básnickosť tratí, majúc sama sebou sa vysvetľovať s poučením čitateľa. Najhoršie ale je to, keď samé vysvetlenie bájku zatemňuje, čo na mnohých bájkach pána Záborského pozorujeme. Za príklad nám poslúži hneď prvá Vrabci a kohout,[128] v ktorej opisuje pán pôvodca, ako dva vrabce v pokoji hrabali na hnoji, dokiaľ zrnko nenašli. Potom ale, že oba boli hladné, strhli sa hádky medzi nimi. Vtom vyjde kohút zo záhrady, ktorý, zvolený za sudcu, zhltne zrnko pred výrokom, na čo:


Vrabci škřek, než kohout nahněvaně
naukou sa tou osupil na ně.
Kde nedají stránky shodě místa,
vítězství se tam třetímu chystá.

Táto nauka, ktorou sa nadutý kohút na vrabce osupil, nie je jasná preto, že človek nevie, aké víťazstvo sa vlastne pre toho kohúta chystalo, keď už raz zrnko bezprávne prehltol? V tejto bájke ďalej i to nám do očí bije, že z nej jednako zlý i dobrý príklad vziať sa môže, keď bezprávosť i nespravodlivosť sudcova víťazí, alebo aspoň sa schvaľuje. Takáto je i druhá bájka Králik a orel,[129] ktorá nám to naučenie dáva, že „chytrý sobě utíra ústa, mocný čelo“. Chváli sa v nej chytrosť a klamstvo králika, ktorý orla previedol. A síce:


Malý králik, že moci vlastní nedůvěří,
orlovi sa ukradmo schová mezi peří;
když pak ten již nevládal ukonaný výše,
vtedy králik vyletí čerstvý ze své skrýše,
a nad orla se vznesa, vezme oč běželo.

To nech slúži aspoň na ukážku, že z mnohých bájok sa dá tak dobré ako zlé naučenie vytiahnuť. Slovanskí spisovatelia, napríklad Krylov,[130] ktorého bájky v Rusku došli všeobecnej populárnosti, Izmajlov[131] a druhí i na tomto poli sa povzniesli nad Faedra.[132] Izmajlov, chtiac nenapraviteľnú podlosť skupáňa predstaviť, napísal nasledujúcu bájku, ktorá i bez pridaného mravného naučenia, sama sebou sa vysvetľuje, ako sa o tom pozorný čitateľ presvedčiť môže:


Ne znaju točno kto, a propovednik slavnyj,
Platon, Levanda-li, ili kto-to s nimi ravnyj,
Odnaždy v post velikij govoril,
O milostyne poučenije,
I slušatelej vsech privel vo umilenije.
Kaščej u katedry stojal i sľozy lil.
Znakomyj u nego sprosil:
Da čto za udivlenije?

„Ty plačeš, kažetsja?“ — Kak sľoz neprolivať!
Ja etu propoveď vovek ne pozabudu. —
„Čto-ž? staneš li ubogim podavať?
Net, milostyňu sam prosiť teper ja budu.“ —[133]

Po bájkach podáva pán pôvodca horácovské[134] do staroslovenčiny preoblečené ódy pod názvom Dumy. Dumami sa ony v slovanskom zmysle vonkoncom nazvať nemôžu, lebo dumať znamená myslieť, premýšľať, vo vnútorných duše bôľoch hlboko pohrúženým byť, a nie chválospevom dakoho v antickej forme oslavovať.

Ak je to česť nad ódami nekresťanským, neslovanským, veku a času neprimeraným spôsobom písaných, deväť, desať rokov prehútať: táto česť patrí celkom pánu spisovateľovi nadrečených ód. Kto pri ich čítaní nič nemyslí, iba ako sa dajú skandovať a vidí na nich iba to, čo antickí vysokoučení ľudia na Horatiovi[143] obdivujú, tomu sa ony páčiť môžu; na toho ale, kto nie je len do starožitností pohrúžený, lež i v prítomnosti žije, na národ a vek svoj pozornosť obracia - veľkého vlivu mať nebudú. Pred 15-20 rokmi, kým mládež slovenská ešte iba v cite povedomia slovenskosti sa nachádzala, daktorá z týchto ód na čase by bola bývala. Medzitým mládež slovenská v školách a ústavoch dávno prežila také cvičenie sa v ódach citlivých; ako sa o tom každý, komu na veci záleží, z Plodov mládeže slovenskej prešporskej,[144] z Jitřenky[145] mládeže slovenskej levočskej, z Básní Augusta Horislava Škultétyho[146] a z druhých podrobnejších spisov v tej epoche vydaných, ľahko presvedčí. Kto pri ódach pána Záborského koľko-toľko myslieť začína, spozoruje v nich samú nepravdu, prepiatosť, bezuzdný hnev, výčitky a škamraniny bezzákladné: čo všetko ako prozaické, nepekné, z básní vystať má. Aby som to dokázal, uvediem daktoré príklady. Óda II Slovákům na str. 40 sa začína:


Kam, kam potupné záhubě do tlamy
zrádný se řítíš Slávie odlomu?
Kam vztekle kráčíš, nad sebou sám
páchaje vraždu hanebně hroznou?[147]

Horatius, syn mohutného národa, v stred krvavých meštianskych vojen medzi Caesarom a Pompejom vedených, v stred skazených mravov pri sklone panstva rímskeho, mohol zavolať:


Quo, quo, scelesti, ruitis? aut cur dexteris
Aptantur enses conditi?
Parumnecampis atque Neptuno super
Fusum est Latini sanguinis? —[148]

ale na Slovákov, národ tichý, v domácnosti utiahnutý, ani len tých veľkých (ako v Ríme kedysi) hriechov neznajúci — sa to nedá prilepiť. Slováci sú národ zavedený, otroctvom zúbožený; zato nevôľa a omrzenosť ich charakterizuje; na nich sa teda oboriť: „quo, quo, scelesti, ruitis?“ je smiešne a nemiestne. Ďalej:


Plémě znajíci vzdorovať dotud
bouřkám celé, ač půl světu trn v oku.[149]

Oj, dobre vedia Slováci, že sú nie „půl světu trn v oku“, a cítili to najmä vtedy, keď pán pôvodca ako na str. 86 píše: „ve starých já sem Košicích čušel“.[150] Čo sú to tiež za prázdne riadky, v ktorých hovorí:


Cností nevlastních hlásatelé hnilí!
Ký ještě bloudí v poušti surovcové,
k nímž se přilhavšeť znik zapřevším
pěkně vidět bude nám slimákům?[151]

Týmto chce pán pôvodca odrodilcov slovenských napraviť, čomu oni rozumieť nebudú, lebo i vzdelaný Čech si celú tú slohu musí nanovo do poriadku poskladať, aby pohumpľovaná próza tejto básne aspoň riadnym prozaickým periódom sa stala.


Neb když posledním dýchne Slovák slovem,
zvon, co zvonívá k pohřebu národům,
zhučí, Slovenska hvězda valným
ze sklepení světa padne třeskem.[152]

Riadky tieto, okrem prázdnych, nadutých, bombastických výrazov, obsahujú v sebe i biedne, biedne proroctvo. Ale tak je to, kto seba drží za Horatia, žijúceho v časoch svetopanstva rímskeho, keď pred jeho légiami pol sveta sa triaslo, tomu vo fantázii i „Slovenska hvězda valným ze sklepení světa padne třeskem!“.[153] Lenže, pravda, ani hviezda z oblohy „valným třeskem“ nepadá! To isté platí o ostatných slohách v tejto óde, kde sa titanská sila Slovákov spomína, Herostrat, divý tiger, Medea a Thyest ako bol „lebmi dítek čestovaný“ pre výstrahu uvádza.[154]

Na str. 62 takto narieka pán pôvodca „Nad Slovenskem“:


O jest-li národ pod širokým nebem
rovný v neřestech, národe můj tobě,
— — — — —
bez česti, bez práv, bez blaha živoříš,
vyhnanstvo ve své snášeje otčině
nad tvým ukrutně stohlavého
bič temenem faraóna pleská.

Čo svoj čas prežije, tratí i cenu. Tak je to i s ódami pána Záborského. Jemu národ slovenský ešte vždy bez česti, bez práv žije, kdežto národ tento i cti i práva i uznanie si nadobudol, a


nad jeho ukrutně stohlavého
bič temenem faraóna (už viac) nepleská![155]

K čomu dodáva pán pôvodca:


Za vlastenectvo trápiti tě platí,
tvá práva bránit vlasti sluje zradou atď.[156]

Chvalabohu, i to je už viac nie pravda! - Na str. 74. Proti novotám v řeči, takto peroruje:[157]


Dať máme výhost navždy Čechům tedy,
zloživše vlastní osvěty základy?
Ó, ký tě zas zachvatla, cestou
zlou veděný lide veždy, šalba?
Heslem je nám síl rozkydaných spona,
víc pak je ještě v časti drobiť jdeme,
márnosti v tom šeptem, ne příčin
byvše mocí puzení rozumných atď.
- - - - - - - - - - - - - - - - -
Však jedna krev jsme s Čechmi, jeden jazyk,
Hloupost chce nás jen rozdvojiť, a zloba;
hloupost, která soudí, co nezná,
a zloba, jenž kope důl obidvoum.

Na str. 88 je zas v tom predmete takéto pokračovanie:


Jen dále běsní zuřte na svá střeva,
tvořte spisovnou řeč novou vždy,
ze stvořených se nedržte žádné,
zovte, kterou znať nechcete, oplani
řeč nesrozumnou…
- - - - - - - - - - - - - - -
Pro náboženské vraždite ohledy
ztřeštěnci národ… atď.[158]

Takáto poézia, takáto vyskandovaná klasicita i najpokojnejšie srdce pobúri; a my tohto pána proroka, ktorý po narodení Kristovom jeho príchod oznamuje, musíme upomenúť na šetrnosť, ktorú, nehovorím, k mužom v národe zaslúžilým, ale ku každému blížnemu ako kresťan má zachovávať. Pán pôvodca síce je klasický básnik, a myslí si, že „poesis omnia licent“,[159] ale píšuc svoje ódy v časoch, v ktorých Horatius nie je v stave sám si obrániť to plnomocenstvo dané „pictoribus et poesis“,[160] nemal by predsa v nich tak hojne: do hlúpych, zlobivých slepcov, oplanov, streštencov - nadávať tým, ktorí na vzdelaní národa svojho pracujú svojimi cestami a nebežia pod jeho zástavu, teraz po búrach rozprestieranú. Akože nás presvedčí pán Záborský, že je on múdry, a že je nie oplan, keď našich mužov, ktorých my ctíme si práve pre ich obete a učenosť, len tak hlupákmi a oplanmi tituluje? My vyznávame, že by sme to od tak anticky vzdelaného klasika nikdy neboli očakávali také názvy o mužoch národných, ktorí, keď istí ľudia „čušeli“, za národ pracujúc, fanatizmu maďarskému smelo sa oproti postavili. Medzitým osvedčení priatelia títo národa svojho nepotrebujú mojej obrany, keď na nich ódy pána Záborského pršia.

Po ódach nasleduje sedem Básnických listov,[161] ako ich sám pán pôvodca krstí. Z týchto Básnických listov mi iba slová básnické - pohnuvšeti, zaslouživšeti, nabřecháváme, mumlať, dřichnať - v pamäti ostali.

Po básnických nasledujú Hrdinské listy,[162] - ktoré, ak pán pôvodca pre zošľachtenie srdca písal, ako sa v predhovore bol vyslovil, veľmi chybili svoj cieľ. Pre také listy a podobné naučenia bol Ovídius z Ríma vypovedaný a Slovákov na také pľuhavstvá, aké sa tu pripomínajú, upozorňovať, znamená skazenosť mravov do národa uvádzať. Nechtiac cit útlejší uraziť, ani tie ohavy tu vypisovať nejdem, z ktorých najhnusnejšie v šiestom liste Hedviga Ákošovi sa nachodia.[163] Takýmito hexametrami a pentametrami sa pán pôvodca národu nezavďačí a nevzdelá ho, čo priam celým hrdlom bude kričať:


Já chci k větší národ vzdělanosti povýšiť
(str. 96).

Pridané sú k tomu všetkému Žihadlice[164] a Dvě řeči.[165] V Žihadliciach sa tiež s „oplanmi a hlupákmi“ stretáme, lebo pán pôvodca má v takých priezviskách zvláštne obľúbenie. — O prvej z jeho „řečí“ nás poučuje predhovor, že „je sklad všech jeho (to jest pána pôvodcových) o národních záležitostech myšlének“ — a „necháva ji, jako byla před rokem 1848 vypracována, aby sloužila za pomník časů minulých“. — Je to márnosť dačo vyhlasovať za svoje, čo je nie čie. Myšlienky o odrodilstve, o ktorom je tu reč, boli najmä Kollárovými kázňami tak rozšírené,[166] že už roku 1840 chlapci z triedy gramatikálnej práce o nich donášali, vystríhajúc bratov svojich pred špatným odrodením sa od národa svojho. Márnosť je ďalej podávať obecenstvu dačo také, čoho potrebu ani sám pán pôvodca neuznáva, hovoriac, že reč jeho má iba za pomník časov minulých slúžiť. Inakšie pomníky stoja v živote slovenskom z časov minulých, ako sú kázničky, ktoré v písacom stolíku odložené ležali! Prichodí to človeku tak, ako keby Kollár teraz — po pokorení Maďarov — vytiahol svoju znelku:


Říkate mi, že to zákon káže,
by Sláv v Uhřích řeč svou pochoval…[167]

a povedal by, že to vraj pomník časov minulých. Medzitým i v kázni tejto, alebo lepšie, v tejto kope nahromadených zúrivostí pána spisovateľa - prekvapujú nás nové myšlienky, ktoré nemôžeme pominúť mlčaním. Na str. 148 píše pán pôvodca: „Ti pak, jenž dělníci na poli naší slovesnosti vystupují, o můj Bože! Jsou to z větší části anebo holobrádkové učíti národy pyšní, kteří před časem mužmi býti chtějí; anebo mužové chlapečtí, kteří čím býti žádají, nemohou… Oni jsou hotoví proroci, kterým se jen na trojnohu posaditi třeba… a s diktátorskými přitom vystupují nároky.“ Na str. 150: „Tak se stáva, že nám po tyto zvláště časy, jako huby po dešti, literatorové husto vznikají… Zdá se, jakoby celá slovesnost jen ze samých zkoušek nedospělých mladíků a hádek o slova a písmeny, záležeti měla, ku čemu přicházejí ještě okamžité básničky, ve kterých více snářství, nežli básnictví, duchoprázdne kázničky a kdejaké brošurky nepovolaných diletantů… Nejeden neumí ani jediného slova pravidelně napsati, ba co více, žádné knižky slovenské nikdy nečetl, a předce spisovatelem býti chce…“ My nechceme v nadávaní a náruživosti pánu spisovateľovi sa pripodobniť, čo priam ani naše hlavy šediny zošlého veku nekryjú, ale v celej tichosti ho na tú z histórie a zo života vzatú skúsenosť upozorňujeme, že nie vek a roky, ale dokázanie skutkov a posvätenie svojho života myšlienke robí človeka v duchovnom svete vyznačeným a často život mládenca, strávivšieho dni a noci v trudoch a prácach, bojoch a prenasledovaniach, preváži život nečinného, chvastavého muža a starca, čo by hneď i Matuzalemove roky nosil na chrbte. Lež, keď si on posmechy robiť z mládeže slovenskej dovoľuje, dáva nám právo spýtať sa jeho samého: čo on posiaľ pre národ urobil, kde bol v časoch nebezpečenstva, pohrôm a mučenia, keď na mládencov a mužov slovenských ohne zúrivých nepriateľov sa sypali? Keď za právo národa sa krv vylievala a oddaní mu mladí jeho synovia na šibeniciach zomierali? - Ale veď sám hovorí, že v starých Košiciach čušal. - Tamtí ale vystavení boli hnevu maďarskému, ktorým sa on teraz v pokoji uškľabuje, potupne píšuc o nich, „že sú vraj — hotoví proroci s diktátorskými nárokmi vystupujúci, hádky o slová a písmena vedúci, básničky a kadejaké brožúrky vydávajúci“. Tak je, básničky a brožúrky! Ale či vie múdry spisovateľ Žehier, že pre vyslovovateľov takých básničiek a brožúriek žaláre a šibenice stáli pripravené?

Národné hromady sa len pomaly prebúdzajú; najprv sa chytajú iskry v spôsobnej mládeži, táto sa spolčuje, sníva o budúcnosti, púšťa sa i smelšie lietať, z ktorého chodu a procesu duchovného povstávajú básne, pojednania, knižočky a napospol literárne plody, z týchto vyzrievajú zvláštne vrstvy učených ľudí, potom zvláštne vrstvy spoločnosti ľudskej, tak sa tvorí literárne obecenstvo; toto pociťuje nové potreby duchovné, pre ktoré sa nachodia pomocníci vo vrstvách tamtých skrz menšie pokusy už aj k znamenitejším výtvorom pripravených a takto sa konečne zbiera sám dovedna ten vznešenejší pochop národa, to jest tej vzdelanejšej časti národa, ktorá vlastne najlepšie vie v ňom, čo je národ, čo mu treba, aké je jeho určenie. My by sme sa mali tešiť, že aj u nás poletovali a poletujú tie predchodné lastovičky národného leta, že sa pokúšajú menšie, mladšie sily o svoje rozvinutie; naši starší páni vlastenci by nás mali ešte napomínať, posilňovať, a nie odstrašovať. My vieme, že človek naraz nedozreje k takým klasickým ódam, ako sú pána Záborského, na ktorých on sám deväť rokov pracoval, ale keď si zas pomyslíme, že keby všetci vrstovníci pána Záborského, potom keby všetci mladší od neho len to boli robili, čo robil pán Záborský, a síce čušali pri stolíku a nechali v ňom ležať svoje práce, naklonení sme radšej pochváliť i tie ich síce „neklasické“ práce a pokusy, ale preto nie menej živé a dôležité pre život a spoločnosť národa. S tou neklasickou nedokonalosťou mladej literatúry slovenskej sa národu nič neuškodilo; ale nečinnosťou a tým mandarínskym len hútaním sa národ pripravoval o svieže sily, ktoré sú v mladých duchoch oveľa pôsobivejšie, ako v zostrašených už života odpornosťami a iba čušiacich strachúňov. Aby nás dakto zle nerozumel, povieme v príkladoch, čo by mal národ slovenský z toho, keby Kuzmány, Hodža, Štúr, Hurban, Závodník, Zoch,[168] Hostinský,[169] Kalinčiaik, Gerometta,[170] Plošic,[171] Kráľ, Škultéty, Rimavský, Daxner,[172] Sládkovič, Nosák[173] atď, atď., neboli nič inšie robili, ako hútali - potom čiarali a čiarali a zas to načiarané prečiarkovaii, korigorvali, podľa toho - nonum prematur in annum[174] - a po tom čušaní, hútaní, čiaraní - potom po deviatich rokoch by sa boli vyrútili na svet s:


Kam, kam potupné záhubé do tlamy
zradný se řítíš Slávie odlomu? —

No pýtame sa po tých žehraniach pána Záborského, čo by mal z tej deväťročnej klasickosti národ slovenský?

Mŕtvemu národu je treba najsamprv kus života, vetra, kúpeľa, zatrasenia; a toto pôsobili zavše v národoch z dlhej letargie precitujúcich nie žehraniny na mladé lety literatúry, nie ódy klasické, ale život mladý, jarý, dakedy divoký. Táto divokosť sa časom usadí, otrie a národ vstane čerstvý. A to je práve lož a síce hrubá lož a ohovárka podlá, že by takí chceli byť spisovateľmi slovenskými, ktorí nikdy ani slovenskej knihy nečítali! Na Slovensku sa iste nikdy nikto neuchádzal o spisovateľstvo a kto sa mu oddával, iste musel veľa prečítať takého čo mu smelosti dodalo vyložiť sa posmechu módnych maďarónov.

Slovenskí spisovatelia nebývali len práve zato, že po slovensky píšu odmeňovaní — do Akadémie[175] za údov a do stolíc za asesorov prijímaní — ako maďarskí, čím náhle po maďarsky hocakú knižtičku napísali. Títo ani od sveta odmeny ani od vlastných rodákov, ako vidíme i na Žehrách pána Záborského, vďačnosti nezakusovali.

Či i tieto pána Záborského reči majú slúžiť iba za pomník tých slabošských časov, v ktorých sa len žehralo a žehre i on len preto, aby žehral? — Lež dosť o tom, poďme ďalej.

V ostatnej reči, Ku mládeži, takéto sa nachádzajú pohnútky k učeniu a pilnosti: „Co jest všecka naše známost? Poznání toho, že nic nevíme. Co všecko naše umění? Detinské napodobení díl Božích. Co všecky naše literárni poklady? Marný sen, který když svitne den skutečnosti, zmizne“ (str. 222). Toto je ten najhorší spôsob povzbudzovania mládeže k vedám a mohutnému boju ducha, oproti temnotám záujmov hmotných hromád nevzdelaných! Takými pákami veru pán Záborský nezdvihne ducha zavaleného dedičnými sklonmi ku slepote a materializmu. V mládeži treba kriesiť smelosť ku vede, odvahu duchovnú, aby nestrácala hneď v prvom, v tom najkrásnejšom veku letov ducha, nádeju dokonalejšieho bytu na svete. Ale keď ju prv než by sa bola osmelila myslieť a hĺbať, otrávite tým, že čo sa pukne, predsa nič vedieť nemôže: tu sa Vám ona pekne krásne vysmeje, skĺzne na cesty skúšania dobrého a toho, podľa Vás jedine skutočného života a Vy nám s tými Vašimi zásadami vychováte synov rozkoše, čo veria, že nikto tak nič nevie ako oni; ale že oni predsa najmúdrejší sú, keď nechajúc vŕtať vo vedách druhých, sami užívajú života krásu, a „leben und lieben“![176]

K čomu ešte tú otázku pridávame: ako môže pán Záborský druhým do hlupákov a oplanov nadávať, keď celá jeho známosť je iba holé a konečné poznanie toho, že nič nevie? To je teda s dovolením alebo maličká lož, alebo veliké pokrytectvo: oboje mládeži útlej chcieť vštepovať, je náramný omyl, ktorý keby sa ujal, rozlial by sa v spoločnosti ľudskej ako láva, všetok lepší život spaľujúca.

Z toho vidno, že ani deväťročné ležanie a čiaranie v rukopisoch nedáva rukojemstvo istoty a pravdy!

Konečne musíme povedať, že do kresťanskej reči, ktorá si na čelo text z Písma postaví,[177] nedobre pristávajú nasledujúce výrazy: „zpankharcen, city naše jsou již naskrze zciziložněny, nejsprostější černilid, holobrádek, holomek, hloupopyšní holomci, mamlas, Déjaniry roucho, rabulista“ atď.

I sám sloh mohol byť za tých deväť rokov trochu lepšie vyvarený a vytlačený. Napríklad:

str. 3:


Zočíc tedy kukučku v jednom veštnou sadě,
šla, co činíc obsáhne svůj zámer, k poradě.

Pri zvuku a páde týchto veršíkov človek si skoro uši zapcháva, čo to tak nepríjemne bručí a vrčí.

Str. 4:


Však to moje krava, řekla žena,
vaší jest na paši proboděna.

Čo to za užívanie inštrumentálu?

Str. 5:


Vtedy muška, vezmouc se ma křídla.

Vezmúť či vziať dakoho na niečo je dobre; ale muška sa vraj sama vzala na krídla? To je už veľmi veliká licentia poetica.[178]

Str. 5:


…Přílišné na pána
v zimě pecouch zatopil…

Toto je práve ohromné zaucho reči vylepené.

Str. 6:


Popři dřeveném živý pospíchaje koni,
potkna se, na kamenu kopytem zazvoní.

Tu niet spojenia medzi pospíchaje a potkna. A ani nie je tá maľovka veľmi krásna; bo kopyto zatratene hlucho zvoní!

Str. 9:


Žádal pokrm na lavici
pod pecí chlapec sedící.

Str. 116:


…vůdce pečouvá atď. atď.

Rýmy užíva pán pôvodca nasledujúce: spali, páli; chuti, hnouti; poděti, vystřetý; bídy, lidí; vypravené, méně; odpovědi, tedy; dukáty, bráti atď., v ktorých ani ľubozvučnosti ani príjemnosti nieto. - O samej reči v Žehrách poznamenať sa sluší, že je nie ani česká ani slovenská, ale miešanina toho i toho bez skladu a poriadku. Pán pôvodca hovorí síce vo spise svojom o jednote literárnej s Čechmi;[179] lež či mu títo za také kazenie ich spisovnej reči povďační budú, uvidíme.

Ostatne chvály hoden je cieľ,[180] a ten aj knihu najlepšie rozšíri; a síce peniaze za Žehry stržené, obrátia sa na českú Maticu pre Slovákov sa založiť majúcu, čo my schvaľujeme a prajeme si, aby Tatrín čím skôr obnovený a Matica čím skôr založená bola; oboje je veľká potreba, tam toho pre život, tejto pre literatúru.

Vysvetlenie recenzie na Žehry

Z listu v Slovenských novinách č. 78,[181] z 8. júla uverejneného, zavieram, že pán Záborský neuhádol „mravné naučenie“; za povinnosť si teda pokladám oznámiť mu, že ono je nasledujúce: nesúďte a nebudete súdení; nežehrite a nebudete žehranými; odučte sa nadávať do „oplanov, hlupákov, slepcov, besných“ atď. a ľudia vás s pokojom nechajú trebárs do sedemdesiateho siedmeho neba letieť na šumíkovi. S dovolením vaším, pán Záborský, čo priam som sa ja vtedy učil ešte len: mensa, mensae,[182] keď ste vy už klasické ódy písali - opovažujem sa poznamenať, že pri všetkej vašej dospelosti a klasickej vzdelanosti, pravdivý cieľ polemiky dobre nepoznávate, ktorý nie k rozdvojeniu, ale ku zmiereniu alebo uznaniu i druhého presvedčenia má viesť. Ja som myslel, že keď vám na prihrubé výrazy prísnej, profesorskej pyšnej autority žartom odpoviem, že druhý raz aspoň ľuďom nadávať nebudete, ale s útrpnosťou zavolať musím: „oleum et operam perdici“![183] Počet predošlých priezvisk ste iba novými rozmnožili: tam sršňami, tu mäsiarňami, banknechtami atď., čo síce mužom a literárnym náčelníkom vonkoncom do úst neprislúcha, čo ostatne vám tak dobre pristojí. Lebo to sa vám nechať musí, že ste ako narodený k takému boju - bohatý na „banknechtské“ originality.[184]

Ľutujem ďalej pána Záborského, že nechápe, prečo som najpodarenejšie jeho básne posudzoval, o ktorých, som vedel, že jedna z nich bola v Zore, druhá v Orle vytlačená.[185] Bol to malý žartík; myslel som hneď ako ma miesto pána Záborského istý Magurský ovalí, ktorý - persona non existens[186] - ešte roku 1836, keď som sa učil mensa, mensae, hrdinskou básňou svojou maďarskému hnevu sa bol vystavil a až teraz larvu zhodil, keď je Kossuth v Kiutahii. Chudák! Chce sa chlapiť a v tom samom chlapení sa tečie mu mlieko po brade, keď hovorí, že ako Magurský, a nie Záborský hrmel do maďarstva. „Poslje rata chrabrych mnogo,“[187] hovorí ruské príslovie. Nám je Magurský chlap, ale Záborský - tiež síce chlap, lenže iba taký, čo za Magurským skrytý bol, keď zle bolo a vyšiel na svet, až keď s istotou vedel, že Kossuth nemôže utiecť z Kiutahie. Lež nabok žarty. — Ja ako kritik som sa oddal úmyselne len do lepších prác pána Záborského; ako skutočne medzi najlepšie jeho práce patrí i tá: „Kam, kam potupné záhubě do tlamy!“ atď. A za to mi môže byť vďačný pán Záborský, lebo som hovoril tu len práve o poézii a kritika bola milosrdná; pri druhých by to trochu ostrejšie a s väčšou ujmou pánu Záborskému bolo vypadlo. Lež keď dobrote nerozumie, konečne ho teda prosím, aby svet budúcne tak veľmi neklamal, píšuc v knihe svojej, že na Slovensku sú ľudia, ktorí nikdy žiadnej slovenskej knihy nečítali a spisovateľmi byť chcú; a potom, ak mu je česť milá, aby sa odučil od nízkeho nadávania; lebo keď mne neverí, že v tom hrdinstva nieto, môže si v prvom ročníku čistoslovenskej Domovej pokladnice[188] na str. 317 nasledujúce riadky prečítať: „Kto v otázkach literárnych k tomuto prostriedku (to jest k nadávaniu) siaha, prezrádza veľkú slabosť svoju; nadať dakomu nie je dôvod; to veru nikoho na lepšiu cestu neprivedie, ale tým menej presvedčí ľudí, ktorí tiež logiku koľko-toľko zavoňali!“ Potom, keď chce pán Záborský od kritiky čistoslovenskej (ktorá neprijíma tak osoby, ako staroslovenská) chválu získať, nech nepíše tak nevkusne, že človeku sa až hnusí. Aby sa spamätal, odkladáme nabok stydlivosti a prerečieme tu pár slov pána Záborského zo strany 152.[189] My karháme tiež ospalosť, memravnosť, zanedbanosť Slovákov, ale rodinu, manželstvo, pot ťažký, ktorým výživu svoju hľadá nešťastný, opustený národ náš, to nevysmievame, nemožnosť a nezdolanie ťažkých osudov národných nepripisujúc učeným Slovákom. Čujme, aké slová má pán Záborský pre tento stav vecí: „Mnozí z těch, co se rádi učenými jmenují (to jest Slováci), jsou dokonalí barbaři, jenž o vyšším duchovním, vědeckém a uměleckém živote ani jen pochopu nemají a tak žijí, jako kdyby je příroda na spůsob pavouků samým toliko břichem byla nadala. Ku chlebu čím skorej přijíti, oženiti se, děti ploditi, toto je nejvznešenější ideál bídnych těchto rodinkářů, a chlebářů. Na žranice, pijatiky, hostinky jim stačí; hotoví jsou v jeden večer i sto zlatých prohrati - v příbytcích jejich nic jiného nespatříš jen karty, pušky(!), lože(!!) a děti(!!!). Nejeden víc oželeje na raz nevěstce, nežli celá jeho knihovna, má-li předce nějakou - stojí. Mezi takovými na spůsob hovad(!) žijícími barbary(!!), kteří se v bahně tělesnosti válejí - -“,[190] lež dosť už tých pekných vecí. Takto súdi pán Záborský o učených Slovákoch: radi by sme vedeli, čo by povedal o národe samom, keby mal dôsledne vo svojej žehravosti černohladnej pokračovať! Len postele - len deti - len neviestky má na ústach. My nejdeme ani ďalej sami hovoriť o týchto veciach, lebo keby sme chceli súd náš vysloviť, páni Staroslováci by k titulom „banknechtov“ iste aspoň jeden tucet ešte nových nadávok v bohatom na tieto veci svojom ume našli a skrz Slovenské noviny na nás vysypali. Páni moji, velebný pán Záborský, prosím Vás, miernite sa v žehraní vašom, nepripisujte hlbšie zlo národa učeným slovenským; a keď Vám bude veda a náhľad kriticky vyčítať chybu, nezúrte a nemetajte sa! Takej skutočnosti, ako ju maľuje pán spisovateľ Žehier ani nieto na Slovensku; a taká kritika, čo by plagiáty klasické za pôvodnú slovanskú poéziu a tie „nevěstky, děti, kurvy“ za krásu vyhlasovala, aspoň medzi nami miesta nemá. My ani sebe neodpúšťame, keď kto len trochu uchýli sa od krásy, lebo pravdy; kritika slovenská i o čistoslovenských spisoch ostro sa vyslovila po každý raz.[191] A predsa v takom stupni, ako to Žehry urobili, žiaden básnik slovenský ešte estetiku nevyoflinkoval. Pokým si Staroslováci takej kritike strýčkovskej a kmotrovskej u seba miesto dávajú, my ich zato z kmotrovstva síce nevypovieme, ale im našu mienku predsa nezatajíme. Ale keď i zo svojho „streyčkovstva“ von vyjdú a spustia sa na pole kritiky nadávok, vtedy nech sú prichystaní i na ostrosť našich pier. Keď tieto napomenutia bude pán Záborský zachovávať, zaručujem sa mu, že ho žiaden v básnických jeho letoch nezastaví a keď svojho „Šumíka“ nedá tak veľmi ma ostro podkovať, ani sršne „v hlubokém pekle“ vsatým jedom doňho „střílet“ nebudú.

Rečňovanka A. H. Škultétyho

[192]Slovenské školy sa tešia, keď len akú-takú slovenskú knižočku dostanú; zdvojnásobená musí byť ale radosť táto, keď môžu uvítať priateľku tak krásnu, tak milú a ozdobnú, aká sa k nim hlási v hore vyloženom dielku pánom A. H. Škultétym usporiadanom a nákladom spoločnosti Podsitnianskej vydanom. O dielku tomto nám netreba reči šíriť. Kto len stranu v ňom prečíta, iste tou útlosťou, milotou a tekutosťou pekných myšlienok a prednášania radostne dojatý bude. Je tu všetko z útleho srdca a dengľavej mysle mladého pokolenia akoby vyňaté, jeho rečou prednesené a detinskými obrazmi maľované, takže dieťa, prečítajúc daktorú z básničiek týchto dva tri razy (zo skúsenosti hovorím), skoro naspamäť ju odriekať môže a milé veršíky i pri hračkách potichu si šomre; ako napríklad: „Starý Dunčo na reťazi - akonáhle koho čuje,“ atď. (pozri str. 41). Celý obzor mladučkého sveta myšlienok, pochopov, obrazov a povinností je v dielku nadrečenom nielen predstavený, ale i krásne a umelecky vyvedený. Pán pôvodca uhádol v slovenskom duchu po slovensky písať, nebaviac sa pri teóriách, ale do života samého zasahujúc. Zo suchej teórie o cnosti, pobožnosti, v modlitbe a povinnostiach, často ani sami filozofi nezmúdrievajú a tým menej krásny svet detský duchovne vzrastá; ukázaná ale dieťaťu skrz deje života cnosť, pobožnosť a povinnosť, vedie i starých nie nečasto k rozmýšľaniu o sebe a mládež priťahuje zavše ku šľachetnému a poriadnemu životu. Tak výborne sú z tohto ohľadu zostavené práce: Priateľská vďačnosť na str. 20; Hankine radosti na str. 3; Mladý zbojník na str. 38 atď., z ktorých každá i v najútlejšej mysli je vstave mravnú myšlienočku vzbudiť. Na jej dôkladnosť tu prvšiu vypíšeme:


Miško malý žiačik,
makový koláčik
veľmi chutne si ujedal;
Janík od susedov
tiež by si zajedol:
či bys’ mi vraj kúštik nedal?

Ej, to nie pre teba,
mne samému treba -
čo by som ja dával komu?
Janík na takú reč
hneď sa odvrátil preč,
a smutný kráčal do domu.

Ale raz on zase
po nedlhom čase
dostal hrozno od maminky;
ach to Miška pichlo,
len sa mu tak vzdychlo -
bo mu hrozne naň šli slinky.

Stojí Miško, stojí
a pýtať sa bojí;
tu náš Janko, dobrý chlapec:
„Dobrí, vraj, priatelia
so všetkým sa delia,“
a podal Miškovi strapec.

Okrem vonkajšej do očí padajúcej krásy a mravného naučenia, že i nevďačníkom dobrým sa odsluhovať máme, upozornený je čitateľ básničkou touto i na skúposť čiže neobetovanosť slovenskú. Bo či tento hriech tuná malým chlapcom vyčítaný, nepozorujeme i na starších, dospelých Slovákoch? Koľkí ti v živote, keď je o obetiach národných reč, mrzute s Miškom odseknú: „Mne samému treba, čo by som ja dával komu!“ Ale ako nás prekvapuje krásny skutok dobrého Janíka, hovoriaceho: „Dobrí, vraj, priatelia so všetkým sa delia,“ tak krásna a prekvapujúca je obetovavosť šľachetných jednotlivcov oproti skupáňom nenásytným.

V nadrečenom dielku pri nakreslení mravnokresťanského života, je vzatý i ohľad na národnosť slovenskú a síce v básničkách Verný Slovák, str. 27, Ponemčená Slovenka, str. 28, Šuhaj slovenský v cudzine, str. 29 atď. Táto posledná sa končí takto:


Pamätaj na boha! Na otca tvojho dom!
Pamätaj vždy na to, že si Slovák rodom!
Keď je Maďarom byť pýcha Maďarovi,
a keď Nemcom ostať chvála je Nemcovi,
keď je Talianovi chlúba byť Talianom,
mne zas bude sláva verným byť Slovanom.[193]

Medzi najpodarenejšie patrí najmä Driečna Slovenka.[194] V tejto básničke je vyobrazená nevinná prostota mladej dievčiny slovenskej, v jej od veľkého sveta utiahnutom, ani prepiatym odrodilstvom, ani márnou, vyfintenou civilizáciou neskazenom stave. Ona sa nestará o to, ako by sa na báloch, vo veľkopanských spoločnostiach, zábavách atď., skrz nádherné šaty a módne držanie svetu zapáčila, ale sa teší v tom, že vie čítať, písať, pomodliť sa, hrášok sadiť, bôb okopkať, petrušku siať atď., v čom by si ani jedna z nadrečených takzvaných kišasoní a frajličiek nezakladala, vyhlasujúc to v márnomyseľnosti a nádhere svojej za nízkosť od vysokého sveta nevšímanú, opovrhnutú. Lež nech nám to ona sama povie:


Nič to preto, že som teraz
ešte malá panenka;
počkajte len, aká zo mňa
bude driečna Slovenka.

Čítať, písať, pomodliť sa,
to všetko už teraz znám,
a keď som pri dobrej vôli,
veselo si zaspievam.

Hrášok sadiť, bôb okopkať,
petrušku siať, i to znám;
na klinčeky a fialky
osobitnú hriadku mám.

Na jeseň už sľúbenú mám
praslicu a vretienko, -
naučí ma priasť maminka
pekne hladko, na tenko.

Potom, že ma budú učiť:
šiť, variť a šaty prať, -
chlebík upiecť i koláčik -
a biele plátence tkať.

Všetko, všetko sa naučím,
čo má vedieť panenka, -
lebo zo mňa musí vyrásť
hodná, driečna Slovenka.

Pre pánov učiteľov sú v Rečňovanke: vítanky, ďakovanky a druhé veršíky, aké sa pri skúškach alebo zvláštnych príhodách užívajú. Vyjmúc daktoré neslovenské výrazy, ako: zamerkuvať si, kelčík, biľag, muštruje atď., všetko je pekné a dobré. Inšie nám teda nepozostáva, iba tú vrúcnu žiadosť vysloviť: aby sa láskaví priatelia ľudu a mládeže slovenskej Rečňovanky tejto s celou dušou zaujali, aby nové, rozmnožené jej vydanie čím skôr usporiadať sa mohlo. Ľudomilovia tí, ktorých dobrotivými obeťami knižočka táto vydaná bola a ktorí i naďalej dobré školské knihy vydávať v úmysle majú, nasledujúci sú: velebný pán Ďurko Holček,[195] kat. farár ohajský; velebný pán Czaban,[196] kat. farár komňatický; blahoslavený pán Matej Slabej,[197] okresný pravotár; dôstojný pán Pavel Gerengay,[198] ev. farár hodrušský; velebný pán Martin Hattala,[199] profesor literatúry slovenskej v Prešporku; dôstojný pán Samuel Ruttkay,[200] ev. administrátor v Krupine; slávna redakcia Cyrilo-Metoda; blahoslavený pán Ján Slujka,[201] ev. učiteľ v B. Štiavnici; blahoslavený pán Silnický,[202] učiteľ a pán Samuel Ormis,[203] ev. učiteľ. - Sláva šľachetným dobrodincom ľudu a mládeže slovenskej!

Myjava Jána Trokana

[204][205]V básni tejto nachodíme množstvo rozmanitých myšlienok, úvah, reflexií, napomínaní, káranín, dejov a obrazov, čomu všetkému ale jednota a súmerné spojenie chýba. Pán pôvodca, ako v predhovore čítame, mal ľud obecný na mysli a chcel tomuto podať zrozumiteľnú, poučnú knihu do ruky. Cieľ taký všetku úctu a chválu zasluhuje; len škoda, že tie skoky od jedného predmetu k druhému, nepopulárne reflexie, výrazy a pochopy mytologickoteologické, slová, názvy, deje- a zemepisné, ktorých v knižke tejto plno jesto, každého naučeného od nej odstrašia. Malichernými výrazmi pán pôvodca často vznešené myšlienky a pochopy znižuje a chtiac ich telesnému oku predstaviť, namiesto duchovnej iba hmotnú vonkajšiu ich stránku odokrýva. Napríklad (str. 15) o náboženskom vo veľkých sboroch plápole píše:


V velikých cirkvách velebné sú služby,
veliký zástup ohromí sám seba,
ohromná sila budí velké túžby,
len duch zostávaš; telo letí z teba;
a keď si duchom, letíš v vytržení,
svet sa ti tratí, žiješ vo videní!

Prehnané výrazy v slohe tejto: „Veliký zástup ohromí sám seba“, „len duch zostávaš; telo letí z teba“ atď., nechávajú srdce chladné pri všetkom namáhaní sa pána spisovateľa, chtiaceho v ňom dač’ veľkého vzbudiť, bo ani na cit ani ma um ony nepôsobia. Takí je i predchádzajúci verš:


Sú to Vánoce, je to tam „Veríme“,
keď kňaz v oltári „Poděkujmež“ začne;
je to divadlo! v blesku sa vidíme,
tak ako Mojžiš a pozemskosť hasne.

Pán pôvodca miesto aby dôraznými slovami vzbudil ten úžas a nábožnosť, ktorá v čas veľkých sviatkov srdcia v kostole zídených zástupov zachvacuje, sám iba pri obdivovaní zostáva, pomáhajúc si výkričníkmi: „Sú to Vianoce! Je to tam veríme! Je to divadlo!“ - čím prezrádza nedostatočnosť vyjadrenia vzbudených v ňom citov a myšlienok. - Pri tom všetkom ale mnoho pekného a dobrého sa v tomto spisku nachodí, najmä naučenie, napomínanie a vedenie ľudu pospolitého k životu vyššiemu, národnému, ocenenie zasluhuje. Na str. 23 takto žalostí pán pôvodca nad opustenými dietkami:


Škoda vás, škoda, milé detulence,
driečne a živé, bosé, obnažené,
za lichvu chodiť jak s sliepkú kurence,
strapaté, plaché, v plachtách naježené;
na koho obce, cirkve, rodičovia,
majú žalovať takí potomkovia?

Na str. 46 zábavný je opis zašlého veku mladosti; na str. 59 pekné naučenie o svornosti kresťanských vier; na str. 61 o cirkvi so zápalom píše, ako napospol celou knižkou touto náboženské nadšenie previeva.

Utešené miesta nachodíme najmä v Novom veku,[206] kde je i sám predmet básnickejší, predstavujúci divadlo hrozných časov panstva maďarského a povstanie Slovákov za trón a národ. Tu našla obrazotvornosť pána spisovateľa potravu hojnú k výletom básnickým, keď naproti tomu suchý predmet „Myjava“ a jej zvony, iba bočné myšlienky mu mohli podávať. Na str. 70 stav krajiny uhorskej pred samou vzburou takto opisuje:


Mestá, dediny veľké, rozložené,
jako vojaci na hotové stáli,
stráže po cestách husto postavané,
namiesto reči ľudia sa mihali,
namiesto zástav šibenice k mestu
dané, pútnikom udávali cestu.
Bár aj tam boli vystavené chrámy,
boha po dobrom nikto nespomínal,
božie v kasárni zmenili sa stany,
ľud s svojím kňazstvom k boku reč pripínal;
jak keď človek v horúčkach mátoží,
zostal bez seba, celý ten svet boží.
Nádherné, mnohé, stáli aj tam školy,
ale jak vdovy dietok pozbavené,
junáctvo zašlo, do tábora v poli,
majúc kopie, meče naostrené;
ach, ba aj žiačik, malý rozihraný,
spieval: „do boja môj koníčku vraný“.

Pekná epizóda o Vilkovi Šulekovi[207] a Holubym je na str. 80 a 81. S nadšením opisuje pán pôvodca najmä Večer príchodu do Národnej rady slovenskej s mladými bojovníkmi na zem slovenskú (str. 102 a 103), hovoriac:


Večer to bol, keď na Myjave sláva,
prvé Slovensku v Tatrách zahrmelo,
trhli sa údy, žily, Tatier hlava,
a usmievalo hrobobledé čelo:
v príchode jejich pohnuli sa Tatry,
jako keď Vezuv kraje, hory strase;
vítanú jim dané ohňa vatry,
blčali Tatrú v národném ohlase;
Slovák prvý raz v boje sa ubieral,
aby za národ žil, lebo umieral.

Modlitba vyhnancov slovenských sa začína:


My sme vyhnanci, svetovládny bože!
Vyhnaní z zeme, kde otcovia žili,
tuto dedovské kosti majú lože,
v tejto otcovia naši zemi zhnili;
ty si nás poznal, pošli pomoc, radu,
kriesime národ, či páchame zradu?

Pripojenú pieseň na hroboch „mučeníkov slovenských“ precitlejší Slovák tiež len s pohnutím čítať bude. Končí sa takto:


Tu sú vaše, milí bratia, mohyly;
vy ste vlasti drahej pokoj, vy triumfy,
smrťou v bojoch dobyli!
Prežehnaj sa, verná duša, nad hroby,
každý ten hrob je litera nášho žitia,
cinter, kniha slobody!

Sloh nie je priam čistý od šmatláku. Napríklad str. 48:


Čo to za hrmot a zeme trasenie?
Celá Myjava už na nohách stojí,
streľba, muzika, v povetrí hučenie,
mesto na krídlach kamsi leteť strojí;
jakýsi posel tam od Viedna letí,
vrchy, doliny letia mu v ústrety.

Mimo prehnanosti v opisovaní upozorňujeme pána pôvodcu na užívanie slova letieť, ktoré tri razy jedno za druhým nasleduje; a takýchto príkladov by sa dalo uviesť mnoho.

V rýmoch by mohla byť väčšia rozmanitosť; najviac sa tu schádza tretia osoba slovesa s tou istou osobou, alebo prídavné meno zas iba s prídavným. Daktoré až veľmi uši urážajú, napríklad: pašu, chasu; chytá, lipa; rozžíha, kýva; stráží, vrazi; vezí, leží atď. Nasledujúce výrazy mohli vystať: forot, fáze, fúry, mošus,[208] signum, plajvajs[209] atď.

K tejto básni sú pripojené vysvetlivky v Prídavku k Myjave.[210] Pán pôvodca nielen v básni, ale i v neviazanej reči užíva veľmi patriarchálny spôsob písania, kladúc váhu na seba a svoje účinky častým užívaním osobných a privlastňovacích zámen ja, môj atď.: čím je i predhovor i prídavok preplnený. Ostatne, o tejto maličkosti by sme sa neboli ani zmienili, keby nás k tomu nasledujúce poznamenanie o mučeníkovi slovenskom Karolovi Holubym[211] nebolo pohlo: „Holuby obžaloval aj mňa (píše pán pôvodca na str. 157) ako hurbanistu, takže som na hrdelnom súde aj ja postavený bol“ atď. — Čo chcel pán pôvodca s tým dokázať, nevieme a iba to poznamenanie si dovoľujeme, že Holuby po prvé ani nemohol zradiť pána spisovateľa, ktorý nebral účasti na povstaní slovenskom a po druhé, že s rázom tak odhodlaného mladého muža, ako bol Holuby zrada nikdy spojená nebýva!

Ešte slovo na Slovo Myjavy k čtenárom.[212] Pán pôvodca, zanechajúc spôsob písania v česko-staro- alebo v čisto-novoslovenčine, nastupuje cestu písania podľa osobného zdania a ľúbosti. Tým sa stavia medzi dva tábory a prichodí, ako sám tušil — medzi dva ohne; lebo jednotlivcovi nebýva dovolené opustiť tábor bez veľkých, závažných príčin a pohnútok. Pán pôvodca, ospravedlňujúc nový spôsob svojho rôznopisu, ohradzuje sa iba proti Staroslovákom v tom domnení, že priatelia slovenčiny sa s tým uspokoja.[213] Medzitým strana čistoslovenská prisviedčaním alebo mlčaním na jeho dôvody by len svoju slabosť prezradzovala. V spisoch o slovenčine jednajúcich,[214] sú dôvody za ňu a jej pravdu: v jeho „slove“ naproti tomu iba reči, kde hovorí, že „Staroslováci chcú nárok podľa litery utvoriť, — že nie je zbytečná cesta, po ktorej on kráča, — že diplomlatika slovenčiny bude ľud sám, — že slovenčina vychovala básnikov, — že sa zdá byť (?) niečo podstatného, — že ju bráni rovnoprávnosť, — že jako myslil, tak písal“.[215] — Takéto dôvody za slovenčinu, pravdaže, sa dajú ľahunko podvrátiť: čo jej protivníkom k radostnému jasaniu dáva príležitosť, ako sa o tom sám ctený pán pôvodca zo Slovenských novín presvedčiť mohol.[216]



[43] Slovo o dramate slovanskom. Sokol II, 1860, č. 12, s. 93—95. Z rukopisu uverejnil P. Dobšinský s podtitulom „Z pozostalých prác Mik. Dohnányho“. V poznámke Dobšinský píše: „Práca táto čítaná a ovenčená bola v kole mládeže slovenskej v Levoči d. 12. marca r. 1845. Prosíme teda tento mladistvý výtvor pred časom zosnulého spisovateľa nášho M. Dohnányho považovať ako výtvor ducha jeho ešte v tých časoch, keď on ako vzdelávajúci sa žiak v kole svojich v reči a slohu a prácach vedeckých sa cvičiacich šuhajov stál. Podávame prácu túto len preto, že myšlienky v nej uvedené a úvahy o usporiadaní dramatu slovenského zasluhujú ďalšieho uváženia a rozberania.“

Marína Andreja Sládkoviča. Orol tatránsky II, 1847, č. 56-57, s. 444—445, 452—454. Pôv. pod názvom Marína. Spevy Andreja Sládkoviča.

Sklad rozličných spevov od Juraja Pejku. Orol tatránsky III, 1847, č. 74, s. 588—589. Pôv. názov: Sklad rozličných spevov. Stavaný od Ďorďa Pejku.

Žehry Jonáša Záborského. Slovenské pohľady 1851, diel I, zv. 5, s. 185—191. Nasledujúci zväzok Slovenských pohľadov priniesol „Vysvetlenie recenzie na Žehry“ (diel II, zv. 1, s. 34—36), ktoré tu uverejňujeme za textom samotnej recenzie. „Vysvetlenie“ má na konci dátum „V Skalici dňa 9. júla 1851“.

Rečňovanka A. H. Škultétyho. Slovenské pohľady 1851, diel II, zv. 1, s. 18—19.

Myjava Jána Trokana. Slovenské pohľady 1851, diel II, zv. 1, s. 19—21. Pôv. názov Myjava (báseň) Jána Trokana. V citátoch básne upravujeme w na v; ja, je na ia, ie; ď, ť, ň, na d, t, n pred e, i, a y namiesto i v odôvodnených prípadoch.

[44] …nechcel som ani spôsob grécky… tým menej rímsky… — z gréckych dramatikov-tragikov si získali svetový význam Aischylos, Sofokles a Euripides. K rozkvetu tragédie došlo v období víťazstva Grékov nad Peržanmi. Vážna doba, plná napätia a obáv o osud celého Grécka našla výraz v tragédiách. Politická komédia grécka vyvrcholila v hrách Aristofanových, ktoré odrážali celý politický a kultúrny život Atén. Rimania nevytvorili tragédiu, ktorá by sa vyrovnala gréckej, zato rozvinuli komédiu na základe ľudových tradícií (Titus Maccius Plautus, Terentius a i.)

[45] 128 …pre ten osud… — základným činiteľom gréckej drámy je osud, proti ktorému sa vzpiera človek, porušujúci mravné zákony. Za zločinom neúprosne nasleduje trest.

[46] Čítajte Leara, Hamleta, alebo Othella… — tragédie W. Shakespeara. Dohnány ich hodnotí zjednodušene a jednostranne; nie je v nich len úplná beznádejnosť — pozitívna sila básnikovej etiky je v tom, že ukazuje záblesk víťazstva pravdy nad ľudskou podlosťou. Shakespeare na rozdiel od gréckej drámy nevyvodzoval charaktery z osudového určenia, ale z prirodzených ľudských vlastností.

[47] Marína — pôv. celý titul: Marína. Spevy Andreja Sládkoviča. V Pešti. Písmom Josefa Beimela 1846, 156 strán.

[48] Nemožno nespievať! — všetky citáty uvádzame v znení, v ktorom ich uvádza Dielo I A. Sládkoviča (SVKL 1961, 29—128, na vydanie pripravil C. Kraus). Citát je zo 6. strofy, c. d., s. 33

[49] …keď ťa sláva tá… — 5. strofa, c. d., s. 32

[50] No centrom, živlom… — 1. strofa, c. d., s. 31

[51] …a ostatnej slohy (291) — c. d., s. 128:


Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

[52] …ona je blesk myšlienky jeho… — presne má znieť (v 2. strofe, c. d., s. 31): „ona blesk myšlienky mojej!“

[53] …ktorá sa zjaví v Madony zrakoch… — presný citát i s nasledujúcimi parafrázami — 4. strofa, c. d., s. 32:


Tam sa ti zjaví v Madony zrakoch,
tam v rozváľaných nebom oblakoch,
tam ti znie v Záboja spevoch.
tam ti ju otvorí dlátko Canóvy,
tam blýska z hrsti Paromovi,
tam búri v morských výlevoch!

[54] Ako keď vetrík… — 6. strofa, c. d., s. 33

[55] Wie schaff… — (nem.) Ako sa s tým vo svojej mysli vyporiadam! Zvonček zvoní a ja zúrim.

[56] Zum jüngsten… — (nem.) K súdnemu dňu, zdá sa mi národ dozrel, keď som naposledy vystúpil na čarodejnícku horu, a pretože môj súdok smutne utekal a tak i svet tiež ide dolu vrchom.

[57] Nuž zvoň… — 7. strofa, c. d., s. 33

[58] Fluch sei… — (nem.) Nech je prekliata nádej! Nech je prekliata viera a predovšetkým nech je prekliata trpezlivosť!

[59] vo večného zorách… — 8. strofa, c. d., s. 33

[60] …vysoko… — 9. strofa, c. d., s. 34

[61] …hľadí do svetlých… — 13. strofa, c. d., s. 35

[62] …obraz Pallas Atheny u Homéra… — porov. Homéros, Ilias (prel. M. Okál, 1962, str. 27, 1. spev Mor. Hnev, verše 193—198):


Zatiaľ čo takto on premýšľal vo svojom srdci a mysli,
práve keď tasil už veľký meč z pošvy, tu Athéne prišla z neba,
bo bohyňa bielučkých lakťov ju poslala Héré,
majúca k obidvom rovnakú lásku a rovnakú starosť.
Zastala za ním a schytila Achilla za plavé vlasy,
zjaviac sa jedine jemu, kým z druhých ju nevidel nikto.

[63] …k slovám v 34. slohe. — c. d., s. 42:


Odstri už raz, odstri Marína,
ňadier milých tajomný chrám! —
Mramorná socha sa pohýna,
keď toľkým k nej hlasom volám! —
Ale, čo div? či hviezdy krásu
slabučký šum zemského hlasu
na púšť sveta doľ uprosí?
Ale vyznaj, či blesk zornici
smrtná bledosť na ruže líci
slzou lásky neporosí? —

[64] …ničím je svojim dolinám… — 45. strofa, c. d., s. 46

[65] …Mládenec, voľ si… — 100. strofa, c. d., s. 64

[66] …v slohe 106 — c. d., s. 66:


Vek náš je taká próza netrebná,
že nič v ňom nemáš svätého,
idea mu je snárstvo velebná,
a vo fabrikách boh jeho:
Do šiat lásky sa sova oblieka,
krása v otroctve potrieb narieka
a vernosť každý vysmeje.
To je tón času! povieš. Mne ľúto,
lebo tón tento veku tomuto
špatne na pohreb zazneje.

[67] …zmožený blud! — 220. strofa, c. d., s. 104

[68] Goetheho báseň Der Fischer… — báseň Goetheho Rybár podávame v preklade Hviezdoslavovom (Zobrané básnické spisy, zv. 14, Preklady z nemeckých básnikov, 1942):


Tok hukotal, tok valmo vrel;
no rybár, nehnute
sediac, len udicu zrel,
i srdce schladnuté.
I jak tak sedí, strežie: vtom
vĺn rozdelí sa svor
a z prúdu švihne s špľachotom
sa morská panna vhor.

Mu zaspievala, riekla: „Hou!
Čo vábiš moju mlaď
von vtipom ľudským, ľudskou ľsťou:
tam v žiari odkapať?
Ach, kejs’ znal, jak dnu rybočkám
je k duhu deň i sen,
tak jak si, zostúpil bys’ sám,
bol zdravý ešte len.

Či slnce, luna: ľúbi pár
nezájde v more vše,
a voždy z kúpeľa ich tvár
nesvitne krásnejšie?
Ťa neláka náš bezdný raj,
to nebo čistých vláh,
nie vlastný zve ťa obličaj
sem za kryštalný prah?“

Tok hukotal, tok valmo vrel,
mu nohu máčal; túh
vzkyp zodme hruď, jak bol by zvznel
vzkaz od milej mu v sluch.
Tak reč-spev vyvádzala tam;
i veta po ňom v mžik:
spol’ tiahla ho, spol’ klesal sám —
Viac neuzrel ho nik —

[69] Walpurgisnacht — (nem.) Valpurgina noc. Prvý diel Goetheho Fausta obsahuje scénu Valpurgina noc, ktorej „zmyslom je to, že Mefistofeles po noci s Margarétou ťahá Fausta do stále divších a divších zmyselných zážitkov. Tie ho však neukájajú, stále musí myslieť na Margarétu. Tieto myšlienky mu napokon pomôžu vymaniť sa z čarodejníckych orgií“ (M. M. Dedinský v poznámkach k svojmu prekladu Fausta, Tatran 1966, s. 326).

[70] …čisté hlasy… — 261. strofa, c. d., s. 118

[71] …blaženosť, ktorá… — 279. strofa, c. d., s. 124

[72] …potom, keď… — 281. strofa, c. d., s. 124.

[73] …s prvým mottom knihy tejto — Marína má dve mottá; prvé od Shakespeara: Zdá sa mi, že vidím. — (Kde? —) V oku mojej duše. — Druhé od Puškina.

[74] …o ktorej pán Hurban hovoril: „Teda iba novú…“ — citát je z Hurbanovej recenzie A. H. Škultétyho zbierky Básne, Orol tatránsky I, 1846, č. 19, s. 147.

[75] Tam pred najvyšším… — 56. strofa, c. d., s. 49

[76] …že sa mu krása „zjaví v…“ — presný citát zo 4. strofy c. d., s. 32, znie: „Tam sa ti zjaví v Madony zrakoch“.

[77] …Mickiewicz hovorí: Nie na jednym… — citát je z Dziadov III, scéna II. — Improvizácia; uvádzame český preklad Fr. Halasa za spolupráce Jos. Matouša, Konrad Wallenrod. Dziady, SNKLHU 1954, s. 251:


tá věru na člověku jednom nespočala
jako snad brouček na kvetoucí růži,
ne na jednom nej věku, rodině již znala.
Já rád mám celý národ! — ve své lásce vroucí
já objal pokolení zašlá, příští, jsoucí,
na srdce přitisk mroucí —
jak přítel, milenec, jak choť či otec řádný;
chci ho povznést, obšťastniti,
celý svět jim udiviti.

[78] „Mňiviv…“ — (gr.) nadchni ma bohyňa k spevu

[79] Ja sladké túžby… — 1. strofa, c. d ., s. 31.

[80] „Bože! Bože, který dobře mínil!“ — ide o prvý verš 288. znelky Slávy dcery (vyd. Čs. spisovatel, Praha 1952, s. 169):


Bože! Bože, který dobře mínil
veždy s národy jsi všechněmi,
ach, už nikdo není na zemi,
kdo by Slávům spravedlivost činil!
Kde jsem chodil, nárek bratrů stínil
všudy veselost mé duše mi,
ó ty soudce nade soudcemi,
prosím: cože tak můj národ zvinil?
Křivda se mu, velká křivda děje,
žalobám pak se a zármutu
našemu svět rouhá aneb směje.
Aspoň v tom nech moudrost tvá mi svítí:
kto zde hřeší? Či kdo křivdu tu
dělá? Či kdo tuto křivdu cítí?

[81] „Kdyby naši různí kmenové“ — nepodarilo sa nám identifikovať citát v Kollárovej poézii. Dohnány často citáty podáva parafrázovane!

[82] Alexej Stepanovič Chomiakov (1804—1860) — ruský spisovateľ, mystický idealista, jeden zo zakladateľov a najvýznamnejších prívržencov slavianofilstva, ktoré sa sčasti zvrhlo na obhajobu cárskeho režimu. Úryvok I vot zato, čto by smirenna,… je z 5. strofy básne A. S. Chomiakova Rosii (Rusku), z r. 1839. Ako poznáme báseň z vydania V. A. Franceva (A. S. Chomiakov, Stichotvorenija, Praha 1934, s. 80—81), Dohnányho text je nepresný (okrem ortografických nepresností). Za veršom: Chrániť plemen svjatoje bratstvo, chýbajú nasledujúce verše, ktoré spolu s ďalším tretím tvoria koniec strofy: Ľubvi živiteľnyj sosud, /i very plamennoj bogatstvo, /i pravdy i bezkrovnyj sud. Posledný verš uvádzaný v tejto strofe Dohnánym, je z prostriedku nasledujúcej strofy. Do slovenčiny túto báseň preložil J. Botto (Spevy), Praha 1880, s. 215—218). Tu podávame tento preklad zo Súborného diela Jána Bottu (1955, 484—485); tento preklad je prekladom textu, ktorý poznal a citoval i Dohnány a odlišuje sa teda od vydania Francevovho:


A toť, zato, že tak pozorne,
s citom detinskej prostoty,
v mlčaní srdca prepokorne
slovo tvorca prijalas’ ty.
Tebe On dal svoje pozvanie,
Tebe on slávy dal podiel:
chrániť voždy sveta dôstojne
svätosť žertvy, čistotu diel.
Chrániť velebné plemien bratstvo,
ľúbosti životvorný prúd
i viery plamennej bohatstvo
i pravdu i bezkrovný súd.
Pomni, učenie to vysokô…

[83] A inde: I drugoj strane, smirennoj,… — Úryvok je z Chomiakovovej básne Ostrov (1836), cit. vyd. Franceva, str. 75, zo záverečnej strofy. Báseň nebola do slovenčiny preložená; do češtiny ju preložil Fr. L. Čelakovský (Časopis Českého Musea, 1857, s. 32—33):


I pokorné stráně druhé,
plné víry, divokras,
oddá Bůh soud zeměkruhu,
země hrom a nebes hlas.

[84] …v 275. slohe povýši,… — strofa 275. znie (c. d., s. 122):


A dušu moju slávne unáša
nadšenie nebeských citov;
Svety! Čo mi je mrákota vaša,
keď deň v prsiach mojich skvitol? —
Večnosť mi svoju strhla oponu,
duch ku vlastnému vzlietol zákonu
orličím letom slobody:
Vyviedla ľúbosť podstatu moju
cez búre sveta až ku pokoju,
k bohu cez modly prírody! —

[85] …v 276. slohe prorokoval — 276. strofa znie (c. d., s. 123):


A nebom celým prorocky zvoní
v žalmoch zbožných Cherubov hlas,
že i ostatné mraky odroní
z duchov ľudských všemožný čas.
A nebom celým cez všetky veky,
ako vĺn zlatých kypiace rieky,
blesk čarovnej slávy vlaje:
a vôkol dôstojného prestola
v chóroch zbožnencov blaženosť volá:
Halelujah! Boh láska je! —

[86] Sklad… — celý titul zbierky znel: Sklad rozličných spevov stavaný od Ďorďa Pejkő. Zväzok I. V Budíne 1846, 192 strán. Po 7-stranovom úvode — „Drahí rodáci!“ — nasledujú básne, rozdelené do dvoch častí: Spevy lásky a Spevy rozličného ohľadu. Juraj Pejko (písal sa i Ďorď Pejkő) sa narodil r. 1816 v Predajnej ako syn mlynára. Študoval v B. Bystrici, v Levoči a v Pešti — tu z nedostatku peňazí prerušil štúdiá. V r. 1840 znovu študuje v Bratislave, kde absolvoval filozofické a právnické kurzy. Po skončení štúdií od r. 1845 pracoval na rôznych miestach súdnictva v Pešti, Budíne a v r. 1851 sa vrátil do rodiska ako advokát. Neskôr bol slúžnym a, po vyrovnaní, doma advokátom. Umrel v rodisku r. 1893.

[87] Odvolávajúc sa na poznámku… — v poznámke 4, v SNN 1847, č. 173, uvádza „Správa Novín“ toto: „A tak o našich chybách a nedostatkoch sa len i tak ďalej, ako dosiaľ, má len po pani kmotrách a pánoch kmotroch hovoriť a sťažovať a verejne nič o tom, ani o tom, akoby sa týmto nedostatkom spomôcť malo a mohlo, nespomínať? K čomu že je teda ten verejný orgán, keď i z ohľadu nedostatkov i z ohľadu nárad na ich odstránenie má byť na psiu nemotu odsúdený? — Bolo žeby to za pole účinlivosti, ktoré by sa mu na tento spôsob vymeralo! Takéto myšlienky o verejnom orgáne patria do Kocúrkova prvej klasy. — „Orol tatránsky 1847, č. 59, s. 467, prináša podobnú poznámku pod čiarou pod Otvoreným listom p. Ctibohovi Cochiusovi.

[88] Ctiboh Zoch (Cochius), (1815—1865) — významný národný dejateľ, ev. farár v Jasenovej, písal básne, práce filologické, historické a i.

[89] „že vernosť k národu…“ — citát je z úvodu zbierky, str. 12

[90] exempla trahunt — (lat.) príklady priťahujú

[91] Posväcujete Sklad tento národu slovenskému — v úvode Pejko píše: „Prijmite teda, drahý rodáci, vďačne Skladu môjho zväzok prvý, ktorý ako dielo odo mňa prvé na znak jednostajnej, hlbokej úcty a vážnosti Vám ho obetujúc v slovenskom nárečí posväcujem tým ovenčením,… (str. 12)

[92] Prvšie tri riadky… — úvod, str. 5

[93] semikolón — bodkočiarka

[94] consequens — dôsledok

[95] antecedens — predchádzajúci prípad, čo predchádza

[96] „Že aj nad Slovenskom…“ — úvod, str. 5.

[97] „pracovitosť a…“ — úvod, str. 5.

[98] „Život slovenský…“ — úvod, str. 5.

[99] die Flügel der Glückseligkeit! — (nem.) krídla blaženosti.

[100] Marcus Fabius Quintilián, asi 35—95 — prvý štátom platený učiteľ rečníctva v Ríme.

[101] „Radosťou tou a citom…“ — Dohnány cituje nepresne z úvodu, str. 6. Pejko píše: „Radosťou tou, ako aj citom prirodzeným k slovenskému národu nadchnutý.“

[102] „Umienil som si niečo vydať“ — presne má citát (str. 6) znieť: „umienil som si i ja niečo Vám, drahí rodáci, na znak srdečnej lásky vydať…“. Dohnány vôbec cituje z Pejkovho úvodu nepresne a nesúvisle.

[103] „Zišlo mi na um…“ — úvod str. 6.

[104] Ossianove v próze… — v druhej polovici 18. storočia škótsky spisovateľ James Macpherson (1736—1796) vydal tzv. „Ossianove spevy“, ktoré mali veľký vplyv na európsku romantickú poéziu (až neskôr sa dokázalo, že boli podhodenými falzifikátmi).

[105] Je me sens… — (franc.) Cítim, že som hnaný k cieľu, ktorý nepoznám.

[106] „Des Augenblicks Lust hat sie geboren“ — (nem.) Zrodila ich rozkoš okamžiku.

[107]


„Spievanky, spievanky, kde ste sa vy vzali,
či ste z neba spadli, či ste rástli v háji?

Z neba sme nespadli, v háji sme nerástli,
ale nás mládenci a dievčence našli.“

(Ján Kollár, Národnie spievanky., 1953 str. 193).

[108] „Mam to uczucie…“ — Dziady III, scéna II — Improvizácia (cit. z prekladu Fr. Halasa, c. d., s. 251): mám cítění, jež v sobě samo sebe chová, / jen jako sopka někdy dýmá skrze slova.

[109] gwiazdą za…, tamže, c. d., s. 248 celý verš znie: Má písni, ty jsi hvězda za hranicí světa!

[110] Byron hovoril: er will… — (nem.), dosl. prekl.: chce byť / novému ľudstvu Prométeom, / ktorý im chce priniesť oheň z nebies.

[111] Schiller „Die vier Weltalter“ — o spevcovi: Ihm gaben… — Schillerova báseň Štyri svetové doby — doslovný preklad: Jemu dali bohovia čistú myseľ, / v ktorej sa odzrkadľuje svet ten večný. / On vesele rozprestiera a leští / dovedna zapletený život / a z pozemského domu robí tak svätyňu.

[112] že na znak srdečnej… — nepresný citát; u Pejku znie (str. 6): „umienil som si i ja niečo Vám, drahí rodáci, na znak srdečnej lásky vydať a s najhlbšou úctou v stried Vás rozoslať.“

[113] má byť práva znateľ — Dohnány naráža na Pejkove právnické štúdiá a povolanie (mal by ho však poznať i zo svojich štúdií v Bratislave, keďže študovali približne v rovnakej dobe, i keď nie spolu).

[114] podávate do úst hanobné výrazy…, či daktorý šľachetnejší bez začervenenia sa by ju čítať mohol — Dohnány naráža zrejme na príliš otvorené vyslovenie erotických momentov u Pejku, kde píše o „ňadrách“ (v básni Mesiac — str. 38) atď. Na ilustráciu odcitujme z básne Baník (str. 52):


Keď len žienku mám na lone,
nechcem iné — mám ja bane:
to je radosť pre chlapíka!
Zvlášť pre mladého baníka.

P. Vongrej (Keby si počul všetky tie víchrice, 1966, str. 354 a n.) hovorí, že Pejkova poézia reprezentuje určité poňatie; ide o nenáročné verše, blízke dikcii ľudovej piesne. Dohnány vo svojej kritike miestami až minuciózne každé voľnejšie ľúbostné spracovanie odmieta.

[115] …castis omnia casta… — (lat.) čistým je všetko čisté. Citát z Nového zákona — Pavol Titovi I, 15.

[116] Publius Ovídius Naso (43 pr. n. l. — 18 n. l.) — rímsky básnik. Najslávnejšie dielo Premeny. Popularitu si založil na troch knihách Lásky, na ďalších ako Umenie milovať, Lieky proti láske. Ovídiov život i dielo sú už symbolom nastávajúceho kultúrneho a mravného úpadku Rímskej ríše.

[117] …ktorú by do Pešti… — posledná strofa básne Pešť (str. 22)

[118] …za dievčatami chodí… — posledná strofa básne Rozvitie (str. 23)

[119] Konrád Wallenrod — hrdina rovnomenného historického eposu A. Mickiewicza

[120] Moc vernej lásky — str. 15, prvé dve strofy.

[121] A ten Hlas toho Orla — presný názov básne je Hlas Orla tatránskeho, citát z básne je na str. 86

[122] A ešte k tomu mucha sa mi zapáčila… — Dohnány paroduje Pejkovu báseň K muše (str. 131—132), ktorá znie:


Ej, mucha, mucha! či si presočivá,
neideš z čela, hocby ťa pral dolu;
keď ťa zoženiem, ako prieberčivá
sadneš mi na nos jak na dáku rolu;
Daj mi pokoj včil — preč z mojej tváričky,
nuž či nevidíš, že skladám pesničky?
Hľa, hľa, tu ju máš, zas si mi na uchu,
hoc som aj tresol na nos mojou päsťou,
snáď sa nebojíš ani môjho buchu?
No počkaj, však ti pohoviem so slasťou:
papier muchový ti navlažím vodou,
zaciciaš, omdleš, spadneš pod náhodou.

[123] Žehry[123] — celý titul: Žehry. Básně a dvě Řeči od Jonáše Záborského. Ve Vídni v tiskárni Mechitaristů 1851, 224 strán. Žehry obsahujú: Předmluvu, Bájky, Dumy, Básnické listy, Hrdinské listy, Řeči.

[123123] žehry — žaloby, ponosy, slovné prejavy nespokojnosti

[125] …keď už krv za ne tiekla… — Dohnány myslí na slovenské výpravy v revolúcii 1848—49

[126] Ústavou ríšskou… — ide o ústavu zo 4. marca 1849 (nazývanú aj marcová), ktorá o Uhorsku ustanovovala vo svojom 71. paragrafe, „že nariadenia kráľovstva uhorského zostávajú v platnosti dovtedy a v takej forme, že ustanovenia, ktoré sa priečia novej ústave, už nebudú platiť a nahradia sa vhodnými ustanoveniami vo všetkých odvetviach verejného a občianskeho života. Pre všetky národnosti malo byť rovnaké právo pri užívaní jazykov v krajine obvyklých. Toto ustanovenie ústavy bolo pre Slovákov neobyčajne dôležité, keďže o ústavných pomeroch iných oblastí Uhorska bola osobitná zmienka“ (Fr. Bokes, Dejiny Slovákov a Slovenska, str. 196).

[127] „Předmluva“ k nim takto sa začína: „Vědy…“ — c. d., s. I.

[128] Vrabci a kohout — c. d., s. 1.

[129] Králik a orel — c. d., s. 1.

[130] I. A. Krylov (1768—1844) — slávny ruský bájkár

[131] A. E. Izmajlov (1779—1831) — ruský bájkár, prozaik a žurnalista

[132] Faedro — rímsky bájkár z 1. st. pr.n.l.-)

[133] Ne znaju točno kto… — (rus.) dosl. prekl.: Neviem presne kto, ale kazateľ slávny, / Platón, Levanda alebo niekto im rovný / raz v pôst veľký hovoril / o almužne poučenie / a všetkých poslucháčov k pohnutiu priviedol. / Lakomec pri katedre stál a slzy ronil. / Známy sa ho spýtal: / Čo to za prekvapenie? / Zdá sa, plačeš? — Ako slzy neprelievať? / Túto kázeň naveky nezabudnem. / Čože? Budeš chudákom podávať? / Nie, almužnu sám ja teraz prosiť budem.

[134] Napr.: Duma 11,[134] str. 40, a Hor. epod. 7; duma 32,[135] str. 59, Hor. lib. 2, ode 10, bez nasledujúceho prídavku:


Po mnohých bloudech, zapudil holomských
kŕdle kurváčů, a ujal dědičný
prestol Ulysses.

Tej podobné sú i óda 9, v knihe 1, a 3 v knihe 2; duma 36,[136] str. 63 a Hor. lib. 3, ode 6, kde „invehitur poeta in sui temporia luxuriam“.[137] A síce Horatius


Non his iuventus orta parentibus
Infecit aequor sanguine punico, atď.[138]

Pán Záborský:


Pošlým z nečistých kurvy synům beder,
nezkvitne nikdá věk za patou zlatý.[139]

Duma 68,[140] str. 80, Hor. lib. 3, ode 14; duma 67,[141] str. 87, Hor. lib. 3, ode 1. atď.

[134134] Napr.: Duma 11 — ide o ódu Slovákům

[134135] duma 32… Po mnohých bloudech,… — ide o ódu Srenkovi

[134136] duma 36 — ide o ódu Proti rozpustilosti věku

[134137] invehitur poeta… — (lat.) svetlom vchádza básnik do svojej doby

[134138] Non his iuventus… — citát je z ódy Aké potomstvo splodíme (podávame v preklade I. Šafára — Horatius, Ódy a epódy, SVKL 1965, s. 95):


Nie také matky zrodili chrabrú mlaď,
čo púnskou krvou sfarbila morský prúd…

[134139] Pošlým z nečistých… — óda Proti rozpustilosti věkum, c. d., s. 63

[134140] Duma 68 — ide o ódu Slovákům

[134141] duma 67 — ide o ódu Jeho Veličenstvu Fraňovi Jozefovi I.

[143] Quintus Horatius Flaccus (65—8 pr. n. l.) — rímsky básnik, autor ód, veršovaného listu Umenie básnické a i.

[144] Z Plodov… — prvým verejným spoločným literárnym vystúpením štúrovcov bol almachanach „Plody zboru učenců řeči československé prešporského“, ktorý vyšiel začiatkom roku 1836

[145] Jitřenka — almanach levočských študentov na spôsob bratislavský vydaný r. 1840

[146] Básne — zbierka Augusta Horislava Škultétyho (1819—1892), vydaná r. 1840. Škultéty, ev. farár, neskôr riaditeľ slovenského gymnázia v Revúcej, po zrušení znova farár v Kraskove. Zbieral ľudové povesti, písal verše pre deti, memoárovú prózu atď.

[147] Kam, kam potupné… — óda Slovákům, c. d., s. 40

[148] Quo, quo scelesti… — citát je z Horatiovej epódy Kam, kam sa rútite? (c. d., s. 159, preklad I. Šafára):


Kam, kam sa rútite, vy zločinci? Už zas
tasíte meče ukryté?
Vari sa málo na poliach i na moriach
latinskej krvi prelialo?

[149] Plémě znající… — z ódy Slovákům, c. d., s. 40

[150] …ve starých já sem Košicích čušel! - V básni K narodeninám nového věku — narážka na to, že v čase povstania bol Záborský v Košiciach a nešiel do boja. Záborský v Košiciach vypracoval i návrh petície s podrobným výkazom slovenských národných požiadaviek, vyhlásiac, že niektoré požiadavky prevzal zo Štúrových novín, no petícia sa nedostala tam, kam bola určená. Záborský bol obžalovaný i pre rozširovanie mikulášskych Žiadostí slovenského národa. Dosah revolúcie videl, zdá sa, reálnejšie, ako písal po rokoch v článku Slovenské povstanie pred súdom (Národnie noviny 1873, č. 33): „Mňa do toho vlastne nič, bo nielen že nemal som žiadnej účasti na povstaní, lež rozkmotril som sa preň i s koryfejmi a tým vystavil sa ich nepriazni… Keď prišli povstalci s Bloudkom do Košíc, zatracoval som ich krok, hovoril som takto: Zápas vedie nemectvo s maďarstvom, my Slováci sme len prsty medzi dverami. Ktokoľvek zvíťazí, my budeme bití. Zvíťazia-li Nemci, povedia nám, že sme len povinnosť učinili, a budú nás germanizovať, na nemecké kopyto vybíjať a nové bremená nakladať. Zvíťazia-li Maďari, budú nás prenasledovať ako zradcov vlasti.“

[151] Cností nevlastních… — z ódy Slovákům, c. d., s. 40

[152] Neb když posledním… — z ódy Slovákům, c. d., s. 41

[153] Slovenska hvězda… — z ódy Slovákům, c. d., s. 41

[154] …v tejto óde, kde sa… — ide o ódu Slovákům

[155] nad jeho ukrutně… — prispôsobený citát z ódy Nad Slovenskem, c. d., s. 62

[156] Za vlastenectvo trápiti… — z ódy Nad Slovenskem, c. d., s. 62

[157] peroruje — zhrňuje vývody

[158] Jen dále běsní… — nesúvislé citáty z ódy Slovákům

[159] „poesis omnia licent“ — (lat.) poézii je všetko dovolené

[160] „pictoribus et poesis“ — (lat.) v obrazoch a básňach

[161] sedem Básnických listov — adresované sú Blahoslavovi, Jesenskému, Blažkovi, Pavlovičovi, Marcínimu, Radlinskému. Záborský v nich nakreslil „portréty kultúrnych dejateľov, ku ktorým ho viazali úprimné vzťahy, koncentrujúc sa na ľudské vlastnosti a na verejnú činnosť ospevovaných. …od ód sa líšia len formálne“. (E. Lazar, Jonáš Záborský, 1956, 80).

[162] Hrdinské listy — v nich „výtečníci minulosti si píšu alebo vymieňajú listy. Napr. »Slavomír Svatoplukovi«, »Svatopluk Slavomírovi«, »Zigmund Žižkovi«… Záborský svojou dikciou splatil daň bibličtine a klasicizmu“ (E. Lazar, c. d., s. 81).

[163] …najhnusnejšie v šiestom liste Hedviga Ákošovi — c. d., s. 104—107. Dohnányho k charakteristike „najhnusnejšie“ vyprovokovali asi verše ako napr. (str. 105):


Tys tedy jen chlípnost chladiti v mé lůno chodíval?
Jen bujačí táhnul k líci tě mému popud?…

[164] Žihadlice — dvadsať epigramov a aforizmov

[165] Dvě řeči — prvá: „Ohavnosť odrodilosti mezi námi Slováky“, druhá: „Ku mládeži při otevření skolského roku“.

[166] Kollárovými kázňami… — najmä tými, v ktorých hovoril o reči, o národnosti a i. J. Kollár vydal svoje básne v dvoch zväzkoch pod názvom Nedělnj, swátečné i příležitostné Kázně a Řeči (1831, 1844).

[167] Říkáte mi, že to zákon… — 287. znelka Kollárovej Slávy dcery. J. Kollár, Slávy dcera, Básně, Praha 1952, str. 168)

[168] Ctiboh Zoch (Cochius), (1815—1865) — významný národný dejateľ, ev. farár v Jasenovej, písal básne, práce filologické, historické a i.

[169] Peter Kellner Záboj Hostinský (1823—1873) — písal básne, estetické a filozofické úvahy, historické práce i drámu (Svätoslavičovci)

[170] Eugen Gerometta (1819-1887) — kat. farár, národný dejateľ, prispieval do súvekých časopisov článkami a úvahami

[171] Július Plošic (1819-1899) — kat. farár, národný dejateľ, prispieval do Cyrila a Metoda, Pešťbudínskych vedomostí a i.

[172] Štefan Marko Daxner (1823-1892) — advokát, publicista, politik, iniciátor Memoranda národa slovenského z roku 1861, neúnavný organizátor a buditeľ

[173] Bobuš Nosák-Nezabudov (1818-1877) — štúrovský básnik, písal cestopisné črty z východného Slovenska, hojne prekladal atď.

[174] …nonum prematur in annum — (lat.) až do deviateho roku nech sa (roz. dielo) schováva (Horatius, De arte poetica, 388), t. j. deväť rokov má autor svoje dielo cibriť, kým ho vydá na svetlo. Dohnány tu zrejme naráža na slová Záborského, ktorými ohlasoval Žehry v Slovenských novinách (Žehry od Jonáše Záborského, 1851, č. 32), keď o svojom diele písal: „O hodnote jeho souditi nepřináleží mně; jen tolik podotknouti sobě dovoluji, že ono není plod nedospělé mladosti, ani několik hodin, než mnohoročných mozolů. Horácovské »nonum prematur in annum« sem nejen zachoval, než i převýšil.“

[175] …do Akadémie — narážka na Maďarskú akadémiu vied (zal. 1830)

[176] …leben und lieben — (nem.) žiť a milovať

[177] …ktorá si na čelo text z Písma postaví — prvá reč má na čele: „Uzřev město, plakal nad ním“. Luk. 19, 41 (c. d., s. 123), druhá: „Jéžiš veden jest na poušť od ducha, aby pokoušín byl od ďábla.“ Mat. 4, 1 (c .d., s. 207).

[178] licentia poetica — (lat.) básnická licencia, voľnosť

[179] Pán pôvodca hovorí síce… — na str. II Předmluvy Záborský píše: „Pravopis následuji starý, maje za to, že s ním stojí a padá literární s Čechmi jednota. Jen tu i tam sem sobě maličkých svobod, zvláště z ohledu náčasí (quantitas), v duchu slovenčiny, pěknozvukem a nesnázemi časoměru nucen, dovolil“.

[180] chvály hoden je cieľ… — výťažok za Žehry Záborský venoval učenej spoločnosti slovenskej akonáhle vznikne, zdôrazňujúc, že „co se zaň shromáždí, to není mé, ale národu byť by to tisíce učinilo“ Žehry od Jonáše Záborského, Slovenské noviny 1851, č. 32).

[181] Z listu v Slovenských novinách č. 78 (r. 1851) — Záborský napísal do SN odpoveď na Dohnányho kritiku, v ktorej osvetľuje a stupňuje hlavne osobnú stránku polemiky. Objasňuje i Dohnányho otázku, kde bol v čase povstania? — „ve vězení z něhož sem právě jen před Vaším příchodem (do Košíc, R. Ch.) byl vypuštěn“ pod prísnym dozorom. Záborský sa vrátil znova k polemike v nasledujúcom — 79. — čísle SN, kde sa zamýšľa nad koreňmi polemiky. Vidí ich — subjektívne — „v různem zmýšlení o písmenách a řeči.“

[182] mensa, mensae — (lat.) stôl, stola; rozumej po latinsky skloňovať

[183] Oleum et operam perdidi — (lat.) stratil som olej i dielo! (Citát z Plauta); čiže: márna bola moja práca.

[184] „banknechtské“ originality — nevieme identifikovať

[185] jedna z nich v Zore, druhá v Orle… — báseň Slovákům bola uverejnená v almanachu Zora (II, 1836, s. 220—223), pod názvom Na Slováků, báseň Nad Slovenskem v Orle tatránskom (1847, č. 73, s. 577) — obidve pod pseudonymom Magurský.

[186] persona non existens — (lat.) nejestvujúca osoba, anonym

[187] „Poslje rata chrabrych mnogo“ — po víťazstve je hrdinov mnoho

[188] v 1. ročníku čistoslovenskej Domovej pokladnice — citát je z Lichardovho článku Závierka miesto predmluvy (315—318). Kalendár Domová pokladnica vydával od r. 1847 do r. 1851 a v rokoch 1863—1864 Daniel Lichard.

[189] pár slov pána Záborského zo strany 152 — z prvej kázne Ohavnost odrodilosti mezi námi Slováky

[190] „Mnozí z těch, co se rádi…“ — Dohnányho citácia je nepresná a nesúvislá. V zátvorke uvedené „t. j. Slováci“ u Záborského nie je. Potom je, prirodzene, pritiahnuté za vlasy Dohnányho tvrdenie, že „Takto súdi pán Záborský o učených Slovákoch…“, lebo Záborský práve po citovaných predošlých charakteristikách kladie otázky: „Mezi takýmito na způsob hovad žijícími barbary, kteří se ve školách nic neučili, pro věci duchovní žádneho smyslu nemají, v bahně tělesnosti se válejí, často i v ohavnost opilstva upadají, jakovou mohou míti spisovatelé podporu? jaký knihy jejich odbyt?“

[191] …kritika slovenská… — naráža na ostré kritiky o štúrovských dielach v Orle tatránskom a Slovenských pohľadoch

[192] Rečňovanka — celý titul knihy: Rečňovanka pre slovenské školy. Usporiadaná od A. H. Škultétyho. Nákladom spoločnosti podsitnianskej pre lacné školské knihy. V B. Bystrici, tlačou Filipa Macholda 1850, 81 strán. O A. H. Škultétym pozri poznámku k str. 154.

[193] Pamätaj na boha!… — c. d., s. 31

[194] …driečna Slovenka — c. d., s. 25—26. K citátu je pod čiarou poznámka: „Poznávame v básničke tejto zošľachtené hlasy piesne Mladá speváčka (Nár. spievanky od J. Kollára, Diel I., str. 159)“.

[195] Jur Holček (1811—1869) — oddaný stúpenec štúrovského hnutia

[196] Ondrej Caban (1813—1860) — od r. 1837 kaplánom, od r. 1844 až do smrti farárom v Komjaticiach

[197] Matej Slabej (?—1879) — okresný pravotár v B. Bystrici

[198] Pavol Gerengay (1825—1903) — farár v Hodruši (1849) a v Bátovciach (od r. 1858 do smrti)

[199] Martin Hattala (1821 — 1903) — v tom čase učiteľ v Bratislave, od r. 1854 súkr. docent a prof. na katedre slovenskej filológie v Prahe.

[200] Samuel Ruttkay — v tomto čase, ako uvádza Dohnány, ev. administrátor v Krupine. Od r. 1859 ev. farár v Hornej Mičinej, neskôr v Čášove (1866—1874).

[201] Ján Slujka (?—1892) — učiteľ v Poľn. Birinčoku a v B. Štiavnici

[202] Silnický — nepodarilo sa nám identifikovať.

[203] Samuel Ormis (1824—1875) — prof. v B. Štiavnici, v Rožňave, ev. farár v Niž. Slanej, od r. 1863 prof. na revúckom gymnáziu. Písal dramatické práce, pedagogické spisy a p.

[204] Myjava — celý titul knihy: Myjava s novým vekom. Báseň ve čtyrech spevoch. Od Jána Trokana, rodom Myjavana. V Skalici, písmom a tlačivom Fr. Xav. Škarnicla a synov 1851, 180 strán.

[205] Ján Trokan (1810—1894) — ev. farár a senior v Kostolnom. Sv. Hurban Vajanský o ňom v nekrológu napísal: „Posudzovať jeho nadanie dľa toho, čo vyšlo tlačou, nebolo by spravodlivé — Trokan celý život spisoval, básnil, lenže to všetko neuzrelo svetla; písal i drámy, ktoré taktiež nevyšli… Osobitne vydal v roku 1851 báseň Myjavu, obšírne, kontemplatívne dielo, v ňomž nejeden verš má básnický vzlet a menovite lyrické miesta sú znamenité. Vysokoumný cieľ, ktorý si vytýčil v Myjave, poeticky nevyslovil presne, on roztratil sily na jednotlivosti, nepamätajúc na poetický celok, na čas a miesto. No je tam mnoho zrna, úprimnosti a nadšenia“ (Národnie noviny 1891, č. 80). Aj keď ide o nekrológ, vcelku sa Vajanský zhoduje s Dohnányho kritikou.

[206] najmä v Novom veku — Myjava má štyri spevy: I. Myjava, II. Myjavani, III. Nové zvony a posviacka, IV. Nový vek.

[207] Viliam Šulek (1825—1848) — za povstania organizoval v Krajnom odpor ľudu proti maďarským gardám, pre čo ho chytili a dňa 20. októbra 1848 popravili v Hlohovci.

[208] mošus — pižmo, vonná látka zo žliaz určitých cicavcov

[209] plajvajs — spotvorený výraz — ceruza

[210] v Prídavku k Myjave — na str. 143—180

[211] Karol Holuby (1826—1848) — za povstania ho chytili v Lubine a 26. októbra 1848 popravili v Hlohovci

[212] Slovo Myjavy k čtenárom — ide o predslov na str. III—VI.

[213] …svojho rôznopisu,… — na str. IV. predslovu píše o rozdelení slovenskej reči s výhradami k Staroslovákom

[214] V spisoch o slovenčine jednajúcich… — Dohnány myslí na práce Ľ. Štúra Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej (obe 1846), M. M. Hodžu Epigenes slovenicus (1847), Větín o slovenčine (1848) a i.

[215] Že „Staroslováci…“ — z predslovu, str. IV.

[216] …ako sa o tom ctený pán pôvodca zo Slovenských novín presvedčiť mohol — Dohnány naráža na recenziu Daniela Licharda v Slovenských novinách (1851, č. 34—36), kde v závere vyčíta Trokanovi: „co hledá polemika o pravopisu v dílu básnickém a zvláště v takovém, které vůbec žádnych pravidel pravopisu nemá?“




Mikuláš Dohnány

— básnik, dramatik, historik, literárny kritik a teoretik, Hurbanov spoluredaktor Slovenských pohľadov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.