E-mail (povinné):

Mikuláš Dohnány:
Dumy

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Katarína Šusteková, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Janka Kršková, Pavol Tóth, Ján Gula, Renata Klímová, Andrea Minichová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 106 čitateľov

Básne v próze a úvahy

Iskry slovenské

1

[217]Večné je tvorenie ducha. V najhlbších útrobách jeho rodia sa nové myšlienky, slová, úmysly. To je sila božská v človeku a studnica vody živej, nikdy nevysychajúcej. Šťastný ten, kto počúva slová svojej duše; blahoslavený, kto sa podľa nich spravuje. — Lež koľko myšlienok a zrodeniatok duše skrze nedbalosť a lenivosť ľudskú skape a zahynie; koľko anjelov vystupujúcich z duše človeka, zas do neba odletí!

Daj pozor, brat môj drahý, na vnuknutie svojho ducha, počúvaj jeho tajné hlasy, nedaj uletieť anjelom v duchu tvojom zrodeným a blahoslaviť budú tvoj život vďační potomkovia! Nenazdaj sa, že slovo spasiteľné, ktoré z tvojich úst vyjde, len prvého, ktorému ho povieš, k šľachetnému životu povzbudí; z úst do úst, od srdca k srdcu, od ducha k duchu ono poletí a milióny ťa zaň zvelebovať budú. Nehovor z utúlenej skrotmnosti: „Ja som nie spôsobný. Ja som nie vysokoučený, aby som mohol nové myšlienky tvoriť.“ To je hriech proti duchu svätému. Či si zabudol, že sme stánok ducha božieho, ktorý v nás prebýva?! Čo ty podotkneš, druhý to objasní; čo ty neúplne vyslovíš, druhý to doplní; v čom ty pochybíš, druhý to napraví. Bo takéto je vzájomné tvorenie, čistenie a zdokonaľovanie sa duchov. Ktože pri obdivovaní stolistej ruže skromnú, tichú, nevinne sa usmievajúcu fialôčku opovrhne?!

2

— Pútniku sveta širokého, kde sa poberáš?

— Idem do Tatier k národu svetu neznámemu, opustenému a sebe zanechanému, o ktorom deje mlčia a veky nerozprávajú, ktorý spal od stoletia do stoletia, súc ako jeho skaly zakliaty. Idem od západu, aby som ho na divadlo sveta vyviedol.

— Oj, poď, poď do náručia môjho a prijmi moje horúce objatie. Aj ja som syn toho národa, ku ktorému sa ty poberáš, aj ja som v lone jeho vyrástol, jeho bôle, túžby a žiale pocítil. Oj, so slzami ťa vítam, svetoslávny pútniku, v kraji slovenskom, na brehoch zádumčivého Váhu. Keby len poznal rod môj deň príchodu tvojho!

— Vybehnú proti sebe páni z vysokých kaštieľov, v drahých šatách, mentiekach,[218] atilách[219] a kalpakoch,[220] budú chystať skvostné obedy pre teba; lež na tých sa ty neohliadaj, to sú nie naši; tí neidú s úprimnosťou proti tebe, ale s tou radostnou nádejou, že ich v starých právach, ktoré si na druhých osobujú, utvrdíš, že…

Zhrozil sa pútnik nad slovami mojimi a zavolal hlasom trúchlivobolestným:

— Nuž, či žijú ešte ľudia pod Tatrami, ktorí sa takto zákony božie šliapať opovažujú? Strašný súd musím vyniesť nad národom tvojím.

Strašný, strašný, hučalo v duši mojej a horúci pot vychádzal na moju tvár. Keď som ústa mohol otvoriť, hovoril som ďalej:

— Nájdeš tam ľudí, ale nepoznáš, že sú ľudia. Potácajúci sa zboka nabok pôjdu po ceste. Zrak ich temný, zatupený, k zemi sklonený, tvár vyschnutá a osmudená; z úst ich rozumné slovo nevyjde, ale blúznia do sveta, drkocú, vykrikujú, hrešia, kľajú sa; až strach prejde človeka, keď si pomyslí, že sú to jeho blížni, bratia. Suroví sú, nevzdelaní; bo im slniečko posiaľ nesvietilo.

— Pôjdem k nim — ozval sa on — zahučím hlasom, že sa skaly zatrasú a oni, život nekresťanský zanechajúc, k bohu sa navrátia, započnú žiť ako ľudia.

— Boh ťa požehnaj! — Mnohých vzkriesiš k životu, ale celú kôru ich nečistoty tak ľahko neprelomíš. Mnoho je diablov, čo ich v pazúroch držia a zaživa do horúceho pekla odvláčajú. Lež podaj tam ruku úprimným, odhodlaným a zapáleným mužom a mládencom, vodcom národa môjho, ktorí ťa s radosťou privítajú a ako dávno čakaného hosťa objímať ťa budú, podaj im ruku a vyjdi s nimi na vysoké vrchy, pozeraj na velebnú prírodu, na rozmanitosť a krásu kraja slovenského. Podaj tam ruku neviniatkam a nadchni ich duchom veľkým k novému životu, aby nekráčali po ceste otcov svojich, ale aby zostávali v nevinnosti a čistote srdca, lebo im je kráľovstvo nebeské zasľúbené.

S tým sa rozlúčil pútnik so mnou a dlho som pozeral so slzami za odchádzajúcim do drahého Slovenska.

3

Učitelia neviniatok, poznajte vznešenosť povolania svojho! Vaše reči tvoria človeka, vaše slová budia v jeho duši driemajúce sily božskosti, rozduchujú iskry svätého zápalu; privodia mu v povedomie jeho tušenie o mravnom, čistom a pobožnom živote, o nesmrteľnosti a pripravujú ho do života k bojom proti bezbožnosti, nešľachetnosti, zlosti a pochabosti. Od vás záleží jeho budúce šťastie alebo večné zatratenie: vy podávate nádejeplného mládenca rodičom, železnej vôle a vytrvalosti v dobrom, obci a krajine, vlastenca rodákom, pobožného občana cirkvi, dobrodinca svetu a lúčiaceho sa starca, sťa to božie slniečko na nebo samému bohu! Či vám nehoria srdcia pri týchto slovách? Či neuznáte vznešenosť vášho povolania?

Nešťastná to obec, kde niet svedomitých, vzdelaných, rod svoj milujúcich a mladému pokoleniu celou dušou oddaných duchovných otcov, opatrovníkov! Čože ľud surový, nevzdelaný, bez boha vyrastený dobrého, pekného a slávneho vyvedie? On žije ako lístie v hore, pučí, rastie, zelená sa, zvädne, opadá a nik sa oň neobzrie.

Školy sú svätyne národnej slávy a veľkosti! Pamätajte, pestovatelia najkrajších pukov, na slová milovníka človečenstva, ktorými privoláva neviniatka k sebe; milujte tieto puky nového pokolenia a posväcujte im pilnosť, ochotnosť, vytrvalosť, lásku a dobrotu ducha vášho. A vy, rodičia, učte príkladom života dietky vaše k cnosti a mravnosti, šľachetnosti a nábožnosti. Nech vo vás obdivujú perly tieto kresťanského života. Nech im je zrkadlo čistota života vášho!

4

Pošepkaj mi, duch svätý, slová plné výrazu, ktoré by zatriasli srdciami národa môjho; vylej na ne požehnanie svoje, aby mali silu neodolateľnú, aby mali pôsobenie večne trvajúce. Alebo ty sám daj mu vnuknutie, aby už raz poznal seba samého, aby pocítil svoju hodnosť ako človek — národ; aby sa nehanbil za svoje meno pred svetom, ale s hrdosťou ho vyslovoval.

Oj, keby tie plamene vysypal do tvojej duše, priateľ môj drahý, ktorý moje slová čítaš, čo v srdci horúcom plápolajú, aspoň iskierka národnosti by v tvojom srdci sa rozžiarila — a to by bolo najväčšie šťastie pre mňa!

Nemáš ty Atén, národ slovenský, v ktorých by si svoju slávu uvidel, svoju hodnosť a velikosť pocítil! Nemáš spoločného zhromaždenia, kde by Demostenes[221] srdcia rozpaľujúcou výrečnosťou prehovoril k tebe a vzbudiac v tebe hlboký cit, naučil ťa chodiť po ceste slávy. Opustený si, roztrhaný, rozkúskovaný, rozdrobený a rozhádzaný kam ruka, kam noha. Údy sú, ale hlavy niet! A preto nemáš ani citu hlbokého, ani nadšenia vyššieho; chybuje to pocítenie svojej ľudskosti a neznáš o vznešenosti, sile a mnohoumnosti vlastného ducha; preto sa koríš pred druhými; preto sa k nim tisneš; seba samého nenávidíš a preto sa hanbíš pred svetom za svoje vlastné meno! — Či to má vždy tak byť?!

5

Počúvam šumenie tvoje, Váh náš zádumčivý, a dívam sa po vlnách, ktoré mi deje rodu môjho vyprávajú.

Počúvam šumenie tvoje, Váh náš, večerné, dívam sa po vlnách, ktoré tisícorakými farbami a žiarami plápolajúce ďalej a vždy ďalej letia, tratiac sa medzi modrými horami. Ale oko moje ich sprevádza až tam, kde do Dunaja sa vylejúc, o slávu a samostatnosť svoju prichodia. A tu sa rozžiali srdce moje; bo ako Váh slovenský v Dunaji utopí vlny svoje a neposiela ich až do širokého mora, tak aj národa môjho synovia sa tratia, spojujúc sa s druhými národmi a život svoj do ich života vylievajú, nedochádzajúc samostatne, osobne do nekonečného oceána vekov a človečenstva.

Počúvam šumenie Váhu a dívam sa po vlnách jeho, ktoré sa do Dunaja vylievajú. Lež čo zázrak? Národ môj hlas vlastný pozdvihuje, synovia jeho do druhých národov sa neprelievajú, ale vlastný, osobitný život začínajú.

Sláva ti, veľký bože! Sláva na nebi, že si pohliadol na nás a vedieš nás k sláve a k životu!

Objímaj sa ty, Váh náš, aj ďalej s Dunajom; a vy, synovia rodu môjho, objímajte jeden druhého, tisnite k srdcu bratov vlastných a vybojujte si právo a slobodu!

Sloboda a slobodný národ

Človek je k rozumnej slobode stvorený, teda i národy. A predsa bolo to tak dlho, čo národy k slobode prísť nemohli. Milióny ľudí so zbožnosťou po nej túžili, posväcovali svoje radosti, prácu i životy, aby vystavili zástavu s nápisom: „Sláva slobode!“ a predsa, trebárs koľko sa napracovali, zástava slobody nepovievala nad národmi. Často sa tak zdalo, že nie je možné preraziť lesť, podvod a siete potlačovateľov, že niet spôsobu proti egoizmu, sebazaľúbenosti, proti kastám a výsadným rodinám, ktoré tak pyšne a nadute na ľud vytvorený z práv človečenstva pozerali. Tak umele bola sieť táto upletená, tak mocnými hradbami ohradená, že sa zdalo všetko počínanie daromné, všetko namáhanie zmarené!

Ale neprestáva duch boží moc svoju zjavovať v človečenstve a čomu hodina odbila, musí vstúpiť do sveta, musí sa objaviť v ľudstve, čo by pol sveta proti tomu bolo. Myšlienka ako blesk odrazu prekrižuje cez človečenstvo. I teraz zatriasla ním nová myšlienka, a hľa, každý cíti jej silu elektrickú, každý, komu srdce posiaľ neochladlo, horí zápalom, žije v nadšení a chcel by v obeť priniesť život svoj myšlienke tejto. Ej to veľkosť, to je vznešenosť! Od jedného oceánu k druhému slobodné sú národy; od západu cez hory a doly až hen ku východu podávajú si ľudia ruky, ktorí pred niekoľkými mesiacmi v nepriateľstve žili a nazývajú sa menom najkrajším, najvýraznejším, hovoria si, že sú „bratia, že sú všetci rovní!“, nedelí ich ani reč, ani mravy, ani náboženstvo, ani správa krajín, bo cítia sa byť jedno človečenstvo: v tejto najvelebnejšej myšlienke, ku ktorej ľudia prísť mohli! V spojení tomto každý je slobodný, každý má hodnosť a právo, lebo sú všetci slobodní a rovnoprávni; a predsa ani jeden nestojí osebe, v utiahnutosti, v opovrženosti, ale sa vidí a cíti byť v tom najslávnejšom spolku všetkých národov, v samom človečenstve!

Čože tebe, národ slovenský, ukrytý pod Tatrami, bojaci sa oko svoje do sveta pozdvihnúť a na slnko, čo na nebi sveta európskeho vystupuje, pohľad svoj obrátiť, čože tebe národy tieto povedia? Ak nezhodíš zo seba kôru ostýchavosti, ničomnosti a roztrhanosti, opovrhnú ťa tieto národy, ak nevyletíš letom orla nad Tatry tvoje, zabudnú na teba národy tieto a tvoj život ostane bledý ako zelina, na ktorú blesky slnka božieho neprichádzajú. A preto, ak máš iskru života v sebe, nech že ju ožiari blesk nového slnka, ak máš aký zápal v duši, nech splápolá ohňom svätým, ak sa vieš posvätiť človečenstvu, ak vieš zaprieť seba samého, tak vystúp z utúlenosti svojej, aby ťa národy do slávnej, veľkej rodiny svojej prijali.

Ľud slovenský, akože privítaš prvé blesky rannej slobody? Či sa opovážiš aspoň potichu povedať: „Ja som slobodný!“? Ej, ale kto chce byť slobodný, musí najprv vedieť, čo je sloboda? Ale tebe posiaľ nik nepovedal, nesmel povedať, čo je sloboda! Iba keď do duše svojej nahliadneš, vtedy si zanôtiš bolestným hlasom: „Sloboda je zlatá, služobnosť prekliata“ a v povestiach ako na skalách driemajúca panna sa ti ona tu i tu predstavuje!

Bože, ako sa ten svet mení. Teraz sa diviť budú mnohí z našich ľudí tým veciam, ktoré sa dejú vo svete, a predsa Slovania už dávno mali pochop o rovnoprávnosti a slobode v najkrajšom zmysle toho slova! Dávni predkovia vaši, Slováci, dobre vedeli, čo je sloboda; chceli ju priviesť na svet, ale svet ich nerozumel, preto povstal proti ním ozbrojenou rukou, oboril sa na nich a utlačiac ich, vzal im život, že dlho vydýchnuť nemohli. Potomci ich ujarmení v ustavičnom mozoľovaní zabudli naposledy na peknú slobodu predkov svojich. Keď svet prišiel k povedomiu rovnoprávnej, všeoblažujúcej slobody, Slováci nevedia o jej čarovnej moci a sile.

Zavítali tie časy, v ktorých nie egoizmus, samoláska má spravovať národy, ale bratstvo a ľudskosť, a to je práve, ako hovorím, ten vek, ktorý by Slovania za svoj uznať mali, ako i mnohí vo vzdelanosti ďalej stojaci, históriu svojho národa znajúci kmeňovci slovenskí to istotne uznajú. Slovák ako Slovák posiaľ nežil, ani žiť nechcel, ale iba ako človek, a to ho priviedlo na skazu; ale teraz to ho práve k oslave priviesť môže, keď dostane povedomie seba samého. Pred človečenstvotm sa národy, ako jednotlivé národy pokoriť musia, bo ono vyššie stojí; trebárs zase žiadnym druhým spôsobom sa nepriblížia k nemu iba svojou vlastnou významnosťou a národnosťou. Čožeby znamenali tie bezpočetné obete jedného národa, keby človečenstvo jedna rodina nebola a všetky národy by spoločne nehospodárili? Ale tak je to v histórii. Jedno pokolenie trpí, znáša bolesti, prenasledované, mučené býva, aby druhé pokoj, šťastie a radosti požívať mohlo! A preto nevďačný je to syn národa svojho, ktorý históriu otcov sa neučí, na ich slávne skutky sa nespytuje a tie ustávania, ktoré za slobodu podstúpili, v svätom zápale a nadšenosti neobdivuje; bo taký ľahko by sa nazdal, že tie slobody, ktoré požíva, ako hruška zrelá mu dolu na zem padli bez všetkého potu, bez práce a namáhania. Ale človek má žiť život národa svojho, a nie svoj vlastný, má pocítiť jeho vôle, túžby a neresti; má nielen v prítomnosti si prežívať, ale i do predošlosti sa pohrúžiť a každú žilku národa svojho ohliadať, každé vydýchnutie za slobodu vedieť ctiť, vážiť si a požehnávať! To je skutočný život, ten vedie ku sláve! — Slobodný národ takto žiť musí.

Ľahko by sa niekto nazdával, že tie slobody, ktoré sa teraz zvláštnym riadením božím bez všetkého krvivyliatia národu nášmu udeľujú, bez obetí, bez práce prichádzajú. Lež keď pohliadneme do minulosti, tam predkovia naši už dosť, neslýchane mnoho za slobodu bojovali, trebárs iba neskorým ich potomkom dovolené je ovocie ich ustávania požívať. Škoda, že náš ľud je nie vzdelanejší, žeby lepšie pocítiť mohol slobodu, ktorá sa mu podáva; škoda, že je tak opustený, potupený pred svetom, že ani dôvery nemá k tej slobode, ktorú mu teraz udeľujú; škoda, že nevie ľud tento, že ona neprichodí mu bez obetí! Ale vaša povinnosť, bratia, v národe našom, všetko toto mu vysvetliť.

Kto chce byť slobodný, musí mať pochop o slobode, musí žiť skutočný, vyšší život, musí mať akú takú vzdelanosť, preto veľké pole nastáva pre pastierov ľudu, na ktoré ich česť a sláva volá, aby všemožne na osvietení ľudu pracovali, žeby on prišiel k povedomiu ľudskosti svojej a neváľal sa v kaluži rozpustilosti a zmyselnosti. Nie je ten slobodný, ktorý sa nazdá, že mu je všetko slobodno, ale kto si vie šetriť práva druhých; slobodný človek nikdy nebude druhému násilie robiť, do práv druhého zasahovať, ale iba svoje chrániť a obraňovať. Slobodný národ musí byť vzdelaný.

Mnohý by sa mohol nazdávať, že keď sa vyhlási: bratstvo, rovnosť, sloboda, že vtedy každý naničhodník a tulák, čo akého statočného človeka „bratom svojim“ by menovať mohol. Počkaj, chlape! Najprv, kto chce byť bratom niekoho, musí byť skutočným človekom, musí zhodiť všetku nečistotu, zvierackosť, náruživosť, naničhodnosť zo seba, musí sa zrodiť z ducha svätého, a tak vstúpiť do spolku človečenstva, ktorý sa menuje bratstvo. Nuž a keď sa rovnoprávnosť vyhlási, či všetci budeme rovní? Ej, to by bola nezbedná žiadosť. Písmo hovorí: „Rozliční sú darové, ale duch v nich jeden,“[222] tak to bude, že v rozličných povolaniach a hodnostiach postavených ľudí jeden duch lásky, spravodlivosti a dôvery spravovať bude, ale nie ako dosiaľ nadutosť, pýcha, roztopašnosť zemianskych rodín; rovní budú všetci ako ľudia pred právom, ale rozdielni budú podľa náhľadov, cnosti, umelosti a vytrvalosti. Nebudú sa tisíce stonajúcich pod ťarchami bez všetkých práv po neslobodnej zemi motať a slziť v okovách nevole, ale všetci budú vlasťou, to jest vlastnosťou svojou kraj ten menovať, v ktorom bývajú, a nie, ako posiaľ, macochou, jej synmi a nie odvržencami, ľuďmi a nie iba tvormi robotujúcimi nazývať sa budú. Teraz nemajú ležať zahrabané dary ducha a talenty toho, ktorý nemal šťastie narodiť sa z matky, ktorú urodzenou volali, bo práva, hodnosti a úrady všetkým šľachetným, zaslúženým a vyznačeným mužom udeľovať sa budú.

Cudzie národy za starodávna nechápali život tento u Slovanov, bo oni podľa miery svojich aristokratických a feudálnych náhľadov a náruživostí merali ich život, ba i v najnovších časoch ešte vyhadzujú im daktorí mudroňovia nemeckí na oči nespôsobnosť k životu politickému a nadšení (azda parou oraculum delfyckého)[223] odopierajú im dáke povolanie a úlohu okrem rabstva, svojmu národu i tie najhroznejšie, najukrutnejšie skutky za česť, slávu a hrdinstvo pripisujúc, o ktorom ich hrdinstve, vraj i ich nepriateľ „Slovan“ svedectvo vydať musí. Veru len ten, kto sám cíti, že je nepriateľom, nenávistníkom, kaziteľom druhého života, reči a národnosti môže na také myšlienky prísť.

Ej, vy ľudia, čo sa vystatujete, že ste rozširovali kresťanstvo náboženské, či takou nenávisťou môže byť naplnené srdce vaše proti tým, ktorých aspoň ako ľudí vážiť si máte? Ale vy sa za ukrutenstvá predkov svojich ani teraz nehanbíte, čo viac v nich česť, hrdinstvo a slávu hľadáte! Ej, to sa s pochopmi terajšieho sveta veru zle zrovnáva, a preto vám to ani k úcte neslúži. Slovan pri svojej dobrote dlho dá špintať na seba, ale miera i u neho prekypí.

Pripomenul som to, nie aby som žlč pobúril dobrodincov našich, bo zdá sa, že ľudkovia títo ani žlče nemajú, že oni také špintanie na svoj národ ani hore neberú. Medzitým vy aj to za cnosť azda vyhlásite, že môžete pretrpieť tie najostrejšie šípy satiry, úštipkov a výsmeškov! Tak ďaleko to už prichádzalo, že náš velebný spevec zavolal: „Celého světa zlořečenství na velký se národ schoumelí, nepomkne-li dále človečenství.“[224]

Ej, ale chvalabohu, pomkýňa sa ďalej človečenstvo a Slovanovi sa navracajú staré časy, v ktorých žil slobodný: šetriac práva druhých, zastávajúc svoje vlastné. Tie časy, keď on neuznával otrokov, ale i so zajatými ako s bratmi zachádzal; keď nepachtil po vojnách, po krvivylievaní, ale iba strely nepriateľské mocným štítom od seba odrážal, keď on v domácom svojom živote, v roľníctve, kupectve a v pekných umeniach sa vzdelával a v jeho kole priateľstvo, dôvera, prostosrdečnosť, dobrota panovala! Ó, časy, časy, dávnej slávy! Vráťte sa duchovia otcov našich, zošľachtite, posilnite, oživte čarovnou mocou potomstvo naše, aby pocítilo blesky života nového.

Taký bol národ slovanský voľakedy, ale kým druhí pokoj požívali, kým sa vzdelávali, on býval z jednej strany divokými národmi (Mongolmi, Tatármi, Turkami) prenasledovaný, ujarmovaný a ničený, z druhej strany v strede samej Európy odnárodňovaný, potlačovaný, o život svoj pripravovaný! - Keď teraz národy so slobodou a bratstvom vystupujú, akože ty, národ slovenský, od viac století v nevoli stonajúci, nevzdelaný, neprichystaný, povedomie nemajúci, ešte raz sa ťa spytujem, blesky tieto slobody uvítaš? Ak sa dobré duše nezmilujú nad tebou, ak ťa nevyučia, nevzdelajú, veru len biedny zostaneš, nebudeš mať povedomie ducha svojho, silu a presvedčenosť, môžu ti trebárs tisíc ráz hovoriť, že si slobodný; teda ťa len klamať budú. Nech ti rozpovedia s opravdivou láskou k tebe, čo je sloboda, nech ťa urobia účastníkom najsvätejších práv a nech ti navrátia človečenskú hodnosť: vtedy budeš slobodný v najkrajšom výraze tohto slova. Sloboda sama v duši človeka sa zrodiť, z nej vykvitnúť musí, iba vtedy je ona krásna a milodýchajúca. Slobodný národ je povedomý svojej slobody!

Myšlienky a túžby

V mládeži je budúcnosť. Z chlapca vyrastá mládenec, z mládenca muž. Čo sa zaštepilo do srdca chlapcovi, toho kvet vidno v skutkoch mládenca a ovocie v dejoch muža. Okres domáci a školský sú štepnice dobrého i zlého; rodičia a učitelia sú strážcovia nádejných pukov životných. Národa mladého, ako je náš slovenský, hlavnou povinnosťou je ohliadať sa po malých synoch a dcérach budúcnosti, aby zavčasu do ich útlej duše semeno, bujne vzrastať majúce, národného povedomia sa dostalo, čím by oni nielen národa svojho okrasou sa stali, ale skutkami šľachetnými v národe vlastnom dokázanými i cudzincom za príklad slúžiť mohli. Cieľ tento dosahuje sa národným vychovávaním v kole domácom, rodičovskom a v spolku všeobecnej výchovy, v školách národných. Náš pekný mladý svet je z ohľadu tohto až posiaľ veľmi zanedbaný. Škôl národných nieto a pri ohniskách rodín slovenských cudzinstvom presiaknutých, dieťa sa obyčajne priúča cudziemu hovoru, cudzím zvykom a často nepočestným mravom k veľkej škode národa i štátu. Človek z takejto školy nikdy nie je svoj vlastný, to jest nikdy si tak nepočína, ako mu káže vlastnej duše a srdca jeho vnuknutie, ale spravuje sa podľa módy a podľa príkladu druhých, bez hlbšieho rozváženia: či je dobré a či zlé, čo u nich vidí. Preto so žiaľom toľko neslobodníkov (ľudí bez vlastného sa určovania) na našom Slovensku vidieť musíme, ktorí, zachvátení súc pred niekoľkými rokmi prúdom násilnej maďarizácie, stali sa neužitočnými trúdmi v národe vlastnom. K odnárodneniu sa takému a odcudzeniu sa svojej rodine, najviac dopomohli školy vtedajšie. Bo keď prišlo vysokoučeným profesorom hovoriť z katedier o národe slovenskom, s akýmsi zlostiplným úškľabkom najradšej tárali o bielom koňovi, za ktorého vraj zapredal Svätopluk svoju krajinu, o mysli otrockej osemdesiat miliónového národa slovanského a o zrade, ktorej sa dopúšťa každý, kto by sa opovážil k národu tomuto priznávať, v jeho reči sa vzdelávať a azda i o jeho právach slovo prehodiť.[225] S takým naučením a jedom do srdca pusteným, prichádzala mládež do života a do úradov. A ako je málo samostatných duší vnuknutím svojím dobrým sa riadiacich, tak málo ostávalo tých vyvolených, ktorí, priznajúc sa k národu svojmu, potupným a zlostným úškľabkom každodenným vystaviť sa opovážili!

Nuž a v odbore vedeckosti čože sa učil šuhaj slovenský v týchto národu jeho neprajných školách maďarských? Učil sa reči, a nie veci, učil sa pre skúšku, a nie pre život, podávala sa mu škrupina, a nie jadro vied a umenia. V nižších školách maďarčina bola hlavné štúdium; vo vyšších podávali sa suché, bezživotné teórie a sofizmy racionalistov západu, takže mládenec, vyjdúc zo škôl, bez idey a povedomia duchovných síl svojich nevedel sa nájsť v živote a buďto svetárstvom zachvátený živoril, alebo utiahnutý od sveta v malomyseľnosti a poníženosti čušal, čoho následok bol, že tí prvší iba o svoje rozkoše, zábavy a roztopaše sa starali a z týchto posledných trebárs daktorí cítili neprávosť a nespravodlivosť maďarských politikov, buďto z ostýchavosti alebo v povedomí svojej slabosti, obávali sa vystupovať za práva svojho národa. Boli to časy všeobecnej prepiatosti, v ktorých blesk a márnosť určovali ľudí a za výhľady zemské obetovávali sa tie najdrahšie poklady duchovné. Nuž ale časy tieto, chvalabohu, pomaly už prechodia; a človečenstvo bude znovu uvedené do koľají, z ktorých sa bolo vyšmyklo.

Národ, pôsobivší na ľudstvo, neprichádza skrz cudzie školy a náuky k veľkosti a sláve. Ako jednotlivca nerobia školy a učitelia veľkým, ale čas, okolnosti, príležitosť a vnuknutie jeho vlastného génia, tak je to aj s národom. Slávni jednotlivci v histórii, preboriac sa cez kôru zvykov, zákonov a pravidiel svojho veku, uvádzajú so sebou nové pravidlá, zákony a poriadky ako do spoločenského života, riadenia vnútorného, obrany vonkajšej v obci, tak i na pole vied, umenia, vzdelanosti. A takto sa objavujú i národy duchovným životom nadané. Slováci, chtiac už raz z utiahnutého domáceho života vystúpiť, ak majú dačím poslúžiť človečenstvu, musia sa preboriť cez škrupiny cudzinstva, do ktorých sa tak radi zavinovali. V oných škrupinách svet nikdy nepoznal na nich pôvodného slovenského človeka; tu sa objavil čistý, rýdzi Slovák v podobe Nemca, tam v podobe latináka a najhoršie vyzeralo s budúcnosťou národa, keď, opustiac čistotu, ušľachtilosť, nábožnosť rázu slovenskosti, začal obľubovať surovosť, nadutosť a márnosť s rečou maďarskou naň prechodiacu. Ostatne na terajšom stupni povedomia národného i v týchto jeho spôsobnostiach poznávame iba jeho nadanie a povýšenie nad druhými, medzi ktorými ustavične bývali dosiaľ hádky o prednosť národnú. Angličan a Fnancúz o závod dokazovali tieto svoje prednosti; Talian, Nemec, Maďar atď. viedli si vysoko na svoj pôvod a na svoje meno. Zo všetkých ale najväčšmi sa nadúval Maďar, súc na najnižšom stupni duchovného povedomia. Slovania pred stoletiami prežili časy svojej národnej hrdosti. Menovite Slovák v časoch panstva svojho v IX. storočí; a preto, nezakladajúc si viac na prednostiach národných, má sa objaviť ako človek dokonalý, spojujúci v sebe celok spôsobností cudzonárodných i svojich vlastných. Je pravda, že v prítomnom veku, v ktorom povedomie národnosti v Európe najvyššieho stupňa dosiahlo i Slovania položili váhu na pôvod a národnosť svoju, dokážuc svetu, že aj oni majú i príčin i pohnútok dostatočných k tomu hrdými byť na svoj pôvod a na svoje národné cnosti. Ale časom hrdosť táto prestane a Slovan nebude sa oslavovať ako Slovan, ale ako dokonalý človek slovanský. To je úloha budúcnosti.

Slovenské pohľady samy v sebe sú vychovávateľským ústavom jednotlivcov i celého národa. Veda v nich vystavená, všetky škrupiny cudzinstva odhadzujúca, určuje život kresťansko-ľudský, ideálno-skutočný, ducho-svetský, to jest život taký, v ktorom človek, pamätajúc na svoju duchovnohmotnú bytosť, má sa vedieť udržať v rovnováhe ducha i tela, aby sa buďto v poveterných vyobrazeniach žiadostí a zdania svojho nestratil alebo v nízkom materializme zvieracieho pudu a náruživosti všetky duchovné, vznešené svoje sily nepochoval. To je ten bohoľudský život v kresťanstve prechovávaný a slovanskou vedou k povedomiu a určeniu svojmu prichodiaci. Ľudstvo v najnovšom veku dva odpory zachytili. Z jednej strany zovšeobecnilo sa zatracovanie a opovrhovanie skutočnosti, nezodpovedajúcej túžbam a obraznosti jednotlivcov, z čoho pošli nespokojnosť, žehranie, bedákanie a zúfanie ľudí slabých; z druhej strany rozšírené je hrúženie sa do hrubej telesnosti, popustenie uzdy bujných náruživostí a žiadostí, ktoré so sebou vedú najohavnejšie výstupky tela. Veda rozumného človeka očistí od týchto bludov, ona ho zmieri so svetom a zachráni pred úpadom do mrzkosti sveta. Veliké sú to, pravda, boje vnútorné, počínajúc sa s prvým precitnutím mládenca k životu duchovnému a trvajúce až k veku ustáleného v mužskosti rázu, v ktorých nejeden na oko mocný, nádeje plný šuhaj padá, zožieraný súc z jednej strany ohňami vášní vlastných, zvádzaný príkladmi dennými; nachodiac z druhej strany samý odpor v živote, ktorý sa jeho ideálom oproti stavia a s každým dňom do nového boja ho vyvoláva, proti ľuďom mocným, vo vážnosti a sláve sveta postaveným, nemajúc inde okrem toho podpory žiadnej, ako v čistom zápale duše horiacej za pravdu, národ a ľudstvo. V takýchto bojoch skutočnosti mocou, hrozbou, zlatom, podlizačstvom ozbrojenej, ochladne napokon i zápal najšľachetnejšieho mládenca, ktorý sa alebo dumám do samoty utiahnutý oddáva, alebo vkročí do jednej so svetom koľaje, spriatelí sa s rozkošami, zvykmi a módou a je syn šťastia a márnosti svetskej. Takíto v bystrom lete múrmi skutočnosti zastavený mládenec, pomyslí si potom, „že za národ robiť, národu sa posväcovať, nebolo nič inšie, iba sny neskúsenej, nepraktickej mysle jeho, — že s ideálmi v skutočnosti to nejde, — že kto chce vo svete k dačomu prísť, musí rovno s ním ťahať…“ a zaspieva takto hrobovú pieseň svojmu ideálnemu mládeneckému životu. Miesto ideálov zaujmú potom starosti o výnosné úrady, hodnosti, vyznačenia. Život mládenca padá zo všeobecnosti do úzkeho osobníctvia obzoru a v mysli i srdci zapálenom za celý národ a ľudstvo zasadne si samoláska čiže sobeckosť, ziskuchtivosť, skúposť a iné necnosti, ku ktorým sa všakové výstupky osvetou terajšieho veku i k nám prišlé, pripojujú. Taký je, hľa, človek bez ideálu. Nech hovorí, kto chce, čo chce, či z mladých, či zo starých, smejúc sa ideálom mládeneckým a životu ideálnemu vyneslejšieho muža, ale človek bez týchto má iba vonkajšiu podobu z ľudí iných. Ostatne, každé duchovné hnutie, vzdych, slza a túžba je hlas do ríše ideálov zaletujúci. Bez nich nie je možne približovanie sa k dokonalosti; a kto sa vysmieva z nich a zatracuje ich preto, že sa hneď makať nedajú telesnému oku nepredstavia, prezrádza slabú vedomosť histórie a pokroku ľudstva alebo aspoň nechápe organický život človečenstva, ukazujúc každodennosť obmedzenej mysle svojej. Veľké myšlienky pomaly bývajú vnášané do života; a čím je ktoré ideálnejšie, vznešenejšie dielo, tým viac času treba k jeho uskutočneniu. Umelcovi v okamihu sa predstaví ideál, pri ktorého vyvedení ale často polovicu, dakedy celý život svoj strávi. Slovom, dokiaľ v človečenstve nevyhasnú túžby po dokonalosti, nevyhasnú ani ideály; a odriekať sa týchto by priam znamenalo to isté, ako keby sa kresťanský svet odriekol Modlitby Pána preto, že ju mnohotisíc ľudí bez pocítenia velebných v nej zvestovaných myšlienok odrieka a že pravdy, to jest ideály v nej prednášané, nie sú ešte uskutočnené.

Veda odchováva teda jednotlivca v národe k ideálno-skutočnému životu; ona ho učí znášať ohne vášní a náruživostí vnútorných, ktoré sú šliami tvoriacej sa duchovnosti v človeku a v bojoch so skutočnosťou oproti nemu postavenou, pohromách na neho sa valiacich, ako pri úsmeve šťastia a slávy svetskej v rovnováhe sa udržať. Ostatne, veda slovenská nebude robiť rozdiel medzi nízkymi a vysokými, medzi bohatými a opustenými (takrečenou „chatrou“ a „černilidom“, ako si daktorí nekresťanskí ľudia dovoľujú chudobných ľudí prezývať!) Najväčšiu váhu ona položí na samý život, v ktorom nejedno pod halenkou ukryté srdce býva vyššej ceny, ako daktorého najchýrečnejšieho mudrca. Človekovi v každodenných telesných prácach omdlievajúcemu tak je potrebná veda, kŕmiaca ho vierou náboženstva, ako i tomu najučenejšiemu. Z čoho vysvitá potreba dedinských škôl, knižníc, dobročinných ústavov atď., aké začínajú zakladať priatelia ľudu i na našom Slovensku.[226]

Odvrátená myseľ od vznešených náhľadov duchovných vo vede a náboženstve zložených býva sem a tam zmietaná zmätkami a prevratmi každodenného života, hynie v nepokoji, v neistote, vo vírení tejto pozemskosti. Do takého stavu prichodí človek skrz nepravé vychovávanie a osvetu márnochvastavú, na ktorú sa odvoláva teraz každý nedouk, vyfintený syn roztopašného sveta. Nespokojnosti a žalobám zavdáva príležitosť najmä denná politika. Ako predtým v národe našom po tichých dolinách v kruhu rodín náboženských, hlavné miesto zaujímali v prázdnych od práce hodinách veselé hry, zábavy, spevy, rozprávky, pohostinstvo, tak teraz inšie nepočuješ, ako samé číre politizovanie. Politizuje sa všade, politizuje každý: nízky i vysoký, učený i neučený, kňaz i politik, ba i samé babky sa miešajú do záležitostí verejných, dovoľujúc si súdy o mužoch obce a krajiny spravujúcich, zákony vydávajúcich, spravodlivosť a právo prisluhujúcich. Bdenie také národa nad sebou samým síce všetku úctu zasluhuje; len nech si nemyslí pritom každý jednotlivec, že to je priam najlepšie, čo sa jemu pozdáva a keď sa jeho rady a plány neprijmú, že človečenstvo letí záhube do náručia, pripisujúc vonkajším udalostiam, ustanoveniam časným a výjavom okamžitým moc neodolateľnú na vývin národný a ľudský. Veda vyvedie človeka i národ zo zákrutin a zmätkov týchto časových, uspokojac náhľadom vyšším do duchovného sveta, skormútenú myseľ človeka. Ona mu ukáže, že skrz tieto rozmanitosti sa tvorí život a pri ohni odporov takýchto dozrieva ovocie dokonalosti ľudskej.

Politika svetská sa mení s každým dňom, a preto i ľudia, pridŕžajúci sa jej, obracajú po vetre svoje kepene. Nestálosť, neráznosť, klátenie sa je tu na poriadku. Z toho stavu slabosti, neistoty a bezráznosti veda musí náš národ vyvádzať. V nej je istota, pravda, stálosť. Okúpať sa vo vode života a duchom znovu sa zrodiť znamená očistiť sa od všetkých hore spomenutých šliemov ľudskej nízkosti a povýšiť sa k istému povedomiu víťazstva pravdy a dobra. Kto sa na túto výšku dostane, buďto vierou náboženstva alebo osvetou vedy nového stoletia, toho zmeny časové ani zmätky sebe odporujúcich udalostí nezaklátia v posvätení sa duchovnému životu. Súc povedomý svojej pravdy, mužne odráža hnev vzbúrenej náruživosti, škrekľavej nenávisti a pokútnej zlosti, ľudí malých na cnosti, velikých na reči, úskoky a podvod. V peciach takýmito ľuďmi kúrených prepaľuje sa idea a ráz jej posvätenca. Nízkosť nemôže zniesť svoje opovrhnutie, a preto každého jej sa odriekajúceho, nasilu chce odvrhnúť do kaluže, v ktorej sama peleší. Kto obstojí pred jej ohňami a vydrží besnotu jej hnevu, ten si zaslúži palmu víťazstva, či je jednotlivec, či celý národ.

Ľudia, ktorých myšlienky iba okolo dennej politiky sa točia, vlastne ani nevedia, čo chcú. Ich reči s každým dňom sú inakšie. Dnes chvália to, čo včera hanili, a hania, čo včera chválili; nespokojní sú s tým, čo im pred chvíľou radosť robilo, a naopak, ľúbi sa im, čo pred okamihom zatracovali. Nedôslednosť najväčšia panuje v ich pustom, sebechlebskom živote. Kto chce teda skutočne dačo, nesmie myslieť, že to ten, lebo tamten urobí za neho, ale vysúkať musí sám rukávy do roboty. Pri kartách a víne sa svet nenapraví. V živote často počujeme slabých ľudí vzdychať „ej, prečo ten a ten takú a takú prácu neberie radšej pred seba?“, „ej, keby vtedy a vtedy inakšie si bol počínal!“, „keby oné a onaké…“ a samé keby. Nuž ale, bože náš, kamže človek s tým kedy zájde? Veď je to hlas daromníctva, nechuti a nevôle! Kto by chcel byť bohatým a nemyslel by na spôsoby, akoby prišiel k bohatstvu, ale iba vzdychal, akoby mu dobre bolo, keby bol bohatým, ten by veru vždy len chuďasom zostával. Tak je to i vo svete duchovnom. Nejeden z našincov, ktorý má i dary i spôsobnosti pekné, málokedy myslí na seba a na svoju mohúcnosť, iba v žalobách a nárekoch nad počínaním druhých, ktorí podľa jeho zdania po nepravej ceste idú, v nečinnosti tráviac dni života. A koľkí sú ešte na Slovensku, ktorí pozorujúc slabé počiatky života národného, nemyslia na odstránenie nedostatkov a zvelebenie národa, ale tratia sa v obdivovaní druhých národov vysokej vzdelanosti, slávy, priemyslu, kupectva a panstva; pri pohľade na slovenskú literatúru, zaslepuje im oči veľké množstvo a ciele sklady plodov cudzích, ale zbratrených kmeňov slovanských: prečo odrodilci literatúrou cudzou a malomyseľní rodu synovia kmeňovými plodmi chcú vyplniť tie medzery a nedostatky. Lež ani jedno ani druhé nevedie k cieľu a k povýšeniu národa. Kto chce dačo znamenať, musí sa sám vo svojej osobnosti a vlastnom obleku svetu ukázať, a nie v požičanom od suseda kabáte. Pochrámaný chodí na drevených nohách, bo na vlastných nevládze. A národ dokiaľ potrebuje podperadlá, dotiaľ vždy sa motá iba na drevených nohách, čo by sa koľko pechoril a kričal, že sú to jeho vlastné. Ani on, ani svet tomu neverí. Každý upovedomený jednotlivec, v silách svojich si dôverujúci, môže sa stať stĺpom v národe, len nech si každý neosobuje byť tvorcom novej epochy a keď slamku na kríž preloží, nech si nemyslí, že už nad neho niet, že koleso meniacich sa osudov času už jemu je zverené; lebo vtedy hnev a náruživosť vlastná ho spáli a navnivoč uvedie. Trebárs ako máličko, čo sa podáva bez osobných nárokov národu, je vďačný dar. Je to groš vdovy v Novom zákone.[227] Myšlienka je jedna a vyslovená jednými ústami ozýva sa v tisícorakých spôsoboch, podobách a obratoch života národného a človečenského. A kto zo slnka myšlienky jeden lúč hodil do života, vyplnil svoje povolanie. Naproti tomu len radiť, klebetiť, ohovárať druhých, znamená potupu kydať na svoju vlastnú hlavu. V každom ohľade takéto počínanie alebo horekovanie nad tým, že je svet nie taký, aký by sme ho mi chceli mať, iba nechuť ku práci prezradzuje. Lebo kto si to žiada, ten chce iba požívať bez potu, práce a trpenia. Srdce môže chvíľami zažalostiť nad neprajným osudom, ale iba ten žiaľ a tie slzy sú požehnané, ktoré kvety a ovocie skutkov prinášajú.

Veda, veda nám je teda potrebná tá, ktorá od rozorvanosti, tejto terajšej pliagy spoločnosti ľudskej našu mládež, našich mužov oslobodí, ktorá daruje ženám manželov, domácim rodinným stolom otcov, literatúre i životu rázy usadlé a ktorá národu vystaví oltáre a obetnice, na ktorých horieť budú ohne večné vychovaných človečenstvu skrz národ náš duchov, vynesených nad nížiny úrokov hľadaných. Táto a takáto veda ukojí potom i žiale naše, odvrátiac oči od zjavov časových, zmätkov vonkajších a privedúc nás v budúcnosti na úslnie dokonalejšieho veku, v ktorom túžby a trpenia synov šľachetných k oslave prídu, namáhania a obetí terajších ovocie potomkovia požívať majú. Toto povedomie skrz vedu z tisícročných vývinov ľudstva k nám prechádzajúce, nech je ostňom pre každého zapálenejšieho syna v národe. Nemožnosť sa od nikoho nežiada. Čo sa premeniť nedá, proti tomu daromné je zanevrenie naše; ale v silách činných, obetavých jednotlivcov je: vzdelávaním, prácou a obeťami národu chystať krajšiu budúcnosť; a pri búrach na nich sa valiacich z vedy načierať občerstvenie, potrebné k životu!

Hádam som písal nie dosť klasicky a anticky; pálila ma túžba po vyššom svetle a žiadal som si, aby aspoň moju bolesť duchovnú čulé srdce čo aj neklasických mládencov vo svojom srdci pocítilo. Písal som hádam nedokonale, nevyvedene a prosím za odpustenie. Hádam ho dosiahnem a keď hej, prosím napokon o uváženie myšlienok a túžob, nie ku klasicizmu, ale k životu národnému obrátených.

Vrstovníkom!

Vrstovníkom! Mládenci slovenskí! Vy nádej života i budúcnosti slovenskej, - v ktorých nevyhorel ešte cit lásky k rodu svojmu, ktorí v šľachetnom zápale, vyšším túžbam a ideálom posväcujete dni života Vášho a ktorých jediná útecha bola a je: národu slúžiť, zaň trpieť, žiť i hynúť, počujte hlas brata, vrstovníka Vášho!

Nie je tomu tak dávno, keď sme na brehoch slovanského Dunaja, spojení najsvätejším zväzkom priateľstva a bratstva, ku službám národu sa pripravovali. Málo nás bolo a všetko len mladí šuhaji; ale predsa vznešenosť myšlienky a viera v uskutočnenie ideálu nás posilňovala, potešovala a upevňovala. Kto si s útechou tie pekné, trebárs často divými nepriateľmi zakalené časy nepripomína? Kto z Vás, vrstovníci moji, ktorí ste i útechu, ale i bolesť hodín týchto pocítili a posvätením sa novým ideálom budúcnosti, hnevu nepriateľskému a ustavičnému prenasledovaniu vystavení boli po prežitých všetkých utrpeniach a bolestiach letom myšlienky do skvelej tejto mládeneckej epochy, rád nezaletuje? Málo nás bolo, ale kto vytrval, musel mať aspoň iskru z povahy Herkula, súc ustavične na krížnych cestách postavený, kde z jednej strany ho blesky, úrady, odmeny, rozkoše, pohodlia sveta maďarského lákali; z druhej strany cesta tŕním zarastená, oheň sypúci šarkany, vlkodlaci, obludy a potvory s ostrými pazúrmi a rozďaveným tlamiskom naň čakali. Kto sa odvážil na túto cestu a kráčal mužne po nej, bol hrdinom veku nového. Bo k tomu ho dni, zákon ani povinnosť nenútila, ale robil to zo svojej dobrej a šľachetnej vôle. V tom záleží hrdinstvo.

Od Dunaja lietali blesky po Slovensku a zapaľovali duše šľachetné!

Odhodlaní mládenci skočili do mora búrneho a šťastlivo sa ku prístavu doplavili! Národ so zaľúbením na odvážnych synov svojich pozeral.

Ale načo Vám mám ďalej pripomínať, ako sme potom pod Tatrami svätyňu založili, v akých prácach sme pokračovali, aké búrky sme pretrpeli? Známo Vám to, vrstovníci moji, a v živej to nosíte pamäti.

Mládenci dorastali, rozišli sa do krajov rodinných a rozširujúc myšlienky o národnosti chceli prenášať a prelievať ideály svoje do života a skutočnosti, aby pozdvihli národ upadnutý, priviedli ho k povedomiu svojej sily a prebudili v ňom túžbu po šľachetných slávoskutkoch.

Vtom prišli časy nové, ktoré sa ale už predtým v tušeniach mládencov svetomyšlienke posvätených odbleskovali a ako dáke zakliate zámky len v ďalekosti tu i tu nadšenému oku génia sa zjavovali.

A časy tieto vyvolali nás na nové pole činov! Znovu sa zobrali dovedna mládenci - dakedy najvrelejším priateľstvom, potom myšlienkou v živote spojení - a postavili sa do radov bojových, aby mečom dobyli skutočnosť ideálov svojich proti nepriateľovi života slovenského a dokázali vernosť naproti trónu, ktorému vždy oddaní boli a lásku k národu svojmu, posväcujúc na oltár vlasti horúcu krv srdca svojho. Lež o tom teraz zamĺknem. Po dlhšom vrúcnom spojení zas sme sa rozišli. Jedni nad Hronom, druhí nad Váhom a Torysou, tretí pod Tatrou snívajú o sláve predošlých dní!

Len či máme zostať roztratení? Či už koniec práce našej? Či naše ideály sú už uskutočnené? Oj, nie, nie!

Podať sa máme do práce, bo len v práci je spasenie. Spojiť sa máme v svetotvornej myšlienke a drahej našej slovenčine, ktorá si mečom právo vydobudla a ktorá jedine náš život vykvitne.

Viem, že Vaše duše tak sú zapálené láskou k slovenčine ako moja, a preto nebudem Vám pripomínať, ako čarovnou mocou ona pri vystúpení svojom na náš národ pôsobila. Znáte a cítite, že iba slovenčinou sme sa na tú výšku života dostali, na ktorej stojíme; že jej hrmiacim hlasom vzbudený ľud slovenský chytal pušky a šable a stúpal pod zástavou cisára a svojej slobody; viete, že jej sladkými slovami kojený a zapálený smelo kráčal do ohňa, proti guliam nepriateľským, ale aj to viete, do ktorého tábora prešli tí don quijotskí rytieri a obrancovia češtiny na Slovensku! Presviedčate sa o tom, že len slovenčinou možno vzdelať náš ľud a utvoriť život politický, že jedine touto sa môže odchovať náš národ k vyššiemu životu, aby si so cťou mohol k boku ostatným bratom svojim postaviť, majúc to za neklamné presvedčenie, čo jeden z najhodnejších bratov našich povedal: „Musíme najprv byť celkom, byť osobu kmeňovou, aby sme sa mohli povýšiť k Slavianstvu a svorne brániť proti nepriateľom reči našej.“[228]

A preto poznáte hlasy vodcov našich, ktorí znovu slovenčinou život kriesiť začínajú. Poznáte zas reči srdca nášho čarovné výrazy, potešíte sa nad jej krásami a pocítite, ako som presvedčený, aj hlboké nadšenie duše Vašej, ktoré Vás zas na nové pole činnosti povzbudí a nové svety Vám otvorí!

Posiaľ v duši Vašej čistý zápal plápolal i teraz prechádzate do mužského veku, kde zápal s myšlienkou a životom má byť spojený. A preto nezabúdajúc na ideály svoje, ktoré neboli fantastické, ale pravdivé a skutočné, ako sme sa o tom v terajších búrkach a hrmaviciach presvedčili, „že myšlienka sama v sebe potrebná a božská všemohúcne sa uskutočniť musí“.[229] Posvätíte sa znovu prácam národným a vystúpite na pole skutkov nových, rozmanitosť života tvoriacich, v ktorých sa národu ako činní a hodní pracovníci objavíte.

Nenapomínam ja týmto nikoho, bo viem, že kto je myšlienkou a duchom pokrstený, toho ženie a núti nekonečná túžba činnosti, ale pochádzajú slová moje z toho čistého úmyslu, abych každého na jeho individuálnu osobu upozornil, ako mnoho znamená každá dobrá činná duša slovenská teraz v živote národa a z tej pobožnej túžby, aby sme si znovu ruky podali a znovu sa uvítali v novom Panteóne života národného!

S tým sa lúčim s Vami, vrstovníci, starší, mladší i najmladší bratia moji! Nech vás génius národa nášho privedie do tejto svätyne! Sbohom!

Mikuláš Dohnány



[217] Iskry slovenské. Pôv. Považie 1847, č. 2—5 a č. 7. Publikoval ich aj P. Dobšinský v Sokole I, 1860, č. 4, 29—31 a č. 5, s. 38—39. Tu publikujeme z Považia, lebo Dobšinského uverejnenie má veľa odchyliek myšlienkových, vetných i lexikálnych.

Sloboda a slobodný národ. Slovenké národné noviny, 28. IV. 1848, č. 281, s. 1121—1122.

Myšlienky a túžby. Slovenské pohľady 1851, diel I, zv. 5, s. 178—182.

Vrstovníkom! Rukopis. Ide pravdepodobne o výzvu vrstovníkom, určenú na publikovanie, pochádzajúcu podľa pravopisu asi z roku 1850. Pre nepresnú zaraditeľnosť, pre jej koncentrovanie myšlienok ju podávame na záver nášho výberu ako Dohnányho záveť.

[218] mentieka — krátky, ozdobný kožuch

[219] atila — krátky, priliehavý, šnúrami ozdobený kabát

[220] kalpak — vysoká husárska čiapka s kožušinovou obrubou

[221] Demostenes (384—322 pr. n. l.) — najväčší aténsky rečník.

[222] Písmo hovorí: „Rozliční sú…“ — ide o I. epištolu Pavla Korintským, 12. kapitola, 4. verš: „Rozdílniť pak darové jsou, ale tentýž Duch…“ (Biblí svatá…, podle posledního vydání kralického z r. 1613, v Praze 1912).

[223] (azda parou oraculum delfyckého) — posmešne: nadšení duchom vešteckým (podľa vešteckého miesta v Delfách).

[224] …celého sveta zlořečenství… — presný citát z Kollárovej Slávy dcery — 325. znelka (c. d., s. 187) — znie:


nebo všeho světa zlořečenství
na velký se národ schumelí,
nepomkne-li dále člověčenství.

[225] …najradšej tárali o bielom koňovi, za ktorého vraj… — v kronike Šimona Kézu (Gesta Hungarorum — História Maďarov), napísanej okolo r. 1285, je o tomto zmienka, naširoko potom rozvedená v známu povesť o Svätoplukovi a predaji krajiny za bieleho koňa. Táto povesť sa stala jedným z oporných pilierov tzv. maďarskej podmaniteľskej teórie a slovenskí buditelia na ňu nespočetnekrát reagovali. (Porov. J. Tibenský, Veľkomoravská a cyrilometodejská tradícia v živote slovenskej feudálnej národnosti, Veľká Morava a naša doba, 1963, s. 65 a n.)

[226] Z čoho vysvitá potreba dedinských škôl… — Dohnány myslí na ľudovýchovnú činnosť štúrovcov.

[227] Je to groš vdovy v Novom zákone — ide o narážku na príhodu, o ktorej sa zmieňuje Písmo v Evanjeliu Markovom (12. kapit, verše 42—44) i v Evanjeliu Lukášovom (21. kapit., verše 2—4) v Novom zákone, kde Ježiš viac hodnotí groš chudobnej vdovy vhodený do chrámovej pokladnice, než peniaze boháčov, pretože vdova dala všetko, čo mala, kým boháči len malú čiastku zo svojho bohatstva.

[228] Musíme najprv byť celkom… — citát — pravdepodobne od Ľ. Štúra (alebo J. M. Hurbana?) — sa nám nepodarilo identifikovať.

[229] …že myšlienka… — citát sa nám nepodarilo identifikovať.

« predcházajúca kapitola    |    



Mikuláš Dohnány

— básnik, dramatik, historik, literárny kritik a teoretik, Hurbanov spoluredaktor Slovenských pohľadov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.