ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sme presypali magistrát nášho mesta, nuž…

Nie. Najsamprv treba rozpovedať, kto prišiel do úradu. To sa rozumie: podeštat a päť ašešurov. O podeštatovi alebo už mešťanostovi nebudeme hovoriť. Je to človek ako ja, alebo ty — niet na ňom nič neobyčajného. Prvý ašešur, prísediaci magistrátu, pán Andre Bobrović, tiež nevyniká ničím, iba ak mu spomenieme nos, dosť veľký, a predsa akosi zbytočný. Vzduch mu neprechodí cezeň, takže keď chce povedať ,mama‘, vyjde mu ,baba‘. Druhý ašešur nebýva v meste, sídle obćiny totiž, ale v susednej skromnej dedinke a či — hovoriac rečou úradnou — ,odlomku^[1] obćiny‘. Zato ani nemá, lebo nemôže mať, veľkého vplyvu na beh záležitostí obćinských. Zato dávajú v magistráte tón a vedú hlavné slovo tretí a štvrtý ašešuri: šor Pave Kostić a šor Zakarija^[2] Duplančić.

Šor Zakarija je nízky a tučný, s mocnou šijou, že môže na nej stáť naša veža, a pekným podbradkom. Šor Pave zas je vysoký a chudorľavý. Šor Zakarija sa v lete nesmierne potí, preto vyhľadáva ustavične chládok, chodí holoruký, s kabátkom prehodeným na plecia, a to i vtedy, keď my ostatní zapíname sa pred vetrom. Šor Pave nepotí sa nikdy — vlastne spotil sa jeden jediný raz, ako sa hneď presvedčíme… Šor Zakarija málo hovorí, zato — aspoň tak sa nazdávam — mnoho myslí. Čo povie, môžeš to slobodne tlačiť, iba že by skoro zakaždým zakročila cenzúra: hovorí od gruntu, ale má často výrazy trochu šťavnaté, takže sa dajú ešte-ešte stroviť v zasadnutí magistrátu, no do salónu sotva by sa zmestili a vytlačené v novinách urazili by nebodaj útlocit cenzora, pána fiškusa. Zato šor Pave nedáva — ako sa hovorí — svojim ústam darmo jesť. Jeho hlas môžete čuť na strelenie, ako sa ozýva z námestia. Neraz ma prebudil v jar na svitaní, ešte prvej než počnú lastovice štebotať, keď stojac na altánke svojho domu, vypráva do roboty svojich synov s kŕdľom Vlachov, dávajúc im úpravy. Šor Zakarija je živší iba v zime, najmä keď zaduje tuhá bura, až ťa dvíha dohora a polieva akoby studenou vodou. Vtedy vyjde na ulicu s rozopätým kabátom a vestou, pochvaľujúc ,pekný chlad‘, iba čapicu čo stiahne na uši, aby mu v nich nezaľahlo. Šor Pave sa v zime ,inkapotá‘^[3] do ťažkého, krátkeho zimníka, na ktorom ligocú sa fľaky z oleja olivového, ktoré nadobudol navštevujúc ,mašiny‘, kde sa olej vytláča a vyvára z rozomletých olív; pod košeľou nosí nie síce pancier, ale kabátik upletený z domácej vlny, dielo rúk šory File, svojej manželky. Pritom všetkom, keď vám vstúpi do izby, pošuchá si ruky, takmer vždy prekrahnuté, a zvolá:

„Čiže je zima dnes, pani kmotra! No všakver?“

Má, ako sme spomenuli, troch synov, a to ako hora. Pod ich rukami ide kopačka a každá robota ako po masle: otec sa nemusí o pole ani starať. V dome a kuchyni šafári zas šora File s dvoma odrastenými dcérami, takže šťastný šor Pave sedí si v svojom starosvetskom dome ani ,bubrig u loju‘ — obličky v loji, čo je myslím, najvyšší stupeň dobrobytu a šťastia. Šor Zakarija zato je sám, ako búdka vo vinici a pri ňom šora Dore sťa figový strom, rozkladajúci svoje jalové konáre nad spomenutou búdkou. Zato šor Zakarija strávil celý život v poli, po viniciach a pasienkoch, v lesoch, zmáčajúc potom tváre svoj chlieb vezdajší.

No zato sa vyzná v každej robote a pozná chotár, zeme a polia a hory, nielen jednotlivcov, ale i obecné, ako nikto v našom magistráte. Oj, jeho neoklameš tak ľahko! On ti odšacuje, koľko treba chlapov vykolčovať tamtú medzu, koľko treba dní, koľko sa minie pritom bochníkov chleba, koľko sa vypije mechov vína.

Šor Pave si vyjde do poľa pri zvláštnych príležitostiach. Napríklad, keď je procesia na sv. Marka k sv. Tomemu, alebo keď stlčie kamenec vinice, alebo keď kone, vlastne múle, urobili vo viniciach škodu, alebo keď príde súd na repozíciu, kde on potom pomáha vyrovnávať a meriť stránky. Najviac je na námestí. Rozkladá starým penzistom, ktorí sedávajú pod jahodou, kúriac z krátkej luly a spomínajúc staré časy: rozkladá im o behu sveta, o hviezdach, o chorobách, o proroctvách Falba,^[4] kedy má byť kritický deň prvého alebo tretieho stupňa a rozkladá najradšej o politickej situácii. Jeho politické náhľady sú nesmierne radikálne: keby sa tak uskutočnili, môžem povedať, vyzerala by inakšie nielen mapa Európy, ale i celá zemeguľa. Zato on zbožňuje i Napoleona, lebo toľme premenil mapu Európy, iba mu vytýka, načo šiel na Rusa. Hja, nešťastie, že nemal za ministra nášho šora Paveho! Mohol byť dodnes imperátorom Francie a, ktovie, či nie i celého sveta.

A majú i svoje ideály, náš šor Pave i šor Zakarija.

Šor Zakarija túži, aby oči jeho spatrili v našom meste vodu, a to živú vodu. Keby sa napr. na stred piace začalo vŕtať, pravda, slušným nebožiecom, a keby sa vŕtalo do tých čias, kým sa nepríde na živú vodu. „Ale, čo si počneš!“ šomre neraz, „keď ľudia nemajú vytrvalosti. Prestali by vŕtať prv, než prídu k vode. A predsa je len hanba nášmu mestu! Na celom svete sa môžeš napiť čerstvej vody — v Kotore^[5] je napríklad taká, že ti štiepa zuby: a my pijeme z cisterny!“

„A čo si počneš, brate!“ ozve sa šor Pave, rozkročiac sa a rozhodiac ruky. „Vody nemáš a nemáš. A čo si počneš, spytujem sa ja! Keby bola druhá vláda — nerečiem. Bolo by i vody i vína i oleja! Ale keď tí inžinieri márnia čas stavaním cisterien: a ani to nevedia, ako svedčí. A, naostatok, čo by bolo z vody? Ja jej celý rok nevypijem pohár. Ale pec je potrebná, môj synko, pec, ale pravá — nech by bola v každom dome. Potom by si videl!“

„A na čerta mi je pec, keď mi jej netreba!“ odporuje šor Zakarija. „Keby bolo treba, vari by bol boh všemohúci zabudol na ňu, pri stvorení sveta! A keď ju nestvoril, znamená, že jej vonkoncom netreba.“

Šor Pave na to odpovedá, že ani dom nebol stvorený pri stvorení sveta, a predsa ho máme. No šor Zakarija hudie zas len svoju:

„Na čerta ti je pec, kde neduje ako napríklad v dome. Ešte tuto na piaci — ah, ben,^[6] nerečiem: ale tu bola by nebezpečná. Svet by sa rozhorúčil pri nej a ľahko prechladol. Ale ja…“ a tu rozhalil prsia „keď horíš večným ohňom a nemôžeš zhorieť! Potíš sa nemilobohu a hynieš… No v Tudeškej,^[7] tam je potrebná pec. Švábom sa treba pri peci hriať, lebo v žilách im tečie voda…“

Takéto dve sily zasadli v našom magistráte. Zasadli jeden k druhému a nie — ako sa nazdávate — jeden nad druhého. Lebo kto by rozsúdil, ktorý z nich má prednosť? Keď rozvažuješ o šoru Pavem, pozdávalo by sa ti, že by on mohol byť prvý. No zas sa zamyslíš nad šorom Zakarijom a presvedčíš sa, že nemožno ho prevýšiť. Nuž ale načo lámať hlavu bezplodnými úvahami! V našom magistráte nemôže sa vynášať jeden nad druhým. Každý ašešur má svoju torbu, ako ktorýkoľvek minister: stôl so šramkami a priečinkami, s kalamárom a stôsmi písem a lajstrov.

Keď nový úrad bol potvrdený, vlastne inštalovaný, hneď sa prikročilo k deleniu stolov a lajstrov. Šor Pave dostal políciu a zdravotníctvo, šor Zakarija pole, pašienky a hory.

Spokojnosť zavládla veľká. Konžilieri a ašešuri korporatívne odišli po zasadnutí zastupiteľstva k podeštatovi ohradiť mu poctivosť. Podeštat zadržal na obed súdruhov z magistrátu, i daktorých prespolných konžilierov. Bol piatok — jedlo sa najviac rybäciny. Pani podeštratuša napražila fánok a krapní na oleji. Nuž obed bol, ako má byť. Podeštat vyrukoval pri múčnom jedle so starými butíliami. Zaspievalo sa, s kalíškom v rukách, podeštatovi, jeho panej, dietkam, každému zvlášť: Mnogo ljeta zdravi bili, mnogo ljeta živili…^[8] Na zdraviciach tiež nebol nedostatok. Šor Pave pripil na pokrok obce, vlasti a na zdarnú opozíciu proti financom (práve sa pálila terkelica a financi dohliadajú na kotle a vyberajú poplatok), i vôbec proti celej vláde.

Pekné boli medové týždne nového úradu. Nový stroj, dobre naolejovaný, zo silných kusov zložený. V nedeľu zasadnutie: podávanie referátov zo strany ašešurov, porady, dobrozdania, mienky, pokyny, uzavretia. Hotová ministerská rada! V nedeľu po obede výsluchy stránok, tresty, pokuty, protokoly, súdy a sentencie. Čauš má novú uniformu, i šabľu s modro-bielo-červenou kystkou. Sprevádza odsúdených, a to cez námestie, rovno do temnice. Temnicu dal zreparovať šor Pave, lebo pod starým magistrátom bol v nej sklad vína firmy Bobčić & Dobčić.

Uzavretia, ohlasy, oznamy a vyzvania, ak ťa zaujímajú, môžeš si prečítať na čiernej tabuli s drôtenou sieťou. Starý magistrát i túto bol zanedbal. Za sieťou usalašili sa pavúci a po papieri rozostreli siete a lovili muchy. Starý magistrát držal tabuľu za vec úplne zbytočnú, že vraj nevyzná sa každý mešťan v umení čítania, a menovite takého rukopisu, ako má náš notár šor Mene^[9] Papulić.

Ostatne nový magistrát darmo sa ustával vyvesovaním ohlasov a vyzvaní. Kto bude slabikovať také háky-báky, keď môže mať všetko živou rečou i s komentárom, a to z prvej ruky, vlastne z úst samého šora Paveho. Sotva sa skončí zasadnutie a šor Pave vyjde na piacu, hodí čiapočku nad ucho, rozkročí sa a začne oznamovať, vysvetľovať, karhať i nahovárať, kýmkoľvek nevyčerpá celý program dnešného zasadnutia. Ustavične ti bude udierať o ucho: „Ja som chcel… Ja som navrhol… Ja nedopustím… Ja som videl… Ja vám vravím… Ja uvidím…“ Občania, z väčšej čiastky težaci — sedliaci — napospol mu prisviedčajú, utvoriac okolo neho kruh, iní mlčaním odobrujú. Za chrbtom šora Paveho sa štuchajú, žmurkajú jeden na druhého, uškierajú sa, a čo mladší, škubajú druhých odzadku za vlasy, alebo bádajú sa špendlíkom, schovávajúc sa chytro za chrbát načúvajúcich.

Následok bol, že sa excesy v poli a hore rozmnožili a s nimi i pokuty, ktoré šor Zakarija nestranne prišíva. Kliatby a šomranie zo strany dolapených. Nuž naučení boli do cudzieho, ako do svojho.

Šor Pave dohliada zas na dvory a hnojiská. Za každým takým výletom do týchto zákutí môžeš vidieť dlhé rady koní, múlov a oslov, ako vynášajú hnoj vo vreciskách, priviazaných do páru o každé sedlo. Kto neslúchne na prvé slovo, pokuta ho neminie. Tak sa stalo, že šor Pave po takom výlete pokutoval šoru File, svoju paniu, a to na päť zlatých, s odôvodnením: „Vezmúc do ohľadu, že je ženou ašešura a má občianstvu predchodiť dobrým príkladom, lebo od hlavy ryba smrdí.“

Zle pochodili i krčmári. Naučení boli držať otvorené i po polnoci. Šor Pave vydal úkaz raz navždy. No o desiatej nezatvoril ani jeden svoju krčmu. Keď prišli ,rondári‘^[10] prezerať, hostia ich privítali s plnými fľašami a krčahmi. Nie div, že dľa nich bolo v krčmách všetko v ,najlepšom poriadku‘. Šoru Pavemu sa to zdalo podivným — šore Danici tamtej noci zhynuli dve šunky. Vybral sa on sám jeden večer za rondármi: našiel i krčmy otvorené, v nich rondárov, lebo im bolo veľmi veselo a útulno…

Vtedy sa prihodilo — ale nepovedzte nikomu! — že keď vyšiel na ulicu, mládenci začali doň hádzať skalami spoza sudiska, čo krčmár bol vyvalil na ulicu. Šor Pave skáče po skalách a hrobliach, môže sa povedať, nevyberajúc, kade skáče — sťa za oných časov, keď chodil na zálety za šorou Filomenou. Skonfiškoval rybárom ryby, kofám hrušky, Talianom dyne a melóny…

Nie div, že prišlo všetko do poriadku. Občianstvo pokojne líhalo a spávalo pod strážnym okom svojho magistrálu.