ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Človek vraj nebude spokojný, ani čo bys’ ho šípom po holom chrbte lízal.

Tak sa stalo i u nás. Občania privykli na nový magistrát a už sa im nezdal ničím neobyčajným. Nepreukazujú mu vďačnosti, ako by sa dalo očakávať. Naopak — šomrú, pravda, dosiaľ len po kútoch. No či to potrvá dlho, kým vyjdú na verejnosť?

„Brate, zle je,“ zveruje sa šor Pave Zakarijovi. „Národ šomre, že ho vraj nepúšťaš do hory. Ani tyčky, ani vidlice, ani ohreva… Nuž, mnohým odpadlo a teraz dlhý pôst… Nenásytní, nevďační! To ti je náš národ!“ A rozhodil naďaleko rukami.

„A čo si počneš — nech šomre!“ odpovedá šor Zakarija. „Preto sa nejdem zmárniť.“ A pohol ľahostajne plecom. „Ústa im nezašiješ, biť sa s nimi nepôjdeš — a keď si v úrade, kamarát — a ty trp!“

„To i ja viem. Ale škoda, keď im dáme šomrať vyše práva. Kde naša vážnosť pred svetom! A čo ako, treba uznať, stisol si ich, nemôžu ani sem, ani tam… Eh, malo by sa dačo, malo…“

„Nuž?“ A šor Zakarija otvoril ústa v udivení a očakávaní.

„Dačo podujať — čo ako, malo by sa… Národ by mal robotu, nemal by kedy dudrať; a mal by zárobok k tomu — dupľovaný osoh, vidíš… Ja by bol rozhodne mienky…“

„Pre mňa!“ pohol šor Zakarija plecom. „Beztoho im nevyhovieš. Zárobok prelumpujú a dudrať budú ešte horšie. Prelumpovali by i obec, i tekvicu sv. Roka, i… i…“ šor Zakarija sa rozhorlil, očervenel v tvári ako moriak, oči mu zableskli hnevom a ohromným belasým ručníkom utiera znoj spoza uší a okolo šije. „A čo by to bolo — nech čujeme ďalej…“ A nachýlil sa k nemu dychtive. „Vari si našiel baňu na zlato, alebo už aspoň petrolej…“

„Ja by takto. Celú noc som nezažmúril oka. Hádam som úsad pohol.“

,Na čertovi si ho pohol,‘ myslí si šor Zakarija. ,Vari na kopačke alebo pri dvíhaní…‘

„Nuž som premyslel, a vec je jednoduchá. I svet zarobí i obćine prikvapne. A rizika ani mak…“

„No — to musí byť, synko, čosi súceho,“ pochvaľuje šor Zakarija.

„Vystavme vápenicu,“ riekol šor Pave.

„Vápenicu?“ užasol šor Zakarija. „A na aký spôsob?“

„Páliť vápno! Vec zretedlná, bože môj!“

Šor Zakarija utiera znoj a krčí ramenami. Taký zvláštny projekt! Či by on kedy prišiel na dačo takého? Ktorá obćina sa dala na vápeníctvo? Dosiaľ ani jedna v celej Dalmácii.^[11] ,Čertova hlavička, tento Pave,‘ myslí si, hľadiac kosom na súdruha trochu v obdive, trochu v rozpakoch. ,Čerti mu diktujú; a len odkiaľ to pozobal, toľkú múdrosť. Čo nevymyslí! Ale kdeže! Prekliate noviny: v nich všaková politika. A on vždy trčí v nich…‘

No vzdor tomu predsa sa len začal zaoberať tou myšlienkou; prevracať, ako by, čo by; prizerať sa jej na líce i naopak. A všetko sa mu pozdáva akási ani neslaná, ani nemastná…

„Povedz, že si proti mne a koniec. Nebolo by prvý raz. Aspoň nebudem hlavu lámať nadarmo!“ zvolal konečne urazený. On, že mu vyjdú v ústrety na polcesty, že mu budú povďační za dobrý nápad, že sa oduševnia — a ono prekážky, váhavosť, nedôverčivosť. „A plán hotový, bez najmenšieho rizika,“ doložil viac pre seba, než pre súdruha ašešura. „Čo sa vyžaduje? Nič iného, iba ľudia, kameň a drva. Kameňa máme, chvalabohu, vyše práva. Ľudia sa ti toť povaľujú po piaci ako Cigáni, bez roboty, až ťa srdce zabolí, keď ich vidíš. A hory máme tiež obecnej, koľko len chceš. A haluziny koľké stôsy ležia nič po nič. Človeče, hnije vám, práve ako vaša múdrosť premudrovaná. Ešte si v nej nohy polámete, ty i tvoji chýrni horári… Teda ju zoberme, dajme ju dohnať z tretiny, z polovice, ako sa dá. Beztoho nám letia k hlave, že ich nepúšťame do hory. Nechže sa raz zasýtia!“

„A groše a robota? Z poriadky? Poriadku treba šanovať. Ľaľa — cesty plané. Voda povymývala.“

„Páleníkov z poriadky!“ rozosmial sa šor Pave. „Čo sa ti sníva, môj synko. Tých vezmeme z tretieho, lebo z polovice tiež.“

Toľko nových ideí! Či div, že šor Zakarija nemôže ich odrazu stroviť? On je naučený rátať na druhý spôsob — tieto výpočty zdajú sa mu podivné, krkolomné. No ale i to netrvalo, len kým sa lepšie rozhľadel. Pomaly sa mu začali páčiť. Menovite sa mu pozdalo, že netreba na podnik ani groša vyhodiť. Groš on drží tuho a kým ho vydá, desať ráz ho v ruke obráti.

Tak sa stalo, že o štrnásť dní vystúpili šor Pave i Zakarija so svojím návrhom v riadnom zasadnutí magistrátu.

Magistrát nemohol nájsť chyby v ich výpočtoch. Šor Pave ohlušil svojimi dôvodmi všetky námietky už popredku. Temer jednohlasne sa uzavrelo teda, že obćina ide páliť vápno a podnik majú viesť šor Pave Kostić a šor Zakarija Duplančić.

Kopačka a podpieranie vo viniciach skončilo sa — težakom nastali akési prázdniny. A zídu sa, lebo v kanikule nie je veru pôžitok težakovi motať sa po vinohradoch. Tieto prázdniny, ktoré težak obyčajne prezaháľa, vykoristili naši podujímaví páni ašešuri.

Ak si prešiel po tieto dni popod Klánce, vysadené viničom a len na jednom fľaku pokryté ešte ,horou‘ — krovím totiž, spomedzi ktorého tu i tu vyčnieva osamelá česmína, padla ti do očí sila nanosenej haluziny, práve na najvidnejšom mieste neďaleko chodníka. Boli jej tam celé stohy, zelenej i suchej. Malý Zvonimir, syn Ivana Lapiša, zlomil v zápästí ruku, zvalkajúc sa dolu jednou takou kopou na tvrdú, kamenitú pôdu. Nazháňalo sa sem z celého mesta detí, ktoré sa nazdávajú, že tie hŕby sú na to, aby sa dolu nimi spúšťala mládež a poprávala pulidery.

V blízkosti haluziny otvorili Baldo Lolić a Petar Balavać so svojimi spoločníkmi baňu na kameň. Baldo a Petar sú šéfi ,spoločnosti na pálenie vápna pod Kláncami‘, vyvolení od ostatných šiestich účastníkov, ktorí sa podobrali na tento neobyčajný podnik. Dušou podniku je Baldo; slúžil cisára, vie sa i podpísať, a on sa podpísal šoru Pavemu i Zakarijovi na písmo. Pritom je človek spôsobný, obľúbený, vie púšťať dym na ucho. Baňu konečne ľahko otvoriť kdekoľvek. Kde sa pohneš, všade je vápenec, biely ako krieda, od slnca napoly vypálený.

Keď mali kamenia hodnú hŕbu, Baldo & Comp. natiahli motúz, kde bola pôda najrovnejšia, a dľa motúza vykrojili ani kružidlom poriadny kruh a dľa neho zakladajú fundamenty na stavbu vápenice. Keď ju vytiahli dohora, vyzerala ani dáka turecká kula.^[12] A keď sa im pozdalo, že je dosť vysoká, dali jej i kupolu, vyvedenú dľa natury, bez traverz a stĺpov, i bez trámov. Každý musel obdivovať toto impozantné, mnohosľubné stavisko.

Šor Pave zanedbal vonkoncom penzistov na piaci, i noviny. Celé dni a večery trávi pri vápenici a jej bodrých staviteľoch. Dáva rady, pokyny. Na jeho návod vyčnievajú z kolmej steny kamene, takže po nich môžeš, sťa po schodoch, vystúpiť po vonkajšej strane steny k samej kupole, ba môžeš hore na múre sa prechodiť, ak sa ti páči výhľad z tejto výšky.

„No, deti, zajtra ju podpálime, ak boh dá,“ riekol, keď už dielo bolo hotové.

Baldo sňal čiapku a rozhliada sa po šírej oblohe nebeskej.

„Ah, čo vyzeráš!“ okríkol ho šor Pave. „Čas — eh, nemôže byť krajší. Štyri týždne potrvá, ak nie osem. To sa môže najlepšie vybrať i z novín: Falb nepredpovedá kritického dňa v tomto mesiaci.“

Nebo je skutočne čisté, nevidíš na ňom najmenšieho vlákenka, čierne ani šata. Slnce pripeká, ako len v Dalmácii vie pripekať v kanikule. More je tiež tiché, nehybné, hladké. Prímorské planiny sa v ňom zhliadajú, čisté, modrasté, poliate nádherným svetlom.

„Veru dážď!“ povráva šor Pave. „Nemáš dažďa do augusta — vieme to my najlepšie, čo čítame Falba.“

„Ľahko prorokovať pekný čas,“ poznamenal Baldo s neveľkou úctou, „keď tak sám čas nosí. To vieme i bez novín. Ale búrka — prihrmí nenazdajky… Nerád by sa oklamať…“

„A keď ti ja raz vravím — nemáš dažďa, darmo ti je! A čo ľudia dnes nevedia! Len treba čítať — ale čo, keď nečíta každý… Koľko nás číta? Ja a ešte dvaja-traja… Ale dažďa nemáš — to si vyhoď z hlavy.“

Baldo & Comp. pristali, takže ani nešli domov nocovať. Utiahli sa do búdky, vystavenej z chvoja. Večera bola parádna — pečené mäso na ražni a víno dobré; to všetko v nádeji dobrého zárobku. Po večeri sedeli do tvrdej noci okolo vatry, rozjímali o svojom šťastí; vyratovali, koľko centov vápna vyjde z tejto vápenice.

Ráno na svitaní podpálili vápenicu. Temný dym vyvalil sa pomedzi špáry a súka sa hrdo k modrej oblohe. Vápenica ho vysiela hrdo a vyzývavo, dvíhajúc svoje kupolové temä dohora a akoby opovržlive hľadela ta do skromného údolia, kde vyspevujú cvrčky a čvirikajú vrabce medzi krovinami.

Od týchto čias mali sme aspoň na čom pásť oči. Deti sa tmolia ustavične okolo vápenice, z ktorej šľahá plameň a horúčava, pripomínajúc im večný oheň pekelný. Tu sa zabávajú zas o schovávačku alebo na spúšťačku. Prichádzajú i starí, menovite koho povinnosť volá do poľa; popozerajú, pohmkajú, pokrútia hlavou a každý zanechá akú-takú dobrú radu. Ba i inteligencia, zmierajúca v kanikulu od nudy, vyjde si sem, pravda, len podvečer, keď je chládok, pokochať sa na zvláštnom divadle. Neraz sa tu ohlási i veselý smiech našich slečien a mladých paní, ktoré idúc z kúpačky od mora nesťažujú si takú okľuku urobiť kvôli zábave. Často sa i ozve daktorý nápev, najviac vlastenecký, ktorého tiahle zvuky doliehajú do mesta a zamierajú tam kdesi v hluchej tíšine mora.

A v tichú noc, keď sa neopovážiš ľahnúť, lebo horúčava vtiahla i do spální a privalí ťa olovenou ťarchou, len čo ľahneš, a polieva ťa znojom: v takú noc dobre ti padne sedieť dakde na terase pri cigarete a lenivom rozhovore so spoločnosťou, tým ti je milšie sedieť, že vidíš pod Kláncami, ako horí oheň a v pruhu svetla tmolia sa akési tajomné postavy. V noci vápenica vyzerá pošmúrna, tmavá, chrliac kupolou husté oblaky dymu. Len tu i tu prebije dymom jazyk plameňa, osvietiac znezrady vápeničiarov i celú stráň. Neraz sa ozvú stamtadiaľ tiahle zvuky národnej piesne, dojemnej a smutnej, sťaby tam oddychoval tajomný sprievod pohrebný, alebo procesia. Na dušu ti zaľahne akýsi žiaľ — predstavia sa ti príbehy blízkej a dávnej minulosti a naplnia dušu čímsi bôľnym i sladkým. Sám nevieš prečo — a predsa čuješ, ako ti zvlhlo oko pohnutím…

O dakoľko dní vápenica poskytovala ešte inakšie divadlo, menovite po noci. Kupola sa rozžiarila a hádže magické svetlo naokolo sťaby bol zostúpil mesiac dolu pod Klánce. Nad ňou sa vznáša ustavične oblak dymu, ktorý dvíhaný horúčavou nemá kedy zhustnúť, až keď vystúpi do výšky.

Popoludní pozrel šor Pave barometer i pobadal poklepkajúc naň prstom, že sa vracia na ,variabile‘. Dosiaľ stál ako prikovaný medzi ,bello‘ a ,stabile‘.^[13] Trochu ho to znepokojilo — ale do večera neukázalo sa nič podozrivého na oblohe. No ráno, čo spávame tuho a hrmavica nás neprebudí, zadivili sme sa, keď sme mohli počúvať čľapotanie po okeniciach. Dážď prišiel ozaj dalmatínsky. Náhlo, prudko s nesmiernou hrmavicou a tak sporý, že v okamihu si na ňom ako myš.

Dážď ako prišiel, tak i prešiel. O ôsmej už pripekalo slnce z modrého neba na občerstvenú prírodu. Iba po uliciach a cestách vidíš, že tu preleteli tej noci celé potoky. Keď si prišiel pred sklep firmy Bobčić & Dobčić, zazrel si šora Paveho, lenže v šatách sviatočných, ako rozkročený vprostred sklepu rozpráva čosi hŕbe težakov. V sklepe je i starý pán Bobčić, ako obyčajne, vysmiaty. Sedliaci sú daktorí zmočení, daktorí majú vrece na chrbte a hlavu pokrytú tiež kuklou, urobenou z vreca. Pred sklepom sa hemží kŕdeľ detvákov s knihami pod pazuchou. Keď ťa vidia sedliaci, uškrnú sa a mihnú ti, aby si vošiel dnu.

„Čo nového, šor Pave?“ spýtaš sa, vidiac ho vo sviatočných šatách i s dákymsi čudným výrazom v tvári.

„Ah — prosím vás! Nešťastie!“ a pohodí rukou.

„Vápenica sa zrútila!“ odpovedajú ti sedliaci.

„Ešte čo! To je veru nešťastie!“

„Ah, darmo i hovoriť!“ začne on, rozhodiac ruky. „Prišlo tohto pre… pre… blahoslaveného dažďa — a kto by sa bol nazdal? Kto, povedzte mi! Veď ani Falb nespomína, že by po tieto dni… Vápenica rozpálená — eh, čo chcete — pila, pila kým mohla. Kde by nie — toľká voda! To sa lialo ako z kýbľa — ja vám vravím, lebo som bol tam… Napila sa, brate, napila — nie div, opuchla. Začalo sa to roztískať, pukať — môžeš si myslieť! Nuž na jednu stranu je špára — hlava by ti prešla, slobodne — i ja…“

„Nešťastná náhoda!“ tešíš ho ty.

„A čo, ak nie náhoda! Komu sa kedy stalo čo takého? Ja myslím nikdy — nikdy! Ja aspoň nepamätám…“

„Bolo by vari lepšie, keby bola bývala vápenica pod krovom,“ podotknete vy nesmelo.

„Ah, ben,“ odpovedá on s opovržením. „Tam v Tudeškej a Bemskej^[14] je druhá povetrnosť. Snehy a ľady o Jakube.^[15] Ale u nás, u nás, prosím vás! Kto videl kedy dážď v tomto mesiaci? Ja nepamätám…“

„Teda všetko skazené!“ doložíte vy s poľutovaním.

„Oj, nie!“ zvolá on a na tvári mu svieti víťazosláva. „Všetko v poriadku!“ Težaci žmurkajú na teba, akoby chceli povedať: „Aha — aha — pozor — uvidíš…“

„Prebudím sa ja — blýska, hrmí — nuž hrmí, tma a zas blýska… Sodoma, brate — súdny deň. Zvony vyzváňajú na veži — eh, hrúza, dopustenie božie! Bežím ja do kuchyne, prebudím dievku: ,Vstávaj, Mande,^[16] zameť chytro terasu, ide voda — ale prvú nepusť do cisterny, kým sa terasa nevymyje… Darmo je, zrepetila sa ona, vymietla terasu. Nebolo veru treba svietiť!“ smeje sa šor Pave. „Blesky šprihajú, jednostaj, mohol si slobodno cekíny čítať… A odrazu voda — ale aká, božezavaruj! Terasa plná vody — ja ju vypustím na dvor, čakám, kým sa očistí a potom otvorím dieru… Keby ste videli! Nestačila hltať toľkú vodu. A víchor, bratia moji! Čo víchor — uragán, pravý uragán! Ja že odnesie dach i dom. Nedrž sa tvrdo, hodí ťa ako loptu. Ach, došlo jej — došlo vody. Moja cisterna je skoro do vrchu — a pomysli, koľko môže prijať! Odkedy je vystavená, plná ešte nikdy, nikdy nebola! Pravá cisterna!“

„A možno vám pri vrchu dakde tečie!“ nadhodil ktorýsi težak.

„Čo — tečie? Vari moja cisterna! Vínom ju môžeš naliať, najjemnejším prošekom — kvapka nepremokne! Veru, pekná by to bola cisterna… Ja sa uzimil, zmočil. ,Uvar ty, Mande, kávy, nech sa rozohrejem…‘ Ale som jej nepil. I naliala do šálky, i všetka, neborká, tiež ako myš… A tu mi zíde na um: ,A vápenica, Pave, čo je s vápenicou!‘ Verte mi, zmrklo sa mi pred očima! Toľká hora, toľká robota… Prehodím ja kepeň, na kávu ani nepozriem. Brodiť do kolena po vode — ale lampáša netreba. A pri vápenici konfúzia veľká. Baldo plače, Petar sa bije do hlavy. Nuž staré baby! ,A čo to vy, ľudia, robíte? Čo neratuješ svoje mozole? Ale nevidíš, že pukla? Svätého mi Pavla, rozčesne sa napoly! Čo ste ovesili krídla ani zmoknutá kvoka? A keď sa ti rozsype, adijó vápenica! Svet sa bude radovať, bude sa vysmievať… A čo budeme robiť, šor paron, keď boh dal dažďa? Ale sa protiviť vôli božej? Či tak, mamľasi? Boh požehnal dažďa a ty si pomáhaj sám a boh ti pomôže…“

„Veru tak,“ prisviedčajú težaci.

„Hovoria, ako pravý človek…“

„Tu som ja, bratia moji,“ a poobzeral sa po poslucháčoch, hodiac čiapku do tyla, „tu ja zhodím kepeň, beriem chvojiny do náručia, teperím na vápenicu. Mokro, brate, voda tečie po mne — uf, ako myš! Za mnou Baldo, za ním Petar — všetci sa zrepetili… Pokryli sme vrch chvojím — voda sa leje dolu stenou a nepreteká. Ale puklina! To je najhoršie. Bež po povrazy, po švorce, sťahuj, drôtuj, a teraz vám stojí, na moju dušu, môžeš mi veriť.“

„Komu by to len zišlo na um!“

„Eh, vnuknutie — a čo druhé!“ divia sa težaci.

Šor Pave sotva čuje ich lichotivé poznámky. Zaujatý je rozprávaním. Hlas sa mu čuje, myslím, ďaleko vyše mesta, na sluchy mu naskočila žila od veľkého rozčúlenia.

„Ale, hospodáru, dnu nehorí,“ príde mi Baldo. „Pomysli si to postavenie!“ Hodil náhle rukou a pomykol čiapku do tyla. „Rozpálená vápenica — potom voda — a teraz nehorí! Nie sú to, prosím, žarty. To máš stovku škody — málo, máločo menej… Preboha, deti, nedajte jej vyhasnúť. Dobehni ku mne, v cieni nájdeš lanské drvá. Ale aby bolo zaraz… A ja zbieram za ten čas, čo suchšieho. Ale ako — keď všetko môžeš žmýkať… Boh i šťastie, s trieskami prišli chytro. Do pece s nimi, odrazu — i chytilo sa, naveľa-naveľa… A potom polená, hrče — jedno za druhým a nie nadarmo. Rozhorelo sa dobre, plameňa koľko len chceš. A teraz už chvojinu, bárs je i mokrá. No čo bola na vápenici, chytro sa osušila. Tú do pece a na vápenicu mokrú… Hádžu do nej, trielia — ej, brate, nemožno vysloviť, ako horí. Pukla, ale sa nerozsypala, lebo je opásaná. Oheň zas vyhnal vodu — nuž stojí, stojí ešte,“ dodal s chutným smiechom, „a bohviedokedy. Aspoň nevyšla navnivoč…“

„Chvála vám, šor Pave!“ privolávajú mu težaci. „Naši vyhrali! Teraz ste už na koni!“

„To sa rozumie! Treba sa vynájsť. Nezaložiť ruky a dívať sa, dívať, kým ťa voda potopí…“

Pán Bobčić sa utiahol do pisárne a žaluje sa pisárovi:

„Toto je druhý raz, čo som vypočul históriu o vápenici. Ach, bože môj, chvála ti i sláva!“

Onedlho vyšiel z kostola don^[17] Ante, kaplán. Odbavil omšu a chcel by ísť domov popiť kávu. No, zastavil ho šor Zakarija, ktorý práve bol prišiel a vypočúval históriu o vápenici.

„Či ste čuli, don Ante, čo sa robilo tej noci?“

„Bola búrka,“ odpovedá don Ante.

„A o vápenici?“

„Nie ja ver.“

„Ah, to je hodno čuť — poďte vy sem!“

A zas tí istí težaci, pán Bobčić vo dverách pisárne stojí a hľadí hrozivo na šora Zakariju. No ten rovno na šora Paveho.

„No, rozprávaj, čo to bolo?“ pýta sa ho.

„Ah, prosím ťa — nešťastie!“ A šor Pave hodí rukou.

„Vápenica sa zrútila!“ zvolali težaci.

„Ba ešte čo!“ diví sa don Ante.

„Ah, darmo i hovoriť!“ začne šor Pave, rozhodiac ruky. „Prišlo tohto pre… pre… blahoslaveného dažďa…“

Šor Pave rozkladá ako prvý raz a pán Bobčić utiahol sa do pisárne, chytajúc sa za hlavu. Kaplán načúva pozorne, težaci žmurkajú jeden na druhého a mihajú na šora Zakariju, ktorý sa usmieva potmehútsky. Keď sa skončila história, prišiel pred sklep učiteľ; práve bol pustil deti zo školy.

„Či viete, čo nového?“ pýta sa ho šor Zakarija.

„Dážď je nový,“ odpovedá učiteľ.

„A o vápenici ste čuli?“

„Nie ja ver…“

„Ah, to treba čuť.“ A už ho vedie šor Zakarija do sklepu.

A šor Pave rozpráva históriu tými istými slovami, od počiatku do konca, pred šorom Zakarijom i težakmi. Pán Bobčić tu vojde do pisárne, tu sa zas postaví do dverí a hľadí na šora Zakariju hrozive. Ten sa potuteľne smeje.

Prešiel don Roko, plebán, prešiel doktor, náčelník — i toľkí druhí: šor Zakarija vovliekol každého do sklepu a šor Pave vyrozprával každému zvlášť svoju históriu.

Po večeri v lete inteligencia schodí sa na ceste pred cintorínom. Tu sú gaštany vysadené a platany, pod nimi kamenné lavice, alebo jednoduché kvádry. Tu mládež spieva, alebo i vyvádza hry spoločenské, menovite, keď zavítajú slečinky. No dnes večer sa nespieva, ani nešantuje. Šor Pave má slovo a už jedno štyri razy vyrozprával nočnú udalosť. A šor Zakarija sa ustavične smeje a utiera znoj veľkým svojím ručníkom. Rozpráva s tým istým ohňom, tými istými slovami, i posunky sú tie isté. Ba je omnoho živší ešte, názornejší, lebo slečinky počúvajú ho s obdivom, a neraz zhíknu nad jeho odvážnosťou.

A pán Bobčić sa žaluje: „Ja už tu neobstojím. Uvidíš, že sa vysťahujem.“ Ale šor Zakarija sa ešte vždy smeje…

Pán Bobčić mal ešte mnoho ráz príčinu posťažovať sa a pohroziť, že sa vysťahuje. Prišli žandári, prišiel exekútor, prišiel poprávač telegrafov, prišlo toľko reisenderov^[18] — šor Pave každému zvlášť vyrozprával udalosť o vápenici; i to najčastejšie v sklepe Bobčića & Dobčića. Prišiel umelec zo Záhrebu, Tomislav Zvonimir: i jemu vyrozprával šor Pave svoju udalosť. Dramatický umelec bol natoľko dojatý udalosťou, že pripravil sólový výstup o vápenici, kde nechybovalo ani hrmenie a uragán, prevedené v nedostatku basy a bubnov jednoducho na obloku našej Čitaonice.^[19]

Ak chcete, príďte do nášho mesta. Môžete ešte i dnes počuť históriu o vápenici, lebo šor Pave i šor Zakarija, chvála bohu i sv. Roku, ešte žijú a oba sú bodrí a zdraví. O vápenici, pravda, už ani chýru. Keď ju vypálili, rozrúcali ju, vylúčili spomedzi vápna nevypálené kusy; rozdelili na rovnako čisté vápno medzi obćinou a Baldovou spoločnosťou; uhasili ho vo veľkej jame, kde krivý Bepo^[20] len toľko že sa neutopil, keď raz idúc z krčmy zatáral sa akosi na obćinský pozemok, kde je jama s vápnom. Baldo sa prisahá, že nemal osohu ani babky: čo zarobil, to kompánia prejedla a prepila ešte prvej, než sa vápno predalo.

No bárs materiálny osoh nebol veľký, morálny bol tým väčší. Svet rozprával dakoľko dní o vápenici — nemal kedy špintať na náš magistrát.

„Treba rozmýšľať,“ vraví šor Pave, „a všetko sa poddá…“

„Pravdu máš, môj Pave,“ prisviedča mu šor Zakarija.