ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo poobede. Pani domu zacengala a hneď nato doniesla posluha čiernu kávu. Pán Tobiáš Žila ale prv stykal si zuby. To bola už jeho obyčaj, zato ale nie div, že robil to istou elegantnou gráciou. On nepredložil si servítku pred ústa. Ó, to nie! Veď načo stykal by si potom, ak mal by zakrývať svoje zuby? On mal také zdravé, lištiace sa zuby, že by človek nebol vbil medzi ne ani to najmenšie vlákno. On teda nemusel stykať ich, ale stykal práve preto, aby videlo sa, že on absolútne nemusí ich stykať, že sú zdravé a pekné ako perly z mora.

Pán Tobiáš vedel to veľmi dobre, i nemálo bol pyšný. Zato najväčšou poklonou bolo preňho, keď kto chválil mu zuby. Mladí právnickí osnovníci vydobyli si potrebnú priazeň uňho zväčša tou poklonou. Lebo slabá stránka pána Tobiáša známa bola celému svetu.

„Ej, strýko, ale by som sa vďačne čaroval! Človek by skoro ani neveril, že sú to vaše vlastné!“

„Pravda, ty, pane, ty neveríš! Lebo ty a celá tvoja čata potratíte ich po lum… No, no, pane, načo morálky, ja som liberálny! Ale pravda je, že naše pokolenie bolo inakšie, lebo vidíš…“ Pán Tobiáš nedokončil vetu, ale veselo zasmial sa. A i nebolo treba iného dôvodu: človek mohol tešiť sa dlho v pohľade na jeho drobné liskavé zuby pri tom širokom úsmeve.

Zato ale netreba predstavovať si pána Tobiáša ako nejakého puritána. Ba veruže nie! On rád jedol hríby — v omáčke i v polievke, mladé kurence, jarabice, bažanty; slovom, delikátne veci, všetky ale pripravené podľa vlastného receptu. Ešte i najchýrnejšie kuchárky v Lipnici pýtali rady od neho, keď muž doniesol im dáku divinu na krk. A pán Tobiáš vždy vedel dať rady.

Ďalej bol on nesmierny ctiteľ nežného pohlavia. On vedel dávať pekné poklony, jemne bozkať rúčky, takže ani len púder neodletel z nich, a keď stretol dáku švárnu sedliačku, nuž on nezdráhal sa uštipnúť ju v červené líčko a galantne vyvolal: „Ej, ej, aká si mi podarená!“

Vcelku nebol on teda žiaden podivín: len tak klonil sa k moderným zvykom ako tí samí, čo náhodou potratili svoje zuby. A to konečne ani nebol div, tie zdravé zuby. Mal pán Tobiáš ešte len päťdesiatpäť rokov, nuž a ja videl som už i sedemdesiatnikov s takými zubami. Pravda, v Lipnici on vynikal.

No, čo ušetril „zub času“ na zuboch pána Tobiáša, to hojne vynahradil si na jeho vlasoch. Bol totiž pán Tobiáš veľmi citlivým proti všetkým možným prievanom, lebo temeno hlavy bolo úplne nahé. Zato dal rásť vlasom na bokoch a všemožne tiskal ich hore, lebo pán Tobiáš rád zdal sa mladým. Jeho čelo lišťalo sa ako mladému dievčaťu a pery červenali sa pod čiernymi fúzami. Čo všetko ľahko uveríte, keď poviem vám, že pán Žila mal veľkú zásobu toaletných článkov a že bol veľkým podporovateľom kozmetických vynálezov. Všelijaké pasty, vodky, farbičky, to všetko prispievalo k zakrytiu toho, čo nemalo sa vidieť.

Pán Tobiáš totiž nevzdal sa ešte nádeje na krajšiu budúcnosť. Jemu ešte vždy snívalo sa o peknej mladej ženuške, o veselých, krikľavých deťoch… Stred Lipnice, na najkrajšom mieste rínku vystavil utešený dom, napchal ho nádherným nábytkom a z veľkého dvora urobil krásnu záhradu. Stromy od tých čias vyrástli dohora, rozpustili haluze do šírky, už poskytovali príjemný chládok, no žiadnej víly len nenašlo sa, čo prevzala by kormidlo domu. A bohvie prečo? Ako by sa boli premenili časy a zvyky. Kým pán Tobiáš bol len chudobným, počiatočným advokátom, vtedy nešli bohaté zaňho práve zato, že je biedny, ačpráve švárny šuhaj; teraz ale, keď nazbieral už bohatstva — teraz zas nejdú zaňho, radšej za chudobného, len nech je on švárny.

Konečne ale svitol i jeho deň! Od pár dní chodí pán Tobiáš ako vyčarovaný; viac sa usmieva, jeho temeno akoby bolo odrazu zarástlo, pery boli mu sviežejšie, fúzy čierne ako žúžoľ a vytiahnuté ako stoličnému hajdúchovi. Akoby i nie! Pán Tobiáš vyhral veľkú kauzu: Dedinský kontra Zubák in summo dvadsaťtisíc zlatých. Každý závidel mu, lebo každý myslel na mastné expenze,^[1] ktoré z tej príležitosti mal pán Dedinský vyplatiť. No každý mýlil sa v tom.

„Ja som bohatý, pán brat,“ riekol Žila k Dedinskému. „Mne už netreba zlata! Ja — mne treba by bolo niekoho, kto by chcel okrášliť mi život!“

Pán Dedinský porozumel a nemal nič proti žiadosti pána Žilu. Nie síce preto, že by usporil tým niečo, ale držal Žilu za partiu nanajvýš skvelú a nevedel si predstaviť, prečo by Anna nemohla byť šťastnou s váženým boháčom. Anna bola totiž dcérou pána Dedinského.

Plán zdelil sa pani Dedinskej a došiel súhlasu.

„Dievča je taký tovar, ktorý treba predať prvému kupcovi, lebo ruža zvädne na steble — a bohvie, či nájde sa viac kupcov, alebo či bude lepší než pán advokát Žila!“

Takto mudrovali manželia a prisľúbili Annu plešivému pytačovi („aspoň má už rozumu!“). — Jediné, čo žiadala si matka, bolo, aby vec nesúrila; nech pán Tobiáš získa si náklonnosť Anninu a to — riekla matróna — istotne podarí sa takému milému mužovi.

Pán Tobiáš pyšne vykrútil si farbené fúzy pod vplyvom lichotivej poznámky a márnivo usmial sa. On sám veril na svoju zručnosť. Takto je spokojný, lebo on ani nechcel by pojať za ženu dievča, ktoré by šlo zaňho len následkom rodičovského rozkazu.

Item takto stáli pomery vtedy, keď — ako spomenul som napredku — prišla čierna káva a pán Tobiáš počal stykať svoje pekné zuby. Lebo rodičia Anny napomáhali cieľ pána Tobiáša, nuž nie div, že obeduje už po tretí raz u nich.

„Prišla i pošta pre veľkomožného pána,“ riekla posluha k Žilovi a podávala mu listy.

„Má času!“ vetil galantne pán Tobiáš a chcel strčiť listy do vačku.

„Nedajte sa mýliť, možno, že sú súrne,“ riekla domáca pani.

Pán Tobiáš teda prezrel listy. Pri čítaní posledného smiala sa jeho tvár.

„Povážte,“ riekol. „Brat posiela mi svojho syna na krky, aby som ho vraj oženil tu!“

A pritom opätne usmial sa, mysliac na svoju ženbu. Potom vyprával o svojej rodine a zvlášť o bratovi. Býval on v susednej stolici, mal veľké statky a jediného syna. No syn nebol veľmi podarený; raz zavrel sa do izby a študoval klasikov, druhý raz robil výlety koňmo alebo pešky, lovil ryby a zvery — len hospodáriť nechcel. Nuž snáď chcel brat odpomôcť tomuto, keď posiela ho do Lipnice.

„Ináč, ja málo pamätám sa už na šuhaja,“ riekol ďalej. „Videl som ho pred pätnástimi rokmi, mal vtedy desať rokov a tuším — bol rapavý.“

Odrazu trhol sa Žila a pozornejšie díval sa do listu.

„Je dnes dvadsiaty máj?“ pýtal sa rýchlo.

„Áno.“

„Nuž pomyslite si len, Vladimír dnes má prísť; list šiel osem dní,“ vyvolal Žila a mrzuto zdvihol sa. Pozrel na hodiny. „A vlak len čo nie je tu. Kým domov prídem a dám zapriahnuť, bude už pozde.“

Rýchlo hľadal klobúk a chcel vzdialiť sa.

„Ostaňte, pán brat,“ mienil Dedinský. „Hovoríte, že i tak bude pozde, nuž pošlime môj koč preňho.“

„Pravdaže!“ narádzala pani. „Doma i tak nemali by ste mu čo predložiť; nech príde sem.“

Pánu Tobiášovi i tak nechcelo sa preč, nuž ostal a o pár minút už hrmel koč k stanici.

Rozhovor točil sa potom o Vladimírovi Žilovi. Jeho strýc vyprával daktoré jeho kúsky, ktoré zdelil mu brat. O štvrť hodiny už všetci vedeli predstaviť si ho, no tak, že nebárs lichotivé bolo preňho samého.

„Nuž ale — chlapec môže!“ miernil pán Tobiáš dojem. „Je bohatší než mnohí magnáti.“

Vonku zahrmel voz. Panstvá vyšli na koridor čakať hosťa.

Otvorenou bránou vošiel koč — prázdny, len dva kufre boli v ňom.

„A pán urodzený?“ volal Žila zadivený.

Odvety nebolo treba, lebo hneď za kočom vbehol mladý muž na koni silne upenenom. Zadivene pozeral na panstvá, potom s úsmevom pozrel na svoje šaty, akoby chcel označiť, že nebol prichystaný na spoločnosť dám. Bol v jazdeckom obleku: vysoké gamaše, jelenie nohavice, krátky kabát a široký biely klobúk.

Pred vchodom skočil z koňa a podal uzdu sluhovi.

„Voďte ho aspoň hodinu a nedajte mu piť,“ riekol a stúpal hore schodmi.

Pán Tobiáš šiel mu v ústrety.

„Vitaj, braček!“ riekol a podával mu pravicu.

„Ty si to, strýče?“ pýtal sa hosť a pozorne díval sa naňho. „Výborne vyzeráš, keby nie tých vlasov, tak ani mladý človek!“

Pán Tobiáš nechutne stiahol ústa.

„Mám ti česť…“

„Dámy musia ma omluviť,“ skočil mu synovec do reči. „Nemyslel som ani zďaleka, že by môj strýc mal návštevu.“

Dámy sa smiali.

„Veď len dovoľ!“ riekol netrpezlivo strýc. „Toto sú páni Dedinskovci, a síce pani, slečna Anna a pán, a ty si ich hosťom spolu so mnou.“

Hosť zadivil sa.

„Nesmierne ma teší!“ riekol. „Ale pravdu povedať, mal som ja byť predsa tvojím hosťom. Ako to teda?“

Vysvetlili mu príčinu a zaviedli ho do jedálne.

Vladimír Žila bol chlap vysokého a silného vzrastu. Jeho tvár nemohla sa pomenovať pravidelnou, ba ani švárnou, lebo špatená bola niekoľkými rapinami; no predsa nedala sa jej uprieť zaujímavosť. On mal veľké jasnomodré oči a pobelavé, kaderavé vlasy, takže oboje bolo by hodilo sa prv do jemnej ženskej tváre; no predsa protiva ich s mohutnou postavou a hlbokým hlasom nebola smiešna, ba až pútajúca. On kráčal ťažko, hovoril hlasne a pomaly, bol viac vážnej než veselej povahy.

Kus nezručne uhol sa pred neznámymi; pani Dedinskej nepobozkal ruku a slečne ani len ruky nepodal, domácemu pánovi však silne a srdečne stisol podanú pravicu.

Pani Dedinská doniesla jedlá preňho a núkala ho.

„Povďačný som vám,“ riekol on. „Nejedol som od včerajška, nerád hostinské jedlá. Prv ale prosím pohár vína, lebo mám nesmierny smäd.“

Pán Tobiáš usmial sa, akoby bol chcel povedať: „Či som nevravel?“ Domáci pán nalial hosťovi hodnú času červeného a ten vypil ho na dúšok. Potom dal sa s chuťou do jedenia.

„Ešte ani nepýtal som sa ťa, strýče!“ riekol po chvíli. „Otec oznámil ti istotne len moju návštevu; bude mať miesta i Alazán, môj sivko?“

Pán Tobiáš kývol hlavou. Predmet nezdal sa mu súcim k rozhovoru.

„Krásny kôň!“ riekol Dedinský.

„Plná krv!“ vetil Vladimír.

„Skadiaľ je? Bol drahý?“

„Nie, vôbec nedá sa zaplatiť. Je rýchly ako vietor a húževnatý. Pred rokom doniesol som ho z p…skej výstavy od baróna B.“

Dedinský nalial zas vína a ponúkol hosťa.

„Ďakujem, nepijem viac.“

„Ale prosím!“

„Odpusťte, ale ja nepíjam nič okrem vody.“

„Naozaj?“ vyvolal domáci pán.

Vladimír zdvihol hlavu.

„Ráčite pochybovať?“ pýtal sa ho s úsmevom.

Pán Tobiáš hniezdil sa a Dedinský prišiel do rozpakov.

„Teraz pil som len od unavenia, lebo sivko dal mi tuhej práce na ceste od poslednej železničnej stanice.“

„Ako — teda koňmo ste prišli?“

„Áno. Podľa pravdy mal som vôľu prekonať celú cestu koňmo, ale otec prehovoril ma; šli sme teda vlakom. Na poslednej stanici stojí vlak pol hodiny. Šiel som teda obzrieť si Alazána a videl som ho stisnutého do úzkej klietky. To mrzelo ma; dal som si ho vyviesť, napojiť a osedlať. Cestu — paralelnú s dráhou — ukázali mi, nuž myslel som si, však dorazím do večera. Pohol som sa, ale nešiel štvrť hodiny, už hrmel vlak za mnou. Alazán počal ostriť uši, divo odfukoval a staval sa na zadné nohy. „To bude pekný žart!“ myslel som si a chcel som zastaviť koňa. Vlak ale hrmel už celkom za nami. Alazán spínal sa, a ja nevládal som ho držať. Šli sme teda zároveň s vlakom, ba asi o minútu prv som bol na stanici než vlak.“

Páni a dámy divili sa náramne.

„Ale skutočne, naozaj?“ vyvolal Dedinský.

Vladimír práve niesol pohár vody k ústam. Na otázku zložil ho a jasne pozrel na Dedinského.

„Ráčite pochybovať už po druhý raz,“ riekol vážne, no bez všetkého hnevu.

Dedinský omlúval sa, veď on verí, len mu je to príliš…

„Nepravdepodobné!“ skočil mu mladší Žila do reči so smiechom.

„Ak však neverili by ste sluhovi, čo čakal ma na stanici, to som vám k službám, bárskedy dokázať to isté ešte raz.“

Vladimír hovoril to žartovne, ani zďaleka nemalo to náter vypínavosti. O malú chvíľu vstal Dedinský a vyšiel von. Keď sa vrátil, s obdivom pozeral na Vladimíra a na znak otázky zo strany pána Tobiáša mlčky kývol hlavou.

Pán Tobiáš navrhol, aby šli pozrieť si Alazána.

Spoločnosť súhlasila.

Za ten čas, kým panstvá bavili sa v izbe, umyli sluhovia Alazána, takže jeho tmavosivá srsť lišťala sa ako zrkadlo.

„Nemusíme ta ísť,“ riekol mladší Žila pri dverách koridorových. „Zavolám ho sem, len ráčte rozkázať sluhovi, aby ho pustil.“

Dedinský vyplnil žiadosť. Sluha hodil koňovi uzdu na krky.

„Alazán!“ zavolal Vadimír silným hlasom. Kôň zarechtal a rýchlo priblížil sa k panstvám. Pán pohladkal ho po dlhej hrive. Kôň ňuchal, lízal ruku pánovu.

Žila siahol do vrecka. „Nemám, pozdejšie,“ riekol ku koňovi a opätne pohladkal ho.

„Čo to?“

„Obyčajne dávam mu cukru,“ vetil Žila.

Slečna Anna doniesla cukorničku a podávala ju Vladimírovi. On siahol po ňu a pritom mimovoľne pozornejšie pozrel na domácu slečnu. Tamdnu v izbe urobená bola tma, aby pálčivé papršleky nepredrali sa dnu; tam teda ani nevidel ju. No tu muselo napadnúť mu, kde jasné svetlo dňa dodávalo výrazu jej vysokej plnej postave, sviežej belosti tváre a tmavým očiam, lebo Anna Dedinská bola neobyčajným zjavom, bárs nebola ani zďaleka dokonalá krásavica.

Ona začervenala sa až po tenkú zlatú retiazku, ktorá krášlila jej biele hrdlo.

„Smiem ja tiež dať?“ pýtala sa, aby urobila scéne koniec.

On vtedy po prvý raz počul jej mäkký, altový hlas.

„V božom mene, ak nebojíte sa, slečna!“ vetil Vladimír veselo.

„Óh!“ vyvolala ona a žartovnou pohrdlivosťou zrela na jeho vysokú postavu, akoby mu riecť chcela: „Ako čo by si len ty smel!“

Potom chytila do ruky kúsky cukru a podávala ich Alazánovi.

„Vy tuším tiež rád pochybujete!“ riekla Žilovi. „Ja ale našťastie môžem presvedčiť vás hneď!“

To „hneď“ prízvukovala tak, že spoločnosť dala sa do smiechu.

Vladimír mlčal.

„Už bude dosť, slečna, ďakujem vám!“ riekol o chvíľu.

Sluha prišiel a chytil Alazána za uzdu.

„Je to kôň!“ riekol oduševnene k panstvám! „Veľkomožný pán prišli na ňom od Mojky do Lipnice driev než železnica!“

Vladimír obrátil sa k Anne a riekol chladne: „Ja nikdy nedokazujem pravdivosť svojich slov, teraz ale mimovoľne máte ich tiež hneď potvrdené.“

Druhí alebo nepočuli to, alebo prepočuli — a Anna nedala mu tiež odvety.

O chvíľu odporúčali sa Žilovci. Pán Tobiáš nežne pobozkal ruky dámam; Vladimír uhol sa len. Rozumie sa, že boli zvaní k hojným návštevám.

„Čo myslíš o mladom Žilovi?“ pýtala sa Dedinská svojho muža po odchode hostí.

„Ešte nič,“ vetil tázaný.

„Nemá on dáke zvláštne maniere?“^[2] riekla pichľavo Dedinská.

„To by bola snáď najmenšia chyba,“ mienila Anna. „On nie je snovaný z tej látky čo jeho sladký strýc, a ani neprijala by od neho, aby mi ruku bozkal.“

„Nuž ale prečo? Prečo by on tiež nemohol zadržať pravidlá slušnosti? Je on niečo iného?“ vyvolala indignovaná veľkomožná.

„Je, je! Rozhodne je niečo iného než naši vyfintení, šnúrovaní fičúri!“ vetila Anna. „On je muž, zato vravím, to je ešte najmenej, že ignoroval malicherné zvyky. Ale tá nadutosť, to prehnané sebavedomie, to je hnusné uňho! Či počuli ste, ako počal vždy: „Ja nepijem. Ja nikdy nedokazujem pravdivosť svojich slov!“ A všade to „ja“; ono zvučí z celej bytosti jeho. To je k nevystatiu uňho!“

Slečna rozhorlila sa; jej biele líca začervenali sa.

„Taký chlap ako on môže si to dovoliť!“ riekol flegmaticky Dedinský. „On reprezentuje svet úplne izolovaný — voči celému svetu.“

„Alebo reprezentuje muža, ktorý rád rozhadzuje sa,“ riekla ticho Anna.

„Pravda, veď ktože sa otcovi hneď nezapáčil!“ riekla trpko pani Dedinská, že muž nesúhlasí s nimi.

„Uvidíme, kto má pravdu!“ riekol Dedinský a vyšiel von.

I matka vzdialila sa. Anna zamyslená dívala sa von oknom.

Na dvore práve viedli Alazána. Anna rýchlo zobrala cukor a vybehla na chodbu.

„Pusťte ho, Ondrej!“ volal na sluhu. Potom zavolala hlasne: „Alazán!“

Kôň kvapom prišiel k nej a lízal jej ruky. Ona potľapkala ho a podávala mu cukor. Mala radosť, že kôň poslúchol i ju.