ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhý deň bol pondelok. Pán Tobiáš mal hrúzu pojednávaní, nemohol teda nijako ísť na návštevu do Dedinských.

„Tebe ale patrí sa, aby si šiel, Vlado,“ riekol pri raňajkách k synovcovi.

„Keď sa mi ale nechce!“ vetil Vlado. „Vôbec neviem, načo poslal ma sem otec. Som jedine na prekážke tebe a na ťarchu iným. Čo ja mám u Dedinských robiť? Hľa, i včera hovoril som výlučne o koňoch; ja nehodím sa do spoločnosti dám a ani nič neťahá ma k nim. K blbým frázam nie som stvorený a iné nech nečaká človek od ženy.“

„No, očuj!“ vyvolal pán Tobiáš. „Nuž či patrí sa tak hovoriť?“

„Dobre, poviem ti teda inak: ja som blbý a ony sú mi primúdre! V každom páde ale stojí, že nehodíme sa spolu.“

„To som ešte nepočul od mladého človeka!“ vyvolal strýc.

„Nuž či každý čo mladý musí hneď za sukňami behať? Mne je môj Alazán milší než všetky vaše šminkované, šnúrované, turnierované, maznavé…“

„Mlč!“ volal pán Tobiáš a servítkou zapchával ústa hriešnikovi.

„Dobre! Budem mlčať, ale ma nenúť k návšteve!“ riekol so smiechom Vlado. „Ako vidím, ty si horlivý obhajca slabého pohlavia, tuším, tuším ešte i tetku dostanem!“

Pán Tobiáš milo usmial sa, utrel si fúzy servítkou a pyšne vykrútil ich.

„To je vec budúcnosti,“ riekol. „Ale či ty vieš, prečo ťa otec sem poslal?“

„Ani zďaleka!“

„Nuž, aby som ťa tu oženil!“ riekol pán Tobiáš a čakal na účinok svojich slov.

Vlado otvoril oči, vypil pohár vody. „To je pekne,“ vetil chladno. „A ako to chceš počať, strýče?“

„Nuž po prvé, zaľúbiš sa…“

„Teda ja mám počať!“ vyvolal Vlado so smiechom.

„A ja ti ju vypýtam…“

Vlado málo že nepukol sa.

„Choďte, choď! Ty mi vypýtaš, keď sa ja zaľúbim? De-li-kát-ne!“

O chvíľu preriekol: „Poneváč sa ja ale nikdy nezaľúbim, teda zaľúb sa ty, strýče, a ja ti ju vypýtam!“

Strýc potuteľne usmial sa. „Ja už mám!“ riekol pološeptom.

„Kýho ďasa!“ vyvolal Vlado. „No vidíš teda, čo tak súrite, keď ty už máš? Či ja nemôžem ešte čakať, kým i mne vlasy vypršia?“

To bola nepríjemná téma pre pána Tobiáša. Vstal a odporúčal sa Vladovi.

„Rob, ako chceš, žeň sa, alebo nežeň sa, ale do Dedinských patrí sa ti ísť,“ riekol pri odchode.

Vlado odrazu chytil ho za ruku a pozorne díval sa mu do tváre.

„Strýčko, tuším chcel by si mi Annu…“

Pán Tobiáš prišiel do nesmierneho zmätku. Energicky triasol hlavou a dôrazne riekol: „Nie, nie tú; Anna nie je pre teba!“ Potom vytrhol sa mu z rúk a jachal do súdu.

Vlado s podivením opakoval si strýcove slová, „Anna nie je pre teba!“ Prečo by nebola, keby on vôbec dal sa na to? Takto, pravdaže, nie!

Dal osedlať Alazána a šiel do poľa. Nazad idúc mrzelo ho otcovo chovanie sa voči nemu. Pošle ho údajne na návštevu a ono má za lubom jeho ženbu!

Práve bol vedľa domu Dedinských. V otvorenom okne zazrel Annu; ľahko zdvihol klobúk… No len si predstaviť, akoby to vyzeralo: on napríklad s Annou rameno o rameno premaznať život!

Keď domov prišiel, musela ho iná nálada zájsť. Vybral salónny oblek z kufra a poslal ho krajčírovi vypigľovať.^[3]

„Ale do jedenástej nech je tu!“ prikazoval sluhovi.

Punkt o jedenástej obliekol sa a poberal sa k Dedinskovcom. Vyzeral veľmi švárne; čierne šaty vyzdvihovali jeho mužskú postavu. Na ceste tu i tu zastal a dupol nohou; raz jednou, druhý raz druhou. Lakovky tlačili ho.

„Sprepadené návštevy!“

V chodbe u Dedinských stretla ho posluha a riekla mu, že je len slečna doma, panstvá že šli do majera. Žila vydýchol uľahčene a siahol po navštívenku, aby oddal ju posluhe. Vtedy zjavila sa domáca slečna.

„Dobrý deň vám, slečna!“ riekol hrubým hlasom Žila. „Držal som si za povinnosť prísť sa poďakovať vašim pánom rodičom za včerajšiu láskavosť; poneváč som ale počul, že ste len vy doma, to práve vzdialiť chcel som sa.“

Anna Dedinská sprvu zachmúrila sa — snáď pre to „len vy“ — keď ho však obzrela nezručného, ba skoro nemotorného — lebo tiesnili ho čierne šaty ešte viac než iné — vtedy chutne zasmiala sa.

„Poneváč mne ale naložené od mojich rodičov, aby hosťa — a bol to bárskto — zadržala zatiaľ, kým oni prídu: dovolím si prosiť vás, aby ste ráčili pomeškať u nás.“

Jej hlas znel veselou iróniou.

Žila mimovoľne usmial sa.

„Tuším sme si oba dali!“

„Len akoby mak, pane. Dar za dar!“ vetila slečna. „Ináč, ako sa má Alazán?“

Žila stisol pery, hneď však vzmužil sa.

„Ďakujem úctivo za otázku; chvalapánubohu, dobre! Dobre spal a dobre žerie!“

Posledné drastické slovo zas slečne nezdalo sa.

„Včera celkom okúzlili ste ma produkciou,“ riekla úsečne.

„Mienite to na mňa a či na môjho koňa?“

„No, no, pane, nehľadajte urážku, kde jej niet!“ miernila slečna dojem slov, ačpráve len bezmála že nevypukla v hlasitý smiech. „Ak ale dovolíte, nestojme na chodbe.“

„Prosím!“

Slečna odrazu zapýrila sa. „Snáď bude vám ľúbo do záhrady?“ riekla váhavo.

On usmial sa. „Prosím, ako sa vám len páči!“

Slečna odrazu otvorila dvere. „Poďme teda do salónu!“ riekla odhodlane.

On zdráhal sa vstúpiť. „Nerobte si násilie!“ riekol výsmešne.

No ona vstúpila a za ňou šiel on.

„Vitajte, ráčte sadnúť!“ riekla zapýrená tamdnu.

On sadol si, potom hral sa s hodinkovou retiazkou a — mlčal. A jej bolo tiež clivo.

„To vy hráte na piane?“ pýtal sa on o chvíľu. „Neboli by ste taká láskavá kus hluku narobiť?“

„Rád máte hudbu?“

„Rád, rád, najmä keď nemám čo riecť!“ vetil on so smiechom.

Ona sadla si k pianu. „Huč teda!“ riekla veselo. Hrala dosť obstojne.

„Hudba zošľachťuje!“ riekol on namiesto poklony, keď prestala hrať.

„Ale ak nemáte nič proti tomu, poďme do záhrady!“

Pravdaže, pristala. V záhrade vydýchol Žila, akoby mu centy boli odľahli.

„Viete, slečna Dedinská, poviem vám pravdu. Sto mužov gigantov nebojím sa tak ako jedinej slabej ženskej osamote s ňou. Mohol by sa zmoriť, a predsa nemôžem nájsť príhodného slova. Môj jazyk ťažký k hladkým slovám a driek neohybný k zručným poklonám!“

Anna Dedinská prv zasmiala sa naivnej dôvere, potom však zvážnela.

„Myslíte, že každá dáma dychtí za poklonami?“ riekla. „Myslíte, že ja napríklad žiadam od vás podobného? Ani zďaleka! Vám ani nesvedčilo by to, vy stali by ste sa smiešnym.“

On zadivene pozrel na ňu. „Pochybovať sa nesmie, všakže?“

„Naskrze nie!“ vetila ona vážne.

On kývol hlavou — snáď namiesto vďaky.

„Cítim i to, že druhý nebol by si dovolil toľko povedať vám na druhé videnie, ale ja…“

„Vy ste už taký!“ skočila mu Anna do reči. „A ja by druhému ani nebola dovolila to, čo vám; ale ani sebe. Ja sa ale rada prispôsobujem! No a teraz pochváľte mi ruže, pán Žila!“

Žila dokázal sa zbehlým kvetinárom. Rad-radom poobzeral ruže, chválil, hanil, ako práve na ktorú prišlo. Naúčal, ako treba pestovať ruže, až konečne zabŕdol v prednáške: o živočíchoch škodlivých pre ruže a o ich odstránení! Práve, keď na vežiach k obedu zvoniť počali, zbadal, že je téma suchá.

„Vidíte, slečna, taký som! Idem o hmyze vyprávať!“ omlúval sa s úsmevom.

„Nič to, pán Žila, nenudila som sa!“ tešila ho Anna.

„Chcel som vám ešte len to povedať, že by ste si od môjho strýka mohli mnoho druhov zaopatriť, ktoré nemáte ešte.“

„Tak? To by vás skutočne prosila.“

Žila sa odporúčal. Slečna podala mu ruku a on — uhol sa a chcel pobozkať podanú pravicu.

Anna vykríkla ako naľakaná a vytrhla si pravicu. Potom zasmiala sa. „Nerobte sa smiešnym!“ riekla. „Vám to nedovolím!“

Žila v rozpakoch uhol sa ešte neohybnejšie než inokedy a rýchlo stúpal cez dvor. No práve vtedy dorazili Dedinskovci. Starý pán srdečne vítal ho a pani aspoň neukázala nevôľu.

Prišla i Anna a vyprávala otcovi, ako rozumie sa pán Žila do kvetinárstva, ako naúčal ju, a že prisľúbil jej očká z ruží pána staršieho Žilu.

„Očkovať je ale najlepšie za rána, pošlem vám ich teda len zajtra,“ riekol Žila.

„Áno, áno!“ prisviedčal Dedinský. „A bolo by najlepšie, pán brat, keby ste i sám prišli. Bola by práca aspoň istá, lebo mojej Anne už mnohé vyschli.“

Anna spierala sa tvrdeniu; chybu uvaľovala na daždivé počasie. Žila ale ochotne prisľúbil, že zajtra ráno príde.

„A síce, aby bližšie vám bolo, príďte od zadného vchodu. Ja budem vás čakať hneď po zvonení,“ riekol Dedinský pri lúčení.

Doma čakal Vladimíra natešený strýc. Vyhral jednu väčšiu a kopu sumárnych kauzí^[4] a tešil sa i tomu, že synovec predsa odhodol sa k návšteve. Keď Vlado predniesol prosbu Anninu o ružové očká, to starý nápadnou ochotou privolil ešte i celé pníčky vybrať a zaslať ich jej.

„Dnes nemôžem už ta ísť, ale zajtra akonáhle odbavím klientov, navštívim vás pri práci!“ riekol veselo.