ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Včasráno šiel Vladimír s mládnikmi v ruke záhumním do Dedinských. V záhrade čakala ho už Anna s otcom.

„A ružu? Nevedeli ste mi bárs len jednu doniesť?“ pýtala sa ho Anna.

Potom nastala práca.

Asi o hodinu prišiel pán Tobiáš. On už nezameškal doniesť kytku a oddával ju s náležitými poklonami. Najprv pripodobnil celú Annu k ruži, potom jej pery, ďalej červené líčka a konečne, pri očkovaní jej nechty. A to všetko sladkým hlasom ako med.

„Baba!“ šomral nechutne Vladimír a pokazil očko hlbokým zárezom.

Pán Tobiáš uberal sa po vykonanej práci k starému pánovi, aby zas tomu dvoril.

„Môj strýc rozumie sa tuším lepšie než ja. Tak sa to dvorí?“ pýtal sa ticho Vlado Anny.

Anna zasmiala sa.

„Aj tak ako on, aj tak ako vy,“ vetila.

„Ako ja — vravíte?“ vyvolal Vlado a tvár zbĺkla mu ohňom.

Vtedy už ale zas bol strýc pri nich.

„Čo to, prosím, aj tak, aj tak?“

„Že sa očkuje aj tak, aj tak,“ vysvetľovala mu Anna.

Pán Tobiáš ochotne prisviedčal. O chvíľu šiel do domu na poklonu panej.

„Ráčili ste sa mýliť, slečna!“ preriekol Vlado. „Ja nedvorím!“

Ona zapálila sa.

„Vidím — a veľmi!“ riekla. „Chcela som vám len označiť, že dvoriť neznamená vlastne nič iné, len chovať sa tak, aby človek niekomu zapáčil sa.“

„Ja ale chovám sa len tak ako vždy,“ vetil Vlado, v tom okamihu ale steblo prasklo v jeho rukách.

„A i ruže vždy lámete!“ úsečne pýtala sa ho Anna.

„Ako kedy. Keď som namrzený, vtedy nemám istoty v rukách.“

„A teraz ste namrzený preto, lebo si namýšľate, že páčite sa mne!“ riekla zlobne Anna.

„Predsa mali by ste podať mi svoju ruku; prečo práve ja nesmel by ju pobozkať!“ riekol s výčitkou.

„Choďte! Robíte sa i tak dosť smiešnym!“ vetila ona.

„Ale sa nehneváte? Odpusťte!“ riekol on mäkko.

Takto šlo tri dni, kým ružové diviaky trvali… I slečna i Žila všemožne usilovali sa pichať a štípať jeden druhého, a predsa tým samým láskali sa… Až konečne prešlo všetko.

Stalo sa to takto:

V posledný deň záhradnej práce u Dedinských vyjazdil Vlado poobede a vrátil sa až podvečer. Nešiel však, ako obyčajne, hradskou, ale po záhumní. Keď prišiel k záhrade Dedinských, kukol cez múrik do nej. No a tam mal čo vidieť! Stred záhrady stála Anna a vedľa nej na zemi kľačal pán Tobiáš. V ruke držal ružu a podával ju Anne.

Vlado tak cítil, akoby ho niečo v hruď pichlo, krv buchla mu do tváre, oči stratili zrak.

„Alazán!“ vyvolal divo a bodol koňa ostrohami. Keď obzrel sa, videl, že strýc už stojí a že Anna dlaňami prikryla si tvár.

„Teda zato nie je pre mňa Anna!“ blyslo Vladovi v hlave. „Nuž, ale ja ju ani nechcem! Ani ju, ani nikoho! Vôbec neviem, načo som tu.“

Večer pokojne oznámil strýcovi, že — poneváč z otcovho plánu i tak nič nebude — zajtra ide domov. Pán Tobiáš prijal zvesť bez slova, len tu i tu zlobne díval sa na synovca. Keď už líhali, spýtal sa ho: „A prečo tak súrne? Nudíš sa u mňa? Veď pre mňa veru nemusíš sa ženiť!“

No Vlado neupustil od predsavzatia.

Druhý deň predobedom zas obliekol salónny oblek a zval strýca k návšteve do Dedinských. Pán Tobiáš ledvaže dal sa nahovoriť.

U Dedinských zarazení boli všetci rýchlym odchodom Vladovým.

Anna bola bledá, oči boli jej napuchnuté a červené, akoby nebola spala a mnoho plakala. Keď ale Vlado povedal, že prišiel lúčiť sa, obledla ešte väčšmi.

Odhovárali ho. Ešte i pani Dedinská hodila pár slov, aby nešiel. Zajtra je ochotnícke predstavenie, aspoň nech to dočká.

Vlado nedal sa odhovoriť.

Konečne preriekla Anna:

„Pán Žila istotne ostane, keď povyprávam mu, čo je to, to naše ochotnícke predstavenie!“ riekla žartovne. „Pozrite, tam bude: divadelné predstavenie, rečnenie, spevy, hudba a nakoniec tanečná zábava. Budeme sa výtečne zabávať!“

A to „budeme sa“ vyzdvihla; tomu porozumel len Vlado — i knísal sa, až konečne prisľúbil, a síce hneď dva dni, lebo druhý deň aranžuje pán Dedinský výlet do hôr…

Druhý deň pozvaní boli Žilovci k obedu do Dedinských. Na slečne Anne nebolo už vidieť stopy plaču; ona veselo a až nápadnou srdečnosťou ponúkala pána Tobiáša jedlami.

V záhrade, kde pili kávu, došlo sa voľného okamihu pre Annu a Vlada.

„Keby ste vedeli, ako sa hnevám, ako vás nenávidím!“ riekla mu Anna a zlostne dívala sa naňho.

„A ja na vás z plného srdca, z celej duše svojej!“ vetil Vlado.

Ona hlasne zasmiala sa.

„Ale choďte — naozaj? Nevoľno pochybovať o slovách vašich?“

„Teraz áno! Ostal som jedine vám k vôli, lebo len pre vás chcel som odcestovať!“

„Hrozná grácia!^[5] Večer povyprávate mi to obšírne!“ riekla a vzdialila sa.

Večer bola zábava. Vlado ťažko čakal na koniec programu. Konečne prišiel: nastal tanec.

Pán Tobiáš hlboko uhol sa pred Annou a zval ju do tanca; za ním prišiel druhý — tretí. Vlado tratil trpezlivosť.

„Ostali ste mne k vôli a dívate sa ako ma druhí berú!“ šepla mu výsmešne Anna.

„Ja netančím!“

Viac hovoriť nemali času, lebo zas hlásil sa pán Tobiáš. Za ním prišiel druhý — tretí. Konečne dala Anna jednému košiar.^[6]

„Doprajte mi aspoň pár okamihov odpočinku; potom vďačne!“ riekla mu zadychčaná. Za ten čas ale prestala hudba.

Anna oprela sa o rameno Vladovo a šli sa prejsť po sále. No len čo prišli na druhý koniec, už zas začala hudba nový kus a hneď hlásil sa odbitý tanečník. Vlado zlobil sa. Prisadol si k pani Dedinskej a začal s ňou rozhovor. No veľmi viazol v ňom, lebo Anna šla z rúk do rúk. Najviac tančil s ňou strýc Tobiáš. On bol celý premenený, tvár mu jasala a nohy bystro točili sa v rýchlych tempách. Človek nebol by ani veril, že je už taký starý. A k tomu ustavične usmievali sa jeho ústa a — rozumie sa — lišťali sa jeho chýrne zuby.

Vlado mal najväčšiu zlosť naňho. Keď tak videl, ako priviera krásnu tanečnicu k sebe, bol by býval schopným odsotiť ho.

Konečne odhodlal sa: bude tančiť s ňou. Keď strýc doviedol Annu na miesto, uklonil sa on pred ňou. Jej tvár začervenala sa, oči radosťou zažiarili.

„Konečne, predsa!“ šepla mu a dala sa mu objať. Vlado bol nezručný tanečník, k tomu treba i praxe i ľahkosti, a on postrádal oboje.

„Slečna!“ šeptal jej v tanci. „So mnou deje sa niečo neobyčajného, zvláštneho. Ja nechápem sám seba, ale to viem, že nemožno mi dívať sa na to, ako ste vy z ramien do ramien chodili. Urobte mi po vôli, netančite viac!“

Anna chvela sa na jeho ramene.

„Ako to? Skadiaľ beriete si práva…?“ šepla nazad zdvihla sčervenenú tvár k nemu.

On prosebne pozrel na ňu. „Nemám práva — prosím!“

O chvíľu riekla mu:

„Dobre! Vy urobili ste mi po vôli, že ste ostali, ja urobím vám tiež po vôli.“

Vlado stisol jej ľavicu a chcel ju hore zdvihnúť, aby ju pobozkal, no ona vymkla sa mu z ramien.

Viac netančila, lebo ju „hlava bolela“.

*

Veselo viezla sa spoločnosť do hôr. Okrem Dedinských sedel v koči ešte pán Tobiáš Žila. Popri koči na svojom ohnivom sivkovi jazdil Vlado.

„To by bol skoro rovný pár s vaším Alazánom,“ riekol pán Dedinský z baku a šibol ľaváka.

Kôň bol skutočne pekne urastený a ohnivý ani hrom!

„Je pekný!“ vetil Vlado. „Ak dovolíte, sprobujem ich vonku. Alazán vie aj voziť!“

„Prečo nie!“ vetil Dedinský.

Asi o hodinu dorazili na miesto. Najprv podujala sa prechádzka do hôr. Cestou zbieral pán Tobiáš kvety pre Annu a Vlado hľadal echo. Jeho neobyčajne silný hlas rozlial sa celou horou a tratil sa v diaľke, akoby bol spod zeme hučal. Vlado bol dnes náramne galantný k pani Dedinskej, takže táto už asi piaty raz ľutovala, že už zajtra odcestuje.

Keď dámy ustali, vrátila sa spoločnosť nazad. Potom dali sa do jedenia a všetci svedčili — alebo namysleli si — že v prírode jedlá lepšie chutnajú. Je pravda, že zo zásoby nezostalo nič, iba víno. Do toho však dali sa starí páni.

„Ak dovolíte, teda idem probovať Cigáňa s Alazánom,“ riekol Vlado k Dedinskému.

„Nech sa len páči!“

Sluha zapriahol kone. Vlado pozorne obzeral opraty, či sú dosť silné. Keď položil nohu na stúpadlo, preriekol: „Nepôjde nik so mnou? Idem len do toho buka a nazad.“ Ukázal na strom, vzdialený asi dvesto krokov. Nik nehlásil sa. Anna stála vedľa Alazána. Vladovi triasol sa hlas, keď pýtal sa jej:

„Nebáli by ste sa vy, slečna?“

„Pravdaže nie!“

„Nuž prosím!“

Anna pružne vstúpila na zadné sedisko, nečakajúc, či matka dovolí, alebo nie. Vlado pustil kone. Šli silným klusom. Vlado zašvihol bičom v povetrí, Alazán zaprel sa, Cigáň tiež spínal sa a v druhom okamihu schytil koč ako páper. Nebolo ľudskej sily, ktorá by ich zastavila u označeného buka. A Vlado ani nemienil ich zastaviť, lebo zdvihol bič a šibol raz Alazána, Cigáňa dvakrát. Kone zarehtali a ako divé vliekli koč vopred. To nedá sa prirovnať len k orkánu. Anne hučalo v hlave, povetrie hvižďalo jej v ušiach, no len pritisla pery a mlčala. Ona nebola by dala znak bojazlivosti ani za svet! Vlado ešte po jeden raz šibol zbesnene a vtedy, v tom najtuhšom behu preložil nohy z baku do koča. Anna úžasne vykríkla, chcela skočiť z koča, no on už držal ju za pravicu. Vtom ale vypadli mu opraty z rúk. Kone, cítiac voľnosť, leteli vopred — no Vlado nedbal o to! On schytil obe ruky Annine a vrelo bozkával ich. Slzy tiekli jej z očú. Vlado prišiel k sebe. Hľadal opraty, tie ale tiahli sa za koňmi po zemi. Situácia bola hrozná. Cesta z jednej strany široká, z druhej strany svah. Len kus nech odhodia sa kone v ľavý bok, tak nik nezachráni ich. Ak ale i nešmykne sa koč, i tak sú stratení, ak kone nezastanú po koniec vrchu, lebo dolu vrchom a tým behom zlámu sa i kone, i koč i ľudia!

Vlado ešte raz stisol ruky Annine, potom vyskočil z koča… Anna nevidela viac nič. Keď precitla na silný otras, vtedy kone už kľačali na nohách. Vlado ležal vedľa nich a držal opraty v rukách.

Anna vykríkla a vyskočiac z koča, bojazlivo blížila sa k ležiacemu Vladovi.

„Vlado, Vlado!“ volala zúfale a zohla sa k nemu. Žila zdvihol hlavu, prešiel rukou cez čelo a vstal.

„Omráčili ma!“ riekol k Anne.

Kone museli byť tiež omráčené, triasli sa na celom tele a krvavá pena tiekla im z pyskov. Teraz však odrazu zdvihli sa. Vlado tíšil ich, hladkal jedného i druhého. Pomaly utíšili sa.

Anna zdvihla opraty a zavesila ich na bak.

„Teraz už ani nemôžem volať vás so sebou!“ riekol Vlado chripľavým hlasom. „Po prvé pozrite, z rúk tečie mi krv, nemohol by zastaviť kone, a po druhé viem, že nehodným som tej cti.“

Jeho prsia divo dvíhali sa a pery chveli sa od rozčúlenia. Anne lišťali sa slzy v očiach.

„Povedzte mi, prečo ste to robili?“ riekla s bôľnou výčitkou.

„Prečo…? Prečo som chcel odísť z Lipnice? Prečo nemohol som trpieť, aby ste tančili s inými? Prečo hučala mi hlava a prsia mali sa mi rozpuknúť v posledných dňoch? Lebo neznámy cit ovládol mnou, ktorý bol silnejší než ja, preto, lebo…“

Nevedel ďalej hovoriť, pravicou ešte vždy držal kone a ľavé rameno vystrel naproti nej. Ona zapýrená pristúpila bližšie k nemu a chytila ho za ruku.

„Je, je to — prav-da?“ pýtala sa trhane a dívala sa do jeho veľkých modrých očú.

„Oh! Či pravda? Veď len pozri…!“

A on mal natoľko pekné oči, že ona verila mu. Pomaly klonila sa jej krásna hlávka na jeho silné prsia a zaplakala hlasne, takže zelená hora ozývala sa jej plačom — plačom radosti…

O dva mesiace boli svoji.

* * *

A pán Tobiáš…? Ten stykal si zuby i naďalej. Zo svojho majetku urobil fundáciu^[7] pre vzdelané dievčatá, ktoré vydajú sa za starých mládencov. To bola jeho pomsta… Mesto Lipnicu ľahko možno nájsť na bársktorej zemepisnej karte; totiž ak by niekoho bližšie zaujímala fundácia!