ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad poľanou bolo ticho. Ako pijavica k prsiam chorého prisalo sa veľké ticho k prsiam poľany.

Z borovice odpadla šiška a zobudila čierneho vtáka, ktorý driemal na jej konári. Vták zamával širokými krídlami a nemo odletel do tmy. Možno sa vták len naľakal, možno však, že si spomenul na neznámeho druha, ktorý ho v ten večer čakal ďaleko za horami.

Ktohoviekam vták letel a s kým sa chcel stretnúť. Vyzeralo to však, akoby ponad nás bol preletel duch, ktorý už dávno sedel za nami a díval sa nám do tyla. Cítili sme ho, ale nevedeli sme, či je to duch dobrý alebo zlý.

Bol to však len vták. Nebudeme sa trápiť kôli obyčajnému vtákovi, ktorý odletel na noc do hniezda… Možno však, že ten veľký čierny vták odletel do boja.

Potom zas bolo ticho.

Stromy vôkol poľany stáli bez pohnutia, ale, zdalo sa, v nemom napätí, akoby so zovretou hruďou čakali na povel neznámeho komandanta. Každú chvíľu môžu sa s temným hukotom pohnúť a vykročiť proti schovanému nepriateľovi.

A hľa, práve v tú chvíľu vyšiel na poľanu pár jeleňov. Mesiac ich oblial strieborným svetlom a ich krotké počínanie rozuzlilo dramatické napätie okolia tichým, zmierlivým aktom. Jelene sa pásli pokojne, len samec dvíhal chvíľami hlavu a vetril smerom ku kolibe, odkiaľ bolo cítiť zápach dymu.

Pod kolibou na smrekovom kláte sedel starec so svojím vnukom. Vnuk držal na kolenách drevenú misku, ktorú zabudol odložiť, keď dojedol polievku. Hľa, za ten čas, kým sa vnuk díval na jelene a tešil sa z ich krotkosti, pomodlil sa jeho starý otec — ktorý je dosiaľ mocný a nevláči ešte nohy po zemi — túto modlitbu:

„Bože náš, si veľký a dobrotivý. My sme slabí a pri líhaní i pri vstávaní hotoví sme zhrešiť. Hľa, ovos, ktorý sme v jar zasiali, dozrieva. Keď zaduje vetrík, zašuští na ňom riasa a vtáčatá, ktoré zbierajú vypadané zrno, poľakajú sa a vyletujú z ovsa v celých kŕdľoch. Posadajú si potom na chvoje toho buka, čo stojí konča role, a štebotajúc radia sa, či majú znova zletieť do ovsa a zobať zrno, ktoré sme zasiali a ktorému si sám požehnal, aby náš kôň pejko neumrel cez zimu od hladu.

Nie, panebože, rád mám vtáčatá a rád im dožičím zrna. Ty si však múdry a spravodlivý a sám najlepšie vieš, že čas je skosiť ovos. Popraj mne i tomuto môjmu vnukovi Ondrišovi na zajtra sily, popraj nám slnka a dobrej vôle, aby sme, skôr než sa zotmie, skosili ovos, aj ho zviazali a poskladali do krížov. Odpusť mi, panebože, túto žiadosť, odpusť aj všetko ostatné, čím sme sa dnes i kedykoľvek predtým voči tebe sprotivili, a spomeň si po dobrom na svojho sluhu Ondreja Chomu, na ktorého zabudli už všetci ostatní: spomeň si aj na jeho vnuka Ondriša, ktorý nemá meno po otcovi; popraj im obom zdravia a požehnania. Odpusť hriechy aj mojej dcére, matke môjho vnuka. Odpusť jej, že poznala muža skôr, než mu sľúbila vernosť pred tvojou tvárou. Odpusť jej, že našla zaľúbenie v kráse svojho tela a podľahla jeho žiadosti v sparnom mesiaci auguste. Odpusť jej, že dala život tomuto môjmu vnukovi bez tvojho požehnania. Odpusť jej, že nehľadala milosť v pokání, ale že si vzala život v mesiaci apríli pred šestnástimi rokmi. Rozpamätaj sa, panebože, že som vtedy na vlastných rukách doniesol svojho vnuka do týchto hôr, že som ako Lót utiekol spomedzi tých, ktorí prznia sestry svoje, ktorých krik veľmi sa rozmohol pred tebou. Od tých čias nevideli oči moje nikoho zo Sodomských. A tak bude aj naďalej, ak tvoja vôľa dopustí; ako synovia Noemovi nepozná Ondrej ľudskú mrzkosť, ako z hory Ararat zostúpi odtiaľto, až nazbiera síl, medzi svet, aby mu oznámil slávu tvojho mena. Denne ti sľubujem, že odčiní hriech svojej matere. Postarám sa, aby nezablúdil v kvietí sedmokrások, aby slávičia pieseň nerozbúrila jeho krv, aby vôňa nocí nenadula jeho prsia žiadosťami po hriešnych rozkošiach. A tebe sľubujem, že ho privediem čistého a nevinného pred tvoju tvár. Prekliesnim slovu tvojmu cestu pomedzi tŕnie a hložie jeho myšlienok. Otvorím jeho oči, aby videl, otvorím uši, aby počul. Lásku a nehu, ktorou si naplnil kalichy poľných kvetín, prelejem do jeho srdca. Jeho rozum zažnem horúcim nadšením vetra, ktorý duje ponad les v letné poludnia.

Jeho duša zmäkne a znežnie dívaním sa na hmlu, ktorá driemava večerami nad poľanou. Jeho hlas osvojí si príjemnosti spevu slávičieho.

Chcem, aby neminulo dňa a neminulo noci bez toho, aby sme sa nepriblížili o krok k tvojej dokonalosti. Veď viem, že to, čo dookola počujem a čo dookola vidím, je len vyzváňaním nedeľného zvona, ktorý zvoláva ľudstvo k obdivu tvojej dokonalosti. Otvorím ústa svojho vnuka, naučím ho sedmorakej reči apoštolov, aby vedel v ohlase tohto zvona kázať celému svetu!

Tak mi, bože, pomôž. Amen!“

*

Ondrej, ktorý nemal meno po otcovi, a starec, ktorý dosiaľ nevláčil nohy po zemi, žili, sejúc a kosiac ovos, modliac sa a rozprávajúc. Najviac rozprával starec. Rozprával o Mojžišovi, o Áronovi, o Kristu Pánu, aby naučil Ondreja myslieť na boha. Rozprával o medveďoch, o liečivých bylinách, o bukoch a vtákoch, aby naučil Ondreja myslieť na svet. Ale nikdy, za celý čas nerozprával mu o sebe samom ani o ostatných ľuďoch, ktorí žili ďaleko od nich a ktorých Ondrej nepoznal, pretože neprichádzali k nim na poľanu.

Ondrej počúval starcove príbehy. Počúval príbehy zo života Izraelských. Naivne sa vypytoval na podrobnosti a bál sa vysloviť, že chce poznať, prstami nahmatať niektorého z tých Izraelských. Keď nemusel počúvať starca, rád sa túlal po horách a rád plašil srny a chytal strakaté motýle. Ešte radšej sa vyvaľoval na slnci a díval na belasé nebo. A najradšej pískal na drevenej píšťale pesničky neznámych nápevov. Sedel v hore na machu, pískal a pískal s kolenami pod bradou, s lakťami opretými o kolená, podobný lesnému bohu Panovi.

Dakedy pyšne vypínal prsia a namýšľal si, že je Jozuom; hnal sa útokom na staré zbútľavené jedle a vyvracal ich z koreňov alebo mlátil haluzou po stojatej vode v mláke, až striekala a prskala na všetky strany. Musel však byť sám, aby sa vedel takto tešiť. Starec nemal rád jeho pohanskú radosť zo života. Stále viac a viac pripieral ho k práci a modlitbám.

Vtedy bolo Ondrejovi sedemnásť rokov. Bol mocný, opálený a zdravý. Vlasy mal plavé a pekne pozakrúcané. Okrem košele a nohavíc z plátna nepotreboval iný odev.

Stál raz predo dvermi a opieral sa chrbtom o stenu koliby. Ruky mal zložené za chrbtom a díval sa zamyslene ponad obrys hôr. (Od tých čias, čo nám minulo sedemnásť rokov, často sa takto smutne dívame ponad hory a pesničky naše strácajú svoj odovzdaný výraz; stávajú sa rozháranými, neistými a často sa vlúdi do nich trasľavý, roztúžený tón, ktorý sme počuli od slávika.)

Díval sa tým smerom, kde čierne chmáry vytiahli sa spoza obzoru a zacloniac slnce, spôsobili predčasný súmrak. Vrcholce stromov nahýnali sa vo vetre k východu, kde nebo bolo otvorené a krvavé ako rozškľabená papuľa draka.

Čakal na starca, ktorý odišiel do hory hľadať si bylinu proti záduchu. Blížila sa búrka a Ondrej mal strach o starca. Čakal naň netrpezlivo a úzkostlivo.

Začalo pršať v hrubých kvapkách. Dážď spôsobil, že priestor — tráva i stromy, na ktorých sa kvapky zachytili, začal sa lesknúť v záplave svetla, ktoré nečakane rozrylo oblaky na západe.

Dážď neprestával a zaplašil i umlčal vtáčatá v lese. Tým odumrelo to, čo v lese žilo, a zdalo sa, že miesto toho ožil les sám. Akoby odrazu vyrástol dvojnásobne. Stromy začali medzi sebou šeptať tajomné zvesti a podaktoré prečnievajúce vrcholce pustili sa do tanca v takte nepočuteľnej piesne. Vyzeralo to, akoby sa celý les opil záplavou svetla a dažďa a pod účinkom neznámych síl začal odrazu žiť nejakým novým, rozhojdaným životom.

Z tohto rozhojdaného lesa vynorila sa odrazu postava a pustila sa dlhými krokmi rovno ku kolibe.

Nebol to čakaný starec, a predsa sa Ondrej nezačudoval ani trochu náhlemu zjaveniu. Zdalo sa mu dokonca samozrejmé, že celá hra ožitého lesa nebola daromná. Cudzinec bol oblečený v dlhý kabát s vysúkaným golierom. Ruky mal strčené do vrecák a pritisnuté k telu. Na hlave mu sedel klobúk so spustenou strechou. Mieril rovno ku kolibe. Prišiel celkom blízko, zastavil sa a prehovoril. To, že prehovoril, až to prekvapilo Ondreja. Môžeme veriť v zázraky, ale nemôžeme čakať, že zázraky prídu k nám raz večer na posiedku. Pravda, Ondrej sa nezačudoval ani potom tak, ako by sa začudoval každý z nás. Nevidel v cudzincovi človeka, ale čosi, čo bolo priamo podmienené týmto západom slnca, bez čoho by ten západ nebol býval úplný. Nevedel síce, v akej súvislosti je západ slnca nad poľanou a človek na poľane, bol však presvedčený, že človek mohol skrsnúť len ako vyvrcholenie celého toho večerného divadla. — Alebo to divadlo mohlo skrsnúť ako predzvesť príchodu cudzinca. Nič iné nebolo možné. Ale to, že cudzinec prehovoril, to ho uviedlo do rozpakov. Ba spôsobilo, že pocítil, ako sa pod ním podlomili kolená, ako sa zrútilo v ňom všetko, čím dosiaľ žil.

Cudzinec pýtal od neho sekeru. Práve tú sekeru, ktorou pred chvíľou štiepal triesky… Keby sa bol cudzinec pred ním vzniesol rovno do neba alebo keby sa bol z jeho úst ozval miesto reči šumot lístia. Ondrej by sa nebol vôbec začudoval. Ale to, že popýtal sekeru, to Ondreja dorazilo: posadil sa na klát s rukami ovisnutými, s očami vyvalenými v nesmiernom údive.

Cudzinec vzal si sekeru. Nepozrel viac na Ondreja, sľúbil len, že sekeru zajtra donesie, a vrátil sa práve takými dlhými krokmi bezcitne v daždi do hory. Zdalo sa, že vôbec nepozoroval ani dážď, ani dojem, ktorý spôsobil jeho príchod.

Dávno sa vrátil starec, dávno prestalo pršať a Ondrej stále sedel pod ústreším a hľadel ako prihlušený v tú stranu, kde zmizol cudzinec.

„Povedal, že sekeru donesie zajtra,“ myslí si, ale vôbec s tým neráta. Čakať na návrat cudzinca bolo by preň práve také nemúdre ako čakať na návrat udalosti, ktorú sme už dávno prežili. Osadil teda porisko do novej sekery a zaťal ju miesto starej do kláta.

Ukázal tým, že považuje príhodu za skončenú.

Druhého dňa odišiel do hory. Odišiel sám, aby znovu hľadal bylinu proti záduchu. Nemal radosť z motýľov ani zo stromov, ktoré nepoznával a ktoré stáli vtedy nemo ako zakliate vojsko. Čosi sa v ňom odtrhlo. Potkýnal sa o spletené korene a cítil, že všetko, čomu dosiaľ nerozumel, stalo sa ešte nezrozumiteľnejším; že všetko sa zmiatlo, pozapletalo ako korene, o ktoré sa potkýnal. I to, čo bolo jasné, zastrelo sa clonou cudzoty. Spev vtákov akoby vychádzal spoza opony. Všetky veci obrátili sa pred jeho zrakom naruby a nepoznával ich, pretože bol naučený dívať sa priamo a bez falše.

Včerajšie zjavenie cudzinca núti ho čakať každú chvíľu nový zázrak. Má obavy, že všetko, od čoho sa práve odvrátil, zmenilo náhle svoju tvárnosť v inú, neznámu a nežičlivú. Má zlý pocit, že stromy, povedľa ktorých prešiel, ožili, plazia sa za ním a vešajú sa mu na päty. Skúša zavierať oči a je sväto presvedčený, že dokiaľ ich má zavreté, všetko vyzerá ináč. Zdá sa mu, že za ten čas sa všetko alebo prepadlo a on trčí v prázdnote, alebo že všetko ožilo a roztočilo sa vôkol neho v šialenom víre. Je taký istý v týchto predstavách, že nakoniec vôbec sa bojí otvoriť oči a zakrýva si ich dlaňami. Strach z okolia zmocnil sa tak dokonale jeho duše, že prestáva myslieť, a celého ho opantáva pocit bezmocnej slabosti voči tomu, čo ho obkolesuje, i voči tomu, čím sám žije.

Líha si do trávy a po dlhej chvíli tupej neciteľnosti a zúfalej bezradnosti usína.

*

Dlho spal. A keď sa zobudil, zostala mu v hlave zo strachu, ktorý ho mučil, kým usnul, len tiesnivá, hmlistá a vlhká spomienka, ktorá sa usadila na dne jeho podvedomia, kde máličko zavadzala, ale pomaly mizla, vyparovala sa. Ondrej dosiaľ neotvoril oči. Cítil v nohách ľahké šteklenie slnečných lúčov. Vtiahol do seba mocne vzduch a pocítil nové príjemné šteklenie v nose. Nad hlavou voňalo mu čosi veľmi nežné a sladké. Nevedel k ničomu prirovnať túto vôňu. Tešil sa z nej a váhal roztvoriť oči. Len keď sa dokonale nabažil jej láskania, pomaly sa odvážil otvoriť oči. Ale stále bol pripravený znovu ich zavrieť, ak by príjemný pocit mal zmiznúť pred pohľadom. Ako sa však potešil: nad ním sa rozrástol ker a na kre kvitli v márnotratnej nádhere ružové kvety. Zdalo sa mu, že nad ním nerastie ker, ale je otvorený výhľad do neba. Nepoznal ker ani kvety. Zadíval sa naň so zloženými rukami pod hlavou a so šťastným úsmevom na ústach. Potom pomaly, aby nezaplašil nevídanú krásu, natiahol ruku po jednom z kvetov a dotkol sa ho koncami prstov, vložiac do nich všetku pozornosť svojej bytosti. Chcel ešte privoňať kvet zblízka. Sotva však zdvihol hlavu, zbadal, že obďaleč ktosi sedí a díva sa naň. Ondrej sa prekvapene obrátil a jeho pohľad stretol sa s pohľadom cudzinca. Sedel na kameni a díval sa na Ondreja, usmievajúc sa neurčite kútikmi úst.

Cudzincov úsmev bol neurčitý, ale z jeho očí, ktoré neboli už — ako včera — zastreté klobúkom, predieral sa kovovým leskom zorníc lúč otcovskej láskavosti. Z celej jeho opálenej a chudej tváre zierali ďaleké krajiny, ktoré cudzinec poznal, a vo vráskach nad obočím sedela múdrosť a skúsenosť. Farba jeho belasej košele splývala s farbou oblohy a iba toto splývanie upamätúvalo Ondreja na dojem záhadnosti, ktorý mal včera o cudzincovi. V pohybe, akým zložil ruky na prsiach, a ešte viac v tom, že jeho horné mihalnice zastierali napolo oči, javila sa ľahká nuda; čosi, čo prezrádzalo, že cudzinec prežil už všetky vzrušenia, prešiel cez všetky nálady a nič na svete nemôže ho viac dojať ani rozosmiať.

Ondrej sa naň nechápavo díval, opierajúc sa dlaňami o zem.

Cudzinec ničím neprejavoval, prečo sa sem posadil a čo zamýšľa; usiloval sa len usmiať s väčším úspechom a do jeho pohľadu vmiešalo sa medzi láskavosť aj čosi ako poľutovanie, čo však mohlo byť aj výrazom neškodného cynizmu oklamaného, dobráckeho človeka. Isté je, že dojem, ktorým teraz pôsobil na Ondreja, nedal by sa naskrze porovnať s včerajším súmrakom. Skôr sa dal porovnať s dojmom, ktorý Ondrej pocítil, keď sa zobudil a zbadal ružový ker. Hľadiac na cudzinca, cítil azda to isté, čo cítil Mojžiš na hore Sinaj pred tvárou božou. Medzi tvárou božou a ružovým krom nebude koniec koncov veľký rozdiel.

Cudzinec, zdalo sa, bol spokojný so situáciou, aká bola. Dokonca nachádzal vari pôžitok v nemom dívaní sa na Ondreja, ležiaceho pod ružovým krom. Ondreja však situácia tiesnila a odhodlával sa prehovoriť. Sprvoti pohyboval len ústami, akoby sa presviedčal, či vôbec môže hovoriť v cudzincovej prítomnosti. Potom sa spýtal zmeneným hlasom:

— Chceš mi vrátiť sekeru?

Cudzinca otázka nijako neprekvapila, ba, tak sa zdalo, potešil sa jej. Akoby bol čakal niečo horšie. Azda naozaj čakal, že sa Ondrej zľakne a utečie skôr, ako sa naň poriadne pozrie. Cudzinec miesto odpovede vstal a ukážuc na ker, spýtal sa:

— Vieš, aký je to kvet?

Ondrej pozrel na ker a zakýval záporne hlavou.

— Ruža, kvet ľúbosti.

— Ľúbosti?… — opakoval rozpačite Ondrej.

— Nevieš, čo je ľúbosť? A prečo si hladil kvet, prečo si sa naň usmieval, keď si ho zbadal?

— Neviem prečo.

— Ja viem… — nedopovedal. Posadil sa znova na kameň a zahľadel sa na chvíľu do diaľky.

Boli na lysom temene hory, a kam len dovideli, všade boli rozložené iné hory ako široký, ťažký sen.

— A kto si ty?

— Ondrej.

— A bývaš na tej poľane, kde som ťa našiel?

— I ja, i starý otec; obaja tam bývame. I jelene, i náš kôň; všetci tam bývame.

Na všeličo sa cudzinec vypytoval Ondreja. A on mu čím ďalej smelšie a ochotnejšie rozprával. Keď mu nestačili slová, pomohol si posunkami. Ukázal, ako na poľane žito kosia, ako sa k pánubohu modlia, ako vtáčatá spievajú, jelene ryčia. Všetko vedel vyjadriť verne a opravdivo. Vedel zahúkať ako sova, zapišťať ako jastrab, zaerdžať ako kôň. Cudzinec počúval a usmieval sa.

— A tvoja mať?

Ondrej pozrel tázavo na cudzinca:

— Nemáš matere?

— Neviem, nepočul som… — odpovedal potichu, neisto.

Cudzinec sa zamyslel a do jeho tváre akoby sa pomaly vracal záujem o život: mihalnice úplne odostreli oči a vrásky na čele sa zaostrili. Zdalo sa, že si našiel zábavku, ktorá zaženie jeho nudu. V jeho mysli akoby sa tvoril nejaký plán, zrelo rozhodnutie. Prestal sa vypytovať a Ondrej prestal rozprávať. Sedeli si bok po boku a mysleli jeden na druhého. Potom cudzinec vstal, potľapkal Ondreja po pleci, usiloval sa usmiať, ale jeho oči boli zastreté zreteľnou sústrasťou. Jeho dolná čeľusť máličko sa chvela pohnutím.

— Idem ti vrátiť sekeru.

Obrátil sa a šiel do hory. Ondrej sa díval ako včera za ním a videl miznúť jeho chrbát medzi pňami v riedkom, včasnom súmraku.

*

Naoko sa nič nezmenilo. Aspoň starec nedal sa vyrušiť zo svojho nemého a zanovitého potýkania s ovsom pod horou a s bohom, plávajúc v azúre na chlpatých a mäkkých oblakoch. Ale starec bol, ako všetci starci, nahluchlý a nedovidel dobre. Možnože pomedzi starcove prsty prekĺzlo niečo, čo sa potom priplichtilo k Ondrejovi, usadilo sa mu v ušiach a začalo mu bubnovať na blanky nepokojné nôty. Počuli sme predsa poveru o tom, ako sa škriatok vyliahne z vajca, ktoré zniesla čierna kura, ak to vajce nosíme toľko a toľko dní pod ľavou pazuchou. Treba iba zdvihnúť guľaté vajce, čo prekĺzlo pomedzi starcove prsty, vložiť si ho pod pazuchu a postarať sa, aby o tom nikto nevedel. To je ľahko: ovos je skosený, poviazaný, vymlátený, do zimy niet veľa roboty. Uviažeme si okolo hrdla šatku, do šatky zavesíme ruku a pod pazuchou sa liahne škriatok. My nič! Trochu sme si pomliaždili ruku vtedy, keď sme rúbali ten smrek. Uviazali sme si šatku okolo krku a nosíme v nej boľavú ruku. To uzná každý.

To hej!

Ale predsa! — Či aj tie hlasy, ktoré prichádzajú zďaleka a ktorým načúvame, kým neusneme v horúcej posteli, či aj tie hlasy patria k tomu?

Čoby zďaleka. Dnes v noci zobudili sme sa na celkom blízke volanie. Patrilo sa predsa, aby sme vyšli a podívali sa, kto nás volá po mene v tmavej noci. Nikoho nebolo nablízku. Sekera, ktorú nám vrátil cudzinec, leží na kláte a jej ostrie ligoce sa strašlivo, akoby bolo živé a bolo mu zima. Prečo sú však dnes v noci naše myšlienky také plaché a tiež sa trasú ako ostrie na sekere, ako voda v mláčkach, ako lístie na stromoch? Veď nesvieti na ne mesiac, ako hen na ostrie. Ak teraz odpadne šiška, zľakneme sa… isto sa zľakneme. Ale šiška neodpadla. Konečne, boli sme pripravení, že odpadne, mohla si tam odpadnúť; neboli by sme uskočili od strachu.

„Cup,“ odpadla šiška.

Čo je to? Uskočili sme? Ach nie! Čakali sme ťa predsa, drahá šiška.

Tak sa zdá, že odpadlo viac šišiek. A stále padajú. Prečo však padajú v takých rovnomerných prestávkach? Je nám úzko. Niekto sa spoza chrbta ľahko dotýka studeným prstom v zátylku.

V hore voľačo strašne zarevalo!

Ten prst… dva, tri, štyri prsty, celá dlaň stisla nám celou silou hrdlo a zastavila nám dych.

„Ježiši Kriste… azda?“

Znova „cup, cup“ a z hory vybehol mocný parohatý jeleň.

Poznáme jeleňa! Zastavil sa; dívame sa naň a dlaň na hrdle povoľuje. „Stojí,“ myslíme si, „nohy má vystreté, zadychčal sa, teraz vetrí.“ Vidíme to podľa toho, že naťahuje krk a dvíha hlavu. Odrazu celý sa strhne, vysoko hodí hlavou, takže parohy sa dotýkajú chrbta, roztvorí papuľu a zaryčí zúfalú výzvu do boja. Vyskočili sme a urobili dva kroky napred. — Jeleň si hľadá družku. Zišiel z vysokých hôr, kde dosiaľ žil osamote a zbieral sily, do dolín, aby si vybojoval predmet svojej túžby. — Nevedeli sme o tom, ale nebolo nám to treba vedieť. V reve, ktorý sa vyvalil z jeho pŕs, poznali sme túžbu, ktorá sa rozrastá v našich vlastných prsiach. Túžba po boji, túžba po láske, nazbieraná na vysokých kopcoch zo šťavy zeme a neba! Hej, stojíme oproti sebe: smädný jeleň a smädný človek a všetka naša zbabelosť, ktorá ulipla na ostrí sekery, zmizla. Máme tisíc chutí vypäť sa, stať si na prsty, priložiť dlane k ústam a odpovedať na výzvu jeleňa práve takým revom, ktorý by sa vyhrnul z hrtana ako stádo divých koní, ako potopa trhajúca hate. Máme tisíc chutí zarevať prvý raz k nebu, druhý raz k zemi, aby sa rev rozrazil vo vodopádoch ozvien a vyvrátil z koreňov ticho, čo je nad stromami. Les ožije, skočí na rovné nohy, ten večný spáč, zjašene sa poobzerá na všetky strany a možno sa od strachu rozbehne v kŕdli do doliny. Možno sa spamätá, pretrie si oči a bude sa prizerať, keď sa chytíme za pasy.

Ale tak sa zdá, že tvoja výzva neplatila nám, vôbec nás nevidíš, ani nevetríš; vietor neduje od nás k tebe; poznáme to. Prečo sa však obzeráš a vetríš druhým smerom? Aha, tam praskla halúzka. Nezdá sa však, že je to tvoj sok, tváriš sa trochu nepokojne. Aj druhá halúzka praskla. Čo sa však plašíš? — Jeleň odrazu skočil a prebehol krížom cez poľanu. Zastavil sa ešte, ale potom načisto zmizol, v hore.

„Cudzinec!“

Vystúpil z hory na opačnom konci poľany a kráča ku kolibe.

Divíme sa. Prečo dvíha nohy tak vysoko, akoby nechcel pošliapať trávu? Prečo nechce, aby sme počuli jeho chôdzu? Opatrnosť je vari matkou múdrosti. Ale to nič nevysvetľuje. Keby sme poznali zlodejov, povedali by sme, že kráča ako zlodej. Ale my nepoznáme zlodejov. Badáme, že odkedy nám začali šibať fúzky pod nosom a na brade, že odvtedy každého dňa stretávame sa so záhadami, na ktoré nenachádzame odpoveď u starého otca. Nebáli sme sa nikdy vecí takých, aké sú. Deň prichádza a deň odchádza. Zvykli sme si na tmu i na svetlo, ktoré si vymieňajú stráž nad našou poľanou. Príchod cudzinca zdá sa nám však ako porušenie tejto zákonitosti. Prichodí nám to ako stretnutie súmraku so svitaním. Bojíme sa, že budú nasledovať dve noci za sebou a nebude medzi nimi dňa.

Vidíme kráčať cudzinca k stajni nášho koňa. Vidíme, že cudzinec vošiel do stajne. — Potom z nej vyšiel a viedol za sebou koňa. Pomaly prechádza cez poľanu a my sa naň dívame. Nevydržíme to; zakrývame si dlaňami tvár a padáme do sena, ktoré je zložené pod ústreším koliby. Zarývame tvár do horúceho sena a púšťame sa do plaču. Plačeme, pretože sme slabí a nevieme si rady.

Starý otec je chorý, má čujný spánok, dva razy nás v noci volal do koliby, lebo vedel, že spíme vonku. Urobili sme sa hluchí, ani za svet neboli by sme sa pohli. Mohol si myslieť, že spíme a nepočujeme ho. Konečne, nebolo v tom nič čudné, v lete často spávame vonku v sene, keď nám je v kolibe horúco.