ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ondrej sa zobudí, vstane a pomaly kráča ku potôčku, aby sa umyl. Zadíva sa na svoj obraz, ktorý sa trasie pod vodou, nepoznáva a myslí na koňa, ktorého odviedol cudzinec. Motá sa okolo chalupy, zhŕňa seno, ktoré v noci roztrúsil, a úzkostlivo čaká, kým vstane starec a zbadá neprítomnosť koňa. Zdrapkami svojich myšlienok usiluje sa rozdúchať iskierku nádeje, že kôň sa nebadane vrátil a teraz pokojne vyžiera v stajni ovos z obročnice. Nemá však odvahy vojsť do stajne a presvedčiť sa.

Starý otec vstáva. Zavadil do čohosi, čo spadlo s hrmotom na zem. Ondrej tají dych. Počuje, ako si starec šeptá modlitbu. Vychodí z koliby a vraví čosi. Ondrej sa bojí pozrieť mu do očí. Nerozumie starcovi, myslí však, že sa ho spytuje, či dal koňovi žrať.

Ondrej vraví:

— Nedal.

— Čo?

— Koňovi žrať.

— Nie to… Spytujem sa ťa, či si sa pomodlil.

— Pomodlil, — luhá Ondrej a odvracia sa, aby zakryl rumenec na tvári.

Ondrejom lomcuje túžba utiecť pred sebou samým, rozpadnúť sa vnivoč. Príbehy Izraelských, zázraky Kristove, ba i hra na píšťale stratili svoje pôvaby. Nenachádza súvis medzi tajomnými návštevami cudzinca a nepokojnou túžbou, ktorá ho posadla. Žije v ustavičnom vzrušení; zabúda na svoje neúctivé správanie voči starcovi, neobviňuje sa z pokrytectva, hoci zatajil pred ním všetky cudzincove návštevy i svoj nepokoj.

Či dobre urobil, že to všetko zatajil?

Tvoje túžby a naše túžby, Ondriš, sú tak úzko späté. Spolu netrpezlivo vyčkávame v prívale nejasných snov na schôdzku s kýmsi neznámym, ktorý vyrastie zo zeme alebo sa znesie z neba, oblapí nás mäkkým náručím, odoženie nepokoje, poskytne ústrešie proti krupobitiu zloby a nevery. Spolu stojíme uprostred poľany a vietor, ktorý duje od juhu ponad vrcholce stromov, duje aj nám do tváre; cítime, že vo vetre od juhu blíži sa ona, láskavá a milosrdná. Dívame sa na let divých husí, sťahovavých vtákov, a cítime, že sa blíži v kŕdli sťahovavých vtákov. Načúvame šumotu hory a šumot hory je predzvesťou jej príchodu. Slnce svieti a my nastavujeme náručie slnečnému svetlu, lebo v jeho žiare zjaví sa raz na poludnie ona, teplá a jasná. Privierame oči a dávame sa kolísať tichu, lebo príde v tom tichu (mäkká a nežná), príde na prstoch a ukolíše vzbúrené naše túžby. Líhame si tvárou k zemi, prikladáme k nej ucho a načúvame ozvene jej krokov. Nájdeme si vysokú jedľu, najvyššiu v okolí, vylezieme na jej vrcholec a odtiaľto ju vyzeráme, či sa neblíži, kráčajúc po haluzí lesa, vo vetre od juhu so zlatou žiarou na rozpustených vlasoch. — Les sa hojdá, my sledujeme svojím telom jeho hojdanie, pretože aj jedľa, na ktorej sedíme, sa hojdá. Dívame sa na všetky strany, rozoznávame jedle od smrekov, buky od javorov, tešíme sa z toho, ale ona neprichádza od juhu ani od severu. Namiesto toho slnce sa znížilo k obzoru a hore pňami stromov začala vystupovať zo zeme chladná vlaha. Duša nasiakne tou vlahou a to nás vráti skutočnosti:

— Kôň sa akiste v noci odviazal, odišiel za pašou a zatúlal sa, — vraví starý otec, — vezmi si kantár a choď ho hľadať.

Ondrej berie kantár, berie kapsičku s chlebom a odchodí. V kapsičke je aj píšťala.

Ide voslep. Nemyslí na koňa, nemyslí na starca, ktorý zbadal jeho ľahostajnosť a sleduje ho spýtavým zrakom.

Vojde do hory, urobí pár krokov a zastaví sa: v ceste mu sedí cudzinec, má na hlave klobúk a zasa mu nevidieť do očí. Zdá sa, že drieme; hlavu má ovisnutú, ruky zložené na prsiach. Pod pazuchou drží kantár. Ondrej poznáva kantár, ktorý zmizol súčasne s koňom. Pokročí bližšie a zastaví sa tesne pred cudzincom. Cudzinec zodvihne hlavu a vraví:

— Poďme!

— Čakal si ma?

Cudzinec neodpovedá, kráča vopred a rozháňa kantárom. Ondrej ho nasleduje. Jeho kantár visí nevládne ako chvost zbitého psa. Cudzinec si hvízda. Ondrej ide pár krokov za ním, díva sa mu na päty a počúva, ako hvízda.

Museli zájsť ďaleko. Slnko už len sťažka prenikalo haluzím stromov a kreslilo na zemi mäkké, splývavé tône. Ondrej tupo sledoval, ako sa tône čím ďalej viac rozťahujú a stávajú sa neurčitými. Svetla stále ubúdalo. Cudzinec prestal hvízdať. Zastavili sa nad holým a hlbokým údolím. Na dne údolia odrážali sa ružové šľaky svetla v tmavozelenej hladine jazierka. Čosi sa černelo na brehu jazierka. Ondrej sa neusiloval rozoznať, čo to je. Hľadel bez záujmu na cudzinca. Ten zodvihol ruku, ukázal dolu k jazierku a povedal:

— Tam nájdeš to, čo hľadáš.

Dal mu kantár, obrátil sa a bez slova zmizol v hustnúcom súmraku.

Ondrej osamel, a to mu pripomenulo skutočnosť. Postál ešte chvíľu, poobzeral sa dookola a zbadal, že je na vysokom holom vrchu. Keď si to uvedomil a keď si spomenul na cudzincovo gesto, ktorým ukázal do údolia, zazdalo sa mu, že podobným gestom ukazoval Satan Kristu Pánu z hory veľmi vysokej na všetky kráľovstvá sveta a slávu ich, sľubujúc mu: Toto všecko tobě dám, jestliže padna, budeš se mi klaněti. Naľakal sa svojho porovnania cudzinca so Satanom a iba pod dojmom tohto zľaknutia si dokonale uvedomil svoju samotu v neznámom kraji. Súmrak a ticho doliehali naň mátožnými predstavami. Pomaly zostupoval do údolia. Chýbali mu stromy, na ktoré zvykol si hľadieť ako na svojich kamarátov. Tu neboli stromy a husté ticho prepĺňalo celé údolie až po okraj ako voda koryto Mŕtveho mora. Potápal sa hlbšie a hlbšie do dusivého ticha a nevládal odolať útoku drobných, pichľavých obáv, ktoré sa vynárali z tajomných skrýš hmly a tmy a zákerne napádali jeho myseľ. Obzeral sa zjašene, kedykoľvek zazvonili pri prudšom kroku pracky na kantári, kedykoľvek zahúkala sova alebo netopier preletel ponad jeho hlavou.

Zostúpil asi do polovice stráne, keď počul zdola zacengať spiežovec. Zastavil sa a načúval. Zdalo sa mu, že poznal spiežovec svojho koňa. Cengot sa však viacej neozval. Miesto toho zbadal pod sebou, asi tam, kde zmizla v tme hladina jazierka, svetlo. Najprv myslel na cudzinca, uvedomil si však, že ten ho nemohol predbehnúť a rozložiť tam oheň. Potom si spomenul na starcove rozprávky o svetlonosoch, ktorí zavádzajú ľudí do bezodných marastí; podesil sa a začal pozorovať, či sa svetlo hýbe alebo stojí. Stálo. Nebol to teda svetlonos, pretože ten sa pohybuje, zhasnúc na jednom mieste a rozsvietiac si na inom. Toto svetlo svietilo pokojne a rovnomerne na jednom mieste. Predsa však objav svetla Ondreja prekvapil. Nikdy nezašiel tak ďaleko od domu, nedôveroval neznámemu kraju, tým menej ohňu v neznámom kraji. Zmenil smer chôdze, kráčajúc k miestu stranou od ohňa. Kantáre niesol pod pazuchou, aby nehrkali, stúpal mäkko a tajil dych.

Robíme si nároky na príbuzenstvo so svojou dušou. Staviame sa tu pred vás ako dokonalí znalci svojich pocitov. Netrúfame si priznať sa k úbohej svojej neschopnosti. Veď nevládzeme sledovať plochou mysľou celý príbeh svojho srdca. Museli ste už dávno zbadať, že balancujeme iba ako povrazolezec na slabučkej pavučine, ktorá sa ustavične pod nami trhá, že sa zapletáme v jej sieti, že slová sú ako gule, s ktorými sa ihrá žonglér v cirkuse. Sme nemotorní žongléri; väčšinu slov prepúšťame pomedzi prsty a len dakoľko z nich podarí sa nám zachytiť do hrsti. Spev slávikov a vôňa ruží zasiali semienko do srdca… O tom vedeli sme ešte čo-to riecť (hoci úboho a nedokonale). V mesačných nociach za ryku jeleňov vyklíčilo semienko a vyhnalo puk… I o tom stihli sme povedať sedmoro zajakavých slov. Čo však teraz? Ako pod skleníkom zaparila sa túžba v našich prsiach. Trápime sa, prikladáme dlaň na prsia a sledujeme, ako sa nadúvajú v parenisku horúcich snov. Čo teraz? Ako sa zachováme, keď srdce rozkvitne v dúhový kvet? Kam ho presadíme? Komu zveríme do opatery kvet, s ktorým si ďalej nevieme rady? A čo môžeme o tom komu hovoriť, keď sami máme závrat? Vieme vopred, že nenájdeme slov, ktoré by vládali uniesť ťarchu podmetu a výroku vo vete o láske. Každá veta zlomí sa vo dva kusy, len čo ju obťažkáme slovami o láske. A každé slovo naplnené láskou rozmrví sa na prach ako fľaša naplnená horiacim benzínom.

Zastavili sme sa neďaleko ohňa. Nikto nás nezbadal. Pri ohni sedí postava zababušená do veľkej vlnenej šatky. Cez kolená má stiahnutú sukňu. Pri jej nohách leží chlpatý pes s pyskom na vystretých predných nohách. Oheň osvetľuje postavu, psa i dlhý bič, zabodnutý do zeme. Z jazierka kŕka žaba. Zbadáme bociana, ktorý stojí na brehu jazierka na jednej nohe; nevedieť, či drieme alebo načúva kŕkaniu žaby. Jeho silueta vyzerá bizarne. Je teplo. Od jazierka ťahá sa popri zemi sparná vlaha ako slizké, neurčité hady. Takáto dusná vlaha zvestúva búrku. Chmáry sú nízke a čierne. Potíme sa, ale napriek tomu trasieme sa na celom tele, akoby nám bolo zima. Postava ani pes sa nehýbu. Napíname zrak a vidíme, že obďaleč stojí koliba podobná našej, ale menšia a nižšia. Rozoznávame ešte tri či štyri tône, ktoré sa potichu a nemotorne pohybujú poza kolibu. „Kone,“ blysne nám hlavou. Vyzerá to však, akoby poza kolibu obchádzali pekelné strašidlá. Postava sa pohla; ustupujeme chrbtom a nespúšťame z nej zrak. Vstala. Napráva čosi na zemi. Jej pohyby sú mäkké a zvláštne — zvláštne. Nevieme ich k ničomu prirovnať; najskôr sa podobajú pohybu, ktorým spína starý otec ruky k modlitbe. Táto tu sa však nemodlí, a predsa každý jej pohyb je plný odovzdanosti. Upomína na jedľu, ktorá sa kolíše vo vetre; na les, ktorý sa vlní vo vetre. Jej obrysy sú okrúhle. Vidíme to, pretože sa sklonila nad ohňom a prikladá naň. Teraz si líha tam, kde predtým sedela. Oheň ju celú osvetľuje, skrčila sa do klbka a zložila ruky dlaňami pod hlavu. Oči má zavreté, usmieva sa mäkko a tklivo. To všetko je nám nové a neznáme. Prsia nám zovreli železné obruče, čosi sa z nich tlačí do hrdla. Čosi, čo sa tam usadilo v dlhých mesačných nociach. Zježili sa všetky vrstvy z dojmov slávičieho spevu a vône ruží. Obraciame sa chrbtom k ohňu a bezradne obchádzame jazierko. Poznáme, že jazierko je len plytká mláka, plná žiab. Blížime sa ku kolibe z druhej strany. Zabudli sme na kone a ocitli sme sa odrazu blízko nich. Vyrástli pred nami ako zo zeme. Nevieme už, kto sa skôr zľakol; uskočili sme, ale súčasne uskočil i jeden z koní. Zápäť splašili sa ostatné a robiac nemotorné skoky — pretože mali priputnané nohy na šije — poskakovali ako kriví čerti ku kolibe. Od ohňa pribehol pes a rozštekal sa nám zúrivo do tváre. Mali sme kedysi na poľane psa, ktorý sa volal Zahraj; voláme teda i na tohto menom Zahraj, pretože si myslíme, že všetci psi sú Zahraji.

— To nie je Zahraj, to je Dunčo. Sem poď, Dunčo!

Postava, ktorá sedela pri ohni, stála pred Ondrejom a zaháňala psa.

— A čo chceš tu?

Všetko sa stalo tak chytro, že si Ondrej nestihol usporiadať myšlienky. Odpovedá mechanicky:

— Koňa hľadám.

— Čieho?

— Nášho.

— A čí si ty?

Tu sa Ondrej zarazil. Kôň je „náš“, chalupa je „naša“, ovos je „náš“, to vedel. Ale čí je on!?

— Čí, „náš“?

— Náš, — vraví Ondrej.

Ondrej si mädlí čelo. Vidí, že svojou odpoveďou neuspokojil. Odrazu mu svitne v hlave, tvár sa mu rozjasní. Ondrej sa usmeje akoby na ospravedlenenie a vraví:

— Boží, ja som boží.

Postava oproti vyvalí naň oči a ustrnie v údive.

— Čí?

— Boží.

Tu sa miesto predošlého nechápavého výrazu vlúdi do tváre šibalská veselosť a z úst sa ozve smiech, naprv pridúšaný a potom prudký, nákazlivý. Celé údolie sa ním ozýva. Pes považuje smiech za výzvu a rozšteká sa znova, práve tak prudko. Ondrej sa díva nechápavo na rozosmiatu tvár a nijako tomu nerozumie. Pamätá sa predsa určite na starcovo naučenie, že on, Ondrej, je synom božím, že celý život jeho patrí bohu, láskavému otcovi. Čomu sa teda smeje? Chce si pomôcť z rozpakov a dáva tú istú otázku:

— A ty si čí?

Ale to len zosilnilo smiech:

— Či som ja chlap? Ha-ha-ha! Veď som ja žena, ha-ha-ha!

Žena? Slovo nikdy nepočuté. Slovo, ktoré dal starec do kliatby. Slovo, pre ktoré okliesnil svoje naučenia a prekrútil svoje náboženstvo. Slovo, ktoré sa nikdy nemalo dostať k Ondrejovmu sluchu, len aby prišiel pred božiu tvár celý, s nevyplienenou dušou. A teraz stavia sa tu predeň skutočná žena, kypiaca rozmarmi, s pripraveným náručím.

Práve tak náhle, ako sa rozosmiala, zvážnela. Sklopila zahanbene oči a odpovedá.

— Ja som Eva Halahijovie. — A pokračuje starostlivo: — Pasiem otcove kone. Tohto roku bude málo sena. Dolu všetko vyschlo.

Potom obaja rozpačite umĺkli. Eva sa hanbí za svoj smiech. Chce napraviť zlý dojem a spytuje sa láskavo:

— To hľadáš koňa, ktorého priviedol ten čudák dnes ráno, však? Povedal, že si poň ktosi príde, ale nevedela som, že to budeš ty. A načo ho vodil sem, keď vedel, komu patrí?

Ondrej prikyvuje hlavou, nemôže však vysloviť slovo. Prežiera sliny a lapá po vzduchu ako ryby na piesku.

— Tamhľa je tvoj kôň. Zavolaj naň po mene; príde, ak ťa pozná!

Ondrej zavolá koňa, kôň sa dokriaka k nemu a ošuchuje si hlavu o jeho plece. Táto prítulnosť obodrí Ondreja.

— Ale vari nechceš ísť nazad v noci…? Poď k ohňu, navarím zamrvenky!

Ondrej počúvne, sadne si k ohňu a okúňavo sleduje Evine pohyby. Eva odchádza po vodu. Ondrej sa nedôverčivo díva na psa. Ten sa priplichtí k nemu, zavrtí kamarátsky chvostom a Ondrej sa odváži pohladiť ho po chrbte. Kým sa Eva vráti s vodou, uzavrú spolu priateľstvo. Opäť sa díva na Evu, ako miesi cesto, krája slaninu, stavia hrniec do pahreby. Pes sa stále obtiera o neho. Tu si Ondrej spomenie na chlieb v kapsičke: „Dám ti, hneď ti dám chlebíka.“ Siahne do kapsičky, vytiahne chlieb, ale súčasne vypadne i píšťala.

— Čo to máš?

Ondrej otŕča dlaň s píšťalou.

— Píšťala, — vraví.

— A vieš pískať na nej?

Kýva hlavou, že vie.

— Zapískaš, keď sa najeme, hej?

— Zapískam.

Jedia mlčky. Pes hľadí raz na Ondreja, raz na Evu. Eva mu pohodí chleba, obráti tvár k Ondrejovi a usmeje sa. Ondrej odpovedá plachým úsmevom a tiež pohodí psovi kúsok chleba. To ich zblížilo. Pokračujú v hre so psom a zakaždým, keď pes chytí chlieb v letku, veselo sa rozosmejú.

Dojedli. Ondrej vezme píšťalu a probuje niečo zapískať. Eva stiahne si sukňu cez kolená, podoprie si bradu o dlane a zahľadí sa naň.

— Ja viem krajšie pískať, keď slávik spieva.

— Je tu slávik. Buďme ticho, možno začne spievať.

Čakajú potichu. A hľa! Od jazierka ozve sa z krovia slávik. Najprv nesmelo, potom naplno. Ondrej priloží píšťalu k perám, vo chvíli uhádne tón i takt a začne sprevádzať slávičí spev. I on sa spočiatku okúňal; nepískal nikdy pred poslucháčmi. Neskôr však zabudol na Evu a znova, ako doma na poľane, lejú sa z pŕs cez píšťalu prstami prerývané pramienky trúchlivej túžby i radostných nádejí. Pretekajú sa so slávikom vo vyjadrovaní snov. Tu ho Ondrej sprevádza, tu zas odštiepia sa jeho tóny, rozbúria sa akoby v proteste proti odovzdanosti slávičej piesne. Ak slávik na chvíľu umĺkne, zachytí Ondrej posledný jeho trilok a opakuje ho v nekonečných variantoch, vysoko i nízko, vzostupne, zostupne i monotónne, kým len slávik znova nezačne. — Bohvie dokedy by bol pískal (Eva hľadela naň v nemom údive), keby sa odrazu nebol vmiešal do zboru i pes, podráždený dákym vysokým tónom. Zavyl zúfale, a to ich vyrušilo.

Eva si vzdychla. Ondrej sa na ňu usmial.

— A viem aj ináč pískať. Viem, ako keď hora hučí, ako keď potok bublá, viem i drozda sprevádzať. Takto hora… takto drozd…

— Pesničky nevieš?

— Viem, — a zapískal starým ambroziánskym nápevom: Ťa, bože, chválime.

— Ale veselé nevieš?

Smutne pokýval hlavou. Nerozumel dobre, čo chce.

Tu sa Eva pustila do spevu. A zas Ondrej načúval jej vysokému, neznámemu hlasu. Také pesničky nikdy nepočul. Slová v nich vylietali z Evinho hrdla ako ligotaví strieborní vtáci.

— Nauč ma svojim piesňam, — prosí. — A kto teba naučil spievať?

— Ľudia v dedine.

Musela mu vysvetliť, kto sú to „ľudia v dedine“ a ako tam s nimi žije. Otvorila mu nový výhľad do sveta. Mnohému neporozumel, ale šetril otázkami, spomínajúc si s obavou na výsmech, s ktorým ho prijala.

I on jej rozpovedal všetko, čo vedel o sebe. Posadla ho nevysvetliteľná dôvernosť a priznal sa jej ku všetkým svojim trápeniam. Keď rozprával o ryku jeleňov a o čudných záveroch tohto roztúženého ryku, začervenala sa Eva a sklopila oči. I on sa zarazil a tiež sa zapýril. Krv sa mu vohnala do tváre, akoby ho niekto prichytil pri lži. Teraz však necigánil, prečo sa mu teda vohnala krv do tváre?

Dohodli sa, že Ondrej prenocuje v kôlni pri koňoch a Eva v kolibe. Ondrej nezbadal však úskok, ktorým ho Eva priviedla k tejto dohode.

Ráno obaja objavili vo svojich tvárach smútok z rozchodu, obaja si ho uvedomili, ale nevedeli sa oň rozdeliť. Eva skľúčene chystala raňajky. Ondrej poputnal kone a potom začal svedomite leštiť pracky na kantároch. Tváril sa, akoby bez toho nemohol nijako odísť. Nakoniec však nebolo sa už čoho chytiť. Miska s polievkou sa predsa len vyprázdnila, hoci obaja sa usilovali horlivým dúchaním pretiahnuť raňajky do obeda.

Ondrej nasadil koňovi kantár, pozrel naposledy na Evu a vraví:

— Idem.

Eve sa trasie brada, zajaká sa:

— Prídeš ešte? Príď zahrať na píšťale!

— Prídem, — sľubuje Ondrej. Vyskočí na koňa a odchodí. Odrazu si na niečo spomenie, obráti hlavu a zavolá:

— Ja sa volám Ondrej.

— Zbohom, Ondrej!

Kôň sa potkýna do vrchu. Ondrej má pocit, že ho stále čosi ťahá nazad. Vyjde na samý vrch, neodolá: obzrie sa, a hľa, rozoznáva Evu; stojí stále bez hnutia tam, kde ju nechal, a hľadí za ním.