ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedného rána zbadali sme biely srieň na tráve pred kolibou. Divé husi a bociany odniesli včera večer posledný jas leta vo svojich belavých očiach. Jeseň zostúpila z temien kopcov a toho rána zaklopala nám tvrdou päsťou na oblok. Našli sme ju stáť predo dvermi: v ruke držala pútnickú palicu a z pleca visela jej tanistra. Nepozdravila nás a vošla bez pozvania do koliby. Posadila sa za vrchstola, neprehovoriac ani slovo. Sedí tam a sliedi očami po kútoch. Uráža nás toto mlčanie.

Napokon ozve sa jeseň spoza stola:

— Bude dážď, — vraví.

Neopovažujeme sa odporovať jej.

— Bude zima; lístie zo stromov opadá.

Jej hlas je suchý, zastretý, akoby sa rozprávala sama so sebou. Oči má veľké, vpadnuté. Nemožno nám myslieť na Evu v jej prítomnosti.

— Zostanem u vás. — Odkladá tanistru, palicu oprie do kúta. — Zajtra včasráno pustím sa do roboty.

Od tých čias býva s nami. Celé dni túla sa po hore a spieva pohrebné žalmy. Zhasína svojím dychom kvety na lúkach ako sviečky na vianočnom stromčeku. Ráňa palicou žlté lístie z bukov i javorov a do tanistry zbiera spomienky na leto, ktoré sa zamotali v mladej sihline na stráni a nestihli uletieť s divými husami. Večer vracia sa k nám hladná a smädná. Osuší si premočenú obuv pri ohni a vylezie na povalu, kde spáva. V noci, keď si myslí, že spíme, púšťa sa jeseň do reči so starým otcom. Rozpráva mu o svojich skúsenostiach a on jej prisviedča úmorným kašľom a stenaním.

Vidíme, že starému otcovi neslúži na zdravie toto kamarátstvo s jeseňou. Stále viac polihuje a jeho tvár prejavuje starosť o našu budúcnosť. Prestal nám rozprávať podobenstvá a naučenia, prestal spievať pesničky z kancionála. Všetko robíme sami: múku melieme, drevo na zimu hotujeme. Nemáme čas myslieť na Evu, ani sa nemôžeme vybrať k nej, musíme opatrovať starého otca. Ráno varíme preň zeliny proti záduchu a večer prikladáme mu horúce otruby na prsia. Berie nám ruku do svojich dlaní a díva sa nám smutne i tázavo do tváre. Čítame z jeho očí, že nám chce povedať niečo veľmi vážne, a nevieme, prečo otáľa. Možno by aj povedal, ale kašeľ ho vždy preruší pri prvých slovách a on vždy musí začať znova. Neprestáva nám pripomínať, aby sme ostríhali prikázania jeho v srdci svojom:

— Napíš ich na tabuľu srdca svojho, opáš ich okolo bedier svojich.

Alebo:

— Počuj, syn môj, prijmi reči moje a rozmnožia sa letá života tvojho. Ceste múdrosti učím ťa, cestami priamymi vediem ťa…

Nikdy sa nedostane ďalej. Alebo sa rozkašle, alebo prestane hovoriť, zadíva sa do povaly a nadlho sa zamyslí. Niekedy sa nám zdá, že vôbec zabúda na našu prítomnosť; hovorí so sebou a kaja sa nahlas zo svojich hriechov. Inokedy zas oslovuje nás cudzím menom, rozčuľuje sa a hovorí k nám nepochopiteľné veci. Trápi nás choroba starého otca, modlíme sa zaň k pánubohu a plačúc načúvame z kúta jeho ťažkému dýchaniu. Spomíname si na jeho naučenia, ľutujeme svoju nevďačnosť voči nemu a sľubujeme si, že sa polepšíme. Vymýšľame si tresty za svoje hriechy; spávame na holých doskách, postíme sa. Ale to všetko nepomáha; starý otec slabne zo dňa na deň.

V nedeľu ráno vyviedli sme ho na slniečko. Posadili sme sa s ním na prietos pod stenou koliby. Toto ráno bolo ako posledný teplý bozk, ako objatie na rozlúčku. Oslabené muchy pozbierali ostatný raz sily a bzučia okolo nás. Pavúk vyhrieva sa na úslní a vrabec čviriká skoro tak veselo ako v lete. Stromy sa nehýbu a dojato načúvajú rozprávke čierneho drozda.

Ukradomky dívame sa na starého otca. Jeho tvár je bledá a zarastená šedivou bradou. Oči hľadia meravo, ústa sú pootvorené a dlane ležia na kolenách nevládne ako mŕtvi vtáci. Mucha sadla mu na čelo a usiluje sa nájsť šťavu vo vycivenej koži. Starý otec znáša trpezlivo jej bezočivosť. Neodoženie ju. Možno ju ani necíti. Dlho tak sedíme jeden pri druhom. Potom zašepkal k nám starý otec:

— Pamatuj na stvořitele svého ve dnech mladosti své. — Pripomína nám tým každodennú povinnosť. Donesieme z koliby knihu a čítame nahlas slová Kazateľa, syna Dávidovho, kráľa v Jeruzaleme:

— Marnost nad marnostmi, — řekl kazatel, — marnost nad marnostmi, a všecko marnost.

Starý otec privrel oči, počúva. Slimák lezie po halúzke jahodového kra. Celý zmysel jeho života sústredený je teraz v tomto výkone. Prečo sa my nevieme sústrediť, prečo stále objímame život postranný? Slimák dostihne konca halúzky a spokojne tam zotrvá do budúceho rána. Nás však omrzia veci, skôr než ich dostihneme. Dotyk našich prstov spôsobuje nákazu, ktorá sa volá všednosť.

— Což bylo, jest to, což býti má; a což se nyní děje, jest to, což se díti bude; aniž jest co nového pod sluncem.

Horou blíži sa k nám pánboh v dlhom rubáši. Nepočuť jeho kroky len preto, že kráča na prstoch po mäkkom machu. Radi by sme vedeli, či starý otec sleduje, čo čítame.

— Já kazatel byl jsem králem nad Izraelem v Jeruzalémě, a přiložil jsem mysl svou k tomu, jak bych vyhledati a vystihnouti mohl rozumností svou všecko to, což se děje pod nebem. (Takové bídné zaměstnání dal Bůh synům lidským, aby se jím bědovali.)

Jeseň pradie pavučiny babieho leta; vietor roznáša ich spod jeho prstov do sveta. Do brady starého otca zamotala sa jedna z tých pavučín. Chce si ju vyčesať prstami, ale darmo sa trápi; to nie je pavučina, to je čas, ktorý sa zavesil starému otcovi do brady a zhrbil mu chrbát.

— Viděl jsem všecky skutky, dějící se pod sluncem, a aj, všecko jest marnost a trápení ducha.

Mladý javor modlí sa spolu s nami, vyvracia pobožne hlavu na stranu a načúva našim slovám. Chvíľami sa nám hlboko klania. Ostatné stromy hádžu k našim nohám zlaté mince akoby oferu za svoje hriechy.

To boli slová Kráľa jeruzalemského, ktoré čítal Ondrej v nedeľné ráno. Ale nikto, ani starec sám nevedel, že v nich je obsiahnutá žaloba na márnosť starcovho úsilia priviesť Ondreja k dokonalosti božej.

Hlava starého otca ovisla na prsia, ústa sa otvorili ešte viac. Chrbtom opiera sa nevládne o stenu koliby. Dýcha sipľavo a s námahou. Slabušký vietor rozdúva bradu na prsiach. Na nebi ihrá sa slnce s kŕdľom naivných obláčkov na schovávanku.

Ondrej prestal čítať, zahľadí sa na starca a načúva jeho dýchaniu.

„Spí,“ myslí si. Donesie vankúš z koliby a pozorne ho vloží starcovi za chrbát, aby sa mu mäkšie sedelo.

Spánok chorých vždy obodrí ošetrovateľov. Aj Ondrej, hľadiac na mier v starcovej tvári, začína nadobúdať nádej, zbiera omrvinky dôvery v boha a stýka ich na šnúru ako roztratené perly. Uspokojí sa, zaviera oči a zabúdajúc na skutočnosť, otvára dvere spomienkam na Evu. Spomienky vracajú sa k nemu ako hosť, na ktorého sme dlho túžobne čakali. Ondrej víta srdečne každú osve na prahu svojho vedomia a nevinný úsmev rozloží sa v polospánku na jeho tvári.

Nevyzná sa vo svojich pocitoch, ale ani sa neusiluje o to. Je príjemnejšie prežívať drobné radosti, než sa trápiť úsilím vysvetliť si ich. Odovzdane zaviera oči pred zmenou, ktorá sa odohrala v ňom, a necháva sa kolísať v teplom náručí nečinnosti. Tápe v novom prostredí lásky ako slepec, ktorý hľadá kľučku na dverách. Podobá sa človeku, ktorý padol do vody a inštinktívne sa udržuje nemotornými pohybmi nad hladinou. Ani Ondrej nestihne kontrolovať svoje konanie v tomto novom živle. Ako z rozbúreného mraveniska vyhrnuli sa naň húfy nových dojmov zo záhybov Evinej sukne. Nepozostáva mu než trpne znášať ich útoky na zmysly. Do svojho stretnutia s Evou neuvedomoval si obsah svojej túžby, ani príčinu svojho trápenia, poznal však, že odvtedy vzala túžba na seba presný tvar: vrátiť sa k Eve, a že všetko ostatné trápenie spľaslo ako balónik, do ktorého pichli špendlíkom. Raduje sa z toho. Ale radosť pridúšaná je ľútosťou, že neuvidí viac Evu. Tráva už zvädla a Eva už možno zohnala kone do dediny, kam nemôže ísť za ňou. A ktovie, či sa Eva vráti budúcej jari, či nezostane pri ľuďoch v dedine, ktorí ju budú učiť piesňam o horách, o vetre, o daždi, o láske…

Táto obava usadila sa nad všetkými pocitmi Ondrejovej duše ako pena nad vrúce mlieko. Obava prekypuje cez okraj na horúcu platňu skutočnosti. Radosť a šťastie vystupuje len v drobných bublinkách zo dna duše a bublinky nevládne spľasnú, sotva dostihnú povrch vedomia. Spľasnú skôr, ako Ondrej stačí pomaznať sa s nimi.

Nebyť choroby starého otca, našli by sme si výhovorku a šli by sme sa presvedčiť, či Eva dosiaľ pasie kone pri jazierku. Takto však musíme čakať do budúcej jari…

*

Starec a jeho vnuk, obaja spia vedľa seba pod stenou koliby. Dýchajú ten istý vzduch a na oboch svieti to isté slnce. Ale je veľký rozdiel v týchto spánkoch; v jednom z nich dohára život ako svieca pri nedeľnej pobožnosti, v druhom nalieva sa život jarnou miazgou ako puk na gaštane po prvej búrke.

Odrazu sa Ondrej zo sna strhne, skočí na rovné nohy, žmurká očami, akoby oslepený náhlym svetlom. Do jeho otvorených úst zhŕklo sa tisíc pochýb a prekvapení: Eva stojí pred ním. Eva usmiata a hanblivá, práve taká, akú ju opustil toho rána. Ako dobre, Ondriš, že skôr, ako si zaspal, vystavil si svoje srdce na úslnie jej v ústrety! Čo by si bola Eva počala, keby nebola našla tvoje srdce prichystané uvítať ju.

Ani jeden, ani druhý nevedia nájsť naponáhlo slova, ktoré by vyjadrilo celý údiv, radosť a rozochvenie. Obaja čakajú, kým začne druhý.

— Prišla som… — hneď sa však zarazí, pozrúc na starca, ktorý nerušene spí. V jej očiach je zastrašená otázka.

Ondrej zachytil jej pohľad, uvedomil si starcovu prítomnosť a obaja zľaknú sa odrazu svedectva tretej osoby. Ondrej je bledý, pozerá bezmocne z Evy na starca, Eva sklopila oči, hryzie si pery a mädlí zásteru v prstoch. Nerátali so starcom vo svojich myšlienkach. Teraz odrazu skrížila jeho prítomnosť ich plány. Slová nemajú vlády v takýchto postaveniach. Usilujú sa dorozumieť pohľadmi. Ondrej nevie si ani predstaviť, ako by sa zachoval, keby sa starec zobudil; chce prehovoriť, ale slová pletú sa mu na jazyku. Zmätene ustupuje za roh koliby a ťahá so sebou Evu za ruku.

— To je tvoj starý otec?

— Hej; spí. Zaspal na slnci.

— Aj ty si zaspal, však?

— Zaspal. Starý otec je veľmi chorý a celé noci nespávame.

Dosiaľ nepremohli svoje vzrušenie. Zabudli sa natoľko, že Ondrej stále ešte drží Evinu ruku vo svojich dlaniach. Keď si to uvedomili, obaja sa začervenali. Eva tichučko zašeptá:

— Pusť mi ruku, Ondriš!

Usmeje sa naň akoby na ospravedlnenie. V rozpakoch sadli si na prah do dvier koliby.

Eva chcela by vysvetliť, prečo sem prišla, a nevie, ako začať. Ale Ondrej nepotrebuje jej vysvetlenie, preň je prekvapenie z Evinho príchodu podobné prekvapeniu dúhy alebo búrky pod holým nebom. Netrápi sa nad príčinou jej príchodu, podobne ako sa netrápi nad príčinou dúhy. Akokoľvek vzrušene, predsa len sa poddáva nečakaným zvratom života prirodzene a bez škrupúľ.

— A kone kde si nechala?

— Pojali ich včera voliari, ktorí sa vracali do dediny so statkom. Aj riad vzali so sebou.

— Starý otec má záduch. Už dávno ho má. Hľadali sme obaja skorušie, ktoré by ho vyliečilo, ale darmo, nenašli sme.

— Záduch… Ja viem.

— Čo?

— Ja viem, že má záduch. Včera prišiel s voliarmi aj ten čudák, ktorý vtedy priviedol tvojho koňa; vieš?… Povedal mi, že ti starý otec umrie na záduch, ak mu nepomôžeš skoruším, ktoré rastie medzi kosodrevím vysoko na vrchoch.

— A vieš, kde je to?

— Viem; aj to mi povedal. I cestu k tebe mi ukázal. Ale voliari ma odhovárali. Radili mi, aby som ho nepočúvala. Videli ho vraj čariť počas splnu mesiaca a vraveli, že je černokňažník.

Na cudzinca zvykol si už Ondrej myslieť ako na tajomnú bytosť, jeho konanie zaradil medzi zázraky tých apoštolov, ktorých si sprítomňoval, aby ich rečami a činmi vyplnil medzery vo svojej fantázii. Preto nezačudoval sa ani trochu Evinej reči. Naopak; cudzincovo zasiahnutie videlo sa mu prirodzené. Teraz sa mu dokonca zdalo, že nevedomky za celý čas spoliehal sa na toto zasiahnutie do choroby starého otca. Dôveroval láskavosti v cudzincových očiach, ktorá mu chýbala u starého otca.

— Voliarov obdaroval zlatými peniazmi za to, že mu pomohli postaviť chalupu v hore, — pokračuje Eva; — vravia, že je ukrutne bohatý.

Ondrej už nepočúva; rozmýšľa o niečom inom.

— Povedz mi, kde rastie tá bylina, aby som ju mohol vyhľadať.

— Je to ďaleko. Pôjdem s tebou.

— Pôjdeš? — Ondrejova tvár rozjasní sa uľahčením. — Ale starý otec?

— Neboj sa, vrátime sa prv, než zapadne slnce. Prikryjeme ho šatkou a obložíme perinami. Nebude mu zima, ak sa zobudí. K nohám mu nachystáme hrnček s mliekom.

*

Odchádzajú do lesa, vedúc sa za ruky, aby priniesli liečivú bylinu pre starca, ktorého predsavzatia umierajú na záduch. Celou cestou — ta i nazad — slabikujú prvé litery o láske, neisto, bez cudzej pomoci.

Vracajú sa šťastní s plným náručím skorušia. Mýli ich však nezdielna nálada večera. Slnce zašlo voľajako náhle, akoby sa naraz bolo prepadlo do otvorených pekiel. A naozaj, nebo na západe odráža purpurovou farbou pekelné plamene horiace za obzorom. Ich očiam sa zdá, že vystupuje odtiaľ kúdol sírového dymu a k ich ušiam skoro akoby doliehalo škrípanie a preklínanie hriešnikov, ktorí sa tam pražia v pekelných mukách. V skutočnosti však najviac trpia práve tým, že v celom okolí nepočuť jediný zvuk a nesmierne ticho zvoní im poplašne v ušiach. Smädné nebesá vysali život zo zeme. Zmocňuje sa ich strach zo samoty. Husté červené svetlo cedí sa pomedzi stromy a natíska im predstavu, že celý svet kúpe sa v krvi. Nad obzorom zacláňa nebo fialový oblak, ktorý ich desí, kedykoľvek ho zazrú prázdnou medzerou medzi haluzím.

Spoza posledných stromov uzrú konečne poľanu a obaja si uľahčene vydýchnu.

Náhle sa však Eva zarazí v chôdzi, pridusene vykríkne a ukazuje pod starý buk na poľane. Ondrej pozrie na jej vyplašenú tvár, ktorú si zaclonila rukou.

— Černokňažník, — šeptá Eva.

Ondrej obráti zrak k poľane. Zatají na chvíľu dych, ale vzápätí sa spamätá: z jamy pod bukom vyčnieva cudzincova hlava. Eva videla v nej iste hlavu bez trupu, poskakujúcu po poľane. Ondrej poznáva však, že cudzinec kope pod bukom jamu. Teraz sa jeho postava vzpriamila a hľadí im v ústrety.

— Černokňažník, — opakuje Eva.

— Neboj sa! — Ondrej ju berie za ruku a vedie k človeku v jame. Ten mlčky sleduje ich chôdzu. Zastavia sa pred hŕbou hliny na okraji jamy.

— Vykopal som hrob.

— Komu? — zhíkne Eva.

Cudzinec bez slova ukáže pod ústrešie koliby. Na prietose leží tam vystretý starec. Ruky má zložené na prsiach, bradu podviazanú. Nohy prikryté sú šatkou, ktorou ho Eva chcela uchrániť od zimy.

Eva rozbehne sa k nemu.

Cudzinec vyskočí z jamy a oprašuje si šaty. Ondrej zbledne, trasie sa na celom tele a vyplašene ziera na drobného červiaka, ktorý sa plazí medzi hlinou. Cudzinec kladie mu nemo ruku na plece. Ondrej pozrie naň nechápavo, akoby ho nepoznával.

Na nebi, ktoré za ten čas stemnelo, vyskočila prvá hviezda. Vietor sa vrátil spoza hôr a rozkýval stromy. Les hudie si večernú nôtu a tma líha si do dolín.

Cudzinec hladí Ondreja po vlasoch. Potom odtiahne ruku a odchodí k Eve. Pomôže Eve nalámať jedľových halúzok, ktorými prikryjú na noc starcovo telo; jeho tvár obložia skoruším, ktoré nestihlo vykonať svoju úlohu. Nechajú ho nocovať pod holým nebom, kam sa bol pred rokmi uchýlil od Sodomských, aby odčinil hriech svojej dcéry a vrátil jej syna bohu, od ktorého si ho prisvojila bez jeho požehnania.

Potom Eva i cudzinec zašli po Ondreja a voviedli ho popod pazuchy do koliby. Rozžali lampku a naliali do nej oleja na celú noc. Mlčky chystajú sa k spánku. Cudzinec bude spať na loži mŕtveho starca a Eva si postelie na holú zem seno, v ktorom sa kedysi dusieval Ondrej. Všetci traja ľahli si oblečení; iba cudzinec sňal si z hradla malý krížik a zavesil ho pod horiacu lampku. Ondrej usína zmorený prázdnotou, ktorá ho obklopila. Eva šeptá modlitbu za mŕtveho. Cudzinec čuší, ale nespí a jeho tvár vzala na seba ten tajomný výraz, ktorý mala nedávno, keď sa dívala na Ondreja, spiaceho pod ružovým krom.

Nad strechou koliby čnie do tmy strapatá borovica.

Ráno zobudí sa Ondrej na šepot cudzinca s Evou. Obaja už vstali. Ondrej zostáva ležať; oči má červené a opuchnuté. Nečinne sleduje prípravy na pohreb. Apaticky díva sa na kríž, ktorý stĺkol cudzinec. Pred obedom prišla poň Eva a zaviedla ho k hrobu, kde leží na lavici starec, zamotaný do plátna. Ondrej znova pocíti vôkol seba desivú prázdnotu. Usiluje sa modliť spolu s Evou a cudzincom, ale slová viaznu mu v hrdle a ťažko preniká v ich zmysel. Oči pália ako žeravé železo. Potom cudzinec vzal lopatu a začal zasýpať hrob. Vtedy preletel ponad nich veľký čierny vták, ktorý sa vracal z boja. Jeho rozpäté krídla vrhli na poľanu tôňu, letiacu k lesu, kde sa rozbila na prvých stromoch.

Ten deň i nasledujúcu noc zostali ešte spolu na poľane. Dojem zo starcovej smrti je priveľmi silný a nevládali by ho uniesť každý osobitne. Eva sa stále radí o čomsi s cudzincom. Ondrej neprejavuje záujem o ich slová. Chvíľami nehybne sedí pod stenou, chvíľami odchádza do hory a zasa sa bezúčelne vracia. Nebo je ako zmútená kaluž, osieva sa z neho drobný jesenný dážď. Temená vrchov zahalené sú do hustej hmly.

Na tretí deň ráno, po novom šuškaní s cudzincom, povie Eva Ondrejovi:

— Nešiel by si, Ondriš, so mnou do dediny? Čo si tu počneš sám cez zimu. A u nás ti dáme robotu, nebudeš zadarmo chlieb jesť.

Nepochopil naraz, kam ho volá, a cudzinec musel mu obšírne vysvetľovať.

Ondrej vôbec neodporuje, trápi sa len, ako tu zanechá hrob starého otca.

— Obložím ho kamením, keď odídete; a na jar budeš sa môcť k nemu vrátiť, — sľubuje cudzinec.

— A koňa kde necháme?

— I koňa pojmeme so sebou.

— A ostatné?

— Neboj sa; všetko pošlem za vami po rubačoch z vašej dediny, ktorí sa budú tadeto vracať domov, — vraví cudzinec.

Ondrej poddáva sa ich vôli. Eva zviaže do batôžka Ondrejove šaty a cudzinec vyvedie koňa zo stajne.

Pre Ondreja je lúčenie neznámou vecou; stromy zostávali po celé dni s ním, spev vtákov doliehal mu večne do uší. Ani teraz neuvedomuje si, že opúšťa nielen poľanu, na ktorej vyrástol, ale i cudzinca, ktorý mu ukázal cestu k Eve. Iba na dne srdca hýbe sa ľútosť, ktorá ho núti poobzerať sa naposledy po veciach a zahľadieť sa naposledy a dlho do cudzincovej tváre.

— Zbohom, — vraví Eva, — dobre sa majte!

— Dobre sa majte, — opakuje po nej Ondrej.

Cudzinec kýva im rukou a dlho sa díva za nimi s jasným úsmevom na tvári. Evine boky a Ondrejove plecia, zdá sa mu, tvoria harmóniu, na ktorej stojí a trvá svet…

Potom, keď zmizli v hore, zotrie si cudzinec úsmev z tváre a začne znášať ťažké kamene pod starý buk. Až do večera starostlivo ich ukladal na hrob, akoby tým chcel poistiť šťastie tých dvoch pred zmŕtvychvstaním starca.