ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V meste M odbýva^[1] sa výkladný jarmok a navzdor špatnému počasiu ubiera sa mnoho ľudí z okolitých dedín naň. Mnohí nemajú ani veľa predávania a kupovania, ale idú naň len tak zo zvyku.

Medzi týmito je i Ďuro Kedrovie, ktorý tiež veru nerád premešká jarmok, bárs by nemal ani za grajciar práce; ba veľa ráz i jeho žena Eva ide s ním. Ale dnes vystrojila iba jeho s malou slúžkou.

„Iď len ty,“ vravela mu, „ja teraz nemôžem ísť; treba sa mi ponáhľať s tým plátnom. No a veru by som tam mala aj prácu; ten náš biely kohút už nechce spievať, nuž by som ho zaniesla predať, aj zopár vajíčok by sa našlo…“

„Veď to ja i sám predám, načo by si sa ustávala v takom špatnom čase!“ vravel ochotný Ďuro. „Kohúta vezmem do jednej ruky a vajcia v košíku do druhej — a bude!“

„Ale nie, sám nemôžeš ísť, veď by ti to bolo ťažké,“ namietala Eva, čo i Ďuro v duchu nahliadol. A k tomu ešte taký krehký tovar niesť ako sú vajcia, to nenie^[2] maličkosť!

„Vieš ty čo, Ďuro, vezmi sebou toť malú Katu, tá ti i kupidla^[3] pomôže doniesť…“ narážala dôvtipná Eva. „I tak nám všeličoho treba. Tam na „fogaš“^[4] chýba ešte jeden džbánok, ten tanierik čo sa to zabil, ba aj káva nám už vyšla, a keby sa nám tak dakto trafil, nuž ho nemáme ani čím pohostiť.“

S Ďurom sa počal svet krútiť, keď si pomyslel, čo všetko Eva spomína. Veru bude lepšie, keď sebou vezme Katu, aspoň mu napomenie, čo všetko má kúpiť, bo on to veru všetko zabudne. Preto ochotne kývol hlavou na znak súhlasu, a Katrena, ktorá len na to čakala, veselo vybehla do komory, aby sa obliekla do sviatočných šiat. Veď na jarmok ísť je dačo nevídaného! Jaj, koľko tam krásnych vecí, kvetistých stužiek, sladkých medovníkov, marcipánových sŕdc! Ach a kto by to vedel všetko vypočítať! Kata už kochala sa v duchu pohľadom na tie krásy, porozkladané pod plátennými šiatrami.

Kým sa Kata a Ďuro vystrájali, vyšla Eva von, aby zo „žigle“,^[5] v pitvore stojacej, vybrala tie vajíčka a poukladala ich do košíka, drobnou sečkou naplneného. Je ich iba dvadsať, ale ak ich popredajú po štyri za šesták, nuž bude aspoň na tú kávu a na ten cukor. Veď by jej Ďuro i tak nedal na ňu peniaze, keby si ako-tak sama nehľadela tých pár groší zaopatriť. On vždy hovorí, aby navarila za misu zemiakovej polievky, bo tej že sa aspoň naje; nuž ale keď je to teraz taká „móda“ tú kávu variť, veru ani ona nebude pre „starého“ bez nej!

Keď poukladala vajcia do košíka, chytila ešte i veľkého starého kohúta a zviažuc mu nohy motúzkom, podala ho už pristrojenej Kate.“

„No tak teraz už choďte vo meno božie! A ty kúp teda ten džbánok s tanierkom a funt toho cukru. Kávy vezmi za štyri šestáky a peniaze, ktoré ti zostanú, dones domov. A toho kohúta mi od osem šestákov nedávaj!“ prikazovala Eva. „Však, však,“ kýval hlavou „starý“, podhodiac si halenu na pleciach.

„Lež dočkajte: ten tanierik nech je s červenou ružou, alebo s kohútom, taký ako majú toť susedovie na fogaši!“

Ďuro znovu prisvedčil, ale veru keby mu umrieť prišlo, on nevie, aký majú u susedov. ,No ale, tanier ako tanier, len nech je na ňom hodne mäsa!‘ podumal Ďuro.

Keď ich už Eva s napomínaním vystrojila, vbehla do pitvora s tým úmyslom, že ona veru dnes ani variť nebude; ale rozmyslela si predsa, že tí dvaja keď dôjdu, dobre im padne dačo teplého. A preto prv než sadla za „krosná“,^[6] uvarila hodný hrniec kapustnice, radujúc sa v duchu, že sa jej podarilo i Katu s Ďurom vystrojiť, bo keby bol sám, iste by jej nič nedoniesol za utŕžené peniaze.

*

Čerstvým krokom uberali sa Ďuro s Katou po blatnatej ceste ku mestu, v ktorom sa jarmok vydržiaval. Ďuro si ustavične v duchu opakoval, čo mu žena nariadila kúpiť. Porátal, čo mu dôjde zaplatiť za džbánok, za tanierik a koľko dostane za kohúta a vajcia. No, veď mu ešte aj „na trovu“ zostane!

Príduc do mesta, rovno zamieril k jednému známemu krčmárovi a ponúkol mu, aby si kúpil vajcia i kohúta. Dľa rozkazu Evinho pýtal osemdesiat krajciarov.

Krčmár ho vysmial:

„Ba ešte čo, že vraj za osemdesiat! Choďte na rínok, uvidíte, že ani päťdesiat nedostanete.“

Ďuro poškriabal sa za uchom; bo ho už radšej len tomuto známemu dá, keď i za tých päťdesiat.

Konečne po dlhom jednaní uzniesli sa na päťdesiatpäť a vajcia po päť za šesták. Ďuro od radosti, že tak rýchlo predal, hneď vypýtal „oldomáš“, ktorý i s prítomným kmotrom vypili. No na tom nebolo dosť; po jednom nasledoval druhý, tretí, k tomu porcia pečienky a pečivo a pri rozmluve sa Ďurovi tak rýchlo dopoludnie minulo, že ani nevedel ako. Až keď ho Kata upamätala, že by už bol čas i do jarmoku ísť, vtedy sa rozpomenul, že má ešte i tanier s džbánom kupovať, a zaplatiac za oldomáš, poberal sa preč, počítajúc si na prstoch, koľko si krčmár zarátal zaň. Urobilo to práve toľko, koľko dostal za kohúta. Za ostatné peniaze kúpil pekný tanierik, džbánok a malej Kate jarmočné: veľké srdce. Nezostalo mu ani len grajciara, no ale však on má v druhom vačku „svoje“ schované; nechával si ich naschvál k jarmoku. Keď si už všetku starosť odbavil a striasol z hlavy, chcel už pomaličky domov ísť, ale vtom stretol sa s jedným známym, ktorý ho hneď aj povolal na „olovrant“ do blízkej krčmy, kde sa i pri poháriku dobre zabávali, takže už dávno bolo na veži odzvonené, keď pomaly uberali sa s Katou k domu, ťažko oddychujúc. Po hojnej jarmočnej „trove“ cítil sa akosi veľmi ustatý; nohy mal ťažké ako centy^[7] a ledva ho vládali niesť. Na chrbte v plachetke niesol zaviazaný džbán so svetlými kvety a pekný porcelánový tanierik s vencom rudých ruží. Ďuro bol s kúpou spokojný, a veru i Eva bude, keď uvidí, aký pekný tanierik on kúpil! Úsmev spokojnosti rozlial sa po vyhriatej chôdzou tvári Ďurovej. Hej, keby tá cesta tak dlho netrvala, lebo tie tanierky sú tuším kam diaľ ťažšie; akoby dobrý kameň z kapustného suda niesol miesto nich. Ďuro vždy pozeral pred seba, či už skoro vidí biele domčeky dediny, tešiac sa vopred, ako si odpočinie na teplej zakúrenej peci.

Konečne uzrel prvé domčeky a novou silou stúpal hore dedinou k svojmu domčeku, ktorého okná boli osvietené. Z izby ozývalo sa časté báchanie „brda“^[8] na krosnách. Usilovná Eva pilno tkala, ale počujúc ťažké kroky Ďurove, vybehla von a vítala ich s horkými výčitkami:

„Preboha, ľudia boží, kde ste toľko, veď je už číra tma! No, čo som sa o vás nastarala.“

„Oj, stará moja, o mňa sa ty nikdy nestaraj, ja sa nestratím!“ potešoval ju Ďuro, hneď ale dodal: „Či si zakúrila dobre kachle?“

„Veru od rána v našom dome iskry nebolo; i obed som hneď zrána uvarila,“ odvetila Eva.

Ďura akoby studenou vodou polial, už je po jeho chuti! Čo sa natešil, ako vylezie na pec, oprie nohy o kachle a bude ticho spať, a teraz čo! Nevrlo hodil halenu k studeným kachliam na lavicu, kupidlá položil na stôl a sadol si k stolu. Eva pozrela ukradomky na muža a hneď poznala, čo je Ďurovi, že si o pohárik viac potiahol. Oj, ona darmo netušila, v akom stave dôjde domov, keď ona s ním nebola. Aby ho vždy držala ako na povrázku! Eva s mrzutou tvárou pristúpila ku kachliam, na ktorých stál hrniec s kapustnicou, a uliala na hodnú misu.

„No, tak teda poďte jesť, už je dávno od rána. Dnes som uvarila po tvojej chuti, taká je tá polievka kyslá až strach!“ riekla Eva, nechtiac ukázať hnev na sebe.

„Eh, daj mi pokoj, keby si ty bola radšej kachle zakúrila, to! Ja nechcem tvojej večere!“ odvrával Ďuro.

„Hm, keď ste sa na jarmoku pečienky najedli!“ zvolala Kata, ujedajúc smidky z misy.

„Veru!“

„Táák! No pekne, kým žena doma pre prácu nemá čas ani na jedenie myslieť, zatiaľ muž po jarmoku hoduje!“ roztrpčeno riekla Eva a položiac lyžicu, sadla za krosná, rýchlo prehadzujúc člnkom^[9] pomedzi natiahnuté nite.

„A kupidlá kdeže sú vám?“ spýtala sa po chvíľke, tázavo^[10] pozrúc na Ďura.

Ten vstal z lavice a počal vykrúcať z batôžka tanierik.

„A ostatné?“ inkvirovala^[11] Eva ďalej.

„Ostatné? Aké ostatné?“ spýtal sa Ďuro. Veď som všetko doniesol, čo si si rozkázala; tu tanierik s ružou a džbánok s kvietím…“

„Nuž a kávu?… cukor?…“

„Kávu, cukor…“ opakoval Ďuro ako zo sna, trúc si čelo dlaňou.

On veru na tie drobnosti zabudol ako na smrť.

„Dala si peniaze?“

„Jaj, bože môj! Či som dala peniaze!? Nuž či som ti nedala predať dvadsať vajec a toho bieleho kohúta? Kde si podel peniaze za to, hááá?!“ zvolala Eva v akejsi zlej predtuche a ruka s člnkom klesla jej do lona.

„Aha, tie? No z tých ti vydám ľahký počet, nech si len rozmyslím! Za kohúta dostal som päťdesiatpäť…“

„Ba ešte čo!“ pretrhla ho v reči Eva. „Veď som ti kázala osemdesiat pýtať!“

„Kázala, nekázala, ja som ho dal za päťdesiatpäť! No potom tie vajcia… päť a desať a ešte päť je dvadsať; tak teda dvadsať vajec po päť za šesták… to je štyridsať. Štyridsať a päťdesiatpäť… zrovna deväťdesiatpäť grajciarov!"

„Hííí, ja som si rátala čo len zlatý štyridsať grajciarov,“ zvolala Eva zalomiac ruky, „nuž a koľko si z nich vydal?“

„Koľko?“ škriabal sa Ďuro za uchom napínajúc pamäť. „Za tanierok som dal tuším tridsať; — toľko je hoden otcu-materi, — a za džbánok dvadsaťpäť…“

„Starý, necigáň! Nedal si, len dvadsať!“ opravovala ho Eva.

„No dobre, nech ti je po vôli. Tak teda tridsať a dvadsať je päťdesiat, ostatné som strovil,“ rozprával Ďuro chladno.

„Jaj, bože môj, veru si mi popredal! Veru si mi pogazdoval! Jaj, škoda-preškoda mojich dvadsať vajec a bieleho kohúta!“ lomila Eva, smiešnou tvárou, rukami.

Ďuro odpovedal s úsmevom: „Veď to boli i moje vajcia, i môj kohút, práve tak ako tvoje!“

„Vaše bolo perie a tetičkin bol kohút!“ zvolala ostrojazyčná Kata, ktorá až doteraz ticho pozorovala rozmluvu svojich gazdov.

„Nuž i ty? Či si nejedla aj ty so mnou pečienku zaň?“ zvolal Ďuro, prekvapený svojou nápadnosťou.

„Starý, mlč, Kata má pravdu, svätú pravdu!“ dotušovala Eva, ale znovu počnúc lamentáciu^[12] za kohútom a za „spasenými“ vajcami. To už Ďura dohnevalo, a preto ju zakríkol:

„Žena, buď už ticho, keď som spasil, spasil som len svoje; za polovicu som doniesol džbán a tanierik; bez kávy sa obídem. A teraz mi už daj pokoj!“ Ďuro, chcejúc dodať slovám svojim väčšiu váhu, mocne buchol päsťou na stôl. Džbán stojaci na ňom nadskočil, padol nabok, a prv než ho mohla Eva zachytiť, zgúlil sa k nohám Ďurovým.

„Preboha, človeče, čo robíš!? Jaj, toľkú škodu za jeden deň! Ty márnotratník! Ty, ty…“ tu nasledoval prúd vyberaných slov z úst Eviných.

„Veď som ja vedela, čo to bude, keď ja s tebou nepôjdem! Kebych ťa len nebola pustila, alebo keby si už bol dnes tam ostal!“

Ďuro roztvoril s prekvapením oči na Evu; čo tá pletie, že vraj keby bol radšej tam ostal, kde bol! No, to už neznesie, čo by sa čo robilo!

„Ej, veď ti ja môžem vyhnúť, veď ti môžem odísť! Pôjdem, Eva, pôjdem…“ Ďurovi zastavil sa hlas; na konci nosa počalo ho štekliť. Vstal z lavice a siahol po klobúku.

„Hej, to ja viem, že by si ešte rád zaniesť posledný grajciar do krčmy! Nepôjdeš nikde!“ riekla Eva, keď videla, že myslí s odchodom doopravdy.

„Ba pôjdem, nechcem ti byť na ostudu!“ odvetil Ďuro; ale ani sám nevedel, kde chce ísť, len sa mu zachcelo Evu nastrašiť.

Eva skokom priskočila k nemu a chytila ho mocne za rukáv, peknými slovami odhovárajúc ho od toho nerozumného kroku. Odvolala všetky urážky, zabudla na bieleho kohúta i na „odpasené“ vajcia, sľúbila, že nikdy sa nebude hnevať, keď i všetko minie… Ďuro nič nedbal na prosby a sľuby, ale namáhal sa silou-mocou vyslobodiť z mocných ramien ženiných; celou silou odstrčil ju nabok. Vtom pocítil akúsi nepríjemnú studenosť, a než sa zbadal, už tiekol mu džbán studenej ľadovej vody dolu chrbtom. Keď malá Kata videla, ako chce Ďuro silou-mocou preč a ako ho Eva zdržuje, tu napadlo jej, ako by tomuto mohla zabrániť; nemôžuc ale silou nič vykonať, pochytila veľký, na lavici stojaci džbán a razom šuchla ho gazdovi za golier. Výprask nečakala, vyšmykla sa z izby do tmavého pitvora.

So studeným kúpeľom razom vyšumela Ďurovi z hlavy všetka jarmočná „trova“, a preto keď zvedel, od koho ten kúpeľ pochodil, hlasitým smiechom urobil koniec všetkým hnevom. Ale zadarmo sa to Eve neprepieklo: musela hneď a hneď ísť zakúriť do kachieľ, čo i ona s radosťou urobila.

O chvíľu už veselo blkotal oheň v kachliach, ba i Ďurov sen o sladkom odpočinku na teplej peci došiel splnenia. Hľa, a s akou pokojnou žiariacou tvárou natiahnutý je na teplej peci; nohy opreté o kachle a s úsmevom hľadí na Evu, sediacu za krosnami, ako pilno prehadzuje člnkom a stúpa na podnože.^[13] Teraz je už rád, že ho malá Kata s tou vodou ochladila, bo ináč nevie, či by sa to tak pekne skončilo. Eva ale sa verí, že keby mala ešte jedného kohúta, že by ho hneď zajtra — všetci spolu — zjedli.