ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľudmila Podjavorinská: Kmotrovia figliari

Výber zostavil, doslov a vysvetlivky napísal dr. Cyril Kraus.

Vydali Mladé letá, slovenské vydavateľstvo kníh pre mládež, n. p. v Bratislave

1958

Šéfredaktorka L. Kyseľová

Zodpovedná redaktorka dr. H. Ferková

Technická redaktorka M. Štepková

Korektorka N. Šoltýsová

Vydanie prvé.

Doslov

V podjavorinskom kraji, na hraniciach Slovenska a Moravy leží dedina Horné Bzince.

Tu sa narodila 26. apríla 1872 ako ôsme dieťa evanjelického učiteľa Karola Riznera Ľudmila Podjavorinská. Skromný dôchodok cirkevného učiteľa nemohol zabezpečiť budúcej spisovateľke vyššie vzdelanie. Vychodila len školu u svojho otca — a ďalším jej učiteľom boli knihy a život… Ku knihám dostávala sa už v rodičovskom dome. Veď v minulosti, keď nebolo národných ustanovizní, práve na farách a školách horieval plamienok slovenskej vzdelanosti a slovenskej kultúry. A rodina riznerovská, stará a známa učiteľská rodina, v starej, maličkej škole nezištne rozširovala vzdelanosť medzi ľud. Dom s nízkymi, hrubými múrmi a slamenou strechou bol ohniskom činorodej práce. Na tento dom Podjavorinská spomína s horúcim citom:

Naša chalúpka bielená
s malým oblôčkom v stene,
k tebe je moje srdiečko
tak úzko prirastené…

Z rodiny riznerovskej pochádza i Ľudovít V. Rizner, strýc Ľ. Podjavorinškej, autor Bibliografie slovenského písomníctva, ktorý spisovateľku podporoval v jej literárnych podujatiach od prvých počiatkov.

Keď ako pätnásťročná uverejnila prvú črtu v Slovenských novinách a v šestnástom roku jej sústavne uverejňovali humoristické poviedky, vznikli podozrenia, že ich autorom je Ľudovít V. Rizner. Iste ťažko si je predstaviť, že by sa šestnásťročné dievča tak zamýšľalo nad problémami dedinského života, ako to dokázala Podjavorinská.

Už v týchto poviedkach badať bystrý postreh. Dobrodušne kritizuje nezdravé vlastnosti v živote ľudu: poverčivosť žien, neúprimnosť, lakomstvo atď. Autorka sa však svojim postavám nevysmieva. Sú to ľudia v podstate dobrí, ktorým chce autorka pomôcť. Sama o tom takto hovorí: „Ako som prišla na myšlienku písať do časopisov, určite neviem, nebodaj vzniklo to z chorobnej túžby po činnosti, ktorou by som osožila slovenskému národu, a tiež aj z chorobnej ambície vymaniť sa z bolestnej duchovnej nepatrnosti, v ktorej som sa videla.“

Len takáto ozajstná láska k životu a k vlastným postavám mohla spôsobiť, že autorka vytvorila poviedky životnej pravdy. Bezprostredný vzťah k zobrazovaným udalostiam pomáhal jej čoraz väčšmi prehlbovať charakteristiku hrdinov. V poviedke „Kmotrovia figliari“ sú už vyhranené typy sedliakov Škvorca a Trnku, ktorí sa usilujú prekabátiť sa navzájom svojou prefíkanosťou.

Zdrojom námetov boli autorke príhody pri najrozličnejších príležitostiach. Zobrazuje ľudí a ich vzťahy v rodine, na slávnostných cechových zhromaždeniach, na jarmoku a vôbec všade, kde sa rozvíri pokojné ovzdušie dediny. Nám sa niektoré zápletky zdajú malichernými, no v tých časoch sa naozaj žilo v dedinkách pod Javorinou aj takýmito problémami. Či už to boli spory o prvenstvo v hasičskom spolku, či voľby cechových funkcionárov — vždy pritom vznikali komické situácie, spôsobené malichernou závistlivosťou a slávybažnosťou jednotlivcov. Pritom spisovateľkin pohľad neostáva pri povrchu. Veľmi presvedčivo je zobrazený napríklad duševný stav Ďura Kotúľku, ktorého posmech dedinčanov a zlomyseľné narážky príbuzných na Faku privedú až k myšlienke utopiť svojho koníka. A ako majstrovsky znázornila autorka v poviedke „Pod svietňom“ vzťah medzi dvoma hlásnikmi, ich vzájomnú nedôveru, pretvárku i komické následky ich pijatiky.

Teda v týchto humoristických poviedkach vidieť veľmi vypukle slabosti prostých ľudí, utápajúcich sa neraz v malichernostiach, ale miestami je to aj čosi viac: kritika nezdravých zjavov spoločenského života na dedine, ako ich autorka videla koncom minulého a začiatkom tohto storočia. Veď zobrazené príhody sa naozaj stali na jednej zo západoslovenských dedín, kde žil Kotúľka a jeho Eva, Svrček i Rázvora, Dratvík i Cverna a tí ostatní. Pravda, autorke by sme mohli azda vyčítať, že sa často namiesto hlbšieho motivovania deja zameriava skôr na opísanie komických scén, ruvačiek a pod., čím sa oslabuje aj konečný účinok jej poviedok, takže jej humoresky nedosahujú úroveň humoru jej súčasníka Martina Kukučína.

No žartovné, humoristické poviedky sú len jednou časťou poviedkovej tvorby Ľudmily Podjavorinskej. Spisovateľka príliš dobre poznala život ľudu a nemohla nevidieť aj jeho biedu. Vedela vniknúť do života drobného, trpiaceho človeka a zobrazila jeho ťažký zápas. Mnohé z jej „vážnych“ poviedok sú ostrou obžalobou vtedajšej spoločnosti.

A tieto poviedky (podobne ako aj poviedky humoristické) dotvárajú obraz predprevratovej slovenskej dediny, ako nám ho vykreslila slovenská realistická literatúra, reprezentovaná jej najvýznamnejšími predstaviteľmi, Kukučínom, Timravou, Tajovským.

Od svojho pätnásteho roku Ľudmila Podjavorinská neustále tvorí. Píše verše i prózu. Svoje práce uverejňuje v najrozličnejších časopisoch pod mnohými menami ako Nechtík, Damascéna, Ľudmila Ružidolská a pod. Literárnym poradcom jej je, ako sme už spomínali, Ľudovít Rizner. Jemu sa zdôveruje so svojimi literárnymi prácami. Stáva sa vždy známejšou spisovateľkou. V dvadsiatom roku je literárnou prácou plne zamestnaná: „Viaže ma toľko sľubov, že keby som chcela všetky splniť, ani by mi pero z ruky nevychádzalo.“

Žije stále v dome svojho otca, naplno zaujatá literárnou tvorbou. Pokúsila sa o zamestnanie na poštovom úrade, no jej žiadosti nevyhoveli. Príjmy nemala temer nijaké, lebo pri nízkych nákladoch slovenských časopisov honoráre, ak vôbec boli, boli veľmi malé. Okrem toho jej pri literárnej práci veľmi prekážala očná choroba.

Roku 1910 sa spisovateľka natrvalo presťahovala do Nového Mesta nad Váhom. Tu prežíva prvú svetovú vojnu a oslobodenie. V Prvej republike dostáva skromné miesto úradníčky na Okresnom úrade. Zotrvá v ňom len krátko. Odchádza do penzie, aby sa mohla úplne venovať tvorbe literatúry pre mládež. Okrem detskej poézie píše ľudové balady s námetmi z ľudových povestí.

Po oslobodení, roku 1947, udeľuje jej vláda menom ľudu za celoživotnú literárnu činnosť titul národnej umelkyne. Žiaľ, tomuto vysokému uznaniu mohla sa tešiť len krátky čas. 2. marca roku 1951 zomiera.

Spisovateľka Ľudmila Riznerová-Podjavorinská zanechala dielo, ktoré sa čestne radí ku klasickému dedičstvu našej literatúry. Zračí sa v ňom život prostého človeka, jeho drobné strasti i veľká bieda. Od svojho rodného kraja pod Javorinou utvorila si svoje spisovateľské meno a natrvalo sa ním zapísala nielen do dejín našej literatúry, ale i do sŕdc nášho ľudu.

Cyril Kraus

Poznámka

Text poviedky odtláčame z:

Jarmok: Slovenské noviny 1889, č. 49