ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Lesnatou dolinou uberal sa podivný sprievod. Na jeho čele šiel na peknom vrankovi starý, ale ešte statný muž a vedľa neho na belkovi mladá dievka. Za nimi nasledoval veľký zástup jazdcov, aj pešiakov, chlapov, žien a detí.

Starý muž, podľa všetkého asi vodca celého sprievodu, klonil hlavu na prsia a, ako sa zdalo, rozmýšľal. Hlavu jeho preletelo akiste viac než sedemdesiat jarí, lebo jeho dlhé vlasy, až na plecia splývajúce, sú už hodne prebelavelé. Jeho ušľachtilá tvár zarastená je dlhými, taktiež už prebelavelými fúzami, a do jeho čela, smelo vyklenutého, vryté sú mnohé vrásky. Zpod hustého obočia bystro pozerajú dve veľké svetlé oči. Na hlave má čiapku s baránkom a za ňou sokolie pero. Na tele má dlhú bielu suknicu, prsia jeho kryje akýsi kožený kabátec, husto pošitý železnými krúžkami, cez prsia zavesený je luk a túlec so šípmi a po jeho boku na širokom, pekne zdobenom opasku visí mu krátky, široký meč. Z ramien splýva dlhý, biely plášť, olemovaný kožušinou. V pravej ruke sviera mohutný kamenný mazor.

Dievčina, ktorá vedľa neho na belkovi sedí, môže mať tak asi osemnásť, no najviac dvacať rokov. Urastlá je ani breza, jej tvár je krv a mlieko a okolo nej vinú sa husté, plavé vlasy, zapletené vo dva vrkoče. Ako nezabúdka belasé oči láskavo pozerajú do okolia. Je prostovlasá a na hlave má venček z čerstvých kvetov. Jej štihlé telo zahalené je v biele splývavé šaty. V ruke drží sošku domáceho bôžka.

V zástupe, ktorý ich nasleduje, videť tváre rozdielneho veku. Vidíš tu belovlasých starcov popri statných chlapoch, ale aj mladé deti popri dospievajúcej junači. Starci odení sú v belostné suknicovité šaty, prepásané širokými opaskami, a s ramien im splývajú dlhé plášte tejže farby. Niektorí zo starcov nesú podoby bohov, iní opäť lýry, ich obľúbené hudobné nástroje. Chlapi sú odení podobne, majú však okrem toho ešte telo chránené koženými kabátcami. Cez ramená visia im luky a túlce so šípmi, po boku majú krátke široké meče, v rukách držia kamenné mazore, alebo dlhé kopie. Ženy poobliekané boly podobne ako chlapi v dlhé, riasnaté rúcha, len opasky ich boly bohatšie. Niektoré z nich boly prostovlasé, ako dievčina na belkovi, iné maly hlavy zavinuté v belostné pleny. Na rukách niesly taktiež podoby svojich bohov.

Dlho už putoval neobvyklý sprievod týmito hustými lesmi. Už dvakrát ich uvidel mesačný spln na ich ďalekej pútí. Prešli už niekoľko riek, veľa dolín a hôr, ale ich púť ešte vždy nebola u konca. Pred nedlhým časom prekročili mohutné horstvo Karpatské a teraz uberali sa lesnatou dolinou pozdĺž bystrého Váhu.

Boli to Slovania, ktorí, zdvihnuvši sa zo svojich pôvodných preľudnených sídel, vyšli so svojím milovaným vodcom, vojvodom Svantovítom a jeho dcérou, dobrou Častavou, hľadať si nové sídla, novú vlasť. Zo svojich starých sídel niesli si so sebou sošky svojich bohov, aby im boli v novej vlasti, ktorú im ich vodca bol prisľúbil, ochranou a požehnaním.

Boli už veľmi ustatí tým dlhým putovaním, mnohí už cestou složili aj svoje kosti v cudzej, nehostinnej zemi, a nebolo divu, že niektorí z nich začali už reptať.

Svantovít ich potešoval, že nie sú už ďaleko od zeme, bohmi im zasľúbenej, ale jednako mnohí potajomky si hovorili: „Prečo sme len opúšťali zem našich praotcov! Hľa, teraz nás bohovia trescú za našu nevďačnosť!“

Konečne jedného dňa zastali pod dosť vysokým vŕškom, ktorý bol prikrytý na strane polnočnej mohutným, hustým lesom, na strane poludňajšej však príkrou skalou skláňal sa k veľkej rieke, k Dunaju. Na strane západnej mocná rieka Morava vlažila mu brehy.

Tu zastal zástup Svantovítov v podvečer. I rozložili sa pod vrchom táborom, postavili stráže proti divej zveri, ktorá sa potulovala hustými lesmi, ktoré sa zôkol-vôkol rozkladaly, potom zapálili veľký oheň, pomodlili sa k svojim bohom, aby ich cez noc chránili, a poukladali sa k spánku.

Svantovít s dcérou vystúpil ešte v podvečer na temä vŕšku. V lúčoch zapadajúceho slnka videli širošíru rovinu, ktorou vinulo sa mnoho rybných riek, na polnočnej strane videli mohutné pohoria, ale aj na stranách, kde slnko vychádza a zapadá, videli kraj horstvami chránený. Na poludňajšej mohutný Dunaj valil svoje jasné luny.

I zaradovali sa Svantovít a Častava, že je koniec ich púti, postavili sošku boha Paroma na zem a pokľaknuvši na zem pobozkali zasľúbenú zem a vďačne ďakovali svojim bohom. Keď sa nasýtili krásneho pohľadu, sostúpili medzi svoj ľud.

Ráno potom povolal Svantovít starostov svojho kmeňa a všetok ostatný ľud, chlapov, ženy a deti, zastal s dcérou Častavou uprostred shromaždeného ľudu a prehovoril jasným, ďaleko slyšateľným hlasom: „Koniec je našej púti, koniec je nášmu utrpeniu!“ a pokynul zástupu, viedol ho na vrch, odkiaľ bolo ďaleko-široko videť. Ukázal potom rukou dookola a vravel slávnostným hlasom: „Ajhľa, to je tá naša zem, bohmi nám zasľúbená, o ktorej som vám bol rozprával! Bohatá je na rieky a lesy, na polia a lúky, na všetkých stranách od nepriateľov vrchami chránená, hojnosťou požehnaná a od bohov nám darovaná! Nám bude požehnaná, nepriateľom však na záhubu, ak kradmou rukou budú chcieť na naše sväté dedictvo siahnuť!“

Pokľakli všetci, starci, chlapi, ženy a deti a vďaku vzdávali svojim bohom. Potom sa rozišli dookola, zem obrábali, lesy rúbali a dediny zakladali.

##II##

Uplynulo niekoľko rokov od príchodu Svantovítovho a jeho ľudu. Kraj zôkol-vôkol veľmi sa zmenil. Zmizly šíre lesy, ktoré sa tu predtým rozkladaly, a na ich mieste vlnily sa lány dozrievajúceho zbožia, ktoré tu usilovná ruka oráčova pestovala. Miesto hustých lesov belely sa popri vlnistých poliach čistučké dedinky, a kde ešte pred nedávnom bolo smutné ticho, čas od času len vytím alebo revom divej zveri rušené, tam rozliehal sa veselý spev dievčat, na poliach pracujúcich.

Len na „Kobyle“ temnel sa ešte vždy mohutný les, zasvätený bohyni Deve, ktorej vernou kňažkou bola Častava, dcéra Svantovíta.

Uprostred lesa na neveľkom rúbanisku stál veľký kamenný oltár, na ktorom jej kňažky prinášaly obeti. Niečo vyššie dvíhal sa pevný hrad Svantovítov, z pevných klátov stavaný a mocnou drevenou hradbou opevnený. Ešte vyššie, tam, kde bol najkrajší výhľad do šírošíreho okolia, stál chrám, zasvätený tiež bohyni Deve, ochraniteľke rodu Svantovítovho.

Častava, ktorá bola najvyššou kňažkou bohyne Devy, každodenne prinášala jej tu zápalnú obeť a dbala, aby posvätný oheň na ohnisku nevyhasol. V šerých priestoroch chrámových pobývala najradšej. Často celé dlhé hodiny stávala pri posvätnom ohni, so zrakom upretým do blčiaceho plameňa a tu jej ušľachtilá tvár mala vždy veštecký vzhľad. Oko jej planulo nezvyklou žiarou, tu opäť haslo, ako keby Morana, bohyňa smrti, sa k nej sklonila. Prsia sa jej prudko vlnily a srdce jej nepokojne búšilo, tu zasa ťažký vzdych sa jej vydral z pŕs, až bolestne zakvílila.

Častava totiž poznala, čo iným smrteľníkom je rúškom tajomstva zastreté, videla do budúcnosti a čítala v nej osudy svojho kmeňa. A neboly tie osudy vždy priaznivé, videla potoky krvi, ktoré napájaly rodnú pôdu, videla bratovražedné boje, v ktorých stojí otec proti synovi, brat proti bratovi… A tu jej oko vždy uhasínalo, ako by sa jej dotkla Morana.

*

A dnes stála Častava zamyslená pri Devinom oltári. Tvár jej bola bledá, perny sa jej chvely a z pŕs predieral sa bolestný vzdych.

V svojich myšlienkach pohrúžená nebadala ani, že pri nej stojí jej starý otec. Až keď starý vojvoda položil jej ruku na rameno, pohla sa a keď poznala v rušiteľovi svojej zamyslenosti otca, usmiala sa naňho, ale hneď zasa pozerala do plameňa. Zbledla jej tvár javila veľké vzrušenie.

„Nie je budúcnosť priaznivá?“ spýtal sa vojvoda, pozerajúc uprene do dcérinej tvári.

„Ach, otče môj, keby ste sa neboli pýtali!“ zaupelo dievča. „Vidím veľké vojská, od východnej strany sa hrnú na našu vlasť. Mocný kráľ západu povolal ich na našu rodnú zem, keď nepodarilo sa mu ju pokoriť. Hrozní sú to nepriatelia, hroznejší nad všetkých predošlých. Čiernu tvár majú, ako sám Zloboh, na malých gubatých koníkoch sedia aj spia, váry neznajú, mäso len surové, pod konským sedlom utlčené, jedia. Ako rozbúrené vlny Dunaja sa rozlievajú po našich úrodných krajoch, nivočia všetko, čo im pod ruku prijde. Nemajú sľutovania ani so ženami, ani s deťmi, ani so slabými starcami. Dym stúpa hore z našich dedín, vysoko blčia plamene a zôkol-vôkol ležia mŕtvoly úbohých, bezbranných starcov, žien a detí. Vyjúc besom pokúšajú sa dobyť pamätný Devín. Beda, beda, mocný kráľ, potomok nášho rodu, ktorý vždy mečom zaháňal všetkých divých nepriateľov od hradu a z našej dedovizne, už nežije a synovia jeho nesvorní!“ Častava zamĺkla a hlboko vzdychla.

„Čo vidí ešte oko tvoje, milá dcéra moja?“ rozželel sa staručký vojvoda Svantovít.

„Beda, tisíckrát beda!“ zaupela Častava. „Čo vidí oko moje? Keby radšej nevidelo! Vidí, vidí, ha, čo vidí? Mladší brat sa s nepriateľom spája proti staršiemu, dušu svoju Zlobohovi zapredáva a svojej vlastnej otčine hrob vykopáva! Do sídla Svantovítovho sa valí nepriateľ a pochováva jeho starú slávu! Na šiju stúpa dobrému, bezbrannému ľudu, jazyk mu z hrdla trhá a krv mu ako divý vampýr z tela cicia…“

Zhrozil sa Svantovít hrozného proroctva, hlavu na staré prsia kloní a zo starého oka horká slza mu padá…

„Ó, bohovia vekovití, čo len skaza a skaza sa valí na potomkov mojich? Ó, bohovia, chráňte ten národ môj, odvráťte od neho všetky pohromy, poprajte mu, aby kvitnul v bratskej láske a svornosti! Ó, ty mocná Deva, ty mocná bohyňa nášho rodu, ó, Živa, Parom a vy všetci dobrí bohovia, sľutujte sa nad mojím rodom a nenechajte ho zahynúť!“ modlil sa Svantovít, hlboko sklonený pred oltárom mocnej bohyne Devy.

„Dlhá, dlhá, tisícročná poroba očakáva môj ľud. Už bude jasať vrah môjho ľudu, že zdarila sa jeho námaha, ale zasvitne blesk nádeje do temnej noci môjho národa. Náš národ opäť vstane z hrobu, až celý svet potopí sa do mora krvi, až na všetkých stranách vzplanú ohne svetovej vojny a rozľahne sa kvílenie a plač vdov a sirôt, až zem zatrasie sa takmer od základov a padať budú tróny a po prestátí týchto bied svitne mu zasa nový deň!“

„Čo bratská zrada vykonala, to bratská láska napraví. Po tisícročnej porobe vstane náš ľud zasa k novej sláve, opäť zahlaholí tu naša sladučká reč a náš národ bude slobodný! Ani kráľ, ani kto iný nebude mu rozkazovať, sám si bude riadiť svoju otčinu, beda však, ak nesvornosti had vkradne sa na jeho prsia!“ zamĺkla dcéra Svantovítova, svätý zápal zhasol v jej očiach.

Hlboko vzrušený opúšťal Svantovít chrám bohyne Devy. Dcéra jeho Častava ešte stála pri oltári a modlila sa vrúcne za blaho svojho rodu.

III

Keď naplnily sa dni Svantovítove, prišla Morana a odviedla jeho dušu k jeho praotcom. Zatrúchlil ľud nad jeho smrťou, nakládol veľkú hranicu a položil na ňu jeho mrtvé telo, odené v drahé rúcha. Vedľa neho položili zbrane a za veľkého plaču spálili jeho telo. A keď hranica dohorela, sobrali jeho popol a uložili do popolnice. Nad popolnicou nakládli veľkú mohylu.

Smutno bolo na hrade Svantovítovom. Nebolo nikoho, kto by sa staral o pozostalý ľud. I vybrali sa starostovia rodu na Devín k Častave o radu.

Najstarší starosta poklonil sa pred kňažkou Devinou a hovoril: Ctená kňažka! Hľa, tvoj otec odišiel k praotcom svojím a nás zanechal tu osirelých. Niet nikoho, kto by nám radil v našich starostiach, kto by sa o nás staral, keby zlý nepriateľ napadol našu zem. Poraď nám, koho by sme si mali vyvoliť za svojho vojvodu, alebo vyvoľ si niekoho za muža a ten nech je naším vojvodom!“

Zamyslela sa Častava a hovorila; „Milí starostovia! Nenazdajky ste prišli a vec veľmi vážna, než aby som vám mohla hneď poradiť. Choďte zatým domov a zajtra opäť prijdite! Opýtam sa bohyne Devy a podľa jej rady vám poradím.“

Keď sa starostovia vzdialili, odišla Častava do chrámu Devinho, tam kľakla pred jej oltárom a dlho sa modlila. A keď potom vstala, tvár sa jej skvela vešteckým nadšením.

Na druhý deň opäť prišli starostovia rodu na hrad, aby vypočuli radu Častavinu. Zamyslená sedela Častava na kamennom stolci vojvodskom a keď všetci boli už shromaždení, vstala a takto prehovorila k nim: „Bohyňa Deva odkazuje vám, verným svojim dietkam: Zlé doby prijdú na všetok náš ľud, ale nezahynie náš rod! Dobrí bohovia budú stáť pri ňom. Vezmite rúcho vojvodské, odznaky vojvodskej moci a vydajte sa na cestu! Bystrý Váh bude vám sprievodcom. Za dvakrát dva dni prijdete do malej dedinky, ktorej meno je Dubová. Tam nájdete muža, ktorý bude práve veľký dub rúbať. Meno jeho je Strazimír. To bohmi našimi vám súdený vojvoda! Slávne bude panovať nad celou zemou, ľudu svojmu na slávu a nepriateľom na záhubu. Nech si vyvolí družku zpomedzi vašich dcér, Deva si nepraje, aby som sa vydala, a jej túžba je pre kňažku svätým príkazom!“

Všetci sa poklonili najvyššej kňažke Devinej, vzali drahocenné rúcha vojvodské aj odznaky vojvodskej moci a vybrali sa hľadať nového vojvodu. Bystrý Váh ich viedol. Keď už dvakrát dva dni putovali, prišli do malej dedinky a tam našli Strazimíra, ako práve rúbal mohutný dub.

Sprievod zastal, všetci sa poklonili pred Strazimírom a najstarší takto k nemu prehovoril: Živa ťa pozdrav a mocný Parom ťa ochraňuj! Pozdravený buď, vojvoda náš! Mocní bohovia ťa vyvolili za nášho pána! Zanechaj robotu, vezmi rúcho vojvodské a poď s nami na staroslávny Devín!“

Strazimír privítal a uhostil poslov. A keď jedli a medovinou zapíjali, vravel im: „Škoda, že ste neprišli neskoršie, kým som mohol celý dub porúbať!“

Poslovia udivení pozreli na neho a vypytovali sa čo by tá reč mala znamenať.

I vravel Strazimír: „Vedzte, vy ctení starostovia, dub bude odznakom cudzieho rodu, ktorý bude túžiť po vláde v našej bohatej zemi. A až nesvornosť vkradne sa do sŕdc našich potomkov a nepriateľ si ich podrobí, tu medzi tými cudzinci bude aj rod, ktorý bude mať vo svojom címeri konár dubový. A koľko konárov som neodrúbal z toho mohutného duba, toľko ich bude nad našimi nesvornými potomkami panovať.“

Podivili sa vyslanci múdrosti Strazimírovej a keď vyšli na záhumnie, počítali neodrúbané konáre. Bolo ich osemnásť.

A keď už rúcho vojvodské na seba vzal, vravel ešte k poslom Častaviným: „Zlé časy prijdú na zem, ale najhoršie sa bude vodiť našim potomkom za panovania tých, ktorí budú mať vo svojom címeri dubový konár. Za nich dohodnú sa naši nepriatelia medzi sebou a našim potomkom budú trhať jazyk z hrdla, po našich bohatých krajoch cudzia reč bude znieť, mnohí z našich potomkov so zhŕdaním budú pozerať na všetko, čo je našské, mnohí sa hanbiť budú za svoju starú matku, za svojho starého otca preto, že nebudú vedeť bľakotať po cudzom. Ale vtedy už bude dub uschýnať, miera neprávosti bude dovŕšená a trest večných bohov padne na hlavy našich nepriateľov.

Syn jedného z najmenších poddaných toho mocného rodu z koreňa vyvráti jeho panstvo a ostatný potomok cudzieho rodu v hanbe a v zabudnutí vo vyhnanstve zomrie.“

Potom rozlúčil sa Strazimír so svojimi, odišiel na Devín a uvítaný bol s veľkou slávou a radosťou od všetkého ľudu. Zvelebovali mnohými rečami múdru Častavu, že im tak dobre poradila.

IV

Zakiaľ Častava žila, dobre radievala svojmu ľudu. Aj na kovy bohaté miesta ukázala ľudu, ale napomenula ho, aby sa na ne nepriamil, ale rozumne ich užíval. A ľud poslúchol jej radu a dobre sa mu vodilo.

Ale prišiel čas a Morana prišla pre Devinu kňažku. Keď Častava cítila, že jej dní je málo, povolala všetok ľud, hasnúcim zrakom preletela celý zástup, ktorý sa u jej smrteľnej postele sišiel, a tichým hlasom takto k nemu hovorila: „Nedlho budem už medzi vami. Po celý život radila som vám a moje rady boly vám vždy na prospech. Dnes ešte počujte ostatnú moju radu. Táto zem, do ktorej sme vás s nebohým otcom uviedli, je vám od bohov daná. A bohatá je táto zem, všetko, čo len potrebujete, všetko v nej máte. Vážte si svoju otčinu, zachovajte v úcte všetky svoje starodávne zvyky a obyčaje, buďte poslušní svojim vojvodom, ktorí z vašej krvi pochádzajú. Pamätajte, kto neposlúcha svojho, bude poslúchať cudzieho! Buďte svorní, lebo nesvornosť je hrob každej samostatnosti. Pokiaľ budete svorní, nepriatelia vás nepremôžu. Beda, beda, ak nesvornosť sa u vás zahniezdil Nespomôžu vám potom vaše ostré meče, podľahnete a kruto sa na vás pomstí vaša nesvornosť! Milosrdní bohovia mi odhalili rúšku tajomnú, ktorou nepreniknuteľne je zastretá budúcnosť každému smrteľníkovi. Videla som, ako syn povstal proti otcovi, brat ubíjal brata, videla som cudzie tváre, ktoré nad vami vládly, ktoré vás zotročovaly. Žite tu svorne, mocní bohovia vás ochraňujte!“

Kňažka Devina sa zamlčala a jej čistá duša odletela k otcom svojim. Častavy nebolo viac medzi živými. Všetok ľud zaplakal a pochoval ju slávne, ako jej otca. Dlho, dlho spomínali Častavu a k jej mohyle vodievali svoje deti a vnúčatá, pripomínajúc im všetko, čomu ich bola učila.