ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Veruže, neklamali sa tí, čo pokladali kometu za predzvesť nových bied a utrpení, ktoré sa opäť valily na dedictvo Svantovítovo. Nešťastná, bratovražedná vojna medzi rodnými bratmi, Pribinom a Mojmírom, bola dobrou zámienkou Ludvikovi, nemeckému kráľovi, aby mohol opäť s mečom tiahnuť proti Slovanom.

Ríša Mojmírova bola mu soľou v očiach, a preto každá maličkosť bola mu vítanou zámienkou. A Pribina, vojvodom Mojmírom svojho otcovského dedictva pozbavený, utiekol sa so svojím synom k tomuto zaťatému a odvekému nepriateľovi slavianskeho rodu.

Boh sám vie, prečo nám Slovanom vložily sudičky popri našich dobrých vlastnostiach aj tú našu bezpríkladnú nesvornosť. K cudzincom až príslovečne pohostinní, medzi sebou však ojedinele nesvorní.

Mal ozaj pravdu starček-havran, keď mi vtedy hovoril: „Čo krvi, sĺz a poníženia stála vás už tá ojedinelá vaša nesvornosť, čo biedy vytrpeli ste pre ňu a jednako ešte vždy nemôžete sa striasť tejto, ako by som ti mal povedať, hlavnej a najhoršej svojej vlastnosti. Raz je medzi vami spor pre náboženské presvedčenie, raz pre politické presvedčenie a zase preto, aby ste vôbec mali dajakú príčinu ku sporu!“

Musel som, bohužiaľ, na túto poznámku starého havrana vtedy mlčať a - bohužiaľ - v srdci mu prisvedčiť.

Keď Pribina so synom Kocelom prišli ku kráľovi Ludvikovi, hlboko sa pred ním poklonili a Pribina, ukazujúc na svoje rany, na ktorých biely obväzok ešte vždy červenel sa krvou, takto začal hovoriť: „Mocný kráľu všetkých kráľov! Hľa, takto zachádzal so mnou, verným služobníkom tvojím, vojvoda Mojmír. Z otcovského dedictva ma vyhnal zato, že poslušný súc tebe, odoprel som mu byť spojencom proti tebe, mocný kráľu môj. Pod ochranu tvoju sa utiekam, o pomoc tvoju prosím!“

Kráľ Ludvik pokynul hlavou Pribinovi na znak svojej spokojnosti a milosti a riekol: „Takto že sa opovážil zachádzať s tebou, mojím verným a milým služobníkom? Pred svoj súd ho povolám, aby sa ospravedlnil zo svojho skutku! A ty, milé a verné knieža moje, prijmi v údel úrodnú Panoniu, ktorá oplýva hojnosťou a je v susedstve pyšného Mojmíra. Treba mi naňho verného a dobrého strážcu!“

Klaňajúc sa hlboko kráľovi, odchádzal Pribina z kráľovského paláca. Ludvik pozerajúc za ním, vravel s úsmeškom k hraničnému grófovi Brunovi z Rabsteina: „Lepšieho strážcu ani vojvoda Mojmír nemôže dostať.“

Gróf prisvedčil Ludvikovi a vravel: „Nesvornosť ich nám dobre padne. Znám dobre Slovanov, už za slávneho otca tvojho som neraz s nimi bojoval. A veru, v boji niet lepších bojovníkov nad nich! Neraz museli sme s krvavými hlavami utekať z ich zemí, nejeden gróf a knieža vykrvácalo na týchto výpravách a veru, nebyť u nich tej ich ojedinelej nesvornosti, nikdy by sa nebolo podarilo tvojmu otcovi, slávnej pamäti, podrobiť si kmene slovanské. Čo nemohly naše vojská, vykonala ich nesvornosť.“

„Podivný veru to národ, tí Slovania“, riekol nato Ludvik. „Nuž aj tak dobre! Potrebujem rabov, ktorí by svoje životy a svoju krv za nás obetovali, a tie naše životy sú drahé, nemyslíš, milý gróf?“ s úsmevom dodal kráľ.

„Pravda, jasný kráľu, ale kto dnes zo sebectva svoju vlastnú dedovizeň zradí, ten je veru schopný aj teba zradiť!“ dôrazne pripomenul hraničný gróf Bruno. „A Pribinovi veru, pane, neverím, a to tým menej, že je ešte dnes pohanom!“

Ludvik sa usmial: „Milý gróf, veru, dnes tak hovoríš, ako by si len od včerajška bol na mojom dvore. Či nevieš, že každé rabské knieže dostane môjho radcu a ten sa postará o to, aby bolo spoľahlivé? Načo máme tu na dvore rozličných olejkárov, načo máme ostré dýky?“

Bruno sa musel chtiac-nechtiac usmiať: „Jasný pane môj, čítaš mi priamo tie isté myšlienky z hĺbky duše mojej, ale nesmieme zabúdať, že sme kresťania a že je piate prikázanie „Nezabiješ!“ zasmial sa surovo. „A čo odkáže tvoja jasnosť hrdopyšnému Mojmírovi?“ spýtal sa Ludvikov obľúbenec.

„Gróf Friedrich z Altenburgu a Siegfried z Retzu nech sa ešte dnes vyberú k vojvodovi Mojmírovi a ku mne ho odprevadia!“ vravel Ludvik a pokynul svojmu obľúbencovi, že ho na dnešok prepúšťa.

Hraničný gróf Bruno z Rabsteina uklonil sa kráľovi a vyšiel, aby vykonal vôľu Ludvikovu. Na nádvorí stretol Pribinu s Kocelom, ktorí sa v sprievode grófa Thakulfa prizerali na vojenské hry nemeckých bojovníkov.

Keď Pribina zbadal hraničného grófa, úctivé sa pred Nemcom uklonil. Bruno poďakoval kývnutím hlavy a líškavo mu vravel: „Ľaľa, milé knieža, aký milostivý bol k tebe jasný náš pán a kráľ, ale ak ti môžem poradiť, aby si si získal ešte väčšiu priazeň a lásku u neho, daj sa pokrstiť. Nechcem ťa nahovárať, ale som presvedčený, že by si tým dosiahol ešte väčšej priazne u neho.

Pribina riekol na to: „Milý gróf, práve pred chvíľou som o tom hovoril so svojím synom. A keď budeš tak láskavý, preukáž mi priateľskú službu a doporuč ma niektorému kňazovi vášmu, ktorý by mňa a môjho syna v tej viere vyučil.“

A gróf sľúbil. Keď uplynulo niekoľko týždňov, pokrstil biskup Oto Pribinu a jeho syna Kocela. Potom, sprevádzaní grófom Thakulfom, odišli do svojho nového kniežactva.

Medzitým čo Pribina so synom bol ešte na dvore nemeckom, vybrali sa gróf Friedrich a gróf Siegfried na čele svojej, naozaj kniežacej družiny k moravskému vojvodovi Mojmírovi. A prv než minul týždeň, zastali so svojou družinou pred bránami Devína.

Vojvoda Mojmír so svojimi vladykami prijal posolstvo kráľa Ludvika, ako sa na kráľovských poslov sluší a patrí. Keď poslovia nemeckého kráľa predniesli odkaz svojho pána, zachmúrila sa tvár Mojmírova a oko mu jasnejšie zaiskrilo. Ale pamätajúc na staré slovanské pohostinstvo, premohol svoju nevôľu a odpovedal kráľovským poslom: „Ctení poslovia! Odkaz vášho kráľa beriem na vedomie, ale musím povolať všetkých vladykov svojho rodu, lebo nie z vôle vášho kráľa, ale z vôle týchto stal som sa vojvodom. Nie vôľa vášho pána, ale vôľa týchto mojich verných vladykov je aj vôľou mojou. Zabavte sa preto tu u mňa, dokiaľ sa vladykovia môjho rodu všetci nesídu, aby som mohol vášmu kráľovi odpoveď odkázať, lebo tak mi prikazuje zvyk a obyčaj naša.“

Keď sa na tretí deň všetci vladykovia rodu sišli v sieni vojvodskej a aj poslovia kráľa Ludvika sa ustanovili, povstal vojvoda Mojmír so svojho stolca a jasným hlasom prehovoril ku shromaždeným: „Moji milí vladykovia! Ctení poslovia kráľa nemeckého prišli a priniesli mi odkaz jeho vôle, aby som sa ustanovil do Nemecka pred jeho súd a tam ospravedlnil sa zo skutku, z ktorého mňa zradný Pribina obvinil. Zato som vás povolal, aby ste vy sami rozhodli, či sluší sa mi vyhovieť vôli ich pána. Nech vám ctení poslovia sami rozpovedia odkaz svojho kráľa a pána!“

Povstal Siegfried z Retzu a máličko hlavou sa ukloniac vojvodovi a shromaždeniu, takto začal hovoriť: „Pán môj, najmocnejší kráľ Ludvik, odkazuje tebe, vojvodovi zeme moravskej a slovenskej: Tým, že si vyduril údelné knieža, môjho milého Pribinu, verného služobníka môjho, sprotivil si sa mojej vôli a vôli môjho Boha, ktorý mňa nad celým svetom kráľom učinil! Rozkazujem ti, ako svojmu poddanému z vôle božej, aby si sa do dvoch týždňov ustanovil pred môj súd a z činu svojho sa ospravedlnil. Keby si sa opovážil sprotiviť mojej vôli, prísny trest ťa zastihne!“

Vojvodskou sieňou zašumela búrka nevôle shromaždených vladykov a starešín. Vojvoda Mojmír pokynul a keď v sieni opäť nastalo ticho, vravel jasným hlasom: „Počuli ste, moji verní vladykovia, odkaz kráľa nemeckého. Posúďte sami, či sa mám ja, vami na vojvodský stolec povolaný, jeho vôli podrobiť.“

Vstal vladyka Živslav z Tematína, starec bielych vlasov a bielej brady, ktorému čas už nesčíselne veľa vrások vryl do čela, ale ktorého oko ešte vždy jasnejšie zaiskrilo, keď spomínal na staré časy, a ktorý, hoci už temer deväťdesiatročný, mnohého mladého chlapa ešte zahanbil, keď schytil do ruky meč alebo mazor a ukazoval, ako sa má s nimi narábať. Jasným hlasom, až to len tak vojvodskou sieňou zunelo, prehovoril: „Slávny vojvoda, ctení vladykovia! Počuli ste pyšnú reč poslov kráľovských. Nie ako ku slobodným mužom, ale ako k svojim otrokom hovorili poslovia kráľovskí! Som už starý, ale podobnej reči som dosiaľ nepočul! Na svojom my sme pánmi a to, veru, ani bohovia nedopustia, aby cudzinec nám tu rozkazoval! Nie kráľ Ludvik, ale my, slobodní vladykovia, vyvolili sme si ťa za vojvodu a my nedopustíme, aby nám tu cudzinec na našom rozkazoval!“

Spokojný šumot súhlasu zavznel vojvodskou sieňou a oči všetkých zaiskrily oduševnením.

Pohrdlive usmial sa Friedrich, gróf altenburgský, a pyšne prehovoril: „Však vám jasný náš kráľ ukáže, čo sa sluší rabom!“

Tvár Mojmírova zapálila sa hnevom a mocným hlasom zvolal: „Nechcite, aby sme museli porušiť svoje pohostinstvo! Ani proti nepriateľovi nie je dovolené také pokračovanie. Počuli ste vôľu mojich verných vladykov a ich vôľa je mojou vôľou!“

„Beda vám, rabské plemä!“ od jedu zasyčal gróf Siegfried, „ukážeme vám, čo je to protiviť sa vôli nášho pána! Dosť korbáčov u nás, aby vám hlavy napravily!“

Rozhnevaný takou rečou, rozkázal Mojmír poslov poviazať a korbáčmi vyhnať zo zeme. Poslovia zbledli a odvolávajúc sa na sväté právo vyslanecké, ohradzovali sa proti takému zachádzaniu.

„Ako s ctenými poslami sme s vami zachádzali, ale vy sami ste porušili svoje sväté právo, a preto buď vám toto poučením a výstrahou! A svojmu kráľovi povedzte, že u nás ešte dosť korbáčov a ako vás teraz moji paholci odtiaľto vyženú, tak sa stane každému, kto sa opováži siahnuť na dedictvo zdedené po našich otcoch! A aj to povedzte svojmu kráľovi, že Slovan len na svojom seje a žnie a nikdy nežije zo zboja, ale svoju dedovizeň vie si aj ochrániť proti každému nepriateľovi, nech je to cudzinec, alebo zradný brat! Ale rabom byť, radšej nebyť!“ zvolal Mojmír a pokynul paholkom, aby jeho rozkaz ihneď vykonali.

I poviazali paholci kráľovských poslov podľa rozkazu vojvodu a šibúc ich korbáčmi odprevadili Friedricha a Siegfrieda, pyšných grófov kráľa Ludvíka, až na hranice zeme.

Zahanbení a s chrbtami od korbáčov zmodrenými vracali sa poslovia Ludvikovi od vojvodu Mojmíra a niesli svojmu kráľovi vojvodov odkaz.

II

Vojvoda Mojmír dobre vedel, že pohanení a z jeho zeme korbáčmi vyhnaní vyslanci kráľovskí vykonajú všetko, aby kráľa Ludvika prinútili k vojne, a že toto pohanenie svojich poslov kráľ bez trestu nenechá, a preto robil rýchle prípravy k boju.

Rýchli poslovia svolali všetkých, ktorí mečom a mazorom vládli, a než uplynul týždeň od vyhnania Ludvikových poslov, shromaždilo sa na Devíne vyše päť tisíc branného ľudu. Mojmír vyslal rýchlych poslov do Česka a do Poľska, žiadajúc o pomoc.

Povstali českí aj poľskí bratia, aby tasili meče proti nenávidenému kráľovi Ludvikovi, ktorý zavše chcel byť pánom i nad týmito Slovanmi a neprepásol nijakej príležitosti, aby jej nevyužil pre svoj osoh. Kde bola svada medzi rodnými bratmi, tam sa istotne aj kráľ Ludvik zúčastnil. Medzi Premyslovcami rozdúchal svadu a aj v Poľsku rád by bol rozkazoval.

A keď už bol všetok branný ľud na Devíne, rozdelil Mojmír svoje vojsko na troje: jeden oddiel poslal pod vedením vladyku Častovíta, ktorý sa už v boji proti zradnému Pribinovi bol dokázal, pozdĺž rieky Dunaja, aby znemožnil Ludvikovi prechod cezeň a keby sa mu preca podarilo dostať sa cez rieku, mal Ludvika od chrbta napadnúť. S druhým oddielom vytiahol sám Mojmír na západ na cestu viedenskú, ktorou mohol najskôr prísť nepriateľ; viedenská cesta bola najlepšia, lebo bola široká a tadiaľto sa vždy nie len kupci, ale aj nepriateľské vojská k nám poberaly. Na týchto miestach kázal Mojmír aj mocné zarúbaniská urobiť a tam aj Nemcov očakával. Tretí oddiel pod vodcovstvom svojho syna Bracslava zanechal na hrade Devíne, aby tam našli starci, ženy a deti ochranu, keby sa nepriateľovi podarilo na inom mieste prejsť cez Dunaj.

Prv než do boja vytiahli, shromaždili sa všetci bojovníci Mojmírovi v posvätnom háji Devinom, zapálili pred jej sochou na kamennom oltári zápalnú obeť a prosiac o víťazstvo svojich bohov, skrušené sa modlili.

A keď sa pomodlili k svojim bohom, prehovoril vojvoda Mojmír k shromaždeným bojovníkom: „Nepriateľ mocný sa na nás hrnie, ale bohovia nedajú nám podľahnúť. Pyšný kráľ nemecký Ludvik, ktorého poslov ste korbáčmi vyhnali z našej zeme, chce si z vás aj zo žien a detí vašich otrokov urobiť! Stokrát lepšie v boji zahynúť ako sa dostať do zajatia Nemcom! Bohovia naši budú za nás bojovať, ale vy bez ľútosti a bez milosrdenstva morte svojich nepriateľov! Voľte radšej nebyť ako pred nepriateľom ustúpiť! Potupné jarmo zavesil by vám na hrdlo, reč vašu by vám vyrval, pozemky by vám odňal a vy len ako otroci robili by ste na pôde, ktorú vám dali vaši vekovití bohovia. Morte, nikoho neživte!“

Doznela reč vojvodu Mojmíra, dohorela aj obeť bohom prinesená. Ticho bolo v posvätnom háji Devinom, len mohutné, storočné stromy šumely nad hlavami bojovníkov. A ajhľa, zrazu zjavil sa nad rúbanou, priamo nad hlavou vojvodu Mojmíra, mohutný orol, zakrúžil niekoľko ráz nad vojvodom, nižšie a nižšie sa spúšťal a hľa, z krídel jeho pierko sa spúšťa, v povetrí sa točí, nižšie a nižšie, až dopadne na hlavu vojvodu Mojmíra. A vtom orol opäť sa vznáša do výšky, stále krúžiac nad vojvodom, až kdesi v nesmiernej výške mizne zrakom ľudu.

Stŕpol všetok ľud, lebo jasne poznal, že sami bohovia chcú za právo Mojmírovo bojovať. A starý vladyka Živslav, ktorý nielen pre svoj vek, ale aj zato, že vedel vykladať veci budúce a vedel, čo inému večití bohovia nedajú poznať, veštiacim duchom do temnej budúcnosti pozerajúc, zvučným hlasom sa ozval: „Orol, ktorého ste zazreli nad hlavou vášho jasného a udatného vojvodu krúžiť, toť znak večných bohov našich, že z tohoto boja sa ako víťazi vrátime. Mocní bohovia vyvolili vojvodu Mojmíra, aby svoju vládu rozšíril aj na zeme na západe a na východe, ktoré obývajú ľudia jazyka slavianskeho!“

Zaradoval sa všetok ľud a privolávajúc vojvodovi na slávu, sriadil sa pod jeho zástavami a so srdcom srdnatým poberal sa proti nepriateľom. — — — —

Keď vyslanci Ludvikovi prišli na dvor kráľovský, trpko sa ponosovali na Mojmíra, ako s nimi zaobchádzal. Ukazujúc svoje do modra zašibané chrbty, žiadali kráľa Ludvika, aby odbojného Mojmíra potrestal: „Hľa, najmocnejší pane a kráľu náš, tak sa opovážil zachádzať s tvojimi vyslancami! Napľuval na sväté, nedotknuteľné právo vyslanecké, napľuval na práva svätej ríše rímsko-nemeckej. A tebe, najmocnejší pane náš, odkázal, že dosť vŕb rastie ešte pri Dunaji na korbáče, ktorými dá vyhnať každého, kto sa opováži siahať na jeho odveké, vraj, právo! Nesmieš, najmocnejší pane náš, nechať túto rabskú pýchu nepotrestanú!“

Keď Ludvik počul, ako sa vodilo jeho vyslancom, hneď rozkázal robiť prípravy k výprave proti Mojmírovi. Za vodcu vojska ustanovil hraničného grófa Bruna z Rabsteinu, ktorému ako podriadených vodcov pridelil Friedricha z Altenburgu a Siegfrieda z Retzu, o ktorých vedel, že už za to pohanenie budú sa usilovať zvíťaziť. A s vojskom poslal aj biskupa Otta z Naumburgu, aby porobený ľud moravský a slovenský pokrstil a tým aj v tuhšiu a pevnejšiu porobu uviedol.

Keď uplynul mesiac, od hraníc nemeckých bolo počuť krik vojenný. Hraničný gróf pokúsil sa prejsť zem českú, ale Česi, ktorých Mojmír požiadal o pomoc, opevnili pohraničné chodníky a cesty silnými zarúbaniskami, a keď hraničný gróf Bruno pritiahol na hranice české, bol vojskom vojvodu Hostivíta odbitý a musel si hľadať inú cestu.

Tým sa zmaril aj úmysel Ludvikov, nenazdajky prekvapiť Mojmíra, a Mojmírovi ostalo dosť času pevné zarúbaniská porobiť. A keď mocné vojsko Ludvikovo pritiahlo po viedenskej ceste a s hrmotom sa rútílo na zarúbaniská, muselo s krvavými hlavami ustúpiť.

Prvý neúspech neodstrašil Nemcov. Ustúpili len, sobrali svojich ranených a v grófovom stane sa radili. Hraničný gróf Bruno, sediac za vrchstolom, pozoroval svojich prichádzajúcich vodcov. Po pravom jeho boku sedeli biskup Oto, Siegfried z Altenburgu, Friedrich z Altenburgu, Siegfried z Retzu a Oto z Bergenu, po ľavej strane Heinrich z Bádenu, Gottlieb z Lützenu a brat biskupa Ota, Bruno z Naumburgu.

Keď už všetci zasadli za stôl, vravel hraničný gróf: „Zdá sa, že sa tak ľahko ďalej nedostaneme, ani sám som nemyslel, že sa tu tak dlho budeme musieť zdržať. Bolo nerozumné od nášho jasného kráľa, že chcel i Čechov pri tejto príležitosti prinútiť k poddanstvu!“

„Nože, pán hraničný gróf, čo nám poradíš?“ spýtal sa Oto z Bergenu. „Si z nás najskúsenejší a neraz si už s tými prekliatymi Slovanmi bojoval.“

„Pravda, ty jediný môžeš poradiť,“ prisvedčil Bruno z Naumburgu.

„Ťažko radiť,“ odpovedal hraničný gróf. „Tí prekliati rabi vedia až príliš dobre s mazormi narábať. Nakoľko mám skúsenosť, bola to vždy svada medzi nimi, ktorá nám víťazstvo uľahčila a dnes sa mi zdá, že tie ich tvrdé hlavy prišly k rozumu, a tu ťažko radiť. Ešte jedného Pribinu by mali mať medzi sebou a vtedy bolo by nám ľahko zvíťaziť.“

„Však nejakého Pribinu môžeme nájsť medzi nimi,“ prehovoril Siegfried z Altenburgu, brat grófa Friedricha, ktorý s bratom vytiahol do boja, aby mu pomohol urážku na Devíne utrpenú smyť krvou slovanskou.

„Choď ho nájsť, pane Siegfried,“ odvrkol hraničný gróf Bruno, ktorý síce z celej duše svojej nenávidel tých slavianskych rabov, ale pritom z celej duše prial to vykorbáčovanie aj Friedrichovi z Altenburgu aj Siegfriedovi z Retzu, lebo obidvaja boli jeho protivníkmi v milosti u kráľa. Dobre vedel skúsený gróf, že sa im nepodarí len tak ľahko pokoriť Mojmíra, najmä teraz, keď tak rozhodným spôsobom bol potrestal zradu Pribinovu. A spôsob, ktorým obidvaja, Friedrich aj Siegfried, hovorili k vojvodovi, musel ešte viac pripútať vladykov k vojvodovi. Bruno mal svojich verných prívržencov, ktorí mu povyprávali, čo sa stalo na Devíne. A neúspech proti vojvodovi (a o ňom bol presvedčený), bude i príčinou nemilosti kráľovej, lebo chútky kráľov sa menia ako dni v týždni.

„Musíme sa pokúsiť nasilu zmocniť sa zarúbanísk, alebo budeme tu hlivieť bohvie ako dlho,“ vravel Bruno shromaždeným vodcom.

Zaznely surmy nemecké a opäť s krikom a hrmotom rútia sa rady Nemcov na zarúbaniská. Vojvoda Mojmír obodruje svojich ľudí, sám s ťažkým mazorom v ruke odbíja Nemcov, až s rozpuknutými hlavami váľajú sa s vysokých zarúbanísk, a volá mocným hlasom: „Mor ho, mor ho, vraha našej dedovizne!“

A vladykovia a všetok ľud ako jednými ústy volajú: „Mor ho, mor ho!“ a ich mazory, ich meče, kopie a veľké balvany padajú na hlavy nemecké tak, že už stá z nich sú krvavé, rozpuknuté.

Hrôza padá na Nemcov, ustupujú zmätení, dávajú sa na útek. Márne ich gróf Bruno zastavuje, márne ich mečom nazpäť vracia. Medzi mŕtvymi je aj Friedrich a Siegfried z Altenburgu, ktorým slovenské mazory na smrť zdrúzgaly hlavy, okrem nich aj Siegfried z Retzu a mnohí iní.

Keď to vidí biskup Oto, vyhľadá v trme-vrme svojho brata a už obidvaja, Oto aj Bruno z Naumburgu, bodajú svoje kone do cvalu, už nechce byť Oto biskupom moravsko-slovenským, ani brat jeho hraničným grófom na Devíne. Obidvaja utekajú, čo im kone stačia.

Ale beda! Kde sa vzal, tu sa vzal, v ústrety letí im Častovít so svojím ľudom. I nastala trma-vrma, akej ešte ani hraničný gróf nepamätá. Treskot zbraní, krik bojujúcich, rehtanie koní, nárek ranených, všetko sa v jedno smieša, a než sa slnce sklonilo za vrchy, Nemci, na hlavu porazení, utekajú cesta-necesta, vzájomne sa dobíjajú, len aby ušli z obidy.

Márne bodajú kone do behu, sťa vietor letia za nimi jazdci Mojmírovi, márne dávajú sa Nemci zajať, jazdci Mojmírovi nikoho nenechávajú na žive, nikoho neberú do zajatia. A len „mor ho, mor ho!“

Mrtvý je už i hraničný gróf Bruno z Rabsteinu, mrtvý aj Heinrich z Bádenu a Oto z Bergenu a ľudu nemeckého bez počtu. Máloktorým podarilo sa ujsť smrti a len biskup Oto s bratom a hŕstkou svojho ľudu došli ku kráľovi Ludvikovi a zvestovali mu hroznú porážku, ktorú vojsku jeho zadal vojvoda Mojmír.

Zaradovali sa však verní Mojmírovi a vďaku vzdávali bohom za šťastné a slávne víťazstvo. A keď mrtvým bratom k poslednému odpočinku pripravili veľkú mohylu, nad nimi svoje pohrebné piesne odspievali a tryznu vykonali, s jasotom poberali sa domov.

Ludvik však, keď počul o hroznej porážke svojho vojska z úst biskupa Ota, rozpálil sa veľkým hnevom a prisahal pomstu vojvodovi Mojmírovi. Ale na ten čas, hatený súc vojnou proti srbským Slovanom, v zemi saskej bývajúcim, ponechal predbežne porážku svojho vojska nepomstenú.

III

Za dlhý čas bol pokoj a mier v zemi Mojmírovej, Ludvik zaneprázdnený vojnami na západe a poučený porážkou aj o sile Mojmírovej, neznepokojoval dedictvo Svantovítovo. A Mojmír usilovne sa staral, aby svoju ríšu zabezpečil proti Nemcom, lebo vedel, že kráľ Ludvik nezabudne na túto výpravu a v priaznivej chvíli bude pomýšľať na pomstu.

Preto postavil pri viedenskej ceste pevný hrad a pomenoval ho podľa najstaršieho syna svojho Bracslava „Bracslavom“. Dlho bol tento hrad, silnými kolovými hradbami ohradený, mocnou ochranou a pevnou oporou proti nepriateľom, ale za nesvorných synov kráľa Svätopluka aj tento pamätník úplne zanikol.

Proroctvo Živslavovo sa splnilo. Po víťaznej bitke pri viedenskej ceste poddali sa pod vrchné panstvo Mojmírovo aj Slovania, ktorí bývali povedľa jeho ríše a tak vznikla mocná ríša slovanská, ako pevná hrádza proti prívalu nemeckému.

V tento čas prišiel od severu do zeme Mojmírovej prvý zásvit viery kresťanskej. Nemci síce už predtým usilovali sa šíriť vieru kresťanskú v zemi Mojmírovej, ale márne. Pamätajúc na všetky utrpenia, ktoré k nemu Nemci vždy prinášali, ľud slovenský neveril im a všetko usilovanie kňazov nemeckých bolo márne. A neraz nemeckého kňaza aj vykorbáčovali, alebo aj ubili. Veľmi dobre pamätal ešte ľud, že tí Nemci, ktorých kňazia prichádzali ho poučovať o kresťanskej láske, mávali na svojich zástavách znak novej viery a že zavše len s mečom v ruke, alebo s ťažkým mazorom, lúpežami a potokami krvi prichádzali k nim, zabíjajúc bezbranných starcov a deti, hanobiac a do zajatia odvádzajúc ich ženy a ohňom nivočiac ich dediny. A ten svetlý znak novej viery, kríž, bol im znakom biedy a utrpenia, ktoré ho vždy sprevádzaly.

Jedného letného podvečera zastal na skale nad bystrým Váhom mladý ešte muž. Mierny výzor jeho ušľachtilej tvári niesol stopy pretrpeného žiaľu, niekoľko hlbokých vrások, vrytých do vysokého čela, ktoré ovíjaly husté, až na ramená splývajúce vlasy, dodávaly mu výzor o veľa starší. Tmavé, obšúchané šaty jeho boly v páse previazané silným lyčiakom, nohy jeho boly bosé. V pravej ruke mal dlhú palicu, ktorej koniec miesto rukoväti mal znamenie kríža.

Opierajúc sa o palicu, obzeral sa dokola. S úľubou pozeral sa po krásnej doline, ktorou bystro pretekal striebropenný Váh, oko jeho spočinulo aj na temných vrchoch, ktoré sa na severe v belasých chmárach nejasne rysovaly a z jeho pŕs nevdojak vydral sa bôľny vzdych. Pery jeho takmer neslyšno sa zachvely a mladý muž sklonil hlavu hlboko na prsia a zašeptal: „Toto bude odo dneška môj nový domov; tu, ďaleko od svojej vlasti, budem slúžiť Tebe, ó, Bože môj! Ó, mocný, milosrdný Bože, popraj mi sily, aby som mohol celý svoj život venovať Tebe a rozšíreniu slávy Tvojej! Daj mi, Ty mocný Pane, silu, aby som mohol znášať radostne a trpelive všetko, čo na mňa sošleš, daj, aby som sa stal hodným Tvojej veľkej lásky, pre ktorú si sa obetoval na kríži, aby si nás z hriechov vykúpil! Ó, Bože môj, odpusť bratom mojim, že ma vyhnali z vlasti mojej, ako som im ja, Tvoj nehodný sluha, po Tvojom jasnom príklade odpustil. A Ty, môj Bože trojjediný, odpustil si aj Svojim nepriateľom, ktorí Ťa na kríž pribili. Odpusť aj mojim bratom a osvieť im pomútený rozum, aby aj oni prehliadli a záľubu v Tebe našli!“

Dlho stál mladý muž pohrúžený v svojich bôľnych spomienkach, spomínajúc na svoj domov, z ktorého ho bratská nenávisť vydúrila.

A keď sa slnko za čierne hory sklonilo, kľakol na kolená a dlho, dlho sa modlil. A keď vstal, oko jeho už pokojne žiarilo zpod hustého obočia. Vyhľadal si malú jaskyňu na úbočí, vnišiel dnu a uložil sa na odpočinok.

Na druhý deň, sotva sa objavily prvé lúče slnečné, vstal, vyšiel z jaskyne a zasa sa tak dlho modlil k svojmu Bohu. Potom najdúc si dajaké korienky a jahody, ktorých sa tu dokola veľa červenalo, sostúpil so skaly k jasnému pramienku, aby zahasil smäd. A keď sa nasýtil, vyhľadal v hore potrebné drevá a urobil z nich veľký kríž, ktorý pred vchodom do jaskyne zastokol do zeme. Potom pokľaknúc pred ním, dlho zotrval opäť v modlitbách.

A tak od tejto chvíle mal opustený kútik nového obyvateľa. Bol to Mečislav, bývalý kňažič poľský, ktorý po smrti svojho otca bol vo svade, ktorá medzi jeho bratmi vznikla o dedictvo otcovské, z vlasti vypudený. Mečislav bol po matke nevlastný ich brat a preto títo, obávajúc sa, aby si azda nechcel aj on robiť nároky na dedictvo, vyhnali ho zo zeme. Matka Mečislavova bola už kresťanka, aj syna svojho potajomky v tejto viere vyučila a dala pokrstiť. Druhí jeho nevlastní bratia aj otec boli ešte pohanmi, nebránili však novému učeniu a tak sa v Poľsku v mnohých rodinách vladyckých už skvel namiesto podôb pohanských bôžkov kríž, odznak kresťanov.

Niekoľko mesiacov minulo od tej chvíle, čo sa Mečislav v tomto opustenom kútiku usadil. Čas svoj rozdelil si tak, že ráno, na poludnie a večer trávil v modlitbách, a ostatný čas venoval svojmu chlebu vozdajšiemu. Vietor, nečas a osamotenosť vryly mu za ten čas nejednu vrásku do čela, ale Mečislav necítil sa opusteným, ba skôr spokojnejším ako kedysi doma. Ten, ktorého znak sa chvel v lúčoch slnečných pred jeho jaskynkou a ktorému bol svoj život posvätil, azda Ten, jeho Boh, obdaril ho zato tým duševným pokojom a tou spokojnosťou. A celkom opustený tiež nebol, skrotil si lanku, ktorú vyslobodil z vlčích pazúrov a ktorá mu tak privykla, že za ním krok čo krok všade chodila. I Mečislav privykol tomu vernému zvieraťu, ktoré vždy mu u nôh ležiavalo, svoje múdre oči naňho upierajúc a hlavu svoju do lona mu ukladajúc.

Ľudskú bytosť za ten dlhý čas, ktorý už tu strávil, ešte nevidel. A tak pomaly sa míňal čas, pomaly už druhá zima sa blížila a Mečislav tu žil ukrytý zrakom ľudským. Tvár jeho neholená zarastala dlhými fúzami, ktoré splývaly mu až na prsia, a z nej žiaril nadzemský pokoj.

Raz na jar, keď sa začal sneh na vrchoch topiť kľačal Mečislav opäť pred jaskynkou u kríža, pohrúžený vo vrúcnej modlitbe. Lanka jeho odbehla na rúbaň, niekoľko krokov od jaskyne vzdialenú. Slniečko vysielalo svoje teplé lúče a celá príroda, zo zimného sna zobudená, jasala piesňami nebeského vtáctva.

Bolo tu tak krásne, vzduch naplnený vôňou živice voňal a zôkol-vôkol dvíhaly svoje nežné hlávky pestré kvety. A celá tá jarná príroda bola taká čistá, nepoškvrnená ako tá duša Mečislavova.

Odrazu do lesného ticha zaznely ľudské hlasy, zaznely aj lovecké surmy. Vojvoda Mojmír so svojou družinou vyšiel si na poľovku do hôr považských. Mojmír rád sa zabával na poľovke a hoci bol už starý, preca bol ešte dobrým poľovníkom.

Mečislav vstal a nechtiac byť vyrušovaný zo svojich modlitieb, odišiel do svojej jaskynky. Tu si sadol na svoju chudobnú posteľ z mochu a sena zrobenú, a hlboko sa zamyslel. Pred očami zjavil sa mu celý dosavádny život. Neľutoval ligotu kniežacieho, z ktorého jeho nevlastní bratia ho vydurili, ale obával sa, že bude beda jeho doterajšiemu pokoju. Odvykol už ľudským tváram a privykol tichu, ktoré tu zôkol-vôkol panovalo. Uspokojil sa so spoločnosťou skrotenej lane a po inej spoločnosti ani netúžil. Veď na tom svete tak málo lásky, ba aj medzi rodnými bratmi bujnie nesvornosť a svada. A závisť a nenávisť bujnejú na škodu vlastnej krvi a na osoh nepriateľov.

Zo svojich myšlienok bol vyrušený laňou, ktorá k nemu do jaskyne zabehla a učupiac sa u jeho nôh, bojazlivé naňho pozerala. Mečislav pohladkal verné zviera po šiji a prehovoril k nej: „Už je po našom pokoji, verné ty moje zviera, už nás tu vystihli.“ A rozumné zviera, ako by mu rozumelo, pričupilo sa k nemu ešte bližšie. Vtom už bolo počuť hlas: „Videl som, jasný pane, že laň zmizla tu v tejto jaskyni!“

Mečislav vyšiel z jaskyne a po jeho boku verná jeho laň. Pred jaskyňou na vrankovi sedel starší, statný muž. V ruke mal kopiu a po boku krátky meč v koženej pošve, bohato drahokameňami vykladanej. Cez prsia visel mu túlec so šípami a luk. Okolo neho na vraných koňoch lovci podobne oblečení. Bol to sám vojvoda Mojmír, ktorý keď zazrel Mečislavovu laň, za ňou sa so svojím sprievodom ponáhľal.

Keď uvidel vojvoda Mečislava s laňou po boku, úžasom nemohol ani slova prehovoriť. Nenazdajné stretnutie sa s Mečislavom aj tých otúžených lovcov dojalo. Prišiel im na um boh Veles, keď uvideli zastaranú tvár Mečislavovu, ktorá mala v sebe čosi nadzemského. A aj tí diví psi utiahli sa k svojim pánom.

„Kto si?“ zvolal Mojmír, na krok s koňom ustupujúc. „Si človek, či nadzemský tvor, že i tí psi bojazlive sa pred tebou uťahujú k pánom svojim?“

„Som človek ako ty,“ odpovedal miernym hlasom Mečislav. „Na tomto mieste už vyše dvoch rokov slúžim svojmu Bohu, ktorého sväté meno buď na veky pochválené!“

Prekvapený zvolal vojvoda Mojmír: „Ty neveríš v našich bohov? Ty neveríš v Paroma, v Devu, vo Velesa, v dedky, vo vily a ostatných bohov?“

Mečislav sa usmial a vravel: „Nie, slávny vojvoda Mojmír, tu pozri,“ a rukou ukázal na veľký drevený kríž, „to je to znamenie pravej viery! Jeden je Boh, v troch osobách, najvýš dobrotivý, najvýš milosrdný. K nemu sa obrať i ty so svojím ľudom. Bohovia tvoji, ľudskou rukou urobení, nepomôžu ti!“

Podivil sa vojvoda Mojmír, že neznámy človek menom ho volá a preto sa spýtal: „Ako ma poznáš, mužu neznámy? Veď sám hovoríš, že si tu teprv asi od dvoch rokov a aj reč tvoja, ktorá znie síce podobne ako naša, takže ti dobre rozumieme, nie je naša rodná reč. A ja som už vyše päť rokov v týchto krajoch nepoľoval!“

„Som Mečislav, kedysi kňažič poľský, ktorého rodní bratia zo zeme vyhnali. Do tohoto opusteného kútika tvojho vojvodstva som sa utiahol, aby som tu slúžil svojmu Trojjedinému Bohu. A kto by neznal, jasný vojvoda, tvoje meno, ktoré je s úctou a láskou po celej poľskej zemi vyslovované?“ odpovedal Mečislav.

„Áno, mal nebohý Boleslav, knieža poľské a môj úprimný priateľ, syna od druhej manželky, menom Mečislava,“ vravel Mojmír zamyslený. „Buď, milý kňažič, vítaný v mojej zemi! Poď so mnou na hrad Devín, ale tohoto Boha svojho sa spusť,“ ukazujúc na drevený kríž, dodal vojvoda. „Ten tvoj Boh spôsobil nám už mnoho bied a mnoho utrpenia.“

„Mýliš sa, jasný vojvoda, môj Boh je najvýš milosrdný, najvýš dobrý, a všetko, čo máme, od Neho máme,“ odpovedal Mečislav.

Vojvoda Mojmír sa trpko usmial: „A preca tí, čo majú jeho znak na zástavách, len s mečom a kyjakom prichádzajú k nám, vypaľujú naše dediny, hanobia naše ženy, starcov našich pre zábavu zabíjajú, alebo za živa do ohňa hádžu. A ten ich Boh netrestá ich, nie, nie, nemôže byť ten tvoj Boh mocný a keď aj je, nemôže byť aspoň spravedlivý!“

„Viem, viem, mocný vojvoda, čo Nemci v Jeho svätom mene robia, ale ver, môj Boh dlhý čas dáva hriešnikovi na pokánie, ale potom tresce, strašne, neľútostne tresce! A ak mi chceš chvíľu času venovať, porozprávam ti, jasný vojvoda, aj vám, ctení vladykovia, o svojom Bohu.“

Vojvoda Mojmír sosadol s koňa aj s družinou a usadili sa do tône mohutnej lipy, ktorá svojimi konármi tienila vchod do jaskyne. Mečislav s tvárou oduševnením planúcou takto začal hovoriť: „Ďaleko, ďaleko od nás, na tej strane, kde slnko vychodí, vyšlo Svetlo, ktoré bude žiariť od vekov na veky. Tam v Betleheme o polnoci narodila sa z panny Pravda, Syn Boží. Chudobná bola Jeho kolíska, jasle len slamou vystlané, a preca bol to Syn Boží. Len hŕstka pastierov privítala svojimi piesňami Jeho príchod na svet.“ A ďalej vyprával, ako sa mu traja kráľovia od východu prišli pokloniť, ako musela s Kristom matka utekať pred ukrutným kráľom Herodesom, ako ho Judáš zradil a Židom na smrť vydal, ako na kríži zomrel, aby svet vykúpil, ako vstal z mrtvých. A vojvoda a vladykovia počúvali, ani nedýchajúc.

„Vidíš, mocný vojvoda, taká veľká bola láska a milosrdenstvo môjho Boha, že svojho jediného Syna poslal chudobného na svet a najpotupnejšou smrťou dal mu zomreť, aby ľudstvo z hriechu vykúpil. A keď už Syn Boží na kríži visel a Židia, okolo Neho stojac, posmievali sa mu, pokrikujúc naňho: ,Ak si Syn Boží, sostúp s kríža a my uveríme!‘ a iní opäť volali: ,Iným pomáhal, sám sebe pomôcť nemôže!‘, ešte sa za nich modlil! ,Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!‘ A ty, jasný vojvoda, myslíš, že On mohol by rozkazovať svojim veriacim, aby šli druhých zabíjať?“

„A preca len tak robia jeho vyznavači,“ vravel Mojmír.

„Pravdu hovorí jasný vojvoda náš,“ ozvali sa aj vladykovia. „V mene tvojho Boha k nám prichodia a len skazu a púšť za sebou zanechávajú.“

„Uvidíte, že ich zbojstvá bez trestu nezostanú! Bude ich Boh trestať, kruto trestať a tresce už vašimi mečmi a mazormi. Vy poviete, že vaši bohovia vám pomáhajú, ajhľa, nie vám pomáhajú bohovia, ale to môj Boh tresce ich neprávosti v Jeho svätom mene konané. Myslíte, že ten Boh, ktorý sám zo svojej moci z hrobu vstal, že ten Boh, keby to bola Jeho vôľa, nevedel by dať víťazstvo ich zbraniam?“ pýtal sa Mečislav.

Dlho, veľmi dlho sedeli Mojmír, Mečislav a vladykovia a rozprávali. A keď už nad dolinou mrkať začalo, opúšťal vojvoda Mojmír so svojou družinou Mečislava.

Mečislav dlho pozeral za odchádzajúcimi, potom si kľakol pred krížom, dlho do noci sa modlil a prosil Boha o milosť pre Mojmíra aj celý jeho slovenský ľud, aby aj im svitlo svetlo pravdy, aby aj oni stali sa kresťanmi a tak boli účastní večnej slávy Božej.

Boh vyslyšal modlitby Mečislavove. Vojvoda Mojmír so svojimi vladykami častejšie zašiel si k Mečislavovi, a keď poznal dokonale jeho vieru a jeho Boha, dal sa od neho pokrstiť a s ním aj jeho verní vladykovia. Ľud pri tom zostával ešte zväčša pohanským.

Zaskvel sa kríž na Devíne, kde doposiaľ stály sochy pohanských bohov. Chrám Devin premenil sa v kresťanský kostol, zasvätený Matičke Božej.

Dobre učinil vojvoda Mojmír, že sa dal pokrstiť, lebo Nemci nemali príčiny ku vpádom do jeho ríše, a tak vojvoda Mojmír až do svojej smrti panoval šťastne ku sláve Božej a svojho ľudu a k pohrome nepriateľom svojim.

A keď sa naplnily dni jeho, zomrel oplakávaný všetkým ľudom svojím. Meno jeho však ešte dlho žilo vo vďačnej pamäti slovenského ľudu a ešte dlho a dlho staručkí dedovia spomínali za zimných večerov udatného vojvodu Mojmíra a svojim vnúčatám vyprávali o tom, ako dal poslov nemeckého kráľa zo svojej zeme korbáčmi vyhnať, a dodávali: „Pamätajte si, deti, čo vám vaši starí dedkovia hovoria: Len svornosť a bratská láska urobily jeho ríšu pevnou a márne sa usilovali nepriatelia ho pokoriť. Pamätajte, že len vo svorností je sila, ktorú nemožno prekonať!“

*

Ešte dlho žil Mečislav v doline Považskej vo svojej jaskynke a keď už bol veľmi, veľmi starý, povolal ho k sebe Pán, ktorému až do ostatného dychu verne slúžil. Jedného dňa našli ho dedinčania u kríža mrtvého, usmievavého, ako by bol živý, a pri ňom ležala jeho verná laň, taktiež mrtvá.