ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Už po niekoľko dní vždy pri západe slnka zabronela celá obloha na západe jasnou krvou, ako by nejaký veľký požiar oznamovala. A večer, keď na jasnom nebi zaligotalo sa na stá a stá hviezdičiek, na poludňajšej strane deň čo deň objavila sa medzi nimi veľká hviezda podivnej podoby. Žiarila jasným, studeným svetlom a za sebou mala dlhý, jasný chvost.

Ľudia vychádzali zo svojich stavaní, mlčky pozerali na divnú hviezdu a duše ich boly naplnené strachom. Šeptom si sverovali svoje obavy a starí ľudia, ktorí pamätali ešte slávne panovanie vojvodu Svantovíta a v mysli zachovali proroctvá jeho múdrej dcéry Častavy, s hrôzou pozerali na tú podivnú hviezdu, vešticu zlých časov.

A nemýlili sa. Zlé časy sa približovaly na dedictvo Svantovítovo. Divý nepriateľ blížil sa od východu.

Ďaleko, ďaleko na východe, kde slnko ráno vstáva, zdvihol sa bojovný ľud, diví Avari, a ako potopa valil sa úrodnými krajinami na západ, zanechávajúc po sebe púšť a skazu.

Kdekoľvek ich noha vkročila, všade sa ozýval plač a nárek, všade dym, stúpajúci z dohárajúcich dedín, hlásal ich prítomnosť. Utekajúce zástupy chlapov, starcov, žien a detí vyprávaly o ich ukrutnosti. A večer červené plamene na východnom nebi hlásaly, že nepriateľ sa vždy viac a viac blíži.

Na Devíne bolo rušno. Stá rúk tu usilovne robilo na opevnení hradieb, kde chcel Strazimír ukryť starcov, ženy a deti. Z chlapcov všetci, ktorí len mečom a mazorom vládali, pripravovali sa na obranu so Strazimírom na čele.

Veľký zástup ozbrojeného ľudu Strazimírovho so starostom Bojslavom vytiahol už pred niekoľko dňami proti divému nepriateľovi.

Na lesnatom vŕšku, ktorý sa tiahol od Devína na východ, zastal udatný Bojslav so svojimi a čakal na divého nepriateľa. Napochytre spravil so svojím ľudom zarúbaniská a za nimi kázal nashromaždiť hojne klátov i kamenia, aby mali čím odbiť divých vrahov. Nepriateľ nedal dlho na seba čakať. Už na tretí deň oznamovali Bojslavovi vyslaní zvedovia, že sa nepriateľ blíži. I svolal Bojslav všetkých svojich bojovníkov, zapálili pripravenú hranicu, ktorá im mala byť tryznou, kľakli všetci pred ňou a prosili bohov za zdar svojich zbraní. A keď sa vrúcne pomodlili, povstal Bojslav a takto prehovoril k svojmu ľudu: „Drahí bratia! Divý nepriateľ valí sa na nás, aby zahubil našu rodnú zem. Bohovia nás vyvolili, aby sme tu alebo slávne zvíťazili, alebo čestne zomreli. Neklesajte na mysli, nech je aj nepriateľov ako kobyliek a nás len desaťkrát tricať! Tým čestnejšia naša smrť! Voľ každý radšej nebyť ako potupne pod korbáčom vrahovým sa skláňať a kliatym rabom hynúť! Bite a nikoho neživte!“

I skríkol všetok ľud Bojslavov: „Smrť našim vrahom! Volíme s tebou radšej nebyť ako žiť v hanbe a potupe!“

Kým hranica dohorela, besný krik a divé vytie avarské ozvalo sa dookola. Ako by sa všetci besi a černobozi vyrútili, tak rútily sa divé hordy avarské na statných bojovníkov Bojslavových. Desaťkrát tricať lukov sa napälo a desaťkrát tricať ostrých šípov zarylo sa do pŕs divých vrahov, desaťkrát tricať Avarov váľalo sa v svojej čiernej krvi.

Zavyly od besnoty a jedu hordy avarské a znova a znova s vreskom a divým kliatím hrnuly sa na udatných obrancov dedovizne. Do divého vytia avarského hromom zvučal jasný hlas Bojslavov: „Mor ho, mor ho!“

A na hlavy divých nepriateľov hromom dopadaly mocné údery kamenných mazorov, až lysé lebky avarské prašťaly, až črepy z nich odletovaly.

Ale nepriateľov neubúda, vždy noví a noví sa hrnú na zarúbaniská, tisíce avarských mŕtvol leží už pod klátami a kameňmi, obrancovia rednú, Morana jedného za druhým odnáša do svojej ríše a nepriateľov neubúda, neubúda…

Už len malá hŕstka verných obrancov okolo Bojslava. Vyjúc a vrieskajúc dobýjajú sa Avari na zarúbanisko. Bojslav vidí, že musia už podľahnúť nepriateľskej presile, veď ich už len asi dvacať.

I skríkne Bojslav mocným hlasom, až do hôr sa ozýva, až do diale, tam ku Devínu, ohlas jeho hlasu na krídlach sa nesie, a s ním pozostalí bohatieri: „Živa a Parom a všetci dobrí bohovia, chráňte našu dedovizeň! My verní svojej dedovizni za ňu umierame, ako naša česť a naši bohovia nám prikazujú!“

A s ťažkými mazormi v ruke a strašným „Mor ho, mor ho!“ rúti sa Bojslav s pozostalými bohatiermi do najhustejšej trmy-vrmy.

Strašlive dopadajú mazory na avarské hlavy, mŕtvoly vrahov sa kopia pod ich nohami a na kopách avarských mŕtvol ležia zmeravení Bojslav a jeho verní bohatieri…

II

Rozbesnené húževnatým odporom Bojslavových bohatierov valily sa prerednuté hordy avarské ďalej na západ. Čierny dym, vystupujúci z horiacich dedín, značil ich cestu. Obyvatelia tichých dedín utekali pred nimi na pevný hrad Strazimírov, zanechávajúc svoje drevené chaty na pospas divým nepriateľom.

Hordy privalily sa až pod pevný Devín a s veľkým vreskom a krikom rútily sa na sídlo Strazimírovo. Márne ženie vodca Avarov znova a znova svoje hordy proti pevnému hradu, márne besnie šialeným jedom. S rozbitými lebkami klesajú Avari pod hradbami a s krvavými hlavami a s hrôzou v divých očiach utekajú nazpäť.

Strazimír stojí na hradbách, slovom i skutkom posilňuje svojich bojovníkov, zaprisahá ich, radšej voliť smrť ako porobu. A ľud Strazimírov stojí ako tie hradné múry, skazu a smrť vnáša do radov divých nepriateľov a títo s hrôzou a hanbou utekajú pred ranami hrozných mazorov, stonú pod váľajúcimi sa na nich klátmi a balvanmi a s hrozným vytím vypúšťajú svoje čierne duše.

A kým slnko zapadlo za čiernymi horami, tisíce mŕtvol avarských leží dookola. Havraní sa sletujú na hostinu, hlasne kváču a vykľúvajú oči avarské.

Rozbesnil sa vodca Avarov, na kôl kázal nastoknúť vojvodcov, ktorí v dnešnom boji nemali šťastia.

Keď sa večer sklonil nad krajom, Strazimír veľké vatry kázal zapáliť a bohyni Deve aj ostatným bohom obeti priniesť.

A keď zápalná obeť zbĺkla v chráme Devinom, kľakol si a s ním všetok ľud a so skrúšeným srdcom vzdávali svojim bohom vďaku, prosiac ich o víťazstvo svojich zbraní.

Dlho kľačal Strazimír pred oltárom bohyne Devy, hlavou svojou takmer dotýkal sa dlážky, dlho sa modlil k ochraniteľke rodu Svantovítovho a svojho a prosil o veštbu. A keď potom vstal, tvár mu bronela vzrušením, oko horelo vešteckým duchom. Videl pred sebou nepriateľov ozlomkrky utekať od Devína, i poznal z veštby, že sa nezmocnia Devína. Ale videl tiež, ako sa divé hordy avarské valia ďalej na západ, podrobujúc si Slovanov, kmeň za kmeňom. Videl ukrutnosti páchané na bezbrannom ľude, videl slavianske kraje spustošené v porobe avarskej. Ale nepotrvá dlho poroba ľudu slavianskeho: Muž od západu, ku bratom v zemi Čecha, slávnej pamäti, za obchodom prišedší, postaví sa na čelo bojovníkov, v rozhodnej bitke ich premôže a zo zeme vyženie. To bude aj počiatok ich konca, ktorý ich zastihne v kraji medzi valným Dunajom a riekou Tisou.

I zaradoval sa Strazimír, vyšiel k ľudu a zvestoval vôľu vekovitých bohov. Zaradoval sa aj všetok ľud a zveleboval dobrotivých bohov.

Ráno, sotvaže slnko prvé svoje jasné lúče po kraji rozlialo, Avari s veľkým krikom a vreskom opäť rútili sa na Devín.

Branný ľud Strazimírov, povzbudený priaznivou veštbou Devinou, udatne odbíja všetky útoky avarské. Márne besnie vodca Avarov, márne ženie nové a nové zástupy na jatky. Ako hradné múry stoja Strazimírovi bojovníci, ani na piaď neustupujú z vykázaného miesta. A keď jeden do objatia Morany klesne, do tricať avarských čiernych duší pošle k besom hroznými údery svojho ťažkého mazora.

A kde je trma-vrma najväčšia, tam vyniká mohutná postava vojvodu Strazimíra s ťažkým mazorom v ruke a všade počuť jeho ako hrom jasný hlas. „Mor ho, detva môjho rodu, mor ho, mor ho!“ volá vojvoda a všetci za ním.

Zmätene ustupujú avarské hordy, zbrane odhadzujú a ozlomkrky utekajú. A za nimi ako jasní, bieli sokoli na sivých vraných koňoch poletujú udatní obrancovia Devína, na Avarov dobíjajú, lysé hlavy im ťažkými mazormi rozbíjajú a tak sa pomstia za Bojslavových bojovníkov.

Keď vidí vodca Avarov svoje hordy na úteku, skríkne od zúrivosti, až sa ďaleko-široko zem trasie a už na koňa sedá, na koňa svojho gubatého, ostrohami ho bodá, až kôň od bolesti ručí a vysoko sa vzpína, a ozlomkrky letí za svojimi utekajúcimi bojovníkmi.

A kým sa slnko naklonilo ponad čierne hory, po divých hordách avarských nebolo ani chýru ani slychu, len rudá žiara na západnom nebi oznamovala Strazimírovi a jeho ľudu, kade sa divý vrah dal na útek.

Oddýchli si všetci, že je dedovizeň pred krutým vrahom zachránená, ďakovali bohom a spevom i tancom ich oslavovali. Potom postavili v posvätnom háji Devinom veľkú hranicu dreva, položili na ňu mrtvých druhov, dali im k boku zbrane a čo im bolo najmilšieho a zapálili hranicu. A keď oheň už vysoko blčal, spievali pohrebné piesne a mrtvých bohatierov vďačne spomínali. A keď hranica dohorela, uložili ich popol do popolníc, priložili k popolniciam aj slzné misky, do ktorých ženy svoje slzy zachytily, poukladali k nim aj zbrane a rozličné ozdoby a navŕšili na nich vysokú mohylu.

A keď sa v podvečer od mohyly z posvätného hája Devinho na hrad vracali, odtŕhali konáriky, alebo sbierali kamienky a hádzali cez hlavu za seba, neobzerajúc sa pritom, aby Morana moci k nim nemala.

Na druhý deň potom sobrali mrtvé telá divých Avarov a hodili ich do vĺn dunajských.

Potom rozišiel sa ľud Strazimírov do svojich dedín, aby si opäť vystavil nové chaty, ktoré im divé hordy avarské boly znivočily. Potom ešte za dlhý čas chodievali k mohyle do posvätného hája Devinho a oplakávali mrtvých bojovníkov.