ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

S udatným vojvodom Mojmírom na dlhý čas zapadla sláva národa slovenského a moravského. Tá nešťastná naša nesvornosť! Keď najjasnejšie žiarila hviezda nášho národa, tu opäť priplazil sa had nesvornosti a čo nepodarilo sa nepriateľom, to vykonala naša nesvornosť!

Keď slávnej pamäti vojvoda Mojmír naposledy vydýchnul a navždy zatvoril svoje oči, zabudli synovia jeho, že na západe strežie mocný nepriateľ na príležitosť, aby sa mohol zamiešať do vnútorných vecí ríše Mojmírovej a urobiť ju od seba odvislou.

Kráľ Ludvik nezabudol na nešťastnú výpravu proti Mojmírovi, z ktorej sa len hŕstka jeho ľudu vrátila. Ludvik vtedy prisahal pomstu Mojmírovi, veď na viedenskej ceste zostali vtedy jeho najlepší vodcovia, no za života Mojmírovho nepokúsil sa o novú výpravu, lebo bol zamestnaný odbojom Slovanov v Sasku, a preto azda aj, že si netrúfal ho pokoriť. Ale na potupnú porážku nezabudol.

Vojvoda Mojmír zanechal po sebe dvoch synov, Radslava a Slavomíra. Najstarší jeho syn Bracslav, ktorý mal byť dedičom jeho moci, ešte za jeho života zomrel. Mojmírovci nemohli sa nijako podeliť o dedictvo otcovské a nastala medzi nimi veľká svada.

Starší Radslav mal byť po starom práve vojvodom, mladší Slavomír mal dostať údel na Morave. Údelné kniežatstvo nitrianske ešte za svojho života daroval Mojmír svojmu synovcovi Rastislavovi.

Slavomír neuspokojil sa so svojím údelom a utiekol sa o pomoc k nemeckému kráľovi Ludvikovi, úfajúc, že ho Ludvik učiní pánom Slovenska a Moravy. Ale Radslav, ešte v dobrej pamäti majúc žalostný koniec Ludvikovej výpravy na viedenskej ceste, chcel s mečom v ruke hájiť svoje právo.

Zabudol však, že to svornosť bola, čo mocne a pevne spájala všetkých za nebohého otca a že preto mohol sa Mojmír aj vzoprieť mocnému kráľovi nemeckému a nad ním zvíťaziť. Pozabudol i na to, že mnohí vladykovia budú chceť zo svady medzi ním a Slavomírom čo najviac pre seba vyťažiť a že budú ľahostajne hľadeť na jeho boj proti Ludvikovi, že budú čakať, ku komu sa vojenné šťastie prikloní.

A keď svolal branný ľud do boja, sišlo sa len do troch tisíc ozbrojeného ľudu.

Medzitým Ludvik sobral veľké vojsko a tiahol po viedenskej ceste na Moravu, kde sa s ním spojil Slavomír. Kade tiahly vojská nemecké, všade ozýval sa plač a nárek, Nemci pomstili sa za porážku, ktorú im bol kedysi vojvoda Mojmír na viedenskej ceste spôsobil. Bezbranní ľudia hrešili na nesvornosť Mojmírovcov, Radslava a Slavomíra, hrešili a trest bohov volali na nich.

A kňazi a kňažky, ktorí dosiaľ so svojimi starými bohmi nevedeli sa rozlúčiť, vykladali ľudu, že to trest od bohov, Mojmírom, vojvodom slávnej pamäti, zradených. A ľudia, ktorí sa opäť presvedčili o kresťanskej láske Nemcov, ktorí so zástavami krížom označenými len utrpenie a skazu so sebou prinášali, hrešili na toho Boha, ktorý bol Bohom Mojmírovým a jeho nesvorných synov, veď bol to aj Boh tých prekliatych, tisíckrát prekliatych Nemcov.

A najväčšmi hrešili na mladšieho Mojmírovca, na Slavomíra, ktorý sa s tými prekliatymi Nemcami spojil na záhubu svojej vlastnej dedovizne. A boly to ťažké kliatby, ktoré títo úbohí, bezbranní ľudia na jeho hlavu posielali.

Mojmírovec Radslav vytiahol proti Ludvikovi so svojím ľudom. Kade tiahol so svojmi vernými, všade stretával zástupy starcov, žien a detí, ktorí utekali pred vojskom Ludvikovým. S plačom a hrešením utekali zo svojich tichých dediniek, aby nepadli Nemcom do rúk.

A keď Radslav so svojím vojskom zastal, aby si odpočinuli, tu preboril sa zástupami jeho ľudu starec bielych vlasov a bielej brady až k samotnému vojvodovi, pozdvihol pred ním päsť a hromovým hlasom volal: „Nepodarený synu svojho otca! Za tvoju aj brata tvojho nesvornosť trest večitých bohov vás skára! Ani ty, ani tvoj prekliaty brat nebudete sedeť na vojvodskom stolci vášho otca! Kto je nesvorný, ten nie je hoden, aby vládol nad slobodnými mužmi! Tvoj otec pohrdol starodávnymi bohmi našimi a ich kliatba stíha jeho synov! Brata tvojho spravedlivá odmena mazorom bratským pokosí, teba odvedie potom v putách prekliaty Nemec z otcovského hradu a nikdy už neuvidíš dedovizne svojej! Beda, trikrát beda vám obidvom!“

A obrátiac sa k okolo stojacim bojovníkom Radslavovým, takto k nim vraví: „Beda aj vám! Rabov urobí z vás Nemec, rozkazovať vám bude, zakiaľ budete nesvorní!“

Stŕpli všetci okolo Radslava, stŕpol i sám Radslav, a kým sa vojvoda Radslav a ľud jeho spamätali, nebolo po starcovi ani chýru ani slychu. Zahriaknutí smelou rečou starcovou poberali sa proti nepriateľovi.

A keď už dňa málo chybovalo, objavili sa v diali prví jazdci nemeckí. Vojsko Radslavovo zastalo a konalo prípravy k boju, ktorý mal rozhodnúť o stolci vojvodskom. A keď ešte napochytre urobili zarúbaniská, postavili stráže a vyčkávali nepriateľa.

Zavčasu na svite vyrútili sa na zarúbaniská Nemci aj ľud Slavomírov. Dlho, dlho bojovali dvaja rodní bratia, stá mrtvol krylo ich rodnú zem, od bratskej krvi bronela rodná zem — („azda z hanby nad tou bratskou nesvornosťou,“ vravel mi vtedy pri tom starček-havran) a víťazstvo nekloní sa ani na jednu ani na druhú stranu.

Vtom vladyka Zbyslav svojím ťažkým mazorom zdrúzga hlavu kňažičovi Slavomírovi a keď to ľud Slavomírov vidí, zmätený uteká od zarúbanísk a tak v nastalej trme-mrve podarilo sa Radslavovi odbiť Nemcov.

A utekali Nemci, tak utekali, ako kedysi za vojvodu Mojmíra. Ale Radslav ich neprenasleduje, málo už bojovníkov okolo neho, uspokojuje sa len tým, že ich odbil a ponáhľa sa na Devín, aby mal v jeho pevných múroch oporu a ochranu proti nepriateľovi, keby sa vrátil. Na um mu prichodia slová tajomného starca, ktorý pred bojom predpovedal smrť jeho bratovi a jemu putá z rúk nemeckých. V duši ho pálily tie slová starcove a veru rád by sa zriekol stolca vojvodského, ale už je všetko márne.

Než uplynul mesiac, objavil sa pred Devínom sám kráľ Ludvik na čele svojho ohromného vojska. Radslav udatne sa bránil, ale márne. Mojmírovec Radslav musel sa poddať Ludvikovi na milosť-nemilosť. Ludvik posadil sa na stolec vojvodský a kázal svolať vladykov Mojmírovho rodu. Aj údelné knieža nitrianske povolal na Devín. Keď sa všetci na Devíne sišli, oznámil im Ludvik svoju vôľu. A vôľa jeho znela: „Ja, Ludvik, z božej vôle kráľ a pán všetkých národov, vám rozkazujem: Za vojvodu dedovizne Svantovítovej a Mojmírovej ustanovujem kňažiča Rastislava, dosavádne údelné knieža nitrianske. Radslav, ktorý sa vôli mojej sprotivil, nech je z rodnej zeme v putách vedený do mojej ríše, kde bude nad ním rozsudok vynesený. To je vôľa vášho kráľa!“

Zmeravení stáli vladykovia, keď počuli krutý súd Ludvikov, a len keď na nich hraničný gróf Thákulf skríkol: „Na kolená, vy rabi, pred jasným svojím kráľom!“ precitli zo svojej zmeravelosti a chtiac-nechtiac padli na kolená pred pyšným Nemcom, ktorý ešte pred nedávnymi rokmi ako zjašený utekal pred ich mazormi, a hlavy svoje hlboko pred ním kloniac, temer zeme sa dotýkajúc, volali ako by zachrípnutým hlasom: „Sláva ti, mocný a slávny pane a kráľu náš!“ A ešte nižšie klonili svoje hlavy, keď kňažič Rastislav pokľakol pred Ludvikom a prisahal mu vernosť a poddanstvo.

(„Hanbili sa pohliadnuť si do očú,“ vravel mi vtedy starý havran. „Pálila ich tá zrada na vlastnej dedovizni a veru nie jednému otuženému chlapovi stekaly slzy po tvári, keď ako rab musel kľačať pred tým nadutcom, ktorý ešte pred nedávnym časom hrôzou sa triasol, keď tie ich ťažké mazory videl! Sedel som vtedy na okne a dobre som videl tie ich slzy.“)

A keď sa mu Rastislav slávnou prísahou zaviazal, posadil ho Ludvik na stolec Mojmírov, na hlavu mu položil vojvodskú korunu a jasným hlasom vravel k shromaždeným vladykom: „Toto je váš nový vojvoda, nie z vôle vašej, ale z vôle mojej!“

Zabavil sa ešte za nejaký čas na Devíne, potom odtiahol s vojskom do svojej ríše, vedúc nešťastného Radslava so sebou, ako mu to neznámy, tajomný starec pred bratovražedným bojom predpovedal. Na Devíne zanechal grófa Bruna z Naumburgu s menšou vojenskou silou, aby dával pozor na vojvodu Rastislava.

II

Smutno bolo v dedictve Svantovítovom a Mojmírovom. Ten cudzinecký korbáč ležal ani kliatba na šiji celej dedovizne; už ani piesne ich netešily, a vedeli si pekne zaspievať tí starí naši predkovia, či už vítali Vesnu, či bôľnym a žiaľnym spevom odprevádzali dušu zomrelého, ktorú si odnášala Morana. Veruže sa zdalo, ako by s tou potupou zanemela aj ich spevavá duša.

Smutné bolo aj panovanie Rastislavovo, keď ho všade sprevádzalo podozrievavé oko Brunovo! A vedeli dobre, ba až veľmi dobre tí cudzinci nastrašiť dušu slovanskú. Ba už i spomínať staré dobré časy vojvodu Mojmíra aby sa báli ľudia! Všade, všade prekutávalo ľstivé oko Nemcovo, či sa dajaká zrada nepripravuje. Bruno z Naumburgu vedel dobre, že ho ľud nenávidí a že len nasilu sa tu môže udržať. Dobre rozumel skrytým, nepriateľským pohľadom, ktoré za ním ľudia zpod hustých obočí vrhali, ktoré však razom hasly, keď pred grófom zoči-voči zastali. A nebolo mu veru príjemné v spoločnosti tých ako lesné stromy urastených chlapov.

Toho času, kde sa vzal, tam sa vzal, zjavil sa znovu ten tajomný starec. Biele jeho vlasy, až na ramená splývajúce, biela jeho brada svedčily, že už veľa, veľa rokov preletelo ponad jeho starú hlavu. A keď sa tak za fujavice, za plúšte prostovlasý poberal od dediny k dedine a vlasy mu vetrom okolo hlavy previevaly, tu veru sám Parom prichodil ľuďom na um.

Nik nevedel, odkiaľ prichádza. Tu-tam sa zjavil, nenazdajky zastal medzi dedinčanmi, keď sa večerom sišli pod storočnou lipou, a hrozivým hlasom začal im do ich zastrašených duší hovoriť, spomínajúc im slávnu dobu vojvodu Svantovíta a Strazimíra, spomínajúc vojvodu Mojmíra, a slová jeho ako by kladivom udieraly im do duší, že dedinčania voľky-nevoľky klonili svoje oči pred tajomným starcom, báli sa k nemu vzhliadnuť, lebo sa im zdalo, že oči jeho prenikajú až do najhlbších skrýší ich duší. A temer ani nedýchali, keď starec s nadzemským oduševnením v tvári zahrmel im do duše: „Beda, beda vám! Tie vekovité lipy, ktorým už storočia prešumely ponad koruny, ktoré sú svedkami vašej terajšej biedy, nech vás svojimi starými haluzami, svojimi zamochnatenými kmeňmi zavalia, ak potupné jarmo i naďalej budete znášať! Tie vekovité lipy videly šťastné doby Svantovítove, Strazimírove a Mojmírove, tie nech vám vyprávajú, ako utekali prekliati Nemci odtiaľto pred našimi ťažkými mazormi, ako sa vzájomne dobíjali, aby sa dostali z obidy! A vy? Vy hliviete, vy skláňate chrbty pred hociktorým nadutcom a bojíte sa chlapsky ho okríknuť! A váš vojvoda? Tisíckrát lepšie by mu bolo, keby si kameň na hrdlo priviazal a do valného Dunaja skočil! Nehoden je vojvodského stolca Svantovítovho, nehoden je dedictva Mojmírovho!“

Ale kým sa dedinčania spamätali, kde už bol starec! Ako tajomne sa objavil, tak zase tajomne zmizol. Ale tie jeho slová ešte dlho zunely im v ušiach, ešte dlho s posvätnou hrôzou spomínali tajomného starca a zastrašená ich duša začala sa opäť pomaly zobúdzať! Veď mnohí, ba tak mnohí boli svedkami potupnej porážky Ludvikovho vojska na viedenskej ceste!

Jedného dňa, keď sa ten tajomný starec opäť tak nenazdajky objavil v dedinke pod tvrdzou vladyku Strachslava, sedel starý vladyka Bojslav, otec mladého vladyku Strachslava z Brodku, so svojím vnúčaťom pod mohutnou lipou na nádvorí starej, rodnej tvrdze. Vladyka Bojslav bol už starý a tie jeho nohy už tak nevládaly ako kedysi. A veru nie div, veď ponad jeho bielu hlavu prešumelo temer celé storočie a nejedna smutná udalosť sa jej dotkla.

Vnúča, milušký, asi osemročný Strazislávok, kutral sa mu u nôh v piesku, staviac akýsi hrad, a starý vladyka spomínal si na staré, minulé časy.

Tajomný starec, ktorý sa tu včera objavil, zahrmel aj jemu do duše, do tej jeho starej, pre dedovizeň žijúcej duše. Ba veru, mal ten starec pravdu! Hlivie naša junač, hlivie, pokým na dedictve Mojmírovom rozhadzuje sa nadutý Nemec.

Malý Strazislávok dokončil svoju robotu a pozrel hore k dedovi, aby sa mu svojím umením pochválil. Keď zbadal, že dedko je zamyslený, vstal, pritúlil sa k nemu a prehovoril jasným hláskom: „Spomínaš, deduško, toho staručkého deduška, čo tu včera bol? O vojvodovi Svantovítovi, Strazimírovi a Mojmírovi vyprával a o tých starých slávnych časoch našej dedovizne. Dobre som počúval toho staručkého deduška! A vieš čo, deduško môj? Keď budem veľký, ako je Častmír nášho Kuzmu, požičiaš mi svoj meč a dáš mi aj svoj kabátec, vieš ten, čo je obšitý medenými krúžkami, a ja tiež pôjdem na tých nadutcov!“

Starý vladyka sa usmial a riekol: „To vieš, že ti dám ti meč i kabátec. Aj pekný šišak dostaneš, taký, ako má tvoj ujko Radmír!“

Strazislávok tľapuškal rúčkami od radosti, zamyslel sa na chvíľu a potom riekol: „A ty, deduško, že si znal vojvodu Mojmíra aj vojvodu Strazimíra?“

„Áno, dieťa moje milé,“ prisvedčil starý vladyka.

„A je to pravda, že vojvoda Strazimír, keď vladykovia preňho prišli, aby sa stal vojvodom po Svantovítovi, predpovedal, že na našu zem prijdú zlé časy, že nám budú brať materský jazyk a že sa budú naši ľudia hanbiť za svojich rodičov preto, že nebudú vedieť vraveť po cudzom?“

„Áno, milé dieťa, to všetko múdry vojvoda Strazimír predpovedal,“ prisvedčil starec.

„Ale teraz to ešte, deduško, nebude,“ pokračoval malý Strazislávok. „Nechcem sa učiť rozprávať po cudzom! Budem vždy tak rozprávať, ako ma moja mamička učila, ako rozprávate aj vy, tatuško!“

„Tak, tak, dieťa moje,“ vravel starý vladyka a pohladkal vnúča po červenej tváričke. „Materský jazyk si musíme vždy nado všetko uctiť, je to dar od našich bohov, pamiatka svätá po našich praotcoch a beda tomu, kto ním pohrdne!“

„Pravdu, svätú pravdu hovoríš, starý vladyka!“ ozval sa nenazdajky za nimi jasný hlas. Vladyka prekvapený sa obzrel. Za nimi stál tajomný starec, bosý a prostovlasý. Z očú jeho žiarilo neurčené oduševnenie, ktoré temer až v duši pálilo. „Živa ťa pozdrav, Parom ochraňuj! Dobre učíš svoje vnúča, a ty, dieťa, dajte to večití bohovia, aby si vždy tak smýšľalo!“ prehovoril opäť starček a starému vladykovi sa zdalo, že to jasný hrom nad jeho starou hlavou prehovoril.

„Kto si, ty tajomný mužu?“ spýtal sa vladyka starého pútnika. „Kto si, ty tajomný karhateľu našej junače, prečo sa tak tajomne zavše zjavuješ a zasa tak tajomne mizneš? Či si ty ozaj nadzemský zjav, ako to ľudia hovoria?“

Tajomný starček sa usmial: „Veru je tak i lepšie, že ma pokladajú za niečo nadzemského. Som Hnevslav, Paromov verný sluha, a putujem od dediny do dediny, od tvrdze do tvrdze, a burcujem svedomie našej junače a našich vladykov zo zmeravelosti, v ktorej už od nastolenia Rastislavovho na stolec vojvodský je. Zahrmím do ich duše tak, že nevdojak musia skloniť hlavu a zamyslieť sa sami nad sebou. A kým sa zobudia zo svojich myšlienok, som už na ceste do druhej dediny alebo tvrdze.“

„A prečo, ty starušký deduško, budíš svedomie našej junače?“ osmelil sa spýtať malý Strazislávok.

„Prečo, milé dieťa?“ vravel starec. „Preto, lebo nad našou dedovizňou panuje cudzinec, lebo jej synovia mlčky a otupne pozerajú na to, ako sa v našom dedictve, po praotcoch zanechanom, cudzinec rozhadzuje, úsmešky z našej krvi, z našej reči si robí a korbáčom nad našimi chrbty a hlavami práska. Preto, lebo naši synovia zabudli na to, ako nemeckí nadutci kedysi pred nimi utekali, na kolená kľakali a o sľutovanie prosili, keď naše ťažké mazory im hvižďaly nad nadutými hlavami!“

„Veruže, pravda to svätá, Strazislávko môj, čo ti tu staručký deduško hovorí,“ prisvedčil starý vladyka Bojslav. „Hlivie naša junač, hlivie!“

„Preto idem ja k tebe aj k tvojmu synovi,“ vravel starý kňaz Paromov.

„Choď, Strazislavko, zavolaj tatička a zabav sa u mamičky,“ povedal vladyka vnúčaťu. Chlapček odbehol a o chvíľu sostúpil na nádvorie mladý vladyka.

„Buď vítaný, neznámy starče, na tvrdzi mojej!“ povedal vladyka Strachslav, keď zazrel starého pútnika, o ktorom už mnohokrat bol počul. „Buď vítaný, nech si ktokoľvek, ak s dobrým úmyslom k nám prichádzaš!“ opakoval keď si k obidvom starcom na nízku lavičku sadol, a sediačky už dodal: „Počul som už, že burcuješ to naše hnilé svedomie, veru hrdzavejú naše meče a mazormi aby sme raž alebo žito na múku roztĺkali! A koľko nemeckých lebiek sa tu u nás rozhadzuje!“ a mávnul rukou, ako by chcel povedať, že tá všetka reč je márna.

„Nie, tak nesmieš hovoriť, Strachslav,“ vravel starec, „tým nepomôžeme si s cudzincami. Meče treba nám brusiť, mazory, kopie, šípy a luky popraviť a dokázať, že sme hodní synovia Mojmírovi!“

„A Bruno, hraničný gróf z Naumburgu?“ spýtal sa nedôverčivý Strachslav. „A nemecké vojsko na Devíne? Ako si predstavuješ, starče, aby sme sa ich striasli?“

„Či nemáme meče, aby sme ich čierne duše poslali k čiernym besom, kam už dávno patria? Hlavná vec, aby sa na vás mohol vojvoda spoľahnúť. Nemci, tí už pôjdu, a veru pôjdu tak ako kedysi za Mojmíra, vojvodu slávnej paväti! Nože, môže aj na tvoju pomoc, vojvoda rátať?“

„Viac ako na ktorúkoľvek inú!“ zvolal Strachslav. „Nebol by Strachslav synom vladyku Bojslava, keby mal doma hlivieť, keď dedovizeň každú chlapskú ruku potrebuje!“

„Nuže, vykonajte všetky prípravy k boju,“ vravel ešte starec. „Až prijde čas, opäť sa objavím a potom už len ,Mor ho, mor ho!‘ Vojvoda Rastislav už má dosť poručníctva Brunovho a ja, tajomný starec, alebo aj sám boh Parom, ak chcete, som jeho poslom ku vladykom a starostom,“ usmial sa ešte starček, odberajúc sa od nich. „Teraz už viete, prečo lepšie tak, že mňa za samého Paroma pokladajú!“ A tajomný starec, posol vojvodu Rastislava, odišiel, aby roznietil vzburu proti nenávideným Nemcom.

A tak, bez toho, že by hraničný gróf Bruno niečo badal, pripravoval Rastislav pomocou Hnevslavovou vzburu proti Nemcom. Keď sa bol Rastislav, z milosti a vôle Ludvikovej stal pánom na Devíne, robil dlho čo mu Bruno narádzal. Bruno bol obozretný a vedel sa Rastislavovi zalíškať, a Rastislav navedome robil to, čo chcel Bruno. Bruno vedel mu svoju vôľu natisnúť tak, že ju vojvoda za svoju vlastnú pokladal.

Jedného dňa vyšiel si Rastislav sprievode Brunovom na poľovku. Ako tak naháňali zver, ztratil sa Rastislav svojej družine a v pustej hore zablúdil. A tu nenazdajky objavil sa pred ním starec bielych vlasov, bielej brady. Prostovlasý a bosý stál pred ním, ako nejaké zjavenie. Rastislav prežehnal sa krížom ale zjav nezmizol. To ho naľakalo. Chcel pobádať koňa do behu, ale starec schytil koňa za uzdu a hlasom, že to až tak tichou horou hrmelo, prehovoril k vojvodovi: „Vojvoda Rastislav! Veční bohovia, hoci ty v nich už neveríš, vyslali mňa, sluhu svojho, k tebe, aby som ti oznámil ich odkaz! Preto, že Nemcov poslúchaš, preto, že sa ich vôľou riadiš, preto, že v ich spoločnosti pomaly už aj za svoj rodný jazyk začínaš sa hanbiť pre to všetko stíha ťa ich kliatba! Mocní sú moji bohovia, ako je tvoj Boh, a chráň sa ich hnevu! Chyť sa korbáčov a ako kedysi vojvoda Mojmír, slávnej pamäti, vyžeň tých prekliatcov zo svojej zeme! Plač a nárek vdov a sirôt padne na tvoju hlavu, keď budeš Ludvika ešte ďalej poslúchať! Beda, beda ti, ak neposlúchneš výstrahy mojej! Tvoja viera ti hovorí: ,Beda tomu, skrze koho pohoršenie prichodí, lepšie by mu bolo, aby mu bol mlynský kameň na hrdlo zavesený a on do vody ponorený!‘ Vojvoda Rastislav, spamätaj sa, pokiaľ ešte čas!“

Stŕpnutý stál Rastislav, do zeme hľadiac, lebo sa neodvážil do očú pozrieť starému karhateľovi. Zlomeným hlasom vravel: „A čo mám robiť, keď nemôžem sa opreť o vladykov svojho rodu, lebo nie oni ale kráľ Ludvik ma posadil na stolec vojvodský. Bez ich vôle, ba proti ich vôli mňa Ludvik vojvodom učinil, hraničného grófa Bruna za strážcu mi dal, ktorý strežie na mňa, že bez neho temer ani kroka nemôžem urobiť!“

„Vidíš, vojvoda, ako s tebou Nemci zachádzajú! Ponechaj všetku starosť na mňa, zahrmím do duše tvojho ľudu a až bude všetko pripravené, povoláš Bruna na poľovku a o ostatné sa nestaraj! Až bude čas, pred Devínom sa zjavím a to buď ti znakom, že je všetko pripravené!“

Kým sa Rastislav spamätal, bol starec, Boh sám vie kde, len slová jeho mu ešte v ušiach zunely. Zamyslený bodnul Rastislav svojho vranka, aby sa čoskoro dostal ku svojej družine, a o chvíľu už začul hlas loveckej surmy, ktorá ho volala.

Zamyslený vracal sa na Devín, aby vyčkal ďalšie udalosti. A starý kňaz zatým putoval od dediny do dediny, od tvrdze ku tvrdzi a všade burcoval naše svedomie zo zmeravelosti. Až jedného dňa zjavil sa starý karháteľ pred samým Devínom na znak Rastislavovi, že všetky prípravy sú už porobené.

Rastislav sedel s Brunom vo vojvodskej sieni a zabávali sa. Keď zbadal posla dedovizne, sotva mohol utíšiť bitie svojho srdca. Pozerajúc chvíľu oknom k tajnému poslovi, obrátil sa s úsmevom k Brunovi a bez toho, že by bol prejavil svoje dojatie, celkom ľahostajne prehodil ku grófovi: „Zdá sa, že bude zajtra pekný deň, veru, ako na poľovku stvorený. Čo myslíš, pán hraničný gróf?“

Gróf pristúpil k oknu, zahľadel sa na oblohu a prisvedčil: „Ozaj, zajtra bude pekný deň, práve ako na poľovku stvorený. Nebudem veru tu doma hlivieť, vyjdem si do hôr; pôjdeš, pán vojvoda, so mnou?“ spýtal sa Rastislava.

„Keď ti, milý gróf, nebude spoločnosť moja na ťarchu, pôjdem rád,“ vravel vojvoda. „Rád poľujem a zajtra budem mať iste šťastie, lebo na dnešok sa mi prisnilo, že sa mi podarilo zastreliť líšku, a naši lovci hovoria, že to znamená šťastie na poľovke,“ dodal Rastislav.

„Nože, to už i preto musíme ísť, aby som sa presvedčil, či tí vaši lovci majú pravdu,“ zasmial sa Bruno z Naumburgu, líška prebitá. „A ak sa to dokáže, potom si vždy zapamätám, čo sa mi pred poľovkou bude snívať. U nás zasa hovoria, kto na sny verí, že tôňu lapá. Však sa zajtra presvedčíme, čie porekadlo je lepšie, hoc už dnes by som sa chcel o hrdlo staviť, že to naše, tak ako všetko ostatné, je správnejšie.“

„Nestavaj sa, pán gróf, o hrdlo, máš len jedno a čo, keby si náhodou prehral? Vieš dobre, že som dobrým lovcom a naše hory, ako si sa sám už mnohokrát presvedčil, sú na zver bohaté!“ vravel s úsmevom vojvoda.

„Nechcem sa škriepiť, viem, vojvoda, že si dobrým poľovníkom, veď sa to zajtra rozhodne.“

Keby bol hraničný gróf len zďaleka tušil, akú to myslí vojvoda líšku, nebol by ani na chvíľu rozmýšľal ešte ten istý večer zmariť úmysel vojvodov a pripraviť mu to, čo jemu vojvoda pripravoval.

IIIB

Veselo zaznely na druhý deň ráno lovecké surmy, svolávajúc lovcov Brunových a Rastislavových. Psi na svorkách radostne pobrechávali, kone netrpezlive rehtaly a nemecká družina Brunova sa hlasite zabávala, očakávajúc vojvodu a hraničného grófa.

Onedlho zjavil sa na nádvorí vojvoda v sprievode hraničného grófa Bruna. Gróf, odetý podľa najnovšej módy nemeckej, bol výbornej vôle a aj vojvoda Rastislav usmieval sa spokojne. Z čeľadi vojvodskej iba starý, oddaný sluha Rastislavov, Mstiboj, sprevádzal svojho pána, druhí sluhovia boli samí Nemci. Bruno ako by bol tušil, čo ho očakáva, vyvolil si za sprievodcov na dnešnú poľovku samých Nemcov. Inokedy bývalo viac z čeľadi Rastislavovej, hoci aj vtedy nemeckých paholkov bývala väčšina. Bruno nedôveroval vojvodovi a pred jeho paholkami, chlapmi sťa tie jedle v hore urastenými, mal Bruno ozaj strach.

Sotvaže sadli vojvoda a gróf na kone, otvorila sa brána a sprievod vyrútil sa von. Hraničný gróf a vojvoda išli na čele sprievodu.

„Nože, dnes sa rozhodne, čie porekadlo je pravdivejšie,“ prehovoril Bruno, spomínajúc včerajší rozhovor s vojvodom. „A vieš čo, pán vojvoda? Kto bude mať pravdu, ten dostane od svojho protivníka nejaký dar na pamiatku. Pristávaš na to?“

„Ako sa ti páči, pán gróf,“ odpovedal vojvoda s úsmevom.

Pred samou horou stretli jazdci starú babku, ktorá sa o barličke tackala z hory smerom k Devínu. Bruno sa zachmúril: „Tisíc striel páralo sa do teba, ty stará striga! Kde čert nemôže, pošle starú babu! Už vidím, milý vojvoda, že dnes asi nebudem mať loveckého šťastia,“ dodal obrátiac sa k vojvodovi.

„Azda by si len neveril, že stará babka prinesie ti na poľovke nešťastie?“ zasmial sa vojvoda Rastislav.

„To je, pán vojvoda, isté znamenie!“ odvetil hraničný gróf. „Uvidíš, že sa neklamem! Veru, ani nemám vôle ísť ďalej.“

Babka sa zastavila a opierajúc sa o barličku, pozorovala jazdcov: „Donesiem ti nešťastie, ty nadutec! Ty, ty čertov synu, budeš vernú kňažku Devinu nazývať strigou? Ešte rastú pri Dunaji vŕby aj brezy, dosť prútov ešte na nich na korbáče, ktorými by teba, ty čiernych besov synu, odtiaľ vyhnali!“ hundrala babka pre seba. A keď už jazdci zmizli jej s očú, zahrozila za nimi päsťou a vravela pre seba: „Však ti ukáže dnes Hnevslav s vernými našej dedovizne, ty nadutý Nemec, ako ešte u nás vedia narábať s mazormi a mečmi. Kliatba ťa stihni, už i za tú strigu!“

Hundrajúc čabrala sa Devina kňažka k posvätnému háju na Kobylu.

Lovci medzitým zmizli v tmavých horách malokarpatských a čoskoro ozývala sa hora veselým ich krikom, brechotom psov a rehtaním koní. Už hodnú chvíľu naháňali zver, ktorá pred nimi utekala, snažiac sa zachrániť v lesných húštinách, už aj hodne zastrelenej zveri ležalo na machnatej pôde lesnej a gróf Bruno už tiež vyjasnil svoje čelo, ktoré pokryla vráska nevôle, keď pred horou stretli starú kňažku.

„Vidíš, pán gróf, že nám babka nedoniesla nešťastia, lebo zveri máme už viac, ako som dúfal,“ prehodil k Brunovi vojvoda.

Bruno sa zasmial: „Veru, ani som netrúfal takú hojnú korisť, vaše hory sú ozaj bohaté na zver. Oko Nemcovo sa zablysklo zvláštnou žiarou, ako by chcel povedať niečo celkom iného, ako hovoril.

Odrazu zaznel do veselého kriku lovcov hromový hlas surmít a hromový krik bojovný. A kým sa družina lovcov spamätala, čo by to malo znamenať, rútili sa na ňu zprava zľava bojovníci, vedení Hnevslavom. Zahvižďaly v rukách vladykov a ich čeľadi ťažké mazory, prašťaly lebky nemecké a s praskotom sa pukaly.

Hraničný gróf chcel utiecť a tak sa zachrániť, ale vysoký starec s bielymi vlasmi a bielou bradou chytil jeho koňa za uzdu a zahrmel naňho: „Stoj, biedny Nemec! Odprevadíme ťa tak, ako to svojho času bol učinil Mojmír, vojvoda slávnej pamäti, poslom tvojho prekliateho pána! Musíme sa ti odmeniť za tvoje panovanie u nás! Nezaschly ešte slzy našich matiek a dcér, ktoré za tvojej vlády hanobili tvoji paholci, nezabudli na to ich mužovia a bratia. Musíš si odniesť naučenie a svojmu kráľovi odkaz našej junače! Nehlivie už viacej naša junač, chopila sa opäť meča a svojich mazorov, a beda každému cudzincovi, ktorý kradmou rukou bude chcieť siahať na dedovizeň našu! A povedz aj toto svojmu pánovi: „Dokiaľ sa mu podarilo víťaziť, nie udatnosť jeho vojska, ale naša nesvornosť víťazila nad nami!“

Strachom zmeravený počúval Bruno starého kňaza, hlavou jeho divné myšlienky tiahly. Spomenul si, že toho starého človeka videl včera pred hradom, keď ho Rastislav povolával na lov. Zbadal, pravda, neskoro už, že vojvoda strojil proti nemu zradu a že hraničný gróf, bez toho, že by čo badal, upadol do jeho osídel. Hanbil sa za to a obával sa svojho kráľa, čo mu povie, že bol takým strážcom. Zradný vojvoda vedel to všetko nastrojiť tak múdre, že on, ktorý na dvore kráľovskom pokladaný bol za najobozretnejšieho a ktorého ľstivému oku nič neušlo, čo by len zďaleka mohlo zradou páchnuť, že on to ani nebadal. A k tomu ešte sa mu tí rabi vykorbáčovaním vyhrážajú!

Hraničný gróf od jedu škrípal zubami a hryzol si pery, až skrvavely. No márne, chtiac-nechtiac musel ísť s ľudom Hnevslavovým na Devín, ktorý medzitým bol padol do rúk vladyku Strachslava z Brodku, ktorého si boly vladykovia za vodcu vyvolili. Vojsko nemecké, ktoré Ludvik zanechal na Devíne na ochranu grófovu a na udržanie nadvlády nemeckej, bolo príliš slabé, aby udržalo presilu Slovanov, oduševnených za svoju dedovizeň. Ani silné múry nepomohly Nemcom, lebo pri prvom útoku na hrad slovanská čeľaď chopila sa tiež zbrane a dobíjala na nenávidených Nemcov. A keď ich odbila od hlavnej brány, otvorila ju vojsku Strachslavovmu a Nemci boli pobití.

Smutná bola cesta hraničného grófa Bruna z Naumburgu i k Ludvikovi, smutná aj odmena kráľova. Pozbavený svojho majetku v nemeckej ríši, len na prímluvu svojho brata biskupa zachránil svoj život, nie však svoju slobodu: Ludvik poslal ho z trestu do kláštora ako mnícha, aby tam v tichu kláštornej cely rozmýšľal o vďačnosti kráľovskej.

Nesmiernym hnevom zahorel Ludvik na dedictvo Mojmírovo. Keď myslel, že to rabské plemä má jarmo už na hrdle a že dľa jeho vôle bude sa riadiť, tak hanebne mu to zrazu vypáli.

S radosťou vítali vojvodu Rastislava na Devíne. Vojvoda Rastislav, až k slzám dojatý, takto prehovoril ku shromaždenému ľudu: „Ctení vladykovia! Bohovia vaši aj Boh môj sľutovali sa nad ľudom svojím a dopriali nám striasť potupné jarmo nemecké; im v prvom rade musíme vzdať vďaku. Keby však nebolo vašej svornosti a rodolásky, neboli by nám ani môj Boh, ani vaši bohovia pomáhali. Ako viete, nie vy, ctení vladykovia, ale nemecký kráľ, využijúc svady nehodných synov Mojmírových, natisol mňa vám, slobodným mužom, za vojvodu. Pýtam sa vás, či chcete mňa za vojvodu a svojho pána uznať, alebo chcete si iného vyvoliť? Netúžil som po stolci vojvodskom, dosť mi bolo na mojom údelnom kniežatstve, ktoré mi bol nebohý ujko Mojmír udelil. Rozhodnite, ako mužovia slobodní, a ja sa nebudem vašej vôli protiviť! Vy ste pánmi na svojom a len vy môžete rozhodnúť, kto má byť vaším pánom!“

Zatíchlo shromaždenie, spokojný šum súhlasu zavial tichom, keď vtom už predstupuje pred Rastislava starý kňaz boha Paroma, Hnevslav, a takto začne hovoriť: „Počuli ste, ctení vladykovia, reč vojvodu Rastislava. Vás sa spytuje, či ste spokojní, aby bol i naďalej vaším vojvodom. Počujte hlas starca, ktorý búril to vaše svedomie, keď pyšným Nemcom zastrašené driemalo a hlivelo, medzitým čo nadutý Nemec sa tu rozhadzoval. Vyslali ma vtedy vaši večití bohovia, aby som zburcoval to vaše aj vojvodovo svedomie, aby ste sa už raz chopili korbáčov a tých prekliatych nadutcov odtiaľto vyhnali. Počujte moju radu! Bohovia veční dali mi nazrieť v temnú budúcnosť, mne starcovi, ktorému už viac ako sto rokov prešumelo ponad bielu hlavu. A bohovia mi oznámili, že Rastislav vyvolený je od nich, aby opäť rozšíril slávu našej dedovizne. A oznámili mi aj to, že ich vláda blíži sa ku koncu, že kríž, ktorému sa vojvoda Rastislav klania, onedlho jasne zažiari, avšak beda, ak ho tu medzi vami kňazi so západu budú hlásať, lebo s krížom aj porobu vám prinesú!“

Poklonili sa vladykovia vojvodovi Rastislavovi ako svojmu, z ich slobodnej vôle na stolec vojvodský vyvolenému vojvodovi.

Vojvoda Rastislav povstal a dojatý ďakoval národu. „Z vašej slobodnej vôle som teraz ja vaším vojvodom. Nenechá pyšný kráľ nemecký náš odboj nepotrestaný. Pamätáte sa, jako som mu musel vtedy ako rab kolenačky prisahať vernosť, pamätáte sa, jako aj vy, slobodní mužovia, museli ste sa mu kolenačky klaňať! A my, slobodní Slovania, dosiaľ len pred svojimi bohmi sme pokorne na kolená kľakali, nikdy však pred človekom, hoci bol i naším vojvodom. Nesluší sa slobodným mužom pred človekom kľačať, vojvoda nám má byť radcom, ale nie pánom! Tak nám to starobylá obyčaj prikazuje, tak nám kázali veční vaši bohovia! Ale, ako som vravel, Ludvik nenechá dedovizeň na pokoji. Brúste svoje meče, opravujte svoje ťažké mazore, pripravujte sa zavčasu k boju! A potom, ako vtedy na viedenskej ceste za ujka môjho, slávnej pamäti vojvodu Mojmíra, „Mor ho, mor ho!“ Bite, morte, do väzby neberte nikoho! Neľútostne, bez smilovania morte tých odvekých, zaťatých našich vrahov! Nedávna doba presvedčila vás, ako tvrdo sa pomstí nesvornosť na vlastných bratoch!“

Počúvali vladykovia a všetok ľud múdru reč Rastislavovu, pokyvujúc hlavami, a boly medzi prikyvujúcimi hlavami aj mnohé hlavy, ponad ktoré už temer celé storočie prešumelo.

A keď vojvoda zamĺkol, povstal vladyka Bojslav z Brodku, otec Strachslavov a najstarší zo všetkých, a jasným hlasom prehovoril: „Ctený vojvoda náš! Počuli sme, že Hnevslav, Paromov kňaz velebný a verný sluha bohov vekovitých, z vôle ich oznámil nám, že vláda ich u konca a že namiesto nich kríž sa tu zaskveje. Odkázali tiež bohovia, aby sme sa varovali volať kňazov novej viery, nového Boha, zo západu, lebo že by sme opäť do nemeckej poroby upadli. Ja síce verný zostanem svojim bohom, Paromovi, Velesovi, Vesne aj Deve, dokiaľ si ma Morana nepozve do svojej ríše. Som už temer nad hrobom a veru, neslušalo by sa mi, aby som na sklonku svojho života opúšťal bohov, ktorí ma cez celý život sprevádzali. Ale odkiaľ povoláme kňazov, ktorí by nás a našich synov, naše dcéry v novej viere vyučili?“

Potom prehovoril vojvoda Rastislav: „Na strane poludňajšej od nás je veľká ríša grécka a v nej cisárom Michal, toho mena tretí. V jeho ríši býva mnoho Slovanov, ktorí jazykom nášmu podobným vravia a sú kresťania. K nemu vyšlem posolstvo s prosbou, aby nám poslal kňazov, ktorí by nás v novej viere vyučili jazykom nám srozumiteľnym, a tým sa oslobodíme i od biskupov nemeckých.“

Súhlasili vladykovia s múdrou radou Rastislavovou a žiadali vojvodu, aby čím skôr poslal poslov k cisárovi Michalovi. A Rastislav vyvolil najmúdrejších vladykov a s posolstvom a mnohými darmi poslal ich ku gréckemu cisárovi.

Medzitým čo sa Rastislav usiloval ríšu svoju proti Ludvikovi v každom ohľade zaistiť, konal Ludvik usilovne prípravy k výprave proti Devínu. Shromaždil veľké vojsko v bavorskej zemi a starou cestou vybral sa do ríše Rastislavovej. Dvoma prúdmi valily sa vojská nemecké na Svantovítovo dedictvo. A kade tiahly, tam opäť zaznieval plač a nárek, lebo Nemci nešetrili ani starcov, ani žien, ani detí. Dediny pálili, statok odháňali, zbožie odvážali, a ktoré bolo ešte na poli, náročky ničili, aby úbohému ľudu ani len to stebielce nezostalo.

Vojvoda Rastislav vytiahol so svojím ľudom proti prekliatemu nepriateľovi, napochytre zarúbaniská porobil, ale veľké vojsko Ludvikovo nepremohol. Aj zradný Pribina pomáhal so svojím vojskom Ludvikovi, ale dostal odmenu za zradu, na Mojmírovi kedysi spáchanú: ťažký mazor vladyku Zdislava rozdrúzgal mu zradnú hlavu ako vajcovú škrupinu.

Na stá a stá mŕtvol nemeckých pokrývalo už zem, od nepriateľskej a slovanskej krvi zem už do červena bronela a ešte vždy nové a nové oddiely vysiela Ludvik do bitky. Už opúšťajú sily Rastislavových bojovníkov, nejeden vladyka krvou zaliaty klesá už na rodnú zem a dušu svoju vypúšťa, ale Nemcov neubúda, Nemcov stále pribýva a pribýva.

Ako ľvi bojujú Slovania, už sú celí svojou i vrahovou krvou postriekaní, už popúšťajú, ale aj Nemci začínajú popúšťať. A keď to vidí Rastislav so svojimi vernými, s veľkým krikom „Mor ho, mor ho!“ rúti sa na Nemcov a Nemci ustupujú, zbrane odhadzujú a cesta-necesta o zlomkrky utekajú ku hraniciam. Sám kráľ Ludvik bodá koňa a uteká s hraničnými grófmi, grófmi a vojvodami, aby bol čím skorej von z obidy.

Zaradovali sa bojovníci Rastislavovi, stierajú znoj s čiel, krv vrahov aj svoju smývajú s rúk a s obličaja a vzdávajú vďaku svojim bohom.

Ludvik len na hraniciach svojej ríše sa zastavuje so svojou družinou grófov a vojvodov, aby si odpočinul. A na bojišti leží do sedem tisíc jeho ľudu.

Smutný bol návrat Ludvikov do ríše nemeckej. Smutno bolo však aj v ríši Rastislavovej. Vypálené dediny, znivočené polia a temer v každej rodine oplakávajú niekoho. Tu otec, tam brat životom vykúpil slobodu svojej dedovizne. Dlho spomínali hroznú bitku pod Devínom, dlho si vyprávali o srdnatých synoch svojej dedovizne.

A Ludvik, kráľ všetkých kráľov? Ten tiež spomínal hroznú bitku pod Devínom, že vždy zubami škrípal od jedu a beda, kto mu v tej chvíli prišiel pod ruku! A mal začo Ludvik zubami škrípať: veď sedem tisíc bojovníkov ho stála tá výprava! A mocný kráľ sa už viac neodvážil do dedictva Svantovítovho. Až priveľmi mu vtedy pod Devínom hvižďali tie slovanské mazore popri hlave, že sa len horko-ťažko zachránil.