ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Na jar roku 830 zasvietila opäť zlo veštiaca hviezda nad slovenským krajom. Jej červené a studené svetlo naplňovalo pokojný ľud slovenský hrôzou a obavami.

Boh sám vie, prečo objavenie sa tejto hviezdy s jasným, dlhým chvostom na tom slovenskom nebi bolo sprevádzané vždy plačom vdov a sirôt, treskom zbraní a dymom požiarov, vystupujúcim z horiacich dedín.

Keď ľudia zazreli túto hviezdu opäť skvieť sa na jasnom nebi, spomínali hrôzy a biedy, ktoré vždy so sebou prinášala. Nevymizly im dosiaľ z pamäti skazky zo starých dôb Bojslavových a Strazimírovych, o ktorých im dedovia boli vyprávali.

A nesvietila nadarmo tá zlo veštiaca hviezda na slovenskom nebi.

Pribina, údelné knieža nitrianske, a Mojmír, vládca na Devíne a pán Moravy, chystali sa na vojnu, na bratovražednú vojnu. Mečom a ťažkými mazormi v ruke chceli urovnať svadu, ktorá medzi nimi vznikla.

Rodní bratia zabudli už na proroctvá múdrej Častavy, a namiesto aby sa podobrotky pomerili, usilovne shromažďovali svojich verných, opevňovali tvŕdze a hrady, napochytre pripravovali zarúbaniská, ako by divý nepriateľ už-už mal ich rodnú zem napadnúť.

Na rýchlych koňoch rozoslali obidvaja, Pribina i Mojmír, rýchlych a sebe oddaných poslov po všetkých svojich krajinách.

Na čele posolstva išiel jazdec, držiac v koženej pošve kniežací železný meč hore špicou. Po jeho boku druhý jazdec niesol hrubý lyčiak.

Od tvrdze ku tvrdzi, od hradu ku hradu, od dediny k dedine leteli na rýchlych koňoch, naprostred tvrdze, hradu, dediny zastali a svolali starostov a všetok mužský rod.

A keď sa všetci chlapi aj junač sišli, vytiahol posol kniežací meč z pošvy, máchnul ním vysoko pred seba a oznamoval shromaždenému mužskému rodu vôľu svojho pána.

A vôľa pánova bola: „Každý, kto výškou presahuje dĺžku kniežacieho meča a kto meč, kopiu a mazor uvládze, nech sa ihneď vyberie na kniežací hrad!“

A druhý posol kniežací, vydvihujúc hrubý lyčiak do výšky, volal, že knieža dá každého, kto sa jeho vôli sprieči a rozkaz neposlúchne, na takom lyčiaku obesiť.

Potom ešte oznámili, aby všetci, ktorí chovajú divé vtáky a psy, na ľudí naučené, tieto pod pokutou so sebou na hrad vzali. A už, ako tí čierni besi, leteli ďalej, hlásajúc všade vôľu svojho pána. A kade letelo toto posolstvo, všade zastavovali sa ľudia, pozerajúc za nimi.

Prichádzalo im na um, že to sami besi mihajú sa na poli vlniacim sa obilím, že to sám boh vojny letí zelenajúcim sa jarným lánom.

Chlapi radovali sa vôli svojho pána, pripravovali si ostré meče, ktoré na stenách pomaly už hrdzavely, kuli nové, ostré končiare k svojim kopiam, vymieňali tetivy svojich lukov, pripevňovali nové špice na šípy a skúšali silu svojich ramien, máchajúc ťažkými mazormi, na ktorých sa ešte černela vrahova krv.

Chlapi s radosťou opúšťali pluhy a polia, domovy a rodiny, ale ich ženy, matky a dcéry s obavou pozeraly v ústrety dňom budúcim. Vrúcnejšie než inokedy modlily sa ku svojim dedkom, ochrancom svojich domácností, aby odvrátili od nich všetko zlé. Neblahá predtucha svierala im srdce, že táto vojna medzi rodnými bratmi nebude od bohov požehnaná, že ich bohovia budú za ňu trestať.

Spomínaly slová kňažky Častavy, ktoré im, keď umierala, na srdce kládla: „Buďte svorní, lebo nesvornosť je hrob každej samostatnosti. Dokiaľ budete svorní, nepriatelia vás nepremôžu. Beda, beda, ak nesvornoť sa u vás zahniezdi! Nespomôžu vám potom vaše ostré meče, podľahnete a kruto sa na vás pomstí vaša nesvornosť!“

Hrozily sa následkov tejto bratovražednej vojny, lebo znamenala oslabenie dedovizne a na západe striehol silný nepriateľ, ktorému bola vítanou príležitosťou, aby mohol s veľkým vojskom vpadnúť do dedictva Svantovítovho.

Nie nadarmo zaprisahala umierajúca Devina kňažka svoj ľud, nie nadarmo boly jej slová.

„Videla som, ako syn povstal proti otcovi, brat ubíjal brata, videla som cudzie tváre, ktoré nad vami vládly, ktoré vás zotročovaly!“ volala umierajúca Častava a ženy spomínaly tieto jej ostatné slová, ktoré im, ako sväté dedictvo Častavino, ich dedovia, starci bielych vlasov a brád, vyprávali, keď za dlhých večerov zimných, keď vonku Meluzína skučala a svoje deti hľadala, sedeli všetci v izbe, ktorú veľká pec príjemne ohrievala a oheň na kozube osvetľoval.

A nie nadarmo sa hrozily ženy. Mocný kráľ nemecký na západe, Ludvik, s nevoľou díval sa na ríšu Mojmírovu, neopovrhujúc žiadnou zámienkou, aby mohol nepriateľstvo proti Mojmírovi započať. A vojna s Pribinom by mu bola dobrou zámienkou.

A zlo veštiaca hviezda na nebi vždy jasnejšie a jasnejšie žiarila, ako by veštila, že tá bratovražedná vojna je iba predzvesťou druhých, hroznejších vojen, že potoky a potoky slavianskej krvi potečú, že ešte horšie časy prídu na dedictvo Svantovítovo a to všetko ako trest vekovitých bohov za túto bratovražednú vojnu.

II

Neveselo bolo na beckovskej tvrdzi. Vladyka Mstislav na rozkaz Pribinov sa chystal na bratovražednú vojnu proti Mojmírovi. Starý, verný jeho sluha Kuzma už po niekoľko dní čistil mu zbrane, popravoval šípy a luky, vyčistil už aj medené krúžky, ktorými bol husto obšitý jeho kabátec tak, že sa v lúčoch slnečných ligotal, ako by bol z rýdzeho zlata.

Vladyka Mstislav, vládca na beckovskej tvrdzi, azda prvý raz od tých čias, čo jeho ruka vládala ostrým mečom a ťažkým mazorom narábať, a bolo tomu už dávno, veľmi dávno, len s nevôľou chystal sa do boja, nie azda preto, že by sa bál, veď vojna mu bola najmilšou zábavou, a veru ani by vari nevedel zrátať tie avarské, franské a sami bohovia vedia, aké ešte hlavy, ktoré sa pod jeho ťažkým mazorom rozpukly, ako by to boly vajcové škrupiny, a nie ľudské lebky, ale tá zlo veštiaca hviezda nechcela mu sísť s umu. Večer po večer žiarila priamo nad jeho tvrdzou, ako by mu veštila, že táto bratovražedná vojna bude preňho nešťastnou.

Tvrdza beckovského vladyku stála na samých hraniciach Pribinovho údelného kniežatstva, obkľúčená so všetkých strán hustými, mohutnými horami. Mocný, bystro tečúci Váh delil ju od Mojmírovej zeme a tvoril prirodzenú, ťažko prekročiteľnú hranicu. I husté hory boly dobrou jej ochranou, mocné kolové hradby vydržaly nejeden nepriateľský útok, ale tento raz mu stále čosi šuškalo do ušú, že zlé časy nastanú pre jeho rodnú tvrdzu, že ani tie mocné kolové hradby, ani ten bystro tečúci Váh, ani tie husté temné hory neodvrátia záhubu od rodnej tvrdze, ktorá ako trest bohov sa na ňu rúti. Prišlo mu na um, že by mohol vojvoda Mojmír dobyť jeho tvrdzu, kým bude pod zástavou kniežaťa Pribinu kdesi v poli, a že môže za ten čas jedinú jeho dcéru Mladu predať za otrokyňu franským kupcom alebo bradatým židom, ktorí vtedy po našich krajoch otrokov a otrokyne kupovali a za hranice vyvážali. A otrokmi stávali sa ľudia, ktorí víťazovi do zajatia padli a ktorých víťaz za rozličný tovar franským kupcom alebo židom predával.

Ale vôľa kniežaťa Pribinu bola jasná a neposlúchnuť ju znamenalo potupnú smrť lyčiakom. A tak, kým slnko za čierne hory zapadlo, bol Mstislav na ceste k hradu nitrianskemu. Sprievod dvaciatich ozbrojencov, samých statných a skúsených bojovníkov, ho nasledoval. Ostatnú čeľaď ponechal na obranu tvrdze.

Mlčky išli jazdci lesnatým krajom a zdalo sa, že aj tá čeľaď vladyku Mstislava nerada opúšťa rodnú tvrdzu.

Nezaznela z ich úst bojová pieseň, zdalo sa, ako by im hrdlá zanemely. A tomu všetkému bola na príčine tá zlo veštiaca hviezda, ktorá práve nad beckovskou tvrdzou po toľko dní žiarila. Aj tým otuženým parobkom Mstislavovým bolo otupno, hoci už neraz sprevádzali svojho pána do boja a tiež nesčíselne veľa nepriateľských lebiek svojimi ťažkými mazormi rozpučili a hŕbu divých vrahov k čiernym besom poslali.

Že proti vlastným bratom tiahli do boja, to nemútilo im myseľ, ale tá hviezda, tá ich znepokojovala. Znali staré skazky, ktoré im belovlasí starci za dlhých, smutných zimných večerov vyprávali, vedeli, že tú hviezdu vekovití bohovia vysielajú ako predzvesť zlých časov, že znamená vždy nešťastie i pre toho, nad koho stavaním svieti. A preto im dnes tak otupno, preto nechce pieseň na ich perny.

Keď Mstislav došiel na nitriansky hrad, vstúpil do kniežacej dvorany, kde sa knieža Pribina so svojím synom Kocelom a mnohými vladykami radil. Boli tu Vracslav z Hradiska, Svätoboj z Komjatíc, Živmír zo Šintavy, nechýbal ani Kocel z Ostravíc.

Boli to samí vladykovia, ktorých mená boly vyslovované od domácich s úctou a pýchou, od nepriateľov Svantovítovho rodu s hrôzou a strachom. Ich ťažké kamenné mazory, ktoré v ich rukách hromom dopadaly na hlavy nepriateľské a ich sťa orechové škrupinky pučily, boly postrachom avarských i franských bojovníkov, a nie stá, ale tisíce z nich k čiernym besom sprevádzaly.

Na druhy deň skoro na svite vybral sa Pribina so svojimi vernými do boja. Ako keď ručaj z hôr sa rúti. záhubu nesúc všetkému, čo jej v ceste stojí, tak rútili sa bojovníci jeho na západ do kraja Mojmírovho. Hustý dym vystupujúci z horiacich dedín z ďaleka zvestoval Mojmírovi ich príchod.

Utekal pokojný ľud, starci, ženy s nemluvniatkami na rukách, deti sotva odrastlé, aby sa zachránili na pevnom Devíne pred bratským nepriateľom. Utekal každý, kto len vládal, a tí, čo už nevládali a čo ich už nemohli do otroctva predať, tí boli vojskom Pribinovým pohlušení, ako to kedysi za Strazimíra diví Avari robili.

I nastal plač a nárek v krajoch dedictva Svantovítovho, ako vtedy, keď sa od východu privalily na ne hordy avarské.

III

Keď zpráva o ukrutnostiach vojska Pribinovho dostala sa do ušú vojvodu Mojmíra, zbronela tvár jeho hnevom veľkým a svolajúc ihned všetkých starostov rodu, takto k nim začal hovoriť: „Ctení vladykovia môjho rodu! Viete všetci, že medzi mnou a Pribinom, mojím údelným kniežaťom nitrianskym, nastal spor pre porušenie jeho povinností ako údelného kniežaťa. Bezpečné zprávy som dostal od verných synov dedovizne našej, že sa potajomky so zaťatým nepriateľom našej dedovizne dohovoril, aby ma so stolca vojvodského svrhol a sám pomocou nášho odvekého nepriateľa zmocnil sa Svantovítovho dedictva. A keď som ho na Devín povolal, aby sa z činu svojho ospravedlnil a so mnou sa pomeril, nielen že sa neustanovil, ale pyšne mi odkázal, aby meč náš spor rozhodol. Nechže tedy meč medzi nami rozhodne!“

Mlčky počúvali vladykovia slová vojvodu Mojmíra. A keď Mojmír dopovedal, zavolali jednými ústy: „Nech meč rozhodne! Smrť tomu, kto sa s odvekým nepriateľom našej dedovizne proti vlastnej krvi spája!“

Pokynul vojvoda Mojmír na znak, že chce ďalej hovoriť. I zamĺkli vladykovia rodu a vojvoda Mojmír takto pokračoval: „Vekovití bohovia buďte svedkami jeho zrady! Nie ako brat, ale ako krutý nepriateľ vrútil sa do mojej zeme; kade tiahne, zkazu a púšť za sebou zanecháva, dediny naše vypaľuje, bezbranných starcov a všetkých, ktorí zutekať nevládzu, hluší, sto ráz horšie zaobchádza s našimi bratmi ako najkrutejší cudzinec! Dym, vystupujúci z dohárajúcich dedín, oznamuje príchod jeho, plač a nárek vdov a sirôt, kliatba umierajúcich starcov ho sprevádza! Hore sa, kto si verný syn dedictva Svantovítovho!“

I skríkli všetci okolo Mojmíra shromaždení: „Kliatba zradcovi svojho rodu, čierni besi vezmite jeho dušu! Hore proti zradnému Pribinovi, a ty, vojvoda náš, veď nás do boja! Morme zradcov a neživme nikoho!“

I posadali vladykovia rodu na vrané kone, pevnejšie sovreli v svojich rukách ťažké kamenné mazory a s vojvodom Mojmírom na čele pohli sa, nesčíselným zástupom ozbrojenej čeľadi sprevádzaní, proti kniežaťu Pribinovi a jeho verným.

A keď došli na miesto, kde Čierna voda vlnky svoje do menšieho Váhu hádže, zastali na malom vŕšku, kde už prv Mojmír zarúbaniská kázal urobiť, a tam vyčkávali Pribinov príchod. Na všetky strany vyslali ostražitých a spoľahlivých zvedov, aby im dali zprávu, až by sa vojsko Pribinovo priblížilo.

A než sa slnko po tretí raz za temné vrchy na západe sklonilo, ponáhľali sa vyslaní zvedovia so zprávou, že sa očakávaný nepriateľ blíži a že už aj bystrý Váh prekročil.

A keď tretieho dňa slnko na poludnie ukazovalo a poľami divá Slnečnica sa tárala a na nich pracujúce ženy márnila, objavili sa jazdci Pribinovi, ktorých bol Pribina poslal, aby obzreli kraj za bystrým Váhom.

Keď jazdci zbadali branný ľud Mojmírov, ostrohami pobodli svoje kone a sťa vietor zmizli očiam bojovníkov Mojmírových v tmavých horách, ktoré sa okolo rieky Váhu černely.

Mojmír rozdelil svoj branný ľud na troje, jeden oddiel pod vodcovstvom vladyku Častovíta vyslal proti vojom Pribinovým, druhé dva oddiely rozdelil do zarúbanísk, aby Pribinu zaskočily. Častovít mal bitku s Pribinom započať a do klepca ho vlákať.

Zavčasu na svite pritiahol Pribina so svojimi bojovníkmi. Častovít rozostavil svoju čeľaď, rukou ukázal na prichádzajúci ľud Pribinov a takto vravel ku svojej čeľadi: „Ajhľa, tam vlastní vaši bratia, ktorí zradili svoju dedovizeň, od bohov nám darovanú, tiahnu do boja proti vlastným bratom! Krv našich detí, našich žien a našich starcov, od nich svojvoľne preliata, trest bohov večných volá na nich! Morte, neživte! Bohovia naši sú s nami a s vojvodom naším!“

Kým vladyka Častovít dopovedal, vzniesol sa nad jeho čeľaďou kŕdlik veľkých orlov a vtom už nad ľudom Pribinovým zašumeli svojimi krídlami vypustení vtáci, na ľudí zvyknutí, zavyly psiská so svoriek pustené. Úžasom skríkla čeľaď Častovítova, ľakom zhíkli bojovníci Pribinovi: Vypustené jastraby, sokoly, zakrúžily nad hlavami svojich pánov, obrátily sa a letely nazad, odkiaľ boli ich majitelia prišli.

„Hľa“, zvolal Častovít, „to je znamenie našich bohov, že je vec naša spravedlivá a že v bitke nepodľahneme, že zvíťazíme!“

S veľkým krikom rútili sa na seba ľudia Častovítovi a Pribinovi. Krik, treskot mazorov a kopií dopadajúcich na štíty, upenie ranených, volanie „Mor ho, mor ho!“, všetko sa smiešalo dovedna. Krok za krokom ustupovali Mojmírovci podľa rozkazu svojho vojvodu, odrážajúc Pribinovcov.

Zajasal už ľud Pribinov, že sa víťazstvo na jeho stranu kloní, keď im tu zprava, zľava zo stá a stá hrdiel zahrmí do ušú „Mor ho, mor ho!“

A už ako krupobitie dopadajú na prehradených pribinovcov mazory, prebíjajú im zradné lebky.

Nie po jednom, ale po desiatich klesajú a vypúšťajú svoje zradné duše. Ťažkým mazorom srazený na zemi sa už váľa v čiernej svojej krvi šintavský vladyka Živmír, pri ňom leží komjatický Svätoboj s kopiou v zradných prsiach, ba aj sám knieža Pribina krváca z niekoľko rán.

Ale ešte vždy dorážajú na seba rodní bratia, zem už bratskou krvou bronie, bronie od nej aj Čierna voda, ale ešte vždy znova a znova rútia sa ľudia Pribinovi na mojmírovcov.

Beckovský vladyka už z desiatich rán krváca, ale svojím ťažkým mazorom ešte vždy hluší vojvodových bojovníkov, mrtvoly sa vôkol neho kopia, ale on stojí a mazorom bije okolo seba hlava-nehlava.

Márne sa však bijú pribinovci, trest bohov vekovitých ich márni. A keď Pribina vidí, že sa víťazstvo kloní na stranu vojvodovu, pobodne koňa a hanebne opustí svoj ľud. A za ním sťa vietor fujazdí jeho syn Kocel a vladyka Vracslav z Hradiska. Už len jediný Mstislav z Beckova bojuje, ale konečne i ten, ubitý mazormi, klesá k vladykovi Kocelovi z Ostravíc, a keď to ľud Pribinov vidí, odhadzuje zbrane a dáva sa zajať vojvodovi.

A medzitým Pribina s Kocelom a Vracslavom fujazdia k Dunaju valnému, cez Dunaj do Panonie a ďalej na západ k Ludvikovi kráľovi, aby na bratov potopu nemeckú privalili.

A zlo veštiaca hviezda s dlhým, jasným chvostom žiarila ďalej na tom nebi slovenskom, ako predzvesť nových bied a utrpení.