E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Mia

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Mrázková, Alena Kopányiová, Marcela Kmeťová, Martina Šimková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 151 čitateľov

3. dejstvo

Salón u Goroviča; pohodlne zariadená izba.

1. výstup

Turecký, Gorovič.

TURECKÝ: Tu máš konečne tie pištole. (Hodí ich na stôl.)

GOROVIČ: Povedal som ti, že mi iba zavadzajú a že som rád, keď ich nevidím.

TURECKÝ: Nechcem ich, lebo sa na teba hnevám. Ty si na príčine, že som spáchal tú obrovskú hlúposť.

GOROVIČ: Aká príčina a aká hlúposť? (Čistí si cviker.)

TURECKÝ: S tou prekliatou nemocnicou, no! (Kričí.) A čo myslíš, ešte je len mesiac, čo v nej Livoňský rozkazuje, a už naň šomrú všetci, zdraví, chorí i tá deputácia, čo tu chodila kvôli nemu.

GOROVIČ: Vždy tak býva. Iste nemôže každému urobiť po vôli, nuž sú naň zlí.

TURECKÝ: Jeden chcel byť vrátnikom, druhý chcel ta ženu za kuchárku, tretí svoje zmrzačené dieťa dať na večnú opateru…

GOROVIČ: Nuž veď je to čistá vec. Ako vidím, Livoňský chodí po obciach z domu do domu a prezerá zdravých, chorých a podozrivých, tých s neustálenou diagnózou berie na pozorovanie do nemocnice…

TURECKÝ: A ťažko chorých nechá kapať doma. To je blázon, ktorý…

GOROVIČ: No-no, v tom bláznovstve je systém. Chyba je, že na tú prácu nestačí ani jeho sila, ani jeho čas, a tak výsledkom musí byť sklamanie.

TURECKÝ: Slovom fiasko, fiaskisimo![26] A všetkému si na vine len ty a ty a ty!

GOROVIČ (s úsmevom krúti hlavou): Nerozumiem ťa. Vysvetli mi, ako to myslíš.

TURECKÝ: Jedno slovo si mi neriekol, aby som ti dal tú nemocnicu, jediné slovo.

GOROVIČ: Videl som, že si chcel ukázať, že si taký spravodlivý, že spravodlivosti obetuješ aj priateľstvo. Nerozumne a v tomto prípade nespravodlivo, nuž ale sadol si na toho koňa, i myslel som si: jazdi, keď už sedíš.

TURECKÝ (hrozivo): Hovoríš, že som nespravodlivý? To hovoríš?

GOROVIČ: Chceš byť spravodlivý. Nuž ale dosť je in magnis et voluisse.[27] A potom: ja som štyri roky bojoval za tú nemocnicu. Uznáš, že okrem toho, že si na ňu dal peniaze, som všetko urobil ja. Nemyslel som, že pri toľkej práci treba ešte i rečniť. Veď nijaká reč tú robotu nevyváži. Nemocnicu som považoval za svoju, bol som prihrdý prosiť za ňu a zároveň i za uznanie svojej práce. Neuznáš — nuž neuznáš.

TURECKÝ: Mýliš sa, sto ráz sa mýliš. Denne rovnako končená práca sa zabudne, zovšednie, pri nikom ju ani viac nevidíme. Jedno slovo zapáli luntu, ktorá zapríčiní výbuch. Hovoríš, že nemocnica je tvoja a máš pravdu. To mi teraz svieti v hlave a vidím, aký som len prenáhlený somár.

GOROVIČ: Dobre sa posudzuješ.

TURECKÝ: Ďakujem za uznanie. Ale keď som somár, nuž mám i charakter. (Kričí.) Pamätaj si, charakter, a keď som dal Livoňskému nemocnicu, tak ju bude mať, či chce či nechce. Rozumieš, či chce či nechce. A nevypustím ho, čo by sa rozpučil.

GOROVIČ (smeje sa): Charakter, charakter… Nuž pištole tiež nechceš pre charakter?

TURECKÝ: Aby som ti ukázal, že som čistý charakter a nielen hlavatý človek, nuž si ich vezmem. Sem s nimi.

GOROVIČ (vzdychne): Chvalabohu, aspoň to. Tu ich máš, ty charakter!

TURECKÝ (kričí): Ty, počuj, nedopaľuj ma, lebo…

2. výstup

Predošlí, Klaudia.

KLAUDIA: Á, už zďaleka som počula, že môj drahý manžel je tu. Teší ma, milý Gustáv. Dobrý deň, doktor! (Sadne si do fotela.)

GOROVIČ: Ruky bozkávam. (Bozká jej ruku.)

TURECKÝ: No, tu si. Pekne od teba. To už idem. Mám prácu. Kde ťa nájdem?

KLAUDIA: Prečo tak utekáš? Máš zlé svedomie? No spýtaj sa tu, keď pôjdeš, kde som. Keď skončím nákupy, nuž ťa budem tu čakať.

TURECKÝ: Ideš nakupovať? Oj-vé. To budeš tu i do večera.

KLAUDIA: Milý Gustáv, zabúdaš, že vždy ja čakám na teba.

TURECKÝ: Už zasa začínaš, zasa. Servus! Pá! (Odíde.)

GOROVIČ: Servus! (Chvíľku sa dívajú jeden na druhého.) Klaudia drahá, ako sa máš?

KLAUDIA (podá mu ruku, ktorú Gorovič pohladí a bozká): Zle, môj milý. Mrzí ma, že sa ti stala krivda a že ťa to bolí.

GOROVIČ: Mňa bolí, že sa preto trápiš. Ver mi, že som ináč úplne spokojný. Vieš aký mám tréning v zriekaní sa. Veď keď sa viem teba zrieknuť! Tvoje priateľstvo, alebo ako to ráčiš menovať, tvoja láska, mi nahrádza všetko.

KLAUDIA (nežne): Ja cítim, že ťa milujem. Môj život by bol bez teba úplne prázdny.

GOROVIČ: Keď je to láska, tak je to tichý prúd, tečúci tým najrovnejším kanálom.

KLAUDIA: Ty si zvláštny človek. Povedz, nebol si vždy spokojný s tým, aby ten prúd bol taký tichý, bez všetkých bystrín a vodopádov? Vari chceš, aby som sa ti hodila okolo krku, sadla ti do lona a bozkávala ťa?

GOROVIČ: No, nebolo by to nepríjemné! (Vzdychne.) A ty by si vari chcela, aby som to urobil ja?

KLAUDIA (falošne): Isteže.

GOROVIČ (prejde po izbe hore-dolu): Nemôžem to urobiť. Mám ťa rád, mám ťa veľmi rád, ale proti tomu sa vo mne mnohé vzpiera. Moja túžba privinúť ťa k sebe je silná, ale všetko moje ostatné chápanie života mi v tom bráni. A tak to bude i s tebou, drahá Klaudia. Veď preto si neprišla na schôdzku, teraz už sedemnásty raz za pätnásť rokov.

KLAUDIA: Ohó, nie sedemnásty, len pätnásty raz. Nemohla som prísť. (Hanblivo.) Tlačili ma topánky. A predstav si ľúbostnú scénu, keď človeka tlačia topánky. To je predsa nemožné!

GOROVIČ (smeje sa): Ó, Júlia Capuletová,[28] ktorej lásku schladí tlačiaca topánka! A čo máš len jeden pár topánok?

KLAUDIA: Dala som si na schôdzku schválne ušiť domáce šaty. Pomenovala som ich „neskoré leto“. Je to báseň. Skladba farieb, kvety na nich! Viem, že by si bol kľačal predo mnou a bol by si býval vo vytržení nad mojím zjavom. K tým šatám patria topánky farby verde antique. No a tie ma tlačili. Predsa som nemohla skaziť celý svoj zjav neprimeranými topánkami. Poznám tvoj citlivý vkus. Nuž, musíš uznať, že to bolo nemožné. Tak som radšej nešla, ale plakala som po celý čas nad svojím nešťastím.

GOROVIČ: Ó, ty drahá, skvostná žena! (Bozká jej ruku.) Ako otvorená kniha leží predo mnou celá tvoja duša.

KLAUDIA: Nuž ale povedz mi, drahý môj, a ty si bol v určenom čase vo filagórii[29] a čakal si na mňa dlho?

GOROVIČ (usmeje sa): Klaudia, nebol som v určenom čase vo filagórii.

KLAUDIA (smeje sa): Aha, ty si vari nevedel nájsť zodpovedajúcu kravatu?

GOROVIČ: Nie, pomyslel som si, aké smiešne by bolo čakať daromne na teba, lebo po šestnásťnásobnej skúsenosti som bol presvedčený, že neprídeš.

KLAUDIA: Povedz mi, žiadal by si si, aby som bola prišla?

GOROVIČ (rozmýšľa): Nie. Bolo by mi ľúto ten pekný čistý sen, ktorý dosiaľ pretkával a pestril náš život. Pomysli si, aký život by sme viedli, keby sme popustili uzdu svojim túžbam!

KLAUDIA (podá mu ruku a potom ju hladí): Ty, drahý, i ja tak cítim. (Vyskočí z fotela, pokročí k zrkadlu a napráva si klobúk. Gorovič sa díva na ňu, zapaľujúc si cigaretu). Ty, Emil, ja odcestujem na šesť-osem týždňov do kúpeľov a tak jednako prinútim Gustáva, aby ti dal tú nemocnicu. Vieš, že neznesie moju neprítomnosť.

GOROVIČ: Je to čudný človek. Vždy sa s tebou vadí a keď ťa niet, nuž si zúfa. Ale ani ja by som nezniesol tvoju takú dlhú neprítomnosť. Klaudia, nerob to. To mi je tá nemocnica skutočne nie hodna. Veď upadnem do melanchólie, keď ťa tak dlho neuvidím.

KLAUDIA: Aspoň ho s tým postraším. Uvidíme, čo bude.

3. výstup

Predošlí, Mia.

MIA (objíme Klaudiu): Drahá, drahá tetuška! Aká som šťastná, že ťa tu vidím!

KLAUDIA (obzerá ju a bozkáva): Ale nezdáš sa mi. Zbiednela si a schudla. Čo ti je? (Obzerá ju znova.) Ako sa teraz ponášaš na svojho otca. (Pozrie na Goroviča a znova oblápa a bozkáva Miu.)

GOROVIČ (vzdychne): Ako vám je dobre, keď môžete svoju príchylnosť takto prejavovať. Mia, postaraj sa, aby sa tetuška dobre cítila. Do videnia! (Odíde.)

MIA: Ako sa mi cítiš, tetuška drahá? Ja som sa toľko, ale toľko nasmiala.

KLAUDIA: A čože ti bolo také smiešne?

MIA: Pomysli si, čo sa prihodilo včera na tenise Dvorskému. Veď ho poznáš?

KLAUDIA: Toho nafúkaného, afektujúceho panáka? Poznám.

MIA: Ktorý nepozná ani najobyčajnejšie zásady slušnosti. Pri hre si vopchal do úst dlhú, hrubú cigaru. Bolo vidieť na ňom, že mu nie je od nej dobre, ale predsa ju fajčil, lebo bola hrubá a drahá. Livoňský mu povedal, že pri hre sa nefajčí. Dvorský, ani nevyberúc cigaru z úst na to odvrkol, že on to nevie a že sa teraz nebude učiť, lebo už všetky exámeny poskladal. Livoňský hral a hneď prvou loptičkou ho trafil do žalúdka, že mu cigara vyfrkla z úst a Dvorský sa prehol a chytil za žalúdok. Hahaha!

KLAUDIA (smeje sa): Nie veľmi príjemné.

MIA: Naskrze nie. Livoňský sa ospravedlnil a Dvorský sa zasa ženíroval robiť kravál, hoci sme videli, že by chcel, lebo zbadal, že sa mu za chrbtom vysmievame.

KLAUDIA: Ešte pekne od neho, že (napodobňuje afektovanú reč) nepýtal od doktora satisfakciu.[30]

MIA: Nič nepýtal, ale vybral z tašky druhú cigaru a zapálil si ju.

KLAUDIA: Skutočne dobre vychovaný človek.

MIA: No a čo sa nestalo! Livoňský mu zas tak zadrajvoval jednu loptičku, že mu vyrazila cigaru z úst. No, vieš tetuška, bolo to ozaj do popuku, dívať sa na tú prekvapenú tvár. Pravdaže sme sa ukrutne smiali. (Hlasno sa smeje, jej smiech prejde do usedavého plaču.)

KLAUDIA (sa usmievala a keď Mia začne plakať, začne sa hlasno smiať.): Mia, Mia, ty dieťa, ty!

MIA (hodí sa Klaudii okolo krku): Bože, bože, aká som strašne nešťastná! Najradšej by som hneď umrela!

KLAUDIA: Ty, ty, dieťa, veď on ťa má rád!

MIA (vzlyká a utišuje sa): Veď, veď ja viem, že ma má rád, ale keď si ma nemôže vziať.

KLAUDIA: A prečože si ťa nemôže vziať?

MIA: Lebo som mu povedala, keď sa voči mne tak smelo choval, že nepôjdem nikdy, ale nikdy zaň, a potom i pre tú nešťastnú nemocnicu.

KLAUDIA: A nechce upustiť od tej nemocnice?

MIA: Nie, ani za svet. Čo by na to povedala veda, pokrok a sociálna spravodlivosť a bohviečo všetko ešte.

KLAUDIA: A teba je čo po tej nemocnici?

MIA: Mňa po nej nič, ale otca bolí, že ju nedostal. On to síce nijako neukazuje, ale ja viem, že ho to len veľmi bolí, lebo všetky plány a výkresy dal vyniesť na pôjd, ta, kde sú uložené písma po jeho nebohom bratovi. I z tých keď dajedno zazrel, bol vždy celý deň zarmútený a smutný. On by iste nemal nič proti tomu, keby som šla za Livoňského, ale viem iste, že by ho moja necitlivosť trápila. A on je taký strašne dobrý! A teraz som tak, že alebo urazím otca, alebo stratím Livoňského.

KLAUDIA: Božemôj, aký to v tebe tragický rozkol! Ale počkaj, dievka moja. Bozkala si už niekedy Livoňského?

MIA: Ale čo si myslíš, tetuška! Serenád, kytíc mi nadával koľko chceš, ale bozk! To sa neopováži, lebo sa dívam naň ako mačka na psíka, dobré slovo mu nedám.

KLAUDIA: A ho rada?

MIA: Ne-neviem…

KLAUDIA: Netáraj. Povedz mi, či ho rada, lebo ináč ti neviem poradiť.

MIA (hodí sa jej na prsia): Rada.

KLAUDIA (pohladí ju): Ty blázonko, nuž vieš čo? Buď k nemu trochu milá, ba viac, povedz mu, že ho rada a že pôjdeš zaň, ale len pod tou podmienkou, že nemocnicu prepustí otcovi.

MIA: Veď som mu to už povedala, ale milá som nebola k nemu nikdy. A chcela by som byť k nemu taká, ale taká milá! Najmä keď sa tak díva na mňa ako chorý baranček, chcela by som ho tak pohladiť. Ale akože som to mohla urobiť, keď som sa zapovedala, že zaň nepôjdem a on nechcel popustiť. A potom, tetuška, ako to mám byť trochu a ako i hodne milá? Čo to mám robiť?

KLAUDIA: Hahaha, ty si naozaj podarená! Nuž pekne naň hľaď, milo mu odpovedaj, neodporuj mu atď. — veď ty to už utrafíš.

MIA: Ja veru neviem, lebo ešte nemám v takých veciach skúsenosť. A ty máš, tetuška?

KLAUDIA: Ja či mám? (Vzdychne.) Možno mám, ale tiež veľmi-veľmi málo.

MIA: Ako si to povedala? Pekne mám naň hľadieť, milo mu odpovedať a neodporovať mu. Hm, ale v čom mu neodporovať? A keby ma chcel bozkať?

KLAUDIA: Ak ti urobí po vôli, čo ty chceš, tak ho môžeš i bozkať.

MIA: Ale to je predsa strašné!

KLAUDIA: No veď uvidíš, či je to také ukrutne strašné. Ale jedno nezabudni. Najprv musí sľúbiť, že sa zriekne nemocnice, vieš? Myslím, že keď si doteraz s ním zle zachádzala, nuž nechcel ani on povoliť; teraz, keď budeš k nemu milá, vykonáš, čo chceš. Ach, veď muži sú v našich rukách takí ako vosk, keď nás majú radi a keď vieme s nimi narábať.

MIA (ukazuje na oblok): Pozri, tetuška, práve ide k nám. Bože, ako mi srdce bije.

KLAUDIA: Len sa drž, ako som ti povedala. Ja vám tu nebudem zavadzať, vbehnem do tvojej izby, ale ak bude treba, prídem. Zavolaj hlasno: Otec môj! a ja prikvitnem. (Bozká ju a odíde do susednej izby. Počuť zaklopanie.)

4. výstup

Mia, Livoňský.

MIA: Voľno!

LIVOŇSKÝ (radostne): Á, to ste vy! Ruky bozkávam. (Chce jej bozkať ruku; Mia si nedá, je ešte neistá.)

MIA: Nonono! Nie tak chytro!

LIVOŇSKÝ (skormútene): Hľadám pána otca.

MIA: Viem, že o mňa nestojíte.

LIVOŇSKÝ: Nestojím o vás! Veď ani iné nerobím, ako že sa za vami súžim.

MIA: Vy sa súžite za mnou! Vám je milší „pokrok“ ako ja.

LIVOŇSKÝ: Viete čo? Radšej by som býval s vami v predpotopnej jaskyni, ako bez vás v paláci. Čo mi je hoden celý pokrok bez vás?

MIA (skusmo): Alebo — veda. Jednu svoju knižočku nedáte za všetku moju lásku. (Pozrie naň s úsmevom a veľmi milo.)

LIVOŇSKÝ (zalomí rukami): Mia, pre Kristove rany vás prosím, nedívajte sa tak na mňa, lebo neručím za seba! I svoje spasenie dám za vás. Nie jednu knižku, ale všetky bibliotéky, celú vedu.

MIA: No a čo poviete na sociálnu starostlivosť? To je predsa váš najparádnejší koníček. Ak aj teraz dobre odpoviete, nuž mi môžete aj ruku bozkať. (Ukáže mu ruku, ktorú potom vloží za chrbát.)

LIVOŇSKÝ: Ja síce nerozumiem vášmu examenovaniu…[31]

MIA: Hovorím, že muži majú krátky rozum…

LIVOŇSKÝ: Ale vás uisťujem, že niet vo dne v noci chvíle, aby som na vás nemyslel. Túžba za vami ma morí: raz som blažený, keď si pomyslím, že hádam jednako len budete moja a zasa myslím s radosťou na tie najukrutnejšie samovraždy, keď ma prekvapí tušenie, strach, že by som vás nemal dostať. Mia, čo mi je hodno všetko na svete bez vás! Bože drahý, všetku sociálnu starostlivosť dám za jeden váš milý pohľad.

MIA (s vytržením sa naň dívala; vybúši z nej): Všetko celkom ako ja! Ach.

LIVOŇSKÝ: Tak ma máte radi?

MIA: Rada, rada, ukrutne vás mám rada!

LIVOŇSKÝ (skočí k nej, oblapí ju a chce ju bozkať): Mia, ty moje všetko, ty moje spasenie!

MIA (spamätá sa a odtisne ho od seba): Aký je človek hlúpy. Tak chytro to nejde. Nesmiem vás bozkať, len…

LIVOŇSKÝ (sklamane): Len?

MIA: Na pokrok nedáte mnoho, na vedu hvízdate a sociálnu starostlivosť dáte za môj jediný milý pohľad, nuž načo vám je potom — nemocnica?

LIVOŇSKÝ: Ach tak! Tam ste ma chceli dostať. O nemocnicu tu ide. Nedám nemocnicu.

MIA (odvráti sa od neho, ide k fotelu, hodí sa naň a začne plakať): A ja som mu vyzradila, že ho mám rada!

LIVOŇSKÝ (díva sa na ňu): Mia, preboha vás prosím, neplačte. Neznesiem to!

MIA: Aká som ja nešťastná. Zamilujem sa do človeka, ktorému je milšia hlúpa nemocnica ako moja láska. Ó ja nešťastná, prenešťastná! Svoj mladý život musím obetovať pre — nemocnicu!

LIVOŇSKÝ: Mia, milujete ma?

MIA (so zalomenými rukami): Ó bože ako vás milujem!

LIVOŇSKÝ: Budete mojou ženou?

MIA: To je moja najvrelejšia túžba!

LIVOŇSKÝ: Nuž a pre hlúpu nemocnicu by ste sa jej zriekli?

MIA: A vy radšej nemocnicu ako mňa? Pri mne je s nemocnicou spojená láska môjho dobrého otca a pri vás — pokrok! Pokrok! A akáže ja budem pani v dome, keď ani teraz neviem presadiť voči vám svoju vôľu, keď ide o náš život, o naše šťastie!

LIVOŇSKÝ: Keď sa zrieknem nemocnice, budete moja? I bozkať vás môžem? Vaše čarovné ústa, ružové líca, utešené oči…

MIA (vyskočí a uteká k nemu): Ty môj drahý, milý! Aj sto ráz, hoci mi tetuška dovolila len jediný bozk.

LIVOŇSKÝ: Poď na moje srdce. Mia zlatá, jediná! Hvízdam na všetko na svete, na nemocnicu, pokrok, vedu, keď mám teba! (Oblapí ju a bozkáva.)

MIA (vymôže sa mu, rozradosten kričí): Otecko môj! Tetuška, tetuška!

LIVOŇSKÝ (díva sa začudovane): Čože je toto? Veď je to akási pasca.

5. výstup

Klaudia, predošlí.

KLAUDIA (vojde s úsmevom): No gratulujem vám, deti moje! Áno, pán doktor, skutočne je to pasca, do ktorej som chytila ľudský nerozum, lebo uznáte, že nič iné ako nerozum by vás bol rozdvojil. (Livoňský sa obzerá.) Obzeráte sa, či tu nie je Gorovič? Nie, milý priateľ, to bolo dohovorené len medzi mnou a Miou, aby volala na otca, keď ma bude potrebovať.

LIVOŇSKÝ: Ale je to jednako len podivné celé pokračovanie.

MIA: Vidíš, tetuška, on ma jednako nerád. A ty si kázala, aby som mu vyjavila lásku a teraz… (Začne plakať.)

KLAUDIA: Nuž čo, vari vám je celý vývin udalostí nemilý? Nechcete Miu?

LIVOŇSKÝ (díve sa na Miu, ktorá naň hľadí „po očku“): Eh, to všetko sú hlúposti. Či ste ma navliekli či nie, mne je to jedno. Mia, rada ma?

MIA: Mhm. (Prikyvuje mu.)

LIVOŇSKÝ: Tak sa slávnostne zriekam nemocnice. A teraz mi daj ten pyštek, o ktorom hovorila tetuška.

MIA: Ale veď si ho už dostal mnohonásobne.

KLAUDIA: Mia, dovoľujem ti, aby si mu dala ešte jeden bozk, ale len jeden.

LIVOŇSKÝ: Nedbám, ale ten bude dlhý. (Bozká ju.)

6. výstup

Predošlí, Turecký, Gorovič.

MIA a LIVOŇSKÝ (odskočia jeden od druhého).

GOROVIČ: Aj, aj! Mia, akýže je to spôsob? Klaudia, a ty sa na to dívaš!

TURECKÝ: No iste, kde je nejaká šarapata tam musí mať prstíky moja drahá polovička.

KLAUDIA: No len sa utíšte. Mia sa s Livoňským zasnúbila, nuž a pri takej príležitosti už len nejaký ten bozk musí byť. Milý Gustáv, i ty si bol trochu inakší v tomto ohľade ako si teraz.

TURECKÝ: Inakší, inakší, a ty si nebola inakšia?

LIVOŇSKÝ: Dovoľte, páni. Pán doktor, prosím vás o ruku slečny Mie.

GOROVIČ: Pekne by som pochodil, keby som vám ju nedal. Vďačne, milý doktor. Ste súci, usilovný chlapík. Až si trochu rohy poodrážate, bude z vás znamenitý človek.

MIA (hodí sa Gorovičovi okolo krku): Ty zlatý, drahý apuš! Ale uvidíš i čo som ja za teba vykonala. No, Andrej hovor.

LIVOŇSKÝ: Veľactený pán továrnik, presvedčil som sa, že nie som ešte dosť vyspelý na zavedenie nemocnice a preto sa jej zriekam.

TURECKÝ: Ohohó, tak to nejde, veľactený pane! Vy nebudete narábať s mojou nemocnicou ako so starým kabátom. Kontrakt je kontrakt. O tom ani reči. To by bolo pekné.

KLAUDIA: Milý Gustáv, ak dovolíš, odídem, lebo nechcem byť svedkom vašich tichých vyjednávaní. Predtým ti však dávam na vedomie, že moja neurasténia si vyžaduje šesť-osem týždňovú kúpeľnú kúru.

TURECKÝ (šklbe tvárou a krúti plecami): Kúpeľnú kúru! Šesť-osem týždňov alebo rokov si povedala?

KLAUDIA (s úsmevom): Nie rokov, týždňov, milý Gustáv.

TURECKÝ: Choď, choď pre mňa i hneď. Nedbám, nech sa pre mňa všetko obráti naruby. Toto je škandál! (Kričí.) Rozsobášim sa s tebou, rozsobášim, aj tak mi je do nevydržania s takou osobou, ako si ty.

KLAUDIA: Livoňský, dajte mi cigaretu. (Livoňský jej podá a zapáli cigaretu.)

MIA (plačlivo): Ujinko, nehnevaj sa, prepánaboha. A pusť mi Andreja z tej nemocnice, lebo inakšie si ho nemôžem vziať.

TURECKÝ: No pekne, teraz ešte i ty ideš na mňa. To je do zúfania, zúfania! (Behá po izbe.) Klaudia, žena moja drahá, neopúšťaj ma!

KLAUDIA: Jeden spôsob by bol, aby som nešla. To by som sa musela dať elektrizovať v nemocnici týždenne aspoň dva razy.

TURECKÝ: Ale elektrizuj sa denne i desať ráz, len tu seď!

KLAUDIA (smeje sa): To by bolo primnoho. Ale dva razy týždenne, to by stačilo, čo myslíš, doktor?

GOROVIČ: No iste, iste.

KLAUDIA: Ale hádam si nemyslíš, že by som sa dala elektrizovať Livoňskému. Veď by Mia zostala mojou najväčšou nepriateľkou.

MIA: Tetuška, vieš, ty si taká krásna žena a hovoria, že muži sú takí nestáli…

TURECKÝ: Nuž čo chcete so mnou?

LIVOŇSKÝ: Prijmite moje zrieknutie sa nemocnice a dajte ju môjmu tesťovi.

TURECKÝ: Vidím, že všetci idete proti mne, nuž nedbám, nech si ju má. Robte si, čo chcete, len mne už dajte pokoj. Pokoj, hovorím vám.

GOROVIČ: Tak konečne začíname hovoriť všetci po ľudsky, ako sme to mali urobiť hneď na začiatku. Livoňský sa naučil, že medzi teóriou a praxou je veľký rozdiel a že oduševnenie za vedu a pokrok nemôže súťažiť so živým, ostrým citom lásky, ktorá zmetie i onakvejšie prekážky. A ty, Gusto môj, nahliadaš, že pohodlie je viac hodno ako každý charakter.

TURECKÝ: Nech ho tam parom uchytí i s charakterom, človek sa len podaromnici preň natrápi. Fuj, fuj!

LIVOŇSKÝ (ostýchavo): Ja som veru nemyslel, že láska je taký báječne silný cit. Keby toho nebolo…

MIA (skočí mu do reči, hrozivo): Daj si pozor, čo hovoríš! Už si raz musel svoje slávnostné zariekanie brať nazad, aby sa ti to neprihodilo i častejšie!

LIVOŇSKÝ: Dobre, dobre, zlato moje; nič som neriekol.

KLAUDIA: Ja zasa hovorím, že silný mravný cit a železné vedomie povinnosti odporuje i láske. Nemyslíš, Emil?

GOROVIČ (s úsmevom): Isteže, keď je tá láska letná, letná, milá Klaudia.

7. výstup

Šeľucha, predošlí.

ŠEĽUCHA (vopchá hlavu do dverí a pomaly vojde dnu): Tu je ten starý doktor? Ak je tu, doniesol som mu oštiepky.

MIA: Komu ste to doniesli?

ŠEĽUCHA: Tomu starému doktorovi, no čo moju ženu Katru vykuroval.

GOROVIČ: Nuž, akože to bolo s ňou?

ŠEĽUCHA: Tento tuhľa (ukáže na Livoňského) povedal na ňu, keď ju poprereviduval na líce i na níce, že jej nemôže pomôcť a že veru bude i šesť týždňov ležať a dal jej užívať prášky. Ja som si hneď myslel, že prášky jej nepomôžu, lebo i Brboláčka bola chorá a tej tiež len medicína pomohla. Nuž a ten starý doktor ju ani nevidel a len tak poslepiačky jej dal medicínu a druhý deň po nej vstala. Vstala, bohuprisám vstala. Nuž tu máte tie oštiepky.

GOROVIČ: Aká to bola choroba, Livoňský?

LIVOŇSKÝ: Ale celkom iste ustálená brušná horúčka. I krvná skúška bola celkom pozitívna. A akú medicínu ste jej dali?

GOROVIČ (škriabe sa za ušami): Hm, to máte naozaj pravdu, že ste vede obrátili chrbát a chytili sa lásky. Dal som jej — limonádu.

MIA (skočí k Livoňskému): Ó, ty, ty babráčik!

(Všetci sa smejú.)

(Opona.)



[26] fiasko, fiaskissimo — úplný neúspech (zdôraznené podľa fortissimo)

[27] in magnis et voluisse (lat.) — vo veľkom stačí aj dobrá vôľa

[28] Júlia Kapuletová — hlavná hrdinka Shakespearovej hry Romeo a Júlia

[29] filagória — záhradná besiedka

[30] satisfakcia — zadosťučinenie

[31] exámeny (zastar.) — skúšky

« predcházajúca kapitola    |    



Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.