ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Doktor Gorovič, Šeľucha

ŠEĽUCHA (vojde bez zaklopania): To ste vy ten starý doktor?

GOROVIČ: …kne vítam. Najskôr ja. Vy ste Juro a či Jano Veľoch?

ŠEĽUCHA: Hej, Šeľucha.

GOROVIČ: I Bruchajom nazývaný.

ŠEĽUCHA: Hej, alebo i Pupkáčom. Ja som to, ja. Teraz už viete, že som ja — ja. Katra je chorá. Tej poraďte, ak viete.

GOROVIČ: Ktože je tá Katra?

ŠEĽUCHA: Jaj, ani to neviete! Nuž Katra je moja žena. Nuž poraďte, ak viete, Katre, no…

GOROVIČ: Nejako jej len poradím, keď sa dozviem, čo jej je. Nuž, čože jej chýba?

ŠEĽUCHA: Hja, keby som ja vedel, čo jej chýba, nechodil by som k vám. Veď ste doktor, vy to musíte vedieť, čo jej chýba. Ona povedala: „Ty, Juro, choďže ty teraz k tomu starému doktorovi, lebo starý doktor sa zdá múdrejší, ako mladý.“

GOROVIČ: Teší ma, že má o mne takú dobrú mienku. Nuž, u toho mladého ste už boli? A čo povedal, čo jej chýba?

ŠEĽUCHA: Ten vám, dieťatko, vyčíňal s ňou všelijaké zázraky. Preklepával ju a všelijako prezeral. Ale som si pomyslel, že akiste sú všetci doktori takí, nuž nechže robí, čo chce. Potom ju akýmisi hadicami počúval, hmkal a potom povedal, že…

GOROVIČ: Vypučte už raz, čo povedal!

ŠEĽUCHA: Povedal, že je veru chorá, že bude i šesť týždňov ležať a že on jej nemôže pomôcť, ale aby som si ja dal pozor. Nuž povedzte, či to tak hovorí múdry a vraj učený doktor? Veru nie tak ako vy. To je už raz pravda, svätá pravdička.

GOROVIČ: Juro, tárate do sveta, ale to nehovoríte, na čo sa žaluje, čo jej chýba.

ŠEĽUCHA: Nuž, veď vám hovorím, chorá je celkom, vonkoncom chorá. Nevládze stáť. Veď keď ste doktor, musíte to vedieť.

GOROVIČ: Vedel by som, keby som ju prezrel, ale takto?

ŠEĽUCHA: Ten mladý ju prezrel a tiež nevedel nič. Dal jej potom akési prášky, ale to nestálo nič, len je chorá a chorá.

GOROVIČ: Šeľucha, ak dovolíte, aby som povedal svoju mienku o vás, nuž vám ju poviem.

ŠEĽUCHA: Nuž povedzte vo meno božie.

GOROVIČ: Vy ste taký múdry ako baraní roh.

ŠEĽUCHA: Zaplaťpánboh. To mi aj v dedine hocikto povie, aj krajšie, preto som k vám neprišiel. Ale teraz mi povedzte svoju mienku aj o mojej Katre.

GOROVIČ: Bolí ju hlava?

ŠEĽUCHA: Tú ti, dieťatko, bolí hlava.

GOROVIČ: Bolí ju chrbát?

ŠEĽUCHA. Tú ti, dieťatko, bolí chrbát.

GOROVIČ: Je niečo?

ŠEĽUCHA: Tá ti, dieťatko, nezje nič ani za groš.

GOROVIČ: Kašle?

ŠEĽUCHA: Nekašle ti tá, dieťatko, len vlani kašľala.

GOROVIČ: A spí v noci?

ŠEĽUCHA: Toľko sa vypytujete ako stará baba na jarmoku. A kieho paroma už bude v noci robiť, ak nie drichmať. Nevypytujte sa už, ale dajte medicínu a pôjdem v diably.

GOROVIČ: Tak teda choďte k tým diablom. Ja vám nemôžem dať medicínu, keď neviem, čo jej je.

ŠEĽUCHA: To ste tiež taký múdry ako ten druhý. A ja bez medicíny raz nejdem.

GOROVIČ: No nech vás hus pečená kopne! Tu máte. (Napíše mu recept.) Dostanete vodičku, z nej nech užije každú hodinu lyžicu.

ŠEĽUCHA (rozradostený): Aha, tototo, to bude dobrá medicína, vodička, no, hľa, a ten mladý jej dal prášky, čo jej, pravdaže, nemohlo byť na osoh. Veď aj Brboláčke len medicína pomohla. Darmo je, čo by také chlapčisko aj vedelo. Nuž vodičku dostane. A čože vám príde za poradu?

GOROVIČ: Nič, choďte zbohom.

ŠEĽUCHA: No, dobre, dobre. Veď ja prídem s odpoveďou a potom vám to statočne donesiem. (Odíde.)

GOROVIČ (zasmeje sa): Hľa: homo sapiens!^[1] Volič. Ozaj, do ktorej politickej strany patrí?

Gorovič, Mia.

MIA (vojde do izby, keď najprv pozrela cez pootvorené dvere, či tam nie je cudzí): Sám si?

GOROVIČ (sedí pri stole): Sám, dieťa moje. Čože je?

MIA: Máš tu ešte jednu pacientku. Poslať ju dnu?

GOROVIČ: Pošli. A ty kde ideš?

MIA (podíde k nemu a líškajúc sa mu hladí ho po hlave a po líci): Môj pekný apuš je dnes neoholený. (Obráti mu hlavu k sebe.) A viazanku má nakrivo. (Napraví mu ju.) Vstaňže. (Gorovič vstane, Mia mu napráva šaty.) Tak. Taký mladý pán ako si ty, musí byť fešný. (Pohladká ho po líci.)

GOROVIČ (siaha do náprsného vrecka): Dobre, dobre, ty ruža hebronská,^[2] ty karafiát voňavý, koľko zasa potrebuješ?

MIA (s úsmeškom): Ale to ani nestojí za reč, to skutočne teraz nemusí byť. Malicherných tristo korún. Vieš, také utešené fialové topánočky som videla u Barančeka. Ale, vieš, také utešené! A Elena má zelené. To ti je zlé. Ona nemá vôbec nijaký vkus. Nuž ja som si kúpila tie fialové. Sedia ti mi ani uliate.

GOROVIČ (dá jej peniaze): Nuž kúpila si ich! Mia, Mia, tebe je malicherné všetko, čo sa týka peňazí. Pravda, ty k nim ľahko prídeš. Keby už len tvoja matka prišla domov, ona ťa predsa trochu drží na korde. So mnou robíš, čo chceš.

MIA (skočí k nemu a bozká ho): Darmo mrnčíš. Rád si, keď som ti pekná. (Vezme peniaze a ubzikne.)

GOROVIČ (hodí rukou): Dievčatisko naozaj robí so mnou, čo chce. Ale kto si bude kaziť vôľu pre každú hlúposť?

Blausteinová, Gorovič.

BLAUSTEINOVÁ (vojde po zaklopaní): Tu sú? Gott der Gerechte,^[3] ako som sa ich zľakla!

GOROVIČ: Čože sa ma máte ľakať, vy stará haraburda? Veď som vari nie také strašidlo?

BLAUSTEINOVÁ: To ja už mám takú obyčaj. Goktorleben, vedia, že oni sú najlepší doktor. Was sie sagen,^[4] to je sväté. Vedia, čo povedali der Janček?

GOROVIČ: Paroma viem. Ani pochop nemám, čo na mňa povymýšľate.

BLAUSTEINOVÁ: Vymýšľate, sagen sie!^[5] Povedali jej, že za tri dni umrie. A richtig, punkt za tri dni war sie tod, maustod. Ist das nicht grossartig? Maustod, wenn ich Ihnen sag.^[6]

GOROVIČ: Grossartig jej je, keď niekto za tri dni umrie. Ale čo je, pani Blausteinová, neprišli ste mi sem bez príčiny kurizovať.

BLAUSTEINOVÁ: Môj Móricko je chorý, das goldene Kind.^[7] Prosím ich, keby ho prišli pozrieť. Vedia, že sú už dvadsať rokov v našom dome Hausarzt.^[8] My už len im dôverujeme.

GOROVIČ: Hej, zadarmo. Ale pri Mórickovi bol už predsa Livoňský.

BLAUSTEINOVÁ: So? Das wissen sie auch?^[9] Pánboh ma potrestal, že som ho zavolala. Oni sú predsa len najmúdrejší doktor.

GOROVIČ: Vidíte, pani Blausteinová, to ste iste hovorili aj Livoňskému. Tomu spievate zasa, že len tí mladí doktori viac vedia, ako tí starí.

BLAUSTEINOVÁ: Ako to vedia? No, aber Recht haben sie.^[10] Povedala som mu to, povedala. A čo má chudobný človek robiť? Predsa sú oni najmúdrejší. Und dann,^[11] oni nás kurujú zadarmo a Livoňskému musíme zaplatiť, nie mnoho, aber doch. A potom oni sú náš starý Hausarzt už dvadsať rokov, ako hovoria sami.

GOROVIČ: Osoba, čo vy napletiete! No ale dobre, už len prídem pozrieť toho papeka. Koľko to máte detí?

BLAUSTEINOVÁ: Trinásť, doktorleben,^[12] trinásť. No, was hat ein armer Mensch.^[13]

GOROVIČ (porúha sa jej): Dreizehn Kinder hat ein armer Mensch,^[14] a ja ich musím zadarmo liečiť.

BLAUSTEINOVÁ: Gott der Gerechte im to všetko zaplatí. Ergebenste Dienerin.^[15] (Pokloní sa a odíde.)

GOROVIČ: Zlatá prax! Dat Galenus opes.^[16]

Mia, Gorovič.

MIA (vojde namrzená).

GOROVIČ: Čo je zasa, ty moja fialka voňavá, čo je?

MIA (mykne plecom): Nič.

GOROVIČ: To „nič“ má taký prízvuk, že práve opak je pravda.

MIA: Ja nemôžem nikam ísť. Celý deň len doma sedím.

GOROVIČ: Neviem, že by si bola uviazaná na povrázku.

MIA: A ako môžem ísť, keď si nemám čo obliecť. Ja by som najradšej umrela. (Začne plakať.)

GOROVIČ (hovorí počas celého výstupu s tichou, posmešnou bonhomiou): Preboha ťa prosím, nerob to. Čím som sa zasa previnil?

MIA (plače): Keď si ty taký čudný. Keď človek niečo potrebuje, nuž sa hneváš a robíš si posmech.

GOROVIČ: Ja sa hnevám, ja si robím posmech? Od toho ste ma už dávno so svojou milou materou odučili. Ja mám trpezlivosť ako fakír ležiaci na klincoch.

MIA (plače): Ja som príčina, že ležíš na klincoch a pritom nemám ani klobúk, ani pančuchy.

GOROVIČ: Chvalabohu, že vyrukuješ. Veď máš tri-štyri letné klobúky!

MIA: Ale nemám klobúk ani pančuchy, čo by mi pristali k fialovým topánkam. A ty ležíš na klincoch. Nuž na čomže ležím ja, ja úbohá! A nepoviem nič.

GOROVIČ (vytiahne peňaženku): Nuž čože to stojí, aby sa tie tvoje klince premenili na mäkké vankúše, čo?

MIA (naraz sa zasmeje): Prosím ťa, za tristo korún kúpim klobúk ako z cukru aj pančuchy. No, uvidíš!

GOROVIČ: Tu máš. Keby už len tvoja mať prišla. So ženou si len žena dá rady. (Pozerá na hodinky.) No, ale musím odísť. Pobudni tu trochu. Ak by niekto prišiel, nech počká. Pá-pá!

MIA (objíme ho okolo krku): Ty zlatý, drahý fakír.

GOROVIČ: Fakír — fakír! (Odíde.)

MIA: Taký otec, to je smiešne stvorenie. Vôbec nemá predstavu, načo je na svete! (Upratuje trochu, potom vyzerá z otvoreného obloka, nezbadajúc, že vstúpil Livoňský.)

Mia, Livoňský.

LIVOŇSKÝ (vstúpi, chvíľu postojí, potom hlasno): Dobrý deň!

MIA (strhne sa v obloku): Dobrý deň! Čo rozkážete?

LIVOŇSKÝ (fixuje ju a pri otázke ukáže prstom na Miu): Kto ste?

MIA (usmeje sa a tiež ukáže prstom naň): Kto ste vy?

LIVOŇSKÝ (bokom): Zvláštna osoba! Ja som doktor Livoňský, tunajší obvodný lekár. Ste spokojná?

MIA: Nie veľmi. Ja som Mia Gorovičová, dcéra tunajšieho okresného lekára. Ste spokojný?

LIVOŇSKÝ: No-no, tak-tak. (Obzerá sa po izbe a po nábytku.) Toto je veľmi dobrá a primeraná ordinácia; zišla by sa aj mne.

MIA: Aj môj otec je s ňou spokojný.

LIVOŇSKÝ: Veď on ju beztak nebude potrebovať. Ja ju potom prevezmem.

MIA: A prečo by ju nepotreboval?

LIVOŇSKÝ: Lebo nebude mať pacientov; všetci prejdú ku mne.

MIA (smeje sa): Ste si taký istý? Ozaj? Mohla by som vám i z dnešného ordinovania rozprávať o pacientovi, ktorý prišiel od vás k otcovi — a nechválil vás.

LIVOŇSKÝ (rozhodne): To je úplne vylúčené!

MIA: Ak chcete aj o dvoch.

LIVOŇSKÝ: Halucinácia, omyl, nemožnosť! Nuž, ale to všetko nič nie je, veď váš otec bude sám posielať ku mne chorých, keď budem jeho — zaťom.

MIA: No, toto je prekvapujúce! Rozumiete to tak, že ja, už ako ja, budem vaša žena?

LIVOŇSKÝ: Nemáte sestru, nuž mi neostane nič iné, ako si vziať vás.

MIA: Hahaha, hahaha! Myslím, že to trochu závisí i odo mňa a od môjho otca. No a mne aspoň teraz nie je celá vec taká pravdepodobná.

LIVOŇSKÝ: Slečna Mia — tak sa voláte, však? Mia? Vy ma nepoznáte. Vedzte, že človek silnej vôle dosiahne každý možný cieľ, ktorý si vytýči. A moja vôľa je taká silná, že sa niekedy sám seba zľaknem. No a ja to vážne chcem. Ja vás už teraz poznám omnoho lepšie, ako sa poznáte vy sama; som informovaný o všetkom do najmenších podrobností. Všetky okolnosti sa mi vidia, s vaším zovňajškom som tiež vcelku spokojný.

MIA: Vy ste skutočne podarený človek. Lenže teraz nie som naladená na podobné žarty. Dovolíte, aby som sa vzdialila; otca dočkáte láskavo sám — alebo vám poslať svojho brata, ktorý je jazdecký poručík,^[17] a povedzme, trochu prchký šuhaj?

LIVOŇSKÝ: Pána otca prosím, len pána otca. Na pána jazdeckého poručíka skutočne nemôžem reflektovať.

MIA (zberá sa odísť): Škoda. Je to veľmi milý šuhaj. A atlét. Ako lekár by ste mali z neho radosť.

LIVOŇSKÝ (odmietavo): Sú chvíle, keď sú mi práve atléti nie veľmi príjemní.

MIA (pri dverách): Hahaha!

Turecký, predošlí.

(Turecký veľmi nervózny, pošklbáva polovicou tváre a krúti ľavým plecom, ako keby ho niečo šteklilo; hovorí veľmi hlasno, pomaly a namrzene).

MIA (oblapí ho): Á, ujinko, kde sa tu berieš?

TURECKÝ: Nonono! Kde je otecko?

MIA: Odišiel k pacientom, ale o chvíľu zas tu bude.

LIVOŇSKÝ (pokloní sa rázne a sebavedome): Som doktor Livoňský, o ktorom ste už počuli. Mám šťastie s pánom Tureckým?

TURECKÝ (mrzuto): Livoňský — Livoňský! No, Billroth to nie je, ani Albert. Livoňský. A či to ja pokladám za šťastie, keď sa mi takto hodíte na krk, to je iná otázka. Mia, kde je tvoj otec? (Kričí.) Kde je ten večný Žid?

LIVOŇSKÝ (chladnokrvne pozoruje Tureckého): Pane, vy ste zvláštny prípad!

TURECKÝ: Ja som prípad? (Kričí ako divý.) Tisíc hrmených, ja som prípad!?

MIA (skočí k Tureckému a hladká ho): Ujinko zlatý, dobrý, nehnevaj sa. On má také čudné spôsoby. Vieš, noví doktori si myslia, že musia byť celkom iní, ako druhí poriadni ľudia. Nehnevaj sa. (Díva sa vyčítavo na Livoňského.)

TURECKÝ (trhá sa a vrieska): Ja sa nehnevať! A čo mám robiť, keď ma niekto tak a na prvý raz inzultuje?^[18] Veď je to hrozné, neslýchané! Ja s ním čosi urobím!

MIA (plačlivo): Ujinko, ujinko, nehnevaj sa mi. Poď do mojej izby. Zahrám ti na klavíri. (Šelmovsky.) A cukríky si mi doniesol? Však nie?

TURECKÝ: Darmo ma zvádzaš, ty siréna! Musím ho zmárniť!

LIVOŇSKÝ: Odpusťte, pane, nechcel som vás uraziť. Upokojte sa. (Díva sa naňho ostro.)

TURECKÝ: Čo sa dívate na mňa ako bláznivý menažerista. Ja vás hneď…

MIA (začne plakať a skočí pred Livonského): Ujinko, neublíž mu u nás. Utíš sa, ujinko!

TURECKÝ (pozrie na ňu a naraz stíchne i pohladí ju): Nonono, ty blázonko. Neplač. Veď vieš, že nie som taký strašný, ako sa zdám. (Vytiahne škatuľu cukríkov a podá jej.) No na, neplač, ty, ty zajačik, ty!

MIA (usmieva sa ešte s plačom, vezme cukríky a bozká Tureckého na líce): Už budeš dobrý? Veď ja viem, že môj zlatý ujinko nikomu neublíži.

TURECKÝ (s kyslým úsmevom): Pánbohchráň! (Trhá lícom a krúti plecom.) Ty vždy urobíš s človekom, čo chceš.

MIA: Keď ťa mám tak rada!

TURECKÝ: Nuž, nezjesť ti toho Livonského?

LIVOŇSKÝ (posmešne): Ťažko by bolo.

MIA (Livoňskému ostro): Majteže už rozum! Nehnevajte ujinka. Vy — doktor!

LIVOŇSKÝ: Darmo je, vy ste podarená osôbka.

TURECKÝ: Čo chcete so mnou? (Mia mu drží ruku a hladí mu ju; keď sa začína rozčuľovať, tíši ho.) Nono, ujinko, neslobodno sa hnevať!

LIVOŇSKÝ: Postavili ste vo svojej továrni peknú, modernú nemocnicu. Žiadam vás, aby ste ma v nej vymenovali za šéflekára.

TURECKÝ: Bum! Ale mu dal! Dnes prišiel a už chce byť v mojej nemocnici šéflekárom!

LIVOŇSKÝ: Neprišiel som dnes, som tu už štyri týždne, pane, štyri týždne. Správne hovoriť je povinnosť každého inteligenta.

TURECKÝ (zasa sa začína hnevať; Mia ho krotí slovom i skutkom): Viete, pán doktor, vy ste prípad, vy! Z ktorého blázinca vás vypustili, či ste vlastne utiekli? Vy doktor Eisenbart, vy kostilom, vy, vy, vy jeden… (Ide k nemu.)

MIA (drží ho za ruku): Ujinko, ticho! Zas sa hneváš. Hneď začnem plakať. Nonono!(Hrozí mu.)

TURECKÝ (premôže sa):Len neplač. Len to nie. (Pohladí ju.) Nuž šéflekárom chcete byť v mojej nemocnici? A čo urobiť s doktorom Gorovičom, ktorého poznám dvadsať rokov, nielen ako výborného, čestného človeka, ale aj ako znamenitého lekára, čo o vás nemôžem povedať?

LIVOŇSKÝ: Doktor Gorovič je už starší pán. Lieči podľa starších systémov. Nemá predstavu o modernej sociálnej starostlivosti, o liečení pospolitosti, o liečení ľudí i proti ich vôli.

TURECKÝ: To je pekne! To i mňa budete kurovať, či sa mi to bude páčiť, či nie!

LIVOŇSKÝ: Akiste.

MIA: Pán doktor, prosím vás, nedráždite ujinka. (Žmurká naňho.)

TURECKÝ: Porúčam sa! (Zas sa začína hnevať.) Idem, idem, nevydržím tu! Pá, moja krásna! Pohľadám tvojho otca. Porúčam sa, zbohom. (Odíde.)

LIVOŇSKÝ (po chvíli, keď sa vynadíval na usmievajúcu sa Miu): Slečna Mia, vy sa mi čím ďalej tým viac páčite. Ba čo viac, začínam cítiť k vám vyslovenú sympatiu, a nepovedal by som viac…

MIA (skromne): Prosím, ráčte pokračovať. Táto téma sa mi vidí. Sadnite si. (Sadne si na otcov fotel a Livoňský na vyšetrovací stôl.)

LIVOŇSKÝ: Ak ma budete dráždiť, poviem i viac.

MIA: Tak prejdime k veci. Dúfam, že ste sa informovali o otcovom majetkovom stave, o mojom charaktere atď. Múdri ľudia, ako ste vy, vždy tak robievajú. A ja som veľmi zvedavá, aké informácie ste dostali o mne.

LIVOŇSKÝ: Slečna Mia, o tom, aké ste dievča, som sa skutočne informoval a počul som rozchodné úsudky. O majetkový stav vášho otca som sa vôbec nezaujímal, lebo ja svoju ženu vyživím sám bez akejkoľvek pomoci a stavu primerane zaopatrím. To ráčte vziať na známosť v môj prospech.

MIA: Chcem vedieť, čo ste o mne počuli a od koho?

LIVOŇSKÝ: Poviem vám. Počul som, že ste márnivá, že ste veľmi kapriciózna, panovačná, že ste pritom detinsky neskazená a omnoho múdrejšia, ako sa zdáte byť.

MIA: Ja som kapriciózna a márnivá! Kto vám to povedal? A ako sa opovažujete povedať mi také veci do očí?

LIVOŇSKÝ: Pardón, to ja nehovorím, bohuchovaj, to som len počul. Hovorím predsa i to, že ste múdra a, odpusťte, nepatrí sa vážnemu lekárovi, aby povedal…

MIA (dychtivo): No, len von s tým!

LIVOŇSKÝ: Nebudete sa hnevať? Iste nie? Dáte mi na to ruku?

MIA: Dám, dám, hovorte chytro, chytro!

LIVOŇSKÝ: Že ste veľmi krásne dievča.

MIA (s viditeľným uspokojením, koketne): Že som krásna? Myslíte to naozaj? Tak sa vám teda naozaj páčim?

LIVOŇSKÝ: Rozhodne. Ste iste najkrajšie dievča, ktoré som dosiaľ poznal. Máte postavu ako bohyňa. No a tváričku do zjedenia.

MIA: Tak sa vám páčim? A prečo prenasledujete môjho otca? Prečo ho podrývate a prečo teraz chcete vziať od neho i tú nemocnicu, ktorú vlastne on zriadil? Veď by ho to bolelo.

LIVOŇSKÝ: Tu rozhodujú vyššie ciele. Kvôli všeobecnému osohu musí záujem jednotlivca ustúpiť. Ja zabezpečím vášmu otcovi s väčším pohodlím väčší dôchodok, ako mal, ak mi budete naklonená.

MIA (vstane): Vy ma chcete naviesť, aby som zradila svojho otca? Nikdy, pane, nikdy! Presvedčíte sa, že i dievča môže mať pevnú vôľu; aj vtedy, keby bolo zamilované a ja som chvalabohu ešte nie.

LIVOŇSKÝ: To je teraz vedľajšia vec, to čoskoro príde. (Hodí rukou.)

MIA: Čo príde čoskoro? Že sa do vás zamilujem?

LIVOŇSKÝ: Ale iste!

MIA: No to je namyslenosť! Vaše pokračovanie je také, že keby som vás skutočne mala rada, radšej by som umrela, ako by som vám to povedala. Viete?

LIVOŇSKÝ: Mýlite sa, slečna Mia. Ja pracujem s vedecky ustálenými faktami. Ja viem, že vás budem veľmi, veľmi milovať a vy nemáte príčinu, aby ste ma nemali radi, keď sa presvedčíte o úprimnosti mojej lásky.

MIA: Ste si veľmi istý. Neverím. Predbežne sa na vás hnevám. (Odvráti sa od neho; je nervózna.)

LIVOŇSKÝ: Slečna Mia, ponížene vás prosím, dovoľte mi jednu láskavosť.

MIA: Čo ešte chcete?

LIVOŇSKÝ: Nedbám, hnevajte sa, keď vám to dobre padne, ale podajte mi svoju rúčku. (Siaha jej za rukou, Mia ju schová za chrbát.)

MIA: Nepodám. Čo chcete s mojou rukou?

LIVOŇSKÝ: Nemáte toľko dôvery, aby ste mi ju podali?

MIA: Čo chcete s mojou rukou?

LIVOŇSKÝ (prosí ju): Podajte mi svoju rúčku, prosím vás!

MIA (díva sa naňho, potom odvráti tvár a podá mu ruku).

LIVOŇSKÝ (chytí ju, nežne pohladí a bozká).

MIA (vytrhne si ruku): To som vedela! Ó, tým ma neudobríte, nemyslite si. (Rezko odíde.)

Turecký, Gorovič, Livoňský.

TURECKÝ (náhle vstúpi): Prosím ťa, taký haraburdár. Že som prípad!

GOROVIČ. Nuž do prípadov ti nadal? (Smeje sa.)

LIVOŇSKÝ (klania sa): Služobník, páni.

GOROVIČ. Á, pán kolega! Pekne vítam. Ako počúvate, my sa práve zhovárame o vás.

TURECKÝ (namrzene): Ešte tu máta?

LIVOŇSKÝ: Ale veď som ešte svoju vec neskončil.

TURECKÝ (hnevá sa): To je strašné s tým človekom! Veď vy nie že by ste človeka uzdravili, ale ho urobíte ešte väčšmi chorým.

LIVOŇSKÝ: Pán doktor, pokladám si za povinnosť oznámiť vám, že sa uchádzam o šéflekárske miesto v nemocnici pána Tureckého, a to úplne bezplatne.

TURECKÝ (hnevá sa): Bezplatne! A čo si vy myslíte, že ja žiadam bezplatnú prácu? Čože som ja? On chce tvoju nemocnicu. Čo povieš na to?

GOROVIČ: Pán kolega, myslím, že už len musíte pristať na to, že vedúcim lekárom tam budem ja; ale vašu spoluprácu vďačne prijmem.

LIVOŇSKÝ: To je ťažko možné, pán doktor, lebo ja mám celkom iné zásady pri liečení chorých ako vy. Ja musím tú nemocnicu dostať.

TURECKÝ (veľmi sa hnevá, krúti plecom a kričí): Toto je strašné. Ten človek chce nasilu vziať moju nemocnicu! No povedz, či to nie je prípad. Radšej ju dám rozváľať. Ani vidieť vás nechcem. Choďte mi z očí!

GOROVIČ (díva sa na Livoňského s obdivom): Je to originálny človek. Prosím ťa, Gusto, utíš sa, nehnevaj sa. Pán kolega, nemajte mi za zlé, keď vás prosím, aby ste sa teraz vzdialili. Vidíte, že s pánom Tureckým nemožno teraz vyjednávať. Myslím, že my spolu prídeme na poriadok. Váš sluha.

LIVOŇSKÝ (drgne plecom): Uvidíme. Ja nemocnicu nevyhnutne potrebujem. Služobník. Porúčam sa, pán Turecký.

TURECKÝ (kričí): Choďte do pekla, kde je najhorúcejšie! Nech vás nevidím! (Fučí.)

LIVOŇSKÝ (odíde).

GOROVIČ (s úsmevom): Prosím ťa, uspokoj sa. Nevidíš, že je to ešte mladý človek, plný ohňa, sebavedomia, ktorý si myslí, že keď má hlavu a ruky, môže všetko na svete vykonať?

TURECKÝ: Ty si taký, že sa každého zastávaš, iba svojho starého priateľa nie. To nie je priateľské od teba; ty si…

GOROVIČ: Priateľa musím utíšiť, keď vidím, že sa bez príčiny hnevá. Livoňský je ešte zemiak neprerezaný a neokopaný a ty si starý a skúsený.

TURECKÝ: Ja nie som skúsený, ja som urazený, právom sa hnevajúci človek. A ty ma ešte väčšmi jeduješ. Bol by som schopný strieľať sa s tebou.

GOROVIČ: Dobre, budem sa s tebou strieľať, a to hneď a hneď. Pozri, aké mám báječné duelové pištole. (Kým Turecký hovorí, vytiahne z jednej zásuvky dve staré bosenské pištole, ktoré keď Turecký zazrie, hneď prestane vrieskať.)

TURECKÝ (kričí): Od teba i to vystane. Staré porekadlo je, že chovanec ťa na smrť odsúdi a priateľ zareže. A ty si… (Vezme pištole do rúk a hovorí ticho a priateľsky.) Ejha! To sú mi veru pekné veci. Ty Emil, daj mi ich. A nik, len ty budeš pánom v mojej nemocnici. A kde si to vzal?

GOROVIČ: Vezmi si to staré železo. Už som ti ich dávno chcel dať, lebo viem, že zbieraš také čudá. Rád som, že sa ich strasiem, beztak sa moje ženské vždy zľaknú, keď ich zazrú. To mi daroval istý oficier cez vojnu. Chudák!

TURECKÝ (naradostený): Nuž dáš mi ich?

GOROVIČ: Ale s radosťou, či budem šéflekárom či nebudem. To mi je jedno.

TURECKÝ: Ty si zlatý človek! Prisahám ti, že len ty a nikto iný nebude šéflekárom mojej nemocnice. Ale veď o inom nemôže byť vôbec reč. Nech mi len ten odkundes ešte príde na oči. Ináč, škoda trúsiť reči. (Výrazne.) Poznáš, že ja som charakter!

GOROVIČ: Gusto môj, nezapovedaj sa. Ubezpečujem ťa, že ti tie pištole vďačne nechám, či budem či nebudem lekárom v tvojej nemocnici. Vôbec nespájajme tieto dve veci.

TURECKÝ (začína sa zasa trhať a hnevať): Čo, ty pochybuješ o mojom slove, o mojom charaktere? Pochybuješ?

GOROVIČ: Ale nie, bohuchovaj! Ak chceš, i zaprisahám sa ti na to.

TURECKÝ: Zaprisahaj sa.

GOROVIČ: Namojdušu!

TURECKÝ: No tak, ty si zlatý človek. (Oblapí ho.)

Mia, predošlí.

MIA: Ujinko, ty si tu? Čo chceš s tými pištoľami? (Zmŕšti sa.) Daj to preč. To ti môže vystreliť. Uvidíš. Vždy čítame v novinách, že sa ľudia postrieľali s nabitými puškami.

TURECKÝ (pyšne): To sú už moje; tvoj otec mi ich daroval. Veru hej. Ale idem, lebo ma už kočiš dlho čaká a Klaudia bude zasa na mňa kričať. Pá, moja krásna! Príď čím skorej. Tvoja tetka sa už na teba ukrutne hnevá, že ju tak zanedbávaš. Pá, pá! (Pohladí ju.) Servus, môj starý! (Podá Gorovičovi ruku a odíde.)

GOROVIČ (vyprevadí ho k dverám): Servus! Do videnia!

MIA (ide k zrkadlu a napráva si účes, obzerá sa ako to dievčatá robievajú).

GOROVIČ: Je to starý chlapec, ten tvoj ujinko. No čože máš zasa nové?

MIA (obráti sa naraz a pribehne k nemu): Čo mám nové? Neboj sa, dnes už budeš mať odo mňa pokoj.

GOROVIČ: No, celkom isté to nie je.

MIA: Apinko, nehovor mi mnoho, lebo…

GOROVIČ: Prosím, prosím, nič som nepovedal.

MIA (chodí hore-dolu, pozerajúc si topánky): Apinko, vieš, čo mi nahovoril Livoňský?

GOROVIČ: Že sa mu páčiš.

MIA: Ako to vieš?

GOROVIČ: A čože môže mladý človek šumnému dievčaťu povedať?

MIA: Ale mi ešte čosi povedal.

GOROVIČ: Nuž, že by nedbal, keby si šla zaňho.

MIA (prekvapene): A to ako vieš? To ti musel on sám povedať.

GOROVIČ: No to ešte nie. Pamätaj si, že to nie je veľmi záväzný skutok, keď mladý človek povie dievčaťu, že si ju vezme. To urobí hocikedy za bozk alebo i za citlivý pohľad. Ale pýtať dcéru od otca, no to je už nebezpečné.

MIA: Ale ja som ho jednako nebozkala! Čo myslíš!

GOROVIČ: Dúfam, že nie. Bozkávať sa hneď pri prvej schôdzke je predsa len trochu nezvyčajné. No stáva sa to a Livoňský je ešte taký sebavedomý, jeho doktorát je ešte taký nový a dáva mu ešte toľko ofenzívnej sily, že…

MIA: Ale, apuš! Nie, nikdy, radšej by som umrela, ako ho bozkať.

GOROVIČ (zasmeje sa): Možno, možno. Veď ja nič.

MIA: Povedal mi i to, že ti vezme i nemocnicu i prax.

GOROVIČ: To si len on myslí. Slovom, nebezpečné to nie je. Ale teraz ti ja niečo poviem. (Chytí ju za ruku.) Páči sa ti Livoňský či nie?

MIA (s najväčšou rozhodnosťou): Nie, nie, sto ráz nie. Nemôžem ho vystáť. Je taký smelý, drzý. Hovorím ti, ani pozrieť naňho. Protivný človek.

GOROVIČ: Chvalabohu, lebo počúvam, že Milku Šimkovie pýtal za ženu.

MIA (ustrnie): Milku Šimkovie? No to je podliak! Ó, aký je to mizerný človek, a mne tu také… No to prestáva všetko. A Mila je had, je zmija. (Začne plakať.) Akí sú tí muži podlí. To by ženská nikdy neurobila, aby…

GOROVIČ: Nuž protivný ti je Livoňský?

MIA: Protivný? To je nič. To je slovo. Čo je to? Bola by som schopná ho preklať, roztrhať, otráviť!

GOROVIČ (usmeje sa): Mia, Livoňský si neberie Milku Šimkovie, to som ja len tak zo žartu povedal.

MIA (s radosťou.): Nie? Ó, ty zlý, zlatý, zlatý apinko! (Objíme ho okolo krku.)

(Opona.)