E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Mia

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Mrázková, Alena Kopányiová, Marcela Kmeťová, Martina Šimková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 151 čitateľov

2. dejstvo

Terasa pri Tureckého dome na nej pletené stoličky, stolíky. Na chaise longue pod veľkým slnečníkom leží Klaudia, pri nej sedí Gorovič a fajčí cigaretu.

1. výstup

Klaudia, Gorovič.

KLAUDIA: Počúvam, že i župan má vyzvať Gustáva, aby dal nemocnicu Livoňskému, lebo mu to naložila expozitúra zdravotníctva.

GOROVIČ: Ten chlapík sa mi vidí. Všetko pohýbal, aby svoje vykonal. Čo ty na to, milá Klaudia?

KLAUDIA: O mne predsa nepochybuješ. Lenže poznáš Gustáva. Čo si pýtam od neho pre seba, to mi všetko dá alebo urobí po vôli, ale do takých vecí, ktoré on pokladá za svoj rezort, sa mu ťažko zamiešať, tam je neústupný, už i len preto, že sa mu človek chce do nich zamiešať.

GOROVIČ: Tak moja vec nestojí najlepšie. No čo robiť? Župan ma trochu prekvapuje, ale…

KLAUDIA: Župan je nesamostatný človek.

GOROVIČ: Máš pravdu. Keďže je všeobecný laik, nuž každý naň vplýva.

KLAUDIA: Ale veď ti Gustáv sľúbil, že ty budeš šéflekárom.

GOROVIČ (smeje sa): Sľúbil, sľúbil! Poznáš ho!

KLAUDIA: To som ja stálejšia, čo?

GOROVIČ (chvíľku sa na ňu díva, potom nežne): Klaudia, aká si ty krásna, milá žena! Aký som ti vďačný za krásne priateľstvo.

KLAUDIA: Našu pätnásťročnú lásku voláš priateľstvom?

GOROVIČ: Vďačný som ti za ňu. Čo sa týka lásky, tak som za tých pätnásť rokov od teba dostal jediný bozk, i ten ako vďaku za vyliečenie tvojho syna.

KLAUDIA: Akí ste vy muži neuznanliví. Za celý čas si bol mojím ideálom. Všetky moje myšlienky a nežné city patrili tebe. A to ti je nič?

GOROVIČ: Áno, drahá priateľka, to je mnoho. Poznám nezlomnosť tvojej vôle a vysoké chápanie mravnosti. Keď sme sa dohovorili, že pôjdeš do Františkových Lázní a ja, aby som mohol ísť do blízkych Karlových Varov, simuloval som pol roka žlčové koliky a mal som svoju úbohú ženu z kože vyhnať od strachu, šla si na Lido pri Benátkach,[19] lebo ťa bláznivý profesor, ktorý si trhal od zúfalstva vlasy, keď nevedel na tebe nájsť nijakú chorobu, ta poslal.

KLAUDIA: Ale, Emil, môj muž predsa chcel, aby som šla k profesorovi. Vyhováraš sa na mňa. A nemohol si i ty ísť do Talianska?

GOROVIČ: So žlčovými kameňmi do Talianska? To by bola naozajstná nemravnosť. Či sa mi chcelo či nie, musel som svoje koliky doma vyliečiť, no podarilo sa to a boh nás zachoval od hriechu a naša láska zostala čistá ako krištáľ.

KLAUDIA: Milý si mi i teraz a urobím všetko pre teba, Gustáv ti musí urobiť po vôli. Uvidíš, čo žena chce, musí sa stať.

GOROVIČ: Ono je isté, že skorej padne na váhu tvoja vôľa ako moja dvadsaťročná statočná práca. Ďakujem ti, drahá.

KLAUDIA (so vzdychom): Vy muži nikdy nepoznáte ženy.

GOROVIČ: Povedz, Klaudia, je možné poznať stále sa meniace morské vlnobitie? Vieš vopred povedať, akú podobu bude mať ktorá vlna? A nie je práve to krásne v tej hre prírody? Taká hra je i ženina vôľa.

KLAUDIA: A vy muži čo ste? Na tom vlnobití hore-dolu hádzaná trsť. Je v tom stálosť?…

2. výstup

Mia, predošlí.

MIA (zrazu vbehne, uteká ku Klaudii a bozká ju): Ty drahá, krásna teta! Smiem ťa ešte raz bozkať?

KLAUDIA (chytí jej tvár do rúk a díva sa jej do očí): Ty drahé, drahé dieťa, že si už raz k nám našla cestu! Bola by som šťastná, keby si bola celkom moja.

GOROVIČ (s úsmevom): I ja.

KLAUDIA: No, no, neverím, či by si mi ju dal.

GOROVIČ: Bolo by to pre mňa lacnejšie.

MIA: Apa, ty si smelý. Ak budeš voči mne takto pokračovať, prejdem k nepriateľovi.

3. výstup

Ivan, predošlí.

IVAN: Mia, tu máš tie ruže, ktoré si odo mňa vydrela. Vonkoncom si ich nezasluhuješ, ale dám ti ich predsa, lebo ma k tomu núti Kantov kategorický imperatív, o ktorom ináč nemám ani predstavu.

MIA (vezme ruže): Prečo si ich nezasluhujem?

IVAN (ku Klaudii): Videl som ju, mama, v záhrade v najpodozrivejšom tete a tete.[20]

MIA (vysvetľuje a krúti): Zhovárala som sa s Livoňským. No veru! To nie je tete a tete. Aký si ty ešte hlúpy, Ivan. Tete a tete je, keby sme sa bozkávali.

IVAN (priblíži sa k nej, ticho): To teda len so mnou budeš mať tete a tete?

MIA: Synku, ty si mi prizelený, a potom, teba hocikedy bozkám, to sa vôbec neráta — bozkávať deti. (Gorovič a Klaudia sa usmievajú, zhovievavo, vymeniac si významný pohľad.)

IVAN: Som o celé dva roky starší ako ty.

KLAUDIA: Livoňský je tu?

IVAN: Áno, mama; hľadá otca. Je v žakete, akiste chce urobiť návštevu. Iste má čosi za lubom. Najprv však obzeral záhradu. Čudný človek.

GOROVIČ: Z toho bude zasa hurt.

KLAUDIA: Uvidíme. (Vstane.) Zostanete u nás celý deň?

GOROVIČ: Neviem ešte. To závisí od okolností. Ruky ti bozkávam.

KLAUDIA: Aspoň Miu nepustím.

MIA: Tetuška, vieš, že som šťastná, keď som pri tebe.

KLAUDIA: Ty drahé dieťa! (Odíde s Gorovičom do salónu.)

IVAN: Mia, urobiť ti príjemné prekvapenie?

MIA: Tvoje príjemné prekvapenia sú podozrivé. Choď ďalej odo mňa.

IVAN (celkom pri nej, chytí ju okolo drieku): Mia, chcem sa polepšiť.

MIA (vykrúti sa mu): Šic! Môj driek nenarástol pre teba. Na polepšenie máš zvrchovaný čas.

IVAN: Moje polepšenie by sa skladalo z toho, že ťa budem verne milovať.

4. výstup

Livoňský, predošlí.

LIVOŇSKÝ (vyjde pri posledných Ivanových slovách na kraj terasy a zostane tam stáť).

MIA: Hahahaha! Tvoje verné milovanie sa rozstrapatí na veľmi mnoho dievčat a paní. Nechcem byť jednou z nich. (Ružou ho poklope po nose.)

LIVOŇSKÝ (hrobovým hlasom): Vyrušujem?

MIA: Rozhodne, čím najrozhodnejšie.

IVAN (naraz): Ale nie, ani najmenej.

LIVOŇSKÝ (váhavo): Tak odísť?

IVAN: Bohuchovaj, zostaňte, pán doktor. Radšej idem ja. Zabavte vy tohto vetroplacha.

MIA: Ako sa vám páči. Ivan, vetroplacha ti nedarujem!

IVAN (ticho): Šťastné tete a tete! (S poklonou Livoňskému odchodí.)

LIVOŇSKÝ (po Ivanovom odchode): Slečna Mia, prečo ma tak trápite? Ste ku mne ako ľadová panna.

MIA: Pán doktor, vy to nechápete so všetkou svojou vedou? Nehnevajte sa, ale vaša spoločnosť mi nie je veľmi žiadúca. Vy ste si vo vašej veci taký istý: vy ma musíte dostať za ženu, ako ste povedali. Nuž, skúste to. Ja som si namyslela, že nebudem vaša a už vôbec nie za týchto okolností. Je to medzi nami boj a ja ho chcem vyhrať.

LIVOŇSKÝ: Načo daromné reči. Mia, zničíte celý môj život. Za dva týždne, čo som vás poznal, myslím len na vás. Nemám dňa ani noci. Som roztržitý, nič ma nezaujíma. Nemal som pochop, čo je to láska. Veď je to ťažká duševná choroba. Mia, zmilujte sa!

MIA: A jednako neodstúpite od svojho úmyslu s tou nešťastnou nemocnicou. No nie ste vy podivný človek?

LIVOŇSKÝ: A keby som odstúpil, mal by som nádej?

MIA (s koketným úsmevom): La femme souvent varie.[21] Ženy sa menia. Ktože to vie? Možno.

LIVOŇSKÝ: Ó, drahá, jediná Mia!

MIA: Nonono! Nie sme tak ďaleko. Najprv bezpodmienečné podanie sa. Potom uvidíme, čo sa stane. To je len prvý bod, aby sme sa mohli zhovárať.

LIVOŇSKÝ (zozbiera sa): Ale čo tam! Keď ma máte radi, musíte byť moja, či tak, či tak. Nemôžem predsa opustiť svoj životný cieľ. (Odrazu.) Dajte mi teraz aspoň jednu ružu.

MIA: Za týchto okolností nemôže byť o tom ani reči.

LIVOŇSKÝ: Pozrite, aká ste smiešna. Turecký sľúbil nemocnicu vášmu otcovi, mňa vyhodil. Nemáte teda nijakú príčinu byť proti mne.

MIA: Čo? Vy ste smiešny. Nedostanete nemocnicu a jednoduchej chimére obetujete i svoju lásku. Tá musí visieť na veľmi tenkom povrázku. Nahliadate svoje nelogické pokračovanie? Zriekate sa nemocnice, hej, či nie? (Ukazuje mu ružu.)

LIVOŇSKÝ: Musím sa o ňu pokúsiť. Dovoľte, veď by som stratil celý rešpekt pred sebou. Dajte mi ružu.

MIA: Nedám.

LIVOŇSKÝ: Nedáte?

MIA: Nedám.

LIVOŇSKÝ: Tak bude medzi nami všetkému koniec.

MIA: A tým mi hrozíte? Veď si to žiadam.

LIVOŇSKÝ: Preboha vás prosím!

MIA (zanovito): Nedám, nedám, nedám!

5. výstup

Robotníci, predošlí.

(Prídu štyria-piati robotníci. Jeden sníme klobúk; niektorý ho chytá na hlave, nevediac, či ho má sňať, či nie; jeden-dvaja sa klobúka vôbec nedotknú.)

1. ROBOTNÍK: Prišlo sa.

MIA (zasmeje sa): Vidí sa.

LIVOŇSKÝ: Čo je, priatelia?

1. ROBOTNÍK: Prišlo sa.

LIVOŇSKÝ: No dobre, ale čo chcete?

1. ROBOTNÍK: Povie sa.

LIVOŇSKÝ: Teda hovorte.

2. ROBOTNÍK (obzerá sa): Kde sú pán továrnik?

MIA: Pána Tureckého hľadáte?

1. ROBOTNÍK: On sa hľadá.

MIA: Zabehnem poň. (Odbehne do salónu.)

LIVOŇSKÝ: A akú vec máte s pánom továrnikom?

3. ROBOTNÍK: To vy ste ten doktor?

LIVOŇSKÝ: Som lekár. Chcete niečo so mnou?

1. ROBOTNÍK: Veď sa kvôli nemu prišlo. Vie sa. Nemocnica. Aha!

LIVOŇSKÝ: Á, teraz už viem! Nuž vy ste tá deputácia?

1. ROBOTNÍK: My sme to.

LIVOŇSKÝ (počujúc kroky, utiahne sa stranou, zostane však stále viditeľný).

6. výstup

Predošlí, Turecký, Gorovič, Mia.

TURECKÝ (vstúpi s Gorovičom, za nimi Mia): Nuž, čo je, priatelia?

1. ROBOTNÍK: Prišlo sa, áno, prišlo sa. Hm, hej. My sme vaši robotníci a vy ste náš pán továrnik. My robíme a vy platíte.

TURECKÝ: To vieme všetci. I to, že málo robíte a ja mnoho platím.

1. ROBOTNÍK: Vy žijete z nás.

GOROVIČ: A vy z pána továrnika. Nech zavrie továreň, pôjdete zasa zem ryť.

3. ROBOTNÍK: A z čoho by on žil bez nás?

ROBOTNÍCI: Tak je tak, z čoho?

LIVOŇSKÝ: Potrebujete jeden druhého. Ale prečo ste prišli?

1. ROBOTNÍK: My sme prišli ako deputácia kvôli tej nemocnici. My chceme, aby sme mali tam toho nového doktora, a nie toho starého.

ROBOTNÍCI: Toho nového, tak je tak!

TURECKÝ: V tom mi nebudete rozkazovať. Koho chcem, toho dám.

1. ROBOTNÍK: Ak nás neposlúchnete, budeme štrajkovať.

TURECKÝ (začne kričať a krútiť plecami): Štrajkujte, kým obelasiete! Mne nebude v mojom nikto rozkazovať!

1. ROBOTNÍK: Starého doktora nechceme.

2. ROBOTNÍK: Lopúcha vyhodil dolu schodmi.

TURECKÝ: Čo bolo to s tým Lopúchom? Ty si taký prchký, Emil?

GOROVIČ (s úsmevom): Neviem, či sa ten chlap volal Lopúch alebo inakšie, ale musel to byť on. Prišiel — to je už viac rokov — ku mne do ordinácie opitý a začal mi bez akéhokoľvek úvodu nadávať, čo sa do mňa zmestilo. Že som darebák, kradoš, vydriduch, cigáň. Je to tón, na ktorý človek nie je navyknutý. Keď mi ešte viac nadával, chytil som ho za rameno a vyviedol ku schodom. Možno, že som ho na schodoch trochu posotil — dnes by som to iste tiež urobil — a on potom tak chytro zbehol dolu nimi, že si sadol na zem. Keď bol dolu, obrátil sa sediac ku mne a pýtal sa, či som ja ten Filkenstein. Povedal som mu, že nie, načo on odvetil, že si to hneď myslel, lebo Filkenstein má červené vlasy a je malý i tučný. Vstal, poďakoval sa mi i šiel spánombohom. Nuž to je tá história. (Všetci sa smejú.)

4. ROBOTNÍK: Dobre sa mu stalo; to je lotor a korhel. I so mnou sa pobil.

TURECKÝ (kričí): Ja by som ho bol zastrelil! Taká drzosť!

3. ROBOTNÍK: A zlomená noha Krupculínova, čo je s tou, há? Pán doktor, Krupculínova noha?

GOROVIČ: Krupculínova noha je kratšia o pol šúcha. Ale tú liečil váš kamarát Klopačka, a nie ja. Ja som vystavil na ňu len vysvedčenie. Nasilu som ju nemohol vyšetrovať, keď sa jej Klopačka lepšie rozumel… Ja sám poviem, milí priatelia, čo vy chcete. Vy chcete mať nového doktora a preto vymýšľate, čo vám zíde na um.

TURECKÝ (trhal sa a skákal každému do reči): Vy ste nevďačná banda! Čo sa s vami Gorovič natrápil vo dne i v noci, to viem ja najlepšie a teraz je toto vaša vďaka. Ale čo budete čo robiť, on bude lekárom v nemocnici.

MIA (zbadá Livoňského, pokročí k nemu a živo sa s ním rozpráva).

ROBOTNÍCI (volajú): Nového chceme! Nechceme ho ani vidieť!

1. ROBOTNÍK: Nové je vždy lepšie ako staré. Kto by chcel starý kabát, keď môže mať nový.

MIA (k Livoňskému): To je vaša práca. Vy ste si tých ľudí najali, aby…

LIVOŇSKÝ: Boj je boj. Celý život je boj. A v boji padajú údery.

ROBOTNÍCI: Chceme nový kabát, a nie starú handru!

TURECKÝ: Choďte do pekla, practe sa mi z očí!

ROBOTNÍCI: Ideme, ideme. Netreba nás vyháňať. Veď ešte o nás počujete. (Odídu, hundrúc a pokrikujúc.)

TURECKÝ: Je to nevďačný svet! No ale ja ich naučím! A vy ste tu doktor? To ste ich vy naňho naštvali?

LIVOŇSKÝ: Dovoľte mi niekoľko slov.

MIA: Ospravedlňte sa.

TURECKÝ: Pre mňa hovorte čo chcete.

LIVOŇSKÝ: Tento ľud trpí nielen všetkými chorobami, ale i všetkými zlami, ktoré sú údelom nevedomosti. Je zanedbaný, nečistý, spitý a chorý a nie si je toho vedomý. My, novšia generácia lekárov, sa neuspokojujeme s tým, aby sme čakali, kým chorý príde k nám, my ho vyhľadáme v jeho skrýši a my vieme, že nestačí liečiť chorobu samu, ale že sa musia napraviť pomery, ktoré chorobu zapríčiňujú.

GOROVIČ: Veľmi pekne a múdro hovoríte, pán kolega.

TURECKÝ: No-no, hovorte ďalej, hovorte ďalej.

LIVOŇSKÝ: Stará medicína čakala ako pavúk v sieti, kým jej vbehne chorý do rúk. Starala sa oň a o nič viac. My chytáme zlo za koreň. Ideme do boja proti príčinám zla. Ľud musí primerane bývať, musí sa živiť, musí sa šatiť ako treba. Chorobu napádame pri jej vzniku.

GOROVIČ: S potešením počúvam. Teší ma, že sú kolegovia, ktorí nezostávajú len pri slovách. Vďačne i ja vstúpim do vašich radov, ktoré predbežne nevidím.

LIVOŇSKÝ: My vieme, že vstupujeme do veľkého boja. Ale ten boj sa nám stane zvykom. Ako sa starým lekárom stalo zvykom zaháľanie, tak sa nám stane zvykom práca. Pre svoju prácu musím mať nemocnicu. Musím mať laboratórium, musím mať miestnosti, kam odpracem nebezpečné ľudské trosky alebo kde môžem pozorovať vývin ešte neustálených chorôb. Mám krásne ciele. Venujem im celý svoj život. Nemohol by som žiť, keby som musel opustiť svätú trojicu: vedu, pokrok a sociálnu starostlivosť. Pán Turecký, pán kolega Gorovič, žiadam vás, apelujem na vaše ľudské cítenie, aby ste mi nestáli v ceste, ale aby ste podporovali moje snahy.

MIA (oduševnene): Livoňský, tu máte ružu, ktorú ste odo mňa žiadali.

LIVOŇSKÝ: Ruky vám bozkávam. (Vezme ružu.) Som šťastný. My mladí musíme držať spolu.

TURECKÝ: Čo povieš na to, Emil?

GOROVIČ: Nie som taký starý, aby som sa v tom boji nemohol zúčastniť. A potom uvidím, čo z celého bude.

LIVOŇSKÝ: Vstúpte pod moje vedenie, pán kolega!

GOROVIČ: No to by som si trochu rozmyslel. To by sme veľmi utekali a potratili kolesá. A takí bezcenní nie sme ani my. My sme choroby svojim špecializovaním lepšie liečili, ako budete vy masovou prácou.

TURECKÝ (nervózne): Čo urobiť, čo urobiť? (Hnevá sa.) A akí sú tí ľudia bezohľadní! Roky si sa s nimi trápil, zachádzal si s nimi ako otec a teraz ťa bezohľadne odhodia ako starý vecheť. A ja im mám pomáhať? Tisíc hrmených!

GOROVIČ (s úsmevom): Nehnevaj sa, Gusto. Tvoji robotníci stoja omnoho bližšie prírode ako my. A príroda nepozná sentimentalitu, nepozná vďaku: ona zaseje namiesto najkrajšieho kvetu alebo najužitočnejšej pšenice hoci bodľačie.

LIVOŇSKÝ: Tak, ja som bodľačie.

MIA (naraz): Ale, apinko!

GOROVIČ: Nie, môže to byť aj naopak. Miesto bodľačia pšenicu. Hoci vidíme, že sa tak deje zriedka.

TURECKÝ: Nuž Livoňský má pravdu, má pravdu.

GOROVIČ: Nuž čo urobíš?

TURECKÝ: Neviem, neviem.

LIVOŇSKÝ: Spolieham sa úplne na váš cit pre spravodlivosť a že nahliadnete, že váš prospech vyžaduje zdravé, bodré, triezve robotníctvo.

TURECKÝ: Hm…

MIA (prejde ku Gorovičovi a odrazu, zbadajúc prichádzajúcich, chytí ho za ruku): Apinko, poďme. My tu nemáme viac čo hľadať.

7. výstup

Predošlí, Katra, Hana, Zuza, Mara.

(Štyri ženy prichádzajú ostýchavo).

TURECKÝ: No čo je, nevesty, poďte bližšie.

KATRA: Pochválen Pán Ježiš!

MIA (chytí sa za tvár): Ako to vypáli! (Ku Gorovičovi.) Poďme preč, poďme preč.

GOROVIČ: Veď len počkaj trošku.

TURECKÝ: Naveky, naveky.

HANA (smelí sa): Dobrý deň vinšujem.

LIVOŇSKÝ: Dobrý deň. No akože je ten váš chlapček?

HANA: Tomu je už lepšie.

ZUZA: Aj ja som prišla, keď nám slečinka kázali.

TURECKÝ: Kto vám kázal?

MARA: Nuž táto slečinka tu. Dali nám po korune a sľúbili nám, že dostaneme ešte po desať korún, keď prídeme.

KATRA (utiera si zásterou tvár): Jój, čo ty len metieš Mara, čo! Veď si to nemala vytárať.

LIVOŇSKÝ: A čože to nemala vytárať?

HANA: My sme robili v poli a slečinka pribehli k nám, aby sme prišli k pánu veľkomožnému prosiť, že by pána doktora Goroviča vzali do nemocnice za doktora.

MIA: Livoňský najal robotníkov, nuž ja som najala tieto ženy, to je celý kumšt.[22] (Drgne trucovito plecom.)

TURECKÝ: Nuž, čo chcete, aby bol pán doktor Gorovič lekárom v nemocnici?

ZUZA: Veď on veru nie je zlý doktor. Veru nášmu Janovi len on pomohol, keď mal zápal pľúc.

HANA (kričí): A Mišo Jurákovie neumrel a Katra Hancková, čo ju on kuroval? Há?

MIA (osopí sa na ňu): Mišo umrel, keď mu v hore drevo prsia rozmliaždilo a čo bolo Hanckovej, apinko? Musela byť chorá na smrť.

HANA: Veru na smrť, keď ju tak kurovali.

MIA: Čo jej bolo, apinko? Veď ty každému pomôžeš.

GOROVIČ: Veru som ja tej nepomohol, dieťa moje. Ale nič preto. Umrieš, Hanka moja, i ty.

HANA (ostro): Umriem, umriem, ale by som prv umrela, keby ma oni kurovali.

TURECKÝ (šklbe mu líce): Pekná deputácia. Nuž ktorého si žiadate?

ZUZA: My len toho Goroviča chceme.

MARA (naraz): Ale i ten mladý je milý.

GOROVIČ: Urobme celej komédii koniec. Nuž len po korune vám dala moja dcéra? Tu máte ešte tých ostatných desať korún a choďte zbohom. Ďakujem vám za vašu dobrotu.

KATRA: Pánbohzaplať. Oni sú veru len dobrý človek.

ZUZA: Zaplaťpánboh. Ďakujem, pán doktor. (Mara vezme bez slova. Odídu.)

MIA (dupne nohou a plače): Akí sú to zlí ľudia! (Odchádza.)

LIVOŇSKÝ: Slečna Mia, neutekajte! Nehnevajte sa!

MIA: Dajte mi pokoj. Ste protivný. Nemôžem vás vystáť. Buďte šťastný so svojím víťazstvom.

LIVOŇSKÝ (ticho): Milšia ste mi ako každé víťazstvo.

MIA: Také daromné reči! (Odbehne.)

(Livoňský sa zarazí, potom hodí rukou a vráti sa.)

TURECKÝ: Môžem povedať, že na našich ľudí je slabé spoľahnutie. Emil, musíš uznať, že Livoňský má zvláštnu sugestívnu silu. Neviem, čo by bolo lepšie, neviem. Sakramentská história. Veď keby som ti nebol sľúbil. Ale takto!

LIVOŇSKÝ: Pán Turecký, ubezpečujem vás, že keď mňa poveríte vedením nemocnice, dám pánu doktorovi takú úlohu, s ktorou bude spokojný.

TURECKÝ: Čo povieš na to, Emil?

GOROVIČ: Nič. Tak sa nebavím. Ja si nebudem ťažkať, keď urobíš, čo chceš, ale pod Livoňského komando nejdem. Som na to predsa pristarý a potom neverím v trvácnosť jeho systému. Znamená iste akýsi pokrok, ale kedy to vyrastie na dokonalé zriadenie? Je nemožné uskutočniť to s terajšími silami.

8. výstup

Predošlí, Klaudia, Župan.

KLAUDIA (príde so županom zo salónu): Nuž vaša Adelka dostala prvú cenu. To som si myslela, že tak bude, lebo je to skutočne podarené dievčatko. A ako sa na vás ponáša!

ŽUPAN (pozdraví spoločnosť): Služobník, páni! (Vítajú sa.)

TURECKÝ: Teší ma, pán župan, že ťa raz vidím u nás. Sadnite si, páni. (Sadnú si.)

ŽUPAN: Milostivá pani, vaše uznanie mi nadmieru lichotí. Akoby nie: od takej krásnej panej.

GOROVIČ (ticho Klaudii): Hľa, najvyššie potvrdenie môjho pozorovania. Vidíš, Klaudia.

TURECKÝ (nevrlo): Nezavadziam vám, páni? Len povedzte, odídem.

KLAUDIA (s úsmevom): Mal by si sa tešiť, že máš ženu takú krásavicu. A keď ti to povie taký znalec, ako je pán župan!

ŽUPAN: No, v živote som poznal niekoľko pekných dám.

KLAUDIA: Nebezpečný Don Juan! A tak nás zanedbávate!

ŽUPAN (poznať na ňom, že mu to lichotí): Som nešťastný, že ma v milom pestovaní takej rozkošnej spoločnosti hatí úrad.

GOROVIČ (pozrie na hodinky): Pardon, veľactení, ráčte ma láskavo ospravedlniť, povinnosť však volá. (Pokloní sa, podá ruku pánom, bozká ruku Klaudii a odíde.)

KLAUDIA (Gorovičovi): Ale na obed ťa čakáme.

LIVOŇSKÝ (tiež vstane): Ruky bozkávam. Služobník. (Odchádza.)

TURECKÝ (Livoňskému): Dúfam, že budem mať dnes ešte potešenie, pán doktor, vec treba skončiť.

ŽUPAN (čaká, kým doktori vyjdu): Milý priateľ, prišiel som ťa o niečo požiadať.

KLAUDIA: Vedela som, že ste neprišli kvôli nám.

ŽUPAN: Milostivá, privádzate ma do rozpakov. Ale sľubujem vám, že napravím svoje previnenie.

KLAUDIA (koketne): Uvidíme. Nuž?

ŽUPAN: Ministerstvo zdravotníctva, vlastne expozitúra[23] berie s najväčším uznaním na známosť tvoj krásny, obetavý skutok. Postavil si verejnej dobročinnosti peknú budovu. Urobil si skutok, ktorý predbežne nemá na Slovensku páru. Ministerstvo ti tlmočí svoju vďaku.

TURECKÝ: Eh, čo tam. Potreboval som to dávnejšie, nuž som to sklepal.

KLAUDIA: Milý Gustáv, nezabúdaj, že tá nemocnica je Gorovičovo dielo. On ťa…

TURECKÝ (hnevá sa): Jeho zásluha, jeho zásluha! Aké ste vy ženy: mužovu zásluhu nikdy neuznáte. Každý cudzí ti je milší. Napokon, mňa to stálo peniaze.

ŽUPAN: Milostivá, dovolím si poznamenať, že peniaze sú jednako len hlavná obeť v dnešnom čase.

KLAUDIA: Tri či štyri roky ťa Gorovič nahováral, čo si sa s ním navadil, koľko ráz si ho temer vyhodil…

TURECKÝ (nervózne, krčí plecami): To je strašné predsa, ako sa zastáva toho Goroviča. Človek by si myslel že…

ŽUPAN: No milostivá je znanlivá, možno až nadmieru. Veď je to také pekné byť uznanlivý. No mne nie je veľmi milé, že sa tak zastávate Goroviča.

KLAUDIA: Prečo, pán župan?

ŽUPAN: Lebo chcem Gustáva požiadať v mene expozitúry i vo svojom vlastnom, aby odovzdal vedenie nemocnice Livoňskému.

TURECKÝ (víťazne): Vidíš, vidíš, Klaudia, i hore to vidia! Darmo je, je to súci chlapík.

KLAUDIA: Pán župan, stávate sa zástancom najväčšej nespravodlivosti. Myslím, že to bude prvý váš takýto skutok. Dosiaľ som len samé šľachetné veci o vás počula.

ŽUPAN: Milostivá pani, na vašu žiadosť beriem vďačne nazad svoje slová a tlmočím len žiadosť expozitúry. Urobím to tým radšej, lebo Gorovič je i môj milý priateľ, ktorého si vážim.

TURECKÝ (šklbe lícom a krúti plecami): Vy ženy sa do všetkého miešate. Čo teba do nemocnice? Je to tvoj rezort, je to tvoj salón, komora, kuchyňa?

ŽUPAN: Som nešťastný, že zapríčiňujem roztržku. Bože, aký nešťastný! (Zalamuje rukami.)

KLAUDIA: Ale, prosím vás (usmeje sa), veď je to obyčajný tón môjho milého Gustáva. Však, môj milý?

TURECKÝ: Môj milý, môj milý! V lyžici vody by si ma utopila a „môj milý“! Práve preto dám nemocnicu Livoňskému, aby si vedela. Nedám si od báb rozkazovať, vieš?

KLAUDIA (veľmi milo): Odpusťte, pán župan, že vás opustím a nechám v príjemnej spoločnosti môjho Gustáva.

ŽUPAN: Ó, robíte ma nešťastným, milostivá pani! Čo ma po celej veci. Nech si dá pán manžel nemocnicu komu chce. Veď Gorovič je skutočne znamenitý lekár.

KLAUDIA: Ďakujem vám. Zostanete u nás na obed? Bude nám to veľmi, veľmi milé. (Odíde.)

ŽUPAN: Ruky bozkávam, ďakujem, zostanem.

TURECKÝ (skočí a behá hore-dolu): Keby tu radšej boli ostali tí felčiari,[24] čo by som im povedal svoje rozhodnutie. Teda Livoňský, vivat Livoňský! Just preto Livoňský!

ŽUPAN: Gustáv, utíš sa! Kvôli takej krásnej panej by som si celú vec skutočne ešte raz rozmyslel. Ja naozaj nedbám, keď urobíš, ako chceš.

TURECKÝ: Dosť som sa narozmýšľal. Teraz mám pokoj. Ja nepokračujem ani podľa rozkazu sukní, ani ma neodvráti takzvané priateľstvo od konania povinnosti. Tak. (Ťapne si päsťou do dlane.)

ŽUPAN (s úsmevom): Ono, ty si charakter, charakter, milý Gustáv.

TURECKÝ (díva sa mu do oči): No taký som ako ty.

9. Výstup

Predošlí, Gorovič, Livoňský.

GOROVIČ (s klobúkom, v ragláne, s palicou) a Livoňský idú záhradou v živom rozhovore.

TURECKÝ: Vráťte sa ešte, páni… Poďte, vypočujete si rozhodnutie.

GOROVIČ (sadne si a zapáli cigaretu): Nie som zvedavý. Gratulujem vám, Livoňský.

LIVOŇSKÝ (rozčúlene): Život alebo smrť…

ŽUPAN: Vyhrala mladosť.

TURECKÝ: Gorovič, tie pištole ti vrátim: Livoňský dostane nemocnicu.

GOROVIČ: Pištole si ty len nechaj, milý priateľ, a Livoňskému úprimne gratulujem. Je súci chlapík a povedie ústav usilovne. Či dobre, uvidíme.

LIVOŇSKÝ: Pán Turecký, pán župan, prijmite moju najvrúcnejšiu vďaku. Nežiadam ústav pre seba, ale pre trpiacu pospolitosť.

ŽUPAN: Ja vám gratulujem. Lenže, hádam ani pod vedením Goroviča by nebola nemocnica stratená pre trpiacu pospolitosť.

LIVOŇSKÝ: Isteže nie, isteže nie. A ja i prosím pána doktora o spoluprácu.

GOROVIČ: Ale vďačne, veľmi vďačne vám stojím k službám v prípade potreby.

LIVOŇSKÝ (veľmi rozčúlený): Aký som šťastný. Páni, skutočne vám neviem dosť poďakovať! Koľko bolestí zmiernim!

TURECKÝ: Podarený chlapík! No nech sa vám páči dnu na kalíštek koňaku. (Chytí župana pod pazuchu a vedie ho do salónu.)

GOROVIČ (kráča pomaly za nimi, obzerajúc sa za zaostávajúcim Livoňským).

LIVOŇSKÝ (zastane a udrie sa po čele): Čo bude teraz s Miou? (Vyberie jej ružu z kabáta). Úbohá! Úbohý ja sám!

GOROVIČ (obráti sa): No poďte, poďte už, pán kolega.

LIVOŇSKÝ (strhne sa a mimovoľne odhodí ružu na stolík): Idem. (Odíde. Gorovič ho pustí pred seba a sám sa vráti, vezme ružu zo stolíka a chce ju schovať do vrecka.)

10. Výstup

Gorovič a Mia.

MIA (pribehne a zadrží mu ruku): Ohohó, to je moja ruža! Jacques-minotka,[25] čo som dala Livoňskému. Daj mi ju. Čo tá tu robí?

GOROVIČ: Stratil ju, dieťa moje.

MIA (žalostne): Odhodil ju, moju ružu!

GOROVIČ: A nemocnicu tiež dostal.

MIA: Aj nemocnicu dostal! Ó, ty môj drahý apinko!

GOROVIČ (pritúli ju): Čo ľutuješ? Bolí ťa srdiečko?

MIA (na Gorovičových prsiach): Bolí, bolí, ale len pre teba, otec môj.

(Opona.)



[19] Lido pri Benátkach — rekreačná oblasť s morskými plážami

[20] tete a tete (fr.) — dôverný rozhovor zoči-voči

[21] La femme souvent varie (fr.) — žena sa často mení

[22] kumšt (zastar.) — umenie

[23] expozitúra — pobočka, filiálka

[24] felčiari — neškolení doktori, tu ironicky

[25] Jacquesminotka — ruža, vypestovaná Jacquesom, záhradníkom vojvodu z Orleánsu roku 1859




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.