ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Choď v mene Božom, syn môj! Hospodinova pravica nech chráni ťa pred každou škodou na duši i na tele. Hospodin nech je chlúbou i nádejou tvojou, a šťastný budeš a dobre sa ti povedie!“

Takto požehnával otec Suchodolský najstaršieho synka svojho, asi dvanásťročného Ondreja, kým opodiaľ stojaca matka, držiac na ruke polročné dievčatko, koncom zásterky utierala si s oka slzu, slzu bôľného lúčenia. Ondrej bol posiaľ matke pravou rukou, v domácnosti pomocou, ktorej musela sa odteraz zrieknuť, keď chlapček sberal sa do sveta na remeslo. I pohladila uslzená matka hlávku milého svojho Ondreja; vo vrelom objatí privinula ho k sebe, ako by chcela úkryť milé dieťa v srdci materinskom.

„Choď s Pánom Bohom, syn môj!“ vravela. „Modlitbou a prácou domôžeš sa vezdejšieho chleba. Rozpomienka na mladosť tvoju, na hry detinské, na lásku materinskú nech zachová ťa v dobe pokúšenia i od zrady na svojeti!“

Ondrej vybozkával drahých rodičov, bratov a sestričku. Dietky v útlom svojom veku nevedely ešte povážiť, čo znamená to lúčenie, prečo plačú rodičia a prečo odchodí Ondrej. Tento sobral svoju malú batožinku a ponáhľal sa na stanicu; najbližší vlak mal ho odviezť do mesta P., kde mal nastúpiť svoje učenie. Nik nevyprevádzal dobrého chlapčeka. Čeliadky nebolo, a matku uprosil on sám, aby ostala doma opatrovať drobné dietky a chorého otca.

Dlho dívala sa matka za odchádzajúcim Ondrejom, až konečne zmiznul jej s očú. I vrátila sa do chudobnej chyžky, kde živiteľ rodiny, ťažkou nemocou skľúčený, bôľne stonal na loži. Tam sadla si k nohám nemocného. Najmladšie dieťa, povité vo vankúšiku, v prvom pokuse detinskej hry vystieralo rúčky svoje na ramenách matkiných a ostatných troje stúlilo hlávky svoje do jej lona.

Kým Suchodolskovcom ešte lepšie šla hodina, otec vše hovorieval; „Žena moja, čo nám ako tvrdo príde, ale Ondreja, keď sa tak dobre učí, dáme do škôl!“ A malý Ondrej v detskom videní svojom vídal sa byť doktorom. Ale „človek mieni, Pán Boh mení!“ hovorí porekadlo, a u Suchodolských zmenilo sa veru mnoho. Otec hospodár upadnul do ťažkej nemoce, ktorá trvala dlho. Nákladné liečenie požadovalo obete; výdavok každý deň a príjmu žiadneho, či div potom, keď bieda u Suchodolských rástla s každým dňom? Okrem toho i nesvedomití ľudia pomáhali množiť neresť. Suchodolský bol človek poctivý, ktorý, chudobný na statky, ale bohatý statočnosťou a šlechetnosťou mysle, rád pomáhal niesť bremeno dňa súsedom svojim. Ale svet veľmi často platí nevďakou. Toho dočkal sa i Suchodolský a prišiel o veľkú čiastku malého imania svojho. Tým zhoršily sa okolnosti valne. Suchodolský chradnul vždy viac a viac a Ondrejko prestal mysleť na doktorstvo. Na miesto do školy, viedla ho teraz cesta do remeselníckej dielne!

*

„Kam že, kam, Ondrejko?“ pýtal sa železničný úradník známeho mu chlapca, keď si tento kupoval povoznú karotku.

„A veru idem do P.!“

„A počo tam, Ondrejko?“

„Idem na krajčírske remeslo ku môjmu strýkovi!“

„No veď tebe aj tam bude dobre! — Ale, Ondrejko, veď si sa ty vždy strojil na doktorstvo?“

„To bolo dakedy, a teraz je inak, pane!“ odpovedal Ondrej bôľne, ale predsa s dôverou v Pána Boha a pokloniac sa vľúdnemu tázateľovi, ponáhľal sa do vozňa. Tam sadnul si, neborák, do kútika, a vo voľnom prúde sĺz ulevoval odchodom z domova i neistotou budúcich vecí dojatému srdcu svojmu; veď ho tam nevidel chorý otec a utrápená matka!

Po dakoľko hodinovej ceste došiel vlak do P. Na nádraží nastalo veľké mrvenie. S druhými cestovateľmi vystúpil aj Ondrej zo železničného vozňa, ale kým iní zkúsení ubierali sa rovno preč, on uznal za múdrejšie počkať, až porozchodí sa množstvo a nával prestane. A dobre mal. Potom oddal svoju karotku a rozvažoval, kde dovedel by sa, ako najsnadnejšie vyhľadá strýka? Zrazu zastane pred ním jeden pán, ktorému cudzosť chlapcova bola patrná, a pýtal sa ho, zkade je a kam ide? Ondrej poklonil sa úctive, povedal, zkade je a udal svoje meno.

„Ach, teda ty si Ondrej, môj očakávaný bratanec! No, vitaj!“

Ondrej, vidiac takto pred sebou svojho strýka, s plačom prosil ho o láskavé prijatie do domu a do učenia. Pekne on to vedel povedať, lebo veru matka jeho, vo všetkom pečlivá, pečovala i o jeho výchovu svedomite, a vážny otec nikdy nepremeškal žiadnej príležitosti utvrdzovať chlapca v dobrom! Suchodolský s úľubou pozoroval chlapca; jeho rozumná, ale skromná povaha milo naň účinkovala. Ondrej vyrozprával strýkovi, ako sa má otec, matka, dietky; spomenul i to, že prv pomýšľali rodičia dať ho do škôl, ale že je teraz z toho už nič.

„A či ešte aj teraz túžiš za tým?“ pýtal sa ho strýk.

Ondrej si vdychnul a po krátkom mlčaní povedal:

„Netúžim už viac, bo vidím, že je to nemožné!“

„A prečo nie, Ondrejko?“

„Po prvé preto nie, strýčko, že nemám k tomu prostriedkov, a po druhé, pozde dopracoval by som sa tak ďaleko, že by som mohol pomáhať rodičom!“ — —

V dome strýkovom očakávala Ondreja jeho stryná, vľúdna a láskavá to pani, a dobrá večera. Ondrejovi, keď bol tak dobre prijatý v dome rodinnom, chutnalo veru znamenite. Po večeri rozprával strýkovi a strynkej o svojich rodičoch, a ako pri prvom videní, tak teraz zase rozumnosťou svojou a otvorenou povahou vyzískal si priazeň obidvoch.

*

„Dobré ráno, Ondrej!“ volal na druhý deň ráno strýk Suchodolský, vstúpiac do chyžky, Ondrejovi za byt a ložnicu vykázanej. „Čo sa ti snívalo na novej hospode? Hovoria, že sa to rado splni!“

Ondrej usmial sa a povedal: „Čo snívalo sa mi, to nesplní sa nikdy! Bol som doktorom a celú noc obväzoval som rany!“

Strýk vľúdne poklepal chlapcovi na rameno a povedal: „Ondrejko, o čom myslíme, o tom i snívame!“

„Ach, strýčko, nemyslím na nemožnosti!“

„No, veď už bude, ako bude; teraz pod raňajkovať!“

Po raňajkách zaviedol strýk Ondreja do svojej krajčírskej dielne. Ondrej predstavoval si strýka byť krajčírom po svojskom spôsobe, takým, akých vídaval v malom svojom rodisku a súsedných dedinách, kde majster obyčajne sám, najviac ak pri pomoci jedného učníka, hrdo, keď už s jedným tovaryšom, trudne prebíja sa životom. Môžeme si mysleť, ako zadivil sa, keď tu našiel v pohodlnej sieni pracovať až šiestich v remesle svojom sbehlých mladých ľudí, a to na strojoch, a jedného strihaním stále zamestnaného pristrihovača. Do tejto dielne vstúpil tedy Ondrej, ako najmladší učník.

Netrvalo to dlho a Ondrej vyzískal si lásku a priazeň u všetkých domácich. Výslužnosť a hotovosť prináša vždy dobré ovocie. Strýk pilne pozoroval chlapca, a zamýšľal veru o mnoho viac s Ondrejom, nežli dal to na javo. V dielni síce pracoval chlapec každý deň, ale každodenne bolo venovano niekoľko hodín aj práci duševnej. Strýko dal totiž vyučovať Ondreja učebným predmetom školským súkromne, ale tak opravdove, ako by to krajčírstvo predsa len nemalo byť jeho životným povolaním. Ondrej mal i dary znamenité i pilnosti si dodával. S veľkou radosťou pokoroval tedy Suchodolský vývin chlapcov, i pokrok jeho v známostiach, a sľúbil mu, že ak v dokázanej pilnosti vytrvá, o rok že navštívia jeho rodičov spolu.

Sľub strýkov bol Ondrejovi veľkým povzbudením. Mesiac míňal sa za mesiacom, týždeň za týždňom, až konečne chýbalo už len niekoľko dní do zamýšľanej návštevy, o ktorej však na náradu strýkovu nezmienil sa v liste, písanom rodičom, aby, vraj, prekvapenie týchto bolo tým väčšie a radostnejšie. Konečne svitlo túžebne čakané ráno. Spolu so strýkom sadli na železnicu a ohnivý koník unášal ich v bystrom lete. Ale akokoľvek spešný je beh rýchlovlaku, Ondrejovi predsa dosť zdĺhavo míňala sa cesta, lebo horel túžbou, zavítať čím skôr do kruhu svojich milých. V hrudi jeho stretaly sa radostné pocity s bôľnymi. Tešil sa objatiu matkinmu, uvítaniu otcovmu, radostnému prijatiu mladších dietok, ktoré zvedavé a pátravé ohliadať budú donesené im hračky; ale aj nepokoj akýsi tlačil detinské jeho srdce pri pomyslení na chorého otca, ktorého zdravotný stav, ako vedel zo zprávy matkinej, nepolepšoval sa. A zase poskočilo mu srdce, keď zastal vlak, a on počal volať meno stanice svojho domova.

„Ondrej!“ povie strýk, — „ty choď vopred domov, ja pôjdem za tebou sám; ale nehovor, že som tu!“

Ondrej poslúchnul a šiel. Ale čím viac blížil sa k rodnému domčeku, tým nepokojnejšie klopalo mu srdce.

Divne mu prichodilo, že nevidel nikoho pred domom. Už stál v pitvorných dveroch, a ešte nepočul žiadneho hlasu! Načúva — tichosť! Ruka triasla sa mu, keď chcel zaklopať a otvoriť dvere! Konečne osmelil sa, zaklope ticho, ale žiadna ozvena! Otvoril dvere, — ale aké divadlo zjavilo sa tu jeho oku! Otec, jeho dobrý otec ležal v rakvi, u ktorej bôľom zlomená vzdychala ztrápená, úbohá matka! Bolestne uvítala matka milého synka; bolestné bolo svídanie sa jeho s drahým otcom, ktorý po dlhých útrapách usnul na večný pokoj…

Po chvíli došiel aj brat zosnulého, strýk Suchodolský. Slza úprimného žiaľu zarosila i jeho oko, keď videl, že riadením Božím v pravici svojej pocítiť môže už len chladnú ruku brata, dávno nevideného. „My s Ondrejom dúfali sme vás ináč nájsť!“ hovoril. „Je to ťažká rana pre nás, ale s pomocou Božou musíme ju hľadieť prekonať.“

Žiaľu a ponosám nebolo konca. Suchodolský potešoval švagrinú svoju, ako mohol; pravým liekom bolo jej zbolenému srdcu, keď jej strýk vyrozprával, aký poklad má matka na Ondrejovi.

„Od teraz — pokračoval strýk — ja vezmem Ondreja za svojho, a ak žije ešte v jeho srdci dávna túžba, môže sa stať aj doktorom!“

Ondrej padnul strýkovi okolo hrdla a vďačná slza vypadla mu z oka.

„Strýko môj drahý, ako odmením sa vám za túto lásku? Oj, vďaka vám, nekonečná, ale“ — a tu novým prúdom sĺz zalialy sa mu oči — „ale nemôžem vám urobiť po vôli, lebo po školách idúc, pozde prišiel by som ku samostatnosti a len pozde mohol bych dať pomoci matke a mladším dietkam!“

„Matka i s dietkami bude odteraz mne na starosti,“ vetil vážne strýk, a tým bola celá záležitosť riešená.

*

Po odbavenom pohrebe odobral sa Ondrej od svojich milých, a vrátil sa so strýkom zase do P., nie však viac do krajčírskej dielne, ale do školy. Študoval pilne, medzi dobrými býval vždy najprvší. Iste na jeho dobré synovské srdce poukazuje to, že keď strýkom všetkými potrebami zaopatrený, on sám ničoho nepotreboval, predsa súkromnou pilnosťou snažil sa dopracovať groša, aby ho dodával milým svojim doma. Dlhé roky to tak trvalo; z chlapca vyrástol mládenec, muž, ale Ondrej domohol sa cieľa! Pán Boh býval mu na pomoci, i premáhal všetky ťažkosti. Ondrej už viac rokov žije, ako všeobecne ctený a vážený lekár v meste P.; matka jeho je pri ňom. Túžba jeho je splnená, lebo stal sa opatrovníkom svojej rodiny a strýk Suchodolský je veru úplným právom hrdý na svojho bratanca.