ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzi špatné stránky mnohého dieťaťa patrí preberanie v pokrmoch. Dobré dieťa pristane na tom, čo mu dobrý, starostlivý rodič dá, a poďakuje sa, — kdežto dieťa zlé trucuje a hnevá rodičov pri dajedných jedlách, hovoriac: „Ja vám to nechcem, dajte mi dačo inšie!“ — Povoľná matka mnoho vystojí pri zlom dieťati, lebo toto často nadužíva povoľnosť matkinej lásky. Prísnejšia matka si v tom pomôže: kde neprospejú pekne slová, tam zavolá na pomoc prútik, ktorý rád vyháňa vrtochy zo zlých detí. Pravda, že toto všetko je zbytočné pri dobrých dietkach, ktoré vedia, že svätou povinnosťou dietok je poslúchať rodičov a plniť ich vôľu vo všetkom dobrom.

Istá chudobná vdova mala jediného syna, Miška. Po mužovi nezostalo jej inšie, ako malá chalúpka, v ktorej bývala. Nedostatok vynahradzovala pilnosťou. Cez leto pracúvala na dni v poli, cez zimu priadla a tkala. Takto živila sa chudobne, ale poctive. Jej Miška vzal pán učiteľ za mendíka.

Miško raz vrútil sa do matkinej izby so slovami: „Zase mi len tej kapusty dali, tej špatnej kapusty, ktorú ani videť nemôžem!“

„Dieťa moje, nehovor tak na dar Boží. Buď rád, keď máš kapustu, a ešte keď je ako táto; pozri, aj mäso je v nej. No poď jesť!“

„Radšej hladom umrem a kapusty nechcem. Mäso mi dajte, a kapustu zjedzte vy, a potom mi ešte spravte trocha praženice, lebo som hladný.“

„Nemám ani jednoho vajíčka, syn môj, za ostatné kúpila som soli,“ odpovedala matka.

„Vy všetko popredáte a mne neviete nič nechať!“

Matke chuderke slzy vstúpily do očú, a vzdychla si, že čo z Miška bude, lebo ona nebola vstave prísne zakročiť proti nemu.

Keď trucovitý Miško odišiel, zostala matka samotná, a takto sediac pod praslicou, rozmýšľala o Miškovi. Len čo bude z neho, keď je taký prieberčivý? trvalo jej vždy na pamäti. — Z myšlienok vytrhla ju slúžka zo školy, prichádzajúca s odkazom od pána učiteľa, aby hneď k nemu prišla.

Matka Miškova hneď odložila praslicu, obliekla nedeľňajšie šaty a šla do školy.

„No vitajte, Zuzka; sadkajte si; mám vám niečo sdeliť ohľadom vášho Miška.“

Vdova poďakovala sa a usadila sa na najbližšiu stoličku.

„Nuž čože myslíte, Zuzka,“ prerečie pán učiteľ; „Miška by bolo vari už aj dakam poslať. Dvanásť rokov mu minulo, mendíkom nemôže naveky zostať, ku hospodárstvu je prislabý, a tak azdaj, keby sme ho vypravili na dáke remeslo?“

„Veď ja neviem, môj drahý pán učiteľ, ja pristanem na vašej láskavej porade.“

„Veru, Zuzka moja,“ ozve sa pani učiteľka, „Miška len preč, lebo vy ste prislabá, pridobrá k nemu; tu by nebolo z neho nič, on je figliar; a to preberanie v pokrmoch, veď je to nie na vydržanie!“

Úbohá matka si vzdychla, lebo musela uznať, že pani učiteľka má veru pravdu.

„Tu mi píše môj dobrý priateľ z G., že potrebuje učňa. On je obuvník, dobrý, zagazdovaný človek, jeho žena je, hodná gazdiná, prísna, ale dobrá osoba, tá Miška od zlých zvykov najskorej odučí.“

„Ale tak ďaleko, akože tam bude bezo mňa?“

„Čím ďalej, tým lepšie pre vás aj pre neho!“ povie pán učiteľ; „vy ste nábožná osoba a viete, že Pán Boh s nami a našimi je všade. Keď by Miško bol na blízku, mali by ste s ním len robotu; keď by sa kapusta varila, zas by len k vám behal na praženicu,“ usmial sa pán učiteľ.

„A kedyže by som ho to mala zaviesť?“

„Vám ho netreba ta zaviesť; môj priateľ príde o týždeň sem, mňa navštíviť, a tak by ho on sám odviezol.“

Zuzka prisľúbila chlapca vystrojiť, a poďakujúc sa za poradu, odišla domov. –

*

O týždeň vidíme Miška odchádzať s budúcim majstrom svojím na voze; s veselou tvárou kýval matke, ktorá uslzená stála s pánom učiteľom pred školou. Ešte raz zakýval a zmiznul v diaľke.

„Už len toľko neslzte, Zuzka, veď neide do vojny, ale len k dobrým ľuďom.“

„Ďakujem vám, pane učiteľ, ďakujem, nech vám Pán Boh nahradí všetko, čo mne opustenej vdove preukazujete. Len sa bojím, či ho nezunujú pre to jedenie, keď je taký prieberný; a už len tú kapustu by nevzal do úst, ani čo by ho hádam dakto išiel zabiť.“

„O to sa vy netrápte,“ povie pán učiteľ, „veď ho tam naučia.“ —

*

Z Miškovho rodiska do G. trvala cesta za deň a za noc. Miško už nevedel vyčkať jej konca; až konečno videl z ďaleka tri veže, a kočiš mu riekol, že to je to mesto, v ktorom bude bývať. Medzi rečou Miško ani nezvedel, len keď boli pred domom pána majstrovým.

Miškovi sa páčil dom, potom chyže, len pani majstrovej sa trochu zľakol, keď sa mu prihovorila: „No, či budeš dobrý, Miško, lebo ja som prísna,“ a potľapkajúc ho po pleci, doložila: „Ale bez príčiny nikdy!“

Keď sa Miško občerstvil, zaviedli ho do dielne. Tam našiel dvoch tovaryšov pracovať pri stolíku. Miška prijali medzi seba vľúdne, a hneď mu dali ľahkú prácu. —

*

Bola nedeľa a ako obyčajne v nedeľu a vo štvrtok varila sa kapusta. Tak aj teraz doniesla domová pani misku kapustou naplnenú. Keď chcela Miškovi nabrať, nechcel, hovoriac: „Ja kapustu nerád, a radšej by som od hladu umrel, ako by som kapustu jedol; ale mäso zjem.“

„Tak, Miško?“ povie pani majstrová; „no dobre, keď nemôžeš, nútiť ťa nebudem, ale u nás ide to tak, že kto nechce kapusty, nedostane ani mäsa!“

Miško zahanbený vstal od stola s lačným žalúdkom.

Prišiel večer. Miško myslel si, že veď si nahradí na večeri, čo zameškal na obed. Zasmial sa tedy v duchu, keď videl, že slúžka prikrýva stôl. Ale — pre neho nebolo zakryté. Neopovážil sa ísť k stolu a stál smutný v kútiku. Po chvíli povie pán majster: „A či Miško nesmie medzi nás?“

„On si vybral radšej smrť, než kapustu, nech tedy umre; u mňa inšie nedostane, len kapustu!“ odpovedala pani majstrová.

Miško vyšiel z izby, vyplakal sa, spomenul si na svoju dobrú matku a ako často hneval ju pre jedenie, až konečne zaspal.

Ráno sa zobudil s tou myšlienkou, že azdaj len na raňajky nedajú kapustu, — ale hrnček mlieka a hodný kus bieleho chleba.

Volali k raňajkám.

Miško sa zaradoval. Prišiel do izby bledý ako stena. Ach, Bože! ale ako sa zarazil, keď videl zase svoje miesto na stole prázdne. Nemohol sa premôcť a s plačom sa pýtal, prečo mu už ani raňajky nechcú dať.

Pani majstrová vľúdne mu odpovedala: „Ja ti dám vďačne, Miško, ale len kapustu! Ty si si vybral radšej umrieť od hladu, než kapustu jesť, tedy s Bohom umri; keď ty neupustíš, neupustím ani ja!“

Miško videl, že u pani majstrovej slovo platí, i bojoval so sebou, či jesť, či nejesť?

A zase len jeho trucovitosť zvíťazila, hoci mu hlad v žalúdku vystrájal strašný virvaj. Počala ho od slabosti hlava boleť; potom myslel na kapustu.

Prišiel obed, tovaryšov volali k obedu, Miška nie. Už všetci jedli, keď prišiel Miško so sklopenou hlavou dnu. Zastal.

„No, Miško,“ povie pani majstrová, „či smrť, či kapustu?“

Miško ticho odvetil: „Prosím trochu tej kapusty! Sadnul si k stolu a hneď mu doniesli tanierik kapusty, ktorú zjedol ako s mädom, a ani mäsa nepýtal.

„Miško, ako sa mi zdá, zjedol si kapustu chutne. Však teraz uznáš, že preberanie v jedlách je len špatný zvyk?“

„Keď mi v našej dedine nikdy takej dobrej kapusty nedali!“

„Nie, Miško, nie, ale si takto ešte snáď nikdy nevylačnel,“ povie pani majstrová.

Miškovi doniesli za kapustou pečienku a bieleho chleba. Keď sa najedol, zavolal ho majster k sebe, a vážne mu dohováral. Medzi inším mu povedal: „Modli sa k Bohu, aby si sa nedožil toho, žeby si nemal čo zjesť. Dieťa moje, hlad je niečo hrozného.“

— Miško prisľúbil, že zachová si napomenutie majstrovo. —

*

Matka Miškova je zase v škole. Pán učiteľ číta jej list, čo písal mu Miškov majster. Slzy radosti kanuly jej z očú, keď počula chváliť svojho synka, a opravdove zadivila sa, keď počula z listu, že medzi najobľúbenejšie jedlá Miškove patrí — kapusta.

„Hľa, Zuzka,“ ozve sa pani učiteľka, „ako sa to Miškovi zišlo! Ďakujte Pánu Bohu, že dostal sa vám chlapec ďaleko. Budete mať tým väčšiu radosť, keď príde.“

Ešte sa všetci chutne zasmiali, keď čítali v liste, ako naučili Miška kapustu jesť.

„Ach, veď to tak býva,“ vzdychla si matka, „ktoré dieťa nechce poslúchať svojich rodičov, musí poslúchať cudzích ľudí.“