ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„A čoby sa čo robilo, musím mu to odplatiť — a čoby — —“

„Čože to, čo, Mirko? Čože letíš taký vyparený, ako by ti o život išlo?“

„Ale, mamička, veď je to hrúza, čo mi robí ten — jaj! —“

A tento nazlostený chlapec nevedel ani len meno svojho kamaráta vysloviť od hnevu.

„Ale, pre Pána Boha, Mirko, či sa nehanbíš? Taký mladý chlapec, a tak sa zlostiť! Či chceš, aby som ti prútom vyhnala tvoju zlosť? Hovor, čo ti je, že tak sipíš?“

Chlapec si vydýchnul a utrel si slzy, ktoré mu zlosť vytisla z očú.

„Ale, pomyslite si, mamka, ten Jurko Horských vždy hádže do mňa skalami. Dnes zase vyhodil do mňa skalu a srazil mi klobúk, tak že mi ďaleko s hlavy odfrkol. To mu už len neodpustím, veď —“

„A čože mu urobíš?“ pretrhla ho matka.

„Tým istým mu odplatím, čím mi on požičal," odpovedal Mirko.

„Nie tak, syn môj," hovorí matka, „ale radšej zachovaj si toto: „Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom!“ Chráň sa náruživosti, syn môj, lebo tá často zavedie ľudí do veľkého nešťastia!“

„Mamička, a či keď ja do toho chlebom, čo do mňa kameňom, nebude to hriech?“

„Veru nie, syn môj, ale ťa bude svet chváliť, že si —“

V ďalších slovách pretrhlo ju volanie z vonku, aby išla skoro do kuchyne. Matka vybehla, zanechajúc Mirka samotného.

Tento začal rozmýšľať. Po chvíli rečie sám k sebe: „Dobre, viem, ako to urobím, usuším hodný kus chleba, a potom — počkaj, Juro! — —“

Mirko sa uspokojil; úmysel pomsty dozrel v ňom ľahko, ale beda mu, beda jeho náruživej povahe!

Popoludní poberal sa Mirko do školy. Keď už bol vo dverách, zavolala naň matka, podávajúc mu postruhník so slovami: „Tu máš, Mirko, tento postruhník, aj tak je už uschnutý, ako tŕň, a ty máš dobré zuby, pohryzieš ho.“

Úbohá matka!

Mirko, idúc do školy, obzeral postruhník. „Hm,“ hovorí sám k sebe, „tento postruhník hodí sa mi výborne. Je to všetko jedno, či chlieb či postruhník, a netreba mi aspoň čakať, kým by chlieb uschnul,“ a so škodoradostným úsmevom strčil postruhník do vačku.

Počas učenia v škole ani nepozrel Mirko na Jurka Horských, len netrpelive čakal koniec výučby. Keď po večernej modlitbe zavznelo konečne „ameň“, tu búchalo srdce Mirkovo, ako by sa bolo so svedomím jeho hádalo.

A zase bežal Mirko s rozpálenou hlavou, aby dohonil Jurka, čo sa mu aj podarilo. Už mu bol za pätami, v tom — prásk! a postruhníkom do hlavy trafený Jurko spadnul, ani nemuknúc. Na krik a na hluk hrnúceho sa žiactva sbehnul sa zástup ľudu okolo padnuvšieho.

Jurko ležal mrtvý! Preberali ho všemožne, ale Mirko dobre cielil, lenže nešťastne: trafil po sluche chlapca-súdruha.

Mirko utekal so zlým svedomím, ako Kain, keď zabil brata Ábela, ačpráve nevedel ešte, že jeho nepriateľ Jurko je mrtvý.

Matka stála práve na dvore, keď Mirko prichádzal. Zbadajúc vydesenú tvár jeho, spýtala sa ho:

„Čo ti je zase, Mirko?“

Ale Mirko nestačil už odpovedať, lebo za pätami mu bol hajdúch aj s viacerými žiakmi, ktorí upovedomili úbohú matku o stavšom sa nešťastí.

Bedovaniu nebolo konca. Celá zbledlá od strachu neprestávala volať: „Bože! Bože môj!“ a zalamovala rukama. Pribehnul aj otec, a sám vzal Mirka za ruku, hovoriac: „Poď, nešťastné dieťa, poď sa podívať na tvoj zločin!“

Mirko padnul pred rodičmi na kolená, a prosil ich, aby ho trestali, ako chcú, len aby ho neposielali pozreť Jurka.

„Ja som ho nechcel zabiť,“ volal a vyznal všetko rodičom, ako prišiel na myšlienku Jurka udreť chlebom.

Matka zalomila rukama, hovoriac: „Ja sama som mu podala do ruky zbraň!“ —

Na tretí deň po pohrabe Jurkovom, predvolaný bol Mirko pred súd. Otec jeho išiel s ním. Mirko všetko vyznal pred súdom, nezatajil ani najmenšieho.

Súd vyrozumel, že chlapec nerozumel výpoveď: „Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom!“ Aj to Mirka trochu bránilo, že Jurka každý poznal, ako chlapca neposedného, ktorý do každého zadieral. Mirko pre útly vek nemohol byť s celou prísnosťou zákona trestaný; len zo školy ho vyhodili a rodičia platili za neho značnú peňažitú pokutu.

Ale čože stály všetky tieto pokuty oproti tej, ktorú nosil vo vlastnom svojom svedomí? — Nikto viac nevidel Mirka s veselou tvárou, lebo povedomie, že je vrahom, prenasledovalo ho všade. Rodičia boli nešťastní so svojím jediným synom — a toto všetko zapríčinila Mirkova náruživosť a pomstyžiadosť. Toto si Mirko vždy vyčitoval. Len teraz porozumel tým slovám: „Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom!“ že nie nazpät vyhodiť chlebom, ale dobrými skutkami máme splácať tým, ktorí nám krivdia, a pomstu že máme poručiť Pánu Bohu.