ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Boli raz jedon otec a jedna matka, majúci sedem detí, samých chlapcov, z níchž najstarší málo vyše desať, najmladší sotva sedem rokov čítal. Otec živil seba a svoju rodinku rúbaním dreva a bol veľmi chudobný. Následkom toho padala rodičom výchova dietok veľmi na ťarchu, tým viac, že si z dietok ešte žiadno samo chleba vyhľadávať neznalo. Nemálo rmútili sa rodičia i nad tým, že bol jejich najmladší synčok veľmi slabým a maľučkým a len veľmi málo hovorieval; držali to za znak sprostosti, kdežto to naopak i na jeho múdrosť ukazovať mohlo. Keď sa narodil, bol práve toľký, ako palec na ruke, a preto prezvali ho všeobecne Jankom Paľčekom.

Úbohé dieťa bolo pravým pastorčaťom v dome a keď jeho bratia nejaký hlúpy kúsok vyviedli, zvalili vinu zavše len na Paľčeka. A predsa bol on najmúdrejším a najpozornejším medzi všetkými, a jestli málo hovorieval, počúval tým pilnejšie na to, o čom sa veľkí rozprávali.

Zrazu prišiel zlý rok a nastal veľký hlad po krajine, že sa naši chudobní rodičia radiť započali, jako by sa mohli svojich dietok zbaviť, keď jich i tak vyživiť nevládzu. Jednoho večera, keď už chlapci spali, povedal otec smutným hlasom matke: „Vidíš, že naše dietky ďalej živiť nemôžeme, a nežby som jich mal videť pred mojima očima hladom umierať, zavediem jich radšej zajtra do lesa a tam jich zanechám. Kým ony ráždie sbierať budú, skryjem sa jim a ujdem, aby to nezbadaly.“

Malý Palček to všetko vypočul, lebo bol ukrytý pod lavičkou, na nejž rodičia sedeli. Keď otec a matka konečne k spánku sa uložili, zaliezol i Paľček do svojej postieľky, ale nemohol zaspať, lebo rozmýšľal celú noc, jakoby mohol seba i svojich bratov zachrániť. Skoro ráno vstal, zašiel k potoku, naplnil si tam všetky vačky bielymi kamienkami a vrátil sa opäť domov. Onedlho odviedol jich otec všetkých do lesa; Paľček ale nepovedal svojim bratom ani slovíčka z toho, čo večer pod lavičkou uslyšal. Za nejaký čas prišli hlboko do lesa, kde stromy a kríčky tak husto pri sebe stály, že jeden druhého z chlapcov na desať krokov vzdialenosti už videť nemohol. Otec kálal stromy, matka a dietky sbieraly haluzie a skladaly ho do viazaníc. Keď takto každý pilno k svojej práci hľadel, uchýlili sa rodičia do húšťavy a ponáhľali sa druhou cestou domov.

Jaknáhle chlapci zbadali, že sú tak sami v hustom lese, začali z plného hrdla kričať a nariekať. Len Paľček nekričal a nenariekal, ba smial sa v duchu svojim bratom. Lebo on si trúfal cestu k domovu zase naísť, poneváč po ceste všade tie biele kamienky spúšťal, ktorými si ráno vačky naplnil. Preto povedal svojim bratom: „Buďte len ticho a nebojte sa, veď ja vás zase domov zavediem.“ A pozorujúc na kamienky po ceste, zaviedol jich skutočne domov, tade, kade do lesa prišli. Lež neopovážili sa hneď do stavania vstúpiť, ale počúvali za chvíľku pri dverách, o čom sa otec s matkou shovárajú.

Práve keď rodičia z hory domov prišli, poslal jim jedon sused dvadsať zlatých, ktoré jim od dávna dlžen bol, a o nichž si dávno mysleli, že z nich už ani haliera neuvidia. To jim dodalo nového života, lebo temer umierali od hladu. Okamžite poslal otec matku k mäsiarovi, a poneváč už za dlhý čas mäsa nejedli, nakúpila žena trikrát toľko, jakoby pre dvoch ľudí k zajedeniu postačilo. Keď sa už trochu nasýtili, povedala matka: „Ach, kdeže budú včuľ naše chudiatka deti! Maly by z toho znamenitú hostinu, čo sa nám tuto zvýšilo! Čože si tie úbožiatka v lese počnú! Snaď jich už vlci dakde roztrhali! Ach keby sme jich len neboli opustili, alebo keby jim chcel niekto cestu domov ukázať, ak ešte hladom nepomrely!“

Keď chlapci tieto slova vonku počuli, zkríkli radostne a razom: „Tu sme! tu sme všetci!“ A matka takže s radosťou vyskočila, otvorila jim dvere a bozkávala a objímala jich. „Ach, či som rada, že vás zase mám!“ hovorila.„Či ste hodne ustatí, či ste dobre vyhladoveli? A jako si sa ty ušpinil, Petre; poďže sem, nech ťa poutieram!“ — Peter bol totižto najstarší a matka ľúbila ho najviac z pomedzi svojich dietok, lebo mal práve také červenasté vlasy, jako ona. Teraz posadali si chlapci k stolu a jedli s veľkou chuťou, čo jejich rodičov veľmi tešilo; na to rozprávali, jak veľký strach v lese vystáli a hovorili pritom skoro vždy všetci na raz.

Drevorubač a jeho manželka boli plní radosti, že svoje dietky zase pohromade doma majú. Ale táto radosť trvala len dotiaľ, kým všetkých dvadsať zlatých neminuli. Keď však nebolo už peňazí, nastaly predošlé starosti znovu, a úbohí rodičia usniesli sa druhý kráť, že svoje dietky do hory zavedú, ale tentokráť ešte hlbšie, aby chlapci zpiatočnej cesty domov naísť nemohli. To ale nedalo sa tak potajomky uhovoriť, žeby to Janko Paľček nebol zbadal. Chcel si pomôcť z núdze jako prvý raz; keď však chcel ísť k potoku kamienky sbierať, našiel domové dvere zamknuté a kľúča nebolo k najdeniu. Včuľ si už nevedel poradiť; ale keď matka každému z chlapcov kus chleba k sniedaniu dala, vstrčil Paľček svoj chlieb do vačku, mysliac, že ho tak, jako predtým kamienky, použije.

Otec a matka zaviedli, potajmu plačúc, svoje dietky hlboko do hory, až na miesto, kde ona najhustejšia bola; potom sa jim zrazu skryli a bočným chodníkom domov odišli. Janko Paľček si z toho veľa nerobil, lebo sa nazdával, že najde zpiatočnú cestu pomocou chlebových kúskov, ktoré na zem pospúšťal. Lež prišli medzitým vtáci a tí chlieb vyzobali; dietky nemohly na pravú cestu natrafiť a zablúdily tým diaľ a hlbšie do hory. Prišla noc a strhol sa veľký víchor, ktorý ubohým chlapcom mnoho strachu nahnal. Zo všetkých strán zdalo sa jim, že vlkov zavýjať počujú, ktorí už idú, aby jich požrali; preto netrúfali si ani slova na hlas povedať. Konečne prišiel ešte i dážď, od nehož neboráci nielen až na kožu premokli, ale ktorý i pôdu natoľko rozmočil, že chlapci skoro pri každom kroku padali a od hlavy do päty sa hodne zašpinili. V tejto nesnádzi vyliezol Paľček na vysoký strom a pozeral sa na všetky boky, či dakde stavanie neuvidí. A skutočne zbadal ešte ďalej v lese svetielko. S veľkou radosťou sliezol so stromu a šiel i s bratmi v tom smere, kde to svetlo zpatril. Onedlho prišli na jednu čistinu v lese, na ktorej stál dom, z jehož oblokov slabá žiara vychádzala. Bojácno zaklopali na dvere; stará, tučná ženská otvorila a pýtala sa jich, čo chcú? Janko Paľček jej odpovedal: „Zablúdili sme v lese a prosíme pre Boha o nocľah.“ Keď ženská tých sedem chlapcov videla, začala plakať a vravela: „Ach, vy ubohé dietky, kdeže ste sa dostaly! Tento dom patrí jednomu ľudožrútovi, ktorý malé dietky žerie.“ Očujúc to Paľček a jeho bratia, triasli sa od strachu na celom tele.

Ale konečne povedal malý Paľček: „Dobrá pani, čo máme my ubohé dietky včuľ robiť? Jestli zostaneme v lese, roztrhajú nás vlci; nuž radšej nech nás sožerie váš pán muž. Azda sa nad nami smiluje, keď nám pomôžete jeho pekne prosiť.“ Ženská úfala, že sa jej snáď predsa podarí dietky pred ľudožrútom ochrániť, preto jich pustila dnuká a kázala sa jim ohriať a usušiť pri ohni. Na ohnisku horela totiž hodná vatra, lebo na ražni trčal celý baran a piekol sa pre obra k večeri.

Sotva s a chlapci trochu ohriali, počuli tri lebo štyri silné uderenia na dvere: ľudožrút prichádzal k večeri domov. Žena ukryla chlapcov rýchlo pod posteľ a iba potom otvorila dvere. Prvá otázka obrova bola, či je večera hotová a či žena víno načepovala. Keď manželka na obidvoje prisvedčila, sadnul si ľudožrút k večeri. Baran bol síce ešte na poly surový, no tým lepšie ľudožrútovi chutnal. Konečne začal na všetky strany vetriť a vyvoniavať, až zrázu svojej žene riekol:

„Ženo, čujem človečinu!“

„Ach,“ odpovedala žena, „to ti razí do nosa to teľa, čo som práve ztiahla.“

„Nie, ja čujem čerstvú človečinu,“ vravel obor a vstanúc šiel rovno k posteli, pod ňouž chlapci ukrytí boli. „Aha,“ zvolal, „ľaľa! Tedy ty ma chceš klamať, ty naničhodná stvoro? Neviem, kto mi môže zabrániť, aby som i teba nezožral! Ďakuj Pánu Bohu, že si taká stará a húževnatá! Ale títo tu pod posteľou dajú mi pochúťku, jakej som už dávno nemal; s tými počastujem troch dobrých priateľov, ktorí ma zajtra navštívia.“ A povyťahoval jich jednoho za druhým z pod postele.

Ubohí chlapci padli pred ním na kolená a prosili o smilovanie, ale ten nevľúdnik povedal celkom chladno svojej manželke, že jich chce mať s kyslou omáčkou pripravených, vzal dlhý nôž a začal ho brúsiť. Keď na to jednoho z chlapcov pochytil a hrdlo podrezať mu chcel, zadržala mu manželka ruku a riekla: „Dnes je už neskoro; nemáš čas so zabíjaním až do zajtra?“

„Mlč,“ odvrknul obor, „keď jich hneď zarežem, budú do zajtra smačnejšími.“

„Ale veď máš ešte toľko mäsa v zásobe; v komore visí celé teľa, dva škopce a pol tučného brava.“

„Máš pravdu,“ hovoril na to ľudožrút prisviedčajúc. „Ale daj sa tým prôsčatom teda dobre najesť, aby mi do zajtrá neschudly a sprav jim nejaký brloh na noc.“

Teraz len predložila dobrá žena chlapcom hojnú večeru, ale neboráci nemohli od strachu ničoho požiť. Zato pil ľudožrút jedon krčah vína za druhým, od samej radosti, že svojich priateľov takovou vzácnou pečienkou počastovať môcť bude. Vypil viac, než mu bolo treba, hlava sklesla mu na stôl a žena musela ho uložiť do postele.

Tento ľudožrút mal sedem dcier, ktoré všetky ešte malé boly. Jedávaly tiež surové mäso, jako jejich otec, a boly pri tom čerstvé a zdravé. Maly však malé, okrúhle, sivé oči, ohnuté nosy a veľmi široké huby s riedkymi, končitými a dlhými ošklivými zubami. Všetkých sedem ležalo vo veľkej posteli a každá mala zlatú korunku na hlave; v tej istej izbe bola ešte jedna práve tak veľká posteľ, do ktorej žena Paľčeka a jeho bratov k spánku uložila. O polnoci vstal Palček potichúčku so svojeho lôžka, prikradol sa k posteli tých siedmi dievčat, posnímal jim jejich korunky a nasadil jim zato čiapky svojich bratov. Korunky ale položil sebe a svojim bratom na hlavy, aby sa obor po tme pomýlil, ak by jich snáď predsa ešte predodňom o životy pripraviť chcel.

A tak sa v skutku stalo; obor prišiel po polnoci so svojim veľkým nožom k posteli, na nejž chlapci ležali, a chcel jich zkántriť. Spali všetci, vynímajúc malého Paľčeka, ktorý ukrutné strachy vystál, keď ľudožrútovu ruku na svojej hlave pocítil. No obor, prijdúc po tme na tie zlaté korunky, hovoril tichúčko sám k sebe: „Hej, tu bych bol čochvíľa peknú sprostosť vyviedol! Tuším som sa predsa dneska trochu veľmi podgurážil!“ Na to šiel k druhej posteli, ošmátral hlavy a povedal: „Toto sú oni, veď majú svoje čiapočky na hlavách.“ Po tých slovách podrezal všetkým siedmym hrdlá a pokládol jich nazpät do postele. Potom vrátil sa do svojej ložnice. Keď ho Janko Paľček zase chrápať počul, obudil svojich bratov, kázal sa jim rýchlo a potichúčky obliecť a vyviedol jich do zahrady, kde pres plot prelezúc, celú noc od strachu utekali, ani sami nevediac, kam.

Keď sa ľudožrút ráno prebudil, povedal svojej žene: „Choď hore do komory a priprav mi tých malých huncútov.“ Jeho manželka zadivila sa veľmi nad dobrotivosťou svojeho muža; lebo keď počula, aby malých chlapcov pripravila, nazdávala sa, že jich má azda poriadne poobliekať. Vyšla tedy hore do komory, ale jak veľké bolo jej zľaknutie, keď svoje dcéry zarezané a v kaluži krve ležiac najšla. Vidiac čo sa stalo, zamdlela ubohá ženská. Ľudožrút obával sa po chvíli, že sama celú tú prácu nevykoná a vyštveral sa za ňou, že jej pomôže. Ale jak veľmi ustrnul aj on, keď uzrel svoju manželku a všetko to nešťastie, ktoré svojou pažravosťou zapríčinil. „Ach čo som to porobil!“ bedoval neustajne. „Ale na tých malých šibaloch sa zato vypomstím a to okamžite!“ Dovliekol rýchle okov vody a vylial ho na svoju manželku; keď sa následkom toho prebrala, rozkázal jej: „Dones mi moje sedmimíľové čižmy, aby som tých malých nezbedníkov zase dohoniť mohol!“ To boly totiž také čižmy, ktoré ku každej nohe tak pristaly, jako keby na ňu šité boly, a v ktorých každý krok, čo človek urobil, celých sedem míľ cesty obnášal.

Keď jich mal obuté, vybral sa obor do cesty a behal krížom sem i tam, až sa konečne na tú cestu dostal, kade naši chlapci utiekli. Chlapci zbadali ho, jako po najväčších horách bez prekážky kráčal a najširšie rieky jako obyčajné jarky prekročoval. Na šťastie zpatril Janko Paľček celkom na hlbokú hlbokú jaskyňu v skale, do ktorej sa všetci, jako ďaleko len mohli, ukryli. Ale Paľček pozoroval s najväčšou napnutosťou všetko, čo sa ďalej dialo.

Ľudožrút, ustatý od mnohého daromného behania, posadil sa na tú istú skalu, aby si trochu odpočinul. Ale po krátkom čase zaspal a počal tak strašne chrápať, až sa celé okolie otriasalo. Janko Paľček povedal svojím bratom: „Čujete, jako ten ľudožrút chrápe? Pozrite sa: sotva na dvetisíc krokov videť už chalúpku našeho otca. Hľaďte, aby ste sa ta dostali, než sa on zo spánku prebudí a o mňa sa ďalej nestarajte!“ Bratia v skutku odbehli, a Paľček prikradnul sa opatrne k obrovi, jemuž sedmimíľové čižmy vyzujúc, sám si jich obliekol. Urobiv v nich dakoľko krokov, stál opäť pred domom ľúdožrútovým, kde jeho milosrdná manželka ešte vždy svojich sedem dcier oplakávala. „Váš muž,“ hovoril jej Paľček, „je vo veľkom nebezpečenstve života. Zajali ho vojaci a hrozia mu smrťou, jestli sa veľkou summou peňazí nevymení. Preto poslal ma k vám, a dal mi na znak pravdy svoje sedmimíľové čižmy, aby ste mu čím skôr všetko jeho zlato a striebro na výmenu poslali.“ Dobrá žena sa veľmi naľakala a vydala mu všetky poklady obrove, ktoré Paľček s veľkým namáhaním na svoje plecia nakládol. Keď s nimi do svojho otcovského domu dorazil, prijali ho rodičia a bratia s nekonečným jasotom a prestať nechcejúcou radosťou.

Potom šiel Janko Paľček vo svojich sedmimíľových čižmách ku dvoru kráľovskému a ponuknul tam svoje služby. Kráľ bol práve vo veľkej úzkosti ohľadom svojeho vojska, ktoré sto míľ od hlavného mesta vzdialené proti veľmi krutému nepriateľovi bojovať muselo. Janko Paľček ponuknul sa kráľovi, že mu ešte toho istého dňa spoľahlivé chýry z bojišťa donesie a kráľ sľúbil mu mnoho peňazí za odmenu, jestli by sa mu to podariť malo.

Janko Paľček odišiel si voľným krokom po obede a vrátil sa zase nazpät než slnko zapadlo. Doniesol chýr o veľkom víťazstve, ktoré vojsko vybojovalo a panovník vyplatil mu vďačne sľúbenú odmenu. Od tých čias vodilo sa jemu a jeho rodičom i bratom veľmi dobre, lebo Paľček konával veľké cesty nielen v službe kráľovskej, lež aj iným vznešeným osobám k vôli, za čo zo všetkých strán hojné odmeny dostával. Keď už mal dostatočne mnoho imania, utiahol sa i on do rodičovského domu a žil spolu i so svojou rodinou mnohé roky v shode a šťastí, kým, jako to už na svete býva, jedon za druhým nepomreli. I druhým chudobným ľuďom mnoho dobrého preukázal, pamätajúc na tie časy, kde sa jemu i s bratmi dosť krušno a zle vodilo; preto tí chudobní z vďačnosti pamiatku jeho mena zachovali a rozprávajú dobrým detičkám radi ešte i dnes historku o Jankovi Paľčekovi.