ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kde bolo, tam bolo, ale voľakde predsa len bolo a pravda to musí byť, lebo to starí ľudia rozprávajú. Starí ľudia mnoho zkúsili, mnoho všeličoho sa dožili, preto aj mnoho vedia a drobné detičky musia jim veriť, už za to, že sú zkúsení a starí.

Bol tedy raz jedon bohatý človek a ten mal manželku a jedinú hodnú dcérušku. Jednoho dňa onezdravela jeho manželka a cítila, že musí umreť. Preto zavolala svoju jedinú dcérušku ešte raz ku svojej posteli a riekla: „Drahé dieťa moje! Onedlho povolá ma milý Pán Boh k sebe a ty zostaneš sama na svete. Ale buď vždy dobrou a pobožnou a Pán Boh ťa nikdy neopustí.“ Po týchto slovách požehnala ju a zatvoriac oči umrela.

Po jej smrti chodievalo dievča každý deň na hrob matkin sa modliť a zostávalo odo dňa ku dňu vždy pobožnejším, poslušnejším a lepším.

Neskôr oženil sa otec na novo; jeho nová manželka mala dve dcéry a bola veľmi marná, vysokomyseľná a pyšná. Svoje vlastné dve dcéry ľúbila síce až priveľmi a vyplňovala všetky jejich žiadosti, ubohému pastorčaťu ale nastaly veľmi smutné časy. S ubohou sirotou zachodili ani s ostatnou služkou v kuchyni. Jestli náhodou v jednej z nádherných izieb sa ukázala, kričala na ňu zlá macocha: „Nepraceš sa mi von ztadiaľ! Ty patríš do kuchyne! Tam je tvoje miesto! Kto chce jesť, musí aj pracovať!“ V kuchyni ale musela sa celý deň zdržovať, všetky domáce práce vykonávať, skoro vstávať, variť, prať a drhnúť a večer, bola hodne utrmácaná a ustatá, nemala ani len postieľky, lež musela sa vedľa do teplého popola k spánku uložiť. A poneváč jej šaty od takého nocľahu vždy zaprášené a ušpinené vyzeraly, vysmievaly sa jej nevlastné sestry, ba nevolaly ju ani jej pravým menom, ale daly jej posmešné priezvisko Popoluška. Keď už dorástla na driečnu pannu, stalo sa raz, že kráľ veľkú hostinu prichystal a k nej všetky krásne panny z celej krajiny povolal, lebo si mal jeho syn jednu z nich za nevestu vyvoliť.

I Popoluškiné dve nevlastné sestry boly k tej hostine pozvané a môžete si mysleť, že z toho veľkú radosť maly a na nič iného nemyslely, len do jakých krásnych šiat sa poobliekať majú, aby sa kráľovičovi čím istejšie zapáčily. Ubohej Popoluške nastalo tým mnoho trápenia, lebo musela pre svoje sestry všetky tie skvostné šaty prichystať, bielizeň vyprať a vyžehliť, črievičky vyčistiť a vlasy vyčesať a zapliesť. Popoluška vykonala všetko, ale potajmu plakala, lebo by sama bola ľúbila takej vzácnej zábave aspoň zďaleka sa prizerať. Konečne posmelila sa a prosila macochu, aby ju tiež sebou pojaly. Ale macocha osopila sa na ňu rozhnevaná a vravela: „Čo že? Ty v tvojich zašpinených šatách chceš ku kráľovskej hostine ísť? Veď nemáš ani len obuve na nohách a nevieš ani na krok tancovať! Čo by si kráľovič pomyslel, keby takého pecivála na svojej zábave uvidel!“ A pri tom zostalo; matka i dcéry odjely v koči do kráľovského hradu a Popoluška hľadela za nimi pokiaľ len mohla.

Keď jej celkom zo zraku zmizly, prišla k nej nenadále jej krstná mať a zpýtala sa jej, čo jej chýba. „Rada by som… ach rada by som…“ a nemohla ďalej od plaču hovoriť. „Azda by si rada na tú kráľovskú hostinu?“ zpytovala sa krstná mať, ktorá bola Vila. „Ach áno!“ odvetila Popoluška a vzdychla si pri tom hlboko. —

„Nuž dobre,“ hovorila kmotra, poneváč si také pobožné a dobré dievča, chcem ti byť nápomocnou, aby si sa i ty tam dostala. Choď teraz do zahrady a dones mi odtiaľ dyňu.“ Popoluška bežala do zahrady a doniesla najkrajšiu dyňu, čo len naísť mohla; Vila ju rozkrojila, vyčistila od zrniek a dotkla sa jej svojím čarovným prútom; zaraz. premenila sa dyňa v najkrajší pozlátený koč. Potom vyhľadali myšaciu pascu a najšla v nej šesť živých myší. Popoluška musela schlopec otvárať a každú myš, jak náhle vybehla, premenila Vila svojím čarovným prútom na krásnu paripu. Teraz však ešte nevedely, kde k tým paripám vziať kočiša. „Idem sa ja do pasce na potkanov pozreť,“ povedala Popoluška, „azda sa do nej chytil podkan, z ktorého môžme kočiša spraviť.“ — V pasci boli skutočne traja veľkí podkani. Vila vybrala si najväčšieho a dotknúc sa ho čarovným prútom premenila ho na statného kočiša s veľkými bajúzami. Konečne musela Popoluška ešte do zahrady sbehnúť a odtiaľ šesť jašteričiek doniesť, ktoré Vila hneď na obratných sluhov premenila. Potom povedala Popoluške: „Tak máš už všetko, aby si mohla na zábavu ísť.“

„Ano,“ odvetila táto, „ale či môžem v týchto ušpinených šatách a drevených trepkách v kráľovskej palote sa ukázať?“ Vila dotknula sa jej čarovným prútom a hneď premenily sa jej chatrné hábočky na skvostný odev, zlatom a drahými kameňami ozdobený; drevená jej obuv ale zamenená bola utešenými sklenenými pantofličkami. Tak vystrojená sadla si do čakajúceho koča. Vila napomenula ju ešte, aby vyše polnoci na zábave nezostávala, lebo keby sa len za okamih dlhšie zabavila, prestane všetka čarovná moc a z koní zostanú opäť myši, zo sluhov jašterice, z kočiša podkan, z koča dyňa a z jej skvostných šiat predošlé chatrné kuchyňské. Popoluška sľúbila, že pravého času nezamešká a koč odviezol ju ku kráľovskej palote. Keď ju kráľovskí sluhovia spatrili, oznámili hneď kráľovičovi, že jakási vznešená panna na šestorke prijela, ktorú nikto nepozná. Kráľovič šiel sám ju privítať, pomohol jej z koča a zaviedol ju do tanečnej dvorany. Všetko umlklo, keď vstúpili; tanečníci prestali tancovať a hudci hrať, lebo zraky všetkých boly na krásnu, neznámu pannu obrátené a hostia pošuškávali si do uší: „Táto je najkrajšia na celej zábave!“

I zlá macocha a jej dcéry boly celé zadivené nad čarovným zjavom neznámej panny. „To musí byť nejaká cudzia kráľovská dcéra!“ šuškaly si potajomky, no že by v tomto kniežacom obleku ubohá Popoluška ukrývať sa mohla, žiadnej z nich ani na um neprišlo.

Odkedy prišla, netancoval kráľovič so žiadnou druhou pannou iba s ňou, a keď k hostine volali, zaviedol ju sám k tabuli a posadil ju vedľa seba; ale nejedol ani dosť málo, lebo sa jej prizeral bez prestania do tváre. Z druhej strany sedely vedľa Popolušky jej nevlastné sestry, s ktorými sa ona veľmi prívetivo a zdvorile shovárala; ba ponúkala jich i pečivom a vzácnymi ovocinami, ktoré kráľovič pred ňu bohato nakládol, čo jim nemalú radosť pôsobilo.

Uprostred rozhovoru počula Popoluška zrazu, že hodiny tri štvrte na dvanástu bijú; vstala tedy rýchlo, poklonila sa pekne celej spoločnosti a odbehla. Príduc domov zabehla hneď k pani kmotre, poďakovala sa jej a vyslovila svoju žiadosť, že by nasledujúceho dňa opäť rada na tú zábavu ísť, lebo že ju kráľovič sám pozval, a že tá zábava tri dni trvať bude. Keď jej už všetko vyrozprávala, ponáhľala sa domov, a sotva že si trochu oddýchla, prišly už i macocha so sestrami a klopaly na dvere. Popoluška otvorila a stavala sa jako rozospaná, zívala a trela si oči, no konečne povedala: „Však ste tam dlho zostaly!“ — „Ano,“ odvetila jedna sestra, „keby si bola bývala s nami, nebola bys ani ty mala dlhú chvíľu. Prišla ta jedna krásna princezňa, ktorá veľmi zdvorilá a prívetivá s nami bola!“ Popoluška pýtala sa na jej meno, ale sestry jej povedaly, že jej meno nikto nevie a že kráľovič je preto vo veľkom pomykove a dal by všetko v svete za to, keby sa dozvedel, odkiaľ tá princezňa je a jako sa volá.

Popoluška poprosila jednu zo svojich sestier, aby jej na zajtrá tie krásne šaty požičala, žeby i ona na zábavu ísť a tú krásnu princezňu obzreť si mohla. Ale dobre pochodila! „Čo ti napadá, ty opecko plné prachu a popola! Tebe moje krásne šaty požičať? Tuším nemáš dobrého rozumu!“ Popoluška očakávala takúto odpoveď a radovala sa potajmu z nej, lebo by veru do veľkej nesnádze bola prišla, ak má sestra trochu lepšie srdce a svoje háby uhobej Popoluške vskutku ponúkne. Pod večer odjely sestry opäť k radovánkam v kráľovskej palote a Popoluška tiež; pravda táto svojim zvláštnym spôsobom, len že mala tenkráť ešte krajšie šaty než prvý raz. Kráľovič netančil, len s ňou a venoval jej toľko pozornosti, že jej čas veľmi rýchlo v radosti a šťastí ubiehal. No predsa podarilo sa jej ešte zavčasu pred polnocou zmiznúť a domov sa pobrať.

Na tretí večer zjavila sa Popoluška v takom krásnom rúchu, jako dosiaľ ešte žiadon človek nevidel. Nielen zlato a striebro ligotaly sa na jej šatách, lež i mnohé vzácne a drahé kamene. Na zlatých svojich vláskach mala korunku z najkrajších diamantov a na nôžkach pantofličky z rydzého zlata. Keď túto čarokrásnu pannu kráľovič dneská zpatril, umienil si okamžite: „Táto bude manželkou mojou, alebo žiadna!“ A zase tancoval a zabával sa s ňou celý večer, tak že skoro na napomenutie svojej krstnej matky zabudla, lebo už uderila prvá z dvanásti hodín. Rýchlo vstala a odbehla, ani srnka. Kráľovič pustil sa za ňou, ale nedohonil jej. Na schodách ztratila jednu zlatú pantofličku; tú si kráľovič zdvihol a ukryl. Popoluška pribehla celkom udychčaná domov, bez koča, sluhov, vo svojich starých, ušpinených háboch; zo všetkej nádhery nezostalo jej nič, len tá druhá pantoflička.

Kráľovič tešil sa nemálo nad krásnou a drahocennou pantofličkou. On hovoril: S touto musím svoju neznámu nevestu vynaísť, a keby som mal celý svet precestovať!“

Hneď na druhý deň dal po celej krajine skrz svojich trubačov vyhlásiť: „Len tá panna, ktorej táto zlatá obuv na nohu pristane, bude mojou manželkou.“ Súčasne vybral sa sám na cestu a chodil z domu do domu, z mesta do mesta, kde len šľachetné panny boly, a každá musela si tú zlatú pantofličku probovať. Ale nikde nenašiel takej nôžky, ktorá by sa do zlatej obuve zmestila bola; všetky nohy boly priveľké. Konečne prišiel kráľovič i do domu zlej macochy, ktorá už o tej veci počula a potajmu úfala, že snáď jednej z jej dcier sa podarí podivnú tú pantofličku obuť a tým kráľoviča za svojho manžela získať.

Najsamprv probovala staršia svoje šťastie a utiahla sa so zlatou pantofličkou do blízkej komôrky. Ale beda, prebeda! Bola jej priúzka. Menovite palec nechcel sa niako do nej zmestiť. Toto videla zlá matka a vedela jej hneď rady. „Vieš čo,“ hovorila, „vezmi nôž a odrež si ten palec. Keď budeš kráľovnou, nebudeš ho i tak potrebovať, lebo nebudeš chodiť pešky, ale každý deň v krásnom koči sa voziť.“ A dievča vzalo skutočne nôž, odrezalo si palec s veľkou boľasťou, vtesnalo pokaličenú nohu do obuve a predstavilo sa na to kráľovičovi. Tento ale zbadal hneď krv na pantofli a povedal, že to nemôže byť tá pravá.

Teraz vzala mladšia sestra zlatú pantoflu, vnišla i s matkou do komôrky a začala sa obúvať. Prsty vliezly síce do obuve, ale päta jej ďaleko vyčnievala. „Vezmi nôž a odrež ju!“ radila zlá matka zase. „Keď budeš raz kráľovnou, nepotrebuješ žiadnej päty, lebo sa budeš beztoho v krásnom hyntove prevážať.“ I táto druhá dcéra uposlúchla jej radu, a odrezala si veľký kus vystávajúcej päty. Lež kráľovič zbadal okamžite krvavú škvrnu na pančuche, trebárs táto bola červená a hovoril dievčaťu: „Ani ty nie si tá pravá!“

Na to obrátil sa k zlej macoche a pýtal sa jej: „Nemáte už žiadnej dcéry viac?“ Táto odpovedala: „Máme ovšem ešte jedno dievča po prvej manželke mužovej. Ale to je také ufúľané, ušpinené dievčisko, že ju vlastne ani ukázať nemožno. Musí sa preto ustavične len v kuchyni zdržovať. Poneváč sa najradšej len pri peci v popole váľa, dostala meno Popoluška a neni na žiadon pád kráľovskému princovi za manželku súca.

„Ja by som ju ale predsa rád videť. Priveďte ju sem!“ rozkázal kráľovič. Zlá macocha robila síce veľmi kyslú tvár, ale musela poslúchnuť a Popolušku zavolať. Táto ale poumývala si už po predu ruky a tvár, učesala si svoje dlhé zlaté vlasy, očistila na koľko to v rýchlosti možné bolo, svoje chatrné šaty od popola a prachu, potom predstúpila pred kráľoviča a poklonila sa mu s najväčšou úctivosťou.

Nato podal jej kráľovič zlatú pantofličku. Popoluška si sadla; pred ňou kľačal kráľovič a jeho sluha, ktorý jej pri obúvaní pomáhať chcel. Ale tu nebolo žiadnej pomoci treba. Drobná jej nôžka vjela bez všetkej ťažkosti do zázračnej obuve, ktorá jej jako uliata priliehala. „Ty si moja pravá nevesta!“ zvolal kráľovič s veľkou radosťou, „a ty jediná budeš mojou manželkou!“

Včuľ ste mali videť tváre zlej macochy a jej dvoch dcér, najmä, keď Popoluška i druhú pantoflu zo svojho vačku vytiahla a práve tak ľahko, jako tú prvú obula. Všetky tri zbľadly jako stena od závisti a hnevu. Iba otec sprásknul ruky od radosti, že jeho ubohá Popoluška zrazu toľkej cti a takého šťastia sa dožila. V tom okamžiku vstúpila i krstná matka Vila do svetlice a premenila jedným dotknutím sa čarovného prútu chatrné jej háby v tie utešené, ktoré na posledňom kráľovskom plese oblečené mala a teraz uznaly ju už i macocha a sestry za tú neznámu dámu, ktorá v kráľovskej palote srdcia všetkých okúzlila. Teraz už padly jej k nohám a prosily ju tisíckrát za odpustenie všetkých tých krívd, ktoré jej po toľké roky učinily. Dobrosrdečná Popoluška ale sľutovala sa nad nimi, zdvihla jich zo zeme a odpustila jim z celej duše.

O krátky čas na to vydržiavala sa v kráľovskej palote svatba Popolušky a kráľoviča s nevídanou slávou a nádherou a od tedy žili mladí manželia v svornosti a láske až do smrti.

Konec.