ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Výstup 1.

Ofir, Nimrúd, Tarzis.

OFIR (stojí na vyvýšenine a díva sa na mesto v diaľke).

NIMRÚD: Volal si nás, Ofir!

OFIR: Pristúpte bližšie!

NIMRÚD (vystúpi k nemu).

TARZIS (za ním).

OFIR: Veľký a slávny je tento deň. Dokončili sme stavbu mesta. Nuž spolu sa dívajme na mesto! Tak, ako sme ho spolu stavali. Túžili sme po tom, aby nás omámila krása pohľadu na dokončené dielo. Vrúcne sme si žiadali túto chvíľu. Tak, ako prišla.

TARZIS (po pauze): Buď požehnaná chvíľa, ktorá prinášaš splnenie túžob človeka. Si krásna!

NIMRÚD: Buď požehnaný deň, ktorý si daroval človeku víťazstvo. Človeku páľou zmorenému, smädom trápenému, bojujúcemu so slnkom, dažďom a svojou slabosťou. Buď požehnaný deň veľký a víťazný!

OFIR: Buď požehnaný deň, ktorý si dal dokončiť dielo. I ty si z dní, ktoré chcú, aby človek nezastal, ale išiel nezadržateľne vpred a kliesnil si novú cestu. Žehnám ti, ale nielen tebe a víťazstvu, ktoré si dal človeku! Žehnám i dňom novým, ktoré prídu po tebe, aby postavily človeka pred novú úlohu! (Sostúpia všetci v poradí Ofir, Nimrúd, Tarzis.)

OFIR: Chvíľa radosti a jasu skrýva pre nás veľkú úlohu. Tvár prítomnosti je žiarivá! A predsa sa musíme odvrátiť od nej. Odtrhnúť zrak od človeka, ktorý staval toto mesto a dívať sa do diaľky! A vidieť jeho synov a dcéry, budúcnosť celého človečenstva, ktoré vzíde z tejto hŕstky ľudí a vyjde raz z tohto mesta, aby sa rozšírilo po všetkých končinách zeme a ovládlo túto zem.

TARZIS: Myslíš na budúcnosť a počítaš len s nami. Zabudol si na starého človeka.

OFIR: Je mŕtvy!

TARZIS: Tak ľahko ma neoslobodíš od myšlienok na neho.

OFIR: Je to jediné mesto na zemi. Jediné mesto živé. Mysli na mŕtve mestá, na zrúcaniny, ktoré sme našli pri našej ceste. Hovorily o tom, čo sme cítili v každom okamihu nášho života. Sme sami na zemi a život je len tam, kde sme my.

TARZIS (skloní hlavu).

OFIR: Nehľadaj človeka, ktorý tu žil pred nami.

TARZIS: Túžil som po ňom.

OFIR: Nevidel si ho a nikdy ho neuvidíš.

TARZIS: Cítim ľútosť, keď myslím na neho. A rozmýšľam často, veľmi často o tom, aký bol, ako žil.

OFIR: Nenávidel. Nepoznal zákon lásky. Zabíjal ľudí, alebo si z nich robil nástroj svojej vôle.

TAURIS: Tisíckrát som to už počul. A predsa tomu neverím. Človek, ktorý vytvoril dielo i v zrúcaninách veľkolepé a krásne…

OFIR: To dielo sa zrodilo v živote, v ktorom vládla nenávisť. Muselo zahynúť tak ako ten, ktorý ho vytvoril.

TARZIS: Kostry ľudí a zvalené múry. A na nich staviame mesto a život našich ľudí.

OFIR: Nie, my staviame na nových základoch. Vtedy, keď obrovské, dravé prúdy zalialy celú zem a Boh rozhodol, že zachová len jediného čistého medzi ľuďmi, začala sa nová cesta človečenstva. Nie Adam stojí pri jej začiatku, ale nás otec Noe. On nám dal zákony, aby v nás udržaly vedomie mocné, že sme novým človečenstvom a náš život musí byť novým životom. A naozaj, na ceste až po túto rovinu nezabili sme človeka, nepostavil sa z nás ani jeden proti druhému. Nový človek postavil nielen mesto, ale stavia aj nový život na nových základoch.

TARZIS: Chváliš nového človeka. A predsa i mesto sa stavalo podľa múdrosti starého.

OFIR: Lebo veľká bola jeho múdrosť.

TARZIS: Potom prečo sa ho bojíš?

OFIR: Lebo veľký bol jeho hriech. (Pauza.) Bojím sa jeho hriechu! Nesmie sa vrátiť do nášho života. Aby sa postavil človek proti človekovi, brat proti bratovi. Aby sa nenávideli a vraždili ľudia, ktorých splodil jeden otec.

NIMRÚD: V budúcnosti tomu možno nevyhneme. Ako bolo potrebné použiť múdrosť starého človeka, tak bude treba použiť aj jeho hriech. Nový človek môže stáť raz pred úlohou, ktorú nerozrieši bez návratu k prekliatemu hriechu. Ba priam sa bude musieť vrátiť k nenávisti. Možno práve vtedy, keď bude chcieť utvoriť niečo veľkého.

OFIR: Pozri na mesto. Zrodilo sa bez nenávisti. To je víťazstvo, ktoré nový človek nikdy nezabudne! (Pauza.) I ja som mal na mysli tvoju otázku, keď sme tu zastali. Na ceste nekonečnej zanechali sme za sebou iba kosti našich mŕtvych. Nestáli sme nikde dlho. Nemali sme možnosť vytvoriť niečo veľkého. Iba na tejto rovine sme cítili, že tu musíme zastať. Zastať a položiť základy diela, aby tu stálo svedectvo pokoleniam budúcim, svedectvo veľké a trvalé o tom, že sme boli na zemi, žili a tvorili. (Pauza.) Na mesto na tejto rovine mysleli sme ako na podivný sen. A predsa sme ho začali stavať s vedomím zodpovednosti a úlohy, ktorú nám dal Boh sám, ten Veľký, Nevyspytateľný, ktorý tak chcel, aby sme sami zostali na zemi. Obrovská bola úloha, ktorú dostal nový človek. V tieni múrov, ktoré sa dvíhaly, práve tak mi svierala úzkosť srdce ako vo chvíli, keď sa zrodila myšlienka na stavbu a začali sme páliť prvé tehly. Stavali sme a nevedeli, či sa dá na zemi postaviť dielo v láske, stavali sme a mňa ustavične mučila tvoja otázka, či nemusí byť nenávisť všade tam, kde vzniká niečo veľkého. Až prišiel dnešný deň. Priniesol víťazstvo. Nový človek dokázal, že môže žiť novým životom. Ovládaný zákonom lásky postavil najkrajšie dielo. Mesto.

NIMRÚD: Zákon lásky! Zachovať ho bol často ťažší zápas ako stavba mesta.

OFIR: Ale zachovali sme ho. A niet inej cesty pre nás. Len tento zákon môže určiť cestu potomkom Cháma, Sema a Jafeta do budúcnosti.

TARZIS: Žiadaš od nás súhlas?

OFIR: Súhlas i pomoc. Budúcnosť je úloha.

NIMRÚD: Budúcnosť je tajomstvo. Kto vie, čo skrýva pre nového človeka.

Výstup 2.

Predošlí, staviteľ.

STAVITEĽ (vojde. Váhavo zastane.)

NIMRÚD: Hľadáš nás, staviteľ?

STAVITEĽ: Vás, vodcovia!

OFIR: V deň víťazstva najväčší podiel slávy patrí tebe. Ty si nám vnukol myšlienku postaviť mesto na tejto rovine. A bez tvojho umenia, bez tvojej múdrosti neslávili by sme radostne dokončenie našej práce. Nezabudneme ti to, staviteľ! Ani ľud ti nezabudne, že si bol s ním v najťažších skúškach a že k víťazstvu ho viedla i tvoja viera, i tvoja nádej.

STAVITEĽ: Nechváľ ma!

NIMRÚD: Zaslúžiš každú chválu!

STAVITEĽ: Ako sa mýliš!

OFIR: Dívam sa ti do tváre a zdá sa mi, že posledné dni ťa zmenily. Kde je tvoj úsmev, staviteľ? V dňoch stavby a vysiľujúcej práce bolo nám osviežením vidieť, ako sa usmievaš i pri najťažších úlohách. Býval si vtedy priam priezračný, ako čistá voda, cez ktorú vidieť jasne dno. Pochopil som, že v takýchto chvíľach videl som ti do duše. A že tvoj úsmev bol úsmevom šťastného človeka.

STAVITEĽ: Prečo mi to hovoríš?

OFIR: Lebo teraz si inakší, ako som ťa vídaval. Už nevidím do teba. Dno sa prehĺbilo, alebo voda je mútna. Ty vieš.

STAVITEĽ: Smútok sa ma dotkol čiernymi krídlami.

NIMRÚD: V deň radosti?

STAVITEĽ: Pre mňa tento deň nepriniesol radosť. Mysli na vtáka, ktorý len raz vyletel k výšinám. Potom ho srazila víchrica a zlomila mu krídla. Nie, dokiaľ žiť bude, neprestane túžiť po nových letoch a výšavách. Ale je niečo smutnejšieho ako túžba, ktorá sa splniť nedá?

NIMRÚD: Zabudni na smútok! Po všetky veky s úctou ťa budú spomínať v tomto meste. Raduj sa s nami!

TARZIS: Alebo mysli na to, či by sa nemohla splniť tvoja túžba. Pomôžeme ti! Chceli by sme, aby si bol zasa šťastný.

STAVITEĽ: Potom ma čujte, vodcovia nového človeka! Chcem zasa stavať! Nie mesto! Ale nejakú úžasnú stavbu, akú nevidel ani starý ani nový človek. Je to túžba, ktorej nemôžem rozkázať. Už ma pokorila do prachu a povýšila k nebesiam. Len ona ma môže udržať pri živote. Nechcem byť obklopený úctou a slávou. Nechcem mať všetko za sebou a pred sebou nič. Tvoriť chcem! Nové dielo! Dielo, aké nebolo. A keď nebudem môcť — zahyniem.

OFIR (po dlhej pauze, chladno): Prekvapil si nás!

STAVITEĽ (tvrdo): Viem.

NIMRÚD: A čo chceš stavať?

STAVITEĽ: Povedal som. Dielo, aké nebolo.

NIMRÚD: I mesto je dielo, aké nebolo.

STAVITEĽ: Ofir vám to povie.

OFIR: Mlč! (Po pauze.) Čo chceš?

STAVITEĽ: Vyzvite nových ľudí, aby sa odhodlali k novej stavbe.

OFIR: Prečo? Prečo by mali znovu tvoriť? Znovu klesať pod ťarchou nekonečných dní, z ktorých každý je skúškou a nebezpečenstvom, bránou, ktorou sa môže vrátiť k starému hriechu. Len preto, lebo ty to chceš?

STAVITEĽ: Len preto!

OFIR: Preklínam ťa!

STAVITEĽ: Ani tvoja múdrosť ma nemôže porozumieť?

OFIR: Nikdy neporozumieme človeka, ktorý hľadá len seba.

STAVITEĽ: A vy?

TARZIS: Súhlasím s Ofirom.

NIMRÚD: Noví ľudia sú vysilení. Stavebné práce si vyžiadaly obrovskú námahu. Potrebujú odpočinok a pokoj!

STAVITEĽ: Teda nie?

OFIR: Nie! (Pauza.) Nezabudneme ti nikdy, že mesto sme postavili s tvojou pomocou. Ale ani to by sme ti nikdy nezabudli, keby si sa pokúsil vniesť zmätok do duše nového človeka, do duše človeka, ktorý je vyrovnaný, čistý a krásny. Daj si pozor! Ustúp nám s cesty! Myslíš iba na svoju stavbu a mohol by si vyvrátiť základy, na ktorých chceme postaviť nový život človeka na zemi.

STAVITEĽ: Ustúpiť? A udúšať v sebe plameň celý život? Celý život zápasiť s túžbou, ktorá je mocnejšia ako človek sám? Nie! Poslúchnem ju aj vtedy, keby ma chcela postaviť proti vám!

Výstup 3.

Predošlí, starec, zástup nových ľudí.

STAVITEĽ (odchádza, ale zachytí ho zástup vchádzajúci na javisko s volaním): „Sláva staviteľovi! Nech žije dlho!…“ (Zástup ho zdvihne na ramená a oslavuje.)

OFIR (díva sa na oslavovanie staviteľa, ale po chvíli kývne Nimrúdovi a Tarzisovi a vyjde na vyvýšeninu. Nimrúd a Tarzis ho nasledujú. Ľud je odvrátený od nich. Ofir musí volať silne): Noví ľudia, čujte ma! (Zástup nereaguje hneď, ale Ofir zvolá ešte silnejšie.) Noví ľudia, ja Ofir hovorím k vám! (Zástup nesie staviteľa k vyvýšenine a tam ho složí na zem.)

HLAS (zo zástupu): Pristúp k vodcom!

HLAS: Tam je tvoje miesto!

ZÁSTUP (volá): Staviteľ!

STAVITEĽ (spraví krok, ako by chcel vystúpiť k vodcom. Ale zastane): Nie! Nechcem! Ja som váš! (Obrovské volanie na slávu. Potom zástup pomaly stíchne.)

HLAS: Sláva Ofirovi! (Ozvena.)

HLAS: Nimrúd!

HLAS: Tarzis!

HLAS: Obráťte tváre svoje k nám! (Vodcovia sa obrátia k volajúcim, ktorí sa soskupia okolo vyvýšeniny.)

HLAS (keď všetko stíchne): Hovor, Ofir! Počúvame ťa!

OFIR: Noví ľudia, postavili sme mesto!

ZÁSTUP (volá): Sláva staviteľovi!

OFIR: Len my vieme, ako túžobne sme čakali tento deň. Veľkým, krásnym, priam nedosiahnuteľným sa nám zdal donedávna a mnoho radosti sme očakávali od neho. Snívali sme o ňom v horúčkovitých dňoch najťažšej práce a nič sme si natoľko nežiadali, ako počuť v tento deň, v záplave slnka a velebnej tichosti, zvesť o víťazstve nového človeka: Postavili sme mesto! A postavili sme mesto. To je radosť a víťazstva dnešného dňa. Dosiahli sme svoj cieľ. Ale nikdy sme to tak mocne necítili ako v tejto chvíli, že chvála za to patrí niekomu inému, nie nám. Postavili sme mesto, lebo bol s nami Boh otcov našich. Boh, ktorý bol Bohom Noe, zachránil ho zo zúrivých vĺn potopy a chcel, aby túto zem ovládlo nové človečenstvo. On zachoval tých, ktorí nás splodili, a viedol nás až po tento deň víťazný a krásny! Jemu, len jemu jedinému patrí za to chvála a sláva! Veľkému, Nevyspytateľnému Bohu!

Oslávme teraz dokončenie mesta! Nech sa rozpúta naša radosť a nech zaplesajú srdcia! Noví ľudia, ozdobte sa kvetmi a na ústach vám nech zazneje spev! Radujte sa, lebo sme skončili prácu požehnanú! (Volanie a prejavy radosti.)

STAREC (keď stíchne zástup): Chvála ti, Ofir, za tvoje slovo! Za slovo, ktoré bolo vždy s nami. Pod jeho mocou sme vždy ožívali, občerstvilo nás ako voda z čistého prameňa a zdvihlo z prachu zeme klesajúcich, aby ukázalo na náš cieľ. Na mesto!

HLAS: Sláva ti, Ofir! (Volanie zástupu.) Sláva!

STAVITEĽ (stál v úzadí, ale teraz sa prederie cez zástup a zastane až pred vyvýšeninou): Ale to slovo bolo lživé, noví ľudia! Áno, lživé!

HLAS (udiveného človeka): Staviteľ! (Šum v zástupe.)

HLAS: Čo to vravíš?

STAVITEĽ (obráti sa k zástupu): Vy ste verili Ofirovmu slovu. Verili ste slovu, ktorým vás povzbudzoval a posilňoval. Verili ste mu i vtedy, keď vám hovoril, že staviate dielo, aké nebolo na zemi.

HLAS: Verili.

STAVITEĽ: Tak vedzte, že Ofir vás klamal. Mesto nie je dielo, akého nebolo. Boly krajšie a väčšie mestá.

HLAS (pri veľkom vzrušení zástupu): To nie je pravda!

TARZIS: Mesto sa stavalo pod tvojím vedením. Prečo ho haníš?

NIMRÚD: Je jasný tvoj úmysel. Mám vyzradiť ľudu, prečo to robíš?

HLAS: Hovor, Ofir!

HLASY: Hovor, hovor!

HLAS: Mlčte! Nech hovorí Ofir!

STAVITEĽ: Nech hovorí! A keby nepovedal pravdu, poviem ju ja.

OFIR (dáva znamenie, že chce hovoriť. Zástup stíchne. Ofir hovorí pokojne): Ešte pred začatím prípravných prác povedal mi staviteľ, že mesto nebude väčšie ako mestá, ktoré boly voľakedy na zemi. Neskúmal som, či hovorí pravdu. A pochopil som, že nedá sa postaviť najväčšie mesto. Mestá, ktoré staval starý človek, rástly možno storočia. A ľudí, ktorí žili pred nami, bolo viac než nás. (Tichosť.)

HLAS: Tak je to pravda! Ľudia, je to pravda!

HLAS: Pracovali sme do úmoru. Znojom svojím sme skropili tehly, z ktorých sme stavali múry a domy. Len preto, lebo sme mysleli, že staviame najväčšie mesto.

ČLOVEK I. (pretlačí sa zástupom a zastane pred Ofirom. Smutno): Prečo si nás klamal, Ofir! Prečo?

HLAS: Prečo si mlčal?

STAVITEĽ (posmešne): Prečo?

NIMRÚD: A prečo si nehovoril ty? Tak ako teraz?

STAVITEĽ: Lebo Ofir mi prikázal, aby som mlčal.

HLAS: Ako si to mohol, Ofir!

HLASY: Hovor! Hovor!

OFIR (dá znamenie vzrušenému zástupu): Rozhodnutie troch pokolení znelo: postaviť najväčšie mesto. A ja som vedel, že nezačneme stavať, keď prezradím toto tajomstvo!

HLAS: Len preto?

OFIR: Chcel som, aby mesto stálo. A keď som tajomstvo neprezradil prv, než sa prikročilo k stavbe, nesmelo sa prezradiť potom, keď sme už stavali, keď sa už dvíhaly múry a nás všetkých rovnako rozpálila túžba i vedomie, že staviame dielo, aké nebolo na zemi. Mlčal som, aby ste nezahodili nástroje a neprestali páliť tehly, aby všetko, čo tu začalo žiť, neobrátilo sa v púšť a nezrútily sa múry, aby sme sa neroztratili po zemi a nezanechali tu nedokončené dielo, mlčal som, lebo som chcel ma tejto rovine nový život. Tajomstvo by vás bolo rozohnalo ako najtrpkejšie sklamanie.

HLAS: Cítime ho i teraz. Je nielen trpké. I bolestné.

OFIR: I moje slová sú v tejto chvíli trpké i bolestné. A predsa by som vám chcel povedať, že verím v mesto. Verím, že je najväčšie a najkrajšie dielo. Preto, lebo bolo postavené v láske. Láska ho robí veľkým a krásnym. Domy a múry môžu sa obrátiť v prach. Ale človečenstvo, ktoré sa raz rozšíri z tohto mesta po zemi, nesmie nikdy zabudnúť na zákon lásky, ktorý tu zvíťazil.

TARZIS: Mocný si vo svojej viere, Ofir! Strhuješ človeka.

STAVITEĽ: Ty s ním azda súhlasíš?

TARZIS (s neľúbosťou sa odvracia od neho).

NIMRÚD: Nielen on. I ja!

STAVITEĽ: I ty odpúšťaš klam i lož?

NIMRÚD: Je lož, ktorá je svätá, a pravda, ktorá je horšia ako najpodlejšie klamstvo! (Pauza.) Verím Ofirovi! Keby bol tajomstvo prezradil, neboli by sme mesto postavili. A mesto stojí. Je základom nášho budúceho života a našej jednoty. Sláva Ofirovi!

HLASY: Sláva! Sláva!

HLAS: Verím ti, Ofir! Ja, ktorý nie som z tvojho pokolenia. Verím, že si dobre chcel.

STAVITEĽ: Jednotu si spomínal, Nimrúd. Múdro! Potrebujeme ju veľmi. Ale aká jednota pod troma vodcami? Vodcovia, či ste na to mysleli, že prekážkou jednoty troch pokolení ste práve vy?

HLAS: Mlč, staviteľ!

HLAS: Má pravdu!

HLAS: Nemá!

STAVITEĽ: Noví ľudia dobre vedia, že ani vás troch nespája jednotné smýšľanie!

HLAS: Čo chceš s tým? Načo ubližuješ vodcom?

HLAS: Boli s nami v dobrom i v zlom.

HLAS: Pracovali ako každý z nás.

HLAS: Ukázali, akí sú!

HLAS: Pekne! Ale bez staviteľa by sme neboli postavili mesto.

HLAS: Tak je! Čujme ho!

HLAS: Čujme staviteľa!

STAVITEĽ: Nové človečenstvo bude len vtedy jednotné, keď bude mať len jedného vodcu! (Úžasný krik a vzrušenie.)

HLAS: My sme jednotní!

HLAS: Milujeme sa!

HLAS: Žijeme v láske a nechceme inakšie!

HLAS: Načo také reči? Rozbíjaš nás, staviteľ!

STAREC: A na koho si myslel? Kto by mohol byť jediným vodcom všetkých nás? (Každý sa díva na staviteľa.)

STAVITEĽ (skloní hlavu).

STAREC: Hovor!

STAVITEĽ (mlčí).

STAREC: Či sa hanbíš povedať, že si myslel na seba?

HLAS: To nie… Nie!

HLAS: Dôverujeme vodcom našim.

HLAS: Viedli nás s láskou! To im nezabudneme! (Tichosť.)

STAREC: Počúvaš? To si neočakával!

STAVITEĽ (mlčí).

STAREC: Nenávisťou a túžbou po moci postavil si sa proti zákonu lásky. A preto si vinný! Vinný pred nami všetkými! My sme ťa milovali do tejto chvíle! Ctili sme si ťa, človeka obdarovaného múdrosťou, ktorá nebola inému daná. Radovali sme sa, keď sme ťa mohli vidieť s úsmevom na tvári. Aký si bol čistý pred nami. Vo všetkých dňoch stavby aký žiarivý príklad! A teraz? Ako by tie vášnivé slová, ktoré sme počuli z tvojich úst, bol hovoril iný človek. Musíme vedieť, čo ťa zmenilo. Hovor!

STAVITEĽ: Nikdy vám to nepoviem. Nemôžete ma porozumieť.

STAREC: Nebudeš oslobodený od svojej viny.

NIMRÚD: Musíš hovoriť, staviteľ!

STAVITEĽ: Nebudem!

NIMRÚD: Tak budeme my! (Tichosť.)

STAVITEĽ: Chcel som stavať. I proti vôli vodcov! (Vlna búrlivého odporu.)

HLAS (udivený): Stavať? Zas? Ešte sme si ani nevydýchli.

HLAS: Nenatrápili sme sa práve dosť?

HLAS: Nebolo dňa, že by sme neboli padali únavou.

HLAS: V horúčavách i v daždi rovnako.

HLAS: Chceme si odpočinúť.

HLAS: Čujte nás, vodcovia! Nechceme stavať. Nechceme!

HLAS: A čo by sme aj stavali? Azda druhé mesto?

HLAS: Pre koho?

STAVITEĽ (chce hovoriť, ale zástup ho prekričí).

HLASY: Mlč! Nebudeme stavať. Nebudeme!

STAREC: Nechcete stavať, noví ľudia! Postavili ste mesto. A ustatí ste po veľkej práci. Až v kostiach si cítite únavu. A možno máte pravdu, že dnes sa vám nechce do práce. Možno dnes by ste ani neuniesli ťarchu minulých dní. Ale prídu nové dni. A budú smutné a jednotvárne ako cesta, ktorá vedie cez púšť, ak nebudú vyplnené ničím a nebudete mať pred sebou novú úlohu.

HLAS: To sa len tebe vidí!

STAREC: My sme na tejto rovine nepostavili len mesto. Kládli sme aj základy nového života. Odvážili sme sa inakšie žiť ako ľudia pred nami. Čo sa nám podarilo uskutočniť z prikázaní zákona lásky? Mesto sme stavali v láske. Neublížili sme si. Ale dom si z nás staval každý pre seba. A chceli sme naraz veľmi mnoho. Najväčšie mesto! Skončili sme prácu, i keď nás nespájala opravdivá jednota. Skončili sme ju a stojíme tam, kde sme mali začať. Náš otec Noe, keď pristál na hore Ararat, postavil Bohu oltár. My sme zabudli na Toho, ktorý tak chcel, aby nás láska spojila a viedla po všetkých cestách našich, aby z nás boli noví ľudia a nové človečenstvo.

HLAS: Hovoríš múdro, starec! A máš pravdu!

HLAS: Ale stavať nebudeme!

HLAS: Nie, nie!

HLAS (vzdych): Teraz ešte nie!

HLAS: Možno, keď si odpočinieme. Potom…

HLAS: Áno. Potom!

HLAS: Ťažké dni máme za sebou.

HLAS: Ťažké a zlé!

HLAS: Načo spomínať? Už sú za nami. Teraz prídu vari lepšie. (Pauza.)

HLAS: Nemyslime ani na minulosť, ani na budúcnosť. Nestojme tu. Je deň radosti. Poďte, pripravme sa na slávnosť. (Tichosť.)

HLAS: Počkaj!

HLAS (ticho, bojazlivo): Čo si to chcel, staviteľ?

HLAS: Čo si to chcel stavať?

STAVITEĽ (ticho): Vežu.

HLAS (ticho): Vežu?

HLAS (celkom ticho): Vežu.

HLAS: Ó…

HLAS: Aké by to bolo krásne! Postaviť vežu Bohu.

HLAS: Vežu vysokú až k nebesiam.

HLAS: Takú vysokú?

HLAS (ten istý, ako hore): Ó…

HLAS: Načo myslieť na to?

HLAS: Mlč! Nerozprávaj!

HLAS: Veža by mohla byť tým, čím nemohlo byť mesto.

HLAS: Najkrajším dielom človeka.

HLAS: A stavali by sme ju všetci. Všetky pokolenia.

HLAS: V jednote.

HLAS: A v láske.

HLAS: Bohu. (Tichosť.)

HLAS: Veža lásky.

HLAS: Stála by tu.

HLAS: Hej, tu! Tu by mohla stáť!

HLAS: A keby sme sa raz chceli postaviť proti sebe, stačilo by pozrieť na ňu. A povedali by sme si: Nie. Spoločne sme stavali vežu. Nesmieme sa postaviť proti sebe.

HLAS: A keby sme sa raz chceli rozísť, stála by nám v ceste. A znovu by sme si museli povedať: nie! Spoločne sme stavali vežu. Patríme k sebe!

HLAS: Len dokedy by trvala stavba?

HLAS: Nedá sa to odhadnúť. Nesmierne dlho.

HLAS: Dlho? Toho sa nezľakneme. O to ide, či by ste chceli stavať! Ľudia, hovorte! Chceli by ste?

HLASY: Chceme! Chceme!

HLAS: Tak postavíme vežu! Ľudia, my ju postavíme! (Vzrušenie prebehne zástupom. Výkriky, prejavy radosti.)

HLAS: Staviteľ, si pripravený?

HLAS: Staviteľ! (Naraz stíchne všetko.)

STAREC: Zabúdate, že staviteľ nie je oslobodený od svojej viny! (Tichosť.)

HLAS: Vodcovia, osloboďte staviteľa!

HLAS: My mu odpúšťame!

HLAS: Osloboďte ho, aby mohol splniť našu túžbu!

HLAS: A s nami postaviť vežu lásky!

OFIR (v tichosti): Odpúšťame staviteľovi! Nech je požehnaná jeho práca!

STAVITEĽ (stál doteraz so sklonenou hlavou. Teraz zdvihne hlavu. Na jeho tvári žiari úsmev.)

HLAS: Tak ťa chceme vidieť! (Volanie a prejavy radosti.)

HLAS ŽENY: Vodcovia, zmilujte sa!

HLAS ŽENY: Neberte nám mužov a synov!

HLAS ŽENY: Bojíme sa nekonečných dní práce! (Mužskí sa smejú.)

HLAS ŽENY: Len sa smejte! Oľutujete!

HLAS ŽENY: A nevydržíte!

HLASY (mužských. Posmešne a hrdo): My? My? Že nevydržíme?

HLAS: Čo viete vy…

HLAS (plný detskej radosti): Ľudia, budeme stavať vežu!

OFIR: Nový cieľ ste si vytýčili, noví ľudia. Je veľký a vábivý. Cesta k nemu nebude ľahká. Možno hneď pri začiatku malo vás zastaviť vystríhavé slovo. To slovo by však muselo ustúpiť, ustúpiť pred veľkosťou a krásou myšlienky, z ktorej sa má zrodiť nové dielo. Budeme stavať, noví ľudia! Vežu lásky! Nový človek nemohol dostať krajšiu úlohu. A nech nás spojí pri tejto stavbe zákon lásky v najkrajšiu jednotu. (Volanie a výkriky.) Buď požehnaný deň, ktorý si nám dal dokončiť dielo! Deň veľký a víťazný, deň konca a deň začiatku. A požehnané dni, ktoré prídu po tebe, aby nás postavily pred novú úlohu! (Prejavy radosti, volanie na slávu. Zástup odchádza so staviteľom.)

Výstup 4.

Ofir, Nimrúd, Tarzis, Ani, Lali, dievčatá, časť zástupu, človek I., II.

LALI (ovenčená kvetmi sa vracia s dievčatami, ktoré sú tiež ovenčené a nesú vence z bielych kvetov. Pristupujú k vodcom. Lali ovenčí Ofira, dievčatá Nimrúda a Tarzisa.)

OFIR (zadrží Lali, keď dievčatá chcú ustúpiť): Lali, ty miluješ môjho syna?

LALI: Milujem ho.

OFIR: Pristúp, Ani!

ANI (pristúpi a postaví sa k Lali).

OFIR (časť zástupu vracia sa na javisko. Ticho spievajú): Nech je na veky živá láska, ktorá vás spojila, a radostné všetky dni života vášho.

ČLOVEK I. (vojde. Úžas mu vidno na tvári. Zástup to spozoruje a prestane spievať.)

HLAS: Čo je? (Obklopia ho.)

HLAS: Stalo sa niečo?

ČLOVEK I.: Ľudia sú tu! Počuli ste? Ľudia…

HLAS: Čo to rozprávaš?

ČLOVEK II. (vojde): Vodcovia, čujte! Do mesta vstúpili akísi cudzí ľudia!

OFIR: Akí ľudia?

ČLOVEK II.: Takí sú ako my. Iba v rukách majú podivné nástroje.

HLAS: A odkiaľ prišli?

ČLOVEK II.: Nevieme, kde sa vzali. Nevie to nikto!

ČLOVEK I.: A mnoho je ich. Neprehľadné množstvo!

OFIR: Bol by to starý človek? Človek, ktorý prežil potopu?

TARZIS: Len on! Netúžil som po ňom nadarmo.

ČLOVEK I.: Dnes ráno krúžil podivný vták nad mestom. Vydával žalostný škrek. Starci hovorili, že je to zlé znamenie.

TARZIS: Bojíš sa? A väčšia nemohla byť sláva dnešného dňa. Starý človek sa stretne s novým človekom. (Sostupuje s vyvýšeniny.) Prečo ste onemeli? Radujte sa a spievajte! Niet krajšej chvíľe ako tá, v ktorej sa splní túžba človeka!

Výstup 5.

Predošlí, Bel, jeho sprievodcovia, staviteľ.

BEL (vstúpi. Kráľovský zjav. On a jeho ľudia majú čierne plášte. Nie je ozbrojený. Sprievod má luky, meče, šípy…)

TARZIS (ide mu v ústrety): Vítam ťa! Niet slov, ktoré by vystihly veľkosť chvíle, v ktorej sa stretávame.

BEL: Kto si?

TARZIS: My sme vodcovia nových ľudí! (Ukáže na ostatných dvoch.)

BEL: Vedeli ste o nás, že sme, že žijeme?

OFIR: Nás učili otcovia naši, že nemôže byť na zemi život okrem nás. Všetko živé zahynulo pri potope. Iba otca nášho Noema zachránila milosť božia.

BEL: Všetci ste jeho potomstvom?

OFIR: Hrdo sa hlásime k nemu. Ale len k nemu. On stojí na začiatku našej cesty. Ním sa začína náš život. Život nových ľudí.

BEL: Noví ľudia, či ste mysleli na človeka, ktorý žil pred potopou? Či o tom, čo bolo, nechcete vedieť nič?

OFIR: Počuli sme o starom človeku. O jeho nenávisti.

BEL: A o tom ste nič nepočuli, že nenávisť je večná? (Pauza.) Ľudia bez minulosti.

OFIR: My máme minulosť. Svedectvá našich otcov. Zákon nášho otca Noema, ktorý spravuje náš život. A mesto.

BEL: A to je všetko! (Pauza.) Minulosť je naša. Len my poznáme, čo bolo pred nami. Kto je Boh, ktorý zachránil otca vášho Noema? Nepoznáme ho. Ale nenávidíme ho, lebo my sme sa museli zachrániť sami. Otcovia naši, ktorí videli umierať svojich najdrahších, unášaných vlnami ničiacich prúdov, nezanechali nám ani slzy. Iba zatrpklý úsmev zostal nám na tvárach, úsmev, ktorým hľadáme to, čo bolo, a zmierame túžbou po moci a kráse, ktorá len bola a ktorej niet. My máme minulosť! Nosíme ju v sebe ako strašlivé bremeno. Múdrosť a silu vekov, únavu z nich a ich kliatbu. Potopa? Dala nám tiež mnoho. Najmocnejšiu myšlienku, ktorá spravuje náš život. Jediný zákon. Zákon nenávisti.

NIMRÚD: Kto si?

BEL (vystúpi na vyvýšeninu. Robí to divadelne. Stojí teraz proti vodcom): Som Bel, pán sveta!

OFIR: Opusť nás, Bel, so svojím ľudom! Opusť naše mesto. Prinášaš zlo, ktoré my nepoznáme. Bojíme sa ho. Choď, zem je veľká, nájdeš pre seba miesto. My sa chceme pridržiavať zákona lásky a ty, i keď poznáš minulosť, nemohol by si nám dať nič krajšieho.

BEL: Zákon lásky! Akú krásu mohol priniesť do vášho života?

OFIR: Hľa — postavili sme mesto!

BEL: Takéto mestá vznikajú zo znoja a z krvi. My sme stavali takéto mestá!

OFIR: Takéto mesto ste nepostavili. Pri tejto stavbe vládla láska.

BEL: Lužeš! I tu musela tiecť krv… I tu ste museli nútiť do práce!

HLAS: Nikoho sme nenútili.

HLAS: A nikomu sme neublížili.

HLAS: Pracovali sme v láske.

HLAS: A v láske sme dielo dokončili.

BEL: A čo teraz? Ovalí vás nuda a premení vás na prašivé ovce?

HLAS: Ideme stavať vežu.

BEL: Akú vežu?

HLAS: Vysokú až po nebesá.

BEL: Azda na pamäť vašej slávy?

HLAS: Nie sebe. Bohu ju chceme postaviť.

BEL: Bohu, ktorý vyhladil človeka zo zeme?

HLAS: Bohu, ktorý nám dal nový život.

BEL: Aké podivné stretnutie! Aké úžasné sily sa tu stretávajú, sily otriasajúce nebom i zemou. Nie mocnejšieho sa nemohlo stretnúť, nič mocnejšieho nemohlo si zastať na tejto zemi proti sebe ako vaša láska a moja nenávisť. Z tohoto stretnutia musí byť boj. Musí! A musí sa začať ešte dnes, aby trval večne, dokiaľ žiť bude človek, aby si odniesol z neho víťazstvo ten, ktorý bude najmocnejšie nenávidieť.

NIMRÚD: Ty chceš boj?

OFIR: My bojovať nebudeme.

BEL: Vy bojovať nemôžete! Nemáte luky, meče, šípy. Dodnes neviete, ako chutí krv človeka. A my to vieme. (Pauza.) Vzdávate sa bez boja. Či predsa blčí vo vás oheň, ktorého žiaru necítim?

NIMRÚD (zúfalý výkrik): Noví ľudia, postavte sa proti cudzím. Začnite boj!

HLAS (tiež zúfalý): Ako?

BEL: Ako? (Pauza.) My bojujeme novým spôsobom a novým bojovým prostriedkom. Nepoznali ho ešte na zemi. Niet víťazstva, ktoré by sme ním nedosiahli. (Človekovi I.) Pristúp.

ČLOVEK I. (s hrôzou pristúpi).

BEL (vytiahne šíp z vačku svojho sprievodcu. Škrabne šípom Človeka I.)

ČLOVEK I. (po chvíľke desivej tichosti padá na zem).

BEL: Jed je znamenite pripravený. Ním sú napustené všetky naše šípy.

ANI (keď všetko onemelo hrôzou, priskočí k mŕtvole. Nie je to vyslovovanie slova, ale zavýjanie): Mŕtvy! Mŕtvy!

BEL: Zvelebený červ vo svojej smrti. Nik by sa nebol nad tebou zastavil, keby ťa boli rozšliapli. Ale takto veľká bude tvoja sláva. Zachránil si život zbabelého stáda! (Pauza.) Odneste mŕtvolu a ukážte ju ľuďom mesta! Bežte a rozpovedzte, čo ste videli! Oznámte im, že Bel, pán sveta, ich smrť si nežiada! Ale toho, kto sa proti nemu postaví, nik nezachráni! (Zástup s nemou hrôzou odnáša mŕtveho.)

DIEVČATÁ (chcú sa pripojiť k zástupu).

BEL: Vodcovia, budete uväznení! (Naraz rýchle priskočí k Lali. Chytí ju surovo za ruku a pritisne k sebe.) A ty… Ty budeš moja tej noci!

ANI (vytrhne ju z Belových rúk): Nie!

BEL: Že nie? Ale rozkoš nepôsobí len zabíjanie! (Kývne stráži. Dvaja chytia Aniho.) Ty ju ľúbiš? Pozri na ňu posledný raz! Zadívaj sa jej do tvári, vtiahni ju do seba, ako do nesmiernych hlbín, ktorými je duša človeka, aby sa vynorila z nich v prelestnej kráse potom, keď nebudeš vidieť nič z tohto sveta!

OFIR (výkrik): Ani, syn môj!

BEL (vytiahol meč svojho sprievodcu a oslepil Aniho. Meč odhodí.)

Ani (s výkrikom padá. Plazí sa po zemi.)

BEL (sprievodcom): Odveďte ju!

TARZIS: Nenávidím ťa, chvíľa, ktorá si priniesla splnenie mojej túžby! Nenávidím ťa, lebo si mi dala poznať človeka! (Zahalí si tvár a odchádza.)

NIMRÚD: Mesto stojí, Ofir! Ale vyvrátené sú základy, na ktorých si chcel postaviť život nového človeka. Preklínam ťa pre bezmocnosť, v ktorej sa zmietame všetci, pre bezmocnosť, v ktorej hynie nový človek v deň svojho víťazstva pre sen, ktorý sa nikdy neuskutoční! (Sostúpi s vyvýšeniny a odchádza.)

BEL (Ofirovi): Ty mlčíš?

OFIR (stojí iba sám na vyvýšenine. Pohne sa. Prejde pred Belom, ako by ho nebolo. Na zlomok sekundy ako by zastal tam, kde leží Ani. Ale potom kráča ďalej a vyjde za ostatnými.)

BEL (staviteľovi): Kto si?

STAVITEĽ: Staviteľ!

BEL: Čo chceš?

STAVITEĽ: Chcem stavať vežu!

BEL: Budeš ju stavať! Vežu nenávisti. Odtiaľ bude čnieť do mrakov ani vyzývavá otázka! A postavíš ju na slávu človeka. Na slávu moju a mojej moci!

Opona.