ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po víťazstve.

Výstup 1.

Ofir, Nimrúd, Tarzis, noví ľudia, odsúdenci, Bel, Ani, Lali.

ODSÚDENEC (stojí na vyvýšenine. Držia ho dvaja noví ľudia.)

OFIR, NIMRÚD, TARZIS (stoja na vyvýšenine).

ČLOVEK VI. (žalobca. Pokračuje): Vydal rozkaz, aby nás trýznili. Mnohí z nás zomreli vtedy smrťou potupnou!

NIMRÚD: Zaslúži si smrť!

HLAS (zo zástupu): Nech zomrie!

ČLOVEK VII. (škrabne ho šípom. Starý človek padá. Odnášajú ho.)

HLAS (z diaľky): Posledný! (Dvaja noví ľudia vedú starca.)

ČLOVEK VI. (žaluje): Korbáčom dal nás hnať na vežu v najväčšej horúčave. A tých, ktorí nevydržali pracovať, dal na smrť ubiť.

HLAS (zo zástupu): Hoden je smrti!

ČLOVEK VII. (škrabne ho. Starec padá. Odnášajú ho.)

HLAS (zďaleka): Bela vedú! (Tichosť!)

BEL (vystupuje na vyvýšeninu. Ruky má sviazané, vedú ho dvaja noví ľudia. Zastal tak pyšne, ako by tu bol pánom a vládcom.)

NIMRÚD: Nežaluj! Jeho vinu poznáme všetci!

BEL: Zabite! Čo iného by ste mohli urobiť so mnou? Keby som zostal nažive, dráždila by vás myšlienka, že žijem a úškľabok na tvári toho, ktorý vás mal v moci, pripomínal by vám ustavične, že moc nemusí zostať v tých istých rukách a tá istá myšlienka nemusí vždy zvíťaziť. (Pauza.) Zabite! Vykonajte to, čo sme my chceli s vami! Odídeme s bolestným úsmevom, preklínaní, ako sme prišli. A predsa nezastavíte myšlienku, ktorú sme medzi vás priniesli. (Pauza.) Náš boj sa začal ako boj lásky a nenávisti. A ten boj sa neskončí, dokiaľ táto zem stojí. Len vy v ňom nestojíte už na strane lásky. Láska nebojuje mečom a šípmi. Láska zbraňou hynie. Nenávisť tu bojuje proti nenávisti.

OFIR: Pocítiš jej moc. Moc našej nenávisti. Zahynieš podľa jej zákona. Lebo prišiel čas odplaty a pomsty! (Pauza.) Noví ľudia, chcem od vás právo určiť trest pre najväčšieho vinníka!

HLAS: Je tvoje!

HLAS: Súhlasíte?

HLAS: Nech určí trest Ofir!

HLAS: A kto ho vykoná?

OFIR (ticho): Môj syn!

ANI (predstúpia s Lali).

OFIR: Syn môj, pred nami stojí ten, koho najviac nenávidíš!

ANI: Cítil som, že čas pomsty je blízky! Že moja nenávisť sa premenila na meč!

OFIR: Chcem od teba pomstu za chvíľu, v ktorej sme boli obaja bezmocní. Teraz stojíme pri sebe a moc je v rukách našich. Podajte mi meč! Pomôžem ti! Ruku ti povediem sám! (Pauza.) Mnoho si videl, Bel! Život i smrť, svoju slávu i svoj pád! A predsa najmocnejší zážitok mala ti darovať veža. Veža, ktorú si chcel postaviť nenávisti! Dokončená veža, úžasný pohľad na hotové dielo! (Pauza.) Nikdy ju neuvidíš! Teraz sa dívaš na ňu posledný raz! Padneš a srazí ťa zákon, ktorý ti dal pýchu i moc! A v prachu zeme pocítiš, aká veľká a svätá je chvíľa, ktorá dáva pomstu do rúk človeka! (Animu.) Vezmi!

BEL (urobí zúfalý pokus vyslobodiť sa).

ANI (chytí meč. Blíži sa k Belovi. Ofir za ním. Ale Ani zastane a pustí meč z ruky): Nie! Nemôžem!

OFIR: Prečo?

ANI: Nič som si tak nežiadal ako túto chvíľu! Lebo som trpel. (Pauza.) Je strašné, keď človek musí len nenávidieť. A vo tme, z ktorej nieto vyslobodenia, lúčom svetla má byť pre neho iba chvíľa pomsty. Kde vedieš nového človeka? Vidíš jeho cestu?

OFIR: Vidím ju jasne. Povedie ho do radostnej budúcnosti. Ale na tú cestu môže stúpiť iba po vykonaní pomsty. Zdvihni meč!

ANI: Nie!

HLAS: Si zbabelý, Ani!

HLAS: Mlč!

LALI: Keby bol zbabelý, urobila by som to sama za neho. I ja mám na to právo!

OFIR: Podajte mi korbáč! (Dostane ho. Animu a Lali.) Prekliati buďte! Nezaslúžili ste si dožiť sa víťazstva! (Odháňa ich korbáčom.) Nepatríte medzi nás! Lebo my nepoznáme odpúšťanie! (Ani a Lali vyjdú so sklonenými hlavami.)

(Zástupu.) Kto vykoná pomstu?

HLASY (skoro všetkých): Ja… Ja…

HLAS: Všetci by sme ho zabili!

HLAS: Keby mohol umrieť tisíc ráz!

ČLOVEK X. (vybehne na vyvýšeninu. Bleskurýchlo chytí meč): Ja sa pomstím za všetkých! Za malých i ponížených! Za živých i mŕtvych! (Oslepí Bela. Výkriky, volanie.)

HLAS: Počúvaš, ty pán sveta! To je tvoj koniec!

BEL: Črviaci! I keby som tu umrel nielen ja, ale umreli by tu všetci starí ľudia, bol by to víťazný koniec! Lebo nepadol zákon, ktorý nás niesol vpred! Neumiera myšlienka, ktorou sme bojovali a víťazili. Je vo vás všetkých! Žije vo vás ďalej!

NIMRÚD: Zabite ho!

HLAS: Nech mlčí naveky!

ČLOVEK VII. (pristúpi k nemu. Škrabne ho.)

BEL (padá).

NIMRÚD: Odneste mŕtvolu! (Odnášajú mŕtveho.)

Výstup 2.

Ofir, Nimrúd, Tarzis, starec, noví ľudia.

NIMRÚD: Treba skoncovať so starým človekom.

TARZIS: Hlavní vinníci sú potrestaní. A krvi už máme dosť!

HLAS: Vyhnať ich do púšte!

HLAS: Bez zbraní. Tak, aby sa nikdy nevrátili.

NIMRÚD: Bola by to slabosť. Raz by sme sa museli stretnúť s ich nenávisťou. Myslime na budúcnosť. A buďme teraz tvrdí!

TARZIS: Ty chceš vyničiť starého človeka?

NIMRÚD: Tak, aby po ňom nezostala ani pamiatka.

TARZIS: A ty, Ofir?!

OFIR: Súhlasím.

HLAS (s údivom): Súhlasíš? Ty…

HLAS: Ale my nie! Nie všetci túžime po krvi!

NIMRÚD: Ja žiadam odplatu všetkým bez milosrdenstva.

HLAS: O tom nebudeš len ty rozhodovať. Darmo si hrdina a víťaz plný slávy! O tom rozhodneme všetci!

NIMRÚD: Nikoho sa nebudem pýtať, ako smýšľa a aká je jeho vôľa! Moje pokolenie je najväčšie. Moji bojovníci sa najviac vyznamenali v boji za slobodu! Ide o moju vôľu! Ja rozhodnem o tom, čo bude so starým človekom. (Díva sa do zástupu. Potom vyjde.)

Výstup 3.

Ofir, Tarzis, starec, noví ľudia.

OFIR: My, vodcovia nového človečenstva, neboli sme vinní nešťastím nového človeka. Neboli by sme obstáli v boji so starým človekom ani vtedy, keby sme sa boli pripravili na stretnutie s ním. Bol to silný a hrozný nepriateľ. Hrozné a krvavé otroctvo, v ktorom sme úpeli až po deň nášho víťazstva. A preto okamih, v ktorom rozmýšľame o ceste nového človeka do budúcnosti, kladie nám za povinnosť postarať sa o to, aby sa dni poníženia a potupy nikdy viac nevrátily do nášho života! Slobodu, ťažko vybojovanú, nový človek viac nesmie stratiť!

STAREC: Všetci si ju chceme zachovať! Stála nás ťažké obete! Milujeme ju a bez nej by život nebol životom. Ale k slobode vedie aj iná cesta. Nielen nenávisť a zabíjanie.

OFIR: Starý človek nesmie ohroziť náš pokojný život.

TARZIS: Neohrozí ho a neotrasie našou mocou, keď budeme jednotní!

HLAS: A dobre vyzbrojení!

HLAS: Možno by sme sa s ním viac nestretli. Zem je veľká a miesta na nej dosť pre všetkých ľudí.

OFIR: Starý človek musí ustúpiť s tejto zeme. Patrí minulosti. Nám patrí budúcnosť. Pánmi zeme sme my!

STAREC: Voľakedy sme ťa milovali, Ofir! Aj ako slobodní, aj ako biedni otroci. Slovo tvoje bolo nám múdrosťou, ktorá nás viedla v dňoch svetla i utrpenia. Dnes ti nerozumieme, ba musíme sa postaviť proti tebe a povedať ti, že nám ukazuješ zlú a prekliatu cestu. Nikdy by nás nezaviedla ta, kde túžime všetci!

OFIR: Ak by ste sa chceli vrátiť ku krásnym dňom stavby mesta, nemali by ste inú cestu.

STAREC: Musí byť iná cesta. Voľakedy si sa len o to bál, aby sa nevrátil hriech starého človeka do nášho života. A teraz chceš, aby sme zabíjali. I keď to nie je potrebné!

OFIR: Hovorím vám, niet inej cesty!

TARZIS: Nuž túto nechceme! Nebolo poslaním nového človečenstva krv vylievať! Našou vôľou je, aby starý človek bol vyhnaný do púšte, ale aby mu bol ponechaný život. (Súhlas so všetkých strán.)

HLAS: Neotáľajme! Tarzis nech vykoná naše rozhodnutie!

STAREC (po tichosti): Choď, Tarzis! Vyvedieš starých ľudí do púšte! Opustíš ich s príkazom, aby išli stále napred! Potom sa vrátiš! A tvoja zvesť nech je zvesťou pokoja pre nového človeka!

TARZIS (vyjde).

OFIR (zdvihne korbáč): Vy ste zabudli na svoje utrpenie a poníženie? A chceli by ste byť milosrdní? Korbáčom na vás všetkých, aby ste si pripomenuli, aký bol život otroka!

STAREC: Rozíďme sa, noví ľudia! (Pomaly, ticho sa rozchádzajú.)

Výstup 4.

Ofir, Nimrúd.

NIMRÚD (keď už každý odišiel, pristúpi odzadu k Ofirovi): Prečo chceš smrť starých ľudí, Ofir?

OFIR: Lebo len vtedy, keď ich nebude, môže sa vrátiť do nášho života zákon lásky.

NIMRÚD: Ty veríš v zákon lásky?

OFIR: Neprestal som veriť v ňom ani v najťažších chvíľach. Ani vtedy, keď som prebodol staviteľovi srdce. Nikdy som necítil tak mocne a s takou neochvejnou vierou ako vtedy, že moja myšlienka žije. Že nie nenávisť, ale láska je myšlienkou nového človeka.

NIMRÚD: A veríš, že sa vrátia dni zákona lásky? Dni, keď sa stavalo mesto?

OFIR: Musia sa vrátiť!

NIMRÚD: Nový človek zabíjal.

OFIR: Zabíjal, lebo musel. Ale viac nebude musieť.

NIMRÚD: Ktovie? A keď bude chcieť?

OFIR: Prečo by chcel? Zabíjať druha svojho, krv z vlastnej krvi?

NIMRÚD: Pre nenávisť.

OFIR: Nenávisť sa nemôže postaviť medzi nových ľudí.

NIMRÚD: Nenávisť prenikla všetkých obyvateľov zeme. Ani nový človek sa od nej neoslobodí.

OFIR: Musí sa oslobodiť!

NIMRÚD: Nie, Ofir! Nemožno sa vrátiť do minulosti.

OFIR: Nemožno? Preto, lebo ty stojíš v ceste? (Pauza.) Išlo mi vždy o nového človeka. O jeho život a jeho úlohu na zemi. A stáli sme pri sebe v tomto úsilí.

NIMRÚD: Možno v budúcnosti nebudeme stáť pri sebe. A nebudú rovnaké naše myšlienky. A ja nebudem súhlasiť s tým, čo ty budeš chcieť! Nebudem poslušný a pokorný. Pred tebou nestojí starý Nimrúd, ktorý pripustil do života nového človeka aj zákon lásky. Inakší je Nimrúd, ktorý zvíťazil nad starým človekom so svojimi hrdinskými bojovníkmi. Ten vie, že nenávisť je jed, ale je to aj sila. Ak človek chce, sila nepremožiteľná!

OFIR: A predsa nemôže byť nenávisť našou myšlienkou. Daromné by bolo naše víťazstvo, keby sme sa postavili proti sebe!

NIMRÚD: Nezáleží mi na tom, či budeme stáť proti sebe! Chcem to, čo mi patrí!

OFIR: A čo ti patrí?

NIMRÚD: Chcem byť prvý medzi vodcami. A prvé musí byť aj moje pokolenie. Moji ľudia sú nespokojní. Bojovali udatne a zaslúžili si viac ako ostatní. Bez nás by nebol zvíťazil nový človek!

OFIR: Nebol by zvíťazil ani bez tých, ktorí padli v boji a nič si nežiadajú za svoju obeť.

NIMRÚD: Tak odpovedáš?

OFIR: Už viem, prečo nechceš stáť pri mne. Viem, prečo mi nechceš pomôcť! Myslíš len na seba, Nimrúd, a chceš si uchvátiť moc nad novým človečenstvom. I ty poznáš cestu, ktorá vedie k jednote nových ľudí. Ale bola by to jednota pod nadvládou tvojou a tvojho pokolenia. A ty, ty by si bol novým pánom sveta!

Neverím, že by nový človek túžil po novom otroctve vo chvíli, keď plesá nad vyslobodením z otroctva najhnusnejšieho. Neverím, že by chcel kráčať tvojou cestou. Poslúchne mňa a pôjde za mnou! Pochopí, že v jednote nás posilní iba návrat ku starému spôsobu života a ku spoločnej práci.

NIMRÚD: Ty nechceš zaviesť len zákon lásky. Chceš aj ďalej stavať!

OFIR: Chcem dokončiť vežu!

NIMRÚD: Nemožno sa vrátiť do minulosti.

OFIR: A ja sa predsa vrátim!

Výstup 5.

Predošlí, Tarzis, starec, noví ľudia.

TARZIS (vracia sa s mlčanlivým zástupom).

OFIR: Ty sa vraciaš?

TARZIS: Vraciam sa, aby som žaloval.

OFIR: Koho?

TARZIS: Nimrúda a jeho bojovníkov. Vyničili starých ľudí! (Tichosť.)

HLAS: Našli sme idh postrieľaných všetkých.

TARZIS: (po tichosti): Vinný si, Nimrúd! Postavil si sa proti vôli nového človeka. A zabíjal si bez príčiny.

NIMRÚD: Vedel som, čo robím.

TARZIS: Nechceli sme vyničiť starých ľudí. To nebolo našou úlohou, i keď sme zvíťazili v znamení nenávisti. Chceli sme vyzbrojiť nového človeka tak mocne, aby starý človek nemohol otriasť jeho vládou, i keby sa vzchopil.

NIMRÚD: Oslobodil som vás od tejto úlohy.

STAREC: Prečo si to urobil?

NIMRÚD: Jasne som videl to, čo vy ešte nevidíte! Že jednota sa medzi nami neudrží. A keby sme sa znovu rozpadli na pokolenia Cháma, Sema a Jafeta, jedno z pokolení by sa mohlo spojiť so starými ľuďmi.

HLAS: Že by sme sa my raz rozišli?

HLAS: Nie!

HLAS: A že by sa niektoré pokolenie spojilo s nepriateľom proti svojim vlastným? Proti novým ľuďom? Nie…

TARZIS: Podlá a ničomná myšlienka! Na to nik nemyslí! Patríme k sebe!

HLAS: Hanba ti, Nimrúd! Hanba!

TARZIS: Ty si sa bál, že jedno z našich pokolení sa spojí so starým človekom a že toto pokolenie bude mocnejšie ako ostatné! A chcel si, aby tvoje bolo najmocnejšie!

NIMRÚD: To som chcel a to som aj dosiahol. Moje pokolenie je najmocnejšie!

STAREC: Lenže tvoji ľudia nemyslia na porušenie jednoty. Vy, ktorí ste z pokolenia Chámovho! Mysleli ste na to, že sa odtrhnete od ostatných pokolení?

HLAS: Nie!

NIMRÚD: Inakšie hovoria moji bojovníci!

TARZIS: Aj oni sa budú musieť podrobiť vôli ostatných!

NIMRÚD: A keď sa nepodrobíme?

TARZIS: Nás je väčšina!

NIMRÚD: Odvážili by ste sa siahnuť na mojich ľudí? Na hrdinov, ktorí boli strojcami víťazstva nad nepriateľom? Alebo na mňa? Zabudli by ste, že mojou pomocou ste zvíťazili?

ČLOVEK XI. (zastane pred Nimrúdom): Lužeš! V boji nebolo medzi nami rozdielu. Tak isto umierali synovia Noemoví! A živým rovnako patrí podiel z víťazstva a slávy!

OFIR (v kriku): Čujte ma, noví ľudia! Čujte môj hlas! (Pauza.) Chváliť som chcel Nimrúda. Chváliť ho za to, že znova sa pozrel do tváre smrti, nebál sa pohľadu na umierajúci zástup, dokončil to, čo nedokončil Boh veľký, nevyspytateľný, vyhladil zo zeme starého človeka. A bol by si zaslúžil chválu, keby to bol urobil pre budúcnosť nového človeka. Lenže i my vidíme jasne! Čo urobil, urobil len pre seba! Pre svoje záujmy! Chválim však vrúcne a zo srdca plného zákon nenávisti. Chválim ho, lebo pripravil nám cestu do minulosti, návrat ku dňom, v ktorých bol nový človek sám a bol šťastný. Na to Nimrúd nemyslel, že jeho skutok, plný nenávisti, zavedie nových ľudí pod vládu zákona lásky! Nebude už potrebná nenávisť. So starým človekom zomrel i jeho zákon. Sme znovu sami na zemi a život je len tam, kde sme my. A tam, kde sme my, alebo tam, keď budeme, všade, kde sa dostane nový človek na tejto zemi, nech vládne víťazne zákon lásky!

HLAS: Zákon lásky?

HLAS: Ty chceš znovu zaviesť zákon lásky?

TARZIS: Len či sa dá myslieť naň v tejto strašnej chvíli? A či sa možno k nemu vrátiť?

OFIR: Len zákon lásky môže spravovať náš život. My, synovia Noemoví, nemôžeme žiť v nenávisti. A nebudeme sa zabíjať!

HLAS: Ty si tento zákon zradil prvý. A prvý si z nás zabil. Viedol si nás k nenávisti a dal si nám rozkaz zabíjať.

OFIR: Vtedy nám mohol pomôcť len zákon nenávisti. Ale teraz nemáme pred sebou inú cestu. Len cestu zákona lásky. A tá nás môže zaviesť len nazad ku dňom pokoja a šťastia. Keď stúpime na ňu, zabudneme na všetko, čo je za nami.

HLAS: Na všetko sa nedá zabudnúť!

OFIR: Vaše deti zabudnú na otroctvo a nenávisť. Budú rásť len pod zákonom lásky. I vy zabudnete! Budete stavať znovu vežu lásky.

HLAS: Veža lásky!

HLAS: Že my… My by sme…

HLAS: Takú, akú sme chceli stavať?

HLAS: Aké by to bolo krásne!

HLAS: Zabudnúť na nenávisť a vrátiť sa k spoločnej práci.

HLAS: A žiť tak ako vtedy, keď sme stavali mesto! V šťastí a v pokoji! (Vojde zástup Nimrúdových bojovníkov. Nie sú inakšie oblečení, a predsa cítiť, že sú inakší.)

HLAS (prihovára sa k nim): Ľudia, budeme stavať vežu!

HLAS BOJOVNÍKA: Veď sme ju stavali!

HLAS: Aká je ozrutná! Dívajte sa na ňu!

HLAS: A krásna!

HLAS: Je to obrovské dielo, ľudia!

HLAS: Niet takého diela na zemi!

HLAS (po pauze): Čo vzniklo z nášho znoja a z našej krvi! (Pauza.)

HLAS: Len dokončiť by ju bolo treba. Ako rozmýšľate, ľudia?

HLAS BOJOVNÍKA: Kto to chce?

HLASY: My, všetci!

HLAS BOJOVNÍKA: A kto by viedol stavebné práce?

HLAS: Možno by sa niekto našiel. (Je v tom spomienka.) Nový staviteľ!

HLAS: Možno by sa našiel človek s jeho múdrosťou!

HLAS: Či by sa i on tak usmieval ako ten, ktorý zomrel?

HLAS BOJOVNÍKA: Ak by sa i taký našiel, nech sa veľmi neukazuje. Zabili by sme ho! My, bojovníci, nechceme ďalej otročiť!

HLAS BOJOVNÍKA: A vežu nenávidíme!

HLAS BOJOVNÍKA: Znamenala pre nás otroctvo a utrpenie! Je to veža nenávisti. A zostane ňou naveky!

HLAS BOJOVNÍKA: Hej, počúvaš, ty nenávidená! Nebudeme ťa stavať ďalej!

OFIR: Vy nechcete stavať vežu lásky?

HLASY: Nie, nechceme!

NIMRÚD: K jednote nevedie zákon lásky. Mocou a nenávisťou sme si vybojovali víťazstvo. I jednotu si len mocou a nenávisťou zachováme. Nenávisťou, ktorá bude v každom srdci, a mocou, ktorá bude v rukách jediného vodcu!

TARZIS: A tým jediným vodcom máš byť ty?

HLAS (posmešný): Ktože iný? (Tichosť. Naraz sa rozpúta volanie: „Nech žije Nimrúd“ a súčasne: „Nechceme Nimrúda! Nechceme ho.“)

HLAS: Nech je tak, ako bolo!

HLAS: Tak, ako bolo, nikdy nebude!

STAREC: Dnes dal Nimrúd umučiť Belovho tráviča. Dal ho umučiť na smrť, lebo nechcel hneď prezradiť, ako mieša svoje jedy.

HLAS: Načo to chcel vedieť Nimrúd? Nech nám povie, proti komu chcel použiť jed starého človeka!

HLAS: Druhov svojich, synov Noemových chcel otráviť!

HLAS BOJOVNÍKA: Nehaňte nášho vodcu!

HLAS: Je to pravda!

HLAS: Vraj nášho vodcu? Nimrúd je len vaším vodcom?

HLAS: Nech si ho majú! My ho nechceme! Nie je hoden, aby bol naším vodcom!

ČLOVEK XII. (predstúpi. Je z Nimrúdových bojovníkov): Ktorý z vás to povedal?

TARZIS: Pomalšie, Nimrúdoví bojovníci!

ČLOVEK XII.: Ty nám nerozkážeš! (Zástupu.) Zbabelci! Ktorý to bol z vás?

HLAS: Koho sa spytuješ?

ČLOVEK XII.: Vás, pokolenie Semovo a Jafetovo!

ČLOVEK XIII. (stane si pred neho. Je z pokolenia Tarzisovho): Ty nás urážaš? Zbabelcami voláš? Ustúp a strať sa zpred nás!

ČLOVEK XII.: My sme nikdy neustupovali! Nevidel si nás v boji?

ČLOVEK XIII.: Ste hrdinovia vtedy, keď treba vraždiť bezbranných!

ČLOVEK XII. Ešte raz to nepovieš! (Prebodne ho mečom. Zdesenie.)

HLAS: Čo si to urobil?

ČLOVEK XII.: Nám sa nik nebude posmievať! (Postaví sa k Nimrúdovým bojovníkom.)

OFIR: Nešťastný nový človek! Nešťastný nový človek!

TARZIS (Nimrúdovi): A ty mlčíš? Nemáš slova?

STAREC: Takto chcete vládnuť nad nami, Nimrúdoví bojovníci? Zabíjať nás?

HLAS: Nimrúd nech rozkáže, aby jeho pokolenie vydalo vinníka!

HLAS: Nemôžeme strpieť, aby nás vraždili. (Pauza.)

NIMRÚD: Čujte ma, pokolenie Chámovo! Sme najmocnejší zo synov Noemových. Nedáme si od nikoho rozkazovať!

HLASY (bojovníkov, plné radosti): Sláva Nimrúdovi!

NIMRÚD: Súhlasíme s tým, čo vykonal náš bojovník. Nik sa nám nemôže beztrestne posmievať! A nevydáme ho! (Sostúpi s vyvýšeniny a stane si pred svojich ľudí, ktorí sa hned soskupia okolo neho.)

HLASY: Hanba Nimrúdovi! Hanba pokoleniu Chámovmu!

TARZIS (ukazuje na mŕtvolu): Toto telo ešte nevychladlo! Volá o pomstu!

TARZISOVI ĽUDIA: Pomstiť sa chceme!

TARZIS: Ofir!

OFIR: Nechcem boj!

HLAS BOJOVNÍKA (posmešný): Tarzis a jeho ľudia! Odvážte sa sami do boja!

TARZIS (sbehne z vyvýšeniny. Jeho ľudia ho obklopia): Chcete?

NIMRÚD: Ľudia z môjho pokolenia! Tu je vaše miesto!

NOVÍ ĽUDIA (pristupujú k Nimrúdovi).

ŽENY (vstúpia na javisko).

HLAS MATKY: Stojte!

MATKA: Vodcovia, zadržte! My, matky, vás prosíme. Na vás padne kliatba, ak chcete našich synov proti sebe postaviť.

HLAS ŽENY: My, ženy vaše, vás prosíme! Ustúpte!

OFIR: (po tichosti): Víťazí dielo nenávisti. Nenávisť stojí medzi nami, vnáša zmätok medzi nás a rozoženie nás po zemi tak, že sa nestretneme nikdy! Zavrhnite nenávisť! Je tu posledná možnosť nájsť to, čo nás spojí. Začnime nový život! Ešte možno zabudnúť na všetko, čo nás delí. Vráťme sa k láske!

NIMRÚD: Nie!

TARZIS: Nechceme! Nás už nič nespojí! (Ukáže na mŕtvolu.) Tam prehovoril nový človek!

HLAS: Ženy, vráťte sa! A chystajte sa na odchod!

HLAS: My sa už nestretneme nikdy! (Ženy s nárekom odchádzajú.)

NIMRÚD: Kedy opustia vaše pokolenia mesto?

OFIR: Opustíme ho naraz všetci!

NIMRÚD: Nás je najviac. My tu zostaneme!

OFIR: Pôjdete s nami!

NIMRÚD: Zostaneme!

OFIR: Tarzis! Spojím sa s tebou proti Nimrúdovi!

TARZIS: Nenávidím ťa! Ale proti Nimrúdovi spojím sa i s tebou! (Súčasne siahnu s Nimrúdom na svoje meče.)

OFIR: Mesto zostane prázdne! Každé pokolenie si vyberie smer, ktorým pôjde! Púšť je na juhu! Cesty vedú na sever, na východ a na západ!

NIMRÚD: Pôjdem na východ! A postavím so svojimi ľuďmi nové mesto. Bude to obrovské dielo. Nevyrovná sa mu nič na svete. Ohradím ho kamenným múrom a zabijem každého cudzieho, kto by chcel vojsť do neho!

TARZIS: My pôjdeme na sever! A odídeme s nekonečným hnusom. Možno sa utiahneme do hôr, možno nás ani more nezastaví. Len jedno vieme. Že v budúcnosti budeme potrebovať mocných a bystrých bojovníkov. Lebo raz nás nenávisť naša postaví proti vám!

OFIR: I my pôjdeme ďaleko. Nezastavia nás ani rieky, ani vrchy. A naučíme sa len na seba myslieť. Len seba milovať a ostatných nenávidieť.

NIMRÚD: Keď sa raz stretneme, to bude boj. Ani chýru nebude o láske, ktorá spájala nových ľudí! Bude tu len nenávisť, veľká, nepremožiteľná. Tá dá víťazstvo našim zbraniam. A podmaní si svet!

OFIR: A nenávisť premení aj reč na ústach každého pokolenia. Keď sa stretneme kdekoľvek na juhu, na severe, na východe alebo na západe, budeme si cudzí a nebudeme si rozumieť.

NIMRÚD: Poďme! (Pohne sa so svojim ľuďmi. Výkriky so všetkých strán: „Poďme! Poďme!“)

HLAS (v tichosti): Ľudia! Muselo to prísť? Bratia…

HLAS: Mlč!

STAREC (vyšiel na vyvýšeninu. A volá): Zastavte! Ľudia, nesmiete sa rozísť! Zabudli ste, že vežu ste stavali spoločne?

HLAS: Čo sa ti robí, starec?

STAREC: Ľudia, patríte k sebe!

HLAS: Poďme!

STAREC: Pamätajte, prekliata bude vaša cesta!

HLAS: Veža sa na nás nezrúti. Ani sa nám do cesty nepostaví!

HLAS: Mlčte! Ideme! (Odchádzajú. Napred Nimrúd so svojím pokolením, potom Ofir a nakoniec Tarzis. Tí odnášajú so sebou aj mŕtvolu.)

Výstup 6.

Starec, Ani, Lali.

STAREC: Ty Boh veľký, nevyzpytateľný, Ty vieš, že daromná bola potopa, daromné utrpenie človeka. Na svete znovu zavládol hriech starých ľudí, človek má v srdci nenávisť a nechce stavať dielo lásky.

ANI (zastane s Lali pred vchodom do veže): Raz príde ktosi na túto zem a zobudí podivnú bolesť v srdci človeka, bolesť, ktorú cítime teraz my. A vtedy poznajú ľudia, že nie je to len bolesť človeka, ale je to aj bolesť božia, že niet lásky medzi ľuďmi. Teraz by sa nadarmo ozvaly i kamene, túto vežu už nik nedokončí. Ale raz sa ozvú srdcia a ľudia rozdelení nenávisťou, stretnú sa na najkrajšom úsvite, aby postavili spoločne vežu lásky.

Opona.