ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veža sa stavia. Noví ľudia pracujú na veži alebo nosia tehly na stavbu. Večer je blízko.

Výstup 1.

Staviteľ, človek III., noví ľudia.

STAVITEĽ (s vyvýšeniny pozoruje prácu).

ČLOVEK III. (shrbený a vycivený otrok. Blíži sa k staviteľovi.)

STAVITEĽ: Čo chceš?

ČLOVEK III.: Shovárať sa s tebou.

STAVITEĽ: Opustil si svoje miesto. Kde pracuješ?

ČLOVEK III.: Staviam tvoju vežu! (Pauza.) Ale voľakedy sme stavali spolu mesto.

STAVITEĽ: Mesto? Bolo to veľmi dávno.

ČLOVEK III.: Spomínaš niekedy, aké to bolo krásne? Či máš iba tú prekliatu vežu pred sebou? Tú vežu, ktorú všetci nenávidíme?

STAVITEĽ: Vy všetci nenávidíte?

ČLOVEK III.: Všetci!

STAVITEĽ: Nový človek nepoznal nenávisť.

ČLOVEK III.: Teraz nepozná lásky. A nemôže zabudnúť na dni, keď staval mesto. Keď ho nik nehnal korbáčom do práce.

STAVITEĽ: To sa už nevráti.

ČLOVEK III.: Musí sa vrátiť. Včera v noci sa narodilo čudné slovo. Nikdy sme ho predtým nepočuli. Vytrysklo z našich úst ani krv z prebodnutého srdca.

STAVITEĽ: Čo chcete?

ČLOVEK III.: Slobodu!

STAVITEĽ: Starý človek vám ju nevráti.

ČLOVEK III.: Postavíme sa proti nemu.

STAVITEĽ: Neviete zabiť človeka. Ešte vás všetkých má v moci zákon lásky.

ČLOVEK III.: Ofir nás musí oslobodiť od neho. A potom sa naučíme aj my zabíjať.

STAVITEĽ: Nikdy nebudete vedieť tak zabíjať ako starý človek. Bez citu a milosrdenstva.

ČLOVEK III.: Dokážeme to. A bude to strašná chvíľa. (Pauza.) Ty nevieš, čo sa v nás skrýva. Už si nám cudzí. Nechcel si trpieť s nami ako Ofir, Nimrúd a Tarzis. Chcel si stavať svoju vežu. I teraz len na ňu myslíš. Jedno ti je, že nás bijú korbáčom a platíme krvou a znojom za to, že sa dvíha tá prekliata. Necítiš s nami a nepoznáš naše myšlienky.

STAVITEĽ: Viem, že sú strašné!

ČLOVEK III.: Odíď, staviteľ! To som ti prišiel povedať.

STAVITEĽ (po pauze): Prečo mám odísť?

ČLOVEK III.: Dokiaľ tu budeš, bude nás hnať starý človek do nenávidenej roboty a tá (pohrozí veži) bude vyciciavať krv a špik z našich kostí. Ale keď odídeš, nový človek nebude musieť stavať vežu. Bez teba sa stavať nedá. A všetkými silami obráti sa proti otročiteľovi.

STAVITEĽ: Veža je môj život. Keby som ju nemohol stavať, nemohol by som žiť.

ČLOVEK III.: Je niečo väčšieho ako tvoj život. Život nových ľudí. A my všetci chceme žiť. V srdciach našich narodila sa túžba krásna a hrozná. Vidieť krv našich nepriateľov.

STAVITEĽ: Nie, nie.

ČLOVEK III.: Odíď, staviteľ! Nový človek začne boj!

STAVITEĽ: Ako?

ČLOVEK: Onedlho to uvidíš. (Vyjde.)

Výstup 2.

Staviteľ, Bel, sprievodcovia, noví ľudia, strážcovia.

BEL (zvonku počuť hlas trúby. Strážcovia švihnú korbáčom. Bel vstúpi so svojimi sprievodcami. Zastane na vyvýšenine): Čo hlásiš, staviteľ?

STAVITEĽ: Veža sa dvíha.

BEL: Nie som spokojný s prácou otrokov. Stavba pokračuje pomaly.

STAVITEĽ: Mysli na to, že človek ešte nestaval do takých výšok. Tu už nepomáha múdrosť starého človeka. Za každú skúsenosť, za každý krok, ktorým sa blížime k výšinám, prinášame ťažké obete. Kráčame cestou, ktorou ešte nik nešiel.

BEL: Chcel si stavať!

STAVITEĽ: Bola to moja jediná túžba. Mocnejšia ako ja sám. Postaviť vežu a vidieť ju dokončenú. Ozrutnú, krásnu. Myšlienku moju, ktorá zasvietila vo mne.

BEL: Zrýchli sa práca v tehelniach i na veži. Otroci musia vydať zo seba všetky sily. Nestrpím odpor! Nech si toto stádo uvedomí.

STAVITEĽ: Pracujú do úmoru!

BEL: Jedno! Musia pracovať viac!

STAVITEĽ: Len vtedy mohol pracovať nový človek nad svoje sily, keď nevedel, čo sú putá, čo je korbáč a čo je otroctvo. Keď miloval to, čo staval.

BEL: A vežu nemiluje?

STAVITEĽ: Vežu nenávidí!

BEL: Pre to stádo platil zákon lásky.

STAVITEĽ: Voľakedy! I ja som ho mal v srdci. I vežu nenávisti som tak chcel stavať ako vežu lásky. Myslel som, že okolo nás môže zúriť nenávisť, ale mňa a hŕstku ľudí, ktorí mali byť novým človečenstvom, znovu spojí pri stavbe veže zákon lásky. Lenže niet zákona lásky. Už ho niet. Ani v srdciach, v ktorých žil. Nenávisť ovládla všetko. Možno i nebo, nielen celú zem. Premohla i nás všetkých, prešla nám do krvi, otrávila aj nás. Už nestojí proti sebe láska a nenávisť. Nenávisť tu stojí proti nenávisti.

BEL: Nenávisť je zákonom pre mocných. Nie je to zbraň pre otroka. Čo platí nenávisť červa?

STAVITEĽ: Ktovie, či práve tá nebude raz ohňom, ktorý všetko spáli okolo seba. Lebo ja už vidím aj druhú tvár nového človeka. Je na nej desivý úškľabok a ja mu rozumiem. Nenávisť je pre neho aj svetlom. V tejto strašnej noci, ktorá rozprestrela svoje krídla nad nami, jediným svetlom v živote.

BEL: Niet moci, ktorej by som sa bál. Otrok sa nepostaví proti mne. Pamätá sa, ako si viem poradiť so svojimi nepriateľmi. A kto iný by sa mohol postaviť proti mne? Kto iný na zemi? (Obrovský rachot od veže. Výkriky, zmätok medzi pracujúcimi.) Čo sa robí?

STAVITEĽ (vybehne).

ČLOVEK III. (hlási): Zrútil sa múr na treťom poschodí!

BEL (vyjde so svojimi sprievodcami).

Výstup 3.

Človek III., človek IV., človek V.

ČLOVEK III.: Nech sa len rúti, prekliata. Múr za múrom.

ČLOVEK IV.: A bude lepšie, keď sa celá zrúti? Načo sme sa potom trápili?

ČLOVEK III.: My ju nenávidíme všetci!

ČLOVEK V.: I my ju spomíname ako vežu našej nenávisti.

ČLOVEK IV.: Ktovie, čo by bolo s nami, keby sme ju nestavali. Aká by bola robota, aké otroctvo, v ktorom by sme hynuli všetci?!

ČLOVEK III.: Ty ju chceš ďalej stavať?

ČLOVEK IV.: Nechcem! Musím!

ČLOVEK III.: Nemusíš!

ČLOVEK IV.: Si otrok!

ČLOVEK III.: Možno teraz! Ale nebudem otrokom vždy.

ČLOVEK IV.: Kto ťa vyslobodí?

ČLOVEK III.: Sami sa vyslobodíme. My, noví ľudia. Prišiel čas, aby sme sa vzopreli násilníkovi, aby sme sa postavili proti otročiteľovi.

ČLOVEK V.: Pozor! Strážcovia sa vracajú!

ČLOVEK III.: Preto sa zrútil múr na treťom poschodí, lebo boj sa začína. Boj o slobodu! Povedzte to každému, koho stretnete, každému, kto pracuje s vami v tehelniach. A nezabudnite! I keby ste sa báli, i keby ste inakšie rozmýšľali, musíte byť s nami. Musíme byť jednotní! (Vyjde.)

ČLOVEK IV. (zdvihne tehly a kráča k veži).

ČLOVEK V. (tiež).

Výstup 4.

Bel, sprievodcovia, staviteľ, strážcovia, noví ľudia.

BEL (vojde a vyjde na vyvýšeninu a čaká).

DESIATI (ktorí stavali múr na treťom poschodí. Vojdú sprevádzaní strážcami a zastanú pred Belom.)

STAVITEĽ (prichádza súčasne s nimi. Belovi): Čo chceš s nimi?

BEL: Uvidíš!

STAVITEĽ: Sú nevinní!

BEL: A kto je potom vinný? Raz sa ťa spýtam na to, staviteľ! (Pauza. Desiatim.) Všetci ste pracovali na treťom poschodí?

JEDEN Z DESIATICH: Všetci.

BEL: Prečo padol múr? (Nedostáva odpoveď.) Hovorte! Či viete, že mám moc rozviazať jazyky?

JEDEN Z DESIATICH: Poznáme tvoj zákon.

JEDEN Z DESIATICH: Trpíme pod ním všetci!

BEL: Aj to viete, čo čaká na vás?

JEDEN Z DESIATICH: Rovnaká odmena. Či budeme mlčať, či budeme hovoriť.

BEL (zúri): Berte ich!

JEDEN Z DESIATICH: Ešte nie! (Pauza.) My sme to chceli. Cítiš už našu nenávisť? Je nenávisťou všetkých nových ľudí!

JEDEN Z DESIATICH: Otrok už nebude robiť to, čo ty chceš!

JEDEN Z DESIATICH: Ani vtedy nie, keď budú stáť nad ním s korbáčom.

JEDEN Z DESIATICH: A nebojíme sa smrti. Našej smrti treba. Umrieme, ale nový človek sa spamätá zo svojho poníženia.

BEL: Nový človek je otrokom. A otrok má len jednu túžbu. Chce žiť. A vy mu ukazujete cestu k smrti.

JEDEN Z DESIATICH: Lepšia smrť, ako taký život.

BEL: Otrok si predsa zvolí život. Lebo pochopil svoju úlohu na zemi. Bude ďalej pracovať a starému človeku ponížene a pokorne slúžiť. (Pauza.) Vaša smrť bude daromná! Otrok inakšie smýšľa ako vy! (Pauza.) Odveďte ich!

DESIATI (zarazene počúvajú. Ustúpia sprevádzaní, ale zostávajú na javisku.)

STAVITEĽ: Múr na treťom poschodí postavíme za niekoľko dní. Daj im milosť!

BEL: A kto zomrie za nich? Otrok potrebuje vidieť krv. Krv, ktorá sa vylieva na rozkaz. Aby ho mal v moci strach a bol mocnejší ako on sám, mocnejší ako jeho putá i jeho túžba po slobode.

STAVITEĽ (chce sa ozvať).

BEL: Mlč! Keby som neutápal v krvi každú myšlienku, ktorú stavajú otroci proti mne, zajtra by sa nezrútil iba múr. Padla by i veža a pochovala by pod sebou i teba i všetky tvoje nádeje! (Pauza.) Nech nastúpia strelci!

SPRIEVODCA (vychádza s rozkazom. Hneď sa vracia. Prichádzajú strelci. Robia sa prípravy na popravu. Čaká sa iba na rozkaz.)

JEDEN Z DESIATICH (v tichosti): Čujte nás, ľudia, ktorí pracujete na veži! Nech padne naša kliatba na vás, ak sme my nadarmo umierali! (Strelci dvíhajú luky. Vtom sa ozve.)

HLAS VEŽE: Noví ľudia, prestaňte pracovať! Noví ľudia, prestaňte pracovať! Odíďte s veže! Zanechajte vežu! (Počuť hovor tých, ktorí hneď zanechávajú prácu a sostupujú s veže.)

BEL (výkrik): Nastúpiť stráže!

SPRIEVODCOVIA (sa rozbehnú a hneď nastupujú stráže).

ČLOVEK VI. (prvý dobehne): Zastav strelcov! My noví ľudia ťa žiadame, aby si nezabíjal našich druhov!

BEL (vztekle sa díva na nových ľudí, ktorých stále pribúda): Vy ste sa opovážili postaviť sa proti mne?

ČLOVEK VI.: Ak budeš vraždiť našich, nebudeme ti slúžiť. Nenastúpime do práce!

BEL: Stráže, rozožeňte zástup!

ČLOVEK VI.: Odídeme v pokoji! Len sľúb, že našim druhom sa nič nestane!

BEL (strážcom): Odveďte odsúdených! (Strážcovia hneď vykonávajú rozkaz.) A týchto rozháňajte a bite! (Strážcovia korbáčmi sa pustia do nových ľudí.)

ČLOVEK VI. (dostáva údery a predsa stojí a hovorí): Dodržíme slovo! Ak sa našim niečo stane, do práce nenastúpime! (Vyjde, ostatní za ním.)

Výstup 5.

Bel, sprievodcovia, staviteľ, stráže, strelci.

BEL (je sám so svojimi v tejto chvíli): Stráže na svoje miesta! Vzbura sa nesmie opakovať! Každý pokus sa musí udusiť! Máte na to všetky prostriedky! Pozor! Neodpustím nikomu, kto nesplní svoju povinnosť. Ani keby bol z mojej krvi!

STRÁŽE (odchádzajú).

BEL: Odvedených bez meškania zastreliť!

STRELCI (idú tým smerom, ktorým išli odvedení).

STAVITEĽ: Zastav ich!

BEL: Mlč, otrok! Raduj sa, že sám žiješ!

STAVITEĽ: Zastav ich! Noví ľudia dodržia slovo. S kým budeš stavať ďalej?

BEL: Že neprinútim otrokov do práce? Bezbranných otrokov, ktorých môžem zabíjať, ako chcem? Tu sa bude plniť len moja vôľa. A pre toho, kto sa proti nej postaví, milosti nebude! (Pauza.) Trpím ťa len preto, lebo ťa potrebujem. Nemôžem na tvoje miesto postaviť iného. Bez teba by som vežu nedokončil. A dokončiť ju musím.

STAVITEĽ: Nenávidím ťa a opovrhujem tebou. Z tej istej hĺbky vynára sa moje opovrhnutie ako moja nenávisť.

BEL: Môžeš ma nenávidieť. Si bezmocný červ, ktorého rozšliapem, keď sa mi zachce. Budeš škrípať zubmi, a predsa budeš stavať vežu na moju slávu!

STAVITEĽ: Tvoja sláva! Čo si dal človeku? Nenávisť, strach, mŕtvoly! A čo ti za to patrí? Aby ťa preklínali ľudia, dokiaľ budú žiť na zemi. I potom, keď už nebude srdca, ktoré by poznalo, ani úst, ktoré by vedely vysloviť nenávidené meno tvoje.

BEL: Dosť!

STAVITEĽ: Veža je moja! Nevezmeš mi ju! Bude svedčiť o sláve toho, kto ju postavil.

BEL: Len či budú vedieť ľudia, ktorí budú žiť na zemi, kto ju postavil? Zomrieš na prvom svitaní po skončení stavby!

STAVITEĽ: Načo ďalej žiť, keď tu bude veža. Dielo, aké ešte nebolo na zemi! Načo by tu bol človek, malý a pokorený. Dielo bude hovoriť o ňom. Dokiaľ bude stáť veža, nezabudnú ľudia ani toho, kto ju postavil.

BEL: Len kto zachová zvesť o tvojej sláve? Ani stopa tu nezostane po pokoleniach Cháma, Sema a Jafeta, keď vežu dokončím. Ani stopa po nových ľuďoch, ktorí tu stavali a trpeli. Zem bude zas len naša! A žiť bude na nej zas len človek starý!

STAVITEĽ (zakryje si tvár).

BEL: Choď teraz! A môžeš ma nenávidieť! Ranil som ťa krutejšie, ako keby som ti bol dal prestreliť srdce! (Rýchle vyjde.)

SPRIEVODCOVIA (za ním).

Výstup 6.

Staviteľ, Ofir, Nimrúd, Tarzis, strelci.

STAVITEĽ (stojí omráčený. Rýchle sa stmieva. Pred ním prechádza práve skupina strelcov po poprave, ktorú vykonali.)

OFIR (keď strelci vyjdú, zjaví sa ako prízrak).

NIMRÚD (s Tarzisom prichádzajú s inej strany. Stretnú sa.)

STAVITEĽ (Je prekvapený, keď ich vidí. Priblížil by sa k nim, ale cíti chlad, ktorý veje z nich): Minulosť sa vracia nocou, ktorá sa blíži?

OFIR, NIMRÚD a TARZIS (mlčia).

STAVITEĽ: Kto myslel na to, že vy ešte žijete? Možno žiť aj potom, keď padne myšlienka, ktorá znamenala pre človeka viac ako život? Myšlienka, ktorej úžasnú moc, pokorujúcu do prachu a pozdvihujúcu k nebesiam, nik necítil tak pokorne a s takou pýchou ako človek sám?

OFIR, NIMRÚD, TARZIS (mlčia).

STAVITEĽ: Nie, vy ste museli umrieť. A vraciate sa ako tiene dávnych dní so svojím zákonom. Nemohli ste žiť potom, keď padol do prachu zákon lásky. Či žijete a ešte vždy veríte v neho, že riadi a spravuje život ľudí, ktorých ste viedli, a že žije aj človek nový? Uprostred zúrivých vĺn nenávisti len vy stojíte ani ozrutné skaly v prúde, unášajúcom všetko so sebou, len vy stojíte a veríte tvrdo a neoblomne, vzdorujúc životu, ktorý valí proti vám dravé vlny nových dní, že čas vášho víťazstva príde?

OFIR, NIMRÚD, TARZIS (mlčia).

STAVITEĽ: I ty si staval, Ofir! Tak isto ako i ja. Na zákone lásky staval si zázračnú stavbu života nového človeka na zemi. Tvoja stavba sa zrútila. Moja sa dvíha k nebesiam. Z dvoch staviteľov ja víťazím! (Pauza.) A moje víťazstvo mohlo byť bezpečné a isté, keby sa neboli postavili medzi nás iní stavitelia. Stavajú iné dielo. Dielo, ktoré sa rodí len z krvi a môžu ho postaviť iba na zrúcaninách toho, čo sme stavali my. Tvoja stavba padla. Chcú, aby sa zrútila aj moja. Nový človek chce, aby víťazstvo patrilo novým staviteľom. (Pauza.)

TARZIS: Pamätáš sa, Ofir, na deň, keď sme uvažovali o ceste nového človeka? Mali sme ho pripraviť pre budúcnosť. Ty si chcel, aby žil v láske, bez hriechu starého človeka. Myslel si na to, že raz z tohto mesta rozšíria sa noví ľudia po všetkých končinách zeme so zákonom lásky v srdci.

NIMRÚD: Či snívaš ešte o láske, Ofir! My vieme už, že nielen ty si bol príčinou nášho nešťastia. Previnili sme sa všetci! Pripustili sme, aby nový človek bol vedený zákonom lásky. Jeho strašný omyl. Je to strašná vina. Pre ňu trpíme všetci!

TARZIS: Ale nový človek porozumel, že z utrpenia ho môže vyslobodiť len nenávisť. A preto nenávidí!

NIMRÚR: A nenávidíme i my, Ofir! Je to jediná naša nádej!

TARZIS: Mlčíš? (Pauza.)

NIMRÚD: Tak sme cítili, že Bel si nás dá zavolať len vtedy, keď sa jeho moc začne rútiť.

TARZIS: Možno je to osudná chvíľa!

STAVITEĽ: Osudná bude len vtedy, keď aj nový človek bude vedieť zabíjať. Inakšie sa moc starého človeka nezrúti!

TARZIS: Keby náš ľud vedel zabíjať, obrátil by sa jeho hnev predovšetkým proti tebe!

NIMRÚD: Zradca! Stal si do služieb nenávideného! Človeka, ktorý brodí v krvi tvojich bratov!

TARZIS: Pre teba trpia a hynú noví ľudia. Pre teba padajú pod údermi korbáčov. Ak sa nový človek raz vyslobodí, oheň jeho nenávisti spáli najprv teba!

STAVITEĽ: Len aby vedel, že slová sú na pomstu slabé, i keď sú to slová nenávisti. Na pomstu treba mať dýku alebo meč a prebodnúť srdce toho, koho nenávidíme!

OFIR (uprene sa díva na staviteľa).

STAVITEĽ: Ak to nebudete vedieť, bude bezmocná vaša nenávisť. Ako bola bezmocná vaša láska! (Odíde.)

Výstup 7.

Predošlí, Bel, sprievodcovia.

BEL (po chvíli sa zjaví naproti vodcom na vyvýšenine): Rozhodol som sa svolať otrokov a oznámiť im svoju vôľu! Chcem, aby do práce nastúpili bez odporu. Vašou úlohou bude vyzvať pokolenia Cháma, Sema a Jafeta, aby sľúbily vernosť starému človeku. Potrebujeme pokorných a oddaných služobníkov, ktorí pochopili, že moc starého človeka otvorí im cestu do budúcnosti len za vernú službu. Odpovedzte! Hovor ty, Ofir! Si najstarší!

OFIR (mlčí).

BEL: Či nechceš prevziať túto úlohu? Alebo váhaš? Môžeš, dokiaľ som trpezlivý. Ale vo chvíli, ktorá prinesie koniec mojej trpezlivosti, obráti sa proti tebe môj hnev. Pozor! Mám v moci každého, koho miluješ! (Pauza.) Či mi chceš hodiť do tváre, že som ti syna oslepil? Nie. Ty sa trasieš pred veľkosťou mojej moci. Vieš, že ťa môžem dať mučiť. A nebola by to zábava na zahodenie, keby si sa musel svíjať predo mnou v bolesti ešte nepoznanej a revať svetu, aký som veľký a milostivý?

OFIR (mlčí).

BEL: Rozmýšľaš o tom, ako by prašťaly tvoje kosti? Nie, ty sa iba nadúvaš v pýche svojej a ja ju vidím v očiach tvojich. Vieš, že človek nič neznamená. Všetko je iba myšlienka. A keby si sa mi podrobil, uznal víťazstvo mojej moci, prehral by si boj medzi nami. Lebo ten boj trvá a potrvá, kým sa táto zem nepohne pod nami, potrvá i potom, keď ako vábivé dedičstvo iní ponesú kliatbu a krásu našich myšlienok na zemi. Ty si už ten boj prehral. Starý človek je tu. Darmo ho chceli vyhladiť zo zeme. Je tu a svojou nenávisťou bude vždy víťazný. A či žije ešte niekde tvoja láska, to by si nemohol povedať ani ty!

NIMRÚD: I nový človek nenávidí!

BEL (úskľabok): A vy?

NIMRÚD: Ani my nemôžeme inakšie. Nenávidíme ťa a nebudeme ti slúžiť!

BEL: V nádhernej chvíli môjho víťazstva nad vami len preto som vás ponechal pri živote, aby som vami mohol ovládať váš ľud. Váš život je v mojich rukách!

NIMRÚD: Poznáme krutosť tvojho zákona. Ale väznením si nás nezlomil. Nebudeme zbabelo umierať. A nenávisť nášho ľudu bude ešte mocnejšia po našej smrti.

BEL: Vy sa nebojíte smrti? Nie svojej smrti! To nie je nič strašného, keď človek umiera. Ale keď umierajú tisíce, ľud vedený myšlienkou, ktorá chcela ovládnuť zem, ľud, ktorý mal svoju úlohu na zemi?

TARZIS: Ty by si chcel vyničiť nových ľudí?

BEL: Vyničím ich, ak sa budú protiviť mojej vôli.

NIMRÚD: Bez nich vežu nepostavíš!

BEL: Postavia ju moji ľudia.

NIMRÚD: Tvoji ľudia nevedia tvoriť. Vedia len vraždiť.

BEL: Preto vládnu nad vami. Vy to nikdy nebudete vedieť. Preto ste otroci.

TARZIS: Prehovor, Ofir! Strašné je tvoje mlčanie!

NIMRÚD: Len ty nám môžeš ukázať cestu z tejto noci. A mlčíš! Mlčíš, keď je najviac potrebné tvoje slovo. Chceš, aby sa nový človek ďalej zmietal v bezmocnosti a v zúfalstve? Či nechceš prevravieť, lebo by si mohol povedať zas len slovo o láske?

BEL: Ofir rozhodne inakšie. Bude mi so svojím ľudom verne a oddane slúžiť. (Posmešne.) A jeho ľud bude zachránený.

TARZIS: Ofir nemôže inakšie rozhodnúť ako my. Sme jednotní a nič nás nerozdelí.

NIMRÚD: Jednotní sme, ako sme boli v dobrom, tak i v utrpení. A touto jednotou neotrasie ani tvoja moc, ani tvoja nenávisť. Niet ľudu Ofirovho! Niet pokolení Cháma, Sema a Jafeta! Je len človek nový. Ako rozhodoval vždy o svojej ceste, nech si rozhodne i teraz o sebe. O živote, alebo o smrti.

BEL: Ja viem, ako rozhodne. Otrok musí vidieť krv, aby sa ho zmocnil strach. Nech ju uvidí! Potom urobí to, čo ja budem chcieť. Ja… ja… Lebo niet moci na zemi ani na nebi, ktorá by otriasla mojou mocou. Ja som Bel, pán sveta, a nezastaví ma prašivé stádo otrokov. Ak nepostavím vežu nenávisti z tehál, postavím ju z mŕtvol otrokov. A základom tej veže budú vaše mŕtvoly, Ofir, Nimrúd a Tarzis! (Sprievodcovi.) Otroci nech sa ihneď shromaždia! Kto by sa protivil rozkazu, nech je zastrelený bez meškania!

SPRIEVODCA (vyjde, ale hneď sa vráti a stane si na svoje miesto).

BEL: Stretnete sa so svojím ľudom. Ak sa nedá presvedčiť o jedinej možnosti svojej záchrany a postaví sa proti mne, skončí svoju úlohu na zemi. (Zvonku sa ozve hlas trúby.) Ale neverím v odvahu otroka! Neverím! Otrok pôjde ďalej! Padnú len vodcovia! Padnete vy!

STAVITEĽ (zjaví sa v úzadí a za ním niekoľko otrokov, hnaných strážcami).

BEL: Hľa, budúci vodca ľudu, ktorý sa na vaše miesto postaví. (Ukáže na staviteľa.) Nový pastier stáda, verný služobník! Postará sa o to, aby sa veža dokončila, a ak by ste nenašli svoje miesto vo svete, v ktorom vládne starý človek, on povedie nového človeka do šťastnej budúcnosti! (Postaví sa na miesto, kde bude stáť na shromaždení. Noví ľudia, hnaní strážcami, stále prichádzajú.)

Výstup 8.

Predošlí, matka, Ani, Lali, starec, strážcovia, noví ľudia.

BEL (už sú shromaždení noví ľudia): Noví ľudia, potrestal som vinníkov medzi vami. Ale môže sa na vás obrátiť aj tvár moja plná milosti, len mi musíte oddane a pokorne slúžiť. Chcem od vás, aby ste dokončili dielo na slávu starého človeka. Aby ste postavili vežu nenávisti. Tak môže svitnúť i pre vás deň slobody! Lebo sľubujem vám v tejto chvíli, že v deň, v ktorý dokončíte vežu, odtiahnem so svojím ľudom, alebo vás prepustím z otroctva.

Verím, že pochopíte veľkosť mojej milosti! Dáva vám možnosť slobodného života na zemi, na ktorej je pánom starý človek. (Pauza.)

Nech prevravia teraz vaši vodcovia! A potom odpoviete vy! I keby ste si však zvolili inú cestu, mocou starého človeka neotrasiete. Len pocítite jej ťarchu. A tá vás rozdrví!

MATKA (vojde).

LALI (kráča za ňou. Sú to postavy podobné tieňom.)

BEL: Čo tu chcete?

MATKA: Svedčiť sme prišli o tvojej milosti. Aby jej verili všetci a dúfali v ňu tí, ktorí nás vidia. Koriť sa jej chceme a padnúť do prachu pred tebou. Veľká je tvoja milosť, a kto ju pozná, nesmel by prestať v jej chvále, dokiaľ trvá jeho biedny život. S chválospevom sme zastali pred tebou. Chváliť ťa chceme, že vieš nielen krv vylievať, ale z nesmiernej milosti svojej darovať prekliaty dar hnusu zo života tomu, na koho sa obrátila tvár tvoja, plná milosti! (Pauza.)

Matka stojí pred tebou. Matka s dcérou, ktorú si poškvrnil. Matka, ktorej nezostalo slovo lásky. Iba blen v ústach a kliatby! Zabi ju! Zabi ju, ako ste zabíjali iné, ktorých ste sa nasýtili. Zabi aj mňa! Ďakovať ti budem a prosiť všetkých živých, aby svedčili o tvojej milosti! Nech je večná ako tvoja sláva! Aby ju svet nezabudol nikdy!

BEL: Preč s nimi!

STRÁŽCOVIA (priskočia, aby ich odviedli).

MATKA: Ani jeden z vás sa im nepostavil do cesty? Niet ani jedného medzi vami, kto by nás pomstil? Ani jedného z nových ľudí, ktorý by vrhol do tváre nenávideného bolesť všetkých zhanobených a ponížených?

HLAS (prichádza z diaľky): Mlč, žena!

MATKA: Mlčať… Vždy len mlčať… Ako vy? (Odvádzajú ju.)

LALI (vedú za matkou).

ANI (ozve sa vonku): Spravte cestu nevidomému! Spravte cestu nevidomému!

LALI (skríkne): Ani!

BEL: Zadržte ho!

STRÁŽCOVIA (chytia Aniho).

ANI (nadľudskou silou sa im vytrhne. Volá): Lali, moja láska… Lali…

BEL: Odviesť ich!

ANI: Ó, ten hlas! Najstrašnejší hlas, ktorý preráža tmu vôkol mňa! Je ostrý a ukrutný ako tvoj meč! Prečo si ma nezabil celého, aby sa nemohlo postaviť proti tebe ani moje slovo! Lebo takto nebudem mlčať, dokiaľ budem žiť, a neprestanem volať, kým sa môj hlas a moja nenávisť nepremení na meč. Ostrý a ukrutný. A nepomstím sa na tebe! (Strážcovia ho už vyviedli.)

BEL: Hovorte, vodcovia!

HLAS: Nie! Nechceme vás počuť!

HLAS: Nechceme, aby ste hovorili.

HLAS: Mlčte!

BEL: Nechcete počuť svojich vodcov?

HLAS (rozhodný): Nie!

HLAS: Nezrušíme slovo!

HLAS: Dal si zastreliť našich druhov. Nenastúpime do práce!

BEL: To je odpoveď vás všetkých?

HLAS (tichý): Áno!

BEL: Nový človek je povolaný slúžiť. Ak nechce slúžiť, načo by ďalej žil? Zomriete všetci!

HLAS: Zomrieme!

HLAS (v tichosti): Nie! My chceme žiť!

BEL (úškľabok).

STAVITEĽ: Daj novým ľuďom čas na rozmyslenie! Rozhodovali vždy sami o svojej budúcnosti. Odíď sám a stiahni svoju stráž. Životom svojím ti ručím za to, že počúvnu tvoj rozkaz. A budú ti ďalej slúžiť!

BEL: Otrok sa nesmie postaviť proti mne!

STAVITEĽ: On to porozumie! Aj to, že zostala pre neho len jedna cesta!

BEL (chvíľu rozmýšľa. Potom): Stráž ustúpi do blízkosti veže! Nastúpi na znamenie! (Vyjde, sprievodcovia a stráže za ním.)

Výstup 9.

Noví ľudia, Ofir, Nimrúd, Tarzis, staviteľ, starec, človek III., človek VI.

STAVITEĽ: Sme sami, noví ľudia! Dni, v ktoré sme stavali vežu, vás naučily nenávidieť. A predsa mi musíte veriť ako voľakedy dávno. Ako vtedy, keď sme stavali mesto! Nedočkali by ste sa slobody, i keby ste dokončili stavbu veže. Starí ľudia by odtiahli z nášho mesta. Ale nezanechali by za sebou živých! (Pauza.) Len jedna cesta zostáva pre vás: boj! Ste hotoví a odhodlaní?

ČLOVEK VI.: My, ktorí pracujeme na veži, sme hotoví do boja!

HLAS: My, ktorí pracujeme v tehelniach, bojovať nebudeme!

HLAS: Netreba!

HLAS: Ohrozili by sme svoju pokojnú budúcnosť, keby sme sa postavili proti starým ľuďom.

HLAS: Chceme ďalej pracovať.

HLAS: Bel splní svoj sľub.

HLAS: Veríme mu viac ako tebe!

NIMRÚD: Chcete slúžiť tomu, ktorý vás vraždí a ničí?

TARZIS: A zradiť svojich druhov?

HLAS: Chceme žiť. Aspoň ako otroci!

HLAS: I keby to bola pravda, že len dovtedy budeme žiť, dokiaľ sa veža nedokončí.

HLAS: Lepšia smrť ako taký život.

HLAS: Ktovie? (Tichosť.)

ČLOVEK III.: My dodržíme slovo. Nezradíme svojich druhov. Nemohli umrieť nadarmo. Čujte nás, noví ľudia! My boj začneme!

STAVITEĽ: Aj vtedy, keď títo nebudú bojovať?

ČLOVEK III.: Aj vtedy!

STAVITEĽ: A máte zbrane?

STAREC: Máme!

STAVITEĽ: A vy? Budete sa dívať, ako budú bojovať, padať a umierať vaši druhovia, a nebudete cítiť nič. Iba azda radosť, že vy ste sa na čas zachránili! A že za život otroka, ktorý sa ponížene plazí v prachu, hodno zradiť svojich druhov?!

HLAS: Ty to hovoríš?! I ty si otrok. A zradil si. Slúžiš starým ľuďom verne a oddane!

STAVITEĽ: Ja som neslúžil starým ľuďom. Ani vám. Iba svojej myšlienke som slúžil. Chcel som vidieť dokončenú vežu. Najväčšie dielo človeka na zemi. Ale v srdciach vašich sa narodila túžba iná. A ja som pocítil, že stavba, ktorú stavajú stavitelia medzi vami, bude väčšia ako moja. A že nový človek viac potrebuje slobodu, ako moju vežu. Poslúchnem vás! Odídem!

ČLOVEK III.: Staviteľ!

HLAS: Ty chceš odísť?

HLAS: Nemôžeš!

STAVITEĽ: Musím!

HLAS: Ak odídeš, nebudeme môcť stavať!

STAVITEĽ: Viem. A keď sa nebude stavať, Bel vás nebude potrebovať. Načo by boli otroci? Vyničí vás všetkých, ak sa nový človek nepostaví proti nemu a nebude si svoj život brániť. A vtedy, keď mňa nebude, nebezpečenstvo vás spojí. A pochopíte, že pre vás všetkých zostáva len jedna cesta: boj!

HLAS: Ale ty neodídeš! Odtiaľ odísť sa nedá!

STAVITEĽ (vytiahne dýku): Keď začnete boj, nebudem už medzi vami! (Pauza. Obráti sa na vodcov.) Vodcovia nového človeka! Osloboďte ho od zákona lásky!

NIMRÚD: Cítil som, že táto chvíľa príde. Že raz bude nový človek postavený pred úlohu, ktorú nerozrieši bez návratu k prekliatemu hriechu. A bude musieť zabíjať ako starý človek!

HLAS: Ofir mlčí!

STAVITEĽ: Prečo mlčíš, Ofir? Ty musíš oslobodiť nás všetkých. Bol to tvoj zákon. A žil v nových ľuďoch. Spájal ich aj v otroctve a nedal im zabudnúť, že sú noví ľudia. Že majú svoju úlohu na zemi. Len ty im môžeš povedať, že toho zákona niet. Že jediným zákonom v našom živote je zákon nenávisti. A ten nám káže bez milosrdenstva zabíjať svojich otročiteľov. (Pauza.) Osloboď ich od zákona lásky! Povedz, že tvoje slovo o láske bolo lživé. Iba v nenávisti je veľkosť a moc a len ňou víťazí v boji pokorený a ponížený nový človek. (Pauza.) Či chceš, aby bol aj ďalej otrokom, staval dielo nenávidené, a keď splní povinnosť otroka, aby sa stratil bez stopy ako každý, ktorého nenávisť bola bezmocná a bezmocný bol aj sám vo chvíli, keď mal rozhodnúť o svojom živote? Nie! Nenávisť nového človeka nesmie byť bezmocná ako bola jeho láska. (Pauza.) Ak sa nový človek nerozhodne pre boj, nebude pre neho milosti. Nenávidím zbabelcov a sám ho poženiem korbáčom do roboty. A budem ho hnať, dokiaľ nepostaví v krvavom znoji vežu nenávisti. Lebo ja… ja budem stáť vždy na svojom mieste. Bel môže padnúť. Môže ho vystriedať nový pán sveta. Mňa nemožno nahradiť. A bude mi pomáhať každá moc. Každý otročiteľ! Pre jediný pohľad budem ich hnať bez citu a bez ľútosti. Dokiaľ sa moja túžba nesplní! A keď sa dokončí veža, zomriem i ja s mojou túžbou. A všetci, ktorí so mnou stavali.

HLAS: Prehovor, Ofir!

NIMRÚD: Preklínam ťa!

HLAS: Mlčí!

HLAS: Ani v najťažšej chvíli nevidí pre nás inú cestu ako zákon lásky.

HLAS: Zákon lásky.

HLAS: Zachováme ho i v najväčšom utrpení.

STAVITEĽ: Tak ste sa rozhodli? (Chvíľku čaká. Potom odhodí dýku.) Oznámim Belovi, že zajtra nastúpite do práce! Že nemohla byť iná vaša odpoveď. Lebo niet viac nových ľudí. Vy ste len otroci! Pokorní a zbabelí otroci! (Odchádza.)

OFIR (vo chvíli, keď staviteľ vykročí, zdvihne dýku a stane si mu do cesty).

STAVITEĽ (s úsmevom dieťaťa. Chápe, čo chce Ofir): Ty, Ofir! Ty a tvoja láska?

OFIR (vrazí dýku do srdca staviteľovi).

STAVITEĽ (padá. Na zemi): Noví stavitelia! Postavte svoje dielo! (Vystrie sa. Je mŕtvy. Zástup ho obklopí.)

HLAS: Úsmev je na jeho tvári. Úsmev!

OFIR: Čujte moje slovo, noví ľudia! Neozvalo sa z úst mojich od chvíle, v ktorej padol do prachu zákon lásky. Teraz zneje znovu, lebo prišiel čas odplaty a pomsty. A bude to veľká a krásna chvíľa. Staviteľ zomrel. Vežu nemožno ďalej stavať. Pred vami sa otvára iba jedna cesta: boj! Nuž chopte sa zbraní a zabíjajte! Nový človek ukázal, že vie zabíjať! Zabíjajte a nešetrite nikoho, i keby ste sami v boji hynuli, zabíjajte bez milosrdenstva a so strašným zúfalstvom, ako som zabil ja, ktorý som vám voľakedy hlásal zákon lásky. My, noví ľudia, keď bojujeme o svoju slobodu a chceme odplatiť za naše pokorenie a zotročenie, zavrhujeme zákon lásky, zákon bezmocných a ponížených. Zvíťaziť chceme v boji a vieme, že k víťazstvu vedie len jediný zákon: nenávisť!

Výstup 10.

Predošlí, Bel, sprievodcovia.

BEL (blíži sa so sprievodcami. Zástup sa roztvára pred nimi): Je mŕtvy? Vy ste zabili staviteľa? Ó, prekliati! Ktorý to bol z vás? Mlčíte? Všetkých vás dám vyvraždiť! Všetkých! (Urobí niekoľko krokov k veži): Veža, ty ozrutná, pyšná! Tvoje múry budú postriekané krvou červov, ktorí ťa nenávideli!

Je koniec stavby! Na tejto rovine majú robotu už len strelci naši! Chystajte sa na smrť!

HLAS: My sa chystáme do boja!

BEL (ustúpi. Teraz si uvedomuje obrat. Kývne sprievodcovi.)

SPRIEVODCA (beží dať znamenie).

HLAS: Pozor! Aby nemohol dať znamenie.

ČLOVEK VI. (postaví sa mu do cesty): Stoj!

SPRIEVODCA (škrabne ho šípom. Tichosť.)

STAREC (Belovi): A teraz pocítiš pomstu malých. Poznáš ma? Často si sa obrátil v mojej blízkosti! Bol som pomocníkom tvojho tráviča. Pre môj vek som nebol súci na prácu na veži! Vaše šípy nie sú otrávené. Otrávené sú tie, ktorými budeme strielať na vás my! Vrhnite sa na nich, noví ľudia!

NOVÍ ĽUDIA (chytia všetkých troch. Zoberú im luky, šípy, meče.)

BEL (výkrik): Stráže! (Zapchajú mu ústa.)

ČLOVEK III. (stojí už na vyvýšenine): Bela s jeho sprievodcami odvediete do veže. Sviažete ich a budete ich strážiť. Vo veži je aj skrýša zbraní! Dokiaľ ich donesiete, holými rukami zastavíme stráž! A potom víťazstvo je naše!

NIEKOĽKÍ (z nových ľudí odvádzajú Bela a jeho sprievodcov).

SPRIEVODCOVIA (chcú sa vyslobodiť).

HLAS: Zabiť ich!

HLAS: Zabiť!

ČLOVEK VII. (prebodne sprievodcu mečom, ktorý mu vzal).

SPRIEVODCA (padá).

ČLOVEK VIII. (vytrhne meč z ruky iného a prebodne druhého sprievodcu): I teba!

SPRIEVODCA (padá. Tí, ktorí vedú Bela, vchádzajú s ním do veže.)

STRÁŽE (vystúpia na javisko. Keď vidia, čo sa robí, nastúpia v šíku a robia prípravy na boj.)

ČLOVEK VI.: Nebojíme sa vás! Vaše šípy nie sú otrávené.

STRÁŽE (vystrelia. Niekoľkých zasiahnu. Ostatní noví ľudia rozbehnú sa proti nim. Zápas chlapa proti chlapovi.)

NIEKOĽKÍ (z nových ľudí vychádzajú z veže s lukmi, šípmi s víťazným krikom).

STRÁŽE (keď spozorujú presilu, ustúpia).

NOVÍ ĽUDIA: (rozdávajú alebo si berú zbrane).

HLAS: (zvonku hlas trúby): Berte! Rýchle!

NIMRÚD: Dajte i nám! Chceme s vami bojovať!

TARZIS: Do boja, ľudia! Nový človek musí zvíťaziť!

HLAS: Sláva vodcom našim!

HLAS: Nimrúd a Tarzis! Veďte nás do boja!

NIMRÚD (sa postaví na čelo zástupu. Vychádzajú z javiska s krikom): Nech zhynie otročiteľ!

Výstup 11.

Ofir, staviteľ, človek IX.

OFIR: A začína sa boj o nového človeka. O nového človeka, pre ktorého sme zradili. My dvaja, staviteľ! Každý svoju myšlienku. Ty svoju vežu a ja zákon lásky! Z nás dvoch ty sa usmievaš. Si šťastný, lebo si mŕtvy. Ja musím žiť i nenávidieť. Ja, ktorý som zabil, poslal ľudí vraždiť, ja, ktorý som rozsieval nenávisť a smrť, musím nenávisť aj vyznávať. Možno v celom živote. lčíš! Si už ďaleko od nás. To, čo tu zostáva z teba, to je tvoja myšlienka. Nik na zemi sa nenarodil ešte s tvojou túžbou v srdci. Tvoja veža bude hovoriť o človeku, ktorý si vybral podivnú cestu k výšinám. O človeku, ktorý chcel dať ľuďom na zemi najkrajšie zo seba. A mohol im dať, tak ako ja, len prekliaty dar nenávisti. Ale svetlo, ktoré si zapálil, svieti! Tvoja myšlienka žije!

ČLOVEK IX. (zvonku počuť rev bojujúcich. Tacká sa. Vyťahuje si z rany šíp): Víťazíme, Ofir!

OFIR: Hľadám svetlo svojej myšlienky. Všade je tma. Víťazí nenávisť nového človeka. A kde je láska? Kde je láska?

Opona.