ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jozef Škultéty: Dielo 2. Z dejín slovenskej literatúry

Zostavil a edične pripravil Michal Kocák.

Matica slovenská Martin 1985

Edícia: Teória a výskum

Séria: Monografie — Documenta Litteraria Slovaca. zv. 24

Lektorovali: PhDr. Karol Rosenbaum, DrSc. a Doc. PhDr. Edmund Hleba, CSc.

Zostavil a edične pripravil PhDr. Michal Kocák, CSc.

Poznámky a doslov jazykovo upravila Eliška Košíková

Vydanie prvé

Doslov

Jozef Škultéty (1853 — 1948) „mal neobyčajne jemný zmysel pre drobné bádanie, zvláštnu schopnosť zisťovať a overovať dáta a fakty, kombinovať údaje životopisné a knihopisné, jedinečnú záľubu v literárne historickej a kritickej mikrológii,“ (Pražák, A.: Jozef Škultéty. Bratislava 1924, s. 43) zbierať a zhromažďovať doklady o slovenskej literárnej minulosti. Vyše sedemdesiat rokov svojho života aktívne pôsobil, pracoval, študoval, tvoril. Neprestajne sledoval domácu súčasnú, ale i staršiu literárnu tvorbu a vzácne je, že sa neuspokojil iba s ňou, ale pozorne sledoval a študoval aj cudzojazyčnú vedeckú produkciu a metódy vedeckej práce. Nestačilo iba tlačené slovo. Doklady a vzácne vedomosti nadobúdal aj štúdiom archívnych dokumentov, ktoré sa mu dostali do rúk najprv v archíve Domu a neskôr v archíve Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Po desaťročia zhromažďoval vedomosti, ktoré čakali len na vhodnú chvíľu, aby ich mohol využiť pri písaní drobných i rozsiahlejších článkov a štúdií. V mladosti sa sám autor historických próz dostal popri štúdiu literárnych faktov súčasne aj ku knihám a k historickým dokumentom. Do skončenia prvej svetovej vojny napísal a publikoval stovky príspevkov, svojimi prácami, uverejňovanými najmä na stránkach Slovenských pohľadov a Národných novín, vyniesol na povrch veľké bohatstvo, a predsa správne postrehol Štefan Krčméry, keď ešte roku 1922 napísal: „Zo všetkého, čo napísal, nepoznať ho ešte celého. Dával len odrobinky, dával kusy… ale že v duši Jozefa Škultétyho žije celá hotová vedecká stavba slovenskej minulosti, pevne založená, jasne vykryštalizovaná a celá preniknutá dušou opravdivého génia — o tom vedia dodnes len jemu najbližší.“ (Krčméry, Š.: Univerzitný profesor dr. Jozef Škultéty. Slovenské pohľady, 1922, s. 52 — 53) Škultéty — prozaik, novinár, historik, literárny historik, jazykovedec i politik — skromne suplujúci v slovenskej národnej kultúre ako jednotlivec inštitúciu, „živú encyklopédiu“, mnohostranný pracovník, berie počas celého svojho života na ramená všetko, čo vyplývalo z potrieb slovenskej kultúry, z položenia slovenského života. Skromne sa priznáva v liste Josefovi Hanušovi, že nie je učencom, vedcom: „V svojom živote ja — lebo nás málo bolo — nemohol som sa venovať ničomu odbornému ani len na týždeň. Jestli by ma čo dnes bolo pripútalo, zajtra už volala povinnosť k inému… Pri takomto živote, i keby mal náležitú prípravu — kto môže dokázať niečo v odbornej literatúre, vo vede? Náš život bol taký, že sme málokedy vedeli, čo bude s nami zajtra. Povinnosti národné alebo osudy slovenské stavali človeka v jeden deň pred takú, v druhý deň pred inú úlohu… Pripútaný redakčným stolíkom slovenským, o slovenskej reči alebo literatúre písaval som, keď bolo treba brániť slovenské stanovisko, odrážať nápady, pošlé u jedných zo zlomyseľnosti, u iných z omylu. U mňa veda bola len prostriedkom, preto čo som ja mohol v nej dokázať.“ (14. 9. 1923). Že to bola len skromnosť, pre celý Škultétyho život taká charakteristická vlastnosť — dokazuje obsah druhého zväzku jeho Diela.

Škultétyho literárnokritická práca sa skladá z väčších i menších článkov o jednotlivých spisovateľoch, literárnych dielach, udalostiach a z príspevkov životopisných, ktoré vznikali pri jednotlivých výročiach autorov i pamätných udalostí. Jedinou syntetickou prácou, vlastne iba vopred obmedzeným náčrtom, v ktorej sa snažil podať obraz o minulosti slovenskej literatúry, sú jeho Dejiny slovenskej literatúry, ktoré vyšli po maďarsky (A tót irodalom története) v IV. zväzku v maďarčine vydaných dejín svetových literatúr roku 1911. Napísal ich na žiadosť maďarského slavistu, budapeštianskeho univerzitného profesora dr. Oszkára Asbótha (1852 — 1920), s ktorým mal od roku 1904 priateľské osobné i písomné styky. Škultéty mu bol poradcom pri poznávaní i štúdiu slovenského jazyka a literatúry, bol preňho „kľúčom do vedy“. Asbóth vo viacerých listoch Škultétymu vyjadroval svoju nespokojnosť, že vzdialenosť medzi Martinom a Pešťou mu prekáža, lebo si hneď nemôže vymieňať názory, že mu Škultéty nemôže priamo na otázky odpovedať: „A keď si neviem radu pri práci, nuž vždy mám v ruke ceduľu s nadpisom Škultéty… Teraz pravda netreba mi kľúč, keď chcem ísť do záhrady, ale kľúč do Vašej vedy, ktorý by mi bolo treba, visí tak vysoko, že ho horko-ťažko dosiahnem, už len dôležité otázky budem zapisovať, lebo sto a sto otázok nemôžem v liste postaviť, darmo — musíš zase raz odísť a z prameňa načierať! Áno, prídem zas a medzitým srdečné Vám vďaky za všetko, čomu som sa dosiaľ od Vás naučil.“ (29. 7. 1904) Jozef Škultéty a Svetozár Hurban-Vajanský mu boli žriedlom, z ktorého čerpal vedomosti, oni ho uvádzali do tajov slovenského jazyka i do hodnôt našej literatúry. Odporúčali mu i posielali diela našich spisovateľov, z ktorých „Kalinčiakova Reštavrácia“ ho prekvapila „svojou sviežosťou“ a pre Asbótha „slovenské čítanie bolo spolu samý vďak za Vašu (rozumej Škultétyho) dobrotu.“ (15. 8. 1904)

Z priateľstva so Škultétym a z poznania jeho vedomostí i schopností sa zrodila u Asbótha myšlienka požiadať Jozefa Škultétyho, aby napísal náčrt dejín slovenskej literatúry. Pôvodne mal pre Franklinovo nakladateľstvo napísať prehľad dejín československej literatúry Jaroslav Vlček. Ale keď na jar roku 1905 svoj sľub odvolal a pre napísanie prehľadu dejín českej literatúry navrhol Arne Nováka, Asbóthovi sa naskytla vítaná príležitosť poveriť úlohou napísania náčrtu slovenskej literatúry svojho martinského priateľa.

Andrej Mráz v rozbore Škultétyho Dejín slovenskej literatúry napísal: „V práci tejto zhrnul autor základné svoje mienky o najdôležitejších fázach nášho literárneho vývinu, podal charakteristiku osôb a ich diel a literárno-historický materiál utriedil prehľadne a súvisle. Pravda, ohľad na maďarské čitateľstvo, ako i vymedzený rozsah práce diktovali Škultétymu nejeden ústupok, ale i takto túto jeho prácu treba pokladať za typickú, v nej sa ukazujú všetky zložky Škultétyho literárno-historickej metódy a tu jasne vysvitá, na aké myšlienkové osnovy kládol Škultéty náš literárny vývin.“ (Mráz, A.: Jozef Škultéty. Martin 1933, s. 129 — 130) Nesmieme zabúdať, že Škultétyho pri písaní Dejín priamo ovplyvňovali požiadavky redaktora slovanskej časti Oszkára Asbótha. Podľa neho náčrt Dejín mal „predstaviť najzaujímavejšie údaje z Vašej literatúry pre uhorskú verejnosť, aby sa do istej miery mohla nadchnúť a dostala potrebný rešpekt pred Vašou kultúrnou prácou.“ (20. 4. 1905) Asbóth žiadal, aby v náčrte nebolo veľa mien, aby najvýznamnejšie postavy výrazne vynikli a aby počiatky slovenskej literatúry boli napísané veľmi stručne. „Podrobnejšiu úvahu si zasluhuje otázka, ako sa Slováci prebojovali k vlastnej samostatnej literatúre, a rozhodné zdôraznenie toho, že vzdelaným Slovákom vôbec nepríde na myseľ niekedy znovu sa dostať do vleku českej literatúry.“ (20. 4. 1905) A pre úplnosť ešte jeden citát z toho istého listu, z ktorého jasne vidieť Asbóthov srdečný vzťah k Slovákom a k slovenskej literatúre: „Prosím Vás teda nadovšetko o malú štúdiu, v ktorej máte úlohu, krásnu úlohu, ukázať uhorskej verejnosti so všetkou teplotou svojho presvedčenia, že vo Vašich smrečinových horách žije zdravá, nádherná poézia a že ,v úzkom kruhu‘ ,nezužuje sa‘ a ,zmysel‘, že goetheovská iskra často i tam presvieti, kde iné, obmedzené hlavy sa nazdávajú, že je všetko šedivé v šedivosti.“ Asbóthove požiadavky a návrhy boli naplno prijateľné zo slovenskej strany, a tak ich Škultéty i chápal. Čítanie Dejín slovenskej literatúry je potvrdením toho, že Škultéty sa snažil splniť požiadavky redaktora Dejín, ak chcel, aby sa obraz o vývine slovenskej literatúry a jej hodnotách hodnoverne zaradil v chystanom súbornom diele medzi ostatné obrazy z dejín svetovej literatúry. Na základe Asbóthových listov ľahšie pochopíme aj okolnosť, prečo Škultéty niektoré kapitoly formuloval tak a nie inak, prečo niektoré obdobie, resp. osobnosti nedokreslil dôraznejšie a prečo sa niektorým osobám i udalostiam úmyselne vyhol.

Dr. O. Asbóth žiadal Škultétyho, aby štúdiu písal po slovensky, lebo veril, že takto „vyplynie na každý spôsob nenútenejšie a voľnejšie z pera,“ (19. 6. 1905). Preklad mal podľa sľubu urobiť sám O. Asbóth. Škultéty s návrhom i požiadavkami súhlasil a onedlho na to sa zdôveruje svojmu priateľovi Pavlovi Országhovi-Hviezdoslavovi (11. 5. 1905) o vydávaní maďarských dejín svetových literatúr i o tom, že v treťom zväzku „má byť i slovenská literatúra, ktorú napísať sľúbil som ja. Pravda dostali sme miesta len jeden tlačený hárok veľkej osmorky. (Žiadam 1 a 1/2 hárka — neviem, či mi povolia.)“ Hneď nasleduje text, z ktorého vidíme, do akej miery bol Škultéty ovplyvnený Asbóthovým listom: „Na takom malom priestore nemôže byť mnoho mien, budem hľadieť postaviť len značnejších poétov — keby sa mi podarilo postaviť ich plasticky. Nuž, Paľko drahý, nechcel by si mi pomôcť? Vieš, ako? Pomaďarčiť, preložiť niečo zo svojich diel, hoci len strofičku, ktorá by zasvietila, blysla v mojom texte. To viac otvorí oči od všetkého vykladania. I potvrdí výklady.“ Škultéty, ako vidieť, chcel „uhorskej verejnosti“ predstaviť slovenskú literatúru čo najplastickejšie, aby jej skutočné hodnoty vynikli a zároveň nadchli. Z veľkolepých plánov už o niekoľko dní upustil, pretože sám Hviezdoslav (15. 5. 1905), i keď mu gratuluje „k tomuto vyznačeniu“, i keď gratuluje skromnej slovenskej literatúre, že Škultétym „má byť uvedená do maďarského sveta“, odmieta pomoc pri preklade ukážok, ba žiada ho, aby vôbec od ukážok upustil. Podobne o svojom prísľube písal (3. 7. 1905) aj Júliusovi Bottovi: „Môže to byť len niekoľko kontúr na orientovanie (na 1 a 1/2 hárka) a pritom ukázanie najznačnejších diel; mien nie mnoho, ale to, čo viaže sa k hlavnejším menám, podľa možnosti plasticky podané. Ja napíšem po slovensky a do maďarčiny preloží prof. Asbóth; chce mať pri tom tiež účasť.“

Rukopis práce, ktorý mal odovzdať do jesene roku 1905 s pribúdaním ďalších robôt, starostí okolo Slovenských pohľadov, Národných novín i písanie iných príspevkov sa postupne odďaľoval. Nenapísal ho ani roku 1906, i keď sa v liste Hviezdoslavovi (10. 3. 1906) zdôveruje, že sa konečne dostal k štúdiu materiálov, aby mohol napísať pre Franklinovu spoločnosť Dejiny slovenskej literatúry, pretože ho k tomu núti už Asbóth, ktorý má jeho text preložiť do maďarčiny. Až roku 1907 poslal prvých sedem strán rukopisu. Potom Škultéty zase prácu na rukopise prerušil, a tak ešte roku 1909 šéfredaktor maďarského súborného diela o dejinách svetových literatúr Gusztáv Heinrich pri nedeľnej návšteve u dr. O. Asbótha urobil „takú búrku“, z ktorej sa Asbóth ťažko spamätúval a Škultétymu napísal priam prosebný list (25. 4. 1909): „Tak, milý priateľ, veľmi prosím, usilujte sa, aby Dejiny slovenskej literatúry už boli hotové, lebo do tých čias nebudem mať nijakého pokoja. Nestarajte sa o maďarský preklad, ale píšte po slovensky.“ A o niekoľko riadkov ďalej: „Pravdaže, neodložíte tú prácu stranou. Pekne prosím.“ Iste ten a aj ďalší list z 25. 4. 1909, v ktorom mu oznamoval, že G. Heinrich je odhodlaný vydať štvrtý zväzok aj bez Dejín slovenskej literatúry, donútil Škultétyho k práci, aby odložil stranou iné a Dejiny slovenskej literatúry v krátkom čase dokončil, pretože už 28. septembra 1909 mu prof. O. Asbóth poslal korektúru s rukopisom a dodal, že preklad do maďarčiny bol dosť chybný a s jeho opravou mal veľa roboty.

Jozef Škultéty v Dejinách slovenskej literatúry, lepšie povedané v náčrte, v obmedzenom rozsahu nemohol plne uplatniť svoje znalosti a postoje, ale „usiloval sa predstaviť národný charakter slovenskej literatúry, a to podľa presvedčenia, že prameňom, ktorý ju živí, je temer výlučne národná myšlienka, táto panujúca idea našich století,“ (Karol Rosenbaum).

Pri písaní a delení vychádzal čisto z jazykového stanoviska (ako sa písalo: po latinsky, po česky, po slovensky), „nerešpektoval periodizáciu, zmeny vo vývine škôl a smerov.“ Vylíčil osídlenie Slovákov a Slovanov pred príchodom Maďarov, dotkol sa Veľkej Moravy, Cyrila a Metoda, prešiel cez panstvo latinčiny a češtiny, aby sa dostal a vysoko vyzdvihol Jána Hollého, „básnika veľkého štýlu“ a vzdelaného na antických vzoroch, zvýraznil podiel Kollára a Šafárika na osamostatnení spisovnej slovenčiny, aby prešiel k Štúrovi, Hurbanovi a k Hodžovi. Miestami slovenský život a slovenské národné snahy až glorifikuje, snaží sa získať porozumenie u Maďarov, ale na druhej strane hovorí — aj keď mierne — o prekážkach, ktoré stavia do cesty slovenskému národu a jeho literatúre maďarizácia, maďarský šovinizmus. Dejiny ukončil svojimi súčasníkmi Vajanským, Kukučínom a Hviezdoslavom. Vydavateľ ku Škultétyho Dejinám dodal podobizne A. Bernoláka, J. Hollého, J. Kollára, A. Sládkoviča, S. H.-Vajanského a P. O.-Hviezdoslava.

Keď roku 1911 vyšli Škultétyho Dejiny slovenskej literatúry v štvrtom zväzku Egyetemes irodalomtörténet, v slovenskej tlači sa objavili dve a v českej jedna recenzia. V jednej autor na „úzkom priestore podal veľmi hutne a zomknute hlavné zjavy slovenskej literatúry. Mal pred očami obecenstvo, pre ktoré píše, obecenstvo, ktoré nielen že vôbec nemá ani najbledšej idey o duchovných pohyboch na veľkej časti uhorského územia, ale zvlášte Slováka pozná iba ako tehlu podávajúceho nádenníka pri peštianskych stavbách alebo najviac ako drotára alebo pláteníka… No úlohu vyplnil skvele, obratne, tak že možno očakávať istú zmenu v náhľadoch maďarského umnejšieho obecenstva na slovenské diela,“ (Národné noviny, č. 67 z 10. 6. 1911, s. 4). Pondelník českého denníka Samostatnost z 8. júla 1911 podal recenziu Škultétyho Dejín pod nadpisom Slovenská literatúra v maďarském rouše (Josef Kľučka) a vyčíta autorovi, že „nehľadí k organickému vývoju písomníctva, ani náležitý zreteľ na ideovú súvislosť jeho, ako vplyvy a prúdy, ktorých stopy nesie,“ že Škultéty nenavádza k nedoriešeným a nepreskúmaným problémom, ale skôr komplikuje, „rozšliapáva to, čo obsiahnuté je v knihe Vlčkovej, vyšlej pred dvoma decéniami.“ Druhá slovenská recenzia (Juraj Slávik) vyšla v Prúdoch, 1911 — 1912 (č. 6, s. 224 — 226). Jej autor v úvode síce zdôraznil, že „už meno Jozefa Škultétyho je zárukou,“ ale v nasledujúcich riadkoch vyratúva nedostatky a nadhadzuje i „novú interpretáciu predchádzajúceho vývinu.“ Vyčíta, že Škultéty ukončil Dejiny Hviezdoslavom, Kukučínom a Vajanským a zamlčal nové obdobie, autorov, ktorí nastúpili od konca osemdesiatych rokov, „akoby nové talenty, noví spisovatelia nepovstávali, akoby život ducha na Slovensku bol zasekol.“ Škultétyho práca je síce „dôkladná… pôvodná… cenná“, ale recenzentovi v nej chýbajú Ján Chalupka, Viktorin, Palárik, Záborský, Pauliny-Tóth; málo sa venuje Kuzmánymu, S. Chalupkovi, J. Kráľovi, Bottovi. Nie je tam, i keď skromná slovenská vedecká literatúra (Sasinek, Križko, Czambel, Vlček, Kvačala, Mocko, Kmeť, Július Botto, Rizner i sám Škultéty). „Kukučín je postavený medzi Vajanského a Hviezdoslava, ako by snáď bol príbuzný Hurbanovi a nebol predstaviteľom novej, od Vajanského, Hviezdoslava mladšej generácie.“ Slávikova recenzia je generačná — recenzia nastupujúcich mladých „prúdistov“, ktorí v mnohom nesúhlasili so staršími a starými (najmä martinčanmi), ale Škultétyho vedomosti a prácu brali s úctou: „Nech mi je odpustené, že kritizujem pre nedostatok miesta viac negatívne. Ale chváliť dôkladnosť, stopy hlbokého, základného štúdia u Jozefa Škultétyho je až zbytočné. Prítomnou prácou, ktorá zasiahla vskutku na púšť — vykonal azda i pisateľ i zostaviteľ — veľmi mnoho.“

Keď sa v Martine 6. júna 1886 chystali pripomenúť 25. výročie memorandového zhromaždenia slovenského národa z roku 1861, keď slávnostná reč (Pavol Mudroň) bola už napísaná, vtedy, v nedeľu 6. júna o 15. hodine popoludní, politická vrchnosť slávnosť zakázala. Národné noviny, č. 85 z 8. júna 1886 priniesli na prvej strane správu o zákaze, Vajanského báseň Prológ a reč, ktorú pán Pavel Mudroň 6. júna mal povedať na oslavu 25-ročného jubilea Memoranda národa slovenského v Turč. Sv. Martine. Tie isté Národné noviny (č. 85, s. 2 — 3, č. 86 z 9. júna, s. 1 — 2) uverejnili aj Škultétyho rozsiahlu štúdiu Národné zhromaždenie slovenské v Turčianskom Sv. Martine dňa 6. a 7. júna. 1861, v ktorej sa vrátil so všetkou dôkladnosťou k problémom a k zorganizovaniu i k samotnému priebehu memorandového zhromaždenia i k jednotlivým požiadavkám samotného Memoranda slovenského národa. Škultétyho štúdia bola vlastne prvým ponorom a dôkladným návratom k roku 1861 a zapôsobila i na osnovateľa udalostí spred dvadsiatich piatich rokov Štefana Marka Daxnera, ktorý už 14. 6. 1886 písal Škultétymu: „Čo len pár riadkami, ale predsa musím Vám i menom našich Tisovanov gratulovať ku tej výtečnej správe, ktorú uverejnili ste v novinách o Memorande našom! Nebolo ešte o predmete tom tak pregnantného pojednávania a správou Vašou stalo sa Memorandum ďaleko významnejším, ako bolo dosiaľ.“ Jozef Škultéty sa k problému Memoranda vrátil znovu roku 1911, pri príležitosti 50. výročia, kde sa na spomienkových oslavách po slávnostnej úvodnej reči Pavla Mudroňa zoširoka vrátil k Memorandu. Jeho reč Slovenské memorandum, jeho pôvod, osud a účinky priniesli Národné noviny 8. júna 1911 (č. 66, s. 2 — 5) a s menšími doplnkami najmä v záverečnej tretine vyšla potom knižne pod názvom ISlovenské memorandum roku 1861 a tu tvorí II. časť zväzku. Škultéty sa v nej usiluje populárne vyložiť a osvetliť dôležitý úsek z histórie slovenského národa, oboznámiť Slovákov „s obsahom Memoranda, ktoré i vtedy bolo ešte živým programom, hoci na jeho uskutočnenie v rámci uhorského štátu bolo málo nádeje.“ (Š. Krčméry)

O trinásť rokov neskôr (1924), teda už za iných spoločenských a politických pomerov vyšla Škultétyho knižočka Prvé národné zhromaždenia v Turčianskom Sv. Martine, ktorou chcel Slovákom, novej generácii, priblížiť ducha, nadšenie pre vec tých ľudí, Slovákov, malých i veľkých, ktorí s jedným tlkotom srdca, s jednou mysľou a s národným nadšením zišli sa roku 1861 pod martinskými lipami, priblížiť a zvečniť tých, ktorí toto stretnutie pripravili. Text knihy je venovaný Martinu, martinskému divadlu, Spevokolu, martinským nadšencom, ale nájdu sa tam aj národovci z bližšieho i ďalekého okolia od Žiliny po Banskú Bystricu a Zvolen. Škultéty väčšinu spomínaných osôb osobne poznal, s mnohými bol spriatelený, iných poznal iba tak, že ostali žiť iba v pamäti Martina, bližšieho i vzdialenejšieho okolia. Od Memoranda prešiel k založeniu Matice slovenskej, k ďalšiemu veľkému zhromaždeniu a letmo potom k tým ďalším, ktoré sa každoročne konali v augustových dňoch v Martine. Hodnota knižočky je najmä v tom, že do úzkeho rámca vložil stovku mien a pripomenul ich skutky, zásluhy, ktoré by postupne zanikli a vypadli z pamäti potomstva. Na túto úlohu, napísať takú štúdiu a zachytiť život v malom Martine, vtedajšom duchovnom centre Slovenska, Škultéty bol priam povolaný, pretože on „s vecnosťou jemu v takej miere vlastnou ako málokomu inému, predstaví nám vcelku duchovný obraz slovenského Turca rokov šesťdesiatych.“ (Š. Krčméry, Slovenské pohľady, 1924, č. 9, s. 575), z rokov i neskorších, keď o slovenské slovo, slovenskú knihu, školu bolo treba bojovať a oddať tomu boju celé svoje „ja“ a môcť vydržať pri ňom len cez prenasledovanie, procesy a väzenia.

Žiada sa ešte pristaviť pri dvoch Škultétyho prácach: Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života a knihy Nehaňte ľud môj! Obe majú jediný zámer — odhaliť a vyvrátiť nepravdu, ukázať pravdivé fakty z minulosti i prítomnosti. Už v úvode sme spomenuli Škultétyho zmysel pre fakty, pre štúdium dokumentov. Roku 1921 napísal: „Prvej, kým sme sa borili za slovenské dobro, slovenskú národnosť, pozerávali sme do minulosti nabrať útechy; dnes pohľadom nazad chceli by sme sa utvrdiť v tom, že nádeje naše za nového stavu sú odôvodnené, opodstatnené…“ (Národné noviny, č. 174 z 5. augusta 1921). Škultéty hľadal teda v minulosti oporné body pre obranu, pre prácu i boj. Môžeme povedať, že celý jeho život, najmä od osemdesiatych rokov je ním zvrchovate naplnený — boj proti násilnej maďarizácii, proti nesprávnostiam a prekrúcaniu faktov vo vede „pošlé u jedných zo zlomyseľnosti, u iných z omylu.“ Podľa Škultétyho história má byť založená na faktoch. „Do histórie nevkladajme svojich predstáv,“ (Národné noviny, 1902, č. 72). Nechcel mať históriu postavenú na nesolídnych, nepevných základoch. A konečne: „Nedostačí znať pramene, zobrať všetok možný materiál: historik aby mal kritický, prenikavý um. A i tak najviac ak spola zodpovie svojmu povolaniu, jestli spolu nie je i umelcom. Od historika, ak si on osobuje veniec, vyžaduje sa, aby mal umeleckej tvorčej sily, to jest, aby svoju látku, svoje výklady vedel usporiadať, zložiť tak, žeby z toho názorné obrazy vychodili,“ (Slovenské pohľady, 1911, s. 628). Ak si tieto Škultétyho stanoviská vyložíme a pridáme k nim slovenské národné cítenie, potom pochopíme aj jeho neúprosné a miestami aj spravodlivo pritvrdé postoje a kritiky. V otázke slovenskosti, slovenskej minulosti, v individualite slovenského národa nepoznal kompromisy. Preto v pohľade na uplynulé roky povzdychol: „My sme sa narodili a zostarli; a len čo sme v hluchej borbe trovili svoje sily. V literatúre najlepší z nášho pokolenia dokázali i veľké veci, ináče náš život bol ozaj len márnym trovením síl,“ (Národné noviny, 1919, č. 103). Iste tu mal na pamäti svoje spory s hlasistami, s ich tzv. čechoslovakizmom z konca minulého a začiatku dvadsiateho storočia. Mnohokrát sa tvrdilo, že to bol boj mladých so starými, boj generačný, že Škultéty zatracoval hlasistický program ako celok. V skutočnosti je pravda kdesi inde. Škultéty sa s programom ako takým mohol len stotožňovať, ale nie s vyhláseniami, len s programom založenom na praxi, na drobnej, obetavej práci. Jeho boj s hlasistami teda nebol bojom generačným a nebol ani bojom proti pokroku. U neho pokrok bol zmyslom a predpokladom ľudskej práce. Ináč by nemohol napísať: „Pokrok ide s rozvojom vecí. Semeno pokroku vštepené je človeku. Keď mladšie pokolenie dokazuje pokrok proti staršiemu, to je ani nie tak zásluha jeho — to je poriadok vecí. Nepokročiť, znamená nevykonať svoju úlohu, zostať len pri hotovom, nájdenom,“ (Slovenské pohľady, 1905, s. 132). Preto po odstupe času, po prehodnotení tých bojov — slovami Františka Votrubu — „môžeme všetci merať nestranne a vidíme (z odstupu) ľahšie svetlo a tieň a teraz ľahšie pridelíme pravdu tu tej, tu druhej strane dľa zásluhy,“ (list A. Mrázovi z 27. 1. 1934).

Škultéty po vzniku Československej republiky, v nových pomeroch, „v odôvodených nádejách“ ani netušil, že skoro bude musieť vstúpiť do nového zápasu. Roku 1920 Milan Hodža vydal rozsiahlu 400-stránkovú knihu Československý rozkol. Hodža novinár, ale najmä buržoázny politik zozbieral množstvo materiálu i dosiaľ neznámeho, ale v záveroch knihy dospel k viacerým chybám: historickú otázku posudzoval zo stanoviska 20. storočia, nedostatočne zvážil otázky historické, jazykové, kultúrne i psychologicko-sociologické, ktoré pôsobili pri uzákonení spisovnej slovenčiny a nakoniec Milan Hodža, známy svojím „čechoslovakizmom“, vnútil celému svojmu dielu politický nádych: „Teda ani len samotný náš spisovný jazyk, tento zovňajší prejav slovensko-národnej individuality, nejaví sa nám tu ako logicky nutný výsledok národopisných alebo jazykospytných skutočností, ale ako sprievodný úkaz chvíľkového politického položenia, ako vec politickej účelnosti. Toto je v hodnotení našej rozluky bod kritický… V rokoch štyridsiatych udalo sa podstatne viac, než vznik knižnej slovenčiny, udal sa rozpadok jednotného kultúrneho telesa na dvoje, rozkol na dve národné individuality. A tu vidíme, že pohnútkou k tomuto národnému rozkolu nebola vnútorná nutnosť, ale politický zámer,“ (Československý rozkol, s. 8 — 9). Také a podobné tvrdenia i ďalšie nedostatky, chyby a nesprávne závery, ktoré sa diametrálne odchyľovali od Škultétyho názorov na túto otázku, donútili Škultétyho, aby zobral sily a temperamentne sa postavil proti názorom Milana Hodžu, ktoré boli vlastne iba pokračovaním a obmenou názorov spred dvadsiatich rokov. „Veď v Grünwaldovom ,Felvidéku‘ komisností protislovenských bolo menej, než v tejto ,slovenskej‘ knihe,“ sťažoval sa v liste 31. 7. 1920 Františkovi R. Osvaldovi. Škultéty ešte roku 1920 napísal a koncom júla — začiatkom augusta vydal odpoveď na Československý rozkol pod názvom Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života (148 s.). Rozpor medzi Hodžom a Škultétym v chápaní týchto základných otázok bol politický i vedecký. Po vyjdení Škultétyho knihy sa rozprúdila na stránkach Slovenského denníka (august 1920, č. 188 — 190) a Národných novín (september 1920, č. 203 a 204) výmena názorov medzi oboma autormi. V Národných novinách sa už 6. augusta 1920 (č. 176) zjavili dve recenzie Škultétyho knihy z pera Štefana Krčméryho a Michala Bodického. Obaja, ako z textu vyplýva, pozorne čítali Hodžu i Škultétyho a pre oboch Škultéty svoju knihu musel napísať, pretože bolo „treba nanovo vyložiť posledných 125 rokov zo života slovenského. Bolo treba ukázať, že to, na čo sa bernolákovci podujali v posledných dvoch desaťročiach 18. storočia, nebolo akýmsi pochybným rozkolníctvom, ale bolo tým, čím bol v Česku Dobrovský, v Srbsku Obradović, v Bulharsku Pajsij, že ich počínanie vytekalo z ducha doby a bolo požehnané. Vyložiť bolo treba, že štúrovci prišli len ako ďalšia konzekvencia, v nich si celý národ uvedomil svoju vnútornú silu a toto ho postavilo na nohy najmä v krutom boji proti maďarstvu, a že bez Štúra by nás svetová vojna bola našla v stave, v akom boli zadunajskí Slovania…“ (Š. Krčméry). Michal Bodický je však adresnejší a domáha sa u Hodžu, aby sa „úprimne priznal“, pretože i „Hodža musel mať príčinu, keď napísal svoj hanopis na Ľudovíta Štúra… Komu to má byť na osoh?“ Pretože Štúr „nie k vôli maďarským politikom ,odtrhol‘ sa od Čechov, ak to tak pomenujeme, a keby dnes žil, iste by sa z politického spojenia s Čechmi ideálnejšie tešil, ako mnohí reálni politikovia.“ A Národné noviny, 1920 (č. 182) priniesli ďalšiu recenziu Škultétyho knihy, kde recenzent (Ďurko spod Sinca) povie o Hodžovi, že Štúra „fanatika lásky k národu“ svojím Rozkolom „strhne k sebe do blata hmotárstva a sebeckosti.“

V dvadsiatych rokoch Škultéty rezolútne vystúpil polemikami proti Václavovi Chaloupeckému (Staré Slovensko, Tisícročná poroba?, Padělky staroslovenských zpěvů historických) i Albertovi Pražákovi (Slovenská svojskost, Československý národ) — pre všetky tieto jeho polemické prejavy je charakteristický historický prístup a vecná argumentácia.

Škultéty privítal spoločný československý štát, spolužitie Čechov a Slovákov, ale očakával, že v tomto spolužití dvoch bratských národov budú všetky slovenské národné charakteristické znaky prijímané a rozmnožované pozitívne, očakával, že obsah slovenského života sa bude „prejavovať vo všetkých svojich zložkách.“ Pre neho i naďalej zmyslom a odkazom slovenskej minulosti bola samostatná slovenská spisovná reč a slovenská národná kultúra — „génius slovenského národa“. Škultétymu, ktorý v liste Gregorovi-Tajovskému (30. 11. 1919) zaujal svoje stanovisko k spolužitiu s Čechmi, zamestnanými na Slovensku: „žiť v najlepšej zhode; ukazoval, že sme im vďační… nespomínať ničoho, čo nás delí, ale zato nezahadzovať ničoho, čo je slovenské,“ bolo treba znovu vystúpiť proti ,čechoslovakizmu‘ Milana Hodžu a Vavra Šrobára v článkoch uverejnených v Prúdoch 1927. Citáty z listov Jaroslavovi Vlčkovi: „Tie mrzkosti v Prúdoch… nemohol som sa zdržať, začal som písať hneď… Poznali sme celé légie tých Lehotských, Szmrecsányich, Tomcsányich, maďarónov už v treťom i štvrtom pokolení; ale z nich nikto nepotupoval, neponižoval Slovákov tak, ako potupuje a ponižuje ich syn statočného Ondreja Hodžu alebo Vavro Šrobár…“ (13. 1. 1928), „Funkcionárovi matičnému takto miešať sa do politiky nie je najprimeranejšie, ale ako sa zdržíš, keď toho sebaopľúvania je tak mnoho!“ (6. 3. 1928) najlepšie vystihujú príčinu vzniku Škultétyho knihy Nehaňte ľud môj! (1928). Kniha je polemickou odpoveďou, vyvrátením ponižujúcich výrokov o slovenskej minulosti, o schopnostiach a vôbec životaschopnosti Slovákov. Škultéty cez dáta a udalosti z našej minulosti povzbudzujúco, optimisticky vytvára mozaiku zo slovenskej histórie, poukazuje, v čom Slováci vynikali (priemysel, olejkárstvo, šafraníctvo, plátenníctvo, čipkárstvo, drotárstvo), koľko z nich bolo v cudzích službách a v čom sa vyznamenali, ako trovili Nemcov a chránili „svoju tvár“ pred výbojmi cudzích živlov. Ťažko niesol Škultéty v spoločnom štáte Čechov a Slovákov vzájomnú nevraživosť: „Strašné veci! Čo povie o nás potomstvo?! Štát Čechov a Slovákov postavila víťazná stránka svetovej vojny, aby v ňom národne, nacionalisticky mohli sa rozvíjať celé veky hubení jedni v Rakúsku, druhí v Uhorsku; a tu, v takomto štáte, tak skoro po svetovej vojne, jedni miesto nacionalistickej robíme politiku konfesionálnu, budíme zášť medzi konfesiami slovenskými, druhí hľadíme strhať, potupiť všetko, čo je slovenské. Ako obstojíme pred súdom histórie?!“ — písal 12. 9. 1928 Vavrovi Šrobárovi. „Už dávno nevyšla u nás tak časová kniha, ako najnovšie dielo Jozefa Škultétyho, ktorý v čase nášho stáleho bagatelizovania a potupovania zo strany všelijakých pseudohistorikov a teoretikov vo svojom diele od najstarších čias preberá všetky kapitoly našej minulosti a podáva nesčíselné množstvo dôkazov o absolútnej neoprávnenosti zľahčovania a potupovania Slovákov a s vrcholným zápalom rodolásky volá so Sládkovičom: ,Nehaňte ľud môj!‘“ — píše sa v recenzii Škultétyho knihy (Národné noviny, č. 7 z 15. 1. 1928, s. 3). A pokračuje ďalej: „Lebo každý kritický pozorovateľ… už dávno je na čistom, že tu nejde ani o predsudky, ani o mýlne mienky, ale o vedomé negligovanie nad slnce jasnejších právd alebo o ich tendenciózne sfalšovanie.“ Knihu Nehaňte ľud môj! vítali aj jednotlivci v ďakovných listoch. Jur Janoška po prečítaní knihy 17. 1. 1928 napísal: „Až teraz stačím poďakovať sa Ti za knižku Nehaňte ľud môj, keď vystačil som dočítať ju. A dočítal som ju s veľkou radosťou, lebo s veľkým pôžitkom. Vďaka Ti za nadšenú, ale pri tom základnú obranu, pri ktorej ťažko bude vyrukovať s podobnou zbraňou. Len by sa rozšírila a dostala do rúk tým, ktorí toho poučenia veľmi potrebujú.“ A kniha neostala bokom ani peru Štefana Krčméryho (Slovenské pohľady, 1928, č. 1, s. 62 — 64, č. 4, s. 289 — 290); podľa neho „Škultétyho kniha učí triezvej sebadôvere,“ (s. 64) „chcela prebúdzať dôveru k slovenskému životu, vieru, že slovenský živel je životaschopný, ktorému treba len dokonale vyrásť z nešťastia minulosti, aby sa jeho životaschopnosť dnes už vo vlastnej domovine plodonosne rozvila.“ Kniha Nehaňte ľud môj! bola chápaná nielen polemicky, ale aj ako pohľad do slovenskej minulosti. Takto ju pochopil aj prekladateľ do angličtiny Oskár D. Koreff, slovensko-americký novinár v Pittsburghu, pôvodom zo Šariša. Koreff v predhovore ku knihe napísal, že v nej uvedené Škultétyho „dôkazy sú strhujúce… jeho výskumy historické sú svedomité, exaktné a vedecké, jeho pátranie a z neho vyplývajúce znalosti sú nepredpojaté!… a práve preto jeho historické spisy sú také cenné, či zvelebuje, či zatracuje, vždy zostáva spravodlivý, bezchybný. Nikdy nedovolí, aby náruživosť panovala nad pokojným vedeckým uvažovaním. A v tom spočíva jeho najväčšia sila… Tón tohto diela je taký dôstojný a spomínané fakty také presvedčivo jasné, že človek môže čítať knihu a nebyť schváteným duchom debaty (polemiky) — udalosti líčené v nej sú také úchvatné, slovenský život zobrazený je tak živo, až ľutujeme, že Škultéty miesto týchto čŕt nenapísal celú históriu svojho zaujímavého malého národa,“ (LA MS, sign. 49 DA 41). Oskár D. Koreff (aj ako predseda Amerikanizačného výboru Slovenskej ligy v Amerike) knihu Nehaňte ľud môj! preložil už v roku 1928 (jej vydanie schválil XVII. kongres Slovenskej ligy 31. mája 1928 v meste Lorain, Ohio). Kniha vyšla pod názvom Sketches from Slovak History (Črty zo slovenskej histórie) v Middletowne roku 1930 (pozri o nej recenziu v Slovenských pohľadoch, 1930, č. 9, s. 640).

Dnes polemikám s Hodžom, Chaloupeckým, Pražákom, v ktorých Škultéty bránil osobitosť slovenského národa, slovenského jazyka a slovenskej literárnej minulosti, dáva marxistická veda celkom za pravdu Jozefovi Škultétymu a socialistický rozkvet Slovenska v ČSSR len potvrdzuje pravdivosť a správnosť jeho stanovísk. Boli to stanoviská vlastenecké, ale nie šovinistické, principiálne a nekompromisné. Čechoslovakizmus v buržoáznom chápaní postavený na nesprávnych základoch stroskotal. František Votruba, ktorý často a tvrdo vystupoval proti martinčanom, sa k tejto problematike s odstupom času vyjadril v liste Antonovi Štefánkovi (12. 5. 1950): „Píšeš, že líšili sme sa v názoroch, nazdám sa, že máš na mysli hlavne otázku československú, v ktorej som skutočne nikdy neveril, že by jednotárstvo a jednotárenie mohlo zvíťaziť, najmä vtedy, keď ho ad absurdum doviedli Chaloupeckovci a Pražákovci, ktorí rozplašili i tú menšinku, ktorá na Slovensku o tom jednotení snívala…“ Čechoslovakizmus, aký hlásal Hodža, Šrobár, Štefánek, Chaloupecký a Pražák, narobil v našom spolužití viac zla ako úžitku pri tvorení a budovaní spoločného štátu. Škultéty včas pochopil jeho ciele, chyby i zlé nánosy do vedy i spolužitia bratských národov, dokázal proti tomuto buržoáznemu smeru vystúpiť, verejne odhaliť jeho ciele i nedostatky — i keď jeho hlásatelia boli v tom čase renomovaní vedci, univerzitní profesori a československí buržoázni politici vo vysokých štátnych funkciách.

Veríme, že Škultétyho práce z rokov 1911 — 1928 zahrnuté do druhého zväzku Diela Jozefa Škultétyho, majú svojím obsahom čo povedať i dnešnému čitateľovi a v tomto presvedčení ich aj odovzdávame do tlače.

Textologické poznámky

Do druhého zväzku Diela Jozefa Škultétyho sme zaradili päť knižne vydaných prác z rokov 1911 — 1928. Zoradili sme ich chronologicky podľa roku vydania. Tak sa stalo, že práce, ktoré sú si obsahom blízke (Slovenské memorandum roku 1861 — Prvé národné zhromaždenia v Turčianskom Sv. Martine, Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života — Nehaňte ľud môj! nenasledujú v zväzku hneď za sebou, chronologický princíp ich od seba oddelil. Práce, ktoré vyšli v dvoch vydaniach (Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života, 1920 i druhé vydanie, Prvé národné zhromaždenia… 1924, 1926) sme porovnávali, ale pri prepise sme sa držali druhého vydania a na zmeny a doplnky sme poukázali v poznámkach.

Pri prepise textov sme dodržiavali zásady uvedené v textologických poznámkach prvého zväzku Diela Jozefa Škultétyho. Pri prepise Dejín slovenskej literatúry sme postupovali podľa vydania z roku 1968, a preto tam uvedené textové zmeny znova neopakujeme.

Uvádzame len doplnky k jednotlivým bodom prvého zväzku Diela:

5.

europejský — európsky, ináčej — ináč, notáriuš — notár, knihovne — knižnice, odtisk — odtlačok, prvej — prv, stoletie — storočie, sympatičné — sympatické.

7.

a) anally — anály, grammatika — gramatika, gruppovať — grupovať, illyrika — ilyrika, renaissanca — renesancia, terrorizovať — terorizovať.

b) aether — éter, malheur — malér, universita — univerzita.

12.

historikovia — historici, hymn — hymien, lyceuma — lýcea, Memoranduma — Memoranda, v Rakúsach — v Rakúsku, zemani — zemania.

14.

Horvátsko — Chorvátsko, chrbtený — chrbtový, krestiansky — kresťanský, nádeja — nádej, nepretržená — nepretržitá, písemnosť — písomnosť, stredište — stredisko, šľapäj — šľapaj, štýrročný — štvorročný, tkáctvo — tkáčstvo, vražedlný — vražedný, západno- — západo-, zasedať — zasadať, zemän — zeman.

17.

a) Upravovali sme podľa dnes zaužívaných noriem písanie titulov kníh, časopisov a spolkov (Národné Noviny / Národné noviny).

b) Upravovali sme písanie niektorých mien: Kubány — Kubáni, Kukučin — Kukučín, Kalinčák — Kalinčiak a i.

18.

Pri prepise starších českých (československých) textov sme upravili písanie: g — j, j — í, w — v, y — j, au — ou.

19.

Vedome sme ponechali tvary: Austria (Rakúsko), od Prešporka po Ungvár (od Bratislavy po Užhorod), dunajsko-tisský bassin (dunajsko-tisská kotlina), polnočný, polnoc (severný, sever), poludnie, poludňajší (juh, južný).