ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Na konci 18. storočia, teda pred 120. — 130. rokmi,^[1] začalo sa u nás hovoriť o „poprawenég, obnowenég, čistotnég Slowenčiňe“,^[2] spomínalo sa kriesenie Slovákov zo „smrtného spáňá“ (Fándly), padli slová o „hňilobe predkow“^[3] a po vekoch po prvý raz bola použitá veta „odporowať nepráťelom“. (Fándly, Treťá Stránka Hospodára, XII). Kniha Hospodár bola venovaná „sláwnému slowenskému národu“.

Iste, nové veci, nový duch, noví ľudia!

„Slovenský národ, keď iným slúži, na svoj materinský jazyk nakladať nestačí a zostáva v chudobe.“ (Slowenskí jazik, keď inším slúži, na swoj materinskí nakladať nestačí; preto w chudobe zostawající ťažko welmi iním sa prirownať móže.)^[4]

Ktorí takto začali hovoriť u Slovákov, boli samí katolíci a napospol účinkujúci na slovenskom západe, bližšie k centru, z ktorého vtedy išiel dobrý duch. Už Mária Terézia, najmä svojimi školskými poriadkami, otvárala oči aspoň jednotlivcom, a Jozef II. pohýbal celé vrstvy národov.

V Hornom Uhorsku slovenskej kultúry bolo už aj predtým, ale akosi nemala krvi, nemala národnej farby. V prvej polovici 18. storočia Slovák bol napríklad i Matej Bel. Jeho, syna našej Očovej, pokladali za vzor učeného Uhorska, v svojom povestnom úvode Doležalovej Gramatiky on i zveleboval slovenskú reč: a dnes už predstavuje sa nám ako záškodník slovenskej veci. Povyhrabával totiž z latinských diplomov a všemožných listín názvy, ako napríklad Ujvár (Hrádok v Liptove) a uvedením do svojich kompendií geograficko-historických udomácnil ich ako historické názvy, hoci pravdepodobne už on vedel a dnes uznáva už i maďarská historiografia, že sú to názvy nie životom utvorené, ale fabrikované, pri písaní patričnej listiny prekladom zo slovenčiny tvorené.^[5] On, Bel, začal balamutiť slovenských zemanov, že sú nie slovenského pôvodu,^[6] a z jeho ruky zakorenili sa v Uhorsku výpovede, ako napríklad „Extra Hungariam non est vita“, ktoré prospeli len nesolídnym ľuďom, pomáhali zakoreňovať sa hungarizmu a hatili vývin národného povedomia.

Súčasne s katolíkmi, o ktorých začínam hovoriť, i evanjelickí Slováci mali cenných ľudí. V Bratislave vydávané (od roku 1783) Prešpurské noviny, alebo na turčiansko-sv.-martinskej fare redigované a v Banskej Bystrici tlačené Staré nowiny (1785) zaujímali sa o Slovákov a ich národné vzdelanie, no viac len teoretizovali, ich národnosť nemala krvi ani farby. Nimi nemohol sa vzbudiť na Slovensku nový život. V pomeroch, aké tu boli, kriesiť nový život nemohli ani takí ináč výteční ľudia, ako boli Tablic, Rožnay alebo Ribay. Z nich nikto nepovedal: „Odporovať nepriateľom!“ Tí tam na západe po slovensky to prví povedali. A u nich za slovami išli hneď skutky. Vznikla gramatika slovenská s veľkým slovníkom slovenského jazyka, a založili široko ustrojený spolok na vydávanie slovenských kníh.

Ich dušou bol Anton Bernolák.

II

Bernolák je synom Hornej Oravy, zo Slanice. Krstili ho 3. októbra 1762 — v starých matrikách nezapisovali deň narodenia. Učiť začal sa v Námestove, na gymnázium dali ho do Ružomberka. Roku 1778 v septembri prijali ho za chovanca ostrihomského arcibiskupstva a poslali do Emerikána v Prešporku. Roky 1780 — 1781 a 1781 — 1782 učil sa v semenisku trnavskom a skončil filozofiu s takým prospechom, že „defendoval“ na bakalaureát, čiže skladal skúšky slávnostne, na spôsob neskorších univerzitných promócií „sub auspiciis regis“. Na teológiu dostal sa do Viedne, kde študoval prvé dva roky. Cisár Jozef II. práve bol založil generálny seminár v Prešporku v zámku — Bernolák v jeseni 1784 stal sa na tri roky jeho chovancom, lebo teologický kurz podľa reforiem Jozefových trval päť rokov.

Bolo by vhodné stopovať, kde, v ktorom ústave prišiel Bernolák k slovenskému národnému povedomiu, najmä akí boli profesori tohto času v trnavskom seminári. Mladí slovenskí katolícki kňazi tohto obdobia, ak i nie všetci bezprostredne, pravdepodobne z Trnavy mali svojho ducha. O generálnom seminári prešporskom, zriadenom pre 650 chovancov, je zistené, že tvorí epochu v histórii vychovávania uhorského kléru: medzi jeho učiteľmi mohli byť Slováci, ktorí do mladých sŕdc slovenských teológov zaštepili niečo nového. Alexander Rudnay, neskorší knieža-prímas, o rok pred Bernolákom vyšiel z generálneho seminára, a v kázni svojim Krušovčanom roku 1790, keď mal byť otvorený snem, hovoril o „ohavnom a tyranskom poddanstve“. To mohol byť už i účinok francúzskej revolúcie, ale nemusel byť, alebo nie výlučne. U nás vtedy už preskakovali isté iskry. Kdeže sa vzal Juro Fándly, od Bernoláka o osem rokov starší jeho spolupracovník a nacionalista slovenský, za ktorého by sa nebolo zahanbilo ani 19. storočie?

Bernolák dokončil svoje štúdiá v generálnom seminári v lete 1787, a súčasne vyšli tlačou jeho prvé práce o slovenskom jazyku.^[7] V nich boli položené už všetky základy, na ktorých je postavená jeho Grammatica Slavica, vydaná o tri roky. Do tých čias Slováci, ktorí sa nedržali českej mluvnice, písali bez ustálených pravidiel: Bernolák stavia za základ spisovnej reči domáci jazyk slovenský, pravopis zavádza fonetický a ustanovuje jeho pravidlá. Z jeho Dissertácie vidieť, že v generálnom seminári prešporskom bola možnosť i privátne študovať. Bernolák pozná náležite literatúru svojho predmetu, kodifikovať pravidlá slovenčiny ako spisovného jazyka on začal pripravený. Smer knihy ukazuje už jej motto, citát zo Senecu staré cesty zatracujúci. Dielo Bernolákovo krásne charakterizoval v nasledujúcom storočí Jozef M. Hurban: „Povstal v útlom veku mládenec slovenský, ktorého oko k nebu bolo obrátené, ktorého duch smelo letel nad zaprášené cesty zastaralého zvyku a ktorý povedal prvý zreteľným slovom: ,Slováci, píšte po slovensky…‘ A tento mládenec bol Anton Bernolák, učenec semeniska prešporského, o ktorom neznámi mysleli, že je sedemdesiatročný, bachantmi obklopený, prachom starých biblioték zapadnutý starec, a známi i neznámi, starí i mladí menovali ho svojím otcom, vodcom, náčelníkom literárnym, povolaným za tlmočníka ich vlastných myšlienok.“^[8] Sám on, Bernolák, v prefácii Dissertácie vraví, že od dômyselných mužov (ingeniorum viribus) bol povzbudzovaný ustáliť pravidlá písania pre Slovákov.^[9] Teda mladý prešporský teológ nie sám od seba postavil sa za zákonodarcu slovenského písomného jazyka, ale ako spôsobného na to posmelili a vyzvali ho iní, ako on hovorí, mnohí milovníci slovenčiny.

V auguste 1787 Antona Bernoláka, v dvadsiatom piatom roku života, vysvätili za kňaza a v decembri išiel na kaplánku do Čeklísa pri Bratislave. Na kaplánke nenechali ho dlho: predstavení jeho vedeli, kto je Bernolák. V júli 1791 vzali ho do Trnavy k arcibiskupskému vikariátu za kancelára a tajomníka. Ako čeklísky kaplán roku 1790 vydal svoju Grammatica Slavica, od ktorej počíta sa vlastne ustálenie slovenčiny ako spisovného jazyka.^[10]

Bernolák ako kancelár a tajomník arcibiskupského vikariátu v Trnave zostal šesť rokov. Za tri roky bol i archivárom a začas prísažným notárom metropolitánskej stolice. Roku 1797 z 36. konkurentov on dostal faru v Nových Zámkoch, jednu z najlepších v ostrihomskej arcidiecéze, a po investovaní hneď ho vymenovali za vicearchidiakona. Dušou slovenského pohybu bol i počas svojho trnavského úradovania. Roku 1793 otvorili naširoko založený, impozantný spolok Učené slovenské tovarišstvo, na vydávanie a šírenie slovenských kníh. Hlavný stánok Tovarišstva bol v Trnave, prvý pobočný stánok v Nitre, druhý pobočný v trenčianskom Rovnom, tretí v Banskej Bystrici, štvrtý v šarišskom Solivare, a boli stánky na Spiši, v Rožňave, v Košiciach, až v Jágri.

Aby dielo Bernolákovo bolo zavŕšené, chýbal už len slovník slovenského jazyka. On i pracoval na ňom, iste už v prešporskom zámku, mal ho pravdepodobne hotový už na začiatku deväťdesiatych rokov; potom najviac ak ho doplňoval, ale za života svojho nedožil sa vydania tohto svojho veľkého diela, záležajúceho zo šiestich zväzkov, z ktorých každý má po 800 — 900 strán. Vytlačili ho až v rokoch 1825 — 1827: prvý zväzok nákladom ostrihomského kniežaťa-prímasa Alexandra Rudnaya, ostatné nákladom kanonika Jura Palkoviča.^[11]

Ale skoro potom, ako sa Učené slovenské tovarišstvo založilo, slovenská národná buditeľská práca bola už sťažená. Napoleonské vojny, ktoré u nás pre ducha neposkytli ničoho, zahatili podobné mladé pohyby. Napoleon nebol ešte ani premožený a „panslavizmus“ ešte nevynájdený, vo Viedni už začali sa báť Ruska, Slovanstva. Ešte za života Bernolákovho prišiel k moci Metternich, a nastalo policajné spravovanie krajín a národov. Slovanské, a tak i slovenské, bolo všetko podozrievané, potlačované. A čo ešte najhoršie, roku 1790 nepredvídane bol zdvihol hlavu maďarizmus. Antonovi Bernolákovi nebolo dané dožiť sa ani toho, že v šľapajach jeho, na pôde ním pripravenej, slovenskému národu zjavil sa veľký básnik Ján Hollý. Bernolák zomrel v Nových Zámkoch päťdesiatročný, 15. januára 1813.

Tu nebude neprimerané povedať niekoľko slov o slanickom rode Bernolákovom. Ako v matrikách zistil nebohý dekan Jozef Kohuth a vyniesol na svetlo s mnohými inými vecami, súvisiacimi so životom nášho slávneho Antona, pôvodné meno Bernolákovcov bolo Brnolák; v Slanici dlho boli šoltýsmi a od času Leopolda I. zemanmi. V druhej polovici 18. storočia boli kňazmi okrem Antona zo Slanice ešte siedmi Bernolákovci, málo starší od neho. Bratov starších Anton mal troch; z nich najstarší, Ján, vychoval šiestich synov a šesť dcér. Synovia, študovaní ľudia, všetci šiesti rozišli sa po svete. Z nich bol Jozef, komorský radca v Budíne a spoluzakladateľ Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. Z nich i Karol, sudca kráľovskej tabuly, ktorého synovia, honvédsky generál Karol, hlavný štábny Lekár Jozef a ministerský radca Alexander, volajú sa už Haraszti Bernolák, od kuriálneho majetku, ktorý nadobudli si v Chrasti na Spiši. Z dcér najstaršia, Alžbeta, bola matkou našich troch znamenitých Radlinských. Ale štyri vydajom tiež odtrhli sa od Oravy i od Slovenska. V Slanici už niet Bernoláka. Taký je osud slovenského národa, a takým zostane, kým jeho synovia nebudú mať doma dosť pôdy pre svoju existenciu.

III

Súčasníci, starší ako i mladší, pokladali Bernoláka za svojho majstra a vodcu, po smrti jeho Ján Hollý veľkolepo ospieval ho a štúrovci, ešte o jedno pokolenie mladší i od Hollého, požehnávali jeho pamiatku. Dielo Bernolákovo týkalo sa po Slovákoch najviac Čechov. Dobrovský v Slovanke^[12] vyslovil sa o slovenskej gramatike zdržanlivo, druhý patriarcha slavistiky, Jungmann, o Slowári napísal: „Pro skaumatele slowenského jazyka dobrá pomůcka.“^[13] Šafárik, náš milý Šafárik, hromžil pre fonetický pravopis Bernolákov, ale Hollý, ktorého by sotva bolo bez Bernoláka, Šafárikovi sa veľmi ľúbil. V marci 1825 písal z Nového Sadu Kollárovi: „Holýho básně se mi nad míru líbí. Dají se mi i dle našeho spůsobu psaní dobře čísti…“^[14]

Nepriaznivé súdy o Bernolákovi nasledovali až neskoršie. Asi prvý zabŕdol do neho hornooravský jeho krajan Hattala. Napísal, že Bernolák „i jazyk i pravopis pre Slovákov tak ustrojil, že v nich ani stopy filologickej kritiky, ktorú stále na jazyku mal, skutočne nebadať“.^[15] Ale po prvé, okrem jediného Šafárika, britký Hattala príkro súdieval o všetkých slavistoch, a po druhé, z ostatného jeho textu vyplýva, že zazlieval Bernolákovi len vyobcovanie y z pravopisu; no a srbskému Karadžičovi dostalo sa od lingvistov pre pravopis ním zostavený nejednej chvály, hoci je z neho y tiež vynechaný.

Dobrovský roku 1815 bol napísal, že Bernolák v svojej mluvnici slovenského jazyka drží sa úplne mluvnice Doležalovej.^[16] Z toho neskoršie začali sa robiť výčitky Bernolákovi, že nepokročil ďalej od Doležala. Nuž Bernolák začal svoje dielo ešte ako studiózus: od neho bolo dosť, že znal všetko, čo sa do toho času stvorilo — literatúru svojho predmetu. Rozvíjať slovanskú gramatiku, to nebola jeho úloha. Gramatík na Slovensku bolo dosť, a z nich pre národ nič nevychodilo. Gramatiku bolo možno napísať, a nechať veci, ako boli, ísť cestou už vyšliapanou. Taká prax vtedy na Slovensku už bola dvestoročná a z nej nebolo duchovného prospechu. Bernolák neúmornou svojou prácou usiloval sa vzbudiť život. Bernolákovi a jeho druhom po ich vystúpení prichádzali z rozličných krajov slovenských od kňazov takéto listy: „Gá už w našég ďeďinskeg škole často do tídna preúčam ďeti u rechtora w nowég slowenskég dobropísebnosti.“ Dovolávali sa slovenských šlabikárov! Význam Bernolákov je nie v tom, aká je vedecky jeho gramatika, ale v tom, že uzákonil písanie slovenské, vztýčil zástavu slovenskú.

A nejedna výčitka Bernolákovi urobila sa tak, akoby on bol žil aspoň v polovici 19. storočia. Za jeho doby mluvnice vôbec boli ešte celkom v jarme latinskej gramatiky. Prvý pokrok u Slovanov prišiel s Dobrovským; ale Dobrovského prvé sústavné dielo (Ausführliches Lehrgebäude der bohemischen Sprache) vyšlo až roku 1809, keď Bernolák mal už len tri roky do smrti. Slovanské jazykové štúdiá rozvili sa na porovnávacieho indoeurópskeho jazykospytu, a keď Bernolák zavŕšil svoje gramatické práce a vydal slovenskú gramatiku, zakladateľ porovnávacieho indoeurópskeho jazykospytu Franz Bopp nebol sa ešte ani narodil, a hlavný vzdelávateľ porovnávacej mluvnice slovanských jazykov, Miklošić, prišiel na svet až po Bernolákovej smrti.

Slovníky u Slovanov bývajú vysoko vynášané: poľský Lindeho, srbský Karadžićov a český Jungmannov. Prvý svoj slovník Vuk Karadžić, geniálny samouk, skladal (1814) celkom podľa myšlienky Kopitarovej, s ním spolu. A kto bol Kopitar? Vedľa Dobrovského jeden zo zakladateľov slovanského jazykospytu. Lindeho naúčal Dobrovský. Jungmannovi len zo Slovákov, od Kollára počnúc až po jasenovského Zocha, pomáhal každý. Po svojom osadení sa v Prahe Šafárik napísal: „Můj čas slovník (t. j. Jungmannov) a Světozor téměř docela pohlcuje… Jakový by bez mé pomoci byl…“^[17] V predmluve svojej Jungmann s vďakou vyznával: „… a snad málo který vlastenec, aby něčeho buď z úst národu nebo z knih vzatého k slovníku nepřičinil.“^[18] Bernolák nemal nikoho. Jazykospyt slovanský ešte len začínal sa rodiť, slovenských textov tlačených nebolo takmer nijakých. V školských latinských slovníkoch slovenčina mala postieraný všetok svoj charakter; veď prešporský Palkovič ešte roku 1820 vystríhal v svojom slovníku^[19] neprijímať „hrubých“ slovenských výrazov do písomného jazyka. Len Komenského Janua linguarum a Orbis pictus mali po jednom vydaní, v ktorých niečo upomínalo na slovenčinu. Bernolák nenašiel ničoho, nijakého materiálu: prišlo mu stvoriť všetko zo seba. Jednako nech sa ľúbi otvoriť hociktorý zväzok jeho Slowára! Nech sa ľúbi čítať hoci články: kríž, krava, merica, mesác, kocka, kopito, išpán a iné. Obdivovať prichodí, kde nabral človek, ktorý žil zväčša v seminároch a v kanceláriách, takú hojnosť slov a toľko frazeológie slovenskej. Vyčítalo sa mu, že v svojej mluvnici pridané príslovia a porekadlá prevzal len z Doležala. Ani to nemôže sa povedať. A nech sa ľúbi prevracať listy v jeho Slowári, koľké bohatstvo slovenských prísloví a porekadiel tu nazhromaždené!

Mohlo by sa azda povedať, že v Slowári Bernolákovom je primnoho balastu. Rozumiem slová hviezdičkami a krížikmi značené a medzi nimi i mnohé české, ktorých miesto nie je v slovníku slovenského jazyka, tu ich hľadať nikto nebude. Ale 18. storočie a dnešný vek i z tejto stránky predstavujú veľký rozdiel. Bernolák učil, že slovenčina je češtinou zatlačovaná, on teda potreboval ukazovať nielen čo je slovenské, ale i čo nie je.

Bolo napísané, vo významnom diele, o Slowári, že „nezdařilými etymologiemi zůstala rozsáhlá práce tato daleko své méty“.^[20] Etymológia vykladá pôvod slov. Kým nebolo porovnávacieho jazykospytu, etymológia nemohla byť dobrá. Za Bernoláka porovnávacieho jazykospytu nebolo, ale ani v jeho slovníku niet ani znaku etymológie, v ňom pôvod slov sa vôbec nevysvetľuje. Na svete všeličo sa stáva. Bernolákovi stala sa krivda, že o jeho slovníku tu (podľa mienky iných) príkro súdil, kto ho ani nevidel.

A keď je reč o Slowári, z úcty k Bernolákovi sme povinní povedať ešte niečo. Ako už rečeno, vydali šesť zväzkov Slowára v rokoch 1825 — 1827, keď Bernolák bol už dávno mŕtvy. Politické pomery sa medzitým veľmi premenili. V prefácii v I. zväzku Slowára (s. V, VI) s odvolávaním sa na siedmy zákonný článok z roku 1792, ktorým maďarskú reč ustanovili za úradnú, pripomína sa, že Slowár, v ktorom sa slová i po maďarsky tlmočia, uľahčuje naučiť sa i maďarskej reči… „V Uhorsku po Maďaroch je najviac Slovákov, a tak keď maďarská reč bude známa Slovákom, onedlho bude sa ozývať v celej krajine.“ Pre toto, nie tak dávno, boli povedané trpké slová proti Bernolákovi.^[21]

Ale tu treba zas povážiť okolnosti. Slowár vydávali o 12 rokov po Bernolákovej smrti, v časoch takých, o ktorých maďarský historik hovorí: „Posvätenci novej idey boli všade prenasledovaniu vystavení, jedni dostali sa na popravisko, iní do žalárov, väčšia ich časť zamĺkla… a začalo sa panstvo poriadku a disciplíny… uviedli tajnú políciu.“^[22] My vieme, že Šafárikovi, ktorý bol kabinetný človek, strániaci sa víru politického, v tomto čase na novosadskom gymnáziu, odňali direktorstvo a potom vôbec nemohol obstáť v Uhorsku. V maďarskej literatúre je z toho času Berzsenyiho óda „Začal si sa kaziť, Maďar niekdy silný“ (Romlásnak indult hajdan erös magyar); o tom čase hovorí i druhý literárny historik maďarský, Pavel Gyulai: „Spodleli sme.“ A keď prenasledovali nové idey, pracovať za slovenský jazyk bola iste nová idea; ak tak zle bolo pre Maďarov, pre nás bolo zle dvojnásobne. Proti nám mali hlúpu nedôveru. Ktovie teda, či prefácia Slowára nebola napísaná ako ústupok týmto časom? A ktovie, či nie už po smrti Bernolákovej? Veď nemá ani podpisu autorovho. Už Ján Hollý pozastavil sa, že je bez dátumu a podpisu. Kto svoj život strávil v ťažkej práci slovenskej, v práci za zachovanie a povznesenie svojho národa, ako si ten môže žiadať jeho pomaďarčenie?!

Boriť sa síce tiež treba učiť sa; vo svete ide všetko postupne. Ján Hollý ešte onikal i v listoch samému Kollárovi; po Kollárovi tiež nachádzame listy, v ktorých sa oniká… My, dnešní, myslíme si, že sme tuhí, pevní Slováci, ale ako nám zákon rozvoja ukazuje, potomci naši pravdepodobne budú tuhší. Za cisára Jozefa II. bol duchovný život slobodnejší, a Slováci v Starých nowinách jednako ubezpečovali, že ich slovenské písanie je len príprava k nemčine, lebo „lépe gest pit vodu ze studnicy, nežli ze sklenicy“.^[23] Slovinec Kopitar stál na čele duchovného života v južnom i západnom Slovanstve, a za Metternichovej éry (vtedy, keď tlačil sa Bernolákov Slowár) napísal o pomere rakúskych Slovanov k nemčine to isté, čo Slováci za Jozefa II. v Starých nowinách.^[24] No Bernolák oproti nim predstavuje pokrok, rozvoj; Bernolák je celým svojím duchom i habitom iný. Keď sa jeho starší druh Bajza pomýlil a napísal: „Uhro-Slováci“, Bernolák v svojich Epigrammatoch charakteristicky zavrátil Bajzu: „Uhro-Slováci, čo sú to za potvory?“

IV

Obdobie Karola IV., so založením univerzity v Prahe (roku 1348), zvelebilo Čechov a malo kultúrny účinok i na ostatných západných Slovanov. V Poľsku vplyv českého jazyka, vtedy začatý, zastavil sa až o dvesto rokov. K nám Slovákom tiež takým spôsobom zasiahla čeština, spojením, ktoré začalo sa navštevovaním pražskej univerzity; husiti o deväťdesiat rokov len podopreli vec už nie novú.

Ináč u nás, odkedy ju len možno stopovať, otázka češtiny je dosť komplikovaná.

Senior Ján Mocko bol taký historik literatúry evanjelických Slovákov, ako súčasne dekan Jozef Kohuth bol historikom literatúry Slovákov katolíckych. On, senior Mocko, sčiastky na základe rukopisov v tlačiarňach korektorovou rukou nemenených, sčiastky i na základe tlačených kníh, vysvetlil nám,^[25] že spisovná reč na Slovensku už na konci 16. storočia značne zblížila sa k reči národa, a slovenčenie bolo vedomé, úmyselné. „Nie sú to len slová a formy slovenské — hovoril Mocko — ale hlavne ustrojenie viet a vôbec slohu, čím sa slovenčina od spisovného jazyka českého rôznila… Bolo treba len človeka, ktorý by do ústrojnosti slovenskej reči hlbšie nahliadol a vystavil pravidlá pravopisu slovenského.“ Ale po belohorskej (1620) pohrome Čechov poprichodili na Slovensko českí exulanti so svojimi knihami, najmä českí bratia, ktorí v pestovaní českej reči vynikali nad iných, a snaha uviesť slovenčinu za spisovnú reč sa zastavila. Utvrdiť češtinu pomohol najmä roku 1636 vydaný Tranoscius.

Jednako ešte v tom storočí začali sa ozývať hlasy: „Jako my v Uhřích z větší částky mluvíme, tak i psáti máme.“ V 18. storočí stáli pri češtine autority Daniela Krmana, Mateja Bela, Pavla Jakobea, Pavla Doležala, ale v 19. storočí už nepomáhala ani krajná horlivosť prešporského Palkoviča, ani autorita Jána Kollára, pravda, v tej veci pomerne nedôsledného.

Takú neustálenosť vidíme u evanjelikov. A u katolíkov celé tie veky nebolo nikoho, kto by sa úplne bol pridal k češtine. Stav takýto bol hotovým nešťastím pre duchovný rozvoj Slovákov.

Svojím časom, v 19. storočí, bolo by sa to mohlo regulovať a ustáliť českými školami. Ale školy prišli maďarské. Čo by sme teda dielo Bernolákovo z akéhokoľvek stanoviska zvažovali, uvidíme, že ono poslúžilo duchovným záujmom slovenského národa. Áno, ono bolo zvrchovane súrne…

*

Vykladá sa dosť rozlične, prečo Bernolák neuviedol za spisovný jazyk strednú slovenčinu, ktorú vo svojich gramatických dielach uznáva za najzachovalejšiu. Medzitým vraví sa, že volil nárečie najbližšie Čechom, aby prechod od českej literárnej reči k slovenskej bol čím menší. Ani myslieť, že by ho taký ohľad bol viedol. Reformátori riadne príkrejšie stavajú otázky ako ich potomci. Ja vravím: u Bernoláka rozhodla Trnava.

Turci, vydobývavší Uhorsko po zaujatí Budína roku 1541, hľadeli čím ďalej dôjsť hore Dunajom. Roku 1543 primacionálnu rezidenciu z Ostrihomu spolu s kapitulou už preložili pred nimi do Trnavy. Prímasi sami bývavali síce zväčša v Prešporku, ale sídlom uhorských katolíkov temer za tristo rokov bola Trnava, až prímas Alexander Rudnay za pamäti našich otcov prešiel naspäť do Ostrihomu. Za Bernoláka Trnava ešte mala svoj význam; len čo univerzitu bola už vtedy stratila. Slovenskí katolíci, ako až prekvapujúco ukazujú najmä vydania ostrihomského Rituálu (z rokov 1625, 1656), v svojej slovenskej reči, nakoľko nevplývala na ňu čeština, hľadeli zachovať formy strednej slovenčiny. Ale v Trnave, nakoľko sa slovenčilo, prevládalo potom zvukoslovie západného jazyka. Bernolák našiel ten stav a prispôsobil sa mu v svojej kodifikácii. Nič nemôže byť prirodzenejšieho, ako že od postavenia Trnavy očakával priaznivé a výdatné účinky pre slovenskú literatúru a vzdelanosť. V Trnave chcel mať slovenské centrum duchovné.

Keď v ťažkých časoch bernolákovská škola oslabla, vývin klonil sa zas k strednej slovenčine. V 1830-tych rokoch vo vydaniach Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej bernolákovská slovenčina a českoslovenčina vzájomne si robili ústupky, a za Ľudovíta Štúra prišla stredná slovenčina. Od tých čias jej ďakujeme za všetky svoje úspechy duchovné…

Pesimistický Jonáš Záborský roku 1867 napísal, že Bernolákovo dielo bol omyl, veď že sa Slováci od toho času, od konca 18. storočia, horšie majú.^[26] Iste, nemajú sa dobre, ale Záborský neuvážil, že príčin, pre ktoré sa teraz zle máme, do konca 18. storočia nebolo. Do tých čias nebolo maďarizmu. Pre národnostnú históriu Uhorska rok 1790 tvorí veľké rozhranie. Zákony na pomaďarčenie Uhorska vydávali sa od roku 1791. Na konci 18. a na začiatku 19. storočia národy boli pohýbané novými ideami: keby u nás vtedy bolo zostalo pri starom, keby sa Slováci neboli tiež pohli ako ozaj Slováci, roku 1790 vyburcovaný maďarizmus bol by nás skoro zatým zadusil a už do roku 1867 bol by ostal len bezmocný ľud slovenský.

Pritom ušla pozornosti Záborského ešte i druhá stránka veci. Katolíci slovenskí písali po svojom, evanjelici tiež po svojom: spojiť Slovákov, rozdvojených spisovným jazykom za celé storočia, bolo možné len pri slovenčine. I Štúr bol možný len po Bernolákovi.

Ináč i pesimistický Záborský takú mienku mohol mať len do roku 1867. Po tom, čo v Uhorsku roku 1867 nastalo, kto môže politické neúspechy Slovákov hľadať v literárnych pomeroch? Slovenčina vydržala veľký, ťažký nápor, Slováci s ňou prežili obdobie, akého ani len približne nebolo v celej tisícročnej ich neblahej minulosti.

Verte poetovi. Ján Hollý krásne povedal o Bernolákovom diele, že po ňom matka Slovenka „hneď silu dostala, dostala čerstvotu údov“. Toľko je isté, že na konci 18. storočia bernolákovci boli lepší Slováci ako ich vrstovníci „staro-nowinári“, písavší po česky. Roku 1846 pod názvom Hlasy ešte celú knihu osvedčení bolo možno zobrať proti slovenčine, ale keď o dva roky strhli sa ťažké búrky, roku 1848, vtedy zo všetkých protivníkov slovenčiny iba jediného Kollára bolo vidieť ako obrancu slovenskej veci…

*

História slovenská snuje sa len okolo nemnohých mien, lebo deje slovenské mali tisíce hatiacich a nepremožiteľných okolností. Hodno nám s vrelým citom spomínať také mená a z celej duše pridŕžať sa toho, čo ony predstavujú.^[27] Nech je večná v slovenskom národe pamäť pred sto rokmi skonavšieho Antona Bernoláka!