ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Školstvo je tým faktorom, ktorý môže najviac prispieť k pozdvihnutiu nášho zaostalého národa. Len vtedy nájdu iné, k šťastiu národa smerujúce podniky pripravenú pôdu, keď rozmnožený počet vzdelancov účinkovaním vyšších škôl a počet uvedomelého ľudu účinkovaním národných škôl.

A tak príčinu našej zaostalosti treba hľadať len v nezriadenosti školstva; lebo pokroku času i národnému duchu zodpovedajúca a kresťanstvom presiaknutá výučba odpomôže ľudu i materiálnym nedostatkom a zobudí v ňom i hrdosť národného povedomia.

Len s ľútosťou musíme vyznať, že naše školstvo posiaľ nebolo takto zriadené!

Od r. 1868, ako vláda na základe nového školského zákona začala usporadúvať svoje školy, i v našom školstve nastal síce čulejší a rezkejší ruch, ale predsa ani ten nemožno vyhlásiť za dostatočný čo i len čiastočne. Miestami viedli sa mužné boje proti prechmatom vládnych orgánov, predstavenstvá sa statne zasadzovali za konfesionálne školy a zasadzujú sa s neustálou vytrvalosťou až podnes; ale keď povážime snahy a hojnosť prostriedkov vlády, naplnení sme obavami a prichádzame k presvedčeniu, že konečne podľahnúť musí konfesionalizmus. Že by k mužnému bráneniu našich práv naďalej nebolo dostatočnej sily; že by naši mužovia, ktorí vec cirkvi a národa na srdci nosia, nemali i naďalej tie najúprimnejšie snahy, o tom nech nepochybuje nikto — spomenuté obavy majú svoju príčinu celkom v inom, a to je nezriadenosť, a síce nezriadenosť v školstve.

Podľa zákona: čím väčší odpor, tým väčšia činnosť musí sa vyvinúť, sa dosiaľ nepokračovalo. Horlenie slovom a perom v týchto bojoch je nedostatočné, tu požaduje sa čin v skutočnosti, ktorým zriadiť by sa mali naše školy natoľko, že by vládne školy boli paralyzované. Takto potom prechmaty vládnych orgánov založené by boli na piesku a my požívali by sme blahonosné ovocie nášho konfesionalizmu.

Že posiaľ na dosiahnutie tohto ani len snahy neboli obrátené, zrejmé bude, keď spomeniem len školské knihy. Vláda totiž vydáva v zmysle zákona znamenité knihy — a my? My sotva máme niekoľko, ktoré by zodpovedali našim požiadavkám! Ďalej vláda prísne nalieha na to, aby tieto ňou vydané knihy uvedené boli do škôl; u nás ale málokto sa obzrie, akú knihu má upotrebiť učiteľ, kdežto práve vydávané by mali byť odbornými mužmi vypracované knihy, ktorými pri ich kresťansko-národnom smere pre ich pedagogickú cenu paralyzované by boli tie, ktoré vydávané sú pre vládne školy.

Keď Spolok sv. Vojtecha vydáva školské knihy vôbec pre všetky slovenské kat. školy, u evanjelikov každý seniorát chce mať svoje osobitné, výsledkom čoho povstávajú školské spisy bez ceny, ktoré v tomto zvrchovanom čase veru nepomknú výučbu dopredu. Stačí tu spomenúť len „Šlabikár“, knižtičku, ktorej môže sa minúť najviac výtiskov. Šlabikárov týchto máme už toľko, že ťažko bolo by ich spočítať; navydávali ich jednotlivci, vydávali senioráty. A predsa musíme uznať, že nie sú nateraz nášmu školstvu ku prospechu.

Na dosiahnutie jednoty netreba len vôle a ochoty u školského predstavenstva: ťažkosť tu nemôže byť žiadna. A keď sa to docieli, z niekoľkých členov zostavený výbor súbehom ľahko by mohol obstarať ročné vydanie aspoň dvoch-troch odbornými mužmi vypracovaných školských kníh, ktoré potom isto mali by u nás dosiaľ neslýchaný odbyt, a tým postavený by bol pevný stĺp na udržiavanie nášho kresťansko-národného školstva.

Keď nebude chýbať dobrá vôľa a ochota a z druhej strany i obete, naše školstvo i bez pomocnej ruky zo strany štátu kvitnúť bude; vyjde z neho ľud vzdelaný, kresťanský — a budúcnosť národa bude zabezpečená.

Školské knihy. Národné noviny, 12. októbra 1872, č. 122