ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anton Bernolák, pôvodca prvej slovenskej mluvnice a prvého slovníka slovenského jazyka, býva odsudzovaný preto, čo v predhovore k svojmu Slowáru napísal o maďarskom jazyku. Vyjadril sa tam totiž tak, akoby on svojím slovníkom chcel šíriť u Slovákov znanie maďarského jazyka. V slovníku (Slowár slovenskí česko-laťinsko-nemecko-uherskí) slovenské slová Bernolák vykladá i po maďarsky, a tomu svojím predhovorom chce dať takýto zmysel: Siedmym zákonným článkom z roku 1792 maďarský jazyk predpísaný je ako hlavný jazyk pre toho, kto chce dostať verejný úrad; teda v Uhorsku bývajúce ostatné národy potrebujú učiť sa tomuto jazyku. A každý ľahko môže sa naučiť po maďarsky, ak slová a konštrukcie jeho materinského jazyka po maďarsky sa vysvetlia. A ak maďarský jazyk bude známy každému slovenskému obyvateľovi Uhorska, onedlho v celej krajine všade bude sa ozývať maďarská reč.^[1]

V Slovenských pohľadoch (1897, s. 552 a nasl.) už bol vysvetľovaný tento odstavec Bernolákovho predhovoru. Roku 1785 a 1786 v Banskej Bystrici vychádzali v mesačných zošitoch Staré noviny; písavali v nich Ján Hrdlička, Jur Ribay, Štefan Leška, August Doležal, redaktorom bol Ondrej Plachý — na svoj vek iste dobrí Slováci. V článkoch svojich horlili za zachovanie a zvelebenie slovenského národa; čokoľvek vedeli pekného o Slovanstve, čo mohli o ňom blýskavého vyhútať, všetko povnášali do Starých novín. „Progdi zagistě kdo jen chceš — písal Hrdlička — wšecky té kraginy, které od moře polednjho až k pulnočnjmu ležj, nenaleznešli w njch wšudy Slowáků (— Slovanov)… Řeč Wlaská, Španielská a Francauska neomýlně na zad stati musý Latinské, gakožto obecné matce své. Reč Nydrlanďská, Denemarská, Šwedská, Englická, Islandská a některé giné ctjti museji Německau, gakožto též matku swau. Než k tomutoli gest zawázana y řeč naše Slowenská (= slovanská)? Tato žádné nenj dcera, ale sama w sobě plodistwá welmi matka, která od moře až k moři z naplozených a wždy geště žigjcych dcér swých až posawad se těšj. Ať nic nedjm o přednosti gegj w tom, že ona sama y při službách Božjch řeči latinské neydéle při boku stála: čjm žádná giná řeč chlubiti se nemůže.“ V inom článku možno čítať: „Na slowenském, Národu našem to Požehnání Hospodinovo patrné gest: Množtež se a naplňte Zemi… schwálně tu zawjrám Řeč a zeptáwám se jednoho každého wýborného Slowáka, zdaliž tento národ nezaslaužj, aby y ti neyučeněgšj a neyslawněgšj Filozofowé, Pánowé, ano i neywyššj Wrchnosti o geho Oswjcenost pečovali?“ A vedľa takýchto vecí v Starých novinách našich prídeme na článok: „Literatura Slowanská gest potřebná, a slaužj k rozšjrenj známosti řeči nemecké.“ Čítanie slovenských spisov že má byť len prípravou na čítanie spisov nemeckých. „Tak se s neymaudregšjmi Cýli našeho negmilostiwegšjho Krále, kterýžto chce, aby geho Mateřinská reč y saudné stolice geho Kragin opanowala, neydokonalegi srownáva!“ A na konci roku píše sa: „… Ano toto institutum (= Staré noviny) slaužj k Rozšjrenj Ržeči německé… Lépe gest pit Wodu ze Studnicy, nežli ze Sklenicy, dulcius ex ipso Fonte bibuntur aquae. A protož (kdo tyto Wěcy čjta w swém mateřinském slowenském Gazyku) odhodj wšecko na Stranu, a bude se německau Ržeč učiti, aby mohl w té samé Knihy čjtati, a totoť gest, což se žádá a skrze toto Nařjzenj (institutum = Staré noviny) hledá.“

Aké desné analogon k Praefatii Bernolákovho Slowára!

Na uvedenom mieste v Slovenských pohľadoch písali sme: „Bernolák celý svoj život strávil v ťažkej práci slovenskej, v práci za povznesenie a zachovanie slovenského národa. Pri takom živote je psychologická nemožnosť žiadať si pomaďarčenie Slovákov. I spisovatelia Starých novín sú dobrí, horliví Slováci, ale ich slabosťou bolo bezhraničné korenie sa Jozefovi II. Pritom vývoj národného povedomia slovenského musí mať azda svoje stupne. V živote národov všetko treba si zaslúžiť, vydobyť si. Po dlhých storočiach národného spánku, po tak dlho trvavšej polovičatosti slovenskej, pri ktorej ináč krásne charaktery a už dosť uvedomelí Slováci ani len nechceli tak sa volať, ako volá sa ich ľud, ale latinizovali si slovenské mená, kdeže by sa boli vzali naraz celí mužovia, charaktery na všetky strany rovnako tvrdé? Aby národné naše snahy nemuseli byť vyhovárané, v živote slovenskom museli sa zjaviť najprv takí mužovia, ako Hollý, Kollár, Šafárik, ktorí v „službu národnú“ priniesli i veľké talenty. Potom ešte bolo treba, aby prišli Štúr, Hurban, Hodža a v rokoch 1848 — 1849 dokázali, že Slovákom za svoju národnú vec treba vedieť i umierať. K Bernolákovmu predhovoru nájdeme však analogon i spoza slovenskej medze, u — Kopitara.

Bartolomej Kopitar, Slovinec z Krajny, kustód viedenskej dvornej bibliotéky, na počiatku XIX. storočia vedľa Dobrovského v slavistike prvá autorita, svoje články o slovanských jazykoch, literatúrach a dejinách rád začínal s odvolávaním sa na 50 miliónov Slovanov, ktorí „pri priaznivejších mravných okolnostiach“ mohli by sa zdesaťnásobniť, slovanské nárečia staval do paralely s gréckymi a za príkladom Grékov žiadal si spoločné písmo i pre Slovanov. Roku 1812 tento Kopitar uverejnil článok o Janovi Hromádkovi, profesorovi českého jazyka na viedenskej univerzite, a jeho „Cýsařskych králowských Wjdeňských Nowinách“. („Prof. Hromadko’s böhmische Sprachkanzel und Zeitung in Wien“.) V článku Kopitar vyjadroval radosť, že na niektorých ústavoch v Rakúsku založené sú slovanské katedry, potom vykladal: „Štát — keďže mu osveta Slovanov, tvoriacich veľkú jednorodnú silu jeho (dobré dve tretiny všetkého obyvateľstva), musí byť veľmi vážna, a, ako dokazujú najvyššie nariadenia v prospech nezjednotených, záležajúcich vo väčšine tiež zo Slovanov, je skutočne vážna — nielen povolí, ale i odobrí podobné patriotické inštitúcie k vzdelaniu národa pomocou jeho vlastného rodného jazyka (najprirodzenejšia, rýchla a úrodná metóda). Vis consili expers mole ruit sua: vim temperatam Di quoque provehunt in maius. Horatius, Od. III, 4. Sám nemecký jazyk, ktorý je v Austrii štátnym, takou cestou môže len získať prozelytov, keď pri väčšom, počte pripravených v svojom materinskom jazyku k vyššiemu vzdelaniu podobne väčší počet bude sa usilovať štátny jazyk študovať, ktorý pritom môže predstaviť literatúru, pretekajúcu sa s gréckou a rímskou, a tým viac so všetkými súčasnými jazykmi, kvôli ktorej samej on už zasluhuje byť študovaný a nepochybne i bude sa študovať.“ (Kleinere Schriften, s. 196.)

Tento výklad Kopitarov veľmi sa podobá výkladu Bernolákovmu.

Kopitar, úradník viedenskej dvornej bibliotéky, člen komisie vyslanej do Paríža zobrať rukopisy Napoleonom odnesené a ako slavista majúci styky v Slovanstve s najprednejšími ľuďmi, bol vo svete i v samej Viedni a v jej vládnych kruhoch rozhľadenejší, o toľko teda smelší než Bernolák, ktorý žil na čeklískej, potom novozámockej fare: a predsa ozajstný zmysel slovanskej katedry na nemeckých ústavoch v Rakúsku Kopitar zakrýval a vyhováral, že ňou získajú sa noví prívrženci, prozelyti, nemeckému jazyku. Formálne povedal azda menej než Bernolák; jednako je to reč neslobodného Slovana, ktorý proti národnému nepriateľovi ešte neodváži sa na otvorenú borbu, ale pomáha si ľsťou, podvodom.

Nazdávam sa, že správnosť vyžaduje považovať Bernoláka ako stupeň vo vývine slovenského národného povedomia.

Bernolák ako Slovák znamená už viacej ako Daniel Horčička zo 17. storočia, ktorý ešte nemohol byť bez polatinčeného mena (Sinapius), no Bernolák ešte nedošiel ta, kam po ňom Hollý, Kollár, Šafárik a po týchto v rokoch 1848 — 1849 hurbanovci.