ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chudobná izba baníckej rodiny, vľavo posteľ, sporák, vzadu vchod do komory, v prostriedku stôl, východ na ulicu, vpravo šafáreň a skriňa. Večer. Na stole petrolejová lampa.

Prvý výstup

Matka, Suseda

SUSEDA (neisto, pomaly vchádza): Si sama?

MATKA (sedí pri stole. Nevstane, neobráti sa): Sama.

SUSEDA: Naši sa nevracajú.

MATKA: Ešte nie je šesť.

SUSEDA: Bojím sa. Včera spomínali chlapi zo šichty môjho Martina, že zasa cítili plyn. Tak ako pred výbuchom v Amálke.

MATKA: Nemáš sa čoho báť. Vrátia sa.

SUSEDA: Už niekoľko dní nemám pokoja. Prekliala som hodinu, v ktorej môj syn po prvý raz fáral. Prečo som ho pustila? To nie je chlieb pre človeka.

MATKA: Pre chudobu je život všade ťažký.

SUSEDA: Vo fabrike je ľahšia robota. Alebo pri gazdovstve. Milšie by mi bolo vidieť ho paholčiť ako kopať pod zemou.

MATKA: Boh je všade s ním.

SUSEDA: Keby som to vedela povedať tak ako ty. Vieš iste, že sa im nič nestane?

MATKA: Aj môj Jano je s nimi.

SUSEDA: A nebojíš sa?

MATKA: Dnes nie.

SUSEDA: Neviem sa dočkať večera. Tak ticho a smutno je u nás.

MATKA: Sadni si.

SUSEDA (sadne si): Dávno som tu nebola.

MATKA: K nám ľudia nechodievajú.

SUSEDA: Chlapi rozprávali včera o výbuchu v Amálke. A starý Hnilčík povedal: Pavlíčka vraj vedela vopred, čo sa stane. Hovoril pravdu? (Pauza.) Ako si to mohla?

MATKA: Mala som sen. Zavše to príde na mňa. I vtedy tak. Dva dni pred výbuchom. Videla som aj brvno, ktoré padlo na môjho.

SUSEDA: A verila si, že sa to stane?

MATKA: Nebolo to po prvý raz. Syn Jano bol ešte chlapček, keď sa mi raz ukázalo, že si zlomí nohu. Vtedy som neverila. Ale keď mi ho na tretí deň priniesol na rukách hájnik z lesa, pocítila som, že boh mi dal strašnú moc. Chce, aby som vedela, čo sa stane s mojimi.

SUSEDA: Prečo si potom pripustila, aby tvoj fáral?

MATKA: Neveril mi. Nik mi neveril. Stála som pred vrátami a volala na každého, kto sa poberal k šachte: Nefárajte! Dajte si povedať! V Amálke bude výbuch! Zostanete tam všetci! Smiali sa mi. A môj nebohý iba ma odsotil zlostne a zareval na mňa, či ma ošiaľ chytá. Kričala som ďalej. Zapchal mi ústa a pohrozil mi, že ma zbije. Potom sa ponáhľal za ostatnými.

SUSEDA: A nechala si ho?

MATKA: Išla som za ním. Keď som videla, že ho nedohoním, začala som utekať. Samodruhá. A volať. Potkla som sa a padla. Vstala som a bežala ďalej. Ale keď som došla k šachte, boli už všetci pod zemou. — Na druhý deň narodil sa náš tretí syn. Mŕtvy prišiel na svet. Ale bolo tak dobre. Vtedy vynášali aj jeho otca spod zeme, rozmliaždeného a spáleného na nepoznanie.

SUSEDA: Je to strašné, čo rozprávaš.

MATKA: Je to strašné, Mara. Je to strašné, keď sa trasieš, lebo cítiš, že zasa sa blíži chvíľa, keď niečo uvidíš. A vieš, že to nemôže byť nič dobrého. A nesmieš sa proti tomu postaviť. Neprekazíš, čo chce boh. (Pauza.) Ľudia rozprávajú o mne, že som s čertom spriahnutá. A ja mám iba svoj kríž.

SUSEDA: Anna, azda sa ti to nevráti. Synov máš v poriadku. Paľo sa dobre má v Amerike, i Jano si zarobí ako ostatní. Upokoj sa! Čoho by si sa musela báť!

MATKA: Neviem. Dnes od rána cítim divnú slabosť.

SUSEDA: Si chorá?

MATKA: To vždy tak, keď sa blíži čas.

SUSEDA: Teraz, teraz by si mala…

MATKA: Už dávno tu sedím a čakám.

SUSEDA (zhíkne).

MATKA: Neboj sa, Mara. I ty máš svoj kríž. Len môj je ťažší.

SUSEDA: Nepotrebuješ pomoc? Celá sa trasieš…

MATKA: To ma premáha. Bojím sa toho, čo uvidím. (Po chvíli.) Choď! Teraz musím byť sama.

SUSEDA (pomaly, s hrôzou v očiach, vyjde).

Druhý výstup

Matka, Paľo.

MATKA (meravo sedí pri stole. Oči zatvorené, ani sa nezachveje.)

PAĽO (reflektor ho osvieti, len keď už stojí na javisku ako videnie. Je smutný, vyzerá biedne. V ruke drží veľký poľovnícky nôž. Hovorí ticho): Tento nôž som doniesol bratovi… (Reflektor zhasne, nevidieť ho viacej.)

MATKA (sa strasie. Otvorí oči, meravo sa díva pred seba. Ticho): Paľo, môj Paľo! (Zvonku hovor zo šichty prichádzajúcich a lúčiacich sa baníkov. Vstane. Tvár zmučená, údy olovené.)

Tretí výstup

Matka, Jano

JANO (vojde): Dobrý večer! (Odkladá výstroj.)

MATKA: Dobrý večer!

JANO: Bola to dnes robota pre psa. Vraj už v tej starej šachte nič nenájdeme. Bude sa otvárať nová. (Sadne si za stôl.)

MATKA (nesie mu misu. Položí na stôl): Jedz!

JANO: Hladný som ani vlk! A dobrá polievka. (Dá sa do jedenia.) Čosi rapotali včera babky, že zasa cítiť plyn i v Amálke, i v Lujzke. Ale dnes sa dýchalo celkom dobre. Nič som necítil.

MATKA: Suseda tu bola. Pre tie reči. I ona sa bála.

JANO: Oni sa priveľmi boja o svojho Martina. A Martina ide poraziť, keď mu chlapi spomínajú mamku. Položí čakan, aby si trošku vydýchol, už sa pustia do neho: „Tak, tak, Marcinko, tak… Načo by si furt robil? Mamka ti prikázali, aby si sa šanoval.“ A zasa, keď ideme pred krčmou, tak mu dohovárajú: „Aby si nevošiel, Marcinko. To je nič pre teba! Čo keby mamka prišli za tebou a našli by ťa s pohárikom v ruke? Vieš, že by bolo zle. Len choď pekne domov. To je len pre chlapov a tebe je pri peci najlepšie!“ A Martin vtedy už len gúľa očami, ale nevie, komu tresnúť zaucho. Iba zubami škrípe od jedu, lebo každý sa škerí na neho. Aj do plaču mu býva, keď ho už chlapi dlho doberajú. A potom, keď príde domov, na mať ani nepozrie.

MATKA: Prečo?

JANO: Lebo ona je na vine, že si z neho robia posmech.

MATKA: A je to na posmech, že sa bojí o syna?

JANO: Čo sa má báť? Martin už nie je chlapčisko.

MATKA: Nie je chlapčisko. Ale je jej syn.

JANO: Syn. V našej šichte robia skoro samí mladí. Každý z nich má ešte matku. Ale ani jedna nevaruje tak syna ako naša suseda. Im tiež ani na rozum nepríde, aby sa o mňa báli.

MATKA: Čo ty vieš! Matky sú všetky rovnaké.

JANO: Hm! I oni mávajú strach o mňa?

MATKA: My ho len dusíme v sebe. A Martinova matka to nevie. Ona musí povedať, čo ju trápi.

JANO: No veru, to by si nebol pomyslel, že aj oni sa trápia pre mňa. Veď ja robím, na mňa môže prísť nešťastie. Im sa nič nestane, keď nás tam dolu zavalí.

MATKA: Stratila by som syna.

JANO: Ale žili by ďalej.

MATKA: Žila by. I vtedy, keby som aj teba, aj Paľa stratila. Ani strom, ktorému vyschýnajú posledné konáre. Plodov nemá a rodiť viac nebude.

JANO: Ech, každý má mať strach o seba. (Zjedol polievku.) Majú ešte dačo?

MATKA: Zemiak. (Nesie misu.)

JANO: Už jedli?

MATKA: Nie.

JANO: A nechcú?

MATKA: Nestaraj sa!

JANO: Vidím ešte čosi na sporáku.

MATKA: Ak ti je málo, chleba ti odkrojím.

JANO: A pre koho je tamto?

MATKA: To… to je pre Paľa.

JANO: Pre koho?

MATKA: Pre Paľa.

JANO: Čo sa im robí?

MATKA: Paľo príde domov.

JANO: Paľo? Z Ameriky? Ako to vedia? Písal? Odkázal?

MATKA: Nepísal, ani neodkázal. Ale príde. Videla som ho. Je na ceste. Už veľmi blízko.

JANO: To sa im prisnilo zasa?

MATKA (neodpovedá).

JANO: Prečo nevravia?

MATKA: Čo ti mám vravieť?

JANO: Len to mi chýba, aby sa takéto pletky rozniesli po dedine. Aby ľudia prstom ukazovali: Aha, to je ten, čo má bláznivú mater.

MATKA: Paľo príde.

JANO (odkopne stoličku): Aby to parom vzal! I zo mňa chcú blázna spraviť? Vraveli o tom dakomu?

MATKA: Nie.

JANO: Lepšie bude, keď to nebudú spomínať. Mňa si chlapi nebudú doberať ako Marcina.

MATKA: Dobre, syn môj.

JANO: No len aby tak bolo. (Postaví stoličku.) Idem do Adamov.

MATKA (kladie na oheň).

JANO: Načo kladú? Je im zima?

MATKA: Nechaj ma!

JANO: Ech! (Vyjde, buchne dverami.)

Štvrtý výstup

Matka, Suseda

MATKA (položí hrniec na sporák. Potom horúčkovito robí poriadok v izbe.)

SUSEDA (tíško sa vkradne): Je ti lepšie?

MATKA: Už.

SUSEDA: Bola si celá zmenená. Až som mala strach pred tebou.

MATKA (na stole robí poriadok. Vytiahne vyšívanú prikrývku.)

SUSEDA: Anna, a čo si videla?

MATKA: Nič.

SUSEDA: Nič? (Pauza.) Môj Martin ešte nie je doma. Dobrý je. Dáva mi do haliera celú výplatu. A predsa ho čakám každý deň so strachom. Nielen pre robotu. Ty si nepoznala jeho otca, Anna. Bol už mŕtvy, keď sme sem prišli. Mladý umrel, ani syna si nevychoval. Pálenka ho zabila. — Ja sa už všetkého bojím, ale najväčšmi toho, že Martin raz začne piť. Už vtedy, keď môj dokonával, povedali mi, že si musím dať na syna pozor. Lebo ak zvykne na nápoj, pôjde aj on ako jeho otec.

MATKA (robí si svoje).

SUSEDA: Aj varujem ho, ako môžem. Ako sa dá. Ale chlapi vedia, že ho nepúšťam do krčmy, a ja už viem, že ho raz opijú. — Keby sa mi pošťastilo oženiť ho. Nech sa trápi s ním žena. Ale ktorá by ho chcela? Bedára s takým krížom… (Pauza.) No idem. Možno už prišiel. A Jano je kde?

MATKA: U Adamov.

SUSEDA: U Adamov? Veď chodí za Katkou Tomkovie. Tam býva každý večer. Aj mládenci ho zavše pozlostia, že mu ostala po bratovi.

MATKA (chvíľu meravo stojí, ale potom sa premôže).

SUSEDA: Kata je milé dievča. Pekné, robotné. Nik by nemohol o nej povedať, že celý týždeň tára a v sobotu zvára. I ty budeš mať čo deň po starosti. Vydýchneš si, ak z nich bude pár.

MATKA (ide k sporáku a díva sa do hrnca).

SUSEDA: Ale ty ma ani nepočúvaš, Anna. Čo sa ti robí? Polievku prihrievaš? Veď ste už večerali. Zametala si, obrus dala na stôl. Tak tu vyzerá ani v nedeľu na poludnie. Anna, koho čakáš?

Piaty výstup

Tie isté, Jano

JANO (vojde): Miško Adamčík vraví, že Paľo sa vrátil.

MATKA (skríkne).

SUSEDA (po tichosti): Anna, ty si to vedela… Ty si vedela, že príde! (Ustupuje a potom rýchlo vyjde.)

Šiesty výstup

Matka, Jano

MATKA: Kde je?

JANO: Čo ja viem? S Adamčíkom vedno prišli od vlaku. A vlak hvízdal ešte vtedy, keď nám dávali výplatu.

MATKA: Choď ho pohľadať.

JANO: Ja? Trafí aj sám.

MATKA: Keď nepríde domov, pre teba nepríde.

JANO: A to už ako?

MATKA: Nespratník si. Pre teba odišiel. Úzky bol pre vás tento dom.

JANO: Dal som mu peniaze na cestu.

MATKA: Dostal si za ne jeho otcovskú čiastku. Nič si mu nedal zadarmo. Ešte si zarobil na bratovi.

JANO: Zarobil. Pomohol som mu.

MATKA: Odísť.

JANO: Nemôžu povedať, že som ho vyháňal.

MATKA: Ale ani slovom si ho nezdržiaval. Iba to počúval stále od teba, ako mu tam dobre bude a ako je zle doma.

JANO: A predsa išiel rád.

MATKA: Nemohol inakšie. Nebolo pre neho miesta v rodičovskom dome.

JANO: Ech, babské reči. Odišiel preto, lebo chcel odísť. Bol mladý a sveta chcel skúsiť.

MATKA: Pamätám sa, ako odchádzal. Slzy mal v očiach. A tak sa lúčil so mnou, akoby sme sa už nikdy nemali vidieť. Ty si ho odprevadil do mesta. A keď si sa vrátil, nešiel si už do roboty. Celý deň si vysedel pri stole a usmieval si sa. Vedela som, na čo myslíš.

JANO: Aj myšlienky vedia čítať?

MATKA: Nikdy v živote si nemal takú radosť.

JANO: Ani on neobanoval, že odišiel. Bolo mu tam dobre. Ktovie, koľko peňazí si usporil, a vracia sa domov ako boháč.

MATKA: Boháč! Do biedy si ho vyhnal.

JANO: Ani raz nenapísal, že sa mu zle vodí. Kdeže je jeho posledný list? (Vytiahne zásuvku.) Tu, hľa! Hneď navrchu!

MATKA: Nemusíš ho čítať! Viem, čo je v ňom.

JANO: Tak čo tárajú? Píše, že má dobrý zárobok a polovicu pláce si môže odložiť.

MATKA: Špinavého a otrhaného som ho raz videla. Sotva som mu poznala tvár. Čakan mal v ruke a kolenačky robil.

JANO: Taľafatky.

MATKA: Hej, taľafatky. Ten by sa vracal domov, keby mu tam bolo lepšie. Prišiel by sa ti ponížiť, aby si ho prijal do domu, kde nájde iba peklo. Nerozumieš, že preto prichádza, lebo mu tam bolo horšie ako v pekle?

JANO: Pekne! Tak Paľo príde bez groša. Odtiaľ, kde si iní majetky nadobudli. Ale potom bude malý pán.

MATKA: Dokiaľ žijem, bude v tomto dome taký pán ako ty.

JANO: Ba čo! Ešte väčší! Nech vravia tak, ako myslia. Budú vedno dúchať proti mne. Dvaja proti jednému a nakoniec ma vyhryzú. Už to vidím dobre.

MATKA: Nevieš, ako hrešíš.

JANO: Nehreším, keď vravím pravdu. Doteraz ani ich nebolo počuť v dome. A naraz sa im rozviazal jazyk. Čo bude, keď sa vráti ich milovaný syn? Za pár dní tu bude pánom bohom.

MATKA: Veríš tomu, čo hovoríš? Vzal Paľo i len halier z tvojho? S posledným kúskom chleba by sa podelil s tebou.

JANO: Ešte sa so mnou nedelil. Len ja sa budem musieť s ním.

MATKA: Neboj sa! Obídeš zasa dobre. A keby videl, že ti zavadzia, poberie sa a pôjde do sveta ako pred štyrmi rokmi.

JANO: Len keby sa ponáhľal. Bude ho treba pohnať trošku!

MATKA: Syn môj! Nemôže to byť inakšie?

JANO: Ako?

MATKA (padne na stôl s plačom): Brat sa ti vracia!(Pauza.)

JANO: Brat? Nie. Ich syn sa vracia.

MATKA: I ty si mojím synom. Boh vie, že vás rovnako milujem.

JANO: Ale ja to neviem. A nikdy som to nevedel. Mňa by sa neboli zastali proti Paľovi, keby bol mal niečo proti mne.

MATKA: Ty si mocný. Máš všetko. Zárobok i dom. Vysmial by si ma, keby ti chcela pomáhať. Ale on ma potrebuje. Vracia sa s holými rukami. Žobrák. Je zbiedený a slabý. Nemá nič a nikoho, len mňa. Kto sa ho zastane, ak nie jeho mater? A kto mu povie, že je doma?

JANO: Keby bol radšej…

MATKA: Mlč! Chceš, aby som sama volala na teba trest boží?

JANO (ide prudko k dverám a berie si čiapku).

MATKA: Počkaj! Rád počúvaš, keď sa chlapi posmievajú Martinovi a jeho matke. Ale dnes vyjdeme my na posmech pred celou dedinou. Ak neprijmeš Paľa ako brat, ten viac do nášho domu nevkročí. A to bude len tvoja hanba.

JANO (prekladá čiapku z ruky do ruky. Potom sa pohne k dverám.)

MATKA: Pôjdeš za ním?

JANO: Nie! (Odloží čiapku a oprie sa o múr.)

MATKA: Dobre! Pôjdem sama! (Berie si šatku.)

JANO: A kde ho budú hľadať?

MATKA: Ja viem, kde ho mám hľadať! (Ide.)

JANO (chytí ju): Do Tomkov idú?

MATKA: Pusť ma!

JANO: Tam je, však? Hneď som to vedel. Kde by bol tak dlho. Nech povedia pravdu. Bol tu?

MATKA: Bol. Videla som ho, akoby bol stál pri mne. Zbiedený bol, opustený, bledá bola jeho tvár a tak smutno sa díval pred seba, akoby bol vedel, čo ho čaká doma…

JANO: To ich mátalo zasa? A zo mňa si robia blázna? Či si aj veci zaniesol do Tomkov?

MATKA: Už viem, prečo ho nenávidíš.

JANO: Chceli, aby som išiel za ním. Nuž pôjdem.

MATKA: Jano!

JANO: Ta pôjdem, kde ho chceli hľadať.

MATKA: Choď! A povedz mu, že ti bolo málo vziať jeho majetok. Že si mu vzal aj dievča!

JANO: Tam nebudeme diškurovať. Tam potečie krv! (Beží k dverám.)

Siedmy výstup

Tí istí, Paľo

PAĽO vojde. Zastane vo dverách): Ide vietor, až človeka stavia. Daj vám boh dobrý večer!

JANO (sa zháči).

PAĽO: Zďaleka idem. Prijmete ma?

MATKA (výkrik): Syn môj.

PAĽO (pustí kufor a pribehne k nej): Mamka moja! Jaj, že ich už vidím. Nič som si tak vrúcne nežiadal. Čo som na nich myslel. Bol by tam skapal, keby nebol cítil, že kdesi na tejto veľkej prekliatej zemi žije a myslí na mňa moja mať… Štyri roky. Dlhý čas. Nesmierne dlhý. Živí sa môžu zabudnúť a mŕtvi ožiť…

MATKA: Vedela som, že prídeš.

PAĽO: Ale či teraz a tak, ako som prišiel? To ma mučilo po celej ceste. A iba vtedy ma to začalo hrýzť, keď som už mal tiket vo vrecku. Mal som sa vás opýtať, či jesto pre mňa miesto doma. Ale bol som už šialený, tak ma ťahalo domov. Len o tom som rozmýšľal, ako vojdem do nášho domu, ako pozdravím, čo poviem, ako si sadnem k tomuto stolíku a budem sa dívať na vás. Ako bude, keď budem doma. — A darmo ma odhovárali kamaráti, darmo ma strašili, že sa vraciam do biedy, ktovie, či ma doma prijmú a či neobanujem sám. Jedno som vedel, že oni sa so mnou naveky nerozlúčili… Že ma čakajú… mamka…

MATKA: Sadni si. Ustatý budeš po veľkej ceste. Si doma.

PAĽO: Doma? Brat, my sme si ani ruku nepodali. Neprivítal si ma a neviem, či ma prijmeš. Ja som tu nič. Ty si pán.

MATKA: Ako by ťa neprijal. Brat brata.

JANO: Nech sa neozývajú, keď sa mňa spytuje.

PAĽO: Tvrdý si.

JANO: Čakanom narábam.

PAĽO: I ja. Ale iba ruky mám tvrdé od neho.

JANO: Lekcie si mi prišiel dávať?

PAĽO: No! Ale ani prosiť nebudem. Ak nieto pre mňa miesta doma, nájdem si u kamaráta.

JANO: To nemusíš! Ostaň, ak chceš! (Podá ruku.) Ja ťa nevyháňam.

PAĽO: Nemáš v ruke palicu. Len ako sa dívaš na mňa, ako si mi podal ruku, ako sa zhováraš so mnou… Čo som ti spravil? Keď som odišiel, tebe som urobil po vôli.

JANO: Že mne? A sebe nie? Cha…

PAĽO: Aj sebe. Pravdu máš. Ale prečo sa na mňa hneváš za to, čo som ja už dávno obanoval?

JANO: Že sa hnevám? Čoby! Len neviem, načo si prišiel. Vypisoval si, že ti je dobre.

PAĽO: Cigánil som, aby mať neplakali.

MATKA: A mňa si nemohol ocigániť. Vedela som, že tak bude.

PAĽO: Vedeli? A trápili sa? Jaj, prečo to nebolo inakšie? Mamka moja, šťastie treba mať. A ja som ho nemal nikdy v živote. I tam sa mi dostala najhoršia robota. Majna za majnou, v jednej si zatínal čakanom a po kolená si stál vo vode a v druhej si kolenačky musel prerobiť celú šichtu. Nezachytí Janov pohľad na matku. A vtedy bolo ešte dobre. Ale potom prepustili naraz dvesto chlapov a onedlho päťsto. I mňa vyhodili, a bolo po zárobku. Probovali sme všeličo. Chodili z fabriky do fabriky žobrať o robotu. Všade bolo treba čakať. A mňa už dusilo všetko. V poslednom čase žili sme iba z toho, čo sme si boli odložili.

JANO: Tak si aj odkladal.

PAĽO: Ako každý.

JANO: A mal si veľa?

PAĽO: Zostalo mi práve na cestu.

JANO: A ja, že si sa vrátil ako milionár. Že kúpiš naše bane a s materou sa budeme v aute voziť. (Smeje sa.) A tu vysvitne, že nemáš nič.

PAĽO: Bolo tam veľa takých. Keď sa strojili do Ameriky, mysleli si, že raz kúpia doma celý chotár. A vďačne by sa boli vrátili so mnou. Lenže nemali ani na cestu.

JANO: Povedačky!

PAĽO: Netreba, aby si mi veril. A na posmech nie som.

JANO: Ja sa ti neposmievam. Ja len tak… ako sa mať tvária. Všetko sa im plní, čo si predpovedali. Môžu mať radosť zo syna.

MATKA: A mám. Ja som jeho čakala, a nie jeho peniaze.

JANO: Pravda. Zarábať budem ja. Na nich i na ich syna.

MATKA: Na mňa nerobíš. O mňa sa postaral tvoj otec. A Paľo si nájde robotu. Našli u nás kadejakí, i jemu sa ujde.

JANO: Len nech si ho varujú. Majú ho už teraz a užijú ho ešte. I mne sa ujde z neho. Doteraz mi vykrikovali, že mám bláznivú matku, teraz mi pridajú ešte brata žobráka.

MATKA: A ty si čo? O čo si viac? O to, čo bolo jeho.

JANO: Ale teraz je to moje. Či sa to páči dakomu, či nie. A keď treba, ukážem, kto je tu pánom.

PAĽO: No, zbohom sa majte!

MATKA: Kam ideš?

PAĽO: Mŕtvi sa nemajú vracať, mamka. (Berie kufor.)

MATKA: Syn môj, ty nesmieš odísť!

PAĽO: Žobrák a pán neznesú sa pod jednou strechou.

JANO: Pravdu máš! Ešte by sme ovšivaveli od teba!

PAĽO: Tak je! Poďme! Hybaj zasa do sveta! Už môžem! Už som bol doma!

JANO: Vďačne sme ťa prijali. Nemôžeš nič povedať. (Smeje sa.)

PAĽO (blíži sa k nemu.)

MATKA (rýchlo skočí medzi nich): Stojte! Ak sa tu viete hrýzť ako psi a nič vám nie je sväté, ani vaša mať, ani to, že ste si bratia, ja tiež nebudem lepšia. V tomto dome ani jeden z vás nie je pánom. Tu som pánom ja! A ak odtiaľto Paľo odíde, pôjdeš zajtra ráno i ty za ním.

JANO: Na to nemajú právo.

MATKA: Mám! Moje je právo, dokiaľ žijem. A dám povyhadzovať všetky tvoje haraburdy na ulicu, keď si ich sám nezoberieš. Ak nebudem mať oboch synov, nechcem ani jedného.

JANO: No, to ešte uvidíme! (Prudko vyjde.)

Ôsmy výstup

Matka, Paľo

PAĽO: A ja mám tu zostať?

MATKA: Kde by si chcel?

PAĽO: Keby som bol vedel…

MATKA: Nemysli na to. Teraz sa už nevrátiš.

PAĽO: Mamka, ja musím odísť. Pre mňa nebudú mať pokoj v dome.

MATKA: I pokoj sa vráti. Sadni si. Polievky ti donesiem. A na Jana sa nehnevaj. Je čudák, ako bol náš otec. Nepokojný, akoby ho mravce hrýzli. Ale nie je zlý… Nie… Nesie polievku.

PAĽO: Nechcem.

MATKA: Nie si hladný?

PAĽO: Už som sa nasýtil. Žobrák. To mi povedal brat.

MATKA: Keby si bol prišiel s peniazmi, bolo by tiež zle. Závidel by ti. Ten už iný nebude.

PAĽO: A prečo sa hnevá?

MATKA: Pre Katu Tomkovie. Chodí za ňou. Vieš o tom?

PAĽO: Napísali mi to kamaráti.

MATKA: A preto si prišiel.

PAĽO: Nie preto. Ak ho Kata chce, nech si ho má.

MATKA: Ty si nebol u Tomkov?

PAĽO: Čo by tam hľadal žobrák, keď ta chodí pán? Mamka, keď som bol ešte chlapček, mal som raz peknú vyrezávanú palicu. Bol som na ňu ukrutne pyšný. Za svet by ju nebol dal. A vzal mi ju raz Jano a nikdy viac ju nevrátil. Chcel som sa s ním vtedy pobiť, hoci bol starší a mocnejší, ale oni to zakázali. Iste nevedeli, ako ma to bolelo… Chystal som sa do Ameriky. Jano mi kúpil lístok a dal pár korún na cestu. Za to si vzal moju otcovskú čiastku. Ja som dobre vedel, že moja čiastka stojí ešte raz toľko ako ten prekliaty tiket, a keď som mal odísť, chcel som mu to povedať do očí. Ale pocítil som, že oni sa dívajú na mňa, a nepovedal som nič. Pred rokom mi napísali, že brat sa zalieča u Tomkov. Ja som mal Katku rád. Chcel som napísať Janovi, že dievča je moje a čaká na mňa. Ak mu nedá pokoj, porátame sa, keď prídem domov. Ale zasa, bolo to také čudné, musel som na nich myslieť a nenapísal som. Vrátil som Katke slovo. Ale chcel by už raz vedieť, dokiaľ to pôjde tak ďalej. Prečo som ho nesmel vtedy udrieť po tvári, prečo som mu nemohol povedať pravdu, prečo som mu nenapísal, že je podliak, keď mi chodí za dievčaťom, prečo musím trpieť aj teraz, aby sa mi posmieval, že som žobrák, keď žobráka spravil zo mňa len on. Nik by mi to nebol vedel prikázať, len oni. Len oni mi mohli zadržať ruku a umlčať ústa. Ale prečo? Prečo? Ak je v nich srdce, musia mi to povedať.

MATKA: Nesmiete sa postaviť proti sebe. A Jano je mocný a tvrdý. Ten by sa ti nevystúpil.

PAĽO: Preto musím ustúpiť ja. Vo všetkom vždy len ja…

MATKA: Pozri na mňa! Nemám ešte päťdesiat rokov, a ľudia vidia vo mne iba hasnúcu starenu, ktorá si žiada len smrť. Nepamätám sa, kedy som sa zasmiala naposledy. I ja som musela ustúpiť v živote, vždy, vo všetkom. Aj mne brali ľudia, čo mi bolo najdrahšie, ani tvoj otec nebol celkom môj. V Janovi ožil on. Mocný, iba smrť ho vedela premôcť. Keď mňa nebude, ja ožijem v tebe. A potom všetko pochopíš.

PAĽO: Ale ja nechcem…

MATKA: Chlapom sa protivia také reči. Je to len pre baby odpúšťať a trpieť. Ale ty sa tomu už učíš…

PAĽO: Nie, nie. Je to strašné, čo vravia. Ja odídem.

MATKA: Zostaneš! A pamätaj! Vrátil si Katke slovo. Toho sa drž!

PAĽO: Zavýjať ani pes a vracať sa ponížene k tomu, kto ma kopol… Preto som prišiel domov? Byť tu iba na posmech a ostať naveky žobrákom?

MATKA: Bolí, syn môj? Aj mňa to bolí. Ale inakšie nebude.

Deviaty výstup

Tí istí, Jano

JANO (zastane vo dverách): Marcina opili chlapi v krčme. Leží na zemi a mať nad ním narieka. A ty si ešte tu?

PAĽO: Ešte.

JANO: Dobre si spravil. Ostaň! A hnevať sa nemusíš.

PAĽO (je v tom bolesť): Nebolo ďaleko do Tomkov?

JANO (zachmúri sa): Do Tomkov? Nie. Ale ešte bližšie bolo do krčmy. (Vytiahne fľašu.) Patrí sa! Brat sa mi vrátil. (Položí na stôl.) Kdeže sú poháriky?

MATKA (ide po ne).

JANO: Chlapi sa ma spýtali, či som ťa privítal po americky. A to že ako? Vraj, haudujudú… Tak haudujudú, mister Pavlík.

PAĽO (rozžiari sa): Žena a deti olrajt, len kmotor je sanovabič!

JANO: Taká býva odpoveď? Doparoma! (Poháre sú už na stole.) Tak vypime si! (Naleje.) Na tvoje zdravie!

PAĽO (cíti, čoho sa zriekne, keď prijme): No! Nebudem!

JANO: A to prečo?

PAĽO: Už som pil. Hneď zo stanice som zašiel k holičovi. Nepatrilo sa prísť domov zarastený. Ešte by ste sa ma boli zľakli. Len čo ma vzal do roboty, prikvitol Janko Furták a onedlho boli na kope všetci kamaráti. Aj pálenku priniesli so sebou.

JANO: Ale so mnou si ešte nepil.

PAĽO: Hovorím, že nebudem.

MATKA: Pi, syn môj! (Uprene sa díva na neho.)

PAĽO (díva sa na ňu. Potom zdvihne pohár): Na zdravie! (Vypije.)

JANO: A vravíš, že si kolenačky robil?

PAĽO: Yes.

JANO: Čudné! No ešte jeden pohárik!

PAĽO: Mám dosť!

MATKA: Vypakujem ti veci.

PAĽO: Netreba! (Zas sa stretne s jej pohľadom.) Spravím to sám! (Otvára kufor.)

JANO: No, na mňa ešte chlapi čakajú. Vy sa tu len pobavte. Mama ti rozpovedia, čo nové u nás. A fľašu ti nechám…

PAĽO: Počkaj! (Vyberá modlitebník.) Toto som priniesol svojej drahej matke. Modlitebník. Bude ho vari treba v tomto dome… (Odovzdá ho. A teraz vyberie nôž a zastane tam, kde bol v druhom výstupe. Osvieti ho reflektor, obraz z druhého výstupu sa opakuje.) A tento nôž som doniesol bratovi.

MATKA (výkrik. Zasa pôvodné osvetlenie.)

JANO (obzerá nôž): Ech, ale je parádny. Poľovnícky, či aký. Bisťubohu, taký tu nemá nikto! (Potľapká Paľa po pleci.) Pekne, Paľo, že si nezabudol. No, napime sa ešte! (Už nalial a vypijú.) Vezmem ho so sebou ukázať chlapom v krčme.

MATKA (skríkne): Nie! (Vytrhne mu ho z ruky.)

JANO: No, čo sa im robí? Boja sa, že sa pobijem. Ale to len bolo. Už som na to starý.

MATKA (nôž kŕčovite drží).

JANO: Ak mi ho nedajú, pôjdem bez neho. A ty, brat, nezabudni na fľašu. Pálenôčka čistá. Krčmár Ondrík sa zaprisahal, že nebola v nej ani jedna mucha. (So smiechom vyjde.)

PAĽO (díva sa za ním).

MATKA (skryje nôž).

PAĽO (sadne si. Je v ňom zúfalstvo i hnev. Odstrčí fľašu, že padne na zem, a nakloní sa nad stôl.)

MATKA (stojí pri ňom. Díva sa do diaľky): Nemal si prísť domov. Nemal si prísť domov.

(Opona)