ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Scéna ako v prvom dejstve. Večer.

Prvý výstup

Matka, Kata

MATKA (stojí pri sporáku. Chystá večeru.)

KATA (vojde): Dobrý večer!

MATKA: Ty si, Katka? Čo dobré nám nesieš?

KATA: Prišla som sa pozrieť na nich. Čo robia, tetka?

MATKA: Večeru chystám pre chlapov.

KATA: Majú dnes výplatu. Prídu neskoršie. A ktovie, či sa nezastavia v krčme.

MATKA: I ty sa chystáš na tanec?

KATA: Ešte neviem, či pôjdem.

MATKA: Musíš, Jano tam iste bude.

KATA: Nepohnevajú sa, tetka, keď sa ich opýtam, či vedia, že minulú sobotu prepil Paľo celú výplatu?

MATKA: Viem.

KATA: Tak iba Jano nič nevie.

MATKA: Dobre, že nebol doma.

KATA: Ktovie, ako bude dnes. Či nebude Paľo zasa vystrájať?

MATKA: A prečo ťa to mrzí?

KATA: Hneď po Paľovi vrátil sa z Ameriky Jano Vronských. A ten spomínal komusi, že Paľo tam nepil. Že si musel doma zvyknúť na nápoj.

MATKA: Ktovie. Vari to bude pravda, že ho naučili naši pijani.

KATA: V dedine sa rozpráva, že pije pre mňa.

MATKA: Prečo by banoval za tebou? On ti vrátil slovo.

KATA: On. Ale iba preto, lebo musel.

MATKA: A kto mu rozkázal?

KATA: Neviem, tetka. Keby to vedela… Raz podvečer som ho zastavila. Chcela som vedieť, prečo mi napísal vtedy, že ma nechce. Iba mi odvrkol, že som sa s ním nemala dať do reči, ale potom sa rozhovoril. Spýtala som sa ho, prečo vysedáva v krčme. Pozrel na mňa. Či neviem, že iba spitému je dobre na svete? Skríkla som na neho, že nevraví pravdu, iná je tu príčina. Nepovedal nič, iba sa usmieval a potriasal hlavou. Niečo ho trápi. Nejaký nesmierny žiaľ. Gniavi ho, dusí, taký je, akoby bol sputnaný celý a nemohol sa vyslobodiť. Na nich som myslela. Im sa vari zveril. Matke, ktorú tak miluje. Zlé je to, čo sa s ním robí. Chcela by mu pomôcť. Preto som prišla…

MATKA: On tvoju pomoc nepotrebuje. Tvoje miesto je pri Janovi. O toho sa staraj!

KATA: Nerozkážu mi, tetka! Jana by nebola k sebe ani pripustila, keby Paľo nebol odišiel. Ešte dnes mu poviem, že nadarmo k nám chodí.

MATKA: Tak? A nehanbíš sa? Raz toho ľúbiš, raz iného? Ako ktorý príde?

KATA: Neprestala som Paľa ľúbiť ani potom, keď mi vrátil slovo. Ani myslieť nemôžem na iného.

MATKA: A keď ťa nechce?

KATA: Ľúbi ma ako ja jeho.

MATKA: To nie je pravda!

KATA: Tetka, preboha ich prosím. Nech nevravia tak!

MATKA: Nepovedal ti to!

KATA (ticho): Nie. Ani vtedy nie, keď som mu spomínala, že nepôjdem za Jana. Iba sa odvrátil. Ani tak si ma nemôže vziať.

MATKA: Vidíš!

KATA: Tetka, musia nám pomôcť. Paľo môže k nám pristať. Nepotrebuje nič. Nechá Janovi i otcovskú, i materinskú čiastku. A Jano, keď bude mať svoj dom, ani nepomyslí na mňa. Žiada si iba naše peniaze.

MATKA: Mýliš sa! Nikdy by vám to neodpustil.

KATA: Tetka, pre milosrdenstvo božie ich prosím. Paľovi musia pomôcť!

MATKA: Nie!

KATA: Už viem. Im sľúbil, že si ma nevezme.

MATKA: Mne a svoje slovo dodrží.

KATA: Pre nich zahynie. Oni sú príčina jeho nešťastia.

MATKA: Ja ho zachránim. Ale musí byť tak, ako ja chcem. (Pauza.) Mysli si, čo chceš! Vykonala si svoje. Môžeš ísť!

KATA: Tetka…

MATKA: Choď!

KATA (plače).

MATKA: Teraz už nikomu neuveríš, že ja svojho syna milujem. Oj, milujem, ale je to iná láska. Milovala by ho, i keby bol biedny, otrhaný, keby ho každý odkopol, keby bol vredovitý ako Lazár a ľuďom hnusilo sa vidieť ho. Ty ho miluješ preto, lebo je mladý a pekný. Ale keby dnes zomrel, o rok by si sa vydala za iného.

KATA: Nie. Nikdy.

MATKA: Teraz na to nemyslíš. Ale ja musím myslieť aj na to, čo príde. Život by som dala, keby ho mohla vidieť šťastného. Pekelné muky by vedela pretrpieť. Ale načo vravieť o tom. Neuveríš mi!

KATA: Nie.

MATKA: Prosiť som ťa chcela, aby si dala Paľovi pokoj. Ale i keby som sa pokorila, na kolenách prosila, nepopustila by si. A vedela by sa ponížiť, vedela pre môjho syna. Ale ty ideš za svojím rozumom. Nech! Ukáže sa, kto je mocnejší.

KATA (skloní hlavu).

MATKA: Choď, dievka moja! Chlapi sa už vracajú.

KATA (pomaly vyjde).

Druhý výstup

Matka sama

MATKA vracia sa k sporáku, ale iba chvíľku postojí pri ňom. Beží k šafárni a otvára ju. Pomaly vyberá nôž a dá ho nazad. Zatvorí šafáreň a vracia sa.

Tretí výstup

Matka, Jano

JANO (vstúpi): Dobrý večer! (Odkladá si výstroj.) Večera hotová?

MATKA: Nesiem ti polievku! (Položí misu na stôl.)

JANO (dá sa do jedenia): Aj preobliecť sa mi treba ešte. V krčme už vyhrávajú. Bude tanec.

MATKA: Len sa najedz! A kde je Paľo?

JANO: Vari sa zastavil v krčme s kamarátmi.

MATKA: Prečo neprišiel s tebou?

JANO: Čo ja viem? Nemusíme spolu chodiť.

MATKA: A mohli by ste…

JANO: Zasa im sadla mucha na nos. Paľo je mladší, má iných kamarátov, a ja…

MATKA: A ty nemáš kamarátov.

JANO: To ma zasa spovedajú?

MATKA: Vie to o tebe každý. Nechceš sa kamarátiť. Rád si, že ťa ľudia nemôžu vystáť.

JANO: Dočerta! Ani polievku nemôžem do jesť bez jedu? Popijem si, podiškurujem s chlapmi, načo mi kamarátov? Počujú, dal im Paľo minulú sobotu z výplaty?

MATKA: Dal.

JANO: Ktosi spomínal, že prepil všetko. Ale v poriadku, keď dal. Lebo ja ho chovať nebudem.

MATKA: On to vie.

JANO: Nech vie! Aspoň mu to nemusím povedať!

MATKA: A mal by si srdce?

JANO: Prečo nie?

MATKA (po pauze): Tak by ťa chcela vystríhať, keď vidím, ako zaobchodíš s Paľom. Že nemáš pre neho dobrého slova, že posledný pobehaj, s ktorým si sadneš v krčme, je ti milší ako on… Prečo nemôžeš byť iný? I v tvojom veku mávajú mládenci kamarátov. Keby ti brat mohol byť aspoň kamarátom… Lepšieho by si nenašiel.

JANO: Nemajú iné starosti? Veď s Paľom sme my dobrí kamaráti. Fárame spolu, kopeme pri sebe, iba do krčmy nechodievame vedno.

MATKA: A to je všetko.

JANO: A čo by chceli ešte?

MATKA: Je doma rok. Chodí s tebou do roboty, žije s nami pod jednou strechou. Niekedy povie čosi žartovné a zasmeje sa ako dávno. A predsa je to cudzí človek. Nie je to môj syn, môj usmievavý syn, ktorého som pustila do Ameriky. Niečo ho trápi. Ty to nevidíš? Nejaký veľký, veľký žiaľ…

JANO: Žiaľ? Čoby! Ja viem, čo ho trápi. Ale ak by to bola…

MATKA (výkrik): Nie.

JANO: Ani nevedia, čo chcem povedať.

MATKA: Len blázon by mohol veriť, že ty sa raz zmeníš! (Vyjde.)

Štvrtý výstup

Jano sám

JANO (dojedol. Zhodí kabát. Pribehne ku dverám a kričí za matkou): Košeľu mi nedali… (Vrátil sa zlostne a kopne do stola. Potom začne hľadať. V šafárni nájde nôž. Vezme ho k sebe. Nájde košeľu a ide s ňou do komory.)

Piaty výstup

Matka, Paľo, Jano

MATKA (vracia sa. Zmenená, zduchovnená tvár trpiacej. Blíži sa k stolu, vezme misu. Ako ju nesie k sporáku, vypadne jej z ruky. Nezdvihne ju, ani nepozrie na ňu. Oprie sa o posteľ. Trasie sa. Zatvorí oči.) Nie, nechcem… Bože, nechcem… (Slabo.) Nechcem! (Na opačnej strane zjavia sa vo svetle do bitky sa hotujúci Jano a Paľo.)

JANO: Za to mi dušu dáš! (Prekole Paľa.)

PAĽO (padá. Tma a opäť svetlo. Vidieť už iba matku, ktorá chvíľu stojí pri posteli, ale potom tackajúc sa, prejde k stolu a hodí sa naň.)

Šiesty výstup

Matka, Suseda

SUSEDA (ticho vojde): Dobrý večer!

MATKA (neodpovedá).

SUSEDA (ide k nej): Anna, Anna, čo ti je?

MATKA (pomaly sa zdvihne): Mne… nič. Nič.

SUSEDA: Celá sa trasieš. Už som ťa raz takto videla. Takú strápenú. Pred rokom. V ten večer, keď Paľo prišiel domov. Mala si sen?

MATKA: Nechaj ma!

SUSEDA: Zle ti je? A tá misa na zemi… Vypadla ti z ruky? (Zdvihne misu. Nedostáva odpoveď.) Bože, čo si počať s tebou? Niečo ťa trápi, Anna! Prečo to nepovieš? Ľahšie by ti bolo na duši, keby si sa zverila.

MATKA: Nemôžem! Nemôžem! Kriste Ježiši, zmiluj sa nado mnou!

Siedmy výstup

Tie isté, Jano

JANO v domnienke, že mať je sama, otvára dvere komory a pritom hundre): Zabudli mi dať košeľu! Musel som si vziať sám. A kričal som za nimi. Nepočuli?

MATKA (pozbierala sa a vstala. Stala si tak, aby jej nevidel do tváre.)

JANO (uvidí Susedu): Ej, pani suseda nás navštívili! Pekne! No, akože, ako?

SUSEDA: Veď vieš. Ako chudobnému. Vždy do vŕšku.

JANO: No, no! Načo len tú chudobu vždy spomínať. Marcin si už pekne zarobí.

SUSEDA: Aj bolo by, bolo, len keby boli menšie diery a väčšie záplaty.

JANO: A Marcinko doma, doma?

SUSEDA: Doma.

JANO: Vari už v posteli!

SUSEDA: Môžbyť!

JANO: To si ho chcú dať za sklo? Veď je chlap, nie baba. Kto to videl furt len pri materiných sukniach vysedávať.

SUSEDA: A ktovie, či by mu bolo lepšie v krčme vysedávať a s vami sa spíjať…

JANO: A kto sa spíja?

SUSEDA: To už ty vieš. Ja do krčmy nechodím.

JANO: A mali by. Akože bude, keď zavolajú dnes na tanec staré baby, čo už zubov nemajú? A oni tam nebudú?

SUSEDA: Vykrútia starých mládencov, čo ich frajerky nechcú.

JANO: Vtedy ja nebudem tancovať.

SUSEDA: Ty… ty budeš prvý!

JANO: Čo… Čo to povedali? Že ja budem…

SUSEDA: No pozri! Aká som sprostá! Celkom som zabudla, že ty chodíš do Tomkov. Ale toto! A mala by to vedieť, mala. Veď chodíš ta už dva roky. No len si zatancuj s Katkou. Iste už čaká na teba!

JANO: Oni tiež nečušali, keď jazyky rozdávali. (Matke.) A Paľo ešte nebol doma?

MATKA: Nie.

JANO: Nie? (Pauza.) Dobrú noc! (Vyjde.)

Ôsmy výstup

Matka, Suseda

SUSEDA: Všade sa šušká o tom, že Kata už nechce Jana. Nič si nepočula?

MATKA (mlčí).

SUSEDA: Iba slepý nevidel, ako sa všetko zmenilo, keď sa Paľo vrátil. A teraz Kata iba za nos vodí Jana. Každý vie, že z toho už nič nebude. Ale tak mu treba.

MATKA (mlčí).

SUSEDA: A ja hlúpa… Nemohla som čušať! Či už teraz nešípi aj on, že čosi nie je v poriadku? Bože, ktovie, čo som porobila. Mala som si radšej jazyk odhryznúť. A ty nič nevravíš, Anna. Keď teraz Jano nenájde Katu a pôjde za ňou a stretne Paľa… Keby sa tí dvaja…

MATKA: Tí dvaja sa nesmú stretnúť.

SUSEDA: Anna, sme matky a rovnako sa ruveme o svojich synov. Kdekto sa mi posmieva, ako si ho varujem, a sprosté reči kolú horšie ako najostrejší nôž. Ale vari ľudia nevedia o tom, že jeho otca zabila pálenka, a keby som ho nevarovala, zabila by aj jeho. A predsa je tvoj kríž ťažší, Anna. Ťažší, lebo vieš aj to, čo iní nemôžu vedieť. Aj ja by sa tak triasla, keby vedela, že nezdržím Martina, že nadarmo plačem, nadarmo ho prosím, keď sa strojí do krčmy. Raz sa predsa len schytí a ja ho nájdem spitého v priekope, a potom môže to ísť tak ďalej deň čo deň, a viac ho nik nezastaví.

MATKA: Mara, keby si vedela, že tak bude, že tak musí byť, že nieto pomoci, vedela by si to prijať? Nepohla by si rukou, ani slovo by ti nevypadlo z úst, ani slza z oka a dala by si, nech ho čert vezme? Nepostavila by si sa proti tomu, nebránila by si ho ani suka svoje šteňa, necítila by si, že to musíš robiť, musíš, lebo si jeho matka…

SUSEDA: Anna…

MATKA: Boh chcel, aby som vždy vedela, čo sa stane s mojimi. A splnilo sa všetko, každý môj sen. Prečo chcel, aby som vedela, čo príde? Aby sa zvíjala v zármutku, pomätená od bolesti, že neviem pomôcť, že je všetko márne, lebo tak musí byť. Ale naveky sa nedá čušať pokorne a ponížene. Raz sa musí povedať aj jemu: Nemôže byť tak, ako ty chceš! (Pauza.) Či chcel niečo iné? Aj vtedy, keď môj zahynul? A vinná som bola ja. Nemala som pripustiť, aby fáral, a keď bol daromný môj plač, mala som sa mu postaviť do cesty, a keby ma bol odsotil, hodiť sa mu ani šialená pod nohy. A všetko mohlo byť inakšie. Ja som zhrešila, ja. Nemala som dosť viery. Necítila som, že on ma vystríha. A teraz musím byť mocná ako ešte nikdy v živote! Sama, sama musím ratovať syna…

SUSEDA: Anna, ty si predsa mala sen. A videla si niečo strašné.

MATKA: Niečo strašné, Mara. Ale ja sa proti tomu postavím. (Pauza.) Bože, bože! Pomôžeš mi? Budeš pri mne?

SUSEDA: Keby si ho nevolala nadarmo! (Pauza.) Ja idem, Anna, Martin ma už iste čaká! (Pomaly vyjde.)

Deviaty výstup

Matka sama

MATKA (zakryje si tvár. Iba na chvíľočku je bezradná. Pribehne k šafárni. Otvorí ju, ale nôž nenájde. Bez rozmýšľania vezme šatku a ide ku dverám.)

Desiaty výstup

Matka, Paľo

PAĽO (vojde z ulice. Je napitý. Čiapku si nechá na hlave.)

MATKA: Ty sa vraciaš?

PAĽO: Chlapci sa pobili v krčme. Janko Furták vytiahol nôž na mladšieho Adamčíka. Ale chytili mu ruku.

MATKA (zastane bez dychu).

PAĽO: Tí dvaja majú už rok čosi medzi sebou. Pekne sa zhovárali, sedeli pri sebe, len naraz vyskočili a pustili sa do bitky. Ešte že sa hneď zbadali tí, čo sedeli pri nich. Ináč by bolo zle.

MATKA: Jana si nevidel?

PAĽO: Zostal v krčme! Ach… (zívne…) a ja mám toho už dosť.

MATKA: Budeš jesť?

PAĽO: Nebudem.

MATKA: Pil si?

PAĽO: Pil. Prečo nie? Čo má človek zo života? Aspoň tá pálenka ho trochu poteší.

MATKA: V Amerike si nepil.

PAĽO: Tam nebolo treba. Tam som sa tešil, že raz pôjdem domov. (Vytiahne bábu z vrecka. Hrá sa s ňou. S úsmevom.) Mamka, však je krásna? Akýsi pobehaj bol v krčme. Čačky predával a bábiky. Kúpil som jednu.

MATKA: Pre koho si ju kúpil?

PAĽO: Ani neviem. Zapáčila sa mi.

MATKA: Cigániš! Povedať ti…

PAĽO (zakryje si tvár): Netreba.

MATKA: Plačeš…

PAĽO (vstane a odvráti sa): Keď sa človek spije i slza mu ľahšie vypadne. A čo, už ani to nesmiem?

MATKA: Povedal si, že dáš Kate pokoj.

PAĽO: Ona ma pristavila.

MATKA: A keby vás bol Jano raz uvidel?

PAĽO: Tak by sme sa boli pustili do bitky. Ako Furták s Adamčíkom. A keby nám bol niekto chytil ruku, dobre. A keď nie, ešte lepšie.

MATKA: Si opitý. Nevieš, čo vravíš.

PAĽO: Ba viem. Raz k tomu predsa len dôjde.

MATKA: Tak už i ty? I ty by si vedel vytiahnuť nôž na brata?

PAĽO: Tak ako on na mňa.

MATKA: Máš v duši oheň a ja cítim, ako páli. I mňa nenávidíš. A ja len jedno chcem. Aby si žil…

PAĽO: Pripustili, aby ma brat ošmekol, bránia mi, aby som chodil za Katou. I tú by chceli pre neho, i keď ona nechce. A ja, ja sa tu mám dívať na to, ako mi všetko berie? To je život? To mi prichystali? Radšej zdochnúť, ako tak žiť!

MATKA: Raz porozumieš, prečo muselo tak byť. A odpustíš mi!

PAĽO: Ale ja sa Jana nebojím.

MATKA: Musíš sa ho báť. On je mocnejší.

PAĽO: To sa ukáže.

MATKA: Zabije ťa.

PAĽO: Pre Katu?

MATKA: Zabije ťa.

PAĽO: Bláznovstvo.

MATKA: Nie. Ja som ťa už dnes videla zabitého.

PAĽO: Mamka…

MATKA: A keď sa to stane, nebudem mať viac synov. Jeden bude mŕtvy a druhého budem nenávidieť, ako len matka môže nenávidieť toho, kto jej zabil syna. A z rodiny, čo zanechal tvoj otec v tomto dome, zostane iba bláznivá stará baba, ktorá bude jedného syna oplakávať a druhého preklínať, dokiaľ žiť bude.

PAĽO: Mamka, to sa im ukázalo?

MATKA: To som videla a tak bude.

PAĽO: Tak bude? Potom niet pomoci…

MATKA: Je pomoc. Nikdy v živote nesmiete sa stretnúť s Janom. Musíš odísť. A to hneď teraz!

PAĽO: Odísť!

MATKA: Nesmieš dlho rozmýšľať. Dnes večer povie Kata Janovi, že ho nechce. Ak neodídeš, v dedine sa neskryješ pred ním. A nadarmo chytíš aj ty nôž do ruky. On bude mocnejší.

PAĽO: Mocnejší. Preto mi bral, bral všetko, čo bolo moje. A teraz ma vyháňa. Pre neho chcú ma vypudiť do sveta. Aby jemu bolo dobre. Ale či bude tomu už koniec? Nevzal by mi všetko, aj to posledné, nech by som bol kdekoľvek na svete?

MATKA: To posledné ti nesmie vziať. Žiť musíš. Preto ti treba odísť!

PAĽO: Neodídem. Radšej tu skapem.

MATKA: Syn môj, ak mi veríš, poslúchneš.

PAĽO: A Kata…

MATKA: Kata je od nás veľmi ďaleko v tejto chvíli. Sme tu len my, ty, Jano a ja, traja z jednej krvi. Len my patríme k sebe. Všetko ostatné na svete nám je cudzie. Aj to nešťastie, tá kliatba na nás, je len naša.

PAĽO: Ja Katu ľúbim.

MATKA: Má roky čakať na teba a potom pôjde do sveta biediť so žobrákom? A skrývať sa a utekať a triasť sa pred hodinou, v ktorej ťa brat nájde? Nie. Ponesieš sám svoj kríž. Svoj batoh nesmieš dať inému.

PAĽO: Sám, všetko len sám a vždy len sám. Nikdy to nebolo inakšie a nikdy sa to nezmení.

MATKA: A ja ti nemôžem pomôcť.

PAĽO: Raz mi povedali, že v Janovi ožili otec a vo mne ožijú oni. Dobre som si to zapamätal. Vtedy som veril ešte, že mám matku, vtedy ma nevyháňali, ale pritúlili k sebe. Teraz ma bijú a ženú do sveta. To Jano udal sa na nich. Už teraz viem. Ja by sa hnusil sám sebe, keby mal byť raz taký ako oni.

MATKA: Nepýtam sa ťa, či s kliatbami budeš spomínať moje meno. Preklínaj i teraz, udri do tváre. Zbi ma, aby zo mňa krv tiekla. Nemysli na to, že som tvoja mať, len na to, že niet človeka na zemi, ktorého by si tak nenávidel ako mňa. Ja viem, že by som si to zaslúžila. Ja som ťa urobila nešťastným. Pre mňa si stratil všetko! Som prekliata matka, lebo nemôžem vziať na seba kríž svojho syna. Nerozmýšľaj! Urob tak! Žehnať ti budem!

PAĽO (ticho): Pôjdem.

MATKA: Čo by si tu chcel? Na čo by si čakal? Kto ťa má rád v tomto dome, od koho by si sa dočkal dobrého slova? Stál by si nám naveky v ceste, nenávideli by sme ťa, lebo by si nám zavadzal. Pozbieraj sa a choď!

PAĽO: Nemusia vravieť. Už viem všetko.

MATKA (prináša kufor): Zapakuj si, čo je tvoje. Nenechaj nám nič. Jedno, ako si to pohádžeš. Dáš si to do poriadku tam, kde budeš! (Dáva mu bielizeň.)

PAĽO: Tam, kde budem? A kde budem?

MATKA: Všade sa ti trafí robota. Len choď hodne ďaleko. Aby sme nikdy nepočuli o tebe.

PAĽO: Nikdy? (Pauza.) Dobre.

MATKA: Ponáhľaj sa! (Vyberá zo skrine peniaze.) Toto je tvoje. Aby si mal na cestu a z čoho žiť, keby si prácu hneď nenašiel.

PAĽO: Nechcem.

MATKA: Ja ti ich dávam.

PAĽO: Obídem sa bez nich.

MATKA (tvrdo): Sú medzi nimi i doláre, ktoré si mi posielal z Ameriky. Ani jeden som nezamenila.

PAĽO: Nie sú moje!

MATKA: Ale ja ich nechcem. Na… (Paľo vezme peniaze.) Nikomu nepíš a neodkazuj. My sa viac v živote neuvidíme. Tak to musí byť.

PAĽO (zatvorí kufor).

MATKA: Si hotový… Načo čakáš?

PAĽO (díva sa na bábu na stole. Položí kufor a vezme ju do ruky.)

MATKA: Nechaj to!

PAĽO (rozdriape bábu, hodí na zem a pošliape. Chvíľu je ticho): A teraz zbohom!

MATKA (blíži sa k nemu, ale potom sa stiahne).

Jedenásty výstup

Tí istí, Kata

KATA (vojde oblečená v parádnom kroji): Dobrý večer, tetka!

MATKA: Ty čo tu chceš?

KATA: Prišla som sa opýtať Paľa, či ma nezavolá na tanec.

PAĽO: Katka… Prišla si?

KATA: Sľúbila som. Tak sa dnes tancuje v krčme, že hádam sa aj múry zvalia do rána. Mali by prísť pozrieť! No čo? Nejdeš?

MATKA: Paľo dnes nepôjde, dievka moja. Choď len sama! Si veselá, patríš medzi veselých ľudí.

KATA: Tak nepôjdeš? A čo to máš v ruke? Niekde sa zberáš? Nič si mi nevravel.

PAĽO: Preč idem.

KATA: Kde?

PAĽO: Ďaleko.

KATA: A kedy sa vrátiš?

PAĽO: Nikdy.

KATA: Paľo, čo sa ti robí? Ty nesmieš odísť! Ja ťa nepustím! Nedám ťa! (Pritúli sa k nemu.) Nechal by si ma? Nechceš ma? Povedz, čo ťa chytilo? Ja musím vedieť, prečo odchádzaš!

MATKA: Netráp ho! Ľahšie pôjde, keď sa mu do cesty nepostavíš. Musí odísť!

KATA: Musí… Musí… (Paľovi.) Musíš?

PAĽO (odvráti sa).

KATA: To zasa oni vyhútali, tetka. Bránili mu, aby sa so mnou schádzal, a teraz ho aj z dediny vyháňajú. Ale prečo? Ak ma nechce, nemusí utekať predo mnou. A ak ma chce, nik na svete nezabráni, aby si ma vzal.

MATKA: A Jano?

KATA: Janovi som dnes večer povedala, aby k nám viac nechodil.

PAĽO: Kata, to si spravila?

KATA: Musela som. Darmo si mi hovoril, že nesmiem. Ak mi bol dobrý dva roky, musí byť dobrý na celý život? Ja som cítila, že toto ťa trápi, preto máš ten veľký žiaľ, že nikde nieto pre teba miesta, ani doma, že nik na svete ťa nechce, ani vlastná mať, že i ja ťa len klamem, lebo nikdy sa neodvážim povedať pred svetom, že teba chcem, teba ľúbim, nie Jana. Preto som to spravila.

PAĽO: To ti nikdy nezabudnem.

MATKA: A čo ti povedal Jano?

KATA: Nič. Ani slova. Sedí v krčme a pije.

MATKA: A ty by si sa chcela ukázať pred ním s Paľom? Nie dosť, že si ho dva roky zavádzala, že si mu spravila hanbu pred celou dedinou, ešte tancovať chceš pred ním so svojím novým frajerom? Aby sa schytil a pobil vás oboch?

KATA: Ja sa o Paľa nebojím. Paľo je mocnejší.

MATKA: A keď nebude, nájdeš si tretieho? Ber sa odtiaľto! Choď nám z cesty!

KATA: Pôjdem, ak ma on vyženie!

MATKA: Na ňom je kliatba. A tá by rozdrvila aj teba. Choď! Ďakuj bohu, že nepatríš medzi nás. Zachráň sa!

KATA (Paľovi): Teba som prišla volať. Ty mi musíš povedať, že ma nechceš. Pôjdeš so mnou?

PAĽO: Kde ma voláš?

KATA: Otec pred týždňom prepustili paholka. Nemajú teraz nikoho. Vďačne ťa prijmú, keď ich poprosím. Vedia už, že chcem len teba. A nebudú sa báť. Nezľakneme sa rečí, ani celej dediny. Paľo, pôjdeš?

PAĽO: Vy by ste sa nehanbili vziať si ma do domu?

KATA: Nie. A nevyháňali by sme ťa! Nerozmýšľaj! Poď!

PAĽO (výkrik oslobodeného): Idem…

MATKA: Paľo, syn môj…

PAĽO: Idem. A nech sa stane, čo chce. Poď, Katka. Zatancujeme si. Ešte vari hrajú. A všetko ostatné nech čert vezme! (Tichosť. Počuť, ako Jano prevrhol v komore stoličku. Pozrú na seba.)

MATKA: Jano prišiel! Utekajte!

PAĽO: Utekať? Teraz? Nie. Nech mi povie brat, čo mu leží na srdci!

MATKA: Zabije ťa! Choďte, kým nebude neskoro!

Dvanásty výstup

Tí istí, Jano

JANO (zastane vo dverách. Zažmúri oči): Tak… tu ste? Všetci pohromade? Aj ty? Čo tu chceš?

PAĽO: Za mnou prišla.

JANO: Aha! Včera chodila za mnou, dnes za tebou. A zajtra za ktorým mládencom budeš sliediť na záhumní? (Ide k nej.) Hovor! Ty… ty obyčajná…

PAĽO: Čuš!

JANO: Ako si sa opovážila položiť sem nohu? Do môjho domu?

KATA: Veď už idem.

JANO: Ideš? Neutekaj! Čo by si utekala, keď ti frajer ostáva. Tak pre toho si ma nechala. Pre môjho brata milovaného. Pre toho žobráka, ktorého som mal odkopnúť od dverí, keď sa nám chcel sem nanosiť. S ním si sa schádzavala, keď som k vám ešte chodieval, za ním si lozila po dedine a napokon ste sa tu upelešili v mojom dome! (Matka sa chce ozvať.) Oni nech čušia! Viem, že hrajú s nimi! — Múdro ste si to vyhútali. A predsa ste boli sprostí. Zabudli ste, že raz sa za to všetko porátame!

PAĽO: Kata, choď!

JANO: Aby ti škriekala na ratu, čo? Ani kroka nespravíš! Lebo ináč… Či sa ma nebojíte, keď ste traja proti mne?

PAĽO: Ani jeden z nás nie je proti tebe.

JANO: Ja na tvoje sladké reči… Ty pes! (Rozoženie sa proti nemu.)

KATA (postaví sa proti nemu).

JANO: Varuj z cesty!

KATA: Pôjdem. Ale som ti dlžná čosi.

JANO: Ty?

KATA: Ja. Vari ma poznáš. Ja som chcela, aby tak bolo. Nie Paľo. On ti môže smelo pozrieť do očí. Ale ty… Či by si ty vedel svojmu bratovi…

JANO: My sa do očí pozerať nebudeme.

KATA: Nie. Lebo potom by ti prišlo na um, prečo si ho z domu vyhnal. Pre mňa si ho vyhnal. Sám si sa k tomu priznal, ty hnusník, sám, ešte vtedy, keď si ma nadarmo pokúšal. Keby si vedel, ako som ťa od tej chvíle nenávidela. Radšej by som sa bola hodila do vody, ako ísť s tebou pred oltár. Ale aj ty si bol múdry. Veľmi múdry. Keď si videl, že so mnou si neporadíš, začal si odkazovať rodičom. A prosiť, žobrať a cigániť. Že celá bratova čiastka je tvoja, že Paľo si našiel frajerku v Amerike a nikdy sa nevráti. Ich si prekabátil, a tak si sa natisol do nášho domu. Ale probuj ta ísť teraz! Celá dedina vie, aký si podliak! Tam by ťa odkopli, ako si ty chcel brata!

JANO: Ešte máš veľa rečí?

KATA: K tebe už ani slova.

JANO: Nevieš ďalej cigániť. Prac sa mi z cesty!

PAĽO (odtisne ju): Kata, choď!

JANO: Tak. Už sa neskrývaš za ženskými sukňami?

PAĽO: Nie. Ak sa chceš biť, neujdem ti. Ani nôž nebudem stískať vo vrecku ako ty. S holými rukami sa ti postavím. Ty si na to vždy zabudol, že si mi brat. Ja na to nezabudnem, že sme synovia jednej matere.

JANO: Kto moje berie, mal odkapať skôr, než sa dostal do mojich rúk. Ešte ti to nestihli povedať mládenci v dedine?

PAĽO: A keby som ti ja chcel odplatiť za všetko, čo si mi vzal?

JANO: Tak sa netras a pusť sa do mňa! Ženy, von! Teraz už môžete! Nebudete mať kedy volať na ratu! Lebo ja už nôž neodhodím! (Pauza.) Nejdete? Všetci sa chcete pustiť do mňa?

MATKA (prešla na druhý bok k Janovi): Ja stojím pri tebe!

JANO: Oni? Čo tu chcú? Tam je ich miesto pri synovi. Nech si ho ratujú!

MATKA: Nebudem ho ratovať. Nechcem. Oklamal ma. Ocigánil. Nie je už mojím synom.

JANO: Tak aj ich?

MATKA: Ten nôž si odlož! Máš kedy na porátanie! Dnes ja sa budem s ním rátať. (Paľovi.) Mal si odísť z tohto domu. Aby bol pokoj. Ale diabol sám vstúpil do teba, oklamal si brata a ocigánil si aj mňa. Tak si chcel, aby rozbitá a zmetená bola naša rodina, aby tu krv tiekla. Tu nemáš už miesta. Sama ťa vyženiem, ak sa sem vrátiš! A čo by si tu aj hľadal? Ty žobrák! Otcovskú čiastku si predal a moju nikdy nedostaneš. Zajtra ju dám prepísať na Janovo meno. Tak. A teraz všetko vieš. Môžeš ísť! Či čakáš na to, aby ťa prekliala?

JANO: No, máš dosť? (Rozrehoce sa.) Na vandry, žobrák! Ber sa v peklo! Či sa ti nechce? (Rozoženie sa proti nemu.)

MATKA: Stoj! Lebo aj ty pôjdeš s ním!

PAĽO (ticho): Nemohli dať radšej Janovi nôž do ruky? (Ticho.) Zbohom sa majte! (Vyjdú s Katou.)

Trinásty výstup

Matka, Jano

JANO (hrá sa s nožom. Obzerá ho): Parom sa v nich vyzná. Ale dobre spravili. Len keď mi teraz ujde…

MATKA: Neujde ti. Ja to viem.

(Opona)