ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Scéna ako v prvom dejstve. V nedeľu večer.

Prvý výstup

Matka, Jano

JANO (oblieka si kabát. Je sviatočne vystrojený.)

MATKA: Strojíš sa niekde?

JANO: Na Hute je tanec.

MATKA: A chce sa ti tak ďaleko v tomto nečase?

JANO: Čoby nie. Mám furt len doma vysedávať s ovisnutým nosom?

MATKA: Pravdu máš! Len choď!

JANO: Bude tam veselo. Kopa dievčat. A iní ľudia ako v našej všivavej dedine. Aspoň si zasa raz zatancujem a zaspievam. Nech vidia ľudia, že nesmútim.

MATKA: Ideš sám?

JANO: A čo sa toľko vypytujú? Azda sa im nevidí, že idem?

MATKA: Ja že sa zberajú aj mládenci a pôjdeš s nimi.

JANO: Naši mládenci! Pre mňa nech sa zberajú i do pekla. Čo vyhnali toho niktoša, gánia na mňa. Lenže ja viem, odkiaľ vietor fúka a kto ich nahuckal. Raz len príde čas, že sa mi dostane do rúk a že mu za všetko zaplatím.

MATKA: To Paľa spomínaš?

JANO: Ich milovaného syna. Nech mu je boh milostivý, ak ho stretnem. (Pauza.) Dnes boli spolu v kostole. A zašli aj k farárovi. Onedlho spíšu ohlášky a jedného dňa prídu volať na svadbu.

MATKA: Netráp sa!

JANO: Im sa ľahko vraví. Aj z chlapov v našej šichte ani jeden mi nepozrie do očí. A za chrbtom sa mi rehlia všetci. Keby som ho bol vtedy dostal, čušali by. No hej!

MATKA: Moja vina. Pre mňa si ho nedostal. Nepomohla som ti zabiť svojho syna. Čo chceš ešte? Nie je ti dosť to, čo som povedala? Že ti neujde?

JANO: Chcem vedieť, či sa im to ukázalo.

MATKA: Prečo?

JANO: Na Paľovi sa im všetko splnilo, keď sa vracal z Ameriky. Keď hovoria pravdu, i toto sa im muselo ukázať.

MATKA: Nemiešaj sa do božích vecí!

JANO: Tak mi to nepovedia?

MATKA: Nie.

JANO: Nie. Lebo ma oklamali. Ešte i teraz držia s tým žobrákom. I to bolo iba klamstvo, že ho vyhodili. Všetko! Ale druhý raz mi to nespravia. Už si dám pozor.

MATKA: Dobre urobíš.

JANO: Nesmiem veriť už ani vlastnej matke.

MATKA: A vlastná mať kedy ti mohla veriť? A vlastný brat? A ľudia? Lepšie ťa poznajú ako ty seba. Preto ti vyhýbajú. Preto si nemal a nebudeš mať kamarátov. A nikoho na svete. Len…

JANO (začne hvízdať. Po chvíli prestane): Skončili už? Lebo ja idem. A pôjde so mnou aj Martin. Len aby vedeli, že nejdem sám. A že mám kamaráta.

MATKA: Čo chceš s Martinom?

JANO: Hovorím, že pôjde so mnou.

MATKA: S tebou? Na tanec, do krčmy…

JANO: Do kostola by ho musel vodiť iný.

MATKA: Prečo to robíš?

JANO: Chcem ho raz poriadne opiť. Veď je ani panenka. Aký chlap bude z neho. Na posmech.

MATKA: Ty nevieš, prečo ho suseda tak varujú?

JANO: Čo ma po tom? On má už dosť mamkinej opatery. Nebude sa starať o babské klebety. A keď sa raz napije, od toho mu nič nebude.

MATKA: A komu to prischne na duši, keď bude ďalej piť? A prepije všetko a bude z neho pijan, aký bol jeho otec?

JANO: Do čerta s takými rečami. Nech sa starajú o svoje. Keď raz sám chce, aby som ho vzal, kto mu rozkáže?

MATKA: Martin poslúchal svoju matku. Vedel, že mu dobre chce. Ani teraz by sa nestrojil do krčmy, keby si ho ty nebol pokúšal.

JANO: Ja? Zasa len ja? No poďme! V krčme je lepšia muzika! (Vyjde.)

Druhý výstup

Matka, Suseda

MATKA (vezme si modlitebník. Dlho, s láskou sa díva na knižku. Potom ju otvorí. Ale znepokojuje ju myšlienka na Susedu. Zatvorí knihu a ide k dverám. Volá): Mara, Mara… (Vráti sa, čaká.)

SUSEDA (vojde): Čo chceš?

MATKA: Je u vás môj Jano?

SUSEDA: Je. Akosi často zachádza. Teraz, čo ho ani pes nechce, aj my sme mu dobrí.

MATKA: Mara, ak by volal niekam Martina, nepusť ho s ním.

SUSEDA: A to zasa prečo?

MATKA: Nepýtaj sa!

SUSEDA: A preto si ma volala? Pre také pletky? Lepšie by bolo, keby si dala pokoj aj mne, aj môjmu synovi.

MATKA: Hneváš sa?

SUSEDA: Čo ti povedať? Nikdy by nebola vošla do tvojho domu, ak ma nezavoláš.

MATKA: Tak ma nenávidíš? Čo zlé som ti vykonala?

SUSEDA: Dobre vieš, čo si porobila. Mala by si počuť, čo hovoria ľudia o tebe.

MATKA: Dávno som si už zvykla, že ma ľudia iba po zlom spomínajú a že sa mi vyhýbajú. A vtedy, vtedy som vedela, čo robím. Nemohla som inakšie.

SUSEDA: Nemohla? Plakávala si za Paľom, pokiaľ bol v Amerike. Nariekala si, že čo bude s tebou na staré dni, keď sa nevráti. A keď sa vrátil, vzala si mu majetok, vyhnala si ho z rodičovského domu a teraz by si chcela ľuďom navravieť, že si nemohla inakšie? Nenávidela si ho! Žičíš len Janovi. Ukázala si svetu, aká si matka, a za to ťa každý odsúdi.

MATKA: Súdiť ma chcete? V živote stál pri mne iba boh. On mi pomohol vychovať mojich synov. Všetci, ktorí majú dnes plné ústa rečí, čušali vtedy, keď som sa s nimi trápila. Kúska chleba mi nedali zadarmo, nestarali sa, či uživím svoje deti a či ich pochovám. Čo chcú naraz odo mňa? Prečo nečušia i teraz? A keď už nevedia, nech kričia, preklínajú, i ty s nimi, keď ste v jednom vreci. Ale súdiť ma nemôžu. Len boh sa ma môže spýtať, čo som robila so svojimi synmi, a súdiť ma za to, aká som bola matka.

SUSEDA: A on ťa odsúdi.

MATKA: On vie, že som si nemohla vytrhnúť srdce a dať na jeho miesto kameň.

SUSEDA: Prečo si to potom spravila?

MATKA: Aby som ho zachránila.

SUSEDA: Neverím ti. Nikomu to nenahovoríš.

MATKA: Voľakedy si mi rozumela, Mara. Dnes si odo mňa veľmi ďaleko. Tak to má byť. Sama musím svojou cestou. Sama pôjdem. Ale ľuďom smelo pozriem do očí. Nemám sa za čo hanbiť. Som čistá pred bohom. Pomohla som svojmu synovi.

SUSEDA: Svätá pravda! Nielen jemu. Obom si pomohla. A nemohla si lepšie. Jano dostal celý dom, a ani Paľo zle neobišiel. Má sa tisíc ráz lepšie ako doma a bol by blázon, keby sa netešil, že sa odtiaľto dostal. No idem. A druhý raz ma nevolaj! Lebo neprídem! (Ide.)

MATKA: Mara, ešte raz ťa prosím. Nepusť Martina s Janom.

SUSEDA: Volali ich do Adamov. Nech si idú. Čo ťa po tom.

MATKA: Na Hutu sa chystajú. Do krčmy.

SUSEDA: Kto ti to povedal?

MATKA: Jano.

SUSEDA: Jano? Priznal sa ti? Pekne. Ešte sa aj pochválil. A s akými sladkými rečami prišiel. Preto mi nedal Martin celú výplatu. Preto bol tvoj milovaný syn i včera u nás. Pokúšať… ten diabol. No, stane sa ti po vôli. Vybijem ho z chalupy, ak neodíde po dobrom. (Vyjde.)

MATKA (vracia sa ku knihe. Je už pokojnejšia.)

SUSEDA (vojde zronená): Odišli. Odišli… Kristepane, čo mám robiť, čo mám robiť? Sľúbil, že neodíde, kým sa nevrátim. Čo si počnem? Toto mi ešte nespravil…

MATKA: Oklamal ťa. Ale mladá krv sa búri.

SUSEDA: Len o to som boha prosila, aby mi dal sily udržať ho. A teraz príde taký oplan a daromné je všetko, čo si robila. Že si sa triasla o neho, že si ho prosila, že si sa zaňho modlila. Nie, to muselo prísť. Vedela som, že raz sa mi vyšmykne a viac ho nezadržím.

MATKA: Neplač! Pôjdeš za ním! Martin ťa počúvne a vráti sa s tebou.

SUSEDA: Ktovie…

MATKA: Mara, ak ho opustíš, stratíš ho!

SUSEDA: A keď raz musí skončiť tak ako jeho otec?

MATKA: Nemusí! Nesmie! (Pauza.) Ty nejdeš? Nevládzeš, či sa bojíš? Bojíš sa, že by si bola taká ako ja. A to nechceš. Pravdu máš. Prečo by sa ti mali ľudia posmievať a súdiť ťa za to, že chodíš za synom do krčmy. Dosť sa ti naposmievali. Tak povedia, že si zmúdrela. Lebo ani tebe nik neveril, že robíš všetko preto, aby si zachránila syna.

SUSEDA: Anna…

MATKA: Už mi rozumieš? I ty musíš byť čistá pred bohom.

SUSEDA: Musím. (Pauza.) Pôjdem.

MATKA: Spolu pôjdeme.

SUSEDA (teplo): Chcela by si? (Pauza.) Nie, Anna. Nemôžeš!

MATKA: Prečo?

SUSEDA: Hostia sa chystajú k vám.

MATKA: Kto?

SUSEDA: Paľo stojí predo dvermi s Katou.

MATKA: Paľo?

SUSEDA: Už dávno sa stroja k tebe. Nevyžeň ich, Anna! (Ide. Naraz sa obráti.) A keď Jano nepustí Martina?

MATKA: Musí ho pustiť.

SUSEDA: Vieš, aký je, keď začne besnieť.

MATKA (po pauze): Keby ho nechcel pustiť, povieš mu, že Paľo je u nás.

SUSEDA: Nie. To ti nespravím. Kriste Ježiši! Veď by sa tu stretli.

MATKA: Raz sa musia stretnúť.

SUSEDA: Prečo to chceš?

MATKA: Ktovie, či sa dnes nesplní moja najvrúcnejšia prosba. Chcela by som zmieriť svojich synov.

SUSEDA: Keby sa ti to podarilo. A mne, mne vrátiť Martina! (Vyjde.)

Tretí výstup

Matka, Paľo, Kata

PAĽO (klope zvonku, potom nesmelo vojde): Dobrý večer!

KATA (za ním): Dobrý večer!

MATKA (ticho): Dobrý večer!

PAĽO: Sama sú?

MATKA: Sama.

PAĽO: Smutno je, keď je človek sám.

KATA: Ako je tu ticho.

PAĽO: Ani v kostole.

KATA: U nás je plno ľudí. Samý krik a smiech.

PAĽO: K nám ľudia nechodievali. Bývalo tu vždy ticho a smutno. A predsa tu bolo dobre.

KATA: Ani sa nás nespýtajú, tetka, prečo sme prišli?

PAĽO: Čo by sa spytovali? Sme tu cudzí. Nik nás nevolal, ani nečakal, ani neprivítal. Nemáme tu miesta. Sami musíme povedať, načo sme prišli.

MATKA: Ty si chcel, aby ťa v tomto dome čakali a vítali? Veľa si musel zabudnúť.

PAĽO: Nič som nezabudol. Ani bratov nôž, ani ich slová. I ja som chcel byť od toho večera tvrdý a nemilosrdný ako oni. I preklínať som chcel. Už som raz chcel odplatiť každému za všetko, aj im. Zariekol som sa, že ma tu viac neuvidia, ani keby ma volali. Človek sa nevracia k tomu, kto ho odkopol a zbil. Človek musí za to nenávidieť. A ja som ich chcel nenávidieť, aby ma nič neťahalo k nim, ani do tohto domu.

MATKA: A nemohol si, syn môj.

PAĽO: Nemohol som, mamka. Darmo mi obecali, že ma vyženú. Prišiel som.

MATKA: A ja ťa neviem vyhnať.

PAĽO: Už ma nič nepomýli, mamka. Oni mi vždy len dobre chceli. I v ten večer, keď ma vyhnali z rodičovského domu a povedali mi, že som žobrák… Ja viem, že nebolo inej pomoci.

MATKA: Ty to vieš?

PAĽO: Mamka, my odídeme s Katou. To sme im prišli povedať.

MATKA (rýchlo): Nie.

PAĽO: Urobíme im po vôli. O týždeň sa napíšu ohlášky. A po svadbe si nájdeme robotu niekde ďaleko, aby nik nevedel o mne.

MATKA: A ty?

KATA: Pôjdem s Paľom.

MATKA: Pôjdeš. Ak ťa rodičia pustia.

KATA: Ak ma nepustia, ujdem.

MATKA: Nikoho nemajú, len teba.

KATA: Všetko sme si rozmysleli, so všetkým sa porátali. Keď to raz musí byť…

MATKA: Musí. To Paľo musel. On mal ísť so svojím nešťastím. On sám. A nešiel. Teraz je už na všetko neskoro.

PAĽO: Nieto pomoci?

MATKA: Keď som ťa v ten večer vyhnala, len na to som myslela, že ťa inakšie nezachránim. Či by som vás nevyhnala aj teraz, keby som si tak chcela pomôcť… Nemusíte odísť. Nie je to treba!

PAĽO: Mamka, to Jano…

MATKA: Nepýtaj sa, syn môj. Raz všetko pochopíš.

PAĽO: Nepýtať sa? Ako? Niečo sa muselo stať…

MATKA: Našla som inú cestu.

PAĽO: A ja…

MATKA: Ty budeš žiť!

PAĽO: Žiť… Kata, počúvaš… Oslobodený od kliatby. Už nemá brat nado mnou moci. Nebudú sa mi rehotať do očí, že som žobrák, bez domova, vandrujúci z mesta do mesta so strachom za pätami a s hrôzou v očiach. Voľný som. Oslobodený. Už nemusíme do sveta, opustiť rodičov, rodný kraj, potĺkať sa medzi cudzími ľuďmi, ktorí majú iné srdce a iné slová, a mučiť sa, až by sme boli museli myslieť na to, ako je doma, a pomätení bolesťou ísť, vždy len ísť… a triasť sa iba pred chvíľou, keď už nemožno cigániť, nemožno skrývať svoj žiaľ, nemožno nič udusiť v sebe, keď človek cíti, že to už nevydrží, že raz zdivie a prekľaje všetko, i to, čo mu je sväté… Kata, počúvaš… Ostaneme!

KATA (skloní hlavu): Ostaneme, bože…

PAĽO: Oj, bude raz dobre! Aj pokoj sa vráti. Do nášho domu, i do Janovej duše. (Hlas zvona.)

KATA (ticho): Pôjdeme.

MATKA: Málo ste boli.

KATA: Len na chvíľočku sme odbehli. A dlho sme stáli vonku. Čakali, kým Jano odíde…

MATKA: Išiel na Hutu. Vari sa hneď nevráti.

KATA: Bojím sa ho. Ak by sa dozvedel, že sme tu…

MATKA: Lepšie bude, ak pôjdeš. Len ty, syn môj, nechoď ešte. Dávno si tu nebol a ktovie, kedy prídeš.

KATA (je na odchode): Zostaneš?

MATKA: Nechaj ho, dievka moja. Ty ho budeš mať celý život a ja už len veľmi málo.

KATA: No dobre! Ale aby si nebol dlho! Dobrú noc, tetka! (Vyjde.)

Štvrtý výstup

Matka, Paľo

PAĽO (díva sa za odchádzajúcou): Moja Katka…

MATKA: Bude ti dobrou ženou.

PAĽO: Bude, mamka. Ale na svadbu nám prídu. I keď sa Jano bude hnevať.

MATKA: Ďaleko je to ešte, syn môj.

PAĽO: Čoby ďaleko. O tri týždne. Ech, bude to veselie. Také tu ešte nebolo. Starý Tomko chce pohostiť celú dedinu.

MATKA: Tomkovci sú majetní ľudia.

PAĽO: A dobrí. Nikdy nezabudnem, ako ma prijali v ten večer. Syna nemohli lepšie. A mohli sa báť rečí a klebiet.

MATKA: A ty? Privykol si už na robotu pri gazdovstve?

PAĽO: Ľahko, mamka. Ani nevedia, s akou radosťou kráčam za našimi volkami. Starí chcú, aby som sa cítil už teraz ako na svojom. Chvália ma, že bude zo mňa dobrý gazda. Rád som tam a veru neraz si pomyslím, že som išiel do Ameriky hľadať šťastie, a našiel som ho doma.

MATKA: A necnie sa ti za robotou v baniach? Za kamarátmi, s ktorými si fáraval?

PAĽO: Nie. Veď som mohol zostať. Hutman ma nerád prepúšťal. Má málo súcich chlapov a bol by ma preložil z Amálky do Lujzky, aby som nemusel fárať s Janovou šichtou. Ale lepšie je tak.

MATKA: Videl si ho od toho večera?

PAĽO: Raz som ho zďaleka zazrel. Kráčal ulicou sám. Nikomu sa nepozdravil. Tvrdý je, aký bol. Mocný. Nič si nerobí z toho, že ľudia sa naňho hnevajú.

MATKA: A ty… Ty si mu odpustil?

PAĽO: Nehnevám sa na neho. Veď mi je brat! (Zbadá knihu.) Z tejto knižky sa modlili, mamka?

MATKA: Z tvojho modlitebníka. A jedna moja modlitba sa už splnila.

PAĽO: Slzy majú v očiach.

MATKA: Nie, nie, syn môj! Čo sa ti robí? (Odvráti sa.) Keď raz budeš spomínať, ako sme tu sedeli a rozprávali sa, nezabudni, že som nikdy nebola taká šťastná ako v tento večer. Nikdy, syn môj.

PAĽO: Šťastná. V živote som to nepočul od nich.

MATKA: Nie. To si zapamätaj! (Pauza.) Tak dobre vedieť, že si tu pri mne. Ako chlapček rád si so mnou sedával. Jano bol už väčší, ten i večerami zabehol do susedov, ale ty si vždy vďačne počúval, čo som ti rozprávala. Pamätáš sa ešte? Často sme boli sami, však?

PAĽO (po tichosti): Ktosi je v komore.

MATKA: Seď pokojne. Nič som nepočula.

PAĽO: Nie, mamka. Pôjdem. Nebolo by dobre, keby sme sa stretli s Janom. (Ide k dverám.) Zbohom!

Piaty výstup

Matka, Paľo, Jano, Suseda

JANO (zastane vo dverách komory): Tak hosťa tu máme? Škoda, že nič nespomínali. Bol by som skorej prišiel. Alebo by sa nebol vybral na Hutu. Tak čo? Mamku si prišiel pozrieť?

PAĽO: Veď vieš.

JANO: Čo nejdeš bližšie? A negáň tak na mňa. Nemal by ja skorej gániť na toho, kto mi za chrbtom do domu chodieva? Sadni si. Pohostili syna?

MATKA: Nemám nič.

JANO: Chudobní sme. Mal si odkázať, kedy prídeš. Aby sa ti dačo prichystalo.

PAĽO: Neprišiel som na hostinu.

JANO: Lenže my vieme, čo sa patrí, keď k nám príde ktosi z bohatého domu. A či starý Tomko nie je boháč?

PAĽO: Hovoria, že je.

JANO: Veď si to ty dobre vedel.

PAĽO: Aj ty vieš, čo má. Ale to je jeho.

JANO: Nič to! Raz bude všetko tvoje, keď ho čert vezme. Už nebudeš žobrák. Keď nie na svojom, aspoň na cudzom budeš pánom. Či na to nemyslíš?

PAĽO (tvrdo): Nie.

JANO: A svadba kedyže bude? Či nebude?

PAĽO: Bude. O tri týždne.

JANO: Akosi sa náhlite. A to si nás už teraz prišiel volať? Či nás nechceš volať?

PAĽO: Zavolám vďačne.

JANO: Keď budú tam cudzí, môže byť tam i brat, i mať. A po svadbe koľkože dá starý Tomko prepísať na teba? Päť-šesť jutár?

PAĽO: Neviem. Nestarám sa o to.

JANO: Ty sa len o Katu staráš, čo? Len o ňu. Pekné dievča. A šikovne si ju dostal. Nik nevedel, že sliediš za ňou, že potajomky sa schádzavate, že žobrák sa strojí byť pánom. Šikovne si to robil. Ani ja som nevedel o ničom. A zo mňa si ešte nik nespravil blázna. Nik. Počúvaš? Či si vtedy myslel na to (doteraz hovoril ticho, zdanlivo pokojne, ale teraz vyskočí a vytiahne nôž), že za to mi raz dušu dáš?

PAĽO (tiež vyskočí. Na chvíľu ich osvieti reflektor. Opakuje sa obraz z piateho výstupu druhého dejstva.)

MATKA (vie, že to je to osudné slovo. Zhasí lampu.)

JANO: Zhasili? Nech! Odkopne stoličku. Ja ho nájdem! (Počuť iba kroky.)

MATKA (výkrik): Tu je, tu v kúte…

JANO: Už ťa mám. Telo padá. Jedna ti je dosť? (Zohne sa.) Kriste! Kto je to? Kto tu leží?

PAĽO: Mať si zabil.

JANO: Ako… Ako sa sem dostali… Nie! Teba som musel!

PAĽO (zapáli lampu. Bratia sa dívajú na seba.)

JANO (urobí krok, ale uvedomí si naraz, čo vykonal): Oni… Ich som… Nie. Nezabil som ich. Nie… Len raz som udrel… (Zdvihne ju a nesie. Položí na posteľ.) Mama, bolí… Ja som ich nechcel… Nechcel som… Mama, počujú… Prečo nevravia? Nechcú ku mne…

PAĽO (kľakne si pred posteľ): Mamka, mamka.

JANO: Nehovoria… Na Hute je doktor…

PAĽO (padne na posteľ).

JANO: Umreli? Umreli… Nie… Veď som len raz… (Odbehne so šialeným revom a vráti sa.) Mamka, (skloní sa k nej), len slovo. Len jedno slovo. Že sa nehnevajú, že odpustia. Kriste! Nemôžu tak odísť! Koľko tu krvi… koľko tu krvi… Celá posteľ samá krv… Ale prečo? Ja som ich nechcel! (Zatrasie Paľom.) Tvoju ruku som chytil… Teba som chcel… Teba…

PAĽO: Mamka, to bola tá cesta? A ja som myslel, že preto skríkli na Jana, lebo chceli, aby ma zabil. Preto som neušiel, preto som čakal, kým neudrie, zaťal zuby a nepohol sa, ani keď priskočil ku mne. Ale oni sa hodili na mňa. Len vtedy som vedel, čo chcú, keď im preklal srdce.

JANO: Srdce… Prekliata ruka… Prekliaty nôž! Kriste! Ako to mohli urobiť? Hodili sa na teba. A vedeli, čo ich čaká. Tak ťa milovali, že život dali za teba. Len ako to mohli chcieť, aby ich syn zabil? Ako ma mohli tak nenávidieť, že z mojej ruky prijali smrť. To nech mi povedia ešte! (Blíži sa k posteli.)

PAĽO: Choď odtiaľ! Nemáš tu miesta!

JANO (ticho): Moja mať… Umreli a kto mi teraz povie, kto mi teraz povie, prečo to chceli…

PAĽO: Nevieš? Nepamätáš sa, že sa im splnil každý sen? Dosť si ich trápil, dosť si sa im naposmieval, že ich máta, že máš bláznivú mater. A aký to bol kríž pre nich. Aký kríž! Čo museli cítiť, keď uvideli to, čoho sa najviac báli. Keď sa im ukázalo, že ty ma zabiješ.

JANO: Oni to vedeli?

PAĽO: Vedeli to prv, než si sa začal vyhrážať a besnieť. A verili, že to raz vykonáš. Že musíš, lebo sa musí splniť každý ich sen. A predsa ma chceli ratovať. Vyháňali ma z domu, utekať som mal do sveta, ďaleko, aby si ma nenašiel. Nikdy sme sa nemali vidieť v živote. A nešiel som. Šialená boli od strachu, že stratia nás oboch. Čo sa natrpeli, pokiaľ uvideli túto cestu. Túto strašnú cestu.

JANO: Že som ťa musel… Nie! Chcel som ťa zabiť. A darmo by si bol utekal predo mnou. Bol by ťa našiel i na konci sveta. Keď nie dnes, bol by ťa dostal zajtra, alebo o rok, o dva. Raz by sme sa boli porátali.

PAĽO: Prečo potom nezostal jeden z nás?

JANO: Lebo si bol zbabelý. Utekal si predo mnou.

PAĽO: Ako som sa hnusil sám sebe, že som ti musel vždy len odpúšťať. Čo som sa naškrípal zubmi, lebo som nevedel odplatiť.

JANO: Prečo si sa nechytil do bitky?

PAĽO: Tak vraveli, že si mocnejší. Zabil by si ma.

JANO: A ty si sa bál! Iba plaziť si sa vedel vždy pod nohami. A čakal si na to, že mať sa dajú zabiť za teba. Priznaj sa, (chytí ho za hrdlo,) že si o tom vedel. Musel si o tom vedieť. Bol si s nimi naposledy sám. Povedali ti, čo chcú? Hovor!

PAĽO: Radšej by ti bol sám nadstavil prsia a dal nôž do ruky. Len aby oni žili.

JANO: Cigániš! Každé tvoje slovo je lož! Oni to nechceli! Nemohli! Vedeli, že i teraz sa musí splniť ich sen. Že by bolo daromné, keby umreli. Keď raz ty musíš umrieť.

PAĽO: Tam je nôž! Ešte ho môžeš vziať do ruky. Ani krv na ňom neustydla. A zabi aj mňa.

JANO: Mocný som bol, vraveli. Nik by mi nevidel slzu v oku, keby si ty ležal na ich mieste. Mocný som bol. A čo som teraz? Mňa sa už nemusíš báť. Či by sa mi zasa nespravila tma pred očami, keby som vzal nôž do ruky, či by som nemusel revať sám: To mať zhasili, aby som nevidel, že ich zabíjam. Na koho mysleli v tej poslednej chvíli? Na mňa nie! Len na ich syna. Pre neho umreli. A zlomili ten zákon. Nesplní sa ich posledný sen. Len prečo sa to nedalo inakšie. Prečo neprobovali dobrým slovom, láskou… Jaj, prečo nie?

PÁĽO: A dalo sa s tebou?

JANO: Nedalo. Nedalo. Ale mali vziať korbáč. Mňa mali vybiť z domu, nie teba…

PAĽO: Korbáč je len na psy…

JANO: Máš pravdu. Ale potom i na mňa. Prečo to nespravili. Teraz by ma to tak nebolelo. Bol by vedel, že ma len nenávideli a že nemohli inakšie.

PAĽO: Milovali ťa.

JANO: Nenávideli. I ty ma nenávidíš! Každý ma nenávidí. Ale to je nič. Ja to znesiem. Ale že oni… Tebe dali život a mne ho vzali. Či som im nebol synom, cudzí som tu vyrástol, len nenávidieť som vedel, a preto ma nemohli milovať? Mne mohli vziať život? Kto ma oslobodí od tej kliatby? Mať som zabil, kto zmyje tú krv a kto mi to odpustí? Na to nemysleli… Aby som i ja mohol žiť…

PAĽO: Žiť chceš? A si zabil…

JANO: Nechcel.

PAĽO: Chcel.

JANO: Chcel. Toho, koho som najviac nenávidel. (Pauza.) Mamka, čo spravili zo syna? Z toho tvrdého, mocného syna? Tak chceli, aby bol najspodnejší zo zbojníkov, aby nemohol pozrieť ľuďom do očí, aby sa hnusil každému, i sebe! Mohla matka tak potrestať syna? A len potrestať ma vedeli? Oslobodiť ma nevedia… Nemôžu… Kto ma potom oslobodí?

PAĽO: Raz mi povedali: V Janovi ožil otec. Keď mňa nebude, ja ožijem v tebe! A ja to cítim.

JANO: Blaznieš?

PAĽO: Cítim to hlboko, tak strašne hlboko je to vo mne ako tá rana nad ich srdcom. Už mi nemusia povedať: Choď! Pôjdem. Nevzopriem sa, nespytujem, dokiaľ to pôjde tak ďalej, nič nepoviem, keď sa mi zasa vezme všetko, čo mám, nezastaví ma ani najtvrdšie slovo, pôjdem, keby som musel byť žobrákom a bedárom, vyhnaným a bitým, a ponesiem svoj kríž tak, ako chceli — sám. Nikdy to nebolo inakšie a nikdy sa to nezmení. Voľakedy som to nemohol porozumieť, búril som sa proti tomu. I ja som sa chcel oslobodiť. Nechcel som trpieť. Nechcel som tak žiť ako oni. Ale ich láska nemohla umrieť s nimi. Musí žiť. A nech žije odteraz vo mne. (Pauza.) Oznámim žandárom, že ja som ich zabil. A to vyznám aj pred súdom. Zabil som ich pre moju čiastku. Zato, že ju dali tebe.

JANO (výkrik): To neurobíš!

PAĽO: Oni to chcú.

JANO: Nemohli to chcieť. Teba chceli zachrániť. Čo bude so mnou, to im bolo jedno.

PAĽO: Oni to chcú a ty sa nesmieš postaviť proti nim. Aspoň teraz nie. Oni chceli, aby som ti v živote vo všetkom ustúpil, aby si bral všetko, čo bolo moje. Len toho sa báli, že raz budeme stáť proti sebe. Chceli mať oboch synov. A budú ich mať. Preto boli šťastná i v poslednej chvíli.

JANO: Chceš vziať na seba moju vinu? Aký si dobrý. Ale ja nechcem tvoju milosť. Nechcem od teba nič!

PAĽO: Ja ti nič nedávam! To oni! Ber! I teraz si mocný. A dobre je tak. Nebude ich preklínať z nás ani jeden.

JANO: Žiť medzi múrmi, kde som ich zabil? Vidieť stále ich tvár a tú posteľ zaliatu krvou? Nie. Darmo pôjdeš! To všetko by zostalo so mnou. Od toho ma neoslobodíš. Ja musím utekať, šialene, bez prestania a zastať kdesi ďaleko iba vtedy, keď tú tmu nebudem vidieť, tú lampu a ten nôž… Nechaj ma! Preklínať by som ťa musel, keby tu ostal sám.

PAĽO: A musíš na to pristať. To si chcel vždy, aby si tu bol sám. Preto si nenávidel mať i mňa. Stáli sme ti v ceste. A teraz budeš sám. Sám budeš tu pánom a všetko bude tvoje. Ber!

JANO: Žiť chceš? si sa ma spýtal. A si zabil. Môžem ja ešte žiť?

PAĽO: Musíš!

JANO: Ty mi to hovoríš? (Pauza.) Vieš, aký mocný musí byť človek, keď ho každý nenávidí?

PAĽO: Ja ťa oslobodím od nenávisti. Len mňa budú nenávidieť.

JANO: Teba každý miloval. Kto ti uverí? A kto by dosvedčil tvoje cigánstvo? Ja nie! Nikdy!

PAĽO: Nemusíš. Mám svedka! Zdvihne nôž. Nikomu si ho neukazoval. Je na ňom značka americkej fabriky.

JANO: Cigániš! Zasa cigániš! Martin ho videl. Vie, že je môj! Môj je! Mne si ho dal! Pusť ho! Vytrhne mu ho z ruky. Ostrý je… Jaj… I mne prenikol do duše. A páli… páli… Od toho ma neoslobodíš.

PAĽO (po tichosti): Ktosi k nám ide. (Priskočí a zatvorí dvere.)

SUSEDA (otvára zvonku, potom búcha): Anna, počuješ ma? Čo je s tebou? Prečo si zatvorila? Veď sa svieti u vás! Či ležíš? Chcela som ti povedať, že Martin sa vrátil. A nepil. Aká som šťastná. Keby boh splnil aj tvoju prosbu. Aby si mohla zmieriť svojich synov…

JANO s PAĽOM (stoja oproti sebe. Cítia obaja, že mŕtva si najvrúcnejšie žiadala túto chvíľu. Dívajú sa na seba): Paľo, brat…

SUSEDA: Anna, počuješ? Či odišla? Kto je tu doma?

JANO: Ja, Jano! A nech povedia v dedine, že som mať zabil.

SUSEDA: Kriste Ježiši! Ty diabol… Ty… (Bedáka a uteká.)

JANO: Teba učili trpieť. Mnou mohol otriasť iba víchor! Mamka, ja idem. Hľadať niekoho, kto moju dušu oslobodí.

(Opona)