ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V noci.

Prvý výstup

August, Mauro, Starík

AUGUST (spí na posteli. Je tma, iba oheň z pece svieti.)

MAURO (sedí na peľasti).

STARÍK (leží pred pecou na zemi, na slame. Vidieť ho, lebo stôl je odtiahnutý nabok.)

MAURO (ticho): Starík…

STARÍK (hniezdi sa ďalej).

MAURO: Viem, že si hore. Už dávno počúvam, ako sa prevaľuješ.

STARÍK (vstane a položí na oheň. Potom): A ten…

MAURO: Spí.

STARÍK (chvíľu sa díva von oblokom, potom si zasa ľahne): Hmla vystúpila. Je jasná noc.

MAURO: Ďaleko ešte do svitu?

STARÍK: Len spi.

MAURO: Nemôžem.

STARÍK: Prečo? Posteľ je široká. (Pauza.) Či ťa niečo trápi?

MAURO (neisto): Čoby…

STARÍK: Ba! Len priznať sa nechceš.

MAURO: Čo ti povedať?

STARÍK: Vtedy si mal rečí dosť, keď si prišiel. A dalo sa ti veriť.

MAURO: A teraz už nie?

STARÍK: Ako? Nechcel si, aby ťa tento diabol našiel. Utekal si pred ním. A teraz sedíš pri ňom pokorne a počúvaš, ako chrčí.

MAURO: A čo by som mal robiť?

STARÍK: Ak nechceš byť s ním, vziať nohy na plecia a ísť.

MAURO: Teraz?

STARÍK: Mesiac svieti. Je jasná noc. Do rána by si bol v meste.

MAURO: Zasa by ma našiel. A povedal mi, že ma zabije, ak sa ešte raz pokúsim o útek.

STARÍK: Bojíš sa, že slovo dodrží?

MAURO: Nikomu neodpustil ešte v živote.

STARÍK: Tak si seď! (Obúva si kapce.) Chcel si uniknúť z jeho pazúrov. A má ťa a drží si ťa dobre.

MAURO: Raz ma len pustí…

STARÍK: Kedy?

MAURO (mlčí).

STARÍK: A škoda ťa, chlapče. Zničí ti život. Mohol byť z teba poriadny človek.

MAURO: Zo mňa? Nie, starík. Zo mňa už nebude.

STARÍK: Máš niečo na svedomí?

MAURO (po chvíli): Čo by som mohol mať? Vieš azda niečo o mne?

STARÍK: Potom prečo neujdeš? Prečo ho nenecháš? Prečo sa nevyslobodíš? Veď ty ho nenávidíš.

MAURO: Niekedy. A potom ma to prejde.

STARÍK: Cigániš.

MAURO: Nie, starík.

STARÍK: Cigániš teraz, alebo si cigánil vtedy, keď si prišiel.

MAURO (skloní hlavu).

STARÍK: Ja vidím už do vás. Niečo ste spolu vyviedli. A to vás zviazalo. Sputnaní ste a nemôžete sa oslobodiť. Preto prišiel on za tebou a preto nemôžeš odísť bez neho ty.

MAURO: Nehovor o tom. Mohlo by sa to zle skončiť.

STARÍK: Tak je to pravda.

MAURO: Nie.

STARÍK: Mňa neoklameš.

MAURO: Keby ťa počul, zabije ťa. Zabije.

STARÍK (s opovrhnutím): A zabil už niekoho?

MAURO (mlčí).

STARÍK: Ja sa ho nebojím. A keď máš čisté svedomie, nemusíš sa ho báť ani ty.

MAURO (rozmýšľa).

STARÍK: Nerozmýšľaj! Choď!

MAURO (po chvíli): Nemôžem.

STARÍK (premeria ho): Už ti vidím do duše! (Vyjde.)

Druhý výstup

Mauro, August

AUGUST (sadne si na posteli a zívne. Ticho): Prečo si ho neposlúchol?

MAURO (prekvapený sa obzrie).

AUGUST: Mohol si. Nebol by som sa ti postavil do cesty.

MAURO: Ty ma posielaš?

AUGUST: Choď! Aj teraz môžeš! (Zapáli si cigaretu.) Nejdeš? Besné zviera je nielen odporné, ale aj nebezpečné. Zostať pri ňom? Aby ťa uhryzlo? Nie. V živote si nedostal odo mňa nič dobré. Ani len dobré slovo.

MAURO (mlčí).

AUGUST: Mohol si aspoň prikývnuť, že je tak, ty hlupáčik! Či som bol dobrý k tebe aspoň raz? V celom živote, čo sme sa spolu trápili, kliali a nenávideli druh druha? Aspoň raz? (Pauza.) Akosi tuho rozmýšľaš. Ale ja viem, že nie.

MAURO: Nebol som pre teba človek.

AUGUST: Nie. Iba pes. A neviem, či si bol vždy šťastný, keď si dostal kopanec alebo úder.

MAURO: Nenávidel som ťa.

AUGUST: Tak prečo nejdeš? Dávam ti voľnosť. A sám ťa posielam. Ani utekať nemusíš. Prestaneme gániť na seba, rozlúčime sa pekne, ako sa patrí na starých kamarátov. A potom sa rozídeme.

MAURO: Prečo to chceš?

AUGUST: Mám už toho dosť.

MAURO: Len teraz? Prečo si ma neposlal v čerty pred rokom? Prečo si sa vybral za mnou vždy, keď som ušiel, zauchami a nožom hnal nazad ta, kde som všetko nenávidel. Len preto sme boli doteraz spolu, lebo ty si to chcel.

AUGUST: Ale teraz to už nechcem. Nechcem. Nerozumieš?

MAURO (mlčí).

AUGUST: Či sa ti to nepáči?

MAURO: Keby som vedel, že sa nikdy viac s tebou nestretnem.

AUGUST: A s ňou, však? (Uškŕňa sa.)

MAURO: Jej sa nebojím.

AUGUST: Už nie? Len mňa?

MAURO: Ty nie si človek.

AUGUST: Len diabol. Ustatý, utrápený diabol. (Pauza.) Tak pôjdeš?

MAURO: A ty?

AUGUST: Vrátim sa. Pri svitaní sa pohnem.

MAURO (zamyslený): Musel som ťa nenávidieť. Ako si ma trápil, mučil, nepúšťal samého ani na krok, akoby sme boli reťazou prikovaní k sebe. Tvrdil si, že len ja som vinný a len ja môžem byť potrestaný za všetko, čo sa stalo s Johnnym onoho večera v cirkuse. Strašil si ma a bez ľútosti zabíjal vo mne všetko, čo túžilo ešte po živote. Tisíc ráz som si povedal, že lepšie by bolo hniť niekde v žalári, ako žiť takýto život na slobode. Ale keď som to spomenul, zjavil sa hneď tvoj nôž. A mlčať, vždy len mlčať o tom, čo pálilo človeka ako oheň, bolo horšie ako väzenie. Bolo to peklo v tomto živote.

AUGUST: Len kto za to mohol, nevieš? (Protivne sa smeje.) Za tvoje slzy, muky a trápenie… Kto?

MAURO: Kto? A ty sa škeríš na mňa, ty diabol! Ty to nevieš? (Spraví krok k nemu.)

AUGUST: Pozor! Ešte si tu! Ešte si neodišiel.

MAURO: Prečo ma posielaš?

AUGUST: Nepýtaj sa! Choď, dokiaľ ti vravím pekne. (Pauza dlhá, kým sa vzrušenie utíši.)

MAURO: Ja by už raz chcel vedieť, ako to bolo.

AUGUST: Vieš to dobre.

MAURO: Niečo neviem.

AUGUST: Ja som ti všetko povedal. Viac ti nepoviem.

MAURO (po pauze): A tak sa rozídeme?

AUGUST (veselo): Veselšie. Zapijeme si to, chlapče! (Vytiahne z plecniaka fľašu.) Dobré má byť! Na… (Podáva.)

MAURO (vezme fľašu. Rozmyslí si to a vracia ju Augustovi): Pi ty!

AUGUST (posmieva sa): Si samý strach, chlapče! (Napije sa.)

MAURO (vezme fľašu a tiež sa napije. Potom): Čudnú príchuť má to víno…

AUGUST (vyskočí): Čo má?

MAURO: Čudnú príchuť.

AUGUST (chytí ho za hrdlo, úžasne vzrušený): Ty niečo vieš! Vrav, lebo ťa zadrhnem.

MAURO (vytrhne sa mu a ustupuje pred ním): Čo sa ti robí? Čo chceš?

AUGUST (zbadá sa. Zastane): Ech, hlúposť… (Na tvári zlý výraz.) Už nič, nič! Len ma škrie, že z teba nikdy nič nebude. Zle hovoriť o takom víne môže len trkvas, ktorému je kyslé mlieko najlepšie. (Po pauze.) Tak pôjdeš…

MAURO: Pôjdem.

AUGUST: Aj ruku si podáme? Či bude ešte priskoro na cestu?

MAURO: Pôjdem hneď!

AUGUST: To nemusíš. Pravda, nebudeme môcť dlho sa lúčiť. Vína je málo. Ale nechoď ešte!

MAURO: Už ma nevyháňaš?

AUGUST: Všeličo zíde človeku na rozum v takejto chvíli. Nebol si, Mauro, zlý chlapec. Sám som sa čudoval, prečo som nebol k tebe lepší. Azda len preto, lebo neviem. A predsa si to podivne dlho trpel. Napi sa! Teraz ti bude iste lepšie!

MAURO (napije sa): Nikdy som netušil, že raz ti budem vidieť do duše. Podliak si bol, August. Na každom kroku v živote videl som iba tvoju podlosť, prefíkanosť a diabolskú ľstivosť. Za dlhé, veľmi dlhé roky, čo sme spolu prežili, nevedel som, že si človek a že máš aj srdce. Mnoho som trpel pri tebe a je to čudné, že iba teraz, keď nás už nič k sebe neviaže, spytujem sa, prečo si nebol iný. Prečo si ma neviedol inou cestou. Lebo ty si ma viedol. A keby si bol chcel, mohol byť zo mňa aj poriadny človek.

AUGUST: Bol by som to vedel. Ako všetko v živote.

MAURO: Keby nám nebola prišla do cesty ona.

AUGUST: Hej, ona! No napime sa! (Pijú.)

MAURO: Je dobre, že sa ničoho nemusíme báť.

AUGUST: Nemusíme? Prečo?

MAURO: Preto, lebo je blázon.

AUGUST: Blázni mávajú aj čisté chvíľky. Vtedy hovoria pravdu a hovoria rozumne. A možno im veriť, ako ľuďom zdravým.

MAURO: To ma zasa strašíš?

AUGUST: Nie. Ale musíš myslieť na to, že aj jej uveria, keď sa raz nezdrží a všetko rozpovie.

MAURO: A čo by mohla… Na všetko zabudla. Nepriznáva sa k nám a ani nás nepoznáva.

AUGUST: Hlboko, pod popolom žiari pahreba. (Pauza.) Niečo v nej ešte žije.

MAURO (sa strasie).

AUGUST: Prečo sa neberieš? Myslel si vždy iba na seba. Pôjdeš a zabudneš na všetko. A bude ti dobre.

MAURO: Na všetko sa nedá zabudnúť.

AUGUST: Už to vieš? Predsa len nie si taký hlúpy. A cítiš, že ani odísť sa ľahko nedá. Či si myslel na to, prečo sa zbláznila?

MAURO: Nie.

AUGUST: A ty to dobre vieš. Vohnal si ju do väzenia a svedčil si proti inej. Pre teba stratila rozum… Pre teba, počuješ? (Po pauze.) Prac sa už! Či chceš tu mátať celú noc?

MAURO: Ja som to nechcel…

AUGUST: Kto sa ťa spýta na to? A komu to povieš? (Pauza.) Už by si mohol naskutku ísť. Vína už niet. (Pauza.) Ak by si sa rozhodol odísť, viac so mnou nepočítaj. Ani sa na mňa neodvolávaj, keby ťa chytili. Ja o ničom neviem. Svoju vinu ponesieš sám. Čo ma po tebe…

MAURO (mlčí).

AUGUST: Počúvaš? Nič nechcem mať viac s tebou. A keď sa niekde do kaše dostaneš, je koniec všetkému. Svet je veľký a mňa v ňom nenájdeš.

MAURO: Prečo mi to vravíš?

AUGUST: Len tak! (Pauza.) Či pôjdeš?

MAURO: Nie.

AUGUST: Chachacha…

MAURO: Niečo musím vedieť.

Tretí výstup

Tí istí, Starík

STARÍK (vojde a nevšíma si tých dvoch. Zapáli lampu a začne zbierať slamu pred pecou.)

AUGUST (prechádza sa a hvízda si. Postaví sa pred neho): Ako vidím, už spať nechceš…

STARÍK (neodpovedá).

AUGUST: Kde je?

STARÍK: Kto?

AUGUST: Ona.

STARÍK: V komore.

AUGUST: Chcem sa s ňou rozprávať.

STARÍK: Daj jej pokoj!

AUGUST: Dobre. Ale nech ide potom v čerty.

STARÍK: Prečo?

AUGUST: Lebo ja to tak chcem.

STARÍK: Máš ty svedomie? Poznáš ty boha?

AUGUST: Musí odísť!

STARÍK: Videl si, aká je.

AUGUST: Čo ma potom?

STARÍK (kýva hlavou): Ty nie si človek.

AUGUST: Tak pôjde, alebo nie?

STARÍK: Ja jej to nepoviem.

AUGUST: Pravdu máš. Ja som tu pánom. Ja jej to poviem. (Maurovi.) Choď po ňu!

MAURO (po chvíli): Nejdem.

AUGUST: Choď, dokiaľ ti vravím pekne.

MAURO: Nepôjdem. Zavolaj si ju sám. (Vezme čiapku a vyjde.)

Štvrtý výstup

August, Starík

STARÍK: I keby bola muža zabila, je dosť potrestaná za svoj hriech. Prečo ju vyháňaš? Prečo sa sám neberieš ďalej?

AUGUST: Lebo sa mi páči v tvojej chajde.

STARÍK: Ak ráno nezmizneš, zvolám vrchovcov. My si s tebou už poradíme.

AUGUST: Len čo bude s tebou do rána? Čo bude, starík? Či vieš…

STARÍK: Ja sa ťa nebojím.

AUGUST: A ja sa s tebou dlho hrať nebudem.

STARÍK: Čo som ti spravil?

AUGUST: Ešte sa spytuješ? Zvádzal si toho chlapca. Počul som, ako si ho nahováral, aby odo mňa ušiel. To si chcel, aby som tu zostal sám? Aby si ma mohol ľahšie odpraviť na druhý svet?

STARÍK: Vy dvaja by ste sa neboli rozišli, i keby vás bol korbáčom rozháňal.

AUGUST: Ty to vieš.

STARÍK: Niečo máte na svedomí, chlapi. A to vás sputnalo. Vy sa ťažko rozídete.

AUGUST: A čo by sme mohli mať na svedomí?

STARÍK: To práve neviem.

AUGUST: Nevieš a táraš do sveta. Či predsa niečo vieš? (Pauza. Chytí bič do ruky, švihá.) Hovor! Či ti mám rozviazať jazyk? (Pauza.) Čo by si povedal, keby som ťa udrel?

STARÍK: Bič je na statok.

AUGUST: Skúsiš raz aj ty, ako chutí. (Pauza.) Nebudeš hovoriť?

STARÍK: Nemám čo.

AUGUST: Tak pozor na ústa. Čuš, lebo ťa skrotím. (Pauza.) A teraz pôjdeš po ňu. Zobudíš ju a privedieš ju sem.

STARÍK: Nie.

AUGUST: Všeličo sa môže stať do rána, starík.

STARÍK: A čo chceš s ňou?

AUGUST: Uvidíš.

STARÍK (po tichosti): Ale bič odložíš…

AUGUST: To nie!

STARÍK: Tak si choď sám!

AUGUST (švihne): Pôjdem.

STARÍK: A ja vypustím suku. Aby ťa neľutovala, keď sa zahryzne do teba. Ako ty nemáš ľútosti.

AUGUST: Tak, hybaj! Hneď uvidíme, kto sa pustí do tanca. Ja, či ty. (Ťahá Staríka k dverám.)

Piaty výstup

Tí istí, Ona

ONA (vojde. Je oblečená ako večer.)

AUGUST (vo dverách ustúpi): Marianna… Čo tu chceš?

ONA (zatvorí dvere za sebou, ale neodpovie).

AUGUST: Mauro ťa volal?

ONA (kýva, že nie).

AUGUST: Jedno! Prišla si ako na zavolanie. Aspoň ti povieme, čo máme na srdci!

ONA (skloní hlavu).

AUGUST: Chceme, aby si odišla.

ONA: Odísť? Prečo? Ja som tu šťastná. Nám je tu dobre. (Staríkovi.) Ty si nás prijal do svojho domu. Dobrý si. Nedopustíš, aby nás vyhnali.

STARÍK: Neboj sa!

AUGUST: A predsa pôjdeš!

ONA (Staríkovi): Ty si pri mne! Pomôž mi!

AUGUST: Niet pomoci.

ONA (obráti sa k nemu): Čo chceš?

AUGUST: Vezmi svoje veci a choď!

ONA: Nepôjdem.

AUGUST (dvíha bič): Ja ti ukážem!

STARÍK (skočí na neho): Ale už dosť, ty podliak! Dosť…

AUGUST (strasie ho zo seba): Pakuj! Ešte ťa nevybili z vlastného domu? (Jej.) Pôjdeš, alebo nie? (Chce udrieť.)

ONA (padne na kolená. Schúli sa, stočí ani klbko a ticho hovorí): Bi!

AUGUST (spustí ruku, díva sa ticho na ňu. Po dlhej pauze, zmeneným hlasom): Choď, starík! Chcem byť s ňou sám!

STARÍK (vyjde).

Šiesty výstup

August, Ona

AUGUST (stojí za ňou a šepká jej): Naozaj sa na mňa nepamätáš, Marianna? Na bláznivého Augusta, ktorý ťa toľko ráz rozosmial, robil kotrmelce a vystrájal hlúposti len pre teba… Zabudla si na všetko, čo bolo pred rokom, keď žil ešte Johnny a všetci sme boli spolu v cirkuse? Nepamätáš sa? Spomínaj! Musíš! Ja to chcem!

ONA (má zatvorené oči. Mlčí. Nepohne sa.)

AUGUST: Nepamätáš sa na poníka Bobyho? Taký milý koník to bol a teba mal tak rád. Ja som ho mal v opatere, lebo so mnou robil jedno číslo, a ty si mu každý deň priniesla kocku cukru, aby ti olízal ruku alebo tvár. Čo sme sa na tom nasmiali, čo sme sa ho naláskali. Pamätáš sa ešte?

ONA (nepohne sa a nezmení sa výraz na jej tvári).

AUGUST: Bola si vtedy ako oheň červená, horúca, krásna. Šaleli sa za tebou chlapi, i keď si sa im len smiala. Po večerných predstaveniach čakávali na teba roztúžení, ale tebe sa protivili. Odháňala si ich so zlosťou ani dotieravé muchy. Nechcela si nikoho. Bola si čistá, Marianna. A verná… Pamätáš sa ešte?

ONA (mlčí).

AUGUST: Prečo nehovoríš? Či možno vytrieť zo života človeka roky a roky? I keď boli prekliate a hnusné. Či je možné, že umrelo v tebe všetko, vyhaslo a stratilo sa, akoby bolo spadlo do priepasti bez dna, a nezostala ani spomienka… Ani spomienka na život v cirkuse, na svet, v ktorom si žila, na ľudí, ktorí ťa ľúbili… Marianna… (Čaká chvíľu.) Či som ťa mal udrieť bičom? Biť bez milosrdenstva? Udrieť do tváre, aby si cítila oheň bolesti, videla svoju krv a vykričala všetko, všetko, na čo sa pamätáš ešte, čo ťa bolí a páli, všetko, čo vieš…

ONA (mlčí).

AUGUST: Mlčíš… Na jedno sa však iste budeš pamätať. Na jednu noc po predstavení. Vidím ho pred sebou, muža tvojho, ako prišiel skoro nad ránom a priviedol opitého chlapa k tebe a chcel, aby si spala s ním. Veľa pil tej noci a nemal dosť peňazí. Ponúkol svoju ženu tomu, kto za neho zaplatil… (Chvíľu čaká.) Pamätáš sa, však? Cítim, že si sa zachvela… Rozumieš! Ale vzoprela si sa mu. Vadili ste sa, aj bili. Bola to pekelná noc. Vtedy si sa odhodlala, že ho zabiješ?

ONA (akoby sa bola prebudila): Ja som ho nezabila.

AUGUST: Zabila si ho a dobre si spravila.

ONA: Nie.

AUGUST: Tak kto ho zabil? Či vieš?

ONA: On žije.

AUGUST: Zomrel. Zdochol tak, ako si to zaslúžil.

ONA: Prečo to hovoríš? (Pauza.) Veď si ho videl… (Pauza. Tichosť.)

AUGUST (zatacká sa. Cíti svoju bezmocnosť v tomto zápase. Pokorne): Odpusť mi, Marianna. Bol som zlý k tebe…

ONA (ticho, bez slova vyjde).

Siedmy výstup

August, Mauro, Starík

MAURO (vchádza. Vo dverách sa díva ešte za ňou): Nepôjde?

AUGUST: Nie.

MAURO: A my?

AUGUST: Pôjdeme pred svitaním.

MAURO: Aj keď ona ostane?

AUGUST: Nemusíme sa jej báť. Nepamätá sa na nič.

MAURO: Ani teba nepoznala?

AUGUST: Ani mňa.

MAURO: Ale niečo cíti… Ja som ju nebol volať. Sama vošla do izby. Cítila, že sa chceš s ňou zhovárať.

AUGUST (mlčí).

MAURO: Díval som sa oblokom, keď si vzal na ňu bič. Čakal som, že udrieš, ale pritom som vedel, že niečo sa musí stať… Že ťa musí niečo zastaviť… Bolo ti jej ľúto?

AUGUST: Nechaj ma!

MAURO (cíti, že v Augustovi sa niečo robí): Ja sa jej nemôžem podívať do očí.

AUGUST (Starík na dvore začne rúbať): Čo je to?

MAURO: Starík rúbe. (Chvíľu mlčia. Potom.) Úzkosť sa ma chytá. A taká čudná. Nie jej sa bojím. Ani väzenia. Toho sa bojím, čo som nechcel. Ja som nechcel, aby sa zbláznila. Nie… Hodiť sa na kolená a prosiť za odpustenie, zaplatiť za to, čo mám na svedomí a čo ma páli a hryzie… To by som bol vedel. A bol by to aj vykonal, ak ma ty nezastavíš. Ale dívať sa jej do tváre… Videl si, aká je, mlčanlivá, strašná, akoby nebola z tohto sveta. Nie. Ja to nemôžem vziať na seba. Počuješ? Ja som to nechcel.

AUGUST: Ani ja.

MAURO: A raz budeme musieť zastať. Nemôžeme vždy len ísť alebo bežať, šialenci. Raz si musíme povedať, ako to bolo. Ako to bolo skutočne! Rozumieš?

AUGUST (sedí schúlený so sklonenou hlavou a mlčí).

MAURO: Ty si ma nahovoril, že ho musíme dostať z cirkusu. A ja, hlúpy, dal som sa nahovoriť. Ľahučko si ma ovládol, zmocnil sa mojej duše. Vedel si, že ju milujem a že spravím všetko na svete. On pil a niekoľko ráz pre pitie vynechal. Riaditeľ mu pohrozil, že ho vyhodí, ak sa to ešte raz stane. V poslednom čase sa držal dobre. A ona ho ešte strážila.

AUGUST (vstane, pozrie na Maura, ale nič nepovie).

MAURO: Potom prišiel ten večer. Nikdy ho nezabudnem. Priniesol si pred predstavením víno a usmieval si sa ani diabol, ktorý má pred sebou víťazstvo isté. Mne si povedal, že ho opijeme. A keď to riaditeľ spozoruje, Johnny pôjde.

AUGUST (prejde sa. Robí dojem, že vôbec nepočúva.)

MAURO: Blížilo sa jeho číslo. Ja som už bol voľný. A Johnny ešte nepil. Nechcel. A v ten večer ho ani nestrážila. Hnevali sa pre chlapa, ktorého priviedol k nej. Čosi ho držalo, darmo som ho núkal. A potom sa predsa napil. A vtedy si ty vošiel. Poslal si ma von, že ma Marianna hľadá. Mne to bolo podozrivé a vrátil som sa hneď. Fľaše už nebolo a Johnny sa chystal do manéže. Bol červený a naraz sa obrátil k tebe a povedal:

AUGUST: Čo povedal?

MAURO: Nevieš?

AUGUST: Nie.

MAURO: To víno má čudnú príchuť.

AUGUST: Bolo to trpkasté víno.

MAURO: Žeby nebol poznal také vína? Pijan ako on? Nie, neoklameš ma! Tu išlo o niečo iné. Chytil si ma za hrdlo, keď som vyslovil tieto slová. Mal si v očiach strach a vedel som, čoho sa bojíš. Tu je to tajomstvo, čo si skrýval predo mnou, a ja ho vedieť musím. Či myslíš, že mi zasa vykĺzneš z ruky a ja, somár, zasa sa nič nedozviem a tak pôjdem ďalej… Nie. Tentoraz neustúpim. Prečo pil Johnny v ten večer víno, ktoré malo čudnú príchuť? Mlčíš? (Stojí naproti nemu a naraz ho udrie do tváre. Zarazí sa, že August to prijíma a posmelený zvalí sa na neho a hodí ho na zem. Vytiahne mu nôž.) Ty… Teraz ti za všetko zaplatím. Za všetko, čo som pri tebe vytrpel. A zdochneš, tu tými rukami ťa zahrdúsim, ak nepovieš pravdu! Nehovoríš? Či si myslel na to, že raz sa aj my porátame? (Starík vonku prestane rúbať.)

AUGUST (chytí ruku, v ktorej má Mauro nôž, skrúti ju pomaly a dostane sa sám navrch. Mauro je pod ním a August ho drží): Tak… zabiť si ma chcel? Ľahko sa nedám. (Pauza.) To víno má čudnú príchuť. Chceš vedieť, prečo to povedal? Je to osudné slovo. Keby si ho nebol vyslovil, mohol si byť už ďaleko od nás. A bol by si múdrejšie spravil, keby si bol odišiel s tajomstvom, ktoré by bolo horelo v tebe a pálilo ťa, dokiaľ by si bol žil. Lebo vedieť pravdu a odísť, bude už ťažšie.

MAURO: Uvidíme! (Chce sa mu dostať z rúk.)

AUGUST: Nech bolo akokoľvek, slučku sme jej hodili na šiju my. Dvaja. Ty si svedčil proti nej falošne. I zárez si spravil ty.

MAURO: Lebo si mi nahovoril, že niet inej pomoci. To je jediné východisko. Obviniť ju z vraždy.

AUGUST: Preto, lebo si sa bál o svoj mizerný život. A ešte k tomu si sa priznal, že si ju ľúbil… Podliak si… (Pustí ho. Vstane. Ticho.) Ako ja… I ja som ju ľúbil. A chcel som na ňu čakať, až vyjde z väzenia. Čakať i roky, i keby sa bola dostala na slobodu so sivými vlasmi, zlomená, s vráskami na tvári. Za to, že musela pre mňa trpieť. Pre moju zlú lásku… Za to, že som ju ľúbil… Lebo ja som ho zabil!

STARÍK (stojí vo dverách so sekerou. Zhíkne.)

MAURO: Ty…

STARÍK: Vrah… Vrah… Ja som to tušil…

AUGUST: Ty si tu? Nuž zostaň, ak chceš! Len aby ťa hrôza nešmarila o zem a nemusel si boha volať na pomoc! Dal som mu do vína jed, ktorý ho omámil. A s úsmevom som ho pozoroval. Od chvíle, keď vkročil do manéže, vytiahli ho na mostík a mal sa začať ich program. To, čo sa robilo potom s ním nado mnou, robilo sa presne tak, ako som si to vypočítal, ako som to chcel. Len na chvíľu sa ma zmocnila pochybnosť. Čo potom, keď sa nezabije a prezradí, že víno, ktoré pil, malo čudnú príchuť? (Pauza.) Ale i diablovi pomáha ktosi. Padol a zomrel, ani sa neprebral. A mlčal ako každý mŕtvy, keď som povedal nad jeho rozdrúzganým telom: Padol preto, lebo Marianna nevystrela ruky.

MAURO: Akí boli slepí a sprostí. Uverili ti všetci.

AUGUST: I ja som chcel tomu veriť. Chcel som veriť, že by to bola spravila. Ale už je koniec. Všetkému koniec. Neľúbila a nebude ľúbiť nikoho iného, len jeho. Preto sa nevrátila tak, ako som ju čakal. Preto sa nevrátila sama. Preto sú dvaja…

Zabil som človeka, a on žije. Bol podliak, a teraz je dobrý. Prečo som ho zabil? Prečo je niečo väčšie ako ľudská moc, ako láska, ktorá vie zabiť? Prečo je láska, ktorá dáva život a vie i nad smrťou zvíťaziť.

Neviem.

(Ticho Maurovi.) Už poznáš moje tajomstvo. Preklínaj hodinu, keď si sa naň pýtal. I ty, (Staríkovi), deň, keď si sa zamiešal do tejto hry. Lebo za takéto tajomstvá, i keď sú smutné, človek krvou i životom platí.

(Opona)