ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri svitaní.

Prvý výstup

August, Mauro

AUGUST: Svitá…

MAURO: Na chvíľočku som zadriemal, ako sme tu sedeli mlčky oproti sebe. A zdalo sa mi, že vidím, ako zápasím s ozrutnou skalou. Černela sa vyzývavo predo mnou a bránila mi dostať sa na cestu, ktorá vábivo sa vlnila za ňou. Okolo bola tma. Príšerná tma, priam dusila človeka, prízraky, výkriky a kliatby, prichádzajúce ani ozvena zďaleka. Tam, za skalou, bolo svetlo a pokoj. Len stúpiť na tú cestu a mohla ma vyslobodiť. Len stúpiť na ňu a mohol sa začať nový život. Ale skalou sa nedalo pohnúť. Stál som pred ňou, slzy mi stekali po tvári, ale daromné bolo všetko. Nedala sa obísť a sily odvaliť ju nebolo.

AUGUST: Načo ten nárek? Veď to bol len sen.

MAURO: Len sen?

AUGUST: Ty plačeš?

MAURO: Nie. Ale mal som tej noci v očiach slzy. I ty.

AUGUST: Táraš.

MAURO: Mala odísť vtedy, keď si to chcel. Nič by sme neboli vedeli o nej. Len toľko azda, že tu bola. Ani po nás by tu nebolo zostalo nič. Ani stopa.

AUGUST: Ale teraz môže prísť víchrica. Vietor i dážď. Túto noc nezabudneme. A nielen my. Ešte ktosi.

MAURO: Starík…

AUGUST: Raz nás to bude mrzieť, že sa zamiešal do tejto hry.

MAURO: Prečo?

AUGUST: Nevieš? (Posmešne.) V poriadku, keď ťa to netrápi. Aj to vieš, že nemáš nijakú vinu na Johnnyho smrti. Čo chceš ešte? Raduj sa!

MAURO: Keď som sa dozvedel, ako zomrel Johnny, cítil som bláznivú radosť. I keď ma mal diabol v moci, i keď ma zviedol, nemám to najhoršie na svedomí. Strasiem zo seba pekelné jarmo a vydýchnem si oslobodený. A bol by som sa rozbehol so svojou radosťou do hory, na vrchy, na ten najvyšší vrch a odtiaľ kričal celému svetu, všetkým ľuďom: Ľudia, nemám viny na smrti človeka… Ale či je to pravda? Či som nespravil zárez, či som nesvedčil falošne, proti nej, či som ju nedostal do väzenia, či som nebol príčinou toho, že ona… (Ticho.) Vidíš… Tu je koniec radosti. Svetlo je ďaleko. A ja cítim iba vinu. A neviem, neviem, kto ma od nej oslobodí.

AUGUST: Tak ani ty nie si čistý? Cha-cha-cha… A ja som myslel, že budem musieť pred tebou padnúť do prachu, kajať sa a biť v prsia, lebo som ťa chytil do pasce, z nevinnej ovečky spravil podliaka a tvoju mizernú dušičku dostal priam do pekla. Cha-cha-cha…

MAURO: Nenávidel som ťa. Skazil si mi život. Ohlupoval si ma, odoberal vôľu, trápil a ubíjal… A predsa by som mohol všetko zabudnúť a všetko ti odpustiť. Keby si bol iný. A keby si mi chcel pomôcť…

AUGUST: To myslíš zasa na ňu?

MAURO: Musím.

AUGUST: Ona sa netrápi ako ty. Má všetko. Splnila sa jej najkrajšia túžba. On je s ňou a nikdy ju neopustí. Dvaja idú svetom, akoby celý bol ich kráľovstvom a kráľom v ňom bol on sám, živý. (Pauza.) A my? Budeme utekať a skrývať sa celý život. Kto nás prichýli s láskou? Lesy nás nezakryjú, pažiť nás neobjíme, prameň nás nenapojí. A predsa pôjdeme ďalej. Pôjdeme… S nenávisťou ku každému, kto je čistý a šťastný…

MAURO: Ja by som ju nemohol nenávidieť.

AUGUST: A musíš.

MAURO: Ľúto mi je jej. Nesmierne ľúto. Počúvaš? Musíme jej pomôcť!

AUGUST: Ako?

MAURO: Dáme ju liečiť.

AUGUST: Nad tým si hútal? A myslíš, že sa to dá?

MAURO: Iste!

AUGUST: Len či to pôjde bez peňazí?

MAURO: I ja mám niečo, i ty.

AUGUST: Pekne. Dobre si to vymyslel. Musím ťa pochváliť.

MAURO: Len sa posmievaj!

AUGUST: A to by šla s nami? Pravda, ako inakšie?

MAURO: Nemudruj! Odpovedz! Pomôžeš?

AUGUST: Neviem.

MAURO: Povedal som si, že nezostanem pri tebe, keď mi nepomôžeš. Rozídu sa naše cesty.

AUGUST: Myslíš, že to pôjde?

MAURO: Ujdem a nezastaví ma nijaká moc na svete.

AUGUST: Sú reťaze, ktoré nemožno pretrhnúť.

MAURO: A ja to vykonám.

AUGUST: Nehraj sa. Nezbavíš sa viny. Zostane na tebe. I keby si krv vycedil. I keby si za živa zhnil.

MAURO: Ale potom čo robiť? Ako žiť?

AUGUST: Neodvalíš tú skalu.

MAURO: Odvalím. Len mi musíš pomôcť. (Po chvíli, ticho.) Ty ju už nemiluješ?

AUGUST (po dlhej chvíli, drsne):v Dobre! Pôjde s nami!

Druhý výstup

Tí istí, Starík

STARÍK: A vy ste ešte tu?

AUGUST: Ešte.

STARÍK: Povedali ste, že ráno pôjdete.

MAURO: Viem, že budeš rád, keď odtiaľto vypadneme.

STARÍK: Netajím. Dobre, bude mať pokoj od vás.

MAURO: Hnusíme sa ti?

STARÍK: Ty nie. Ale s bičom ísť na človeka, nožom sa vyhrážať môžu len ľudia, ktorí veľa majú na svedomí. Aj sa ukázalo.

AUGUST: To ťa mrzí?

STARÍK: To!

AUGUST: Aby si to veľa nespomínal.

STARÍK: Budem o tom vravieť, koľko chcem.

AUGUST (pristúpi k nemu): Ty… Nepovedz to ešte raz!

MAURO (skočí medzi nich): Stojte! (Augustovi.) Nechaj ho! Odídeme v pokoji.

STARÍK (pauza. Vydýchne si): Tak berte sa už!

MAURO: Chceme sa s ňou ešte pozhovárať.

STARÍK: Trápiť ju? Netrápili ste ju ešte dosť?

MAURO: Pomôcť jej chceme.

STARÍK: Pekne! Aspoň jej. Mŕtvemu sa nedá. Ten viac z hrobu nevstane.

MAURO: Dáme ju liečiť. Aby bola zdravá.

STARÍK: To ste teraz vymysleli?

MAURO: Je nám jej veľmi ľúto.

STARÍK: Mala vám ľútosť vstúpiť do duše prv, než ste jej muža zabili. Teraz jej chcete pomáhať, teraz chcete byť dobrí? Myslíte si, že sa to dá a že vám niekto uverí?

MAURO: My sa nemôžeme zmeniť? Nemôžeme byť lepší?

STARÍK: Nie. Keď vám bude na ťarchu, odkopnete ju bez ľútosti alebo zhodíte ju niekde pri ceste do priepasti. Ba ktovie, či sa práve na to nestrojíte.

MAURO: Ty neveríš, že my jej dobre chceme?

STARÍK: Veriť vrahom?

MAURO: Tak my už nemôžeme… (Bolestná pauza. Potom silne.) Cigániš!

AUGUST: Zavoláš ju sem! Ihneď! Lebo ja sa pustím do teba, ty starigáň hnusný!

STARÍK: Dobre. Veď ona vám povie svoje. (Vyjde.)

Tretí výstup

Mauro, August

MAURO: Povedz jej to ty!

AUGUST: Uvar si kašičku sám.

MAURO: Chcem, aby bola zdravá. Aby z nej bol znovu človek.

AUGUST: A nebojíš sa, že ten človek bude raz tvojím najväčším nepriateľom?

MAURO: Nie.

AUGUST: Len či to bude pre teba lepšie.

MAURO: Nemyslím na seba.

AUGUST: Pekne! A predsa darmo sa pechoríš, chlapče!

Štvrtý výstup

Tí istí, Starík, Ona

ONA (ticho vojde).

STARÍK (zastane za ňou).

ONA (prehovorí iba po pauze, keď už všetko je pod dojmom jej prítomnosti): Volali ste ma?

MAURO: Volali, Marianna. Ja, Mauro, chcem sa zhovárať s tebou.

ONA (mlčí).

MAURO: Trápi nás veľmi tvoja choroba. A rozhodli sme sa, že ti pomôžeme.

ONA (s údivom pozrie na nich. Potom sa obráti a chce odísť.)

MAURO: Marianna, prosím ťa. Zostaň!

ONA (zastane).

MAURO: Môj celý život závisí od toho, či ma vypočuješ.

ONA (obráti sa k nemu).

MAURO: Chcem ťa dať vyliečiť, Marianna.

ONA: Ja som zdravá.

MAURO: A predsa potrebuješ našu pomoc.

ONA (výkrik): Čo chcete so mnou?

MAURO: Pôjdeš s nami!

ONA: Nechcem!

MAURO: Uvidíš, že tak bude lepšie. Prichystaj sa na cestu.

ONA: Nie, nie… (Výkrik.) Ja viem, čo chcete! Závidíte mi moje šťastie! Závidíte mi jeho! Ó, prečo ste takí nemilosrdní… Nepotrebujem vašu pomoc. Sama by som vám dala všetko, čo mám. Všetko! Len mi neberte, neberte jeho… (Tichosť po jej slovách. Všetko mlčí. Ona dosť dlho stojí. Potom sa zvrtne a vyjde.)

Piaty výstup

Starík, August, Mauro

STARÍK: A teraz sa pakujte odtiaľto!

MAURO: Nie! Ona nás musí porozumieť.

STARÍK: Povedala vám svoje. A ona vie, čo je pre ňu najlepšie. (Vyjde.)

Šiesty výstup

Mauro, August

MAURO: Pozhováram sa s ňou ešte raz.

AUGUST: Múdro.

MAURO: Azda len pochopí.

AUGUST: Len aby si sa nezriekol nádeje. A vytrval, chlapče!

MAURO: Zasa sa posmievaš?

AUGUST: Čerta! Ty túžiš po vyslobodení. Mňa vedie nenávisť. Obaja musíme vytrvať, aby sme vykonali spoločné dielo. Uzdravíme ju!

MAURO: Ty to chceš?

AUGUST: Chcem! (Pauza.) Počul si? Povedala, že je šťastná. A ona to vie. Nie, ja ju už nemilujem. Ja ju nenávidím. Keď sa raz postaví človek proti sebe a vykoná niečo strašné, zabije človeka pre ženu, ktorú ľúbil, a nedostane tú ženu, ten ju musí nenávidieť! (Pauza Keby bola taká ako my. A musela by trpieť… Potom by som azda mal i ľútosť k nej, i slzičku by uronil, i usmial sa, i potešil a možno by prišla i taká besná chvíľa, že by aj sám padol do prachu, sám, lebo tak by chcel, a prosil ju za odpustenie, aby prepáčila hriešnemu jeho vinu, biednemu jeho slzu, šašovi jeho túžbu po láske… Ale ona je šťastná… Možno keď je sama, usmieva sa… Usmieva.

MAURO: Ten život nie je samý úsmev.

AUGUST: Nie. Ale iba preto, lebo sme tu aj my. Teraz vetrí nejaké nebezpečenstvo a cíti, že ho prinášame my. Bojí sa o svoj svet. Možno si nás aj pamätá, a predsa sa k nám nepriznáva. Nechce, aby sa vrátil niekto z jej dávneho života, nejaký prízrak, nejaký tieň a vstúpil do jej nového sveta, kde je jas, svetlo, pokoj a šťastie…

MAURO: Ty tomu veríš, že je šťastná?

AUGUST: Verím. Preto ju nenávidím.

MAURO: Potom prečo chceš, aby bola zdravá?

AUGUST: Lebo to bude moja pomsta. A len ak sa vydarí, budem vedieť, že som nezabil nadarmo človeka. (Pauza.) Prihlúpo sa tváriš! Či nevieš inakšie?

MAURO: Niečo máš za lubom.

AUGUST: Uhádol si. Pekelnú myšlienku. Z diabla za noc svätého nespravíš. Preto chcem, aby bola zdravá, aby stratila svoj svet. Svoj krásny svet, v ktorom žije teraz spolu s ním. Nech sa vráti do ničomného, falošného a podlého sveta, do bahna, v ktorom sa topíme aj my, a nech tu stojí sama, opustená, bez nádeje a bez opory. Lebo jeho tu nenájde. Keď ona bude zdravá, on bude mŕtvy.

MAURO: Diabol! Na to myslíš?

AUGUST: Ľúbil som ju. Vieš, aká to bola láska? Vedela zabiť človeka. Ale jej láska bola väčšia. Pre ňu žije ten, ktorého som zabil. A ja som ho zabil nadarmo. Nezbavil som sa nenávideného. A nedosiahol šťastie, nedosiahol nič… Nuž postavím proti jej láske nenávisť. Ani nôž proti srdcu. A zabijem ho ešte raz!

MAURO (výkrik): Nie!

AUGUST: Ty si to chcel! Buď požehnaný všetkými diablami za túto myšlienku. Áno! Ona bude zdravá! (Smiech.)

MAURO (beží k dverám).

AUGUST (za ním. Strhne ho nazad): Čo pomýšľaš, chlapče?

MAURO: Pusť ma!

AUGUST: Vystríhať si ju chcel? Povedať jej, aby ušla?

MAURO (chce sa dostať z rúk).

AUGUST: Darmo sa meceš! Nepustím ťa! Prsty mám železné ani kliešte. (Pauza.)

MAURO: Zabi ma!

AUGUST: Šalieš?

MAURO: Je mi to už jedno. Tú skalu už nikdy neodvalím.

Siedmy výstup

Tí istí, Starík

STARÍK: Zasa sa klbčíte?

AUGUST: Čuš!

STARÍK: Len ako sa vás zbaviť? Po dobrom to nebude.

AUGUST: Neboj sa! Pôjdeme.

STARÍK: A ste stále tu.

AUGUST: Je pripravená na cestu?

STARÍK: Ona? Ona už odišla.

AUGUST: Kedy?

STARÍK: Pred chvíľkou. A tak tichučko, že ani suka nezabrechla.

AUGUST: Ty si ju poslal. Priznaj sa!

STARÍK: Keby sa sama nebola vybrala, bol by som ju vyhnal.

AUGUST: Tak? Je ďaleko?

STARÍK: Keď som ju zazrel, bola už hodný kus od nás. A veľmi sa ponáhľa.

AUGUST (odstrčí ho z cesty a ide k dverám).

STARÍK: Škoda sa ti náhliť, ak ideš za ňou. Už ju nedostihneš.

AUGUST: Ako to vieš?

STARÍK: Nevidieť ju. A nevieš ani, na ktorú stranu išla.

MAURO (pustí sa do smiechu. Je to hysterický smiech.)

AUGUST: Veď ty mi to povieš.

STARÍK (zatrasie hlavou): Nie.

AUGUST: A môj nôž?

MAURO: Nepomôže ti, August. Tentoraz ti nepomôže. Starík, ťaháme vedno! Neboj sa!

AUGUST: Tak ste proti mne…

MAURO: Uhádol si! A stačíme na teba, keď nôž zahodíš.

AUGUST: Ak ho zahodím, jeden z vás za to životom zaplatí.

STARÍK: Len zahoď! Ukáž, čo vieš!

MAURO: Ale musíš trafiť mňa. Lebo ak zasiahneš staríka a pobežíš za ňou, mňa v živote nenájdeš.

STARÍK: Prečo stojíš? Načo čakáš?

MAURO: Počuješ? Každým krokom je ďalej od nás.

STARÍK: Od diabla sa chce oslobodiť.

MAURO: A diabol tu stojí a čaká. (Pauza.) Či rozmýšľa, koho chytiť?

AUGUST (jeho meravý postoj sa mení, svaly sa uvoľnia,nôž pomaly dá do vrecka).

MAURO (s údivom): Ty sa poddávaš?

AUGUST: Nech ide!

MAURO: Tak! Len mňa nechceš pustiť zo svojich pazúrov. Ale ak si myslíš, že si ma udržíš… (Ide a vezme plecniak do ruky.)

AUGUST: Odchádzaš?

MAURO: Povedal som, že odídem.

AUGUST: A len tak? Bez rozlúčky?

MAURO: Mal by som ti napľuť do tváre? (Tichosť.) Maj sa dobre!

AUGUST: A to by bolo tvoje vyslobodenie?

MAURO: Nestaraj sa! Chcem preč! Sám chcem rozhodnúť o svojom živote.

AUGUST (Staríkovi): A ty… Ty tu zostaneš?

STARÍK: Kde by som išiel? Dobre mi je. Len takých hostí ako ty nerád by som tu dlho videl.

AUGUST: Viem. Ale čo robiť? Kde sa podieť? Ty ma vyháňaš odtiaľto a za ním nemôžem. Či môžem?

MAURO: Nechoď!

AUGUST: Tak. To ma pekne prosíš?

MAURO: Pekne.

AUGUST: Ako priateľ priateľa?

MAURO (mlčí).

AUGUST: Ako teda? Ako sluha pána? Ale ty nie si sluha a ja nie som pán. Čo to bolo vlastne medzi nami? Čo nás zviazalo tak pevne? Nevieš?

MAURO: Pusť ma!

AUGUST: Počkaj! A sadni si ešte! I ty, starík! Patríš k nám. Veď tak si chcel. V živote už nikdy takto pospolu nebudeme. Porozprávajme sa teda. Aspoň naposledy pekne.

MAURO: Nemám sa s tebou čo rozprávať.

STARÍK: Ani ja.

AUGUST: Ba máte. Len nie o tom, čo bolo. Ale o tom, čo bude. (Maurovi.) Ty chceš odísť. Cítiš iste, že by sa nič nezmenilo. Ako bolo, tak bude. Pred nami by bolo zasa len peklo a cesta prekliata. Vo dne by sme sa zas len žrali, ruvali a hrýzli ani besní psi, v noci neusínali, báli sa rúk, ktoré sa ovinú okolo hrdla človeka a zastavia mu dych. Lebo tak by sme skončili možno o rok, možno o desať, možno len potom, keby už nebolo sily ďalej zápasiť a bolo by jedno, kto pretrhne reťaz a kto za to životom zaplatí. Oj, a pokým by prišla tá chvíľa, to by bolo peklo, to by bol tanec, ako by sme sa chveli úzkosťou, blízki šialenstvu, triasli sa strachom, a také by boli aj dni besné i smutné i život, ktorý by už nebol životom. Načo by si len šiel so mnou? Stáli by sme proti sebe ako dvaja diabli, s nenávisťou, ani ten najstrašnejší jed. Lebo my nie sme dvaja. Z nás každý je sám. A nespojí nás nič. Už nič na svete…

MAURO: Viem.

AUGUST: Len ako by sme mohli potom zaplatiť za to, čo bolo a čo bude?

MAURO (urobí nervózny pohyb).

AUGUST: Počkaj! Maj trošku trpezlivosti. Veď pôjdeš! I ty, starý, počúvaj, ak chceš. (Pauza.) Rozídeme sa! Každý z nás pôjde svojou cestou. A sám. Ty pôjdeš do mesta, pridáš sa k cirkusu a ja sa vrátim. Alebo inde sa pridám. O sebe vedieť nebudeme. Budeme chodiť po iných mestách a dedinách. Možno si na seba ani nespomenieme. Možno celkom, celkom zabudneme. A tu raz stretneme človeka, ktorý pozná nielen nás, ale i ju, i cirkus, v ktorom sme pracovali, našu minulosť, náš život. A ten nám povie, že ju vypustili z väzenia. Prišli na to, že je nevinná. A hľadajú teraz pravých vinníkov.

MAURO (vyskočí): Ja sa toho nebojím.

AUGUST (ticho): Ale ja… Ja sa bojím.

MAURO (pod mocou Augustovho pohľadu zasa si sadne).

AUGUST: Vojdeš kdesi do krčmy. Sám. Struhneš veselú tvár a tí, čo sa rozosmejú okolo teba, dozvedia sa, že si cirkusák. Dajú sa ti napiť. Najesť nie, lebo to k zábave nepatrí. A opijú ťa, lebo ani ty nie si svätý. A v omámení začneš rozprávať. O tom, o čom nesmieš. Ale ty začneš, lebo víno ti pohne jazyk, lebo už nebudeš pri rozume a nebude stáť pri tebe nik. Lebo sám nezadržíš v sebe to, čo si skrýval mesiace, roky, úzkostlivo, so strachom ako tajomstvo, čo ťa pálilo ani žeravé uhlie na zvíjajúcom sa tele. Raz sa pohne v tebe všetko, čo si v sebe udúšal, všetko, o čom si nemohol rozprávať, čo si tajil a skrýval… raz sa pohne v tebe ako prúd, ktorý pretrhne všetky hrádze…

MAURO: Prečo mi to vravíš?

AUGUST: Len tak. Či ma neporozumieš…

MAURO: Prisahám ti, že nič neprezradím. A nikomu nebudem rozprávať o tebe.

AUGUST (po pauze): Pekne si to povedal. Pekne. Až ma to dojalo. No, dobre. (Po pauze.) Ty, starík, viem, že nepobežíš hneď do mesta oznámiť, akí čudáci boli tvojimi hosťami túto noc a dnes. Možno prejde niekoľko dní, možno týždeň, kým príde k tebe človek, ktorému o tom cekneš. Ale raz príde a ty, možno len náhodou, možno len pre jeho pobavenie, všetko mu rozpovieš. A na tretí alebo na štvrtý deň zavolali by si ťa do mesta, postavili pred dvoch zločincov, ktorých práve chytili, a spýtali by sa ťa: To sú oni? A ty by si im povedal: Áno, pravdaže! A znovu by sa ťa spýtali: To sú tí, ktorí zabili Johnnyho a vohnali jeho ženu do šialenstva? A tu by si sa iba zháčil. Ale i keby ti to veľmi ťažko padlo, i keby ťa to už veľmi mrzelo, nebolo by pomoci. Musel by si povedať: Áno, to sú oni! A čo by bolo potom, to vieš.

STARÍK (s nedôverou): Ty so mnou niečo chceš.

AUGUST: Volám ťa. Poď so mnou do sveta. Nechaj tú starú chajdu. Uvidíš, ako nám bude dobre. (Vraví to smutne.) Budeme mať život krásny a veselý.

STARÍK: Ja odtiaľto neodídem.

AUGUST: Čo robiť potom s tebou? Čo robiť? (Vstáva.) Azda by si prisahal, ako to Mauro spravil pred chvíľou. Tak pekne. Že nikdy nikomu o nás ani slova nepovieš. No… Počul som ťa boha spomínať. Prisahaj na neho! Starý, počuješ?

STARÍK: Nie.

AUGUST (ešte vždy ticho): Nie?

MAURO: Starík, prisahaj!

STARÍK (nie tej prísahy sa bojí, ale niečoho iného): Nie, nie…

AUGUST: Azda nás nechceš prezradiť? Ty… Lebo potom najlepšie bude spraviť s tebou koniec hneď.

STARÍK: Prisahám.

AUGUST: Chachacha… Tak, pekne! A či viete, že za tajomstvá sa platí krvou a životom. Že živý nepretrhne reťaz ani jeden z vás.

MAURO (so Staríkom skočia. Maur o stojí za chrbtom Augusta): Starík, pomôž! (Hodí sa na Augusta.)

STARÍK (ide na pomoc).

AUGUST (trasie Maura zo seba).

MAURO (na zemi kričí): Utekaj!

STATRÍK (beží ku dverám).

AUGUST (hodí nôž).

STARÍK (vo dverách padá. Tichosť.)

MAURO (vstáva. Ale dlho to trvá. Tacká sa.)

AUGUST (diabolsky, vie, že to znamená jeho úplné víťazstvo): Podaj mi ten nôž!

MAURO (dvíha nôž, pokorený, len chvíľu ešte nevedno, či sa neobráti proti Augustovi. Ale je slabý. Odovzdá ho.)

AUGUST: Či vieš, že už neunikneš?

MAURO (ide k obloku): Ona… Unikla… Šťastná a s úsmevom. Kráča vždy vyššie. Čo svetla okolo nej… Čo svetla. A ktosi ide s ňou. Nie je sama. On ide s ňou… Zvíťazila. Dvaja idú… Dvaja…

AUGUST (berie plecniak. Tvrdo): Poďme!

(Vonku suka žiaľne zavyje.)

(Opona)