ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

SURMÁČKA, slepá starena.

GÁBRIEL, HELENKA, ŠTEVKO, jej dietky.

Osoby živého obrazu:

PANNA MÁRIA, SVÄTÝ JOZEF, RAFAEL, ANJEL, MICHAL, ANJEL, ANJELI, PASTIERI.

Javište: priestranná izba, na pravo dvere, pri nich na blízku ohnisko s nádobami, pred ním podnožník. V kúte posteľ, na nej nezdravý Števko. Za posteľou vidno oblok. Na javišti polotma ustavičná. Z ľava, na starej, operadlovej stolici, drieme matka s ručnou prácou v ruke. Úzadie izby a po odchode matky celá ľavá strana zostane prázdna; úzadie oddeľuje závojná opona, za ktorou, pri magneziumovom osvetlení, videť živé obrazy.

Organ, — harmonium — hrá dúmajúci nápev vianočnej nálady ako ho spieva tichý spevácky sbor, ale pri vytiahnutí opony zrazu zatíchne.

HELENKA (nakloňujúc sa ku chorému): Dobrý môj Štefanko; chorý chlapčok, chudáčik…! Spí. Ale nie; sladký sen to neni. Unavený je od dlhej choroby. Prebdievajúc hrôzy snov horúčkových. (Tvár si trúc, umdlene.) Už cez tri noci nezažmúrili sme oči. Lekár neprichádza. Ale myslím si, jak prežije polnoc, bude zachránený. (So sústrasťou díva sa na matku.) — Mať moja, chuderka, zmorila ju obava. Odpočívaj, ty starenka dobrá. Bár na oči tvoje tma zaľahla, srdce tvoje materské bdením stráži ustavične.

ŠTEVKO (vykríkne): — Mamička moja! Mamička!

HELENKA: Jaj, naľakal, znepokojil si ju!

MATKA (naľakaná, stane a hapkajúc poberá sa pomaly ku posteli): Synu môj, synáčik, sladké dieťa moje! Bieda to veliká, keď nemôžu videť oči. Veď ma, dcéra moja. (Helenka ju podopiera.) Nespokojná mi je duša. Nech mu opatrne chytím jeho ruku do mojej. Idem, synu môj; nenechám ťa, dieťa moje.

ŠTEVKO: Či už je ráno? Dobrá Helenka, povedz!

HELENKA (za tento čas leňošku ku posteli nesúc): Ešte nie; ale jak zažmúriš oči tvoje a pospíš si trošíčku, uvidíš, vstaneš na svitaní.

MATKA (sadne si oproti dívajúcim sa a ruku nemocného do ruky svojej chytiac, dúma… a hovorí): Šťastlivý, kto tu dnu v izbe tepluškej odpočívať môže na lôžku mäkkuškom. Nešťastný, kto tam von motá sa v mraze zimy a sňahovej fujavici. — Či horí sviečka v obloku našom?

HELENKA: Práve teraz ju ta chcem položiť zažatú. (Horiacu sviečku postaví do obloka, aby vonok osvecovala.)

ŠTEVKO: Pravda, mamička, dnes je štedrý večer? Teraz príde malý Ježiško, však áno?

MATKA: Áno, synu môj.

ŠTEVKO: Rozprávaj mi, mamička o Ježiškovi a o štedrom večeri.

HELENKA: Ja za ten čas pripravím večeru. (Okolo ohniska zvŕta sa.)

MATKA: Budem rozprávať, synáčku, len lež a odpočívaj! Kde vrch svätého Karmela modrie sa na ďaleko, v jeho úpätí stálo jedno malé mestečko Nazaret; tam bývala — Matka.

ŠTEVKO (zbožne): Blahoslavená svätá panna Mária.

MATKA: Snúbencom jej bol Jozef, tesár a chudobný. Bár predkovia jeho kráľmi bývali a panovávali na tróne Dávida. Boh soslal najkrásnejšieho ajnela svojho ku panne Márii a takto ju pozdravil: Zdravá si, milosti plná, Pán je s tebou, požehnaná si medzi ženami! Nebeské slovo, jasná anjela tvár. Skromnú pannu zostrachovalo, lež smelšie hovoril anjel zas ďalej: Ó, Mária, neboj, nestrachuj sa! — Milosť našla si u Boha. Hľa, počneš v živote a porodíš syna a Ježišom ho budeš potom nazývať; On bude veľkým; nikdy väčším nebol nikto a bude synom Boha na výsosti, jeho bude trón Dávida, kráľa a kráľovstva jeho nebude končín…

ŠTEVKO: A čo povedala na to panna Maria?

MATKA: Hlavu skloniac, riekla v pokore: Hľa, slúžiaca dievka Pána som. Staň sa mi dľa slova tvojho! Anjel zmiznul, Boh na zem sostúpil, sväté slovo telom učinené bolo.

ŠTEVKO: Udalosť zázračná. — Mamička, rozprávaj ďalej!

MATKA: Cisár Augustus bol rozkázal, že každý, kto v jeho krajine žije, — musí sa v rodisku svojom dať popísať. Panna Mária a Svätý Jozef tiež, ktorí z Betlehema z mesta Dávidovho pochádzali, v zimnom čase vybrali sa na cestu, aby sa v Betleheme popísať dali. Z Nazaretu do Betlema veru dlhá je cesta; ustali veľmi; hľadali bydlo na odpočinok u rodiny a známych svojich, ale dobrotu srdca nikde nenašli. Klopali na všetky dvere domov uličných, ale nikto ich prijať nechcel na nocľah. V mrazivej noci bez prístrešia zostali Svätý Jozef a dobrá panna Mária…

(Matka, skloniac hlavu, zamyslí sa. Helenka, ktorá aj posiaľ, niekedy, skrúšene pozerala na matku, pokľakne, jakoby sa modlila. Števko si rukou zakryje oči.)