ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri ostatných riadkoch žiara zableskne a za závojovou oponou vidno, jakoby vo sne, ulicu Betlehema. Anjel Rafael — malé dieťa s krídlama — pomaly kráča napred a malou rúčkou kývajúc, volá za sebou svätý pár. Jozef a Mária, sklúčení, ustatí, prichádzajú a prejdú po javišti. V ceste Jozef klope na dvere uličné; búcha; — malé čakanie… a idú ďalej. Za nimi ide — Michal anjel a na každé dvere, kde na darmo klopali, naznačí križ. Organ, — harmónium — zvučí tichúčko. — Michal anjel z polovice obrátený ku domom, rukou ukazujúc, ticho reční.

MICHAL ANJEL: Hej, však bezcitný si dnes, Betlehem, srdcia a dvere si pozatváral, a nikto nemal vôle otvoriť, keď Svätý Jozef klopal a volal. Ale nariekať budeš čoskoro, bude tu bedy a náreku dosť, keď si Herodes na dietkach tvojich vyleje hroznú svoju ukrutnosť. Poznačil som každému dveraje, ktorý nás nechcel prijať ku sebe; život ti bol, jak vidno netreba, za ním istotne príde smrť k tebe. (Organ zamĺkne, svetlo vyhasne.)

ŠTEVKO (prelomí tichosť): — Mamičko moja!

MATKA: Čo ťa bolí, môj synáčik? Čo ťa bolí?

ŠTEVKO (so založenýma rukami): Ó, jaká je moja boľasť malá proti moru boľastí matky pannenskej. Ach, však sú len ľudia zlí, mamička moja drahá!

MATKA: Nehovor, nepovedaj to, dieťa moje milé, iného posudzovať nesvedčí sa, neslobodno; nad nami sudcom len Pán Boh.

HELENKA: Keď by tak u nás pýtala miesto odpočinku drahá panna Maria a s ňou i Jozef Svätý, pravda, mamička, ty neodpravila by si ich?!

MATKA: — Nie. — Bár kto klope na dvere mojej chalúpky, dom môj a srdce moje pred ním je vždy otvorené. (Ktosi búcha na dvere.) Speš, dievka moja, a otvor dvere zaraz!

HELENKA (rýchle otvorí dvere; za tým vstúpi do izby jeden človek, odutej tváre, v obšuchanom, ale panskom odeve, — ktorý je sňahom pokrytý, — a podozrelými očima zvedave obzerá sa dookola): Jeden pocestný pýta si nocľah, mamička. Svetlo sviečky cez náš oblok ho doviedlo sem.

MATKA: Boh ho priniesol. Odpočiň si v kruhu našom, milý pocestný. Posaď ho bližšej ku ohnisku.

HELENKA: Nech sa páči. Tuto. — (Cudzinec ometá kabát, umačkanú čiapku shodí na zem.) Či veľmi ustali ste? Zasňažený kabát vám ometiem ja.

GABRIEL: — Nechaj! — (Rýchlo ho skrúti, položí na podnožku a sadne naň.)

HELENKA: No dobre. Veď ja rozumiem i slovo pekné. Či vylačneli ste? Prestrem hneď! Potom postelem vám mäkkú posteľ. (Náhli sa okolo ohniska a matke podá jedlo.)

GABRIEL (dudre si pred sebou): Áno… a kým ja spať budem, obkradnete ma. Eh. nemám ja už dôvery ku nikomu, srdce moje zahubil svet klamlivý.

HELENKA (prináša tanier): Len polievočku máme; ale je dobre teplušká. — Nezapovrhnite ju! Veru ja som ju varila. Jedzte!

GABRIEL (surovo): A platiť čo treba za ňu?

HELENKA (mrmlajúc): Ešte že čo? Jaká je to reč? Toto neni krčma, pane môj! Čo máme, zadarmo veľmi srdečne dáme.

GABRIEL (S upodozrievaním): Viem, viem. — Jed vložila si do nej alebo prach uspávajúci, aby…

HELENKA (zasmeje sa): Hahahaha! Aký čudný, dudravý strýčik je toto. Čo nepovie? (Vezme mu prázdny tanier a odloží na bok.)

GABRIEL: Jedz z nej tedy ty!

HELENKA (donesie druhý tanier, naberie): Dovolíte? (Jie; na čo Gábor hltavo požíva jedlo a zdanlive pokojnejším zostáva.)

ŠTEVKO: Kto je to tu, mamička?

MATKA: Ustatý cestovateľ; dáme mu byt.

ŠTEVKO (v horúčke): Ustatý cestovateľ na štedrý večer… Chyť mi ruku; tak horí mi každý úd. Ak zomrem, nermúť sa preveľmi.

MATKA: Nie tak, nie tak. Nehovor to, syn môj milý. Ty žiť budeš, lebo tebe žiť treba, ku poteche a podpore matky tvojej. (Hmatkajúc popráva periny chlapcove a utiera mu tvár.)

ŠTEVKO: Mamičko presladká! Veď ja umrieť nežiadam si. Život je krásny a ja sotvy že ho poznám. Lež cítim, tu, na srdce moje zaľahuje mi voľajaká hrozná, strašná veliká studenosť.

HELENKA (odložiac tanier, zdvihne Gáborovu čiapku a niekoľkými pichami obšije ju): Nech sa páči! (Podá mu ju.)

GABRIEL (prekvapene): Čo? — Čo to robíš?

HELENKA (usmievave): Nemohla som sa dívať, že tak čiapku dotrhal vám vietor, nuž veru poobšívala som ju. Pravda je zas ako nová?

GABRIEL (mrzute ju vezme): Akú odmenu žiadaš za ňu? Čo?

HELENKA: Ó, ja nič. — Taká obyčaj to u nás, že tak platia: Sestra moja, ďakujem!

GABRIEL (s veľkým zápasom): Tedy aj ja, no, aj ja… ďakujem!

ŠTEVKO: Mamička, tak horí mi hrdlo, tak túži; vodu piť chcel by som, vody veľa…

HELENKA (nežne): Čakaj, Štefanko, za nedlho dostaneš, tak rozhorúčenému piť neslobodno.

MATKA: Buď trpezlivým, synčok moj milý.

GABRIEL (ku Helenke): Či je chorý?

HELENKA: Veru, od dvoch dlhých týždňov už čo ho horúčka sužuje.

GABRIEL: Či volali ste lekára?

HELENKA: Bola som preňho ja. Predpísal recept, ale…

GABRIEL: Neni k úľave?

HELENKA: Ani neužil ho ešte.

GABRIEL: Prečo?

HELENKA: Naša dobrá mamička nemá peňazí a tak ani ísť nemohla som do lekárne.

ŠTEVKO: Vody! Vody!

GABRIEL (pristúpi ku posteli): Tú sviečku sem, bližšej!

HELENKA (druhú sviečku zapaľujúc): Zažnem zaraz.

GABRIEL (ukazujúc na oblok): Však tam horí, dones tú.

HELENKA (stojí s tou druhou sviečkou.): Tú neslobodno. Už som tu, pane.

GABRIEL (zkúša nemocného): Ukáž jazyk! Daj sem ruku!

MATKA (trasúce): Tento hlas! Tento hlas! Kto si ty, cudzinče?

GABRIEL (v kabáte hľadajúc, mrmle): Ty blázonko malý. Neboj sa! Nebezpečenstva niet veľkého. Dones čerstvej vody! (Helenka donesie.) Kde je lyžica? (Z pohára vezme za lyžicu vody, do nej vsype prach.) No, prehltni toto! (Dá chorému. — Ku Helenke.) Zakry ho!

ŠTEVKO: Ďakujem. Tedy ozaj nezomrem, milý strýčko?

GABRIEL (žartovne): Až o sto rokov.

ŠTEVKO: Počuješ, mamička? Ja už skutočne cítim sa lepšie.

HELENKA (ukradomky bozká ruku Gáborovi): Zaplať vám Pán Boh!

GABRIEL (prekvapene): Čo je to? Mne? Ruku bozkala táto dievočka? (Utiera si oči, v ktorých slza sa zjavila.) Kam som došiel? Predci mám srdce. (Helenka uprace ohnisko.)

MATKA (pohnute): Ktokoľvek si ty, milý cudzinče, večná bude moja vďaka za veľkú dobrotu tvoju. (Uloží sa na nemocného.) Rozčulenosť synáčka mojho už sa tíši, v nadmutých žilách krotko krv povrieva, vlniace ňádra tíško zdýmajú.

GABRIEL: Ty ma preceňuješ. Čo som vykonal, to pletka…

MATKA (so zápaľom): Tebe to pletka a mne jeden svet. Žiadaj si za život synka môjho odmenu. Život môj, radostne ho obetujem. (Zas objíma synka.)

GABRIEL (s vnútorným zápasom v sebe): Slepá osoba, chuderka. Koľko trápení naťahalo brázd na tvojej ctihodnej tvári. Tak príjemne padá mi, keď môžem čuť hlas tvoj, keď zľúbať by som mohol trasúcu sa ruku tvoju. Aké skľúčenie ľpí dnes na duši mojej. Na myseľ prichádza mi môj detinský vek, ten sladký domov… Jak do srdca reže mi, dušu moju jak páli toto slovo! Ale, či bol som aj ja blaženým voľakedy? Veľmi dávno to bolo. Hej, ten špatný svet, ale ma doriadil, ale polámal mi vieru. Hriešnikom som, lež trpel som už za hriechy moje, uľavenie, vykúpenie hľadajúc, blúdim osirale už od veľa rokov, kliatba sprevádza ma — ktože ma vyslobodí? (Klesne na podnožku a tvár do dlaní si skryje. Helenka sadne si na kraj postele.)

(Opona spadne.)