ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Organ harmónium — ticho zavzneje, potom väčšmi je silnejším; z ďaleka tupo počuť spev anjelov: „Chvála Bohu na výsosti.“ Za závojovou oponou zableskne svetlo a videť betlehemskú maštaľku. Cez polootvorené dvere prúdi sa jasnosť. Pred dverami, v polospánku, kľačí Sv. Jozef. V pravo, na zemi ležiac, spia pastieri. Nad maštaľou z prava stojí Rafael a z ľava Michal anjel. Na konci piesne.

RAFAEL: Hľa, velikú zvestujem vám radosť, ktorá bude národu celému; lebo dnes narodil sa vám Spasiteľ, Kristus Pán, v meste Dávidovom. A toto bude znakom: nájdete pachuliatko v plienkach obvinuté a do jasiel položené. Sláva Bohu na výsosti a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle! (So složenými rukami modlí sa; pastieri sa pozobúdzajú.)

MICHAL: Svätej radosti nech veje po celom svete vánok, lebo zakončený je už na dlhých hriešností spánok; narodil sa nám dnes Ježiš, sveta to vykupiteľ a každého dúfajúceho srdca potešiteľ. Kvetopole Betlehema, zem tvoja požehnaná, že na svet daného Boha ty si prvá vítala; požehnaná panna Matka, Bohom je vyvolená a mimoriadnou milosťou od neho obdarená. Studené je ľudské srdce, studené sú jasličky, v ktorých zimou trasie sa Ježiško náš maličký. Ku nám s neba na svet prišiel v úplnej láskavosti a nikde lásky nenašiel po ľudskej srdečnosti. Prinesteže srdcia vaše žiarou plápolajúcou, — nech sa to božské dieťatko zohreje láskou vrúcou. Príďte a kľaknite na zem, vy pastieri chudobní, snáď budete prví šťastní, milosťou obdarení. Pristúpte sem vy bohatí, lež aj sbory chudobných, veliké zástupy čnostných, i hriešnikov svevoľných. Siroty a ubiedení, sopnite tiež svoje ruky, Ježiško shliadne aj na vás, uľaví všetky muky. Lebo niet takej ťažkosti, čo by ju neuľavil, ani tak veľkej žalosti, čo by ju v radosť nezmenil. — Niet hriechu a prestúpenia, bez jeho odpustenia, veď Ježiš je odpustiteľ všetkého previnenia. Už je koniec utrápeniu, koniec smútku, žalosti, lebo on je potešiteľ, pomoc v biedach, úzkosti prišiel s neba svet ošťastiť, donesúc pokoj a moc. Blahonosné vy Vianoce a šťastná ty svätá noc!

(Sv. Jozef a pastieri vojdú dvermi maštaľnými; pastieri s darmi. Živý nemý obraz. Za ten čas pri tichom hlase organa — harmóniuma — počuť zďaleka spievať: „A na zemi pokoj ľuďom…“ Potom svetlo vyhasne, organ — harmónium — zatíchne.)

MATKA (akoby pokračovala): … Áno, syn môj, v túto noc narodil sa Vykupiteľ Pán Ježiš v Betleheme.

GABRIEL (sedí na podnožke): Hriech a ľútosť sviera srdce moje, ale kde je život, radosť, tiež i pokoj?

ŠTEVKO: Mamička, sníval som o svätej noci. Rozprávaj mi o Ježiškovi, rozprávaj. (Matka nachyľuje sa naňho, šepotá mu, kým chorý nezaspí.)

GABRIEL (ku Helenke): Poď bližšie, dievčatko, poď, nič neboj sa.

HELENKA (veselo sadne si ku jeho nohám): Vás nebojím sa, strýčinko.

GABRIEL (mierne): Či neni som už strašiakom, surovcom?

HELENKA (zadumene): Srdce máte dobré, to pocíti mamička naša.

GABRIEL (zamyliac sa): Mať tvoja veľmi mnoho trpeť musela.

HELENKA (boľastne): Div a zázrak, že srdce neroztrhlo sa jej.

GABRIEL: Či od jej narodenia temnou bola?

HELENKA: Ó, nie. Na oči jej sama dobre pamätám sa. Ako tá obloha, tak jasné, modré boly. Lež záplava sĺz do hmly zahalila ích. To povedal lekár na to voľakedy, že to belmo a dá sa vyliečiť.

GABRIEL: Ej, ej; nuž a prečo že si ho liečiť nedala?

HELENKA (po detsky): Jaj, strýčko, ku tomu by peňazí veľa treba bolo, a veru u nás i chlebík je sviatkom.

GABRIEL (surovo): Nuž a načo že je to osvetlenie v obloku, čo i mňa sem privábilo?!

HELENKA: Tá sviečka? Jej udalosť smutnú, ak tak chcete, môžem porozprávať.

GABRIEL (zvedave): Dom je tmavý a svieca horí inému. I keď brata tvojho prezeral som, ty ani na minútu nechcela si ju priniesť sem. Osvetľovanie toto nerozumiem.

HELENKA: Nuž strýčko, my voľakedy bohatými a, ako matka vraví, blaženými sme boli. Otca môjho ctili až na ďaleko. Na hlavnom rýnku bol jeho kupectva sklep. Mal jedného syna, Gábriela, ktorého tak vychovával, žeby videl niekdy v ňom radosť, podporu. Mamička plače, keď si len naň spomenie.

GABRIEL (S veľkým pohnutím): Hovor ďalej!

HELENKA: Bol štedrý večer. Otec v tisícich starostiach zahrúžený, matka spievala nad kolískou mojou. Za tento čas ten zlý chlapec, ktorého planí zvábili kamaráti, pokladňu otca ozbíjal špatne a ušiel, kto vie kde? Otca môjho do hrobu vniesol ten úder. Darmo zápasil o bytie smutnej rodiny svojej, bieda závratná zahubila ho, na štedrý večer umieral, chudák. Posledným slovom nakladal toto: svieca nech horí v obloku našom každú noc ustavične, lebo príde jeho syn, domov si hľadajúc.

GABRIEL (pod celým vypravovaním zápasí so sebou tupo): Meno otca tvojho bolo Surmáč? (Plače.)

HELENKA: Áno. Vy ste dobrosrdečný. Snáď ste ho aj poznali?

GABRIEL (v roztrpčenosti k sebe): Ja som prekliatym, komisným psom!

HELENKA: Aj mamička naša plakávala; plakala vo dne i v noci, ani som ju nikdy zasmiať sa nevidela. Šesťročná som bola, ako zomrel otec, ja opatrovala som nášho Števička, sirôtku; zvlášte od tedy, ako na oči našej dobrej mamičky zaľahla tmavá noc od mnohého plaču. Ale každú noc v našom obloku horieva sviečka; to chce tak mamička, aby nás vynašiel a pokoj tu našiel, jestli príde jej syn, domov si hľadajúc.

GABRIEL (doposiaľ tvár rukou si zakrýval; teraz, s veľkým pohnutím, hodí sa ku nohám matky a ruky jej bozkáva): Ty žena svätá, ty mučedelnica živá, nech pobozkávam obe ruky tvoje.

MATKA: Kto si ty? Hovor cudzinče srdca dobrého. Tak známy mi je hlas tvoj. Ruku moju, slziac, prečo mi bozkávaš?

GABRIEL (tupo): Počul som dejepravu zlého syna tvojho a ohyzdná potupa jeho dojala ma.

MATKA: Nehovor takými slovami tvrdými. On zablúdil síce, ale vráti sa, istá som.

GABRIEL: A ty by si ho aj dnes — aj dnes milovať bola vstave?

MATKA (so sladkou teplotou): Ó, cudzinče, veď je on synom mojím! Zo srdca môjho dieťaťom otrhnutým.

GABRIEL (vstane pohnuto): A keďby sa navrátil a vrhnul pred teba a povedal by: ja pochodil som svety, pokladmi naložený vrátil som sa teraz, pred teba ich povykladám všetky. (Vyberie peniaze, skvosty a kladie matke do lona.) Učencom, chýrnym lekárom som, zrak očí tvojich nazpät prinášam ti, len to si žiadam, odpusť, ach, odpusť mi!!

MATKA: Povedala by som, nech tvoje sú tie poklady, jasnosť očí mojich mám v dcére mojej. Mne len práve srdce môjho syna treba.

GABRIEL (objímajú): Mamička! Mať moja.

MATKA (vykríkne): Ty si Gábor, milý syn môj? Milosrdný Bože, priniesol si ho zpät!

(Opona spadne.)